Obec Veľké Zálužie


Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Cob/37/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115234094
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Balegová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4115234094.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu
JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: Ing. Marián Sahul S T A V E K O,
Benkova 13, 949 11 Nitra, IČO: 14 410 923, zastúpený: Jurovatý & Partners, s. r. o., Námestie SNP 14,
811 06 Bratislava, IČO: 36 862 703, proti žalovanému: Obec Veľké Zálužie, Obecná 955, 951 35 Veľké
Zálužie, IČO: 00 308 595, zastúpený: Mgr. Ľudmila Krajinčáková Blahová, advokátka, Jána Hollého
1468/9, 951 35 Veľké Zálužie, IČO: 42 208 564, o zaplatenie 254 779,92 eura s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti II. a III. výroku rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 20Cb/105/2015 - 84 zo dňa
11. 04. 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 20Cb/105/2015 - 84 zo dňa 11. 04. 2017 v napadnutej
časti II. a III. výroku p o t v r d z u j e.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým,
že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške
0,1 % za každý deň omeškania zo sumy 254 779,92 eura odo dňa 25. 11. 2010 do 25. 10. 2015 zastavil
(I. výrok), žalobu o zaplatenie 254 779,92 eura s úrokom z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň
omeškania zo sumy 254 779,92 eura odo dňa 26. 10. 2015 do zaplatenia zamietol (II. výrok) a žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 536 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 537
ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 324 ods. 1, § 387 ods. 1, ods. 2, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 393 ods. 1, §
397 Obchodného zákonníka, § 46b písm. a), b), c), § 46d ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, § 4 ods. 1, ods. 2, § 10 ods. 1, § 13 ods. 1, ods. 4, ods.
5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 262 ods. 1, ods. 2 a § 255 ods. 1, ods. 2, § 144, § 145
ods. 2 a § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania platobného rozkazu,
ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 254 779,92 eura s príslušenstvom. Žalobca
svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako zhotoviteľ uzavrel so žalovaným ako objednávateľom podľa
§ 536 a nasl. Obchodného zákonníka Zmluvu o dielo č. 22/98/Kan.ČOV zo dňa 26. 08. 1998. V súvislosti
s prácami naviac na predmetnom diele uzatvoril žalobca so žalovaným dňa 31. 01. 2008 Dodatok č.
5 k Zmluve o dielo č. 22/98/Kan.ČOV zo dňa 26. 08. 1998. Predmetom tohto dodatku bolo určenie
realizačnej ceny za zmenu trasy kanalizácie od RŠ21 po JŠ - 951 m. Žalobca splnil svoj zmluvný
záväzok riadne a včas. Žalovaný prevzatie diela potvrdil podpisom na príslušnom preberacom protokole.



