Mesto Turany


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/210/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716205017
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5716205017.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej
a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobkyne: E. L., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX, XXX XX F., štátna občianka SR, právne zastúpenej: AK JUDr. Miriam
Podhradská, s.r.o., so sídlom Ambra Pietra 10645/17, 036 01 Martin, IČO: 50 157 892, proti žalovanému:
Mesto Turany, so sídlom Osloboditeľov 83/91, 038 53 Turany, IČO: 00 316 962, právne zastúpenému: AK
JUDr. Silvia Tatarková, s.r.o., so sídlom Škultétyho 472/10, 036 01 Martin, IČO: 36 868 108, o zaplatenie
15.041,19 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k.
17C/42/2016-600 zo dňa 4. apríla 2019 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu v Martine
č.k. 17C/42/2016-657 zo dňa 25.07.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu žalobkyne zamietol, žalovanému voči žalobkyni
priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
prvoinštančný súd samostatným uznesením po právoplatnosti veci. Prvoinštančný súd nárok žalobkyne
posúdil ako nárok, ktorý je potrebné posudzovať v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., vychádzajúc pritom z
listu vlastníctva č. XXXX, ktorý je verejnou listinou, kde sa uvádza, že všetky vecné bremená ku každej
jednej parcele boli zriadené v zmysle tohto zákona. K obmedzeniu vlastníckeho práva žalobkyne došlo
tým, že žalovaný je vlastníkom komunikácie na pozemku žalobkyne a preto podľa zákona č. 66/2009 Z.z.
vzniklo vecné bremeno zo zákona vo verejnom záujme. V tejto súvislosti súd zastal názor, že finančná
náhrada za zriadenie zákonného vecného bremena vlastníkovi pozemku, ktorý je obmedzený na svojom
vlastníckom práve, prislúcha a to vychádzajúc jednak z čl. 11 ods. 4 listiny, jednak z čl. 20 ods. 4 Ústavy
SR. V otázke, či táto náhrada je jednorazová alebo ide o opakované plnenie, vychádzal z rozhodnutia
NS SR sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako i z rozhodnutia 3Cdo/49/2014, kde sa uvádza, že finančná náhrada
za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorý je povinným subjektom
z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká in rem, vzťahuje sa na každého vlastníka
zaťaženého pozemku, bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Vznik vecného bremena nemožno preto
posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik
vecného bremena je nepochybne jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Vo vzťahu
k premlčaniu tejto jednorazovej finančnej náhrady dovolací súd uviedol, že peňažná náhrada za užívanie
nehnuteľnosti podlieha premlčaniu v zmysle ust. § 100 a nasl. OZ a premlčacia doba plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať prvý raz. Predmetné právo sa prvý raz mohlo vykonať v deň účinnosti zákona
č. 66/2009 Z.z., teda 1.7.2009. Vo vzťahu k skutočnosti, že žalobkyňa nebola prvou nadobúdateľkou
pozemkov, súd konštatoval, že v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 sa uvádza, že bez ohľadu na



