Obec Veľké Zálužie


Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/281/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112210092
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4112210092.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra
Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v právnej veci navrhovateľa: Obec Veľké Zálužie, Obecná 955,
Veľké Zálužie, IČO: 00 308 595, zastúpená JUDr. Dagmar Danóciovou, advokátkou, so sídlom Hodálova
2, Nitra, proti odporkyni: L.. T. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXXX, F. S., zastúpená JUDr. Sylviou
Čápekovou, advokátkou, so sídlom Počašie 30, Lužianky, o zaplatenie 7.201,66 eura s príslušenstvom,
o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 22. mája 2013 č. k. 10C/33/2012-80,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti výroku m e n í tak, že
návrh navrhovateľa ohľadne zaplatenia sumy 6.300 eur z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 22. 05. 2013 č. k. 10C/33/2012-240 zaviazal odporkyňu zaplatiť
navrhovateľovi sumu 6.300 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti, t.j. nad
priznanú sumu 6.300 eur po žalovanú sumu 7.201,66 eura súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O
trovách konania si s poukazom na ust. § 151 ods. 3 OSP vymienil právo rozhodnúť v lehote do 30 dní
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Čo sa týka právneho posúdenia, súd na prejednávanú vec aplikoval ustanovenia § 1 ods. 4, § 17
ods. 2, 3, § 60 ods. 1, § 76 ods. 1, 5, § 222 ods. 1, 2, 3 a 6 Zákonníka práce účinného v čase
uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru a § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobu ohľadne
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 6.300 eur považoval súd za dôvodnú, pretože odporkyňa
práve v tejto výške získala bezdôvodné obohatenie plnením z neplatného právneho úkonu. V rámci
riešenia predbežnej otázky dospel súd k tomu záveru, že dohoda o skončení pracovného pomeru
uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 20. 12. 2012 je v časti dojednania vyplatenia 6 mesačného
odstupného pre odporkyňu neplatná, pre jej rozpor s ust. § 76 ods. 1 Zák. práce. V čase spísania
predmetnej dohody nepredchádzala u navrhovateľa žiadna taká organizačná zmena, ktorá by priznanie
odstupného, ktoré je vymedzené iba v taxatívne určených prípadoch, umožnila odporkyni priznať.
Odporkyňa z pozície vedúcej personálneho útvaru riadila celý personálny úrad aj v zmysle dodržiavania
Zák. práce, a preto musela vedieť, že odstupné jej nepatrí a aj tak ho prijala. Súd prvého stupňa sa
nestotožnil s konštatovaním právnej zástupkyne odporkyne v tom smere, že v rámci pracovnoprávnych
vzťahov je možné upraviť podmienky zamestnania, resp. zamestnanca výhodnejšie ako to upravuje
Zákonník práce, ak tento neustanovuje inak alebo takýto postup priamo nezakazuje, pretože je to
práve obec, ktorá hospodári s rozpočtovými prostriedkami obce a z uvedeného dôvodu ani starosta
obce nemôže hospodáriť s týmito prostriedkami inak, ako v súlade so zákonom. Dobromyseľnosť
odporkyne v súvislosti s prevzatím predmetného odstupného okrem jej predpokladanej znalosti Zák.
práce spochybňujú aj okolnosti, za ktorých sa v tom čase uzatvárali dohody o skončení pracovného



pomeru, pretože starého starostu striedal nový starosta. Vychádzajúc z uvedeného súd zaviazal
odporkyňu vydať navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie vo výške 6.300 eur, t.j. v sume, v ktorej jej bolo
podľa výplatnej pásky vyplatené.

V časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 279,36 eura, ako sumy za neoprávnené používanie služobného
mobilného telefónu počas jej materskej dovolenky, súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti výroku podala včas odvolanie odporkyňa, navrhujúc
odvolaciemu súdu, aby rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 10C/33/2012-80 zmenil tak, že návrh
navrhovateľa v celom rozsahu zamietne, resp. ho zruší a vec vráti tomuto súdu na ďalšie konanie.
Prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým a právnym záverom, pričom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, a preto je arbitrárne a nepreskúmateľné. Súd vôbec neprihliadol na právne argumenty odporkyne
obsiahnuté v jej záverečnej reči, ktorých podstata spočíva v tom, že v dohode o skončení pracovného
pomeru sa účastníci konania a aj tohto právneho úkonu výslovne a zreteľne dohodli na výške
odstupného, čo neodporuje žiadnemu ust. Zák. práce a ani žiadneho iného právneho predpisu.
Odstupné patrí odporkyni podľa § 60 Zák. práce s použitím § 1 ods. 6 tohto zákona, a nie na základe §
76 Zák. práce, o čo opiera odôvodnenie napadnutého rozsudku súd prvého stupňa, pretože odporkyňa
sa s navrhovateľom na výške odstupného výlučne dohodli. Samotné ust. § 76 Zák. práce neustanovuje
to, že by odstupné mohlo byť poskytnuté výlučne iba v ňom uvedených prípadoch, a taktiež z obsahu
tohto ustanovenia nevyplýva, že nie je možné sa od neho žiadnym spôsobom odchýliť. V tejto súvislosti
dala do pozornosti existenciu rozhodnutí NS ČR zo dňa 18. 09. 2012 sp. zn. 21Cdo/853/2011 a sp.
zn. 21Cdo/613/2011. Vyplatené odstupné prijala v dobrej viere, že jej patrí právom, pričom nedosiahla
vysokoškolské vzdelanie z odboru právo, čoho dôkazom je aj to, že navrhovateľ konzultoval s AK JUDr.
Ďurana, konkrétne s p. T.. B. obsah týchto právnych úkonov (dohôd o výške odstupného). Nakoniec súd
prvého stupňa p. T.. B. v konaní ako svedkyňu napriek návrhu odporkyne nevypočul.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že navrhuje odvolaciemu súdu,
aby napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil a odporkyňu
zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania v sume 262,34 eura. Odporkyňa ponechala na úvahe
súdu rozhodnutie o tom, či v konaní ako svedkov vypočuje JUDr. M. Ďurana alebo jeho advokátsku
koncipientku JUDr. A. Kerestéšovú.

