Mesto Turany


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/167/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720204265
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5720204265.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcov: 1/ K.
G., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX P., 2/ P. T., rod. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom C.
XXX/XX, XXX XX C., 3/ C. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XXX/XX, XXX XX D., 4/ G. C., nar. XX.
XX. XXXX, bytom T. XXX/XX, XXX XX D., 5/ T. J., rod. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. C. XXXX/XX,
XXX XX C. - G., 6/ I. O., rod. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. Q. XXXX/XX, XXX XX D., 7/ P. G., nar.
XX. XX. XXXX, bytom V. Q. XXX/XX, XXX XX D., žalobcovia 1/ až 7/ zastúpení právnym zástupcom AK
JUDr. Miriam Podhradská, s. r. o., so sídlom Ambra Pietra 10645/17, 036 01 Martin, IČO: 50 157 892,
8/ W. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXX/X, XXX XX P., proti žalovanému: Mesto Turany, so sídlom
Osloboditeľov 83/91, 038 53 Turany, IČO: 00 316 962, zastúpenému právnym zástupcom AK JUDr. Silvia
Tatarková, s. r. o., so sídlom Škultétyho 472/10, 036 01 Martin, IČO: 36 868 108, o určenie vlastníckeho
práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 17C/34/2020-199 zo dňa 30.
júla 2021, v spojení s opravným uznesením č. k. 17C/34/2020-216 zo dňa 30. augusta 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu, v spojení s opravným uznesením, potvrdzuje.

Žalobcovia 1/ až 7/ majú voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalobcovi 8/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 17C/34/2020-199
zo dňa 30. 07. 2021, v spojení s opravným uznesením č. k. 17C/34/2020-216 zo dňa 30. 08. 2021 určil,
že podielovými spoluvlastníkmi pozemku, parcely registra C KN parc. č. 233/3 - záhrada o výmere 99
m2, katastrálne územie P., zapísanej na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Martin, katastrálny
odbor, sú žalobca 1/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 8/49, žalobkyňa 2/ v spoluvlastníckom podiele
o veľkosti 8/49, žalobca 3/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 8/49, žalobca 4/ v spoluvlastníckom
podiele o veľkosti 8/49, žalobkyňa 5/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/49, žalobkyňa 6/ v
spoluvlastníckom podiele o veľkosti 4/49, žalobca 7/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 4/49, žalobca
8/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 8/49 (výrok I.). Žalobcom 1/ až 8/ priznal voči žalovanému právo
na 100 % náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
(výrok II.).
2. V odôvodnení konštatoval, že žalobcovia 1/ až 7/ sa žalobou doručenou súdu dňa 06. 10. 2020,
následne aj žalobca 8/, ktorého vstup do konania pripustil uznesením zo dňa 22. 12. 2020, domáhali
určenia, že sú vlastníkmi nehnuteľnosti - parcely reg. CK N, parc. č. 233/3, zapísanej pre katastrálne
územie P. na LV č. XXXX v petite žaloby presne špecifikovaných podieloch dôvodiac, že predmetnú
nehnuteľnosť nadobudli ako právni nástupcovia po nebohom G. G., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom



v P., ktorému bolo vlastnícke právo k spornému pozemku priznané rozhodnutím Okresného úradu Martin,
odbor pozemkového poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. OPPLH-C-1999/01368-BL zo dňa
03. 11. 1999, právoplatným dňa 09. 12. 1999 proti povinnej Obci Turany. G. G. si nárok na vydanie
nehnuteľností, ktoré boli odňaté pôvodnému vlastníkovi I. G. podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 46/1948
Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde) dňa 30.
12. 1992 odňatím bez náhrady, uplatnil v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších zmien (ďalej len „zákon č.
229/1991 Zb.). Spoluvlastnícke podiely na uvedenej nehnuteľnosti nadobudli na základe osvedčenia o
dedičstve po poručiteľovi G. G. sp. zn. 21D/822/2004. Žalovaný je na danom liste vlastníctva zapísaný
pre uvedenú nehnuteľnosť ako duplicitný vlastník pod B, r. č. 14, čím je daný ich naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva, na základe ktorého určenia kataster nehnuteľností zruší duplicitný zápis
vlastníctva žalovaného k spornej nehnuteľnosti, čím sa odstráni duplicita a nastolí sa stav právnej istoty.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov ako aj vlastníctvo
žalobcov s poukazom na kúpnu zmluvu zo dňa 28. 04. 1999, na základe ktorej nadobudol vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti a ktorá bola uzavretá takmer 6 mesiacov pred tým, ako G. G. podal
na Okresnom úrade Martin návrh na rozhodnutie o vlastníctve a skutočnosť nepretržitého užívania
nehnuteľnosti ako dobromyseľným vlastníkom od roku 1999, nakoľko vlastnícke právo k pozemku
nadobudol v dobrej viere od vlastníkov pozemku, ktorí boli ako vlastníci zapísaní v katastri nehnuteľností,
čím sú splnené podmienky na to, aby vlastnícke právo nadobudol podľa § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vydržaním.
4. Citujúc ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), § 123, § 126 ods. 1, § 130
ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, potom čo dospel k záveru, že žalobcovia majú
naliehavý právny záujem na požadovanom určení z dôvodu evidovanej duplicity vlastníctva k spornej
nehnuteľnosti, súd žalobe žalobcov vyhovel.
5. Súd mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že na základe kúpnopredajnej zmluvy
zo dňa 15. 12. 1921 vlastnícke právo na nehnuteľnosti zapísané v PKN vl. č. XXXX pod A Majetková
podstata r. č. 1-9, kde na r. č. 5 je zapísaná sporná parcela, bolo zapísané pre I. G.. Na základe výmeru
Okresného národného výboru v Turčianskom svätom Martine zn. 611-1/VII-1950 zo dňa 11. 07. 1950
bolo rozhodnuté o výkupe pôdy od I. G. podľa zákona č. 46/1948 Zb. s odôvodnením, že tento ako
vlastník pôdy slúžiacej poľnohospodárskej výrobe vo výmere 4,1102 ha na pôde trvale sám nepracuje,
nakoľko dlhé roky je trvale v USA. Výmer nadobudol právoplatnosť 18. 08. 1950. Na základe rozhodnutia
Okresného národného výboru v Martine č. 611-1-VII/50 zo dňa 25. 10. 1955 (dátum uvedený v listine
nie je správny, ako vyplýva z kópie výmeru na čl. 8, výmer je zo dňa 11. 07. 1950) prešla domová
nehnuteľnosť, ktorú si postavil I. G. v r. 1922 v P. na pozemku par. č. 83, zapísaný v protokole č. XXXX,
spolu s poľnohospodárskou pôdou o výmere 4 ha a 11 árov bez náhrady na Československý štát. Podľa
prídelovej listiny ONV v Martine zo dňa 25. 10. 1955 bola mimo iných odpísaná parcela č. 433 a zapísaná
do nového protokolu č. XXXX. Uznesením Okresného súdu v Martine Čd 883/1962 zo dňa 05. 02. 1963
bol povolený zápis v pozemkovej knihe obce Turany vl. XXXX tak, že mimo iných sa odpísala parcela č.
433 a zapísala sa do novej vložky č. XXXX, kde sa podľa prídelovej listiny zo dňa 25. 10. 1955 vkladá
vlastnícke právo na mená M. J. v 1 a manželka C., rod. I. v 1. Nehnuteľnosti, ktoré pôvodne vlastnil I.
G. a ktoré boli vykúpené do vlastníctva Československého štátu následne Československý štát pridelil
manželom J.. Podľa Oznámenia Miestneho Národného Výboru v Turanoch adresovaného Okresnému
Národnému Výboru v Martine vo veci I. G. USA a jeho žiadosti o zistenie nehnuteľného majetku, dňa
12. 12. 1979 rodinný dom aj s príslušenstvom vykúpili pre prípravu staveniska výstavby budovy MNV
Turany. Kúpna zmluva bola uzavretá s vlastníkmi M. J. a manželka C., ktorým bola aj vyplatená náhrada
za vykúpené nehnuteľnosti. Z rozhodnutia Okresného úradu v Martine č. OPPLH-C-1999/01368-BL zo
dňa 03. 11. 1999 vyplýva, že dňa 12. 12. 1979 MNV Turany vykúpilo od S. J. a C. J. PKN parcely č. 429,
433, 438, 439 aj so stavbami. Na uvedených parcelách MNV Turany asanovalo stavby a parcely 438
a 439 boli zastavané areálom MNV, časť parcely 433 podľa KN 245/2 a 247/1 bola predaná fyzickým
osobám. PKN parcela č. 429 a časť parcely č. 433 podľa KN 233 ostala nezastavaná. Podľa § 1 ods.
1 vety prvej zákona č. 159/1971 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o národných výboroch a upravuje
pôsobnosť národných výborov na niektorých úsekoch štátnej správy, účinného v čase uzavretia kúpnej
zmluvy medzi predávajúcimi manželmi J. a kupujúcimi MNV Turany, bolo MNV orgánom štátnej moci
a správy.
6. S poukazom na ust. § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2 písm. b), § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb.
súd konštatoval, že v rozhodnom období (od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990), po 12. 12. 1979 vlastníkom
nehnuteľnosti bol štát (MNV Turany), a teda bol osobou povinnou. Reštitučný zákon nadobudol účinnosť
dňa 21. 05. 1991. Zo spisu Okresného úradu Martin OPPLH-C-1999/01368-BL vyplýva, že dňa 24.



