Gymnázium Juraja Fándlyho, Školská 3, Šaľa


Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoPr/5/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316217731
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316217731.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:
JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Mgr. O. C., nar. XX.X.XXXX,
adresa E., M. XXXX/XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Marián Ševčík, so sídlom Bratislava,
Nezábudkova 22, proti žalovanému: Gymnázium Juraja Fándlyho, so sídlom Šaľa, Školská 3, IČO:
00 399 850, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom Šaľa, Jarmočná 2264/3,
o uloženie povinnosti vydať doklady, na odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k.
19Cpr/22/2016-118, zo dňa 27.3.2018, žalobcu proti zamietajúcej časti výroku II. a žalovaného proti
vyhovujúcej časti výroku I., oboch proti výroku III. o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti výroku I. m e n í tak,
že žalobu v časti o vydanie výplatných pások za mesiace jún, júl a august 2016 z a m i e t a a v
zamietajúcej časti výroku II. rozsudok p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný
vydať žalobcovi výplatnú pásku za mesiac jún 2016, výplatnú pásku za mesiac júl 2016 a výplatnú pásku
za mesiac august 2016, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. Vo zvyšnej časti súd
žalobu zamieta. III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.“
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 9 ods. 1 a 2, § 13 ods. 3, § 38 ods. 1 a 4, § 75
ods. 2 a § 130 ods. 5 Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z.z. v účinnom znení - ďalej aj ZP), s použitím
§ 191 ods. 1 a na náhradu trov konania § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej aj len CSP).

3. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za nesporne preukázané, že
pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 27.6.1994 a
uvedený pracovný pomer sa skončil Dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 8.8.2016, v ktorej sa
strany dohodli, že predmetný pracovný pomer sa končí dňa 1.9.2016. Medzi stranami nebolo sporným,
že sa žalobca dňa 31.8.2016 dostavil do sídla žalovaného za účelom prevzatia potvrdenia o zamestnaní,
výplatných pások za obdobie jún 2016 a júl 2016, ako aj všetkých dokumentov, ktoré súvisia s ukončením
pracovného pomeru. Sporným medzi stranami bolo, či žalovaný dňa 31.08.2016 odovzdal žalobcovi
potvrdenie o zamestnaní a výplatné pásky, resp. či žalobca prijatie týchto písomností odmietol.

4. Žalovaný pri výsluchu pred súdom uviedol, že všetky potrebné podklady ohľadom skončenia
pracovného pomeru po 8.8.2016, kedy bola podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru medzi
stranami sporu, pripravila Ing. R. G. tak, aby mohlo byť všetko odovzdané a prevzaté ku dňu skončenia



pracovného pomeru. Ing. G. tieto papiere vyhotovovala a mala u seba. Ing G. v procesnom postavení
svedkyne po zákonnom poučení podľa § 196 ods. 2 CSP uviedla, že u žalovaného pracuje ako
personálna mzdová účtovníčka, a teda pripravuje aj výstupné papiere: zápočtový list (pozn. súdu, ktorým
pojmom žalovaný označuje potvrdenie o zamestnaní), oznámenie o skončení pracovného pomeru,
výplatné pásky a všetko čo sa týka personálnych vecí pre zamestnancov. Tvrdeniu žalobcu, že dňa
31.8.2016 sa stretol s riaditeľom a s nikým iným sa asi nestretol, súd neuveril, keďže uvedené tvrdenie
bolo nejednoznačné, keď žalobca použil časticu „asi“ a uvedené tvrdenie bolo vyvrátenie výsluchom
svedkyne Ing. G., keď uviedla, že žalobca v uvedený deň prišiel k nej do kancelárie a pýtal si od nej
výstupné veci. Svedkyňa tiež uviedla, že nakoľko sa riešili paragrafy a inventarizácia majetku, tak bola
dohoda, že sa žalobcovi všetky výstupné papiere odovzdajú v riaditeľni, keďže v zápočte je uvedené
aj to, že či má zamestnanec nejaké záväzky voči zamestnávateľovi, preto mu to ani nemohla dať
u seba v kancelárii, lebo táto časť nebola doriešená. Na to išiel žalobca preč a svedkyňa zobrala
osobný spis žalobcu a išla na sekretariát do riaditeľne. Vykonaným dokazovaním mal súd tiež za
preukázané, že výplatné pásky si zamestnanci preberali u svedkyne Ing. G. v jej kancelárii. Vzhľadom
na uvedené mal súd za to, že svedkyňa Ing. G. bola povinná splniť povinnosť vyplývajúcu žalovanému
ako zamestnávateľovi z ustanovenia § 130 ods. 5 Zákonníka práce, a to, že mala žalobcovi, ktorý sa
k nej do kancelárie dňa 31.08.2016 dostavil, vydať výplatné pásky za mesiac jún 2016 a júl 2016,
ktorej skutočnosti nič nebránilo. Tvrdeniu svedkyne, ktorá na otázku súdu, z akého dôvodu nevydala
žalobcovi výplatné pásky uviedla, že od nej nechcel výplatné pásky, chcel výstupné veci, pričom ona za
výstupné veci považovala: zápočet rokov a oznámenie o skončení pracovného pomeru, súd neuveril.
Svedkyňa totiž krátko predtým uviedla, že žalobca sa k nej dostavil a pýtal si od nej výstupné veci, pričom
sama svedkyňa vymenovala, že k výstupným papierom patrí zápočtový list, oznámenie o skončení
pracovného pomeru, výplatné pásky. Odovzdanie výplatných pások za mesiac jún 2016 a júl 2016
nebolo možné podmieňovať tým, že všetky výstupné papiere budú odovzdané v riaditeľni, resp. tým, že
budú odovzdané naraz, resp. že budú odovzdané až po doriešení záväzkov žalobcu voči žalovanému
vyplývajúcich z inventarizácie. Takéto konanie žalovaného prvoinštančný súd nepovažoval za konanie
v súlade s dobrými mravmi, a preto nemôže požívať právnu ochranu. Vzhľadom na uvedené mal súd
za to, že žalovaný si nesplnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 130 ods. 5 Zákonníka práce, keď
neodovzdal žalobcovi výplatné pásky za mesiac jún 2016 a júl 2016, preto súd považoval žalobu v tejto
časti za dôvodnú.

5. Žalobca sa žalobou domáhal aj vydania výplatnej pásky za mesiac august 2016. Žalovaný na svoju
obranu uviedol, že dňa 31.8.2016 nemohol disponovať touto výplatnou páskou žalobcu za mesiac
august, keďže páska za mesiac august sa dáva zamestnancovi v septembri. Žalovaný uviedol, že
žalobca bol upozornený, že si po výplatnú pásku za august 2016 má prísť v septembri. Žalovaný čakal,
že si túto výplatnú pásku príde žalobca prevziať. K uvedenému súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný
ako zamestnávateľ bol povinný postupovať podľa § 130 ods. 5 v spojení s § 38 ods. 1 Zákonníka
práce, teda mal výplatnú pásku za mesiac august 2016 doručovať žalobcovi ako zamestnancovi pri
vyúčtovaní mzdy. Keďže žalobca u žalovaného už v mesiaci september nepracoval, teda nebolo možné
výplatnú pásku za mesiac august 2016 doručiť žalobcovi na pracovisku, mal žalovaný postupovať podľa
§ 38 ods. 1 predposledná a posledná veta Zákonníka práce, teda mal žalobcovi výplatnú pásku za
mesiac august 2016 doručovať v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý, a ak by to nebolo možné,
mal písomnosť doručiť poštovým podnikom. Uvedený postup žalovaný nedodržal, nedôvodne čakal na
aktivitu žalobcu, pričom odovzdať výplatnú pásku zamestnancovi, je zákonnou povinnosťou žalovaného
ako zamestnávateľa. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalovaný si nesplnil svoju zákonnú
povinnosť v zmysle § 130 ods. 5 Zákonníka práce, keď nevydal žalobcovi výplatnú pásku za mesiac
august 2016, preto súd považoval žalobu aj v tejto časti za dôvodnú.