to, či vlastník pozemku, ktorému k dátumu účinnosti zákona vzniklo právo na jednorazovú náhradu za
vecné bremeno vzniknuté ex lege v zmysle tohto zákona, túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp.
či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku, teda vlastníkovi
následnému, nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho
práva. Závery tohto rozhodnutia však nie je možné aplikovať na danú vec z toho dôvodu, že žalobkyňa
nadobudla nehnuteľnosti kúpnou zmluvou od spoločnosti Triplet v roku 2008, teda pred účinnosťou tohto
zákona a v tom čase jej patrilo bezdôvodné obohatenie, nie nárok v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z.
Nárok na náhradu za obmedzenie svojho vlastníckeho práva zákonným zriadením vecného bremena
si žalobkyňa mala uplatniť dňom účinnosti tohto zákona v trojročnej premlčacej dobe. Žalobkyňa si toto
právo neuplatnila a teda súd považoval jej nárok uplatnený v žalobe za premlčaný. O trovách konania
súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručila odvolanie žalobkyňa. Vytýkala
nepresvedčivosť a neodôvodnenosť rozhodnutia súdu. V tejto súvislosti poukazovala na rozhodovaciu
prax Ústavného súdu SR s tým, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Zastala názor, že súd neodôvodnil a neobjasnil, z akých dôvodov aplikoval na právny vzťah medzi
stranami zákon č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov na relevantný skutkový stav. Spochybnila nestrannosť konajúceho zákonného
sudcu, keď bezdôvodne vylúčil z verejného súdneho pojednávania partnera žalobkyne, o postavení
ktorého k žalobkyni mal vedomosť bez toho, aby sa na to dotazoval. Zákonná sudkyňa nebola dostatočne
pripravená na pojednávanie, čomu nasvedčuje fakt, že ohľadom žalovanou vznesenej námietky
premlčania zmenila predbežný právny názor prezentovaný na súdnom pojednávaní v začiatkoch
súdneho konania, v nadväznosti na čo žalobkyňa pociťuje nedôveru k spôsobu konania zákonného
sudcu v danej veci. Nedostala nijaké písomné stanovisko k sťažnosti žalobkyne zo dňa 28.3.2019,
v spise absentuje listinný dôkaz nazvaný „Zvýšenie ponuky na odkúpenie pozemkov“, pričom sa
nejedná o listinu totožnú s listinou, ktorá je zažurnalizovaná na č.l. 52 - 53 spisu. Zákonný sudca
nereagoval v rozsudku na jednotlivé nepravdivé a nepodložené tvrdenia žalovaného, pričom sa bez
ďalšieho preverovania ich pravdivosti stotožnil s argumentáciou žalovaného. Vytýkala nesprávne právne
posúdenie aplikácie zákona č. 66/2009 Z.z. v platnom znení s tým, že podľa jej názoru sa na daný právny
vzťah ustanovenia tohto zákona nevzťahujú, predmetné pozemky nie sú pozemkami pod stavbami vo
vlastníctve žalovaného, ktoré prešli do jeho vlastníctva podľa zákona č. 135/1961 Zb. Zmluva o prevode
majetku zo strany štátu na žalovaného mala byť podpísaná pravdepodobne v roku 1994. Faktom je,
že stavby, ktoré sa nachádzajú na žalovaných pozemkoch, neexistovali v čase prechodu vlastníctva na
žalovaného v zmysle zmluvy. K stavbám miestnych komunikácií a chodníkov neboli vydané stavebné
povolenia a kolaudačné rozhodnutia. Tieto stavby právne neexistovali, nemohli byť predmetom prevodu
z FNM SR na žalovaného. Predmetné stavby neboli predtým evidované, ako stavby sú evidované až od
zápisu tiarch - vecných bremien podľa zákona č. 66/2009 Z.z. v platnom znení, dovtedy v katastrálnych
mapách a listoch vlastníctva neexistovali. Napriek opakovaným podaniam žalovaného, ktoré prebiehali
od roku 2009 do roku 2014, ktorými sa žalovaný snažil dosiahnuť zaťaženie predmetných pozemkov,
došlo k prvému zápisu vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. až v roku 2015 pod č. Z
1353/2015. Ani OÚ Martin, katastrálny odbor nemal v tom čase dostatok relevantných listín, na základe
ktorých by neodkladne zapísal vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. v platnom znení, pričom
súd sa posúdením tejto zásadnej právnej predbežnej otázky nezaoberal, bez bližšieho skúmania vyššie
uvedených skutočností vychádzal zo zápisu vecných bremien na LV č. XXXX. Súd neuviedol, z akých
dôvodov aplikoval na žalovaný nárok zákon č. 66/2009 Z.z. a nevykonal navrhované dokazovanie. Súd
prvej inštancie pochybil, keď nepreskúmal jednotlivé listiny, ktoré boli zo strany žalovaného predkladané
v katastrálnych konaniach, neskúmal odlišnosť skutkovej a právnej situácie v konaniach na OÚ Martin,
katastrálny odbor v prípade, ak vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. zapísané nebolo a v
konaniach, kedy OÚ Martin, katastrálny odbor vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. zapísal. Za
nesprávne právne posúdenie žalobkyňa považovala i posúdenie formy finančnej náhrady za zriadenie
vecného bremena ako jednorazovej náhrady podľa zákona č. 66/2009 Z.z. v platnom znení, pričom v
tejto súvislosti poukazovala na rozhodnutie NS SR 4MCdo/1/2016 z 23.6.2016, ako i rozhodovaciu prax
súdov, ktorá sa prikláňa k poskytnutiu náhrady za vecné bremeno vzniknuté v zmysle § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z.z. v platnom znení vo forme opakovaného plnenia. Pokiaľ žalobkyňa namieta aplikáciu
zákona č. 66/2009 Z.z. na daný prípad, vylučuje i časové spojenie začiatku plynutia premlčacej lehoty
s dátumom účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. I keď v zásade súhlasí s aplikáciou všeobecnej trojročnej