11. 1992 sa oprávnená osoba v zmysle reštitučného zákona - G. G., nar. XX. XX. XXXX, obrátil na
Ministerstvo poľnohospodárstva Slovenskej republiky so žiadosťou o riešenie majetkových krívd, kde
okrem iného uvádza protokol č. XXXX a vložky č. XX. Uvedená listina bola postúpená Pozemkovému
úradu v Martine dňa 05. 04. 1993 s tým, že podanie G. G. vychádzajúc z § 33 ods. 1 zákona č.
330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.) je včas
uplatneným nárokom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., o ktorom musí rozhodnúť Pozemkový
úrad v správnom konaní. O uplatnenom reštitučnom nároku rozhodol Okresný úrad Martin, pozemkový
odbor pod č. OPPLH-C-1999/01368-BL dňa 03. 11. 1999, právoplatným 09. 12. 1999, tak, že povinnou
osobou je Obec Turany a oprávnená osoba G. G. nar. XX. XX. XXXX, spĺňa podmienky zákona
uvedené v § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb. a oprávnenej osobe sa priznáva vlastníctvo k
nehnuteľnostiam podľa pozemno-knižných údajov k pozemkom v katastrálnom území P., vložka PKN
XXXX, parcela v PKN okrem iného č. XXX záhradná časť, táto parcela podľa súboru C má číslo 233
záhrada o výmere 0,0444 a to v podiely 1/1. Z uvedeného je zrejmé, že parcela č. 433 zapísaná pôvodne
v PKN vl. č. XXXX mala pridelené číslo podľa súboru C ako parcela č. 233, z ktorej parcely časť, a to
233/3, je predmetom tohto súdneho sporu.
7. Súd konštatoval, že v čase prebiehajúceho konania o reštitučných nárokoch uplatnených v roku 1992,
ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím Okresného úradu Martin, pozemkový odbor, právoplatným
dňa 09. 12. 1999, došlo medzi manželmi J. a Obcou Turany k uzavretiu kúpnej zmluvy dňa 28. 04.
1999, ktorej vklad bol povolený 28. 12. 1999, teda v čase, keď už vlastníctvo k sporným pozemkom
bolo právoplatne priznané v rámci reštitučného konania G. G.. Súd konštatoval, že predmetom kúpnej
zmluvy zo dňa 28. 04. 1999 bola okrem iného aj parcela č. 433 zapísaná v pozemkovo-knižnej vložke
č. XXXX, pre katastrálne územie P., ktorú však manželia J. už predali MNV Turany dňa 12. 12. 1979.
8. Vlastníctvo platne v zmysle rozhodnutia Okresného úradu Martin, odbor pozemkový č. OPPLH-
C-199/01368-BL nadobudol G. G. nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel XX. XX. XXXX. Právnym titulom
dedenia sa po G. G. stali spoluvlastníkmi parcely v katastrálnom území P. zapísanej na LV č. XXXX,
parcela č. 233 záhrada o výmere 444 m2 žalobca 1/ v podiele 8/49, žalobkyňa 2/ v podiele 8/49, žalobca
3/ v podiele 8/49, žalobca 4/ v podiele 8/49, žalobkyňa 5/ v podiele 1/49, žalobkyňa 6/ v podiele 4/49,
žalobca 7/ v podiele 4/49 a žalobca 8/ v podiele 8/49.
9. Parcela č. 233 bola rozdelená na parcelu 233/1, 233/2 a 233/3, ktorá parcela (č. 233/3) je predmetom
sporu. Ak teda právni nástupcovia G. G. zdedili celú parcelu č. 233 o výmere 444 m2, kat. úz. P.,
tak dedením nadobudli logicky aj jej časť - parcelu č. 233/3 v uvedených podieloch. Preto súd žalobe
žalobcov vyhovel.
10. K obrane žalovaného o nadobudnutí spornej parcely v dobrej viere súd konštatoval, že i keď kúpna
zmluva medzi predávajúcimi manželmi J. a kupujúcim Obcou Turany bola uzavretá dňa 28. 04. 1999,
vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 28. 12. 1999, kedy už bolo vydané rozhodnutie o
uplatnených reštitučných nárokoch oprávnenej osoby G. G. zo dňa 03. 11. 1999, kde povinnou osobou
bola Obec Turany, ktorej rozhodnutie bolo aj doručované, a teda najneskôr od tohto momentu nemohla
byť Obec Turany dobromyseľná v tom, že je oprávneným držiteľom.
11. K dobromyseľnosti žalovaného v čase kúpy súd konštatoval jej spochybnenie aj s poukazom na
to, že 12. 12. 1979 manželia J. odpredali uvedenú nehnuteľnosť MNV v Turanoch, o čom musela mať
obec vedomosť, pretože na časti týchto nehnuteľností bol postavený nový MNV. Súd nesúhlasil ani s
tvrdením žalovaného, že nehnuteľnosti od r. 1999 dobromyseľne užíval, nakoľko najneskôr v novembri
1999 mu bolo doručené rozhodnutie Okresného úradu Martin z 03. 11. 1999, ktorým bolo vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam priznané G. G..
12. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p.) a žalobcom ako úspešnej strane konania
priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. odvolanie, ktorým
sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej v zamietnutí žaloby a priznaní mu náhrady trov konania.
14. Podľa žalovaného prvoinštančný súd postupoval v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou a
dostatočne nezvážil individuálne okolnosti samotného prípadu. Poukázal na rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorý opakovane poukázal na prelomenie zásady nemo plus iuris, napr. nález
sp. zn. I. ÚS 549/2015
15. Uviedol, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy dňa 28. 04. 1999 boli predávajúci výlučnými vlastníkmi
predmetu žaloby. Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený až rozhodnutím Okresného úradu Martin,
katastrálny odbor dňa 28. 12. 1999.



