Stredná priemyselná škola dopravná, Študentská 23, Trnava


Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/33/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111211498
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2111211498.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a
sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Bc. S. W.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom H., V. Y. XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Dušan Kubáni, Piešťany,
Teplická 2251/121, proti žalovanému: Stredná priemyselná škola dopravná Trnava, Študentská 23,
Trnava, IČO: 00 491 861, zastúpenému advokátom: JUDr. Tatiana Chrenková, Piešťany, A. Trajana
12, o určenie neplatnosti výpovede, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
12C/79/2011-539 zo dňa 23. novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. rozhodol, že
žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Výrokom III. vyslovil, že o náhrade trov
konania štátu súd rozhodne samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 61 ods. 1 a ods. 2, § 63 ods. 1 písm. d) bod 1, § 63 ods.
2 písm. b), § 74 Zákonníka práce, § 6 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 2, § 7 ods. 2 a ods. 3, § 8 ods.
1 písm. a), § 13 ods. 3 písm. d), § 61 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 317/2009 Z.z o pedagogických
zamestnancoch a odborných zamestnancoch v znení účinnom v čase doručenia výpovede, § 10 ods.
6, § 2 ods. 3, ods. 4 a ods. 5 Vyhl. č. 41/1996 Z.z. Ministerstva školstva SR č. 41/1996 Z.z. o odbornej
a pedagogickej spôsobilosti pedagogických pracovníkov účinnej do 31.10.2009, prílohy č. VI. tejto
vyhlášky a ust. vyhlášky č. 41/1996 Z.z. v znení vyhlášky MŠ SR č. 200/2002 Z.z., § 35 Občianskeho
zákonníka. Vecne argumentoval tým, že žalobca sa žalobou zo dňa 23.05.2011, doručenou súdu dňa
23.05.2011, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že výpoveď daná žalobcovi listom
žalovaného zo dňa 13.12.2010 je neplatná. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným je
v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo dňa 02.09.1987 a pracuje u žalovaného ako
učiteľ strednej školy. Prípisom "Výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d), bod 1,
ods. 2 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 13.12.2010", ktorá bola žalobcovi doručená dňa 14.12.2010,
oznámil žalovaný, že dáva žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d), bod 1, ods. 2 písm. b)
Zákonníka práce pre nesplnenie predpokladov na výkon dohodnutej práce, ktorú výpoveď odôvodnil
tým, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená pracovná zmluva na výkon pracovnej činnosti
učiteľa dielenských cvičení, v súčasnosti učiteľa strednej školy, dňom 01.11.2009 nadobudol účinnosť
zákon č. 317/2009 Z.z., ktorý stanovuje okrem iného základné kvalifikačné predpoklady na výkon
pedagogickej činnosti, na vyučovanie predmetov prax a praktické cvičenia v študijných odboroch 3739 6
elektrotechnika v doprave a telekomunikáciách a 3765 6 technika a prevádzka dopravy, je požadované



vzdelanie najmenej vysokoškolského II. stupňa. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa mal podľa
prípisu skončiť dňa 31.03.2011. Žalobca s touto výpoveďou ani jej dôvodmi nesúhlasí. Podľa žalobcu
mu žalovaný neponúkol inú vhodnú práce, hoci má možnosť ho zamestnávať inou vhodnou prácou, iba
prechod na inú prácu, čo je podľa žalobcu v rozpore s právnymi predpismi. Žalobca poukázal na to, že
pre žalovaného okrem práce učiteľa strednej školy, predtým učiteľa odborných predmetov, vykonával aj
prácu učiteľa praktického vyučovania mládeže na výchovno-vzdelávaciu činnosť dospelých na základe
Francúzsko - slovenskej rámcovej dohody o odbornom vzdelávaní zamestnancov PSA Peugeot Citroen
v Trnave, ktorá bola uzatvorená medzi žalovaným a PSA Peugeot Citroen Trnava. Túto činnosť vykonáva
žalovaný s uvedeným podnikom doteraz, je o ňu nepretržitý záujem. Túto činnosť žalobca vykonával
od 01.09.2004 do 31.12.2007, t.j. do doby uplynutia výpovednej lehoty na základe neplatnej výpovede.
Žalobca ďalej poukázal na to, že bol a je na výkon tejto práce, výchovno-vzdelávacej činnosti dospelých
zaškolený a kvalifikovaný, má Osvedčenie - Francúzsku akreditáciu. Predmetná výpoveď má podľa
žalobcu formálne ale aj podstatné obsahové nedostatky a je v rozpore s platnými právnymi predpismi.
Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že na vyučovanie predmetov prax a praktické cvičenia v študijných
odboroch 3739 6 elektrotechnika v doprave a telekomunikáciách a 3765 6 technika a prevádzka dopravy,
je požadované vzdelanie najmenej vysokoškolského II. stupňa. Tieto predmety s malými úpravami
žalobca vyučoval a vyučuje u žalovaného od roku 1987. Žalobca považuje konanie žalovaného proti
jeho osobe za účelové, úmyselné, nedobromyseľné s úmyslom mu poškodiť. Žalobca považuje výpoveď
za neplatnú.

3. Žalobca k vyjadreniu žalovaného k žalobe uviedol, že žalobca má u žalovaného podľa vyhlášky
MŠ SR pracovné zaradenie - zamestnanie č. 2322040 Z.z. - učiteľ odborných predmetov strednej
školy a podľa vyhlášky MŠ SR č. 317/2009 Z.z. a č. 417/2009 Z.z. má žalobca u žalovaného od
roku 2009 pracovné zaradenie - zamestnanie - učiteľ strednej školy. Prijatím vyhlášky č. 41/1996
Z.z. boli učitelia vyučujúci na stredných školách zaradení podľa prílohy č. VI. ako učitelia odborných
predmetov na stredných školách. Podľa § 10 ods. 6 bola navyše pre pedagogických pracovníkov
výnimka, podľa ktorej od požiadavky v § 2 ods. 4 a 5 možno u pedagogického pracovníka, ktorý
má odbornú spôsobilosť, upustiť v prípade, ak pedagogický pracovník pôsobí najmenej 15 rokov vo
výchovno-vzdelávacom procese a dosiahol vek 45 rokov. Žalobca po úspešnom skončení Strednej
priemyselnej školy v Trnave v roku 1985 si svoju kvalifikáciu v roku 1987 doplnil úspešným štúdiom
na Pedagogickej fakulte v Nitre doplnkovým pedagogickým štúdiom. Počas pracovného pomeru u
žalovaného si žalobca ďalej doplnil svoju kvalifikáciu štúdiom na Trnavskej univerzite so sídlom v Trnave
- Pedagogická fakulta, ktoré v roku 2000 úspešne ukončil ako bakalár. Zo strany žalovaného nikdy nebola
vznesená požiadavka, že žalobca nespĺňa kvalifikačné požiadavky. Žalobca na základ požiadavky
žalovaného od 01.09.2004 do 31.12.2007 vykonával prácu v PSA Peugeot Citroen s miestom výkonu
práce Campus povolaní, Stredná priemyselná škola dopravná Trnava prácu lektor. Žalovaný prípisom
zo dňa 01.12.2010 ponúkol žalobcovi prácu, ktorá nezohľadňovala žalobcovu kvalifikáciu. Žalobca u
žalovaného vyučuje s postupnými zmena predmet Prax a