6. K obrane žalovaného, ktorý poukázal na skutočnosť, že Zákonník práce výraz „výplatná páska“
nepoužíva, a preto by bol petit rozsudku v tomto smere nevykonateľný, súd prvej inštancie uviedol,
že Zákonník práce síce pojem výplatná páska priamo nepoužíva, avšak ide o všeobecne používaný
pojem na označenie dokladu, ktorý je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi pri vyúčtovaní
mzdy obsahujúci najmä údaje o jednotlivých zložkách mzdy, o jednotlivých plneniach poskytovaných v
súvislosti so zamestnaním, o stave účtu konta pracovného času, ak je zavedené konto pracovného času,
o vykonaných zrážkach zo mzdy a o celkovej cene práce. Ide o pojem používaný jednak v odbornej
literatúre, judikatúre, tento pojem využíva aj zákonodarca v dôvodovej správe a navyše, tento pojem
používal aj sám žalovaný v Preberacom protokole číslo 1228/2016 zo dňa 31.8.2016 aj vo vyjadrení k



žalobe zo dňa 28.8.2017. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že je nepochybné, čo sa pod pojmom
výplatná páska rozumie, a preto súd uvedenú námietku žalovaného nepovažoval za dôvodnú.

7. V časti o vydanie potvrdenia o zamestnaní súd prvej inštancie skonštatoval, že potvrdenie o
zamestnaní je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi bez ohľadu na jeho žiadosť. Zamestnávateľ
má túto zákonnú povinnosť voči každému zamestnancovi, s ktorým končí pracovný pomer. Zákonník
práce neurčuje presnú lehotu na vydanie potvrdenia o zamestnaní. Keďže je zamestnávateľ povinný
vydať potvrdenie o zamestnaní pri skončení pracovného pomeru, je nepochybné, že zamestnávateľ
je povinný odovzdať zamestnancovi potvrdenie o zamestnaní najneskôr v posledný deň trvania
pracovného pomeru. Zákonník práce len demonštratívne vymenúva minimálne obsahové náležitosti
potvrdenia o zamestnaní. Tieto minimálne obsahové náležitosti je zamestnávateľ povinný uviesť v
potvrdení o zamestnaní bez ohľadu na súhlas zamestnanca.

8. V potvrdení o zamestnaní, ktoré žalovaný označuje ako Zápočtový list zo dňa 22.8.2016 žalovaný
okrem iného uviedol aj údaj o záväzkoch žalobcu voči žalovanému ku dňu 31.08.2016. Záväzky
žalobcu mali predstavovať hodnotu neodovzdaného majetku, ktorý bol žalobcovi zverený, a to inventár
kabinetu geografie, inventár knižnice geografie, počítač s príslušenstvom a kľúče. V otázke zvereného a
neodovzdaného majetku bol medzi stranami spor. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané,
že práve tento spor riešili strany dňa 31.8.2016 v riaditeľni žalovaného. Žalobca nesúhlasil s tvrdením
žalovaného, že neodovzdal všetky zverené predmety, teda nesúhlasil s tým, že má záväzok voči
žalovanému. Údaj o záväzkoch žalobcu voči žalovanému bol súčasťou Zápočtového listu zo dňa
22.8.2016 a otázka existencie, prípadne výšky záväzku mala byť doriešená dňa 31.8.2016 v riaditeľni
žalovaného, ako vyplynulo aj z výsluchu svedkýň. Keďže žalovaný mal za to, že žalobca neodovzdal
všetky predmety, ktoré mu boli zverené, čo žalobca odmietal, dopísal žalovaný do Zápočtového listu zo
dňa 22.8.2016 výšku záväzku žalobcu voči žalovanému v sume 37,85 Eur. Uvedené mal súd preukázané
výsluchom svedkyne Ing. R. G., ktorá uviedla, že manko, ktoré vzniklo sa zapísalo do zápočtového listu
a následne žalobca podal list - Oznámenie zo dňa 31.8.2016. Svedkyňa Mgr. C. R. uviedla, že žalobca
s uvedeným listom mával a povedal, že on nič nepodpíše. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že
žalobca dňa 31.8.2016 odmietol prevziať Zápočtový list zo dňa 22.08.2016 vyhotovený žalovaným, ktorý
obsahoval okrem iného aj výšku záväzku žalobcu. Skutočnosť, že súčasťou potvrdenia o zamestnaní
bol aj údaj o záväzku žalobcu voči žalovanému, nebola v rozpore s § 75 ods. 2 Zákonníka práce, kde je
uvedený len demonštratívny výpočet údajov, ktoré majú byť uvedené v potvrdení o zamestnaní, pričom
na uvedenie ďalších údajov nie je potrebný súhlas zamestnanca. S poukazom na uvedené mal súd za
to, že si žalovaný splnil povinnosť podľa § 75 ods. 2 Zákonníka práce, keď dňa 31.08.2016 doručoval
žalobcovi potvrdenie o zamestnaní, ktoré žalobca z vyššie uvedeného dôvodu odmietol prevziať, čo
však nemožno brať na ťarchu žalovaného. K argumentu žalobcu, že žalovaný mal povinnosť doručovať
žalobcovi potvrdenie o zamestnaní dňa 1.9.2016, t.j. v deň, kedy sa pracovný pomer strán skončil,
súd uvádza, že uvedené nevyplýva z § 75 ods. 2 Zákonníka práce, pričom navyše 1.9. je Deň Ústavy
Slovenskej republiky, teda štátny sviatok. Odmietnutím žalobcu prevziať Zápočtový list zo dňa 22.8.2016
nastali s poukazom na § 38 ods. 4 Zákonníka práce dňa 31.08.2016 účinky doručenia. Vzhľadom na
uvedené súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

9. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal vydania štyroch listín, a to výplatných
pások za mesiace jún, júl a august 2016 a potvrdenia o zamestnaní. V časti, ktorou sa žalobca domáhal
vydania výplatných pások za mesiace jún, júl a august 2016 súd žalobe vyhovel, čo predstavuje 75 %
úspech žalobcu. Vo zvyšnej časti, teda v časti o vydanie potvrdenia o zamestnaní, súd žalobu zamietol,
čo predstavuje 25 % úspech žalovaného. Čistý úspech žalobcu tak predstavuje 50 % (75 % - 25 %).
Vzhľadom na uvedené súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Súd v
zmysle § 262 ods. 1 CSP v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol len o nároku na
náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia; o výške trov konania
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

10. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku II., ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, podal
prostredníctvom svojho advokáta odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v časti výroku
II. napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi potvrdenie o zamestnaní
a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%; alternatívne žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku
II. zrušil, v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, pričom



zároveň žalobcovi prizná trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. Ako odvolacie dôvody uviedol
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), že nesprávnym procesným postupom súd znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, § 365 ods. 1 písm. f), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, aj podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom,
nakoľko v napadnutej časti súvisiacej s výrokom II. považuje rozsudok za nedostatočne odôvodnený
a nepreskúmateľný. Súd podľa neho neuviedol riadne svoju právnu úvahu, na základe ktorej sa pri
hodnotení dôkazov vo veci riadil a rozhodol. Podľa žalobcu súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
v nedostatočnej miere vysporiadal so všetkými dôkazmi a skutočnosťami, ktoré boli zo strany žalobcu
produkované, namietané a majú podstatný význam pre rozhodnutie a dôvodnosť žalobného návrhu v
časti vydania potvrdenia o zamestnaní. Podľa neho nie je žiaden právny dôvod na to, aby súd žalobný
návrh v časti o vydanie potvrdenia o zamestnaní zamietol, keď žalovaná strana od samého začiatku
nekonala v duchu dobrých mravov, čo bolo podľa žalobcu v konaní riadne a dostatočne preukázané.
Hoci nebol povinný, žalobca o vydanie potvrdenia o zamestnaní požiadal, ale žalovaný mu ho doposiaľ
nevydal. Keďže pracovný pomer skončil dňa 1.9.2016, žalovaný mal povinnosť žalobcovi vydať toto
potvrdenie 1.9.2016. Uvedenie žalovaného, že odovzdal dokumenty žalobcovi 31.8.2016 pri osobnom
stretnutí neobstojí, pretože ide o nepravdivé tvrdenie, ktorého nepravdivosť bola preukázaná vykonaným
dokazovaním. V druhom rade by sa takéto odovzdanie stalo skôr, než sa pracovný pomer skončil,
čo je v rozpore so Zákonníkom práce a v treťom rade samotný žalovaný na pojednávaní potvrdil, že
nevie uviesť, či vlastne disponuje potvrdením o zamestnaní žalobcu. Žalobca potrebuje disponovať
potvrdením o zamestnaní na účely Sociálnej poisťovne a nového zamestnávateľa. Podľa žalobcu
rozsudok súdu prvej inštancie v ods. 34 je nepreskúmateľný, nakoľko nie je zrejmé, z akých vykonaných
dôkazov súd dospel k záveru, že pojmom zápočtový list je skutočne myslené potvrdenie o zamestnaní.
Nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie v ods. 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku,
keďže mal za to, že z vykonaného dokazovania nevyplýva skutočnosť, že potvrdenie o zamestnaní mal
považovať za žalovaným označený listinný dôkaz - zápočtový list zo dňa 22.8.2016, ktorý sa podstatnou
mierou zaoberá záväzkami žalobcu voči žalovanému. Ani samotné doručenie tohto listinného dôkazu
žalobcovi dňa 31.8.2016 nie je možné podľa žalobcu bez pochybností konštatovať aj vzhľadom na
pochybnosť, či samotné doručovanie zo stany žalovaného sa nevykonalo v rozpore s dobrými mravmi.
S uvedeným sa napadnutý rozsudok v dostatočnej miere nevysporiadal. Zamestnávateľ má povinnosť
vydať potvrdenie o zamestnaní zamestnancovi obligatórne stanovenú kogentným ustanovením, z
ktorého sa nemôže vyviniť. Pri nezohľadnení tejto právnej povinnosti súd dospel k nesprávnemu
právnemu názoru, že zamestnanec odmietol listinu prevziať. Žalovaný nepredložil listinu o doručovaní.

11. K doručenému odvolaniu žalobcu predložil žalovaný prostredníctvom svojho advokáta písomné
vyjadrenie, v ktorom vyslovil názor, že v ods. 40 odôvodnenia rozsudku súd jasne, zrozumiteľne a riadne
vyložil dôvody pre výrok II. Skutočnosť, že sa výrokom II. rozhodlo v neprospech žalobcu nezakladá
žiaden odvolací dôvod, ani podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Nie je pravdou, že by Okresný súd Piešťany
neuviedol svoju právnu úvahu, ktorou sa riadil pri hodnotení dôkazov. V ods. 40 odôvodnenia poukazuje
na § 75 ods. 2 a § 38 ods. 4 Zákonníka práce a správne ich aplikuje na konkrétny skutkový stav.
Naopak, žalovaný má za to, že žalobca jasne nevymedzuje odvolacie dôvody, keďže v zmysle ustálenej
judikatúry sú nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a nepreskúmateľnosť rozhodnutia dva rozdiele
odvolacie dôvody. Tvrdenie v bode 4 odvolania, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie trpí inými
právnymi vadami nie je žiadnym odvolacím dôvodom. V časti II. odvolania žalobca nekonkretizuje svoje
námietky a preto nie je možné sa k nim bližšie vyjadriť, nekonkretizuje ani v čom podľa neho spočíva
správanie sa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi ohľadom potvrdenia o zamestnaní. Žalovaný
pritom popiera, že by sa vôbec správal voči žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi, čo ani nebolo
súdom prvej inštancie konštatované. Žalovaný postupoval pri doručovaní v súlade s § 38 ods. 1 a 4
Zákonníka práce a teda nemohol porušiť dobré mravy. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že potvrdenie
o zamestnaní mu malo byť vydané dňa 1.9.2016, ide o deň pracovného pokoja a nie je objektívne
možné žiadať od žalovaného, aby v práve daný deň potvrdenie o zamestnaní žalobcovi vydal. Ust. § 75
ods. 2 Zákonníka práce upravuje aj povinnosť vydať potvrdenie o zamestnaní pri skončení pracovného
pomeru a nie výslovne v deň skončenia. Súd prvej inštancie správne aplikoval predmetné ustanovenia
a dospel k záveru, že doručenie potvrdenia o zamestnaní pracovný deň predchádzajúci dňou skončenia
pracovného pomeru, ak deň skončenia pripadne na deň pracovného pokoja, je v súlade so Zákonníkom
práce. Zákonníku práce zodpovedá vydanie potvrdenia o zamestnaní radšej skôr ako neskôr. Námietky
žalobcu proti potvrdeniu o zamestnaní sú irelevantné, keďže žalobcovi už uplynula prekluzívna lehota



podľa § 75 ods. 3 Zákonníka práce na domáhanie sa opravy takéhoto dokladu. Súd prvej inštancie
správne v súhrnne dôkazov vyhodnotil, že účinky doručenia potvrdenia o zamestnaní žalobcovi nastali
dňa 31.8.2016. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku II. potvrdil ako vecne správny.

12. K doručenému vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu predložil žalobca repliku, v ktorej uviedol,
že žalovaný doručil obsiahle vyjadrenie, ktoré neberie zreteľ ani na svedecké výpovede a tiež dôkazy.
Svedkovia vo výpovedi neopísali skutkový dej tak, ako to žalovaný uvádza a aj preto vyjadrenia
žalovaného považuje za právne irelevantné. Dáva odvolaciemu súdu do pozornosti listinné dôkazy,
ktoré doručil žalovaný, z ktorých jednoznačne vyplýva, že tvrdenie žalovaného sa nezakladá na reálnom
opise udalostí, ktoré predchádzali doručovaniu písomností, ktoré sú predmetom žaloby a ani skutkovým
tvrdeniam, ktoré žalovaný uvádza. Navrhol, aby súd po príslušnom konaní rozhodol v zhode s podaným
odvolaním žalobcu a žalobcovi priznal trovy odvolacieho konania vo výške 100%.