16. Okresný úrad Martin, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva vydal
rozhodnutie dňa 03. 11. 1999, právoplatné dňa 09. 12. 1999. Doložka právoplatnosti bola vyznačená
dňa 13. 12. 1999. Návrh na rozhodnutie o vlastníctve bol na Okresný úrad Martin, odbor pozemkový,
poľnohospodárstva a lesného hospodárstva podaný dňa 04. 10. 1999, t. j. po uzatvorení kúpnej zmluvy.
V čase podpisu kúpnej zmluvy nebol viazaný rozhodnutím, ktoré bolo vydané až 03. 11. 1999, a teda
predmet žaloby nadobudol dobromyseľne.
17. Prvoinštančný súd pri svojom právnom posúdení vychádzal z toho, že v r. 1999 nemohol
nehnuteľnosti nadobudnúť ako dobromyseľný vlastník, pričom v bode 22. poukazuje na to, že vlastníkom
je už od roku 1979, kedy mal byť predmet žaloby vykúpený pre prípravu staveniska výstavby budovy
MNV Turany. Za týchto okolností sa prvoinštančný súd dostáva do rozporu v tvrdeniach kto mal byť
vlastníkom predmetu žaloby v rokoch 1979 až 1999.
18. Žalovaný v ďalšom poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 151/2016, v zmysle ktorého má pri konkurencii vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a nového
nadobúdateľa niesť vyššie riziko nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere.
19. Podľa žalovaného je nutné v tomto konaní uplatniť princíp všeobecnej spravodlivosti. Žalobcovia
svoje vlastnícke právo nenamietali desiatky rokov, naopak, nechali ho ako oprávneného držiteľa
nerušene predmetný pozemok užívať. Po 20 rokoch sa rozhodli uplatniť si vlastnícke právo k pozemku,
ktorý po celú dobu oprávnene a nerušene užíval on. S predmetom žaloby počítal aj do budúcna, kedy
na uvedenej parcele má záujem stavať cestu. Z tohto dôvodu tvrdenia, že predmet žaloby nie je ním
využívaný považuje za nedôvodné.
20. Poukázal tiež na zásadu „práva patria bdelým“, v ktorej súvislosti poukázal napr. na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf 65/2011, 1Sžr 38/2011 či 2CdoGp 2/2017. Poukázal
tiež na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa v prípade kolízie vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka a dobrej viery nadobúdateľ prikláňa skôr k dobrej viere nadobúdateľa. Žalobca dlhé roky
nenamietal vlastníctvo predmetu žaloby, stalo sa tak až krátko pred podaním žaloby. V prípade, ak mali
žalobcovia k dispozícii rozhodnutie v r. 1999, mali dostatočný čas a priestor, aby vzniknutý stav zvrátili
oveľa skôr.
21. Podľa žalovaného na základe zistených skutkových okolností a uvedeného nie je sporné, že
nadobudol predmet žaloby dobromyseľne, pričom v súvislosti s oprávnenosťou držby poukázal na ust.
§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
22. V ďalšom uviedol, že v prípade ak prvoinštančný súd v bode 21. rozsudku ustálil, že sa nejedná
o dobromyseľne nadobudnuté nehnuteľnosti, nakoľko vklad do katastra bol povolený až 28. 12. 1999,
tomuto tvrdeniu odporuje tvrdenie súdu v bode 22., kedy uvádza, že uvedené nehnuteľnosti im už 12.
12. 1979 manžela J. predali, a teda v r. 1999 nemohli byť ich vlastníkmi a predávať ich tomu istému
subjektu druhýkrát. Za akceptácie týchto tvrdení dochádza k situácii, kedy by bol vlastníkom od r. 1979,
a teda uvedené nehnuteľnosti užíval už od r. 1979, t. j. trvalo 20 rokov kým bolo rozhodnuté Okresným
úradom Martin, odbor pozemkov, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva o určení vlastníctva. V
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 2651/99 o
započítaní doby oprávnenej držby vykonávaj pred 01. 01. 1992 do vydržacej doby a na ust. § 134
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného sú splnené všetky podmienky, aby vlastnícke právo
nadobudol podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydržaním, a to splnením zákonnej doby, počas
ktorej je vlastník považovaný za dobromyseľného.
23. Žalovaný namietal i vykonateľnosť rozsudku, nakoľko súd rozhodol o určení vlastníckeho práva aj
voči žalobcovi 8/, a to i napriek tomu, že tento nie je v rozsudku označený ako účastník konania.

24. Žalobcovia 1/ až 7/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
25. Tvrdenia žalovaného v odvolaní považovali za účelové a zavádzajúce, nemajúce oporu v zákone
a súdom zistenom skutkovom stave.
26. Podľa žalobcov z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalovaný nie je legitímnym vlastníkom
predmetu žaloby.
27. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy dňa 28. 04. 1999 neboli predávajúci výlučnými vlastníkmi
predmetu žaloby, týmto bol štát, pričom v novembri 1999 bolo žalovanému doručené rozhodnutie
Okresného úradu Martin, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 03.
11. 1999, ktorým bolo vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti priznané ich právnemu predchodcovi.
Minimálne od momentu doručenia predmetného rozhodnutia nemohol byť žalovaný dobromyseľný v tom,
že je oprávneným držiteľom. Poukázali však aj na to, že ich právny predchodca vyzval povinnú osobu
- Obec Turany na vydanie nehnuteľnosti už v r. 1992, t. j. dobromyseľnosť žalovaného je spochybnená
minimálne od r. 1992



