Obec Čičava


Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 11Cpr/6/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717202228
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Kubusová
ECLI: ECLI:SK:OSPP:2018:8717202228.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad sudkyňou JUDr. Máriou Kubusovou v právnej veci žalobcu: P. X., K.. XX.XX.XXXX,
O. Č. XXX, XXX XX Č., práv. zast.: JUDr. Katarína Čorbová, advokátka, Žižkova 39, 040 01 Košice,
proti žalovanému: Obec Čičava, Čičava 26, 093 01 Čičava, IČO: 00 332 305, práv. zast.: Mgr. František
Chochol, Advokátska kancelária, Kalinčiakova 10, 093 01 Vranov nad Topľou, v konaní o určenie, že
pracovný pomer trvá, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalobkyne z a m i e t a .

II. Žalovaný m á p r á v o na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, o výške tejto
náhrady bude rozhodnuté súdom samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa podala na tunajší súd dňa 24.2.2017 žalobu o určenie, že pracovný pomer trvá. Svoj
návrh odôvodnila tým, že na základe pracovnej zmluvy žalobkyňa uzatvorila so žalovaným ako
zamestnávateľom dňa 27.2.2015 pracovnú zmluvu, pracovný pomer žalobkyne bol uzatvorený na dobu
určitú a to do 30.11.2015. Dňa 30.11.2015 došlo k ústnej dohode medzi žalobkyňou a žalovaným,
ktorého ako štatutárny zástupca zastupovala vtedajšia starostka obce Čičava pani Q. K., na zmene
obsahu pracovnej zmluvy žalobkyne, ktorej pracovný pomer sa odo dňa 1.12.2015 mal zmeniť na
pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú. Dohoda o zmene pracovnej zmluvy bola rovnako písomne
vyhotovená a podpísaná starostkou obce ako jej štatutárnym orgánom, avšak zamestnankyňa Obce
Čičava Q. Q., ktorá mala v obci na starosti vedenie personálnej a pracovnej agendy žalobkyňu k podpisu
tejto dohody o tom, že pracovný pomer žalobkyne naďalej trvá nezavolala. Pani Q. K. ako starostka
Obce Čičava však ešte dňa 30.11.2015 po spoločnom jednaní o pracovnom pomere so žalobkyňou
informovala pani Q. Q., ktorej oznámila, že vzhľadom na ďalšie trvanie pracovného pomeru žalobkyne
nie je potrebné ju odhlasovať zo Sociálnej poisťovne ani zo Zdravotnej poisťovne. Žalovaný listom zo
dňa 23.3.2016 oznámil žalobkyni, že od 1.12.2015 nie je zamestnankyňou Obce Čičava a pracovný
pomer dojednaný na dobu určitú do dňa 30.11.2015 skončil. Žalobkyňa listom zo dňa 1.4.2016 odmietla
ukončenie svojho pracovného pomeru ku dňu 30.11.2015 a trvala na svojom ďalšom zamestnávaní. Odo
dňa 1.12.2015 žalobkyňa bola uznaná dočasne práceneschopnou pre chorobu. Svoj návrh odôvodnila
tým, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyni ako svojej zamestnankyni akceptoval dôležité prekážky
v práci z dôvodu PN a to z dôvodu, že jej uhrádzal nemocenské dávky. Žalobkyňa poukázala na
skutočnosť, že pre prekvalifikovanie pracovného pomeru z doby určitej na dobu neurčitú v tom čase
vznikla osobná prekážka v práci titulom dočasnej PN a nemohla pokračovať v reálnom výkone práce.
Žalovaný až do dňa 23.3.2016 nijako nespochybnil pracovný pomer žalobkyne, ani s ním nevyslovil
žiaden nesúhlas.



2. Právny zástupca žalovaného sa k návrhu žalobkyne vyjadril tak, že nesúhlasí s podaným návrhom
a uviedol, že pracovný pomer žalobkyne skončil dňa 30.11.2015 a odo dňa 1.12.2015 už nebola
zamestnankyňou Obce. Žalovaný tvrdí, že so žalobkyňou nebola uzavretá dohoda ani písomne ani
ústne. Poukázal na skutočnosť, že Obec ako zamestnávateľ nad rámec svojich povinností oznámil
žalobkyni listom zo dňa 23.3.2016, ku ktorému dňu sa jej pracovný pomer s Obcou skončil. Keďže
žalobkyňa adresovala list žalovanému dňa 1.4.2016, súd môže ustáliť, že najneskôr dňa 1.4.2016
už žalobkyňa vedela, že jej pracovný pomer s Obcou je ukončený ku dňu 30.11.2015. Najneskôr od
tohto dňa tak začala žalobkyni plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby o určenie,
že pracovný pomer trvá. Táto lehota má hmotnoprávny charakter a teda najneskôr posledný deň
dvojmesačnej lehoty musela byť žaloba doručená súdu. Keďže žaloba žalobkyne bola doručená súdu až
dňa 24.2.2017, teda po roku od kedy sa najneskôr žalobkyňa dozvedela o skončení pracovného pomeru,
nemožno považovať žalobu za podanú včas. Žalobkyňa sa svojho práva nedomáhala včas na súde.