premlčacej lehoty, má za to, že začiatok plynutia premlčacej lehoty je vždy naviazaný na obdobie, za
ktoré si právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva uplatňuje. Inými slovami, ak si uplatňuje
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva za mesiac máj 2014, tak začiatok plynutia premlčacej
doby nastáva 1.6.2014, z čoho vyplýva, že nárok žalobkyne v danom prípade, aj s ohľadom na dátum
podania žaloby, premlčaný nie je. Zo skutkového stavu je zrejmé, že žalovaný opakovane nepredložil OÚ
Martin, katastrálny odbor relevantné podklady nevyhnutné k zápisu vecného bremena na list vlastníctva
žalobkyne. Žalobkyňa predpokladala, že tieto podklady žalovaný k dispozícii nemá a žiadne vecné
bremeno na základe zákona č. 66/2009 Z.z. nevzniklo. Za šesťročnú dobu účinnosti zákona č. 66/2009
Z.z. nebol vykonaný zo strany OÚ Martin, katastrálny odbor žiaden zápis, ktorý by potvrdzoval vznik
zákonného vecného bremena v prospech žalovaného. Okresný úrad Martin, katastrálny odbor konal
v rozpore s legitímnym očakávaním žalobkyne, ak za rovnakého skutkového stavu napokon zmenil
svoje rozhodovanie v danom prípade a vecné bremeno na príslušný list vlastníctva zapísal. V tejto
súvislosti poukazovala aj na rozporuplnosť predbežného právneho názoru súdu v otázke posudzovania
premlčania nároku žalobkyne, súd nerozhodol o návrhu na vykonanie dokazovania zo strany žalobkyne,
v nadväznosti na čo žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a návrhu žalobkyne v
celom rozsahu vyhovel.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal rozsudok okresného súdu ako správny potvrdiť.
K námietke nedostatočnosti zdôvodnenia rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu uviedol, že do
odôvodnenia rozsudku je potrebné zhrnúť iba rozhodné skutkové okolnosti, aby rozsudok neobsahoval
nadbytočné informácie. Poukazoval na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 9. novembra 2016, sp. zn.
I. ÚS 689/2014. Uviedol, že obidve procesné strany sa snažili vec riešiť mimosúdne a preto vytýkať
k dnešnému dňu dĺžku pojednávania sa zdá absurdné. Dĺžka trvania sporu nebola ani raz namietaná,
pragmaticky sa vychádzalo z možností a schopností dojednania termínu stretnutí na obidvoch stranách
sporu. Žalovaný sám upozorňoval na potrebu dlhšieho časového horizontu, pretože konanie primátora
nemôže byť svojvoľné a musí mať v prvom rade mandát od mestského zastupiteľstva a následne aj
určený rozsah nejakých kompetencií na uzavretie nejakej dohody. Žalobkyňa ani raz voči takémuto
upozorneniu námietky nemala. K vytýkaným zmenám predbežného právneho názoru súdu, sudca z
dôvodu žiadosti strán o odročenie pojednávania za účelom mimosúdnej dohody, sa nevyjadroval k
otázke ďalších skutočností ohľadom premlčania nárokov. Za nie bez významu žalovaný považoval, že
predchádzajúci primátor mesta Ing. P. W. navrhoval komplexné vyriešenie celého „sporu“, ktoré má
mesto s pani Gomolovou ohľadne odkúpenia pozemkov aj mimo nárokov, ktoré sa týkajú sporu. Po
voľbách, po zmene primátora, bolo požadované mimosúdnou dohodou riešiť len vysporiadanie sporných
pozemkov, ktoré sú predmetom sporu, resp. nárokov uplatnených ohľadne konkrétnych pozemkov a
nie komplex celých sporných pozemkov. Vzhľadom na vyjadrenie zástupcu žalobkyne na pojednávaní
28.2.2019 zastal názor, že právny zástupca bol riadne na pojednávaní oboznámený s procesným
postupom súdu, teda pokiaľ by súd v prvom rade vykonal výsluch navrhovaných osôb a až následne
vyhodnotil uplatnenú námietku premlčania zo strany žalovanej, automaticky by bolo vytýkané, že takýto
postup poškodzuje práva tej ktorej strany, nakoľko má sa v prvom rade zaoberať uplatnenou námietkou.
Na jednej strane žalobkyňa vytýka súdu údajné procesné pochybenia, na druhej strane žalobný návrh
nie je určitý, preskúmateľný, aj keď žalobkyňa nie je povinná právne kvalifikovať nárok, musí uviesť
skutkové okolnosti, ktoré súd môže podriadiť pod konkrétnu hypotézu právnej normy. Žalobkyňa po celý
čas procesu jednoznačne neuviedla právny titul. Vo svojich podaniach uvádzala jednak možnosť nároku
z titulu bezdôvodného obohatenia, ako aj nároku z vecného bremena. Zo strany žalovaného tak nebolo
možné ani plnohodnotne vykonať procesnú obranu, nakoľko k obom nárokom je potrebné pristupovať
odlišne. Naviac žalobkyňa zobrala v rozsahu jednej polovice svoje nároky späť bez toho, aby uviedla
akýkoľvek relevantný dôvod. Súd v odôvodnení poukazoval na to, že zápisy do katastra nehnuteľností
boli preskúmavané prokurátorom, pokiaľ i žalobkyňa argumentovala rozhodnutiami okresných súdov,
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podložil rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR. Žalovaný uplatnil
námietku premlčania riadne a včas a súd sa ňou musel zaoberať. Pokiaľ boli nariadené jednoduché
pozemkové úpravy, voči týmto sa žalobkyňa odvolala, preto nie je zrejmé, čo vlastne reálne chce.
Odvolanie žalobcu je podrobné, avšak bez právnej relevancie.