13. Proti preskúmavanému rozsudku v rozsahu vyhovujúceho výroku I. a výroku III. o náhrade trov
konania, podal prostredníctvom svojho advokáta odvolanie aj žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok proti výroku I. zmenil tak, že žalobu žalobcu v časti uloženia povinnosti
žalovanému vydať žalobcovi výplatné pásky za mesiace jún, júl a august 2016 zamietne a vo výroku
III. tak, že žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%; alternatívne navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. a II. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP,
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, že súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako i podľa § 365 ods. 1 písm. d)
CSP, že konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

14. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že súd nesprávne aplikoval § 130 ods. 5 ZP, keďže
výrok I. obsahuje nesprávny výraz „výplatná páska“, ktorý Zákonník práce v žiadnom ustanovení
nepoužíva. Ide o neurčitý pojem a jeho použitie vo výroku robí rozsudok nevykonateľným. Rozsudok vo
výroku I. založený na nesprávnom právnom posúdení veci nemá žiaden hmotnoprávny podklad. Podľa
žalovaného súd ďalej nesprávne aplikoval čl. 2 Základných zásad Zákonníka práve v spojení s § 130
ods. 5 Zákonníka práce a tiež preto je výrok I. založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Postup
u žalovaného, že výplatné pásky si zamestnanci preberali u svedkyne Ing. G. v jej kancelárii je v súlade
s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce. Súd však nesprávne aplikoval čl.
2 v spojení s § 130 ods. 5 Zákonníka práce, keď vyhodnotil konanie žalovaného za rozporné s dobrými
mravmi a nie konanie žalobcu. Sám žalobca neuviedol žiadnu prekážku, pre ktorú by si nemohol prevziať
doklady podľa § 135 ods. 5 ZP za jún a júl 2016 u žalovaného ustáleným spôsobom, pričom Ing. G.
potvrdila, že takýmto spôsobom si ich mohol prevziať aj počas letných mesiacov v roku 2016, bol však
neodôvodnene pasívny. Žalobca nemal zneužívať to, že žalovaný mal povinnosť vydať mu doklady
podľa § 130 ods. 5 Zákonníka práce iným spôsobom, ako bolo zaužívané a nemôže požadovať, aby
sa voči nemu postupovalo odlišne ako vo vzťahu k ostatným zamestnancom. Skutočnosť, že žalobca
si nechal prevzatie týchto dokladov na poslednú chvíľu ku skončeniu pracovného pomeru je potrebné
vyhodnotiť v jeho neprospech. Podľa žalovaného súd nesprávne aplikoval § 38 ods. 1 ZP vo vzťahu k
dokladom podľa § 130 ods. 5 ZP, aj pri závere, že výplatnú pásku za mesiac august 2016 mal žalovaný
doručovať žalobcovi v zmysle § 38 ods. 1 ZP. Doklad podľa § 130 ods. 5 ZP nie je dokladom o vzniku,
zmene a skončení pracovného pomeru, ani písomnosťou týkajúcou sa vzniku, zmeny a zániku povinnosti
zamestnanca a preto sa na jeho doručovanie nevzťahuje povinnosť doručovať ho spôsobom uvedeným
v § 38 ods. 1 ZP, a teda aplikovanie tohto ustanovenia na doklad podľa § 130 ods. 5 ZP je nesprávne,
a rozsudok je preto vo výroku I. založený na nesprávnom právnom posúdení veci.

15. V rozsahu odvolacieho dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, žalovaný argumentoval tým, že vo vzťahu
k výroku I. absentuje riadne odôvodnenie, ktoré má jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Rozsudok k podstatnej
námietke žalovaného, spočívajúcej v tom, že Zákonník práce pojem „výplatná páska“ nepozná, nedáva
presvedčivú odpoveď. Odôvodnenie rozsudku ohľadom výroku I. je v tomto smere protirečivé a logicky



vnútorne rozporné, keď súd vyslovene uvádza, že Zákonník práce pojem „výplatná páska“ priamo
nepoužíva. Výrok I. je založený na vnútorne rozpornom odôvodnení, keď na jednej strane vo vzťahu
k vydaniu potvrdenia o zamestnaní súd dospel k záveru, že žalobca toto potvrdenie odmietol prevziať,
a preto nastali účinky doručenia, avšak na druhej strane odmietol súd akceptovať, že doklady podľa §
130 ods. 5 Zákonníka práce boli žalobcovi doručené, a on ich odmietol prevziať. Evidentne bolo pritom
preukázané, že predmetné doklady mala u seba Ing. G. v riaditeľni 31.8.2016. Takisto bolo preukázané,
že žalobca sa vyjadril, že už nič neprevezme, nič nepodpíše, čo sa logicky vzťahovalo aj na doklady
podľa § 130 ods. 5 ZP za mesiace jún a júl 2016. Preto v odôvodnení rozsudku vo vzťahu k výroku I.
absentuje logická súvislosť, keď aj vo vzťahu k dokladom podľa § 130 ods. 5 ZP nastali účinky doručenia
v zmysle § 38 ods. 4 ZP, ktoré sa vzťahuje na akúkoľvek písomnosť podľa Zákonníka práce, teda aj
na doklady podľa § 130 ods. 5 ZP. Podľa žalovaného odôvodnenie absentuje aj v tej časti rozsudku,
kde súd skonštatoval, že odovzdanie výplatných pások za jún a júl 2016 nebolo možné podmieňovať
odovzdaním všetkých výstupných papierov v riaditeľni naraz, keďže nie je zrejmé, aké konkrétne konanie
žalovaného považuje súd za nesúladné s dobrými mravmi.

16. Odvolací dôvod, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, žalovaný odôvodnil nesprávnym záverom súdu
prvej inštancie, že svedkyňa Ing. G. za výstupné papiere považovala aj výplatné pásky. V úvode svojej
výpovede svedkyňa spomenutie výplatných pások nespájala s výstupnými dokladmi, ale príkladmo
uviedla, že aj výplatné pásky patria do jej agendy, ktorá je širšia, čo vyplýva z toho, že vetu ukončila
zovšeobecnením jej agendy „..a všetko, čo sa týka personálnych vecí pre zamestnancov“. Svedkyňa
uvádzala, že žalobca si mohol prevziať výplatné pásky kedykoľvek v mesiaci júl a august 2016, logicky
nelimitovala ich odovzdanie ku koncu pracovného pomeru, a preto neobstojí zistenie súdu, že Ing. G.
považovala výplatnú pásku za výstupný doklad. Podľa žalovaného nesprávne zistenie súdu spočíva
aj v tom, že odovzdanie dokladov podľa § 130 ods. 5 ZP za mesiace jún a júl 2016 by bolo niečím
podmieňované. Podmieňovanie odovzdania akýchkoľvek dokumentov žalobcovi nebolo preukázané, ba
práve naopak bolo vyvrátené, keď svedkyňa aj žalovaný tvrdili, že odovzdanie dokladov žalobcovi dňa
31.8.2016 nebolo ničím podmieňované a svedkyňa Mgr. R. prosila žalobcu, aby prebral veci, všetky
doklady, celý fascikel, ktorý tam mala. Súd ale neprihliadol na výpoveď svedkyne Mgr. R., že žalobca
povedal, že nič nepodpíše, ani na tú časť výpovede, keď prosila žalobcu, aby si prebral veci, pričom mala
na mysli všetky doklady, ktoré tam Ing. G. v riaditeľni mala pri sebe. Preto neobstojí zistenie súdu, že
žalovaný niečím podmieňoval odovzdanie predmetných dokladov, preto je daný odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. e) CSP. Zároveň súd neprihliadol na výsluch žalovaného a svedkýň, ktorí zhodne tvrdili,
že odovzdanie dokladov žalobcovi 31.8.2016 nebolo ničím podmienené, a že sama Mgr. R. žiadala
zástupcu, aby si všetky doklady prevzal, čím porušil § 191 ods. 1 CSP. Pokiaľ súd dospel k záveru, že
dňa 31.8.2016 žalovaný doručoval žalobcovi potvrdenie o zamestnaní, ktoré žalobca odmietol prevziať,
keďže sa vyjadril, že nič nepodpíše, tak záver o tom, že žalovaný odmietol čokoľvek podpísať a teda
i prevziať, treba vzťahovať aj na doklady podľa § 130 ods. 5 ZP za jún a júl 2016, preto súd dospel k
nesprávnemu záveru, že žalovaný si nesplnil povinnosť vydať tieto doklady žalobcovi.