Za vykonané práce podľa zmluvy a dodatku žalobca vyfakturoval žalovanému odmenu vo výške 254
779,92 eura s DPH faktúrou č. 669/2010, splatnou dňa 24. 11. 2010. Splatnú pohľadávku v celkovej
výške 254 779,92 eura žalovaný napriek viacerým výzvam žalobcu neuhradil. V zmysle článku XIX.
Zmluvné pokuty, bod 19.2 písm. b/ zmluvy, objednávateľ je povinný platiť zhotoviteľovi úrok z omeškania
za nezaplatenie faktúry v zmluvnom termíne vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.
Okresný súd Nitra vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor.
Potvrdil v ňom, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu predmetnej zmluvy o dielo. Medzi
žalobcom a žalovaným došlo k viacerým mimosúdnym rokovaniam ohľadne úhrady faktúry a odovzdaniu
dokladov zo strany žalobcu. Žiadne z rokovaní nebolo úspešné, pričom bolo žalobcovi oznámené, že
v prípade súdneho konania žalovaný namietne premlčanie jeho nároku. Týmto žalovaný aj vzniesol
námietku premlčania, nakoľko premlčacia doba uplynula dňa 25. 11. 2014, pričom žalobca podal návrh
až dňa 23. 11. 2015. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby súd žalobu v celom
rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Z písomného podania žalobcu doručeného súdu prvej inštancie dňa 03. 11. 2016 vyplýva, že žalobca
podal návrh na zmenu žaloby v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, ktoré žiadal priznať oproti žalobe
až odo dňa 26. 10. 2015. Podľa obsahu toto podanie súd posúdil ako späťvzatie žaloby v časti o
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania zo sumy 254 779,92 eura odo
dňa 25. 11. 2010 do 25. 10. 2015, a preto o tomto návrhu rozhodol až v rozhodnutí o veci samej podľa
§ 145 ods. 2 druhá veta CSP.
Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili Zmluvu o dielo č.
22/98/Kan.ČOV dňa 26. 08. 1998, predmetom ktorej bolo zhotovenie stavebného diela: Vyhotovenie
projektovej dokumentácie ČOV, zabezpečenie potrebných prieskumných a geodetických prác, výkon
inžinierskej činnosti vo fáze obstarania územného hodnotenia a stavebného povolenia, dodávka a
montáž obecnej kanalizácie a ČOV (realizácia diela) „Veľké Zálužie - Obecná kanalizácia a ČOV“ v
rozsahu vypracovanej ponuky zhotoviteľa predloženej dňa 26. 08. 1998. Strany následne medzi sebou
uzatvorili Dodatky č. 1 - č. 5 k uvedenej zmluve o dielo, pričom v poslednom Dodatku č. 5 zo dňa 31.
01. 2008 je dohoda o lehote realizácie ukončenia diela do 12/2008 a cena diela 254 779,92 eura s DPH
(7.675.500,- Sk s DPH). Na uvedenú cenu diela bola žalobcom dňa 25. 10. 2010 vystavená faktúra č.
669/2010, ktorá bola splatná dňa 24. 11. 2010. Žalovaný pohľadávku z tejto faktúry neuhradil, preto si
žalobca nárok na zaplatenie sumy 254 779,92 eura uplatnil žalobou v tomto súdnom konaní. Žalovaný
vzniesol námietku premlčania, keď podľa žalovaného premlčacia doba uplynula dňa 25. 11. 2014, avšak
žalobca podal žalobu na súd až dňa 23. 11. 2015. Žalobca sa v konaní bránil tým, že medzi stranami
bola uzatvorená dohoda (na strane 1267549 stavebného denníka), podľa ktorej došlo k posunutiu lehoty
splatnosti faktúry č. 669/2010 o päť rokov odo dňa vystavenia faktúry, teda podľa žalobcu bola splatnosť
faktúry posunutá do 25. 10. 2015. Žalovaný namietal platnosť dohody v stavebnom denníku, nakoľko za
žalovaného mal túto podpísať W.. L., ktorý bol stavebným dozorom, a teda nebolo v jeho kompetencii
takúto dohodu uzatvoriť. Zároveň žalovaný namietal, že meniť zmluvu o dielo bolo možné len písomnými
a očíslovanými dodatkami. Žalobca sa naopak v konaní snažil preukázať, že stavebný dozor bol v danom
prípade oprávnený takúto dohodu uzatvoriť.
S ohľadom na vykonané dokazovanie súd dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť, preto
ju zamietol v celom rozsahu (s výnimkou tej časti, ktorú na základe čiastočného späťvzatia žaloby
zastavil). Žalobca v konaní tvrdil, že dielo bolo riadne zhotovené a odovzdané objednávateľovi, žalovaný
naopak tvrdil, že dielo nie je možné skolaudovať pre chýbajúcu dokumentáciu, ktorú žalobca žalovanému
neodovzdal. Nakoľko však v konaní bola vznesená námietka premlčania, bolo potrebné primárne
vykonať dokazovanie za účelom zistenia, či takto vznesená námietka premlčania je dôvodná. Iba v
prípade, ak by súd zistil, že nárok žalobcu nie je premlčaný, pokračoval by v dokazovaní ďalších
skutočností ohľadne vykonania a odovzdania diela a zaplatenia ceny za jeho vykonanie. V danom
prípade však súd dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná. Faktúra
č. 669/2010, z ktorej si nárok žalobca v tomto konaní uplatnil, bola splatná dňa 24. 11. 2010, a teda 4 -
ročná lehota na uplatnenie nároku začala plynúť dňa 25. 11. 2010 a uplynula dňa 25. 11. 2014 (utorok),
t. j. pracovný deň (lehota sa teda nepredlžuje na nasledujúci pracovný deň). S ohľadom na uvedené by
žaloba bola podaná včas, ak by bola podaná/doručená súdu dňa 25. 11. 2014. Pretože však žaloba bola
na Okresnom súde Nitra osobne podaná dňa 23. 11. 2015, t. j. takmer jeden rok po uplynutí premlčacej
doby, nebola podaná včas.

4. Súd prvej inštancie sa na účely posúdenia premlčania uplatneného nároku dôsledne zaoberal
tvrdením žalobcu, že medzi stranami bola dňa 29. 04. 2008 uzatvorená dohoda, ktorá posunula lehotu
splatnosti faktúry o päť rokov odo dňa jej vystavenia, t. j. do 25. 10. 2015. Uvedená dohoda je napísaná



