Mesto Turany


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/143/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720201195
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5720201195.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobkyne:
Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, zastúpenej JUDr. Petrom Kubinom, advokátom so sídlom A.. proti
žalovanému: Mesto Turany, so sídlom Turany, Osloboditeľov 83/91, IČO: 00 316 962, zastúpenému
AK JUDr. Silvia Tatarková, s.r.o., so sídlom Martin, Škultétyho 472/10, IČO: 36 868 108, o zaplatenie
30 867,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin, č. k.
24C/15/2020-220 zo dňa 23. 03. 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

Vo výroku I., odvolaním nenapadnutom, o s t á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalovanému sa proti žalobkyni p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 30 867,- eur s príslušenstvom, a to titulom náhrady vo
forme opakujúcej sa dávky za obdobie od 01. 04. 2018 do 31. 03. 2020, dôvodiac, že vlastnícke právo
žalobkyne k v žalobe označeným nehnuteľnostiam je obmedzené právom žalovaného zodpovedajúcim
vecnému bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
vysporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Pri
rozhodovaní vychádzal z ust. § 4 ods. 1 veta prvá zákona č. 66/2009 Z. z. v spojení s ust. § 100 ods. 1
veta prvá a tretia a § 101 Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že predbežná otázka v konaní - či predmetná
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva k predmetným parcelám patrí žalobkyni ako jednorazová
alebo vo forme opakujúcej sa dávky, bola už právoplatne vyriešená pred tamojším súdom v konaní sp.
zn. 17C/42/2016, a preto s prihliadnutím na vyjadrenie žalovaného a vznesenú námietku premlčania
žalobu zamietol. Vyjadril záver, že náhrada patrí žalobkyni ako náhrada jednorazová, a preto aj náhrada
vo vzťahu k parcele registra E č. 2397/1 v kat. úz. C., okres V. je premlčaná, nakoľko sa mohla vykonať
po prvý raz dňa 01. 07. 2009. Pokiaľ žaloba bola podaná na súde dňa 21. 03. 2020, je takýto nárok
premlčaný. Poukázal na skutočnosť, že v minulosti obdobný spor bol riešený vo veci 17C/42/2016 OS
Martin, kedy sa žalobkyňa domáhala predmetnej náhrady za obmedzenie svojho vlastníckeho práva k
jednotlivým parcelám registra C č. 2290/19, 2384/2, 2384/52 a 2384/71 v kat. úz. C., a to za obdobie od
01. 05. 2014 do 01. 05. 2016. V tomto konaní jej žaloba bola zamietnutá z dôvodu vysloveného právneho
názoru, že náhrada jej patrí ako jednorazová a právo na túto jednorazovú náhradu je premlčané. V
ďalšom odôvodnení poukázal okresný súd na skutočnosť, že jeho rozsudok vydaný vo veci dňa 20.
10. 2020 bol Krajským súdom v Žiline zrušený, avšak len z procesných dôvodov. Na jeho záveroch, že