3. Súd vykonal dokazovanie na základe listinných dôkazov a to: pracovná zmluva zo dňa 27.2.2015,
oznámenie o dátume ukončenia pracovného pomeru zo dňa 23.3.2016, odpoveď - nesúhlas a trvanie
na ďalšom zamestnávaní, list zo dňa 1.4.2016, odpoveď na list z 1.4.2016, fotokópia preukazu o trvaní
dočasnej PN, vyjadrenie žalovaného zo dňa 19.3.2018, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav:

4. Žalobkyňa a žalovaný uzatvorili pracovnú zmluvu dňa 27.2.2015 na dobu určitú odo dňa 1.3.2015
do 30.11.2015. Súd mal preukázané, že listom zo dňa 23.3.2016 oznámil žalovaný žalobkyni, že od
1.12.2015 už nie je zamestnankyňou Obce Čičava, kde zároveň bolo oznámené, že pracovnou zmluvou
bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú a zároveň oznámil, že zistil, že v obecných evidenciách sa
nachádza návrh písomnej dohody o zmene pracovnej zmluvy datovaný dňom 30.11.2015, podpísaný Q.
K., vtedajšou starostkou Obce Čičava, táto listina je vyhotovená dvojmo, lenže ani na jednom vyhotovení
dohody nebol podpis žalobkyne, keďže sa jedná o typ dvojstranného právneho úkonu - dohodu, ktorá
vzniká prejavom súhlasu oboch účastníkov právneho úkonu, znamená to, že na tento nevzniknutý
právny úkon nemožno prihliadať. List bol doručený žalobkyni a následne žalobkyňa listom dňa 1.4.2016
uviedla, že trvá na ďalšom zamestnávaní a že o trvaní pracovného pomeru aj po 30.11.2015 naďalej
vedela aj pani Q. Q. a to tým, že žalobkyňu neodhlásila zo Sociálnej poisťovne ani zo Zdravotnej
poisťovne, naopak týmto poisťovniam oznámila začiatok dočasnej PN, z čoho vyplýva, že pracovný
pomer s vedomím zamestnávateľa trvá aj naďalej.

5. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa keď sa mal pracovný pomer skončiť.

6. Podľa § 122 ods. 3 OZ, ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu, alebo sviatok, je
posledným dňom lehoty, najbližší nasledujúci pracovný deň. Ak má zamestnávateľ, alebo zamestnanec
za to, že výpoveď z pracovného pomeru, okamžité zrušenie pracovného pomeru, alebo zrušenie
pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktorá mu dala druhá strana pracovného pomeru, sú postihnuté
vadou, ktorá spôsobuje neplatnosť tohto pracovnoprávneho úkonu, musí svoje právo (právo na určenie
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej
dobe, alebo dohodou), uplatniť návrhom na súde. Neplatné je totiž len také rozviazanie pracovného
pomeru, ktorého neplatnosť, bola určená právoplatným rozhodnutím súdu. V prípade, že nedošlo k
určeniu neplatnosti podanej výpovede právoplatným rozhodnutím súdu, skončil pracovný pomer podľa
tohto pracovnoprávneho úkonu a to aj v prípade, ak by bol postihnutý vadou, ktorá spôsobuje jeho
neplatnosť.