4. Okresný súd dopĺňacím rozsudkom č.k. 17C/42/2016-657 zo dňa 25.7.2019 zastavil konanie v časti
7.812.15 € spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 7.812,15 € od 5.5.2016 do zaplatenia
s poukazom na ust. § 145 ods. 2 CSP, dispozitívny úkon žalobkyne a skutočnosť, že vo vyhlásenom
rozsudku, ktorý doposiaľ nenadobudol právoplatnosť, súd o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobkyňou
nerozhodol.



5. V doplnení odvolania žalobkyňa poukazovala, že zo zvukového záznamu z pojednávania z 28.2.2019
sa dozvedela o existencii dokumentu - „Zvýšenie ponuky na odkúpenie pozemkov“, ktorý bol krátkou
cestou právnym zástupcom žalovaného doručený súdu a mal byť zaradený do spisu. Pri nahliadnutí
do spisu uvedený dokument chýbal. Nebolo jej dané žiadne racionálne vysvetlenie. Podala písomnú
sťažnosť, na ktorú okresný súd nereagoval. Podľa zvukového záznamu sa sudkyňa priznala, že zabudla
na námietku premlčania a sudkyňa ani nerozhodla vo veci zmeny výšky nároku zo strany žalobcu.
Urobila tak až dopĺňacím rozsudkom. Žalobkyňa má za to, že je obeťou nezodpovednej činnosti súdu a
„vybavovačov“. Požiadala o zákonný súdny proces a konečne spravodlivý rozsudok.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa §
385 CSP a contrario odvolaním napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom prvoinštančného
súdu ako správny, postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, potvrdil.

7. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie
náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

8. K poukazovanej námietke nestrannosti zákonnej sudkyne zo strany žalobkyne, odvolací súd považuje
za potrebné uviesť, že žalobkyňa jednak neuplatnila námietku zaujatosti zákonnej sudkyne včas, do
siedmich dní, odkedy sa dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený (§ 53 ods. 1 CSP) a
jednak túto nepodložila dôkazom o tom, že by zákonná sudkyňa mala akýkoľvek vzťah k žalovanému,
prípadne pomer k prejednávanej veci alebo k osobám zúčastneným na konaní (§ 52 ods. 2 v súvislosti
s ustanovením § 49 ods. 1 CSP). Vytýkané procesné pochybenia zákonnej sudkyne dôvod na jej
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci nezakladajú, v nadväznosti na čo ani
odvolací súd nemohol na námietku zaujatosti poukazovanú žalobkyňou prihliadať (§ 53 ods. 3 CSP).
Pokiaľ i poukazovala na to, že v spise nebol zažurnalizovaný dokument „Zvýšenie ponuky na odkúpenie
pozemkov“, ktorý mal byť zaradený do spisu, zo zvukového záznamu, resp. prepisu zápisnice z
pojednávania zo 4.4.2019, vyplýva, že sudca po oboznámení s týmto listinným dôkazom tento nezaradil
do spisu, ale ho krátkou cestou žalovanému vrátil. Predmetná listina sa v spise má nachádzať na č.l. 52
- 53 spisu s tým, že bola v rámci dokazovania čítaná. Proti tomuto záveru právna zástupkyňa žalobkyne
do zápisnice z pojednávania námietky nevzniesla.