28. K tvrdenej dobromyseľnosti žalovaného v čase kúpy žalobcovia uviedli, že táto bola vykonaným
dokazovaním spochybnená, vzhľadom na skutočnosť, že k prvému odpredaju spornej nehnuteľnosti
manželmi J. došlo 12. 12. 1979 a vlastníkom sa stal v podstate štát, o čom musel mať žalovaný
vedomosť, pretože na časti týchto nehnuteľností bol postavený nový MNV.
29. Nesúhlasili s tvrdením žalovaného, že nehnuteľnosti od r. 1999 dobromyseľne užíval, nakoľko
rozhodnutie Okresného radu Martin, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva
zo dňa 03. 11. 1999 bolo žalovanému doručované v novembri 1999. Žalovaný nemal predmetné
nehnuteľnosti nikdy v skutočnej držbe, resp. užívaní, tento pozemok nezhodnotil žiadnymi investíciami,
ani sa oň nikdy nestaral. Tento užívajú výlučne oni, pričom údržbu vykonáva prevažne žalobca 1/, ktorý
vlastní ďalšie nehnuteľnosti v blízkosti spornej nehnuteľnosti.
30. Namietali, že by boli nedbalými vlastníkmi, keďže ich právny predchodca splnil všetky zákonné
podmienky na to, aby mu bola nezákonne odňatá nehnuteľnosť vydaná a jeho vlastnícke právo, rovnako
ako ich vlastnícke právo, by malo požívať právnu ochranu. K svojmu vlastníckemu právu sa vždy
hlásili a táto nehnuteľnosť bola prejednaná v dedičských konaniach po ich právnych predchodcoch.
O prinavrátenie spornej nehnuteľnosti žiadali niekoľkokrát, vždy reagovali na snahu žalovaného o
vydržanie predmetnej nehnuteľnosti a na úradné listiny, ktoré boli vyvesené na úradnej tabuli obce,
zúčastnili sa i množstva jednaní so žalovaným. Spochybnili záujem žalovaného o výstavbu cesty v
blízkosti či priamo cez spornú nehnuteľnosť.
31. Poukázali na judikatúru súdov, z ktorej je zrejmé, že účelom reštitučného zákona č. 229/1991
Zb. je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vnikli v rozhodnom období,
ktoré zmiernenie môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané (vrátené) tomu, komu
boli odňaté a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným alebo iným osobám, ktoré určuje
zákon. Reštitučný nárok na vydanie veci znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá
právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva. Reštitučné predpisy neboli vydané za tým
účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto
vlastníckeho práva.
32. K poukazu žalovaného na rozhodnutia ústavného súdu, ktorými malo dôjsť k prelomeniu zásady
nemo plus iuris žalobcovia poukázali na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 151/2016 či I. ÚS
460/2017, podľa ktorých musí byť podstatným dôvodom na eventuálny odklon od striktného uplatňovania
zásady nemo plus iuris výnimočnosť okolností, ktoré založia dobromyseľnosť nadobúdateľa s následkom
jej prevahy nad ochranou pôvodného vlastníka. Poukázali tiež na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 59/2021, v ktorom potvrdil svoje závery o zdržanlivom prístupe k prelomeniu zásady nemo plus
iuris a o mimoriadne výnimočnej alternatíve ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv.
33. Podľa žalobcov je potrebné prihliadnuť aj na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné dať
prednosť ich vlastníckemu právu, nakoľko sa k svojmu vlastníckemu právu vždy hlásili a ich právnemu
predchodcovi bola sporná nehnuteľnosť odňatá nezákonne.

34. Žalovaný v replike (vyjadrenie k vyjadreniu žalovaných k odvolaniu) zotrval na tvrdeniach uvedených
v odvolaní.
35. Zotrval na tom, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav a potupoval
v rozpore s rozhodovacou praxou.
36. Zopakoval svoje tvrdenia o dobromyseľnosti v čase uzavretia zmluvy s manželmi J., ktorí boli v čase
uzavretia zmluvy výlučnými vlastníkmi pozemku. To, že ich vlastnícke právo bolo neskôr spochybnené,
nemôže ísť na jeho ujmu. Je zrejmé, aj vzhľadom na čas uplatnenia nároku, kedy si žalobcovia začali
svoje práva uplatňovať na súde po dvadsiatich rokoch, že nastali výnimočné okolnosti. Do toho času
žalobcovia neprejavovali žiadny záujem duplicitu vlastníctva riešiť.
37. K tvrdeniu žalobcov, že nie sú nedbalými vlastníkmi, pretože ich predchodca splnil všetky zákonné
podmienky na to, aby mu bola vydaná nezákonne odňatá nehnuteľnosť uviedol, že išlo o aktivitu
predchodcu žalobcov pred vyše dvadsiatimi rokmi. Nespochybňoval, že k tomu došlo, ale následne po
dobu 20 rokov nedošlo zo strany žalobcov k žiadnej aktivite, ktorou by prejavovali záujem vlastnícke
právo k nehnuteľnosti riešiť. Podľa žalovaného okresný súd nenašiel spravodlivé riešenie v podobe
zachovania maxima z oboch práv, ale bez relevantných a dostačujúcich dôvodov sa priklonil iba na
stranu žalobcov a jeho práva neboli zohľadnené.
38. K tvrdeniu žalobcov ohľadne využívania pozemkov uviedol, že v konaní bolo preukázané, že
mesto plánovalo výstavbu cesty a ďalšie projekty, ktoré zahŕňali predmetnú nehnuteľnosť. Nesúhlasil
s tvrdením žalobcov, že sa k svojmu vlastníckemu právu vždy hlásili, a preto prihliadnuc na princíp
všeobecnej spravodlivosti je nutné dať prednosť ich vlastníckemu právu. Podľa jeho názoru je potrebné
prihliadnuť na jeho oprávnené záujmy a uznať, že je v súlade s princípom všeobecnej spravodlivosti,



