Záhradnícke a rekreačné služby


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/71/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116203668
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6116203668.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a JUDr. Miriam Boborovej Sninskej v
právnej veci žalobcu Stredoslovenská energetika, a.s., Pri Rajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO: 36
403 008, proti žalovanému: Záhradnícke a rekreačné služby, Švermova 45, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 00 183 075, právne zastúpenému Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, 974 01 Banská
Bystrica, o zaplatenie 3.035,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/60/2016-124 zo dňa 11.decembra 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/60/2016-124 zo dňa 11.decembra 2017 p
o t v r dz u j e.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
3.035,58 eur s 0,03% denným úrokom z omeškania z dlžnej istiny od 18.02.2014 až do zaplatenia v
lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému vo výške 100%.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 1.3.2016 domáhal
voči žalovanému zaplatenia 3.035,58 eur s 0,03 % denným úrokom z omeškania z dlžnej istiny od
18.02.2014 až do zaplatenia na tom skutkovom základe, že so žalovaným uzavrel Zmluvu o dodávke
distribúcii elektriny a prevzatí zodpovednosti za odchýlku E. zo dňa 16.03.2012. Predmet zmluvy bol
definovaný v čl. I. Zmluvy, ako záväzok žalobcu (dodávateľa) zabezpečiť distribúciu elektriny a dodávku
elektriny do odberných miest uvedených v prílohe č. 1 a záväzok žalovaného (odberateľa) odobrať
dohodnuté množstvo elektriny a platiť žalobcovi za plnenia cenu podľa zmluvy. Podľa bodu 1.2.5
zmluvy žalovaný si zvolil režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku spôsobenú žalovaným v zmysle
všeobecne platného právneho predpisu upravujúceho pravidlá pre fungovanie trhu s elektrinou. Podľa
prílohy č. 3 k zmluve, zmluvne dohodnutým množstvom elektriny, pre ktoré sú platné ceny uvedené v
prílohe, je 390 MWh. Podľa bodu 1.11 prílohy č. 3 k zmluve, žalovaný sa zaviazal skutočne odobrať
minimálne 80 % zo záväzne objednaného množstva elektriny. Zmluvná pokuta za neodobratú elektrinu
(t. j. rozdiel medzi skutočne odobratým množstvom elektriny a minimálnym množstvom) je dohodnutá na
30 eur/MWh, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak. Zmluvne dohodnutým množstvom elektriny pre
rok 2013 bolo 390 MWh. Žalovaným skutočne odobratým množstvom elektriny za rok 2013 bolo 210,814
MWh. Žalovaný toto skutočne odobraté množstvo elektriny nenamietal, ani nerozporoval a zaviazal sa
odobrať minimálne 80 % zo záväzne objednaného množstva elektriny, t. j. 312 MWh. Potom rozdiel



medzi dohodnutým minimálnym množstvom elektriny a skutočne odobratým množstvom elektriny je 312
- 210,814 = 101,186 MWh, teda výška zmluvnej pokuty je preto 101, 186 * 30 eur = 3.035,58 eur.

3. Žalovaný rozporoval uhradenie zmluvnej pokuty s odôvodnením, že za rok 2012 sa žalobca so
žalovaným dobropisom zo dňa 4.3.2013 dohodli na tom, že žalobca zmluvnú pokutu uplatňovať nebude
napriek tomu, že nedošlo k naplneniu minimálneho množstva MWh podľa zmluvy, s tým, že na takomto
postupe sa žalobca so žalovaným dohodli aj za rok 2013, a to H.. Q. P. za žalobcu a B. Z. za žalovaného.
Žalovaný tiež namietol, že zmluvná pokuta je neprimerane vysoká vzhľadom na výšku dohodnutej sumy,
pretože tvorí takmer jej polovicu.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že nárok žalobcu je preukázaný,
nakoľko žalobca sa písomne nevzdal svojho nároku týkajúceho sa zmluvnej pokuty za rok 2013 (§
574 Obč. zákonníka) a aj keď došlo k odpusteniu zmluvnej pokuty žalobcom voči žalovanému za rok
2012, žalovanému sa nijakým spôsobom nepodarilo preukázať, že by aj za rok 2013 došlo zo strany
žalobcu k odpusteniu zmluvnej pokuty. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca vystavil storno faktúry
zmluvnej pokuty za kalendárny rok 2013, keď v tejto súvislosti súd poukázal na ustanovenie čl. XII. bod
12.1 Zmluvy, podľa ktorého „všetky úkony vyplývajúce zo zmluvy musia byť vykonané písomne, pokiaľ
zmluvné strany nedohodnú prípustnosť inej formy“. Keďže si žalobca a žalovaný nedohodli inú formu
právnych úkonov smerujúcich k odpusteniu platieb, v tomto prípade zmluvnej pokuty, museli mať takéto
úkony písomnú formu, ktorej existenciu v konaní žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal.