Z ust. samotného § 76 ods. 1 Zák. práce vyplýva, že nie je možné sa od neho odchýliť, pretože odstupné
je možné dohodnúť iba v tu taxatívne vymedzených dôvodoch.

Odporkyni potom nevznikol nárok na odstupné ani podľa § 60 v spojení s § 1 ods. 6 Zák. práce.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v
odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti výroku a dospel k záveru, že podané odvolanie odporkyne je
v tejto časti výroku podané dôvodne.

Podľa § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Podľa § 1 ods. 6 Zák.
práce v pracovnoprávnych vzťahoch možno upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky
zamestnanca výhodnejšie ako to upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak tento zákon
alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva,
že sa od nich nemožno odchýliť.

Odstupné vzhľadom na svoj účel je možné charakterizovať ako určité finančné plnenie poskytované
spravidla jednorazovo zamestnávateľom zamestnancovi v súvislosti s rozviazaním jeho pracovného
pomeru, pričom tento finančný príspevok má bývalému zamestnancovi pomôcť prekonať nepriaznivú
sociálnu situáciu, v ktorej sa takýto zamestnanec v dôsledku straty zamestnania ocitol. Vychádzajúc z
obsahu ust. § 76 ods. 1 Zák. práce, pri ktorom dochádza k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou
danou zamestnávateľom, alebo dohodou z tu špecifikovaných troch dôvodov (§ 63 ods. 1 cit. zák.)
prislúcha zamestnancovi odstupné minimálne vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku.



Citované ustanovenie (§ 76 ods. 1) je z hľadiska svojej povahy možné vnímať ako relatívne kogentné
ustanovenie zakazujúce, aby tomu ktorému zamestnancovi pri skončení jeho pracovného pomeru
výpoveďou, resp. dohodou z troch taxatívne vymedzených dôvodov, bolo poskytnuté nižšie odstupné
ako predstavuje trojnásobok jeho priemerného mesačného zárobku dosahovaného u zamestnávateľa.
V tomto smere je potom možné prijať ten záver rezultujúci v prospech zamestnanca, podľa ktorého
zamestnanec má v prípade skončenia pracovného pomeru z taxatívne vymedzených dôvodov nárok na
vyplatenie určitého minimálneho odstupného. Odvolací súd k uvedenému poznamenáva, že v súvislosti
s výkladovým rámcom tohto ustanovenia je zrejmé, že z ust. § 67 ods. 1 Zák. práce aj pri akceptovaní
gramatického výkladu vôbec nevyplýva to, že by zakazovalo poskytnúť odstupné tomu zamestnancovi,
s ktorým dochádza k rozviazaniu pracovného pomeru z ďalších dôvodov, než ktoré sú v ňom taxatívne
vymedzené.

Samotná filozofia a koncepcia Zákonníka práce je založená okrem iného aj na platnosti zásady: „čo nie
je zakázané je dovolené“ s poukazom na ktorú účastníci pracovnoprávnych vzťahov môžu svoje práva a
povinnosti navzájom upraviť aj odlišne od Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych predpisov, pokiaľ
im to tieto zákony výslovne nezakazujú. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa zdieľa ten právny
názor, že odporkyňa v súvislosti s prevzatím šesťmesačného odstupného bola dobromyseľná, pretože
jej znalosť práva sa nepohybuje v intenciách vysokoškolského vzdelania, pričom na tomto konštatovaní
nezmení nič ani tá skutočnosť, že u navrhovateľa vykonávala aj funkciu vedúcej personálneho útvaru.
V prospech tejto argumentácie odvolacieho súdu nasvedčuje aj to, že navrhovateľ požiadal AK JUDr.
M. Ďurana po odbornej (právnej) stránke o vypracovanie dohôd o skončení pracovného pomeru.

Vzhľadom na tieto skutočnosti, odvolací súd pri rešpektovaní rozsahu skutkového stavu, tak ako ho zistil
prvostupňový súd, dospel k odlišnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa v časti vyplateného
odstupného vo výške 6.300 eur odporkyni, ktoré odstupné s poukazom na obsah ust. § 76 ods. 1 a § 1
ods. 6 vtedy platného Zákonníka práce považoval odvolací súd za prejav autonómnej vôle účastníkov
tohto konania, ktorý v ničom neodporuje § 76 ods. 1 Zákonníka práce, resp. ostatným pracovnoprávnym
predpisom.

S poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd o podanom odvolaní odporkyne proti prvostupňovému
rozsudku zo dňa 22. 05. 2013 č. k. 10C/33/2012-80 v jeho vyhovujúcej časti výroku rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

O trovách odvolacieho konania s poukazom na ust. § 224 ods. 4 a § 151 ods. 3 OSP rozhodne súd
prvého stupňa samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.