17. Žalovaný tiež namietal nesprávnosť výroku o náhrade trov konania, nakoľko súd neaplikoval § 257
CSP, pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval nepravdivé tvrdenia žalobcu, na ktoré súd
neprihliadol. Ak žalobca uvádzal preukázateľne nepravdivé tvrdenia, postupoval v rozpore s § 150 ods.
1 CSP. Za nepravdivé tvrdenia považoval, že nebolo preukázané, že dňa 31.8.2016 sa žalobca stretol v
sídle žalovaného iba s riaditeľom a s nikým iným, že by riaditeľ žalovanému odmietol vydať požadované
tzv. výstupné doklady, z dôvodu požiadavky podpísania protokolu. V tejto súvislosti poukázal aj na
zmätočné tvrdenia žalobcu vo vyjadrení na č.l. 62 k doručeniu požadovaných listín v rozpore s textom
žaloby, pričom žalobca nepreukázal žiadnu tvrdenú mimosúdnu písomnú výzvu k vydaniu dokladov
požadovaných žalobou. Podľa žalovaného sú tu aj ďalšie okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
nie je dôvod na priznanie náhrady trov konania žalobcovi, za ktoré považuje aj charakter žalovaného,
ktorý je gymnáziom, teda strednou školou pôsobiacou vo sfére verejného záujmu a svojou povahou
rozpočtovou organizáciou zapojenou na rozpočet vyššieho územného celku, teda na verejné zdroje, v
dôsledku čoho žalovaný disponuje obmedzeným rozpočtom a limitovanými finančnými možnosťami, má
k dispozícii účelovo viazané zdroje a prostriedky. Poukázal tiež na rozpornosť údajov na priepustkách
dňa 25.8. a 31.8. tým, že žalobca sa takýmito pochybnými priepustkami nesplnil povinnosť podľa §
144 ods. 2 ZP. Uvedené okolnosti žalobca (zrejme žalovaný) považoval za dôvody hodné osobitného



zreteľa podľa § 257 CSP, v zmysle ktorého nemožno priznať žalovanému (zrejme žalobcovi) náhradu
trov konania.

18. Vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca prostredníctvom svojho advokáta
uviedol, že s ním nesúhlasí a má za to, že je nedôvodné v celom rozsahu. Žalovaný bol súdom
riadne poučený o procesných právach a povinnostiach, počas pojednávania sa neprezentoval žiadnou
kvalifikovanou procesnou obranou a v odvolaní uvádza právne irelevantné dôvody, nepravdivé tvrdenia a
nepodložené hypotézy. Podľa žalobcu súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými argumentmi
a návrhmi strán na doplnenie dokazovania, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci, v súvislosti
s vyhovením žalobnému nároku na vydanie výplatných pások. Žalobca nemôže súhlasiť s názorom
žalovaného, že výrok I. rozsudku obsahuje nesprávny výraz výplatná páska. S touto skutočnosťou sa
súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Žalovaný účelovo namietal určitosť
uvedeného pojmu „výplatná páska“, pričom v podanom odvolaní už používa pojem doklad podľa §
130 ods. 5 ZP aj napriek tomu, že počas celého pracovného pomeru žalobcu a dokazovania pred
súdom prvej inštancie používal výlučne pojem výplatná páska. Z vykonaného dokazovania vyplynula
skutočnosť, že predmetné výplatné pásky neboli zo strany žalovaného žalobcovi doposiaľ vydané
podľa § 130 ods. 5 ZP, pričom túto skutočnosť žalovaný v podanom odvolaní žiadnym spôsobom
nespochybňuje, nakoľko si je zrejme vedomý pravdivosti zisteného skutkového stavu a argumentácia
o neurčitosti pojmu „výplatná páska“ je preto právne irelevantná. Za nesprávny označil právny názor
žalovaného, keď tvrdí, že súd nesprávne aplikoval čl. 2 Základných zásad ZP v spojení s § 130
ods. 5 ZP, keď vyhodnotil konanie žalovaného za rozporné s dobrými mravmi a nie konanie žalobcu.
Súd prvej inštancie postupoval správne pri posúdení konania žalovaného ako konania v rozpore s
dobrými mravmi. Čo sa týka tvrdenia žalovaného ohľadom namietaného nesprávneho aplikovania §
38 ods. 1 ZP zo strany súdu, žalobca uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom
súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení, ktorý vychádzal z rozsiahleho dokazovania a správne
aplikoval príslušnú právnu normu. Podľa žalobcu rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu odvolania
žalovaného je v súlade so zákonom, nakoľko súd sa v odôvodnení v dostatočnom rozsahu vysporiadal
so všetkými podstatnými skutočnosťami, pričom vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu veci.
Súd dostatočne a vyčerpávajúco v odôvodnení rozhodnutia v súvislosti s vydaním výplatných pások
uviedol použité myšlienkové kroky (úvahy súdu), ktorými sa zrozumiteľne a transparentne premosťujú
príp. neurčité pojmy s konkrétnymi skutkovými situáciami, pričom na základe týchto myšlienkových
krokov možno považovať akékoľvek pochybnosti o správnosti rozhodnutia za vyjasnené. Ostatné
tvrdenia žalovaného súvisiace s námietkou absencie riadneho odôvodnenia považoval žalobca za
právne irelevantné a dostatočne nepreukázané. Podľa žalobcu žalovaný uvádza svoj subjektívny
účelovo vykonštruovaný pohľad na vyjadrenie svedkyne Ing. G., ktorý nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní a je právne irelevantný, pričom následne nesprávne poukazuje na pochybenie, ktorého sa
mal dopustiť súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov. Namietal, že by žalobca počas konania uvádzal
nepravdivé tvrdenia, a tým postupoval v rozpore s § 150 ods. 1 CSP, súdu pravdivo opísal skutkové
okolnosti vzťahujúce sa na prejednávanú vec. Tvrdenie, ktoré nie je v konaní preukázané, nie je možné
bez ďalšieho považovať za nepravdivé. V závere podania žalobca navrhol, aby odvolací súd podané
odvolanie žalovaného v celom rozsahu zamietol, rozsudok vo výroku I. a III. ako vecne správny potvrdil
a žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

19. Žalovaný využil tiež možnosť podať písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu, v
ktorom uviedol, že námietky žalobcu uvedené v tomto vyjadrení považuje ako celok za irelevantné,
v ostatnom odkazuje a pridržiava sa ním podaného odvolania vrátane odvolacieho návrhu. Prípadné
používanie pojmu „výplatná páska“ štatutárom žalovaného, či svedkami, nie je irelevantné pre
hmotnoprávne posúdenie veci, dôležité je, že Zákonník práce takýto pojem nepoužíva, ale používa
špecifický pojem v zmysle § 130 ods. 5 ZP. Použitie výrazu „výplatná páska“ nie je v súlade so
Zákonníkom práce“, nie je určité, nie je vykonateľné. Pokiaľ žalobca namieta, že z dokazovania
vyplynulo, že predmetné pásky neboli zo strany žalovaného žalobcovi doposiaľ vydané, poukázal na
časť 3 ním podaného odvolania, v ktorom namieta, že súd dospel k nesprávnemu záveru, že ohľadom
dokladov podľa § 130 ods. 5 ZP za jún a júl 2016 si žalovaný nesplnil povinnosť odovzdať ich žalobcovi.
Poukázal pritom na to, že pokiaľ súd dospel k záveru, že potvrdenie o zamestnaní bolo žalobcovi
vydané a doručené, pretože si ho žalobca odmietol prevziať, tak uvedený záver by sa mal vzťahovať
aj na doklady podľa § 130 ods. 5 ZP za jún a júl 2016. Žalovaný trvá na tom, že aj tieto doklady boli
žalobcovi doručené. Odvolanie žalovaného v druhom odseku časti I. sa týka nesprávnej aplikácie čl.
2 Základných zásad v spojení s § 130 ods. 5 ZP, argumentácia v treťom odseku časti I. odvolania