5. K námietke žalovaného k neprimerane vysokej zmluvnej pokute, súd prvej inštancie uviedol, že
dostatočným spôsobom mal preukázaný korektný výpočet zmluvnej pokuty. Z dôkazov, ktoré do konania
predložil žalobca jednoznačne vyplýva, že uplatnená pokuta je nižšia ako pokuta, ktorá žalobcovi vyšla z
dôvodu porušenia zmluvy žalovaným, výška zmluvnej pokuty je primeraná, preto neexistoval dôvod, aby
ju súd nejako znižoval, resp. moderoval. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav súd žalobe vyhovel.

6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 CSP tak, že žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o výške náhrady tov konania
rozhodne súd postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

7. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie
podáva z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP, t. j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalovaný poukázal na ust. § 15 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a uviedol, že dôkazné
bremeno zaťažuje stranu podnikateľa, keďže zo strany tretej osoby by dôkazné bremeno vyžadovalo
dôkaz neexistencie prekročenia rozsahu poverenia. Z pohľadu žalovaného je potom dôležitá objektivita
jeho nevedomosti, spočívajúca v posúdení, či by i iné tretie osoby pri racionálnom konaní a rovnakom
postavení nevedeli a nemohli o prekročení oprávnenia vedieť. Ďalej poukázal na ustálenú rozhodovaciu
činnosť súdov, kde sa štandardne akceptujú zaväzujúce právne účinky konania osôb „poverených
určitou činnosťou“. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1264/11, ktorý vyslovil
názor, že „napriek tomu, že Zmluva o dielo ustanovuje povinnosť uzatvoriť všetky zmeny Zmluvy formou
písomných dodatkov, je možné zmeny urobiť aj ústne, pokiaľ žiadna zo strán nenamieta ich neplatnosť.
Ide teda o relatívnu neplatnosť takto urobených zmien a pokiaľ s tým objednávateľ súhlasil, alebo si
naviac práce dokonca sám objednal istým spôsobom, mal by byť takýto spôsob dohodnutia naviac prác
postačujúci“. Podľa názoru žalovaného je analogicky možné právne závery uvedeného rozhodnutia
aplikovať v danej veci na ústavnoprávne posúdenie podstatnej skutkovej otázky, či je možné zmluvu o
dodávke, distribúcii elektriny a prevzatí zodpovednosti za odchýlku zo dňa 16.3.2012 meniť aj ústnou
formou. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie pochybil tým, že napriek návrhu žalovaného nevykonal
výsluch svedka H.. Q. P., nakoľko tento považoval za nadbytočný. Žalovaný počas konania poukazoval
na skutočnosť, že všetky náležitosti týkajúce sa uzatvárania zmlúv, ich zmien ako aj (ne)uplatňovania
zmluvnej pokuty riešil po celý čas trvania zmluvného vzťahu so žalobcom výlučne s H.. P., ktorý vo
vzťahu k žalovanému vystupoval ako manažér pre biznis zákazníkov. Ako kontaktná osoba žalobcu
je opakovane uvádzaný aj na faktúrach, ktoré žalobca vystavoval žalovanému za účelom úhrady
zmluvnej pokuty. K odchýlkam v odbere elektrickej energie zo strany žalovaného dochádzalo aj v
predchádzajúcich obdobiach, konkrétne v rokoch 2010, 2011 a 2012, pričom následne bola zmluvná
pokuta vždy odpustená. Všetky s tým súvisiace právne úkony realizoval za žalobcu H.. P.. Navrhnutý



svedok mohol potvrdiť obranu žalovaného v tom, že sa s ním dohodol o odpustení zmluvnej pokuty za
rok 2013, pričom sa mohol vyjadriť aj k tej otázke, v akej forme tento úkon uskutočnil, resp. či ho bolo
nutné z hľadiska zaužívanej praxe zrealizovať v písomnej forme.