na strane 1267549 stavebného denníka (č. l. 55). Z výpovede žalobcu a svedka L. je zrejmé, že
podpisy (šifry) pod textom dohody patria práve žalobcovi (Ing. Sahulovi) a stavebnému dozoru (W..
L.). Z výpovede svedka Novotného vyplýva, že o predmetnej dohode nevedel a dementoval, že by
niekedy takúto dohodu podpísal, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že na uzavretie takejto dohody nebol
oprávnený. Svedok L. vykonával na diele stavebný dozor a jeho kompetencie boli určené zmluvou
o výkone stavebného dozoru s obcou a tiež právnymi predpismi. Oprávnenie svedka konať za obec
nevyplýva ani zo zmluvy o dielo, ako sa domnieva žalobca, nakoľko z článku I predmetnej zmluvy je
nepochybné, že obec je zastúpená starostom (v tej dobe I. C.) a W.. I. C. (v čase uzavretia zmluvy o
dielo stavebný dozor) bol oprávnený „rokovať“ vo veciach technických, právnych a finančných. Z tejto
formulácie je jednoznačné, že oprávneným zastupovať obec Veľké Zálužie bol jedine starosta. V konaní
nebolo preukázané, že by sa toto ustanovenie zmluvy o dielo menilo formou písomného a očíslovaného
dodatku. Žalobca z takto formulovaného článku I zmluvy o dielo nemohol dospieť k záveru, že stavebný
dozor je oprávnený zastupovať obec v tomto vzťahu a uzatvárať za obec dohody, ktorými zmení zmluvu
o dielo. Zároveň svedok C. ako starosta obce v čase uzavretia spornej dohody potvrdil, že svedok L. ako
stavebný dozor nebol splnomocnený na uzavretie takejto dohody a v tom čase bol jediným oprávneným
starosta obce, teda práve svedok C.. Podpisy svedka L. na iných dokumentoch, kde sú aj iné údaje
ako tie, na ktoré bol svedok oprávnený (napr. zaisťovací protokol z roku 2010), nie sú dôkazom o jeho
oprávnení konať za žalovaného, keďže svedok L. niektoré dokumenty podpisoval ako stavebný dozor,
pričom však na daných dokumentoch je aj podpis obce ako investora. A hoci obec po skončení stavby
nemala k dispozícii finančné prostriedky, podľa svedka C. mala byť táto skutočnosť riešená podpísaním
dodatku k zmluve o dielo. Svedok L. vo svojej výpovedi uviedol, že jeho oprávnenie bolo v potvrdzovaní
v stavebnom denníku o tom, čo sa robí na stavbe, či žiada nápravu a aké práce boli fyzicky urobené,
teda potvrdzuje len rozsah vykonaných prác.
Žalobca ďalej vo svojej výpovedi tvrdil, že pri podpise spornej dohody o posunutí lehoty splatnosti faktúry
č. 669/2010 boli prítomní aj starosta, podstarosta a projektant. Pri otázke sudcu však už uvádzal iba
starostu a podstarostu. V tej dobe bol starostom I. C., ktorý bol v tomto konaní vypočutý ako svedok a z
jeho výpovede bolo zistené, že nebol prítomný pri uzatváraní takejto dohody. Žalobca navrhol vypočuť
aj svedka I. T., ktorý mal byť prítomný pri podpise dohody, avšak súd návrh na vykonanie tohto dôkazu
zamietol, nakoľko aj v prípade, že by pri podpise W.. L. do stavebného denníka bol prítomný p. T., resp.
akákoľvek ďalšia osoba, nemá to za následok preukázanie oprávnenia W.. L. konať za Obec Veľké
Zálužie a meniť zmluvu o dielo uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným. Zároveň je potrebné uviesť,
že svedka T. navrhol vypočuť žalobca, pričom súd žalobcovi na pojednávaní dňa 10. 02. 2017 uložil
povinnosť, aby v lehote 5 dní súdu oznámil, či vie účasť tohto svedka zabezpečiť, načo však žalobca
nereagoval, súdu žiadne skutočnosti neoznámil a na pojednávaní dňa 11. 04. 2017 súdu oznámil, že
svedok je jeho zamestnanec a hoci mal zabezpečiť jeho účasť, toto nie je možné, nakoľko svedok by mal
byť dva dni práceneschopný. O tejto skutočnosti však súd vopred neinformoval a žiadnym spôsobom
ju nepreukázal. S ohľadom na to, že výpoveď navrhnutého svedka T. by neovplyvnila výsledok konania
a nebola by dôkazom o oprávnení svedka L. konať za obec, súd návrh na vykonanie tohto dôkazu
zamietol.
Žalobca pri svojej výpovedí tiež uviedol, že preberacie konanie bolo zvolané na deň 27. 05. 2008, a keďže
obec nemala peniaze, navrhli urobiť zápis, že faktúra bude uhradená najneskôr do konca roka 2015.
Sám žalobca teda uvádza, že nejde o dohodu. Zároveň dohoda podľa stavebného denníka mala byť
spísaná dňa 29. 04. 2008, pričom preberacie konanie bolo až o mesiac neskôr. Podľa žalobcu dohoda
v denníku mala byť „odobrená“ daňovým úradom, čo však žalobca nepreukázal. Avšak aj v prípade, ak
by daňový úrad dohodu akceptoval, nie je takýto spôsob konania daňového úradu pre súd záväzný a
nie je dôkazom o platnosti danej dohody.
Žalobca tiež v konaní nepreukázal, že by postup W.. L. bol zaužívanou obchodnou praxou medzi
stranami, hoci viackrát prezentoval takéto tvrdenie. Teda, ak by aj W.. L. dňa 29. 04. 2008 uzatvoril
dohodu so žalobcom, nie je možné také konanie W.. L. považovať za obchodnú zvyklosť medzi stranami.
Obchodná zvyklosť je pravidlo správania sa, ktoré je vžité a všeobecne zachovávané v obchodnej
praxi, resp. v príslušnom obchodnom odvetví. Vzniká a formuje sa mimo normotvornej činnosti štátnych
orgánov. Normatívny charakter odvodzuje od právnych noriem, ktoré na ne odkazujú. Pri obchodnej
zvyklosti nie je spravidla dané presvedčenie o nutnosti príslušnej zvyklosti pravidlo zachovávať samo
o sebe (opinio necessitatis), a je teda záväzné, len keď sa mu strany dobrovoľne podrobia alebo to
uložil právny predpis. V tomto súdnom konaní však nebolo preukázané, že by W.. L. uzatváral dohody
so žalobcom, ktorými by menili zmluvu o dielo a žalobca v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno.
Podpísanie dohody v stavebnom denníku je ojedinelým postupom, ktorý nemožno označiť za obchodnú
zvyklosť medzi žalobcom a žalovaným. Práve naopak, je zrejmé, že zmluvu o dielo strany medzi sebou