žalovaného sa týka nesprávnej aplikácie § 38 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 5 ZP, preto nemožno
považovať odvolanie žalovaného za zmätočné. Vyjadrenie žalobcu, že žalovaný uvádza svoj subjektívny
účelovo vykonštruovaný pohľad na vyjadrenie svedkyne Ing. G., nezohľadňuje kontexty jej výpovede.
Správny kontext výpovede Ing. G. znamená, že uvedená svedkyňa nikdy nepotvrdila, že doklady podľa
§ 130 ods. 5 ZP sú tzv. výstupné doklady. Súd preto kontext a výpoveď svedkyne Ing. G. nehodnotil
ako celok, a preto dospel k nesprávnemu záveru, že svedkyňa považovala za tzv. výstupné dokumenty
aj výplatné pásky. Poukázal tiež na to, že sám súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca uviedol
nepravdivé tvrdenie, že dňa 31.8.2016 sa stretol s riaditeľom a s nikým iným, keď tomuto tvrdeniu súd
neuveril. V kontexte výroku II. rozsudku je zrejmé, že tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný mu nevydal
potvrdenie o zamestnaní je nepravdivé. Preto označenie tvrdení žalobcu za nepravdivé nie je účelové,
ale vyplýva tiež zo skutkového stavu zisteného priamo súdom prvej inštancie.

20. Žalobca prostredníctvom svojho advokáta podal písomné vyjadrenie aj k doručenému vyjadreniu
žalovaného k vyjadreniu žalobcu, v ktorom uviedol, že napriek tomu, že vyjadrenie žalovaného je
obsiahle, vo vyjadrení uvádza právne irelevantné stanoviská, a že žalovaný vo vyjadrení neuvádza
žiadne iné dôkazy, ako tie, ktoré počas súdneho konania uviedol, nedokázal uviesť právne dôvody, ktoré
by vyvrátili alebo spochybnili dôvody žalobcu v odvolaní proti rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd vo
veci samej rozhodol v zhode s podaným písomným odvolaním, pričom dal do pozornosti, že to bol práve
žalovaný, ktorý zavinil, že žalobca bol nútený podať žalobu.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku -
ďalej CSP), po zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami
- stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v nimi napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia
použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (žalobca podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a žalovaný
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d, e) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej
správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie ním napadnutého zamietajúceho
výroku II. preskúmavaného rozsudku v zmysle § 387 ods. 1 CSP a že odvolanie žalovaného je dôvodné,
následkom čoho bolo nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. s použitím ust. § 388 CSP
zmeniť.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na rozsah a dôvody odvolaní strán, s
prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdom prvej inštancie, bolo posúdiť, či
prvoinštančný súd dospel k správnym skutkovým a právnym záverom vedúcim k vyhoveniu časti žaloby
o vydanie „výplatných pások“ a tiež k zamietnutiu žaloby v časti o vydanie potvrdenia o zamestnaní.

23. V zmysle čl. 2 základných zásad Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu
vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

24. Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na
škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na
pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za
to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného
stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti.

25. Podľa § 38 Zákonníka práce nadpísaného „Doručovanie“, písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa
vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca



vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí
rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich
z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ
zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno
písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku (ods. 1). Písomnosti doručované
poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa,
ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk" (ods. 2). Písomnosti
zamestnanca týkajúce sa vzniku zmeny a zániku pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku
povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru doručuje zamestnanec na pracovisku alebo ako doporučenú zásielku (ods. 3).
Povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec
alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi
alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo
opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec
alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne (ods. 4).

26. Podľa § 75 ods. 2 Zákonníka práce, pri skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný vydať
zamestnancovi potvrdenie o zamestnaní a uviesť v ňom najmä a) dobu trvania pracovného pomeru,
b) druh vykonávaných prác, c) či sa zo mzdy zamestnanca vykonávajú zrážky, v čí prospech, v akej
výške a v akom poradí je pohľadávka, pre ktorú sa majú zrážky ďalej vykonávať, d) údaje o poskytnutej
mzde za vykonanú prácu, o poskytnutej náhrade mzdy a náhrade za čas pracovnej pohotovosti, o
zrazených preddavkoch na daň z príjmov a o ďalších skutočnostiach rozhodujúcich pre ročné zúčtovanie
preddavkov na daň zo závislej činnosti a z funkčných požitkov a pre výpočet podpory v nezamestnanosti,
e) údaj o záväzku o zotrvaní v pracovnom pomere u zamestnávateľa po určitú dobu, po vykonaní
záverečnej skúšky alebo maturitnej skúšky, alebo po skončení štúdia, alebo prípravy na povolanie,
vrátane údaja o tom, kedy sa táto doba skončí (§ 53 ods. 2), f) údaj o poskytnutí odchodného podľa § 76a.

27. Podľa § 75 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnanec s obsahom pracovného posudku alebo
potvrdenia o zamestnaní nesúhlasí a zamestnávateľ na požiadanie zamestnanca pracovný posudok
alebo potvrdenie o zamestnaní neupraví alebo nedoplní, môže sa domáhať v lehote troch mesiacov odo
dňa keď sa o ich obsahu dozvedel na súde, aby bol zamestnávateľ zaviazaný primerane ich upraviť.

28. Podľa § 130 ods. 5 Zákonníka práce, pri vyúčtovaní mzdy je zamestnávateľ povinný zamestnancovi
vydať doklad obsahujúci najmä údaje o jednotlivých zložkách mzdy, o jednotlivých plneniach
poskytovaných v súvislosti so zamestnaním, o stave účtu konta pracovného času, ak je zavedené
konto pracovného času, o vykonaných zrážkach zo mzdy a o celkovej cene práce. Doklad podľa
prvej vety sa poskytne v písomnej forme, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodnú na jeho
poskytovaní elektronickými prostriedkami. Celkovú cenu práce tvorí mzda vrátane náhrady mzdy a
náhrady za pracovnú pohotovosť a osobitne v členení preddavok poistného na zdravotné poistenie,
poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie, poistné na invalidné poistenie, poistné
na poistenie v nezamestnanosti, poistné na garančné poistenie, poistné na úrazové poistenie, poistné
do rezervného fondu solidarity a príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnávateľ.
Na žiadosť zamestnanca mu zamestnávateľ predloží na nahliadnutie doklady, na ktorých základe bola
mzda vypočítaná.

29. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby bola žalovanému uložená povinnosť po
predchádzajúcom skončení pracovného pomeru dohodou dňom 1.9.2016, vydať mu potvrdenie o
zamestnaní (v zmysle cit. § 75 ods. 2 ZP) ako aj „výplatné pásky“ za mesiace jún, júl a august 2016
(v zmysle § 130 ods. 5 ZP).

