Obec Veľké Zálužie


Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/18/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118206332
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4118206332.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra
Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: Obec Veľké Zálužie, Obecná 955, Veľké Zálužie,
IČO: 00 308 595, zastúpený Mgr. Ľudmilou Krajinčákovou, advokátkou so sídlom Jána Hollého 1468/1,
Veľké Zálužie, proti žalovanej: O.. M. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX, S. R., o zaplatenie 6.300,-
Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. septembra 2018 č. k.
10C/65/2018-317, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovanej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok,
ďalej iba „CSP“) rozsudkom zo dňa 17.09.2018 č. k. 10C/65/2018-317, pri právnom posúdení podľa §
1 ods. 2 písm. a/, § 2 ods. 1, 2, § 1 ods. 4, § 13 b písm. b/ zák. č. 552/2003 Z. z., o výkone práce
vo verejnom záujme, § 1 ods. 6, § 76 ods. 1 písm. a/, § 76 ods. 5, § 222 ods. 1, 2, 3 a 6 Zákonníka
práce a § 39 OZ uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 6.300,-Eur v lehote do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 2
CSP tak, že čiastočne úspešnému žalobcovi v konaní priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
95,75 % voči žalovanej. O výške týchto trov rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, prvoinštančný súd mal v konaní za nesporné, že žalovaná
bola v pracovnom pomere u žalobcu od 03.03.2003 do 26.12.2010 a od 03.01.2007 bola vymenovaná za
prednostku Obecného úradu vo Veľkom Záluží, ktorú funkciu vykonávala až do ukončenia pracovného
pomeru. Vzhľadom k tomu, že žalovaná vykonávala práce vo verejnom záujme, je potrebné na daný
pracovnoprávny vzťah aplikovať u st. zák. č. 552/2003 Z. z., a iba subsidiárne ust. § Zák. práce. Súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, tak ako bol obsiahnutý v jeho zrušujúcom
uznesení zo dňa 26.02.2018 č. k. 5Co/27/2017-298 uviedol, že účastníkom konania podľa § 76
ods. 1 Zák. práce nič nebránilo v uzatvorení dohody, ktorou by boli rozšírené dôvody poskytnutia
odstupného žalovanej nad rámec citovaného ust. Zákonníka práce. V konaní nebolo sporným ani
vyplatenie odstupného žalovanej v sume 6.300,-Eur dňa 20.12.2010 (mimo výplatného termínu) vo
výške šesťnásobku jej priemerného mesačného platu, a to na základe dohody o skončení pracovného
pomeru.



4. Zákonník práce určuje v prípade odstupného podmienky jeho poskytnutia a zároveň aj minimálnu
výšku tohto nároku, tak zák. č. 552/2003 Z. z., o výkone práce vo verejnom záujme vo svojom ust. § 13b
písm. b/ stanovuje maximálnu hranicu tohto nároku a nepriamo aj špecifickú podmienku odstupného
nad rámec stanovený Zák. práce, ktorou je existencia platnej podnikovej kolektívnej zmluvy. Predmetné
ustanovenie je kogentné a nepripúšťajúce žiadne odchýlky. V konaní nebolo sporným to, že žalobca na
inkriminované obdobie nemal uzatvorenú podnikovú kolektívnu zmluvu. Zvýšenie odstupného žalovanej
potom nemohlo byť dojednané v súlade s ust. § 13b zák. č. 552/2003 Z. z.

5. Dohoda o vyplatení šesťmesačného odstupného obsiahnutá v dohode o skončení pracovného
pomeru je pre rozpor s obsahom ustanovení § 39 a § 41 OZ, neplatná. Žalovaná je následne povinná
bezdôvodného obohatenie podľa § 222 Zák. práce vydať žalobcovi. Žalobca má však právo bezdôvodné
obohatenie od žalovanej žiadať iba s poukazom na ust. § 222 ods. 6 Zák. práce, t. j. ak žalovaná vedela
alebo musela z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. Z
uvedeného dôvodu skúmal existenciu takýchto okolností.

6. Samotná žalovaná sa v konaní bránila tým, že odstupné prijala v dobrej viere, nakoľko dohodu
o skončení pracovného pomeru vypracovala advokátska kancelária s výnimkou výšky odstupného,
čo ponechali na rozhodnutí starostu. Žalovaná predmetnú dohodu konzultovala spolu s advokátskou
kanceláriou a preto bola názoru, že je všetko v súlade so zákonom. O vyplatenie odstupného mimo
výplatného termínu vôbec nepožiadala.

7. V konaní bolo takisto preukázané, že žalovaná u žalobcu pracovala v pozícii vedúceho personálneho
útvaru a aj prednostu, čo znamená, že okrem Zák. práce mala poznať a podľa jej vyjadrenia aj poznala
zák. č. 552/2003 Z. z.. Takisto žalovaná musela mať vedomosť o neexistencii kolektívnej podnikovej
zmluvy u žalobcu, pričom v kontexte uvedených dôvodov musela vedieť, že dohodnuté odstupné (jeho
výška) v jej prípade nie je správne, resp. dohodnuté platne.

8. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie
súdu prvej inštancie č. k. 10C/65/2018-317 zo dňa 17.09.2018 zrušil (§ 390 písm. b/ CSP) a žalobu
voči nej zamietol. Zároveň požiadala priznať náhradu prvoinštančných a aj odvolacích trov. Eventuálne
navrhla predmetný rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. V tomto konaní sa vlastne žalobca dovoláva neplatnosti právneho úkonu, ktorý sám spôsobil. S
poukazom na ust. § 17 Zák. práce platí, že neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi
na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal.
Žalobca v konaní ani neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovaná ako zamestnankyňa
vedela alebo musela z okolností predpokladať, že jej vyplatené odstupné bolo nesprávne určené, resp.
omylom vyplatené. Opakovane aj v podanom odvolaní zdôrazňuje, že po prijatí odstupného od žalobcu
konala dobromyseľne. napriek platnosti zásady, že súd pozná právo, výklad zákona č. 552/2003 Z.
z., nebol známy ani prvoinštančnému a ani odvolaciemu súdu pri rozhodovaní danej veci. Ako osoba
bez právnického vzdelania skutočne nevedela, že ustanovenia predmetného (špeciálneho) zákona,
podľa ktorého v kolektívnej zmluve možno dohodnúť odstupné maximálne do výšky dvoch funkčných
platov, je potrebné vykladať tak, že vyššie odstupné než minimálne stanovené v Zákonníku práce možno
dohodnúť pri zamestnancoch vykonávajúcich prácu vo verejnom záujme iba v kolektívnej zmluve a to
iba do výšky dvoch alebo piatich funkčných platov. Žalobca vyplatil odstupné aj L.. L. B., PhD., ktorá je
v súčasnosti prednostom jeho obecného úradu a to vo výške dvojnásobku jej platu, avšak neplatnosť
dohody žalobca nenamietal a ani sa nedomáhal voči tejto zamestnankyni vydania bezdôvodného
obohatenia.

10. Vedomosť zamestnanca o tom, že plnenie mu nepatrí alebo mu bolo poskytnuté omylom sa
neprezumuje, ale zamestnávateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, preto musí preukázať (on má
dôkazné bremeno), že zamestnanec vedel alebo z okolností musel predpokladať, že mu vyplatená
suma nepatrí. K tomu dala do pozornosti odvolacieho súdu rozhodnutie KS V Banskej Bystrici sp. zn.
12CoPr/4/2016 zo dňa 27.02.2018.

11. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadril.



12. O podanej žalobe žalobcu prvýkrát rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.05.2013 č. k.
10C/33/2012-80 a to tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 6.300,-Eur a v zostávajúcej časti
podanú žalobu zamietol. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že dohoda o vyplatení odstupného
bola v tejto časti neplatná, pre jej rozpor s ust. § 76 ods. 1 Zák. práce, pretože žalovaná musela vedieť, že
takéto odstupné jej nepatrí. Nebola dobromyseľná. V zamietajúcej časti predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť.

13. Odvolací súd rozhodujúc o podanom odvolaní žalovanej proti tomuto rozsudku svojim rozsudkom
zo dňa 09.04.2014 č. k. 5Co/281/2013-244 v poradí prvý vyhovujúci rozsudok súdu prvej inštancie zo
dňa 22.05.2013 č. k. 10C/33/2012-80 v jeho vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol.
V odôvodnení uviedol, že dohoda o odstupnom je prejavom autonómnej vôle zmluvných strán a
neodporuje § 76 ods. 1 Zák. práce. Žalovaná, ktorá nemá vysokoškolské vzdelanie z oblasti práva, preto
v danom prípade nemohla byť nedobromyseľná.

14. Dovolací súd rozhodujúc o podanom dovolaní žalobcu proti rozsudku KS v Nitre zo dňa 09.04.2014
č. k. 5Co/281/2013-244 svojim rozhodnutím zo dňa 29.11.2016 č. k. 5Cdo/377/2014-285 podané
dovolanie žalobcu považoval za dôvodné s tým, že zrušil rozsudok KS v Nitre zo dňa 09.04.2014 č.
k. 5Co/281/2013-244 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia
NS SR v Bratislave uviedol, že hoci podľa § 76 ods. 1 Zák. práce si zmluvné strany mohli dohodnúť
aj vyššie odstupné, tak daný pracovnoprávny vzťah sa mal posudzovať podľa zák. č. 552/2003 Z. z.,
konkrétne § 13b tohto zákona, pretože žalovaná vykonávala prácu vo verejnom záujme. V § 13b cit.
zák., je stanovená maximálna hranica odstupného a nepriamo aj špecifická podmienka poskytnutia
odstupného nad rámec stanovený Zák. práce. Toto ustanovenie je kogentné, nepripúšťajúce žiadne
odchýlky. dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu aj to, že nevenoval pozornosť ostatným okolnostiam
uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru.

15. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací svojím uznesením zo dňa 26.02.2018 č. k. 5Co/27/2017-298
zrušil odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 22.05.013 č. k.
10C/33/2012-80 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako hlavný dôvod k
zvoleniu tohto procesného postupu uviedol nesprávnu aplikáciu hmotnoprávneho predpisu, ktorým má
byť v danom prípade zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme a iba subsidiárne sa
má aplikovať Zák. práce.

16. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) rozhodujúc o podanom odvolaní žalovanej
proti vyhovujúcemu prvoinštančnému rozsudku preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď podľa §219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP oznámil
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu
v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) následne dospel k tomu záveru, že podané odvolanie
žalovanej je nedôvodné a rozhodol o ňom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

17. Podľa § 387 ods. 1, CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.



Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

18. Súd prvej inštancie v poradí pri druhom rozhodovaní o uplatnenom žalobnom nároku žalobcu
voči žalovanej ohľadne zaplatenia sumy 6.300,-Eur, pri rešpektovaní záväzného právneho názoru
odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) tak ako bol obsiahnutý v zrušujúcom uznesení KS v Nitre zo
dňa 26.2.2018 č. k. 5Co/27/2017-298 v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý pri dodržiavaní
myšlienkového postupu hodnotenia dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP, t. j. jednotlivo, ako aj v ich
vzájomnej súvislosti, aj následne správne posúdil podľa ním odcitovaných ustanovení hmotnoprávneho
predpisu (Zák. práce, OZ a zák. č. 552/2003 Z. z., o výkone práce vo verejnom záujme). S prihliadnutím
na uvedené odvolací súd napadnutý prvoinštančný rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil. V ďalšom odvolací súd odkazuje na rozsah a predovšetkým aj obsah odôvodnenia napadnutého
rozsudku, s ktorým sa stotožňuje.

19. Na potvrdenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenáva, že súhlasne s
prvoinštančným súdom je potrebné prijať ten záver, že s poukazom na závery vykonaného dokazovania,
ako aj okolnosti uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru, súčasťou ktorej bola aj dohoda
o vyplatení šesťmesačného odstupného pre žalovanú, žalovaná musela vedieť alebo musela aspoň z
okolností uzatvorenia tejto dohody predpokladať, že dojednaná výška odstupného jej nepatrí, resp. je
určená nesprávne v neprospech jej zamestnávateľa. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na tú
skutočnosť, že na kreovaní tejto dohody sa podieľala aj samotná žalovaná, ktorá z titulu vykonávania
funkcie vedúcej personálneho útvaru, resp. prednostu žalobcu, na základe týchto funkcií musela ovládať
aj príslušné ustanovenia špeciálneho predpisu (zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnej službe)
a zároveň aj všeobecného predpisu (Zák. práce). Samotná žalovaná v tejto súvislosti nepoprela tú
skutočnosť, že by nepoznala zák. č. 552/2003 Z. z., ako aj to, že žalobca v inkriminovanom čase nemal
platne uzatvorenú podnikovú kolektívnu zmluvu. Vychádzajúc z uvedeného a najmä pre to, že žalovaná
sa svojou osobnou účasťou podieľala na kreovaní predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru
a zároveň aj dohody o vyplatení šesťmesačného odstupného, v jej prospech nemôže byť aplikované
ust. § 17 Zák. práce (ako sa domáhala v podanom odvolaní), pretože neplatnosť tejto dohody ako jej
priama účastníčka popri žalobcovi spôsobila aj ona.

20. V kontexte uvedeného je potrebné prijať ten záver, že v predmetnom konaní zo strany žalobcu
došlo k uneseniu dôkazného bremena v súvislosti s preukázaním nedobromyseľnosti žalovanej, pokiaľ
ide o prevzatie (vyplatenie) šesťmesačného odstupného v sume 6.300,-Eur, čím bol daný dôvod pre
vyhovenie žalobnému návrhu žalobcu ohľadne zaplatenia sumy 6.300,-Eur s poukazom na ust. § 222
ods. 6 Zák. práce. Vykonaným dokazovaním zo strany prvoinštančného súdu v jeho komplexnom
pojatí bolo preukázané prijatie žalovaných finančných prostriedkov žalovanou v rozpore so zákonom,
konkrétne s ust. § 13 b písm. b/ zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnej službe, čo zavdalo
pre prvoinštančný súd právne relevantný dôvod k vyhoveniu podanej žalobe voči žalovanej ohľadne
zaplatnenia sumy 6.300,- eur.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP
s tým, že nárok na ich náhradu žalobcovi voči žalovanej nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnil.

22. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).