už päťkrát menili, a to dodatkami, ktoré boli riadne očíslované a podpísali ich žalobca a žalovaný (obec
zastúpená starostom), pričom z výpovede svedka C. vyplýva, že dodatky pripravoval práve žalobca.
Je tak nepochybné, že žalobca si bol vedomý spôsobu, akým je možné meniť zmluvu o dielo a kto je
oprávnený dodatky za obec uzatvárať.
Súd zamietol návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka I. C., ktorý vykonával stavebný dozor
cca v rokoch 1998 - 2002. Podľa žalobcu sa výpoveďou svedka C. malo preukázať, že disponoval
splnomocnením od obce vo veciach finančných, a že toto splnomocnenie sa zároveň vzťahovalo aj na
W.. L.. V tomto prípade súd nevyhovel návrhu na doplnenie dokazovania, keď existenciu splnomocnenia
pre stavebný dozor „konať“ za obec vyvrátil súčasný a tiež predchádzajúci starosta. Ak by aj v minulosti
W.. C. bol oprávnený vo veciach finančných, takéto oprávnenie nie je možné vzťahovať na nasledujúcu
osobu stavebného dozoru v otázke konania za obec. Zo zmluvy o dielo je postavenie W.. C. vo vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným jednoznačne vymedzené, keď podľa zmluvy bol oprávnený „rokovať“ o
veciach technických, právnych a finančných. Žalobca neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by bolo
zrejmé, že W.. C. niekedy uzatváral dohody (dodatky) za obec. Súd preto dospel k záveru, že výsluchom
navrhovaného svedka C. nie je možné preukázať oprávnenie W.. L. na uzatvorenie dohody o posunutí
lehoty splatnosti faktúry č. 669/2010, teda oprávnenie W.. L. „konať“ za obec.
Súd zamietol aj návrh na doplnenie dokazovania predložením originálu stavebného denníka žalovaným.
Tento dôkaz navrhol vykonať žalobca, podľa ktorého predložením stavebného denníka žalovaným v
jeho origináli by sa preukázalo, že svedok L. konal za obec aj vo viacerých veciach. Súd nemohol
takémuto návrhu vyhovieť, nakoľko z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že originál stavebného denníka
žalovaný nemá, ale tento má práve žalobca, čiže žalovaný ním nedisponuje a ak by súd návrhu vyhovel,
uložil by žalovanému povinnosť predložiť dôkaz, ktorý nemá vo svojej držbe. Nie je zrejmé, z akého
dôvodu žalobca žiada, aby žalovaný predložil dôkaz, o ktorom žalobca vie, že ho žalovaný nemá, a že
ho má sám žalobca. Z vyjadrenia žalovaného je napokon zrejmé, že nedisponuje ani kópiou stavebného
denníka (napokon ide o jeden z dokladov, ktorých sa žalovaný od žalobcu dlhodobo domáha, aby mohol
skolaudovať stavbu). Konanie je v tomto prípade vedené od novembra 2015. Žalobca ako subjekt, ktorý
má originál stavebného denníka, mohol tento súdu predložiť a tak, ako poukázal na dohodu na strane
1267549 stavebného denníka, mal dostatočnú možnosť súdu preukázať, že v stavebnom denníku sa
nachádzajú iné skutočnosti svedčiace o tom, že W.. L. konal za obec opakovane. Žalobca ale žiadnu
takú skutočnosť nepreukázal a ostal pri všeobecných nekonkrétnych vyjadreniach a neuviedol žiaden
iný prípad, kedy stavebný dozor konal za obec.

5. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj vyjadrením právneho zástupcu žalobcu, ktorý poukázal na to, že
žalobca nie je povinný skúmať, či obec medzičasom nesplnomocnila inú osobu, napr. na predĺženie
lehoty splatnosti, ale ide o problém obce a danej osoby, pričom poukázal na ochranu tretích osôb a
na článok VII zmluvy o dielo. Súd v tomto prípade zaujal jednoznačné stanovisko v tom, že žalobca
nemohol byť dobromyseľný v tom, že stavebnému dozoru patrí oprávnenie zastupovať obec, nakoľko
určenie postavenia stavebného dozoru je v článku I zmluvy o dielo a z toho je nepochybné, že bol
oprávnený „rokovať“ za obec, nie ju zastupovať. S týmto korešponduje aj článok VII, na ktorý právny
zástupca poukazuje, kde je vymedzené, že na účely vykonania diela sa zhotoviteľ bude riadiť o. i.
zápismi a dohodami oprávnených pracovníkov zmluvných strán. Oprávneným pracovníkom zmluvnej
strany na uzavretie dohody o posunutí lehoty splatnosti faktúry však stavebný dozor nebol. Hoci na toto
ustanovenie zmluvy právny zástupca žalobcu poukazuje, nejde o ustanovenie, ktoré by splnomocňovalo
W.. L. ako stavebný dozor konať za obec v otázke splatnosti faktúry a v tomto smere uzatvoriť dohodu.
Napokon kompetencie stavebného dozoru a oprávnenie konať za obec upravujú jednoznačne právne
predpisy, ktorých neznalosť žalobcu neospravedlňuje. S prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu
žalobca mal vedieť, že stavebný dozor nie je oprávnený konať za obec.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd zamietol žalobu v celom rozsahu (s výnimkou tej
časti, ktorú na základe čiastočného späťvzatia žaloby zastavil), keďže je nepochybné, že žalovaný
úspešne uplatnil námietku premlčania v súlade s § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď právo na
plnenie povinnosti síce nezaniklo, avšak súd ho pre vznesenú námietku premlčania nemohol priznať.
Vykonanými dôkazmi sa v konaní nepreukázalo platné dohodnutie inej lehoty splatnosti ako tej, ktorá
je uvedená vo faktúre č. 669/2010. Dôkazné bremeno ťaží toho, kto danú skutočnosť tvrdí. Ak teda
žalobca tvrdí, že W.. L. bol oprávnený za obec konať a uzatvoriť dohodu o posunutí lehoty splatnosti
faktúry č. 669/2010 a že stavebný dozor bol oprávnený konať vo veciach patriacich do kompetencie
obce, bol povinný niesť dôkazné bremeno tejto tvrdenej skutočnosti a ak sám nedisponoval dôkazmi,
bol povinný na preukázanie svojich tvrdení navrhnúť vykonanie takých dôkazov, ktorými by bolo možné
preukázať ním tvrdenú skutočnosť. Dôkazy, ktoré žalobca v konaní produkoval však nepreukazovali,



že by osoba oprávnená na stavebný dozor bola oprávnená platne uzatvoriť dohodu o zmene splatnosti
faktúry. Naopak, žalovaný preukázal, že k zmene lehoty splatnosti faktúry č. 669/2010 nedošlo a že
oprávneným konať za obec bol starosta Obce Veľké Zálužie a že nebolo bežnou praxou medzi stranami,
že za obec koná stavebný dozor.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď určil, že úspech
žalovaného v konaní je 100 %.
Keďže žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň
omeškania zo sumy 254 779,92 eura odo dňa 25. 11. 2010 do 25. 10. 2015 späť pred začatím
predbežného prejednania sporu, ako aj pred začatím pojednávania, nebol potrebný k tomuto úkonu
súhlas žalovaného. Preto súd konanie v danej časti zastavil.