A. Vydanie potvrdenia o zamestnaní

30. Žalobca v podanom odvolaní spochybňuje, či za potvrdenie o zamestnaní v zmysle § 75 ods. 2
ZP možno považovať žalovaným predložený zápočtový list zo dňa 22.8.2016. Obsahové náležitosti
potvrdenia o zamestnaní iba demonštratívne vymenúva cit. ust. § 75 ods. 2 ZP. V spise založený
zápočtový list zo dňa 22.8.2016 vystavený žalovaným na meno žalobcu obsahuje náležitosti a) dobu
trvania pracovného pomeru (od 1.9.1994 do 31.8.2016), b) druh vykonávaných prác (učiteľ), c) zrážky
zo mzdy sú nevyplnené, neobsahuje údaje podľa písm. e) o záväzku o zotrvaní v pracovnom pomere



u zamestnávateľa a podľa písm. f) o poskytnutí odchodného z dôvodu, že zrejme takýto záväzok
neexistoval a odchodné poskytnuté nebolo, a preto nebol dôvod tieto údaje uvádzať v predmetnom
potvrdení, naviac obsahuje záväzok voči zamestnávateľovi. Predmetný zápočtový list neobsahuje údaje
podľa písm. d) citovaného ustanovenia o poskytnutej mzde, náhrade mzdy, preddavkoch na daň z
príjmov a ďalších skutočnostiach. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že predmetné potvrdenie
označené ako „zápočtový list“ obsahuje väčšinu zákonom demonštratívne vymenovaných náležitostí
potvrdenia o zamestnaní, bol pritom vystavený po tom, ako došlo medzi stranami k dohode o skončení
pracovného pomeru dňa 8.8.2016 a nesporne v súvislosti so skončením tohto pracovného pomeru. Je
preto dôvodné uzavrieť, že predmetné potvrdenie, formálne označené ako zápočtový list, je potvrdením o
zamestnaní v zmysle § 75 ods. 2 Zákonníka práce. V tejto súvislosti sa žiada poukázať na to, že v zmysle
cit. § 75 ods. 3 ZP, ak by bol žalobca s obsahom predmetného potvrdenia o zamestnaní nesúhlasil, mohol
požiadať žalovaného ako zamestnávateľa o jeho úpravu alebo doplnenie, čo sa ale nestalo, nedomáhal
sa ani na súde zaviazať zamestnávateľa upraviť potvrdenie o zamestnaní v zákonnej prekluzívnej lehote.
Nárok žalobcu na úpravu predmetného potvrdenia preto zanikol. Preto, ak v podanom odvolaní namieta
jeho obsahovú stránku, jeho námietka už nemá zákonnú oporu.

31. Pokiaľ ide o čas vydania potvrdenia o zamestnaní, cit. ust. § 75 ods. 2 ZP ukladá zamestnávateľovi
vydať toto potvrdenie zamestnancovi „pri skončení pracovného pomeru.“ Takto formulované časové
vymedzenie je nevyhnutné, vychádzajúc z jeho gramatického výkladu, chápať rozhodne širšie ako keby
zákonodarca použil pojem „v deň skončenia pracovného pomeru.“ Nie je žiaden rozumný dôvod, aby
potvrdenie o zamestnaní bol zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi práve a len v deň skončenia
pracovného pomeru, i vzhľadom na skutočnosť, že v prevažnom rozsahu skončení pracovných pomerov
(najmä výpoveďou, dohodou, na určitú dobu) medzi právnym úkonom o skončení pracovného pomeru a
dňom ukončenia pracovného pomeru je dlhší časový odstup. Odvolací súd teda uzatvára, že potvrdenie
o zamestnaní v zmysle § 75 ods. 2 ZP môže zamestnávateľ zamestnancovi vydať kedykoľvek v období
od úkonu o skončení pracovného pomeru, až najneskôr do dňa skončenia pracovného pomeru. V
danom prípade podľa predložených listinných dôkazov (obsah odovzdávacích a preberacích protokolov,
oznámenia o skončení pracovného pomeru, zápočtového listu, absencia výplatnej pásky za september
2016, či dochádzkového listu zamestnanca za september 2016) pracovný pomer medzi žalobcom a
žalovaným mal skončiť dňom 31.8.2016. Odvolací súd pritom vychádzal z toho, že pokiaľ v dohode
o skončení pracovného pomeru je uvedené, že strany sa dohodli na skončení pracovného pomeru
„dňa 1.9.2016“ mali tým na mysli, že tento deň už ich pracovný pomer neexistuje. Preto, ak žalovaný
doručoval potvrdenie o zamestnaní žalobcovi dňa 31.8.2016, teda v posledný deň pracovného pomeru,
nekonal v rozpore so Zákonníkom práce a neporušil tým ust. § 75 ods. 2 ZP. Odhliadnuc od toho,
vydanie potvrdenia o zamestnaní dňa 1.9.2016 ani nebolo objektívne možné, keďže išlo o sviatok - deň
pracovného pokoja.

32. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti týkajúce sa doručovania potvrdenia o zamestnaní žalobcovi,
odvolací súd sa stotožňuje so zisteniami a závermi súdu prvej inštancie, vychádzajúcimi z vykonaného
dokazovania, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (ods. 40 rozsudku prvoinštančného súdu). Po
oboznámení sa s obsahom predmetného spisu a všetkými vykonanými dôkazmi, odvolací súd zhodne s
prvoinštančným dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že žalovaný
mal v úmysle splniť si svoju povinnosť v zmysle § 75 ods. 2 ZP a vydať žalobcovi ako zamestnancovi
potvrdenie o zamestnaní označené ako „zápočtový list“ na pracovisku dňa 31.8.2016 v súlade s ust.
cit. § 38 ods. 1 ZP, pričom bolo nesporne vykonaným dokazovaním preukázané tiež to, že žalobca
odmietol prijatie tejto písomnosti. S odmietnutím prijatia písomností Zákonník práce v cit. ust. § 38
ods. 4 veta posledná spája nastúpenie nevyvrátiteľnej právnej domnienky, že účinky doručenia aj tak
nastali. Vzhľadom na to je nevyhnutné uzavrieť, že žalovaný si splnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle
§ 75 ods. 2 ZP a potvrdenie o zamestnaní žalobcovi vydal. V konaní pritom nebolo preukázané, že by
žalovaný vydanie tohto potvrdenia hocičím podmieňoval, naopak bolo preukázané, že žalobca bol zo
strany zamestnávateľa priamo vyzvaný, aby listinné doklady prevzal, čo on výslovne odmietol. Odvolací
súd pritom nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by doručovanie listiny zo strany žalovaného malo byť
vykonané v rozpore s dobrými mravmi, ako na to poukazuje žalobca v odvolaní, avšak bližšie túto
námietku nekonkretizuje. Keďže žalovaný si v dôsledku uvedeného svoju zákonnú povinnosť zákonom
predpokladaným spôsobom voči žalobcovi splnil, nie je možné a ani dôvodné ukladať mu túto povinnosť
súdnym rozhodnutím na základe žaloby žalobcu. Bolo preto dôvodným zamietnutie žaloby v časti o
vydanie potvrdenia o zamestnaní potvrdiť.



33. Je nesporné, že žalobca potrebuje disponovať potvrdením o prechádzajúcom zamestnaní pre
Sociálnu poisťovňu, či nového zamestnávateľa, avšak svojím popísaným správaním reálnu možnosť
disponovať uvedenou listinou si zmaril sám. V tomto konaní pritom nebolo preukázané, že by žalobca
dodatočne žiadal žalovaného o náhradné vydanie tejto listiny, a že by žalovaný túto jeho požiadavku
odmietol, naopak žalovaný popiera, že by žalobca o jej vydanie následne žiadal. Ak by sa tak stalo
a zamestnávateľ by odmietol náhradné vydanie dokladu (napr. aj pri jeho strate zamestnancom), jeho
postup by zrejme bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle cit. čl. 2 Základných zásad a § 13 ods. 3
Zákonníka práce.