8. Žalovaný za nesprávny považuje aj záver súdu prvej inštancie o nemožnosti moderácie výšky
zmluvnej pokuty. Výška škody spôsobenej žalobcovi nebola predmetom dokazovania, pričom súd škodu
určil len ako súčin neodobratého množstva elektrickej energie a nákupnej ceny elektrickej ceny energie.
Napriek obrane žalovaného neskúmal, či žalobca nemal možnosť ďalej disponovať so žalovaným
neodobratým množstvom elektrickej energie a teda či žalobcom uvedená výška škody zodpovedá
reálnemu úbytku v jeho majetkovej sfére. Aj vzhľadom na túto skutočnosť považuje žalovaný dohodnutú
výšku zmluvnej pokuty za neprimerane vysokú, keďže predstavuje takmer polovicu zmluvne dohodnutej
ceny elektrickej energie. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa § 389 a § 391 CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že pán P. ako zamestnanec spoločnosti bol
oprávnený len k určitým, presne vymedzeným úkonom, o ktorej skutočnosti mal žalovaný vedomosť, a
to jednak zo samotnej zmluvy, konkrétne z prílohy č. 4, kde sú uvedené osoby splnomocnené konať
za obe zmluvné strany a zo samotnej obchodnej praxe zavedenej medzi stranami, čo potvrdil svedok
B. Z. - zamestnanec žalovaného na pojednávaní dňa 19.6.2017 keď uviedol, že jednal osobne so
zamestnancom žalobcu pánom P., ktorý zmluvu nepodpisoval. Svedok ďalej uviedol, že pán P. bol
oprávnený jednať len o výške odberov konkrétneho miesta a že po niekoľko rokov bola zavedená taká
prax, že po osobnom jednaní medzi pánom P. a pánom Z. bol na strane žalobcu interný schvaľovací
proces, na základe ktorého došlo k potvrdeniu návrhu zmluvy alebo k jej úprave. Rovnako to bolo
aj na v prípade odpustenia zmluvnej pokuty za rok 2012, kedy bolo najprv skoršie osobné jednanie
ohľadom novej zmluvy a na základe interného procesu potom následne došlo k dobropisu. Uviedol,
že rozsah oprávnení pána P. preukazoval aj interným predpisom - kompetenčným poriadkom. Svedok
Z.alej na pojednávaní uviedol, že k dobropisovaniu zmluvnej pokuty za rok 2013 nedošlo. Z uvedeného
je zrejmé, že v konaní nebola preukázaná ústna, ani písomná dohoda o odpustení zmluvnej pokuty za
rok 2013. Žalobca ďalej uviedol, že považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že výsluch pána
P. by bol nadbytočný. K potrebných skutočnostiam sa na pojednávaní vyjadril svedok Z.. Čo sa týka
preukazovania výšky škody, žalobca si uplatňuje zmluvnú pokutu, nie náhradu škody. Skutočnosť,
že došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti žalovaným je medzi stranami nesporná. Aj napriek tomu
žalobca preukazoval výšku škody, a to nákupnými cenami komodity a objasnil tiež proces nákupu
a následné dodávky elektriny. Žalovaný k tomu v priebehu pojednávaní nemal námietky a nijakým
spôsobom žalobcom uvádzané skutočnosti nerozporoval. Výška zmluvnej pokuty bola medzi stranami
dohodnutá a táto výška nie je neprimeraná, čo žalobca v konaní preukázal s poukazom na nákupné
ceny elektriny v čase po podpise Zmluvy. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa ust. § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc
viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval
za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. § 385 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust.
§ 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody

13. Podľa § 383 CSP Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.



14. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.035,58 eur s 0,03 % denným úrokom z omeškania. Základnou
odvolacou námietkou žalovaného je tvrdenie, že žalobca sľúbil žalovanému, že aj za rok 2013 mu
zmluvnú pokutu odpustí tak, ako sa stalo aj v roku 2012 a tiež tvrdenie, že požadovaná zmluvná pokuta
je neprimerane vysoká.

15. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k
zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade
preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe
podaného odvolania žalovaným dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom
rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191
ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi
rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

16. Odvolací súd zhodne s právnym názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že medzi stranami
sporu došlo k uzavretiu Zmluvy o dodávke, distribúcii elektriny a prevzatí zodpovednosti za odchýlku,
predmetom ktorej bol záväzok SSE zabezpečiť odberateľovi distribúciu elektriny v štandardnom
zabezpečení, systémové služby a prevádzkované systémy pre všetky odberné miesta uvedené v prílohe
č. 1 tejto Zmluvy. V prílohe č. 3 k Zmluve v bode 1.10 sa zmluvné strany dohodli, že zmluvne dohodnutým
množstvom elektriny, pre ktoré sú platné ceny uvedené v tejto Zmluve je 390MWh. Podľa bodu 1.11 sa
odberateľ zaviazal skutočne odobrať minimálne 80% zo záväzne objednaného množstva elektriny s tým,
že zmluvná pokuta za neodobratú elektrinu (rozdiel medzi skutočne odobratým množstvom elektriny a
minimálnym množstvom) je dohodnutá na 30,--eur/MWh, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak.

17. Žalovaný nerozporoval, že z takto dohodnutého minimálneho množstva, t. j. 312MWh odobral len
210,814 MWh, teda rozdiel medzi dohodnutým minimálnym množstvom elektriny a skutočne odobratým
množstvom bol 101,186 MWh, z ktorého množstva vyplýva výška zmluvnej pokuty 3.035,58 eur.

18. Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej
povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď
oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

19. Podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v
dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

20. Podľa § 301 Obchodného zákonníka neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s
prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla
do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú s vzťahuje zmluvná pokuta. Na
náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373
a nasl.

21. Pokiaľ ide o výšku zmluvnej pokuty platí, že by mala byť primeraná. inštitút zmluvnej pokuty (ako
„ paušalizovanej náhrady škody“) by nemal byť zo strany toho zmluvného partnera, v prospech ktorého
je zakotvený, využívaný ako prostriedok na dosiahnutie neprimeraného zisku, ale vždy iba ako nástroj
zabezpečujúci riadne plnenie zmluvných povinností zo strany druhého zmluvného partnera (preventívna
funkcia zmluvnej pokuty - hrozba majetkovej ujmy v prípade neplnenia zmluvných povinností). Zo
znenia prvej vety § 301 ako celku vyplýva, že znížiť zmluvnú pokutu môže súd len v prípade ak
už došlo k vzniku práva na zmluvnú pokutu (teda k porušeniu zmluvnou pokutou zabezpečeného
záväzku ). Zákon nestanovuje žiadnu paušálnu hranicu , od ktorej by mala byť zmluvná pokuta
považovaná za neprimeranú. Zákonodarca ponechal posúdenie prípadného neprimeraného charakteru
výšky dohodnutej zmluvnej pokuty na súde a obmedzil sa na určenie kritérií, vo svetle ktorých má súd
výšku zmluvnej pokuty posudzovať: hodnota zabezpečovaného záväzku a význam zabezpečovaného
záväzku. Na základe kritéria hodnoty zabezpečovaného záväzku by malo byť posudzované , či
peňažné vyjadrenie výšky zmluvnej pokuty, ktorú by mal dlžník zaplatiť nie je neprimerané vo vzťahu k
peňažnému vyjadreniu hodnoty zabezpečovaného záväzku. Nie je neprimeraná jednorázová zmluvná
pokuta, ktorá vo vzťahu k hodnote zabezpečovaného záväzku predstavuje 1/50 ani 1/10 ( rozsudok
NS SR sp. zn. 3 Obo 238/1998, rozsudok NS ČR zo dňa 29.4.1998 č.k. 2 Obo 90/1997-04 ), ako
neprimeraná nebola posúdená ani zmluvná pokuta vo výške 1 % z hodnoty zabezpečovaného záväzku