6. Proti vydanému rozsudku v časti II. a III. výroku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu,
že súd prvej inštancie nevykonal všetky ním navrhované dôkazy a z takto neúplne zisteného skutkového
stavu nemohol vyvodiť správne právne závery. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že
primárne bolo potrebné zaoberať sa vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku. Považoval
za nesporné, že faktúra č. 669/2010 bola splatná dňa 24. 11. 2010, pričom 4 - ročná premlčacia lehota
uplynula dňom 24. 11. 2014 a žaloba bola podaná na súd až dňa 23. 11. 2015, čiže žalobou uplatňovaný
nárok by sa v tomto prípade javil ako jednoznačne premlčaný. Toho si bol vedomý aj žalobca, avšak nie
za predpokladu, že dohodou obidvoch zmluvných strán došlo k posunutiu lehoty splatnosti. Posunutie
lehoty splatnosti faktúry č. 669/2010 nemuselo a ani nemalo byť vyhotovené v osobitnom dodatku k
zmluve o dielo č. 22/98 zo dňa 26. 08. 1998, ako to nesprávne posúdil súd prvej inštancie. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na čl. VII, bod 7.1 a čl. XIII zmluvy o dielo, ktoré takúto situáciu priamo
predpokladajú. O posunutí lehoty splatnosti žalobca predložil súdu dôkaz, a to záznam zo stavebného
denníka podpísaný stavebným dozorom W.. L., kde sa jednoznačne uvádza, že „ ... obidve strany
súhlasia s posunutím splatnosti faktúry za vykonané práce v lehote do 5 rokov odo dňa vystavenia
faktúry. Ďalej sa objednávateľ zaväzuje uhradiť faktúru za vykonané práce najneskôr do konca roka
2015.“ Tento záznam v stavebnom denníku podpísal za objednávateľa stavebný dozor W.. E. L., čo
potvrdil aj pred súdom v postavení svedka, keď uviedol, že podpis na dohode vyzerá ako jeho, ale poprel
obsah dohody, že by takúto dohodu podpísal a vysvetlil to tým, že bežne podpisoval stavebný denník
dopredu a čisté strany s tým, že zhotoviteľ si tam potom dopísal vykonané práce. Toto tvrdenie svedka
hodnotí žalobca ako účelové s úmyslom vyhnúť sa zodpovednosti za svoje protiprávne konanie.
Je zarážajúce a nelogické, že žalovaný v postavení objednávateľa záznam v stavebnom denníku
žiadnym spôsobom, a to ani dodatočne nekomentoval, resp. nenamietal ani nepoprel a je veľkou
záhadou prečo žalovaný od začiatku tvrdí, že stavebným denníkom nedisponuje, keď sa tento robil v
troch rovnopisoch.
Z čl. VIII, bod 8.2 a 8.4 zmluvy o dielo vyplýva, že ak stavebný dozor alebo aj objednávateľ diela
prostredníctvom neho s obsahom nejakého čiastkového zápisu v stavebnom denníku nesúhlasil, bolo
jeho povinnosťou v lehote 3 dní urobiť k tomu zápis a uviesť dôvody, prečo s ním nesúhlasí. Túto otázku
žalovaný a ani svedok W.. E. L. v konaní neobjasnili, žalovaný všetko vysvetlil účelovým tvrdením, že
nemá rovnopis stavebného denníka.
Nebolo povinnosťou žalobcu overovať si, či za obec koná vo veciach finančných oprávnená, resp.
splnomocnená osoba, prípadne či stavebný dozor neprekračuje svoje právomoci. Bolo nesporné, ktoré
osoby vykonávali stavebný dozor (najskôr p. C., potom p. L.) a ak W.. L. podpísal záznam v stavebnom
denníku, z ktorého vyplýva, že splatnosť faktúry bola posunutá do konca roka 2015 a v lehote 3 dní to
ani stavebný dozor nenamietal (a ani nikto iný za objednávateľa), žalobca považoval a aj považuje túto
dohodu za platnú a tým aj právne záväznú.
Podľa názoru žalobcu pre objektívne a zákonné rozhodnutie súdu bolo nevyhnutné nahliadnuť do
kompletného stavebného denníka a oboznámiť sa s ním. Žalobca v konaní tvrdil, že v stavebnom
denníku existuje záznam, ktorého obsahom je dohoda o posunutí lehoty splatnosti faktúry č. 669/2010,
o čom predložil súdu aj príslušný výpis zo stavebného denníka. Ak žalovaný tvrdí niečo iné, mal by
predkladať dôkazy. Tvrdenie žalovaného, že on stavebný denník nemá, nemôže byť v neprospech
žalobcu.
Súd zamietol aj návrh žalobcu na výsluch svedka C., hoci v odôvodnení rozsudku uviedol, že „ ... zo
zmluvy o dielo je postavenie W.. C. vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným jednoznačne vymedzené,
keď podľa zmluvy bol oprávnený „rokovať“ vo veciach technických, právnych a finančných.“ Súd prvej
inštancie si týmto záverom protirečí inému záveru, že „ ... nebolo bežnou praxou medzi stranami, že za
obec koná stavebný dozor.“ Svedok C. mohol potvrdiť alebo vyvrátiť, v akých veciach konal za obec on,