B. Vydanie dokladov o vyúčtovaní mzdy - „výplatných pások“

34. Pokiaľ ide o vydanie „výplatných pások“ za mesiace jún, júl a august 2016, odvolací súd závery
súdu prvej inštancie nepovažuje za správne. Predovšetkým je odvolací súd toho názoru, že závery
súdu prvej inštancie, že svedkyňa Ing. G. odmietla žalobcovi dňa 31.8.2016 vydať „výplatné pásky“ za
mesiac jún a júl 2016 resp. ich vydanie podmieňovala tým, že všetky výstupné papiere budú odovzdané
v riaditeľni naraz, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Záver súdu prvej inštancie o tom, že
menovaná svedkyňa považovala za „výstupné veci aj výplatné pásky“ nemá totiž oporu v jej výpovedi.
Vychádzajúc z kontextu celej výpovede svedkyne bolo potrebné uzavrieť, že nevyslovila, že medzi
výstupné papiere patria aj výplatné pásky, keďže spomenutie výplatných pások svedkyňa nespájala s
výstupnými dokladmi, ale demonštratívne uviedla, že aj výplatné pásky a všetko, čo sa týka personálnych
vecí zamestnancov patria do jej agendy. K tomuto záveru vedie aj skutočnosť, že na výslovnú otázku
sudkyne uviedla, že žalobca od nej pri ich stretnutí nechcel výplatné pásky, chcel výstupné veci, pričom
za výstupné veci považovala zápočet rokov a oznámenie o skončení pracovného pomeru. Výplatné
pásky totiž nijako nesúvisia so skončením pracovného pomeru a sú od neho nezávislé, preto ak žalobca
od svedkyne žiadal „výstupné veci“ nebolo dôvodné uzavrieť, že žiadal zároveň aj výplatné pásky a tieto
mu svedkyňa odmietla vydať.

35. Odhliadnuc od vyššie uvedeného ale odvolací súd považoval za podstatné, že podľa preukázaného
na základe dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, z ktorého odvolací súd vychádzal, následne
sa žalobca aj Ing. G. spolu s predmetnými výplatnými páskami premiestnili k riaditeľovi žalovaného, kde
žalobcovi boli vydávané všetky listinné doklady a to včítane predmetných výplatných pások za jún a
júl 2016, pričom žalovaný odmietol čokoľvek prevziať a podpísať a z miesta odišiel. Pokiaľ by teda aj
bol správny záver súdu prvej inštancie, že v prvom kroku zamestnankyňa žalovaného Ing. G. odmietla
žalobcovi bezdôvodne vydať výplatné pásky za jún a júl 2016, s malým časovým odstupom v ten istý deň
došlo k náprave a pokusu zo strany zamestnávateľa o vydanie týchto listín žalobcovi, a keďže žalobca
ich odmietol prevziať v zmysle cit. ust. § 38 ods. 4 ZP (analogicky) nastali účinky doručenia aj týchto
písomností. Žalovaný ako zamestnávateľ si tak svoju povinnosť v zmysle § 130 ods. 5 ZP splnil a nebolo
opodstatneným ukladať túto povinnosť žalovanému súdnym rozhodnutím. Preto žaloba bola aj v tomto
rozsahu nedôvodná. Súd prvej inštancie vo vzťahu k doručovaniu „výplatných pások“ za jún a júl 2016
opomenul zohľadniť ich preukázané doručovanie v priestoroch riaditeľne a na toto vydanie analogicky
aplikovať cit. ust. § 38 ods. 4 ZP, v dôsledku čoho vec v tomto rozsahu nesprávne právne posúdil.

36. S poukazom na vyššie uvedené závery bolo potom potrebným, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie vo vyhovujúcej časti výroku I. na odvolanie žalovaného, s použitím ust. § 388 CSP zmenil
tak, že žalobu i v rozsahu o vydanie výplatných pások za mesiac jún a júl 2016 zamietol.

37. Pokiaľ ide o vydanie „výplatnej pásky“ za mesiac august 2016 z cit. ust. § 130 ods. 5 ZP vyplýva,
že pri vyúčtovaní mzdy je zamestnávateľ povinný zamestnancovi vydať doklad, obsahujúci najmä údaje
o jednotlivých zložkách mzdy... v písomnej forme, ak sa nedohodnú na poskytovaní elektronickými
prostriedkami, čo tvrdené ani preukázané nebolo. Citované ustanovenie teda používa pojem vydať
doklad. Krátky slovník slovenského jazyka vydaný vydavateľstvom VEDA v roku 1987 na str. 511 pod
bodom 2. definuje slovo vydať ako: odovzdať, dať do moci. Pojem vydať preto nie je možné stotožňovať s
pojmom doručiť, ktoré je na str. 84 definované ako: dopraviť, odovzdať na určené miesto. Jedná sa teda o
obsahovo odlišné pojmy. Keďže pojem vydanie nie je možné stotožňovať s doručením, nie je možné na
vydanie dokladu podľa § 130 ods. 5 ZP aplikovať ani ust. § 38 ZP vzťahujúce sa podľa nadpisu výlučne
na doručovanie. Podľa cit. § 130 ods. 5 ZP má preto zamestnávateľ povinnosť doklad o vyúčtovaní mzdy
(v konaní nazývaný ako výplatná páska) vydať, teda odovzdať mu ho, dať ho do moci zamestnanca, čo
vyžaduje aktivitu zo strany zamestnanca, že si ho príde vyzdvihnúť, prevziať; zamestnávateľ ale nemá



povinnosť mu tento doklad doručiť, teda dopraviť alebo odovzdať na určené miesto v zmysle § 38 ZP.
Žalobca v priebehu celého konania ani netvrdil a z vykonaného dokazovania ani nevyplynulo, že by sa
dostavil k žalovanému a žiadal o vydanie dokladu o vyúčtovaní mzdy za mesiac august 2016, ani že
by mu žalovaný odmietol tento doklad vydať. Vzhľadom na to nie je možné uzavrieť, že žalovaný si
pri vydaní dokladu o vyúčtovaní mzdy za august 2016 nesplnil svoju zákonnú povinnosť, a že by bolo
dôvodné mu túto povinnosť v dôsledku toho ukladať súdnym rozhodnutím.

38. S poukazom na uvedené bolo preto dôvodným žalobu žalobcu i v časti o vydanie „výplatnej pásky“ -
dokladu o vyúčtovaní mzdy za august 2016 ako nedôvodnú zamietnuť. V dôsledku toho potom odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie i v tejto časti výroku I. s použitím § 388 CSP zmenil tak, že žalobu
žalobcu i v tomto rozsahu zamietol.

39. Iba na dôvažok, i keď to vzhľadom na predtým uvedené už nie je podstatné, odvolací súd dodáva
že je pravdou, že súd prvej inštancie vychádzajúc z petitu žaloby vo výroku I. použil pojem „výplatná
páska“, ktorý Zákonník práce nepozná, pričom správnejšie a právne korektnejšie by bolo použitie pojmu
vyplývajúceho z cit. ust. § 130 ods. 5 ZP „doklad o vyúčtovaní mzdy“. Žiada sa pritom poukázať na to,
že podľa konštantnej judikatúry súd nikdy nie je doslovne viazaný petitom žaloby, môže ho moderovať,
pričom musí dbať aby vyjadroval to, čoho sa žalobca skutočne domáhal, avšak právne pregnantnejším
spôsobom za účelom zabezpečenia jeho jednoznačnosti a vykonateľnosti.

40. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

41. V zmysle § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

42. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

43. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

44. Vychádzajúc z tohto rozhodnutia odvolacieho súdu bol napokon v konaní plne úspešný žalovaný a
preto jemu v zmysle cit. § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov celého konania (prvoinštančného
i odvolacieho) voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. Odvolací súd pritom nezistil žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa v zmysle cit. § 257 CSP, pre ktoré by náhrada trov konania žalovanému, či
už v celom rozsahu alebo čiastočne, nemala byť priznaná. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).



V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).