za každý deň omeškania (rozsudok Vrchného súdu ČR v Prahe zo dňa 1.3.1995 č.k. Cmo 358/1994).
Posúdenie pomeru výšky zmluvnej pokuty k hodnote zabezpečovaného záväzku je dôležitým, ale nie
jediným, výlučným ukazovateľom primeranosti zmluvnej pokuty. V prípade ak súd dôjde k záveru, že
dohodnutá zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, túto nemôže znížiť ľubovoľne, ale iba do výšky
škody spôsobenej veriteľovi porušením zmluvnou pokutou zabezpečovaného záväzku. Zásah súdu
do zmluvných vzťahov aplikáciou § 301 Obchodného zákonníka by mal byť výnimočne postupom len
skutočne v odôvodnených prípadoch ak sa pokuta ( jej výška ) javí ako neprimerane vysoká. Použitie
tohto oprávnenia má byť výnimočné už aj preto, že v obchodných záväzkových vzťahov sa predpokladá
určitá miera profesionálnej zdatnosti podnikateľa, ktorá by sa mala prejaviť už pri vstupe do záväzkového
prejavu a pri uzatváraní zmlúv.

22. Podľa § 574 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže s dlžníkom dohodnúť, že sa vzdáva svojho
práva alebo dlh odpúšťa, takáto dohoda sa musí uzavrieť písomne. Dohoda, ktorou sa niekto vzdáva
práv, ktoré môžu vzniknúť až budúcnosti, je neplatná.

23. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že dohodnutá zmluvná pokuta je nižšia ako
škoda, ktorá žalobcovi vznikla z dôvodu porušenia Zmluvy žalovaným, odvolací súd dospel k záveru, že
výška zmluvnej pokuty je primeraná a neexitoval dôvod na jej zníženie v súlade s ust. § 301 Obchodného
zákonníka.

24. K takémuto záveru dospel odvolací súd aj z výpovede samotného svedka B. Z. - zamestnanca
žalovaného, ktorý na pojednávaní konanom dňa 19.6.2017 uviedol, že 11.9.2014 H. I. emailom oznámil,
že „touto cestou žiadame o odpustenie penalizácie za nevyčerpanie spotreby elektrickej energie pre
zazmluvnený rok 2014. Už v tejto dobe sme si vedomí, že nami objednané množstvo nedočerpáme,
ďakujeme“. Ak teda mal samotný žalovaný vedomosť, že ním objednané množstvo elektrickej energie
nevyčerpá ani v roku 2014 a vedel o tom, že nevyčerpal objednané množstvo elektrickej energie ani
za predchádzajúce roky, bolo povinnosťou žalovaného prispôsobiť si dohodnuté množstvo elektrickej
energie podľa jeho potrieb, z čoho vyplýva, že si žalovaný musel byť vedomý tej skutočnosti, že
ak neodoberie minimálne 80% zo záväzne objednaného množstva elektriny, má žalobca možnosť
uplatňovať si za neodobratú elektrinu zmluvnú pokutu vo výške 30,--eur/MWh a nemal sa žalovaný
spoliehať na to, že mu žalobca zmluvnú pokutu odpustí.

25. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie nevypočul svedka H.. P., ktorý by mohol
potvrdiť obranu žalovaného v tom, že sa s ním dohodol na odpustení zmluvnej pokuty za rok 2013,
prípadne vyjadriť k otázke, v akej forme tento úkon uskutočnil, resp. či ho bolo nutné z hľadiska založenej
praxe realizovať v písomnej forme, dospel preskúmaním veci odvolací súd k záveru, že výsluch H..
P. nebol potrebný, pretože počas konania žalovaný písomné odpustenie zmluvnej pokuty za rok 2013
napríklad dobropisom tak ako za rok 2012 nepreukázal, potom ak by aj H.. P. v konaní potvrdil, že
rokoval s B. Z. o množnom odpustení zmluvnej pokuty, bola by takáto ústna dohoda irelevantná, nakoľko
k odpusteniu zmluvnej pokuty zo strany žalobcu mohlo dôjsť písomne, a to s poukazom na čl. XII. bod
12.1 Zmluvy, podľa ktorého všetky úkony vyplývajúce zo Zmluvy musia byť vykonané písomne, pokiaľ
zmluvné strany nedohodnú prípustnosť inej formy. Aj zmluvná pokuty za rok 2012 vo výške 3.052,56 eur
bola žalovanému odpustená písomne - dobropisom, čo vyplýva aj z faktúry predloženej žalovaným.

26. Keďže žalovaný riadnu písomnú dohodu o odpustení zmluvnej pokuty za rok 2013 súdu nepredložil,
dospel odvolací súd k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a opäť odvolací súd poukazuje na výpoveď
svedka B. Z. na pojednávaní dňa 19.6.2017, ktorým uviedol, že nemá vedomosť o tom, že za rok
2013 došlo k dobropisovaniu predmetnej faktúry z tejto zmluvnej pokuty a zároveň uviedol, že pán
P. nepodpisoval po osobnom jednaní zmluvu medzi zmluvnými stranami a tiež uviedol, že pán P.
bol oprávnený jednať len o výške odberov konkrétneho miesta, z čoho vyplýva, že samotný zástupca
žalobcu H.. P. by nebol osobou oprávnenou sľúbiť žalovanému odpustenie zmluvnej pokuty, keď v
prílohe č. 4 k Zmluve bol H.. Q. P. uvedený ako splnomocnenec pre rokovania, a to vo funkcii manažér
pre biznis zákazníkov.

27. Z uvedeného potom dospel odvolací súd k záveru, že na daný stav nemožno použiť analogicky ani
závery rozhodnutia Ústavného súdu ČR, na ktoré rozhodnutie poukazuje žalovaný v odvolaní, keďže
prax medzi zmluvnými stranami bola taká, že ak dôjde zo strany žalobcu k odpusteniu zmluvnej pokuty,
urobí tak žalobca písomne (napríklad dobropisom).



28. Námietku neprimeranosti výšky dohodnutej zmluvnej pokuty neakceptoval ani odvolací súd,
účastníci zmluvy si takúto výšku zmluvnej pokuty dohodli, žalovaný nepreukázal, že by na takúto výšku
zmluvnej pokuty pristúpil pod nátlakom, prípadne že by bol nútený súhlasiť s takto dohodnutou výškou.
Platí zmluvná voľnosť strán a bolo na účastníkoch zmluvy, aké podmienky si v zmluve dohodnú. Z
uvedeného dôvodu potom dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne v napadnutom
rozsudku vyhodnotil zmluvnú pokutu dojednanú medzi účastníkmi zmluvy platne. Odvolací súd sa
stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie ohľadne možnej moderácie zmluvnej pokuty podľa ust. §
301 Obchodného zákonníka, ktorý vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že výška zmluvnej pokuty
bola dohodnutá primerane k hodnote a významu zabezpečovanej povinnosti a bola nižšia ako škoda,
ktorá by žalobcovi vznikla.

29. Ako už bolo vyššie uvedené použitie tohto oprávnenia (moderovanie zmluvnej pokuty) má
byť výnimočné už aj preto, že v obchodných záväzkových vzťahov sa predpokladá určitá miera
profesionálnej zdatnosti podnikateľa, ktorá by sa mala prejaviť už pri vstupe do záväzkového prejavu
a pri uzatváraní zmlúv.

30. Na základe uvedeného má odvolací súd za preukázané, že námietky žalovaného uvedené v
odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú
v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.

31. Odvolací súd po preskúmaní veci prišiel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú
právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje
rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, logické,
presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní
vznesené.

32. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods.
1,2 CSP ako vecne správny potvrdil.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný má voči žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.

34. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).