7. Akékoľvek dodatočné posudzovanie neplatnosti pracovnoprávneho úkonu, smerujúceho k
rozviazaniu pracovného pomeru je neprípustné; neplatnosť rozviazania pracovného pomeru nesmie
byť posudzovaná ani ako tzv. predbežná otázka, v inom konaní pred súdom a to napr. v konaní
o určenie, či pracovný pomer ďalej trvá, o zaplatenie náhrady mzdy a podobne, pretože aj v
týchto konaniach súd vychádza z toho, že rozviazanie pracovného pomeru, ktoré nebolo právoplatne
určené ako neplatné, je platným právnym úkonom, spôsobujúcim skončenie pracovného pomeru. Bez
právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým by bolo určené, že v tomto prípade výpoveď je neplatným
pracovnoprávnym úkonom, nemožno vôbec hovoriť o tom, že by došlo k neplatnému rozviazaniu
pracovného pomeru dotknutých strán, teda, žeby mohli medzi nimi vzniknúť práva a povinnosti z
neplatného rozviazania pracovného pomeru. Ak nedošlo k podaniu návrhu o určenie neplatnosti



rozviazania pracovného pomeru, alebo tento bol podaný oneskorene, aj keď dotknutý pracovnoprávny
úkon by bol postihnutý dôvodom neplatnosti, má v pracovnoprávnych vzťahoch také právne následky,
ako pracovnoprávny úkon bez vady.

8. Zákonník práce ustanovuje akým spôsobom a za akých podmienok môže dôjsť ku skončeniu
pracovného pomeru. Zároveň však ustanovuje, aké právne následky nastanú v prípade, ak niektorý z
účastníkov pracovného pomeru tieto podmienky nedodrží. Ustanovenia Zákonníka práce, ktoré upravujú
práva a povinnosti účastníkov pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§ 77 - 80) sa považujú
za lex specialis, ktoré vylučujú, aby účastníci pracovného pomeru mali v situácii sporu o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru iné práva a povinnosti, než aké im ustanovuje Zákonník práce. Aj
rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/147/2008 ustanovuje, že pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného
pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z
toho, že pracovný pomer bol skončený platne.

9. Na uplatnenie nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru platí pre oboch účastníkov
pracovného pomeru dvojmesačná prekluzívna lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný
pomer skončiť. Ak zamestnávateľ alebo zamestnanec návrh na vyslovenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru nepodá na súd včas - v ustanovenej lehote, pracovný pomer sa skončí, aj keby išlo
o neplatný právny úkon. Platnosť skončenia pracovného pomeru už potom súd nemôže preskúmavať.
O to sa jedná v tomto právnom spore. Súd má za to, že pracovný pomer skončil na dobu určitú a čo sa
týka preklúzie, tak dvojmesačná lehota začala plynúť odo dňa, kedy sa dozvedela o tom žalobkyňa a
žalobkyňa sa dozvedela o tej skutočnosti najneskôr 1.4.2016 a žalobu podala dňa 24.2.2017 po márnom
uplynutí lehoty. Preto súd už ďalšou otázkou vo veci sa nezaoberal, aj keď ustanovenie § 77 neupravuje
pojem, že pracovný pomer trvá a v uvedenom prípade sa jedná o ukončenie pracovného pomeru na
dobu určitú. V uvedenom prípade sa jedná o analógiu, to znamená, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje
aj na uvedený právny spor. Súd žalobu zamietol ako nedôvodnú a to z dôvodu preklúzie.

10. Súd má za to, že ak zamestnanec alebo zamestnávateľ chce zabrániť tomu, aby nastali účinky
vyplývajúce z pracovného pomeru, musí podať na súde žalobu o určenie, že právny pomer rozviazania
pracovného pomeru je neplatný. Keďže zamestnávateľ oznámil žalobkyni, že pracovný pomer ukončil
ku dňu 30.11.2015, to znamená, že zamestnávateľ túto skutočnosť deklaroval žalobkyni listom dňa
23.3.2016 a žalobkyňa na tento list odpovedala dňa 1.4.2016, to znamená, že lehota na podanie žaloby
o tom, že pracovný pomer trvá, resp. o neplatnosť skončenia pracovného pomeru ku dňu 30.11.2015
tak ako deklaroval vo svojom liste žalovaný, tak žalobkyňa mala podať žalobu o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru najneskôr v lehote 2-mesačnej.