či aj vo finančných a či to bolo bežnou praxou. Ak áno, potom by bolo treba v týchto intenciách posúdiť
aj výpoveď ďalšieho stavebného dozoru W.. E. L..
Súd zamietol aj návrh na výsluch svedka I. T., ktorý bol osobne prítomný pri všetkých podstatných
udalostiach v tejto veci, pretože žalobcovi sa nepodarilo zabezpečiť jeho účasť. Bolo preto povinnosťou
súdu, aby zabezpečil účasť tohto svedka svojím úradným postupom.
S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej
inštancie v napadnutých častiach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi
súdu prvej inštancie, nakoľko má za to, že súd po zistení skutkovej a právnej stránky prejednávanej veci
vyvodil správne závery a žalobu zamietol.
Tvrdenie žalobcu o nevykonaní ním navrhnutých dôkazov je zavádzajúce, pretože súd mal záujem
vykonať výsluch svedka T., ktorého účasť na pojednávaní mal zabezpečiť žalobca. Pokiaľ to žalobca
nebol schopný urobiť, mal o jeho zabezpečenie požiadať súd, čo však neurobil.
V konaní bolo výpoveďami svedkov preukázané, že žiadne splnomocnenie nad rámec uvedený v zmluve
nebolo stavebnému dozoru udelené, a preto vypočutie svedka C. nemôže potvrdiť tvrdenie žalobcu o
uzatvorení platnej dohody.
Žalobca hodnotí výpoveď svedka L. ako účelovú s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti za protiprávne
konanie. Zmluvu o dielo však pripravil žalobca a práva a povinnosti stavebného dozoru boli jednoznačne
upravené v čl. VIII. Žalobca však v konaní nepreukázal oprávnenie p. L. konať nad rozsah stanovený
zmluvou alebo právnou normou.
Žalobca považuje za veľkú záhadu, prečo žalovaný od začiatku tvrdí, že stavebným denníkom
nedisponuje a považuje toto tvrdenie za účelové s cieľom zatajenia zápisu - dohody o posunutí splatnosti.
Žalovaný už od odovzdania diela vyzýval žalobcu na odovzdanie dokladov vrátane stavebného denníka,
nakoľko bez neho nemožno stavbu skolaudovať. Na kolaudačné konanie žalobca prišiel, avšak doklady
neodovzdal a kolaudačné konanie tak zmaril.
Žalovaný záverom poznamenal, že dohoda v stavebnom denníku je neplatná pre rozpor s ustanovením
čl. XVI zmluvy o dielo, nakoľko ju možno meniť len písomnými a očíslovanými dodatkami. Dohoda nie je
podpísaná zmluvnými stranami, ktoré boli a mohli byť oprávnené takúto dohodu podpísať. V prospech
žalovaného v konaní svedčí vyjadrenie svedka L. o jeho právach a povinnostiach pri vykonávaní diela
a vyjadrenie svedka C. o jeho právach a povinnostiach ako štatutárneho zástupcu žalovaného, pričom
obaja popreli tvrdenia žalobcu.
Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému trovy odvolacieho konania.

8. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného uviedol, že navrhovaný svedok T. bol osobne prítomný pri
všetkých podstatných rokovaniach a udalostiach v tejto veci, a keďže sa žalobcovi nepodarilo zabezpečiť
jeho účasť na pojednávaní, bolo zákonnou povinnosťou súdu prvej inštancie riadne ho predvolať.
Výsluch tohto svedka by podstatnou mierou prispel k objektívnemu a náležitému zisteniu skutkového
stavu, na základe ktorého mohol súd vydať zákonné rozhodnutie. Svedok C. mohol vo svojej svedeckej
výpovedi potvrdiť alebo vyvrátiť, v akých veciach konal za obec on, či aj vo finančných a či to bolo
bežnou praxou. Ak áno, potom by bolo v týchto intenciách posúdiť aj výpoveď ďalšieho stavebného
dozoru W.. E. L.. V priebehu realizácie diela bol poverený stavebný dozor jednať s dodávateľom stavby
počas realizácie. Dôkazom toho sú aj zápisnice z preberacích konaní stavby, ako aj zápisnice týkajúce
sa financovania stavby.
K otázke zastupovania žalovaného ohľadne predmetného diela osobou stavebného dozoru, ktorou bol
najskôr I. C. a potom W.. E. L., žalobca opätovne uviedol, že bolo bežnou praxou, že stavebný dozor
zastupoval a konal v mene obce vo všetkých veciach týkajúcich sa realizovaného diela, a to aj vo veciach
finančných, pričom stavebný dozor mal tieto veci predjednané a schválené starostom obce. Takáto
prax bola aj v tejto konkrétnej veci. Žalobca zopakoval svoje tvrdenie o nesprávnosti právneho záveru
súdu prvej inštancie v tom smere, že žalobca nepreukázal oprávnenie W.. L. zastupovať a podpisovať
za žalovaného veci týkajúce sa finančných záležitostí vyplývajúcich zo zmluvy o dielo, čo je zrejmé
z viacerých písomných dokladov, napr. zisťovacieho protokolu zo dňa 08. 03. 2003, ktorý je prílohou
faktúry č. 286/2003, prevzatia faktúry č. 206/2003 a ďalšie. Toto bolo bežnou praxou už počas pôsobenia
prvého stavebného dozoru I. C., ktorého predvolanie ako svedka súd z neznámych dôvodov zamietol.
Oprávnenie konať za žalovaného vo finančných a ďalších záležitostiach ako stavebný dozor žalobca
dokladoval fotokópiami faktúry č. 669/2010 zo dňa 25. 10. 2010, ktorej prílohou je zisťovací protokol o
vykonávaných stavebných prácach podpísaný stavebným dozorom W.. L., faktúry č. 286/2003 zo dňa