9. Pokiaľ sa týka námietok žalobkyne k vecnému posúdeniu veci zo strany prvoinštančného súdu,
odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv v znení zmien a doplnkov (ďalej len „Katastrálny zákon“), podľa
ktorého údaje katastra sú hodnoverné, pokiaľ sa nepreukáže opak. V danom prípade súd pri právnom
posúdení vychádzal zo zápisov na liste vlastníctva č. 4681, ktorý je verejnou listinou a v ktorom sa
uvádza, že všetky vecné bremená ku každej jednej parcele boli zriadené v zmysle zákona č. 66/2009
Z.z. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že zápis na predmetnom liste vlastníctva zo strany katastrálneho
úradu, hodnoverný, pravdivý nie je, teda hodnovernosť tohto zápisu nevyvrátila.

10. Vychádzajúc preto zo zápisu na liste vlastníctva, prvoinštančný súd správne na vec aplikoval
jednotlivé ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. a s poukazom na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít,
vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným, konštatoval, že nárok žalobkyne uplatnený v
tomto konaní je premlčaný.

11. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani žalobkyňou vytýkaná rozporuplnosť súdu pri posudzovaní
jej nároku v rámci predbežného prejednania sporu a pri konečnom rozhodnutí o veci, nakoľko
sudca nie je viazaný svojim právnym názorom vysloveným v rámci predbežného prejednania sporu.
Právne posúdenie veci môže priebežne podľa vývoja dôkaznej situácie meniť. Napokon, rozhodnutie
prvoinštančného súdu na podklade odvolania podlieha prieskumu odvolacím súdom a teda nesúhlas so
zmenou právneho názoru zo strany prvoinštančného súdu môže strana uplatniť v odvolacom konaní.

12. K námietke žalobkyne, že súd nevykonal ňou navrhované dokazovanie, odvolací súd považoval
za potrebné uviesť, že prvoinštančný súd posúdil nárok žalobkyne ako premlčaný, nemal dôvod ani



vykonávať ňou navrhované dokazovanie, nakoľko by jednak došlo k zbytočným prieťahom v konaní a
na druhej strane by konanie zbytočne zaťažil trovami súvisiacimi s vykonaním týchto dôkazov.

13. Za podstatné odvolací súd považoval, že žalobkyňa už v čase nadobudnutia pozemkov vedela o tom,
že na týchto pozemkoch existuje stavba vo vlastníctve iného subjektu, že kupuje pozemky, ku ktorým
nebude schopná plnohodnotne vykonávať všetky oprávnenia vlastníka. Kúpnu zmluvu uzatvorila ešte
v roku 2008 a ochrany svojho vlastníctva sa začala domáhať až žalobou doručenou súdu 5.5.2016.
Správne preto v tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal na to, že pokiaľ zákon č. 66/2009 Z.z. v
platnom znení nadobudol účinnosť v roku 2009, pred účinnosťou tohto zákona sa mohla domáhať svojich
práv z titulu bezdôvodného obohatenia, prípadne na podklade iných skutkových okolností, ktorých
právne posúdenie by bolo vecou súdu. To, že si žalobkyňa ochranu svojich práv neuplatnila včas a
riadne, nemožno spájať ani s dĺžkou súdneho konania a ani s procesom zápisu vecného bremena podľa
zákona č. 66/2009 Z.z. Okresným úradom Martin, katastrálny odbor.

14. V zmysle platnej právnej úpravy súd pri rozhodovaní vychádza zo skutkového stavu, ako vyplýva z
vykonaných dôkazov v čase rozhodovania o veci. Pokiaľ v čase rozhodovania prvoinštančného súdu o
nároku žalobkyne v predmetnej veci, v zmysle zápisu na liste vlastníctva svedčili v prospech žalovaného
oprávnenia vyplývajúce zo zákonného vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. v platnom
znení a žalobkyňa v konaní hodnovernosť tohto údaja nespochybnila, resp. nevyvrátila, správne
prvoinštančný súd z tohto údaja ako hodnoverného pri rozhodovaní vychádzal. Hodnovernosť zápisu
nebola spochybnená ani prokurátorom, ktorý jeho správnosť preskúmal.

15. Odvolací súd sa stotožnil i s právnym posúdením námietky premlčania vznesenej zo strany
žalovaného, s ohľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej autority, na
ktorú vo svojom rozhodnutí prvoinštančný súd poukázal (rozsusdok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo
49/2014 z 14. apríla 2016).

16. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, v nadväznosti na čo odvolací súd priznal žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobkyni v plnom rozsahu.

17. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)