aj vzhľadom na to, že predmetnú nehnuteľnosť užíval a plánoval jej ďalšie využitie, aby predmetnú
nehnuteľnosť ako dobromyseľný nadobúdateľ aj naďalej užíval.
39. Žalovaný opäť poukázal aj na to, že nebolo ustálené, kto bol vlastníkom pozemku v rokoch 1979 až
1999, pričom aj súd sa dostal v rozsudku do rozporu, na ktorú skutočnosť v odvolaní poukazoval.
40. V prípade, ak by súd dospel k záveru, že odkúpil nehnuteľnosť už v r. 1979, jeho dobromyseľnosť
by sa posudzovala už od r. 1979, a v tom prípade by vydržacia doba uplynula ešte pred rokom 1992.
Žalobcovia sa k predmetnému rozporu vo vyjadrení nevyjadrili.

41. Žalobcovia 1/ až 7/ v duplike zotrvali na svojich vyjadreniach produkovaných v priebehu konania.
42. Nesúhlasili s tvrdením žalovaného, že sa rozhodli svoje práva uplatniť žalobou na súde po
dvadsiatich rokoch, pričom poukázali nato, že poznámka o duplicite vlastníctva bola vyznačená dňa 02.
11. 2018. Duplicitu vlastníctva sa snažili riešiť, pričom so štatutárnym orgánom žalovaného prebehlo
množstvo mimosúdnych jednaní.
43. Nesúhlasili s tým, že na strane žalovaného by malo ísť o výnimočné okolnosti pre prelomenie
zásady nemo plus iuris. Žalovaný svoju dobrú vieru odvodzuje len od dôvery v katastrálny zápis, pričom
potvrdzuje, že nevenoval náležitú pozornosť právnemu titulu nadobudnutia vlastníctva predávajúcimi,
resp. celej histórii nadobudnutia a prevodov predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný neuvádza žiadne
mimoriadne výnimočné okolnosti, ktoré mali v danom prípade nastať, okrem jeho viery v katastrálny
zápis. Vzhľadom na uvedené postupoval súd prvej inštancie správne, keď poskytol ochranu práve
ich vlastníckemu právu. Žalobcovia opätovne rozporovali aj tvrdenia žalovaného ohľadne využívania
spornej nehnuteľnosti.
44. Pokiaľ ide o tvrdený rozpor ohľadne vlastníctva v rokoch 1979 až 1999, uviedli, že v podanom
vyjadrení k odvolaniu uviedli, že žalovaný nebol nikdy dobromyseľným držiteľom spornej nehnuteľnosti
a túto nikdy nemal v skutočnej držbe, o čom svedčí skutočnosť, že túto opätovne odkupoval v roku 1999
od manželov J., preto sa nemohol stať vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti pred rokom 1992.

45. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané včas,
oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a
contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.), a tento podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

46. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalovaného a obsahu spisu dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu zodpovedajúcim kontradiktórnemu
konaniu, z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci, ktorý následne i správne
právne posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v
ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p., súd prvej inštancie v písomnom vyhotovení rozhodnutia dal relevantné
odpovede na podstatné otázky, z ktorých svoje skutkové a právne závery vyvodil, z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia sú zrejmé úvahy, ako aj dôvody, ktoré súd prvej inštancie viedli k vyhoveniu
žalobe. Odvolací súd, stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie vedúcimi k vyhoveniu žalobe,
vyhodnotil odvolanie žalovaného ako nedôvodné, keď žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

47. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti - parcele
KN C č. 233/3, zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. P., ku ktorej je na danom liste vlastníctva vyznačená
duplicita vlastníctva (žalobcov a žalovaného), popierajúc vlastnícke právo žalovaného, odvodzujúc
svoje vlastnícke právo od ich právneho predchodcu G. G., o ktorého vlastníctve bolo rozhodnuté
Okresným úradom Martin, odborom pozemkovým, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č.
OPPLH-C-1999/01368-BL zo dňa 03. 11. 1999, právoplatným dňa 09. 12. 1999, podľa zákona č.
229/1991 Zb. a následných dedičských rozhodnutí po menovanom G. G. a jeho dedičoch, v rámci ktorých
jednotlivé spoluvlastnícke podiely na uvedenej nehnuteľnosti nadobudli žalobcovia v podieloch ako sa
domáhajú určenia ich (spolu)vlastníckeho práva.

48. Súd prvej inštancie žalobe žalobcov vyhovel, majúc za preukázané, že rozhodnutím Okresného
úradu Martin, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. OPPLH-
C-1999/01368-BL zo dňa 03. 11. 1999, právoplatným dňa 09. 12. 1999, bolo podľa zákona č. 229/1991
Zb. vlastnícke právo k nehnuteľnosti KN C č. 233, kat. úz. P., s časťou ktorej je identická parcela č. 233/3,



ktorá je predmetom tohto konania, priznané právnemu predchodcovi žalobcov G. G., po ktorom mal
preukázané nadobudnutie spoluvlastníckych podielov v rámci dedičských konaní žalobcami 1/ až 8/.