03. 10. 2003, ktorej prílohou je zisťovací protokol podpísaný stavebným dozorom W.. L., zápisom o
odovzdaní a prevzatí stavby zo dňa 03. 12. 2001 podpísaným stavebným dozorom W.. C., výňatkom
zo stavebného denníka - zápis zo dňa 29. 04. 2008 podpísaný stavebným dozorom W.. L., výňatkom
zo stavebného denníka - zápis zo dňa 11. 11. 1998 podpísaný stavebným dozorom W.. C., zápisom zo
dňa 26. 11. 2001 podpísaným stavebným dozorom W.. C., zápisom zo dňa 29. 01. 2008 podpísaným
stavebným dozorom W.. L..

9. Žalovaný sa v duplike na vyjadrenie žalobcu podrobne vyjadril k jednotlivým dôkazom dodatočne
predložených žalobcom, hoci ako sám uviedol, tieto mal žalobca predložiť už pred súdom prvej inštancie,
nakoľko nimi v tomto čase disponoval. Na záver žalovaný poznamenal, že žalobca svojím vyjadrením
len duplikoval svoje predchádzajúce tvrdenia v snahe získať čas a poškodiť záujmy žalovaného pri
pokračovaní práv na diele, voči čomu sa žalovaný ostro ohradzuje a žiada o dodržanie zásady
hospodárnosti konania.

10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup
súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalobcom (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol tak bez
nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).

11. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie
aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s obsiahlym a vyčerpávajúcim
odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa s poukazom na § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto
rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov bez toho, aby odvolací súd tieto
dôvody opakoval. Na zdôraznenie správnosti vydaného rozsudku v napadnutých častiach odvolací súd
poznamenáva, že zo žiadneho z dôkazov produkovaných súdom prvej inštancie nevyplynulo, že by
splatnosť ceny diela vyúčtovanej faktúrou č. 669/2010 bola dohodou sporových strán zo dňa 29. 04. 2008
uvedenou v stavebnom denníku na č. listu 1267549 posunutá do 25. 10. 2015, ako to žalobca v konaní
opakovane tvrdil. Za žalovaného ju mal podpísať W.. E. L., v tom čase vykonávajúci stavebný dozor
pre žalovaného, ktorý to však na pojednávaní konanom dňa 10. 02. 2017 ako svedok poprel a zároveň
uviedol, že na jej uzavretie žiadne právo a ani mandát nemal, čo potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj
bývalý starosta žalovaného I. C.. Žalobcom uvádzané oprávnenie W.. E. L. uzatvoriť predmetnú dohodu
v mene žalovaného nevyplývalo ani z predloženej fotokópie zmluvy o dielo (v čl. I je ako osoba oprávnená
„rokovať“ vo veciach technických, právnych a finančných uvedený v mene objednávateľa, t. j. žalovaného
W.. I. C. a nie W.. E. L.) a nevyplývalo ani zo žiadneho iného dôkazu vykonaného súdom prvej inštancie.
V zmysle uzavretej zmluvy o dielo bola jej zmena prípustná len vo forme písomných a očíslovaných
dodatkov k zmluve (čl. XVI.), čo platilo aj v prípade zmeny a doplnenia jej textu s tým, že písomné a
očíslované dodatky budú platné, ak budú riadne potvrdené a podpísané oprávnenými zástupcami oboch
zmluvných strán, čoho si žalobca, ktorý zmluvu a aj dodatky k nej koncipoval, musel byť vedomý, vrátane
následkov nedodržania dohodnutého postupu, ktorý v posudzovanom prípade vyústil až do premlčania
celého uplatneného nároku na zaplatenie ceny diela. V kontexte zistených skutočností by preto ani
výsluchy navrhovaných svedkov I. T. a I. C. neboli spôsobilé preukázať opak.
Pokiaľ ide o listinné dôkazy dodatočne predložené žalobcom v rámci odvolacieho konania v prílohe jeho
repliky k vyjadreniu žalovaného, odvolací súd na ne pri svojom rozhodovaní neprihliadal, keďže ide o
prostriedky procesného útoku, ktoré mohol žalobca uplatniť už pred súdom prvej inštancie (nemožnosť
ich uplatnenia bez svojej viny pred súdom prvej inštancie žalobca netvrdil), preto podmienky ich
prípustnosti vo forme novôt v odvolacom konaní splnené neboli (§ 366 písm. d) CSP).



15. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti II. a III. výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal plne úspešnému žalovanému ich
náhradu proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.