11. V prípade uplatnenia nároku, o neplatnosť ukončenia pracovného pomeru na dobu určitú, je
prvoradou povinnosťou súdu, najskôr sa zaoberať vyriešením otázky, či takýto návrh, bol podaný v
zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehote. Ide o lehotu prekluzívnu, kedy neuplatnením práva v určenej
lehote, dochádza k jeho zániku. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd je povinný
na zánik práva prihliadať a to aj vtedy, ak to účastník konania nenamieta. V takom prípade sa už
ďalej nemožno neplatnosťou zaoberať, pretože ukončenie pracovného pomeru je účinné. Zánik práva
(preklúziu), vo vzťahu k nároku vyplývajúcemu z ust. 77 Zákonníka práce, upravuje § 36 Zákonníka
práce. Ust. § 122 OZ stanovuje podobne, ako je tomu na európskom kontinente vlastne od doby
rímskeho práva, pravidlo počítania. Tie sú stanovené pre začiatok i koniec lehôt, ktoré pravidlá sa
v plnej miere uplatňujú výlučne v oblasti občianskeho hmotného práva, nie v oblasti občianskeho
práva procesného, kde platí iný právny režim. Ak nemá aplikovaný právny predpis vlastnú špeciálnu
úpravu počítania času, platí všeobecné pravidlo počítania času stanovené v § 122 OZ. Zákonník práce
upravuje pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov počítanie času v ust. § 37 ZP tak, že doba, na ktorú
boli obmedzené práva, alebo povinnosti a doba, ktorej uplynutím je podmienený vznik práva alebo
povinnosti, sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím posledného dňa určenej alebo dohodnutej
doby. Vo vzťahu k uplatnenému nároku vyplývajúcemu z § 77 Zákonníka práce, zákon špecifikuje,
že neplatnosť skončenia pracovného pomeru je potrebné uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch
mesiacov od dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Vychádzajúc subsidiárne z ust. § 122 OZ, koniec
lehoty určenej podľa týždňov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje
s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej lehota začína plynúť. Ak nie je takýto deň v príslušnom
mesiaci, koniec lehoty pripadne na posledný deň tohto mesiaca. Uvedené platí pre lehoty určené podľa
mesiacov a rokov.



12. V preskúmavanej veci súd sa prioritne zaoberal riešením otázky, či žalobkyňa svoje právo uplatnila
včas. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyni bolo oznámené ukončenie pracovného
pomeru na dobu určitú listom zo dňa 23.3.2016, kde je uvedené, že do 30.11.2015 bola žalobkyňa
zamestnaná na dobu určitú a odo dňa 1.12.2015 nie je zamestnankyňou Obce, nakoľko zo strany
žalovaného nedošlo k dohode o zmene trvania pracovného pomeru na dobu neurčitú. Žalobkyňa listom
zo dňa 1.4.2016 oznámila zamestnávateľovi - žalovanému, že naďalej trvá na tom, že jej pracovný pomer
naďalej trvá, to znamená, že najneskôr dňa 1.4.2016 žalobkyni bola známa skutočnosť, že žalovaným
bol ukončený pracovný pomer ku dňu 30.11.2015. Zo strany žalobkyni bola žaloba podaná na súd až dňa
24.2.2017, to znamená po márnom uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá uplynula žalobkyni dňa 1.7.2016.
Žalobkyňa po ročnej lehote podala žalobu na súd o tom, že pracovný pomer trvá, teda nárok žalobkyne
bol prekludovaný. Súd návrh žalobkyne zamietol z dôvodu preklúzie jej práva. Súd sa ďalej otázkou
týkajúcou sa platnosti resp. neplatnosti zmluvných strán a ústnych dohôd. Návrh na vypočutie svedkyne
Q. K. súd zamietol ako nedôvodný, nakoľko ďalšie konanie by nebolo efektívne, nakoľko súd sa v prvom
rade zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalobcu a súd má za to, že čo sa týka otázky,
ktorú namietala právna zástupkyňa žalobkyne, že žalobkyňa žalobou sa domáhala odstrániť neistotu v
jej právnom postavení, ktorá vznikla v dôsledku náhleho zmeneného postoja žalovaného, súd poukazuje
na skutočnosť, že aj konanie zo strany žalobkyne týkajúce sa pracovného pomeru asi nebolo tak nutné,
nakoľko cca rok v uvedenej veci nekonala. Súd má za to, že v uvedenom prípade sa jedná o preklúziu
a to dvojmesačnú, nakoľko už z logického postupu vyplýva, že v prípade, ak by sa mala aplikovať tak
ako to vo svojom vyjadrení poukazuje žalobkyňa, že jedná sa o všeobecnú trojročnú premlčaciu lehotu,
tak súd má za to, že takýto výklad nemá význam ani pochopenie ako po troch rokoch by mohol žiadať
zamestnanec - žalobca podať žalobu o určenie, že jeho pracovný pomer aj naďalej trvá. Je to v rozpore
so základnými pravidlami a zákonnými ustanoveniami jednak Zákonníka práce a jednak Občianskeho
zákonníka.

13. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len CSP), podľa ktorého ustanovenia platí, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

14. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

15. V danom prípade súd vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v
plnom rozsahu 100 %, pretože bol plne úspešný.

16. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania voči žalobkyni rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na tunajšom
súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a)neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.



Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť
o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený
môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.