49. Žalovaný v odvolaní nenamietal zistenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému reštitučnému
nároku právneho predchodcu žalobcov, namietal však závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu
nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, čo by malo za
následok zánik (spolu)vlastníckeho práva žalobcov k spornej nehnuteľnosti. Odvolací súd námietky
žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné.

50. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom spore je určujúce,
že o vlastníctve právneho predchodcu žalobcov G. G. bolo rozhodnuté rozhodnutím Okresného úradu
Martin, odboru pozemkového poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. OPPLH-C-1999/01368-
BL zo dňa 03. 11. 1999, právoplatným dňa 09. 12. 1999, ako príslušným orgánom v zmysle zákona
č. 229/1991 Zb., ktorý umožňoval navrátenie vlastníctva predchádzajúcemu vlastníkovi spôsobom a z
dôvodov definovaných v uvedenom predpise.

51. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo preukázané, že právny predchodca žalobcov
G. G. si uplatnil podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb. nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré boli
odňaté pôvodnému vlastníkovi I. G. podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 46/1948 Zb. Rozhodnutím
Okresného úradu Martin, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. OPPLH-
C-1999/01368-BL zo dňa 03. 11. 1999, právoplatným dňa 09. 12. 1999, ako príslušného orgánu podľa
§ 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. vo veci návrhu oprávnenej osoby G. G. proti povinnej osobe Obec
Turany bolo priznané oprávnenej osobe vlastníctvo k nehnuteľnostiam podľa pozemnoknižných údajov,
mimo iných k pozemkom v kat. úz. P. v pk vložke XXXX, pk parcele č. 433 záhrada časť, podľa „C“
parc. č. 233, záhrada o výmere 0,0444 v podiele 1/1 s tým, že dňom vydania nehnuteľnosti je deň, keď
toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť a Okresný úrad Martin, katastrálny odbor na základe tohto
právoplatného rozhodnutia zapíše nehnuteľnosti, ku ktorým bolo oprávnenej osobe priznané vlastnícke
právo do listu vlastníctva na uvedeného vlastníka v uvedených podieloch.

52. Z ust. § 5 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. vyplýva, že povinnou osobu je štát alebo právnické
osoby, ktoré ku dňu účinnosti zákona nehnuteľnosť držia s výnimkami uvedenými v uvedenom
ustanovení. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ príslušný orgán - Okresný úrad Martin, odbor pozemkový,
poľnohospodárstva a lesného hospodárstva priznal vlastnícke právo G. G. proti povinnej Obci Turany,
musel vychádzať z vlastníctva žalovaného (§ 5 ods. 2 cit. zákona) k predmetným nehnuteľnostiam, inak
by nebolo možné žiadosti oprávnenej osoby vyhovieť. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva,
že pokiaľ ide o nehnuteľnosti, ku ktorým príslušný orgán priznal vlastníctvo oprávnenej osobe, vychádzal
zo zistenia, že tieto (vrátane pk parcely č. 433) dňa 12. 12. 1979 vykúpilo MNV Turany od S. J. a C.
J., ktorým boli dané nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva na základe prídelovej listiny zo dňa 25.
10. 1955. Vlastníctvo štátu (MNV Turany) spornej nehnuteľnosti od r. 1979 na základe kúpnej zmluvy
medzi manželmi J. konštatoval aj súd prvej inštancie, čo bolo jedným z dôvodov pre ktoré dospel k
záveru o nemožnosti manželov J. previesť v r. 1999 spornú nehnuteľnosť na žalovaného. Skutočnosť,
že v r. 1979 došlo k nadobudnutiu pozemno-knižnej parcely, z ktorej bola vytvorená sporná parcela,
štátom na základe kúpnej zmluvy medzi manželmi J. a MNV Turany nepoprel ani žalovaný. Pokiaľ teda
príslušný orgán rozhodol v konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. proti žalovanému ako povinnej osobe o
vlastníctve právneho predchodcu žalobcov, pričom uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
09. 12. 1999, mohol by žalovaný nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním
len ak by preukázal splnenie podmienok vydržania, t. j. dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva
a uplynutie vydržacej doby, až po uvedenom dátume, čo však žalovaný netvrdil.

53. Dobromyseľnosť žalovaného o tom, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti pritom v žiadnom prípade
nemôže zakladať kúpna zmluva zo dňa 28. 04. 1999 uzavretá medzi žalovaným a manželmi J., i keď
jej účinky nastali až povolením vkladu do katastra dňa 28. 12. 1999, t. j. po právoplatnosti rozhodnutia
Okresného úradu Martin, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva. Žalovaný
v čase povolenia vkladu totiž už mal k dispozícii uvedené rozhodnutie, z ktorého vyplývalo, že
vlastníctvo ku KN C parcele č. 233, z ktorej bol vytvorený sporný pozemok, bolo priznané právnemu
predchodcovi žalobcov, pričom ako povinná osoba bol uvedený práve žalovaný. Žalovaný sa pritom
nedomáhal preskúmania uvedeného rozhodnutia Okresného úradu Martin, odboru pozemkového,
poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v (správnom) súdnom konaní.



54. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na protichodné tvrdenia súdu prvej inštancie v bode 21.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v súvislosti s dobromyseľným nadobudnutím nehnuteľností s
poukazom na dátum povolenia vkladu kúpnej zmluvy z r. 1999 a tvrdeniu súdu, že v tom čase manželia
J. nemohli nehnuteľnosť predať z dôvodu jej predaja ešte v r. 1979, odvolací súd konštatuje, že z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru,
že v r. 1979 spornú nehnuteľnosť nadobudol štát (MNV Turany), z ktorého dôvodu manželia J. po
tomto dátume nemohli s nehnuteľnosťami nakladať. Samotná skutočnosť, že sa súd prvej inštancie
vysporiadaval s kúpnou zmluvou z r. 1999 a dobromyseľnosťou žalovaného v súvislosti s uvedenou
kúpnou zmluvou neznamená popretie uvedených záverov, keď s dobromyseľnosťou žalovaného v
súvislosti s kúpnou zmluvou z r. 1999 sa súd zaoberal práve z dôvodu tvrdenia žalovaného o
nadobudnutí vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním odvíjajúcim sa od uvedenej kúpnej
zmluvy.

55. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, predovšetkým právoplatné rozhodnutie Okresného úradu
Martin, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. OPPLH-C-1999/01368-
BL zo dňa 03. 11. 1999, právoplatné dňa 09. 12. 1999, o priznaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, z
ktorej bola vytvorená sporná nehnuteľnosť, právnemu predchodcovi žalobcov je bez významu poukaz
žalovaného na rozhodnutia ústavného súdu o uprednostnení ochrany dobromyseľného nadobúdateľa,
keď v konaní nebol preukázaný platný alebo i neplatný (domnelý) titul nadobudnutia nehnuteľností
žalovaným po uvedenom rozhodnutí okresného úradu, ktorý by zakladal dobromyseľnú držbu
žalovaného ako domnelého vlastníka nehnuteľnosti, bez ktorého nemá samotné užívanie nehnuteľnosti
týmto domnelým vlastníkom žiadny význam.

56. V súvislosti s poukazom žalovaného na zásadu „práva patria bdelým“ odvolací súd len dodáva,
že z vykonaného dokazovania vyplýva, že vlastnícke právo ku KN C parcele č. 233, kat. úz. P. bolo
evidované na LV č. XXXX, pre dané kat. územie, kde k 29. 11. 2002 bol ako výlučný vlastník na základe
rozhodnutia Okresného úradu Martin, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č.
OPPLH-C-1999/01368-BL evidovaný G. G. (č. l. 142 spisu) a k 02. 03. 2005 jeho právni nástupcovia na
základe dedičského rozhodnutia 21D 822/04 (č. l. 141 spisu). K duplicitnej evidencii (spolu)vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti došlo až v r. 2018 po zápise kúpnej zmluvy V 4525/1999 (uzatvorenej
medzi žalovaným a manželmi J. dňa 28. 04. 1999), ako vyplýva z oznámenia Okresného úradu Martin,
katastrálny odbor zo dňa 02. 11. 2018 (č. l. 144 spisu), z ktorého zároveň vyplýva, že v súvislosti s
uvedenou kúpnou zmluvou síce v r. 1999 došlo k povoleniu vkladu do katastra nehnuteľností, avšak
nie k jeho zápisu, keďže predmetom prevodu neboli všetky diely, ktoré mali podľa geometrického
plánu vytvoriť novú parcelu. Neobstojí preto námietka žalovaného, že žalobcovia dlhé roky nenamietali
vlastníctvo predmetu žaloby. Je pritom zrejmé, že po oznámení o duplicite vlastníctva žalobcovia si
začali uplatňovať voči žalovanému svoje práva, na rozdiel od žalovaného, ktorý sa rovnako považoval
za vlastníka, avšak netvrdil, že by sa snažil problém duplicity vlastníctva riešiť, a to napriek jeho
prezentovanému zámeru s využitím spornej nehnuteľnosti v budúcnosti.

57. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalovaného o nevykonateľnosti napadnutého
rozsudku z dôvodu neoznačenia žalobcu 8/, o ktorého vlastníckom práve súd rozhodol, ako účastníka
konania. Súd prvej inštancie uvedené pochybenie odstránil opravným uznesením zo dňa 30. 08. 2021,
ktorým v časti označenia žalobcov doplnil aj žalobcu 8/.

58. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a záverov odvolací súd rozsudok okresného súdu,
vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, keď súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o trovách konania zároveň správne aplikoval ust. § 255 ods. 1 C. s. p., ako vecne správny
potvrdil.

59. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania boli žalobcovia, a to v celom rozsahu,
preto súd žalobcom 1/ až 7/, ktorí v priebehu odvolacieho konania prostredníctvom právneho zástupcu
produkovali vyjadrenia, a teda v súvislosti s odvolacím konaním im vznikli trovy konania, ktoré si zároveň
uplatnili, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.). Žalobcovi 8/, ktorý nebol v konaní právne zastúpený, nárok



na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď z obsahu spisu nevyplýva, že by mu v odvolacom
konaní nejaké trovy boli vznikli.

60. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je



a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)