žalobkyni by prináležala jednorazová náhrada, avšak táto je premlčaná, sa nič nezmenilo, keď v podstate
vec prejednaná pod sp. zn. 17C/42/2016 vo vzťahu k posúdeniu veci v zmysle právnych predpisov
predstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej vo vzťahu k základu nároku v tomto konaní. Nebol
dôvod, aby sa súd v tejto veci odklonil od ustálenej judikatúry, a preto návrh zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s prihliadnutím na úspech strán v konaní. Súd zároveň zamietol návrh
na prerušenie konania do skončenia dovolacieho konania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k.
7Co/210/2019-676, kde žalobkyňa žiadala vyriešiť otázku, či náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
je jednorazová, resp. môže byť aj vo forme opakujúcej sa dávky. Súd zamietnutie tohto návrhu odôvodnil
tým, že vo veci je právoplatne rozhodnuté.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa,
ktoré smerovalo voči výroku II. a III. rozsudku. Ako odvolacie dôvody uviedla, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Za
nesprávne považovala to, že súd prvej inštancie považoval rozsudok vo veci 17C/42/2016 za existenciu
prekážky právoplatne rozhodnutej veci. V tomto prípade by museli byť naplnené dve podmienky, a to
totožnosť subjektov a totožnosť predmetu konania. Je nesporné, že tunajšie konanie je sporom medzi
rovnakými subjektmi ako v prípade konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17C/42/2016.
Nesprávne však súd posúdil totožnosť predmetu konania, keď uviedol, že náhrada za obdobie od 01.
05. 2014 do 01. 05. 2016 má totožný predmet konania ako aj v tomto konaní. Súd nie je viazaný týmto
rozsudkom, ktorý vydal v inej veci. Nesprávny je potom záver súdu, že pokiaľ v konaní 17C/42/2016
bola právoplatne vyriešená otázka, či náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva patrí žalobkyni ako
jednorazová alebo vo forme opakujúcej sa dávky, bola právoplatne vyriešená, súd ju nemôže riešiť
znova. Toto tvrdenie nemá oporu v zákone. Čo sa týka právneho posúdenia veci, odvolateľka má
za to, že náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je opakujúca sa a nie
jednorazová náhrada a premlčiava sa postupne. Právo na náhradu vzniká samostatne za každý deň
trvania tohto zákonného vecného bremena, teda odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.
z. do dňa, kedy dôjde k definitívnemu vysporiadaniu vzťahu k zaťaženému pozemku. Argumentovala
tým, že zákonné vecné bremeno má len dočasný charakter, kým si obec alebo VÚC upraví natrvalo
majetkový vzťah k pozemku pod stavbou. V tomto je zákonné vecné bremeno podobné nájomnému
právu, ktoré je typické svojou dočasnosťou a odplatou vo forme nájomného, ktorá nie je jednorazová,
ale je splatná v podobe opakujúcich sa platieb za určité obdobie. Podľa zákona č. 66/2009 Z. z.
majetkovoprávne usporiadanie pozemkov sa má uskutočniť prioritne dohodou s vlastníkom pozemku
o zámene za náhradný pozemok. Ak nedôjde k dohode, môže obec alebo VÚC navrhnúť pozemkové
úpravy, v ktorých sa vlastníkovi pozemku poskytne náhradný pozemok alebo finančná náhrada. Zákon
tak počíta s tým, že vecné bremeno bude trvať len obmedzenú, avšak vopred neurčenú a neurčiteľnú
dobu, pričom vlastník pozemku nemá žiadnu kontrolu nad tým, ako dlho bude takéto vecné bremeno
trvať. Samotný vlastník nemôže iniciovať pozemkové úpravy, a preto je možné, že v jednom prípade
bude zákonné vecné bremeno trvať jeden rok a v inom prípade 20 rokov. Ak by mal platiť takýto výklad,
ktorý zaujal okresný súd aj v rozhodnutí 17C/42/2016, potom by náhrada vyplatená za zákonné vecné
bremeno v trvaní jedného roka mala byť v rovnakej sume ako náhrada za to isté vecné bremeno v
trvaní dvadsať rokov. Takýto záver je nezmyselný a nelogický. V ďalšom účelom zákona č. 66/2009 Z.
z. je, aby súkromní vlastníci pozemkov a obce, ktoré vlastnia stavby postavené na týchto pozemkoch,
definitívne vysporiadali právne vzťahy k týmto pozemkom. Právny záver tunajšieho súdu nepodporuje
tento účel, ale skôr naopak ide proti nemu. Je výlučne na vôli obcí (VÚC), či pristúpia k vysporiadaniu
právnych vzťahov k pozemkom pod ich stavbami a kedy to urobia. Právny záver súdu spôsobuje, že
už nič nedonúti obce, aby pristúpili k vysporiadaniu týchto vzťahov. Záver prijatý okresným súdom, že
náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová a premlčacia lehota
na uplatnenie práva na túto náhradu začala plynúť od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., a preto je
žalovaná pohľadávka premlčaná, je nesprávny. Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov konania.

3. K podanému odvolaniu sa prostredníctvom zástupcu vyjadril žalovaný. Nesúhlasil so záverom, že
rozhodnutie vo veci okresného súdu 17C/42/2016 vydané na základe totožného skutkového stavu a
jeho právne posúdenie o práve, ktorého sa žalobkyňa domáhala, je zjavne dôležité aj pre toto konanie.
Pokiaľ by došlo k inému právnemu posúdeniu veci, jednalo by sa o zjavný zásah do princípu právnej
istoty, ktorý je v civilnom konaní potrebné rešpektovať s prihliadnutím na čl. 2 ods. 3 CSP. Je absolútne
legitímne, pokiaľ súd prihliadal na skôr vydané právoplatné rozhodnutie, ktoré vychádza z rovnakého
skutkového základu, pričom súd nevzhliadol žiadne skutkové a právne osobitosti prípadu, ktoré by boli



akýmkoľvek spôsobom relevantné pre odlišné rozhodnutie v tomto konaní. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní
namietala, že súd nesprávne právne posúdil vec, nakoľko pri posúdení predbežnej otázky vychádzal
z toho, že táto už bola vyriešená v konaní sp. zn. 17C/42/2016, žalovaný naopak vyjadruje názor, že
súd postupoval správne, nakoľko zohľadnil princíp právnej istoty vo vzťahu k žalovanému. Čo sa týka
hodnotenia toho, či náhrada má byť jednorazová alebo opakovaná, v konaní sa k tomu viackrát žalovaný
vyjadril, ide v tomto prípade jednoznačne o náhradu, ktorá je poskytovaná ako jednorazová. V tejto
súvislosti opakovane poukázal na rozhodnutia v obdobných veciach, napr. Krajský súd v Prešove sp. zn.
3Co/60/2015, Najvyšší súd SR sp. zn. 3Cdo 49/2014, pričom táto judikatúra doteraz zmenená nebola.
Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu
trov odvolacieho konania.

4. Vo svojich ďalších vyjadreniach (replika, duplika) účastníci poukázali na svoje dovtedajšie vyjadrenia.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ust. § 379 a § 381 CSP a
postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil. Výrok, ktorým súd zamietol návrh na prerušenie konania, odvolaním
nenapadnutý, ostal nedotknutý.

6. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahu odvolania, zo spisového
materiálu, ako aj zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. V konaní sa riešila otázka
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. Ako
vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností (pozemkov) označených v
žalobe, ku ktorým je jej vlastnícke právo obmedzené z titulu zákonného vecného bremena, ktoré vzniklo
v prospech žalovaného v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky.
Uplatňovala si náhradu za obdobie od 01. 04. 2018 do 31. 03. 2020. V žalobe boli vyšpecifikované
nehnuteľnosti, ktorých sa obmedzenie týka. Súd ďalej zistil, že pred OS Martin pod sp. zn. 17C/42/2016
sa viedlo obdobné konanie, kde si žalobkyňa uplatnila náhradu voči žalovanému za obdobie od 01.
05. 2014 do 01. 05. 2016. V tomto prípade bola žaloba zamietnutá a rozhodnutie bolo potvrdené
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/210/2019. Proti rozsudku krajského súdu bolo podané
dovolanie, pričom Najvyšší súd SR by mal rozhodnúť, či závery o tom, že sa jedná o jednorazovú
náhradu alebo o náhradu sa opakujúcu, sú správne. V rozhodnutí sp. zn. 17C/42/2016 OS Martin, resp.
7Co/210/2019 KS v Žiline vyplynulo, že k nehnuteľnostiam, ktoré žalobkyňa špecifikovala v žalobe, boli
na katastri nehnuteľností zapísané vecné bremená zriadené v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. Jednotlivé
nehnuteľnosti žalobkyňa získala do vlastníctva kúpnou zmluvou z roku 2008, pričom prvú žalobu o
vyplatenie náhrady doručila súdu 05. 05. 2016. S prihliadnutím na jednotlivé ustanovenia zákona č.
66/2009 Z. z. sa v zmysle dovtedajšej súdnej praxe žalobkyňa mohla domáhať v lehote troch rokov od
nadobudnutia účinnosti zákona v roku 2009. Už v tomto konaní bolo poukázané na závery Najvyššieho
súdu SR v rozsudku 3Cdo 49/2014 zo 14. 04. 2016. V zmysle týchto záverov sa jedná o náhradu
jednorazovú, ktorá podlieha premlčaniu v trojročnej premlčacej lehote.

7. Vychádzajúc z týchto zistení prvoinštančný súd v tomto konaní opätovne mal posúdiť nároky
žalobkyne voči žalovanému v podstate z toho istého právneho titulu len za iné časové obdobie. Keďže
súd prvej inštancie skonštatoval, že k zmene pomerov medzi účastníkmi nedošlo, na nehnuteľnostiach
je naďalej vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z., dospel tak k záveru, že ani v tomto prípade
žaloba nie je dôvodná. Opakovane poukázal na skutočnosť, že sa jedná o náhradu jednorazovú, ktorej sa
žalobkyňa mohla domáhať najneskôr v lehote troch rokov od nadobudnutia účinnosti vyššie uvedeného
zákona. Keďže už nároky za predchádzajúce obdobie boli právoplatne zamietnuté, aj v tomto prípade
súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že sa jedná o nárok jednorazový, ktorého uplatnenie
s prihliadnutím na vznesenú námietku je premlčané.

8. Pokiaľ aj súd v odôvodnení uviedol, že predchádzajúce konanie vo veci 17C/42/2016, ktoré bolo
právoplatne skončené, predstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej, je to myslené len vo vzťahu
právneho posúdenia veci v tomto konaní. Pokiaľ by skutočne súd prvej inštancie dospel k záveru, že
tejto žalobe predchádzalo iné konanie, ktoré je totožné a bolo právoplatne skončené, jednalo by sa o
procesnú podmienku, kedy by súd vo veci nemohol konať a konanie by muselo byť zastavené. Vzhľadom
však aj na to, že súd vo veci rozhodol rozsudkom a posúdil požadovaný nárok, je zrejmé, že jeho
vyjadrenie, tak ako to nakoniec vyplynulo z celého kontextu odôvodneného rozsudku, sa vzťahuje len



k právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ v predchádzajúcom konaní súd obdobný vzťah nejakým spôsobom
právne posúdil, ten istý vzťah len za iné časové obdobie pri nezmenenom skutkovom stave nie je možné
posúdiť inak.

9. Tak ako na to v odvolaní poukázala žalobkyňa, súd mal opakovane posúdiť, či sa jedná o jednorazovú
náhradu, ktorá podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej lehote alebo sa jedná o opakujúcu sa
náhradu. V tomto prípade argumenty žalobkyne sú logické, avšak vzhľadom na doterajšiu súdnu prax a
prijaté rozhodnutia aj odvolací súd musí konštatovať, že k zmene právnych záverov ohľadom náhrady
v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. nedošlo, a preto mu neostalo iné, ako rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdiť. V tomto prípade nevidel dôvod, aby sa odklonil od ustálenej súdnej judikatúry. Pretože v čase
rozhodovania súdov nebolo prijaté rozhodnutie, či už Najvyššieho súdu SR alebo Ústavného súdu SR,
ktoré by prelomilo doterajšiu súdnu prax, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

10. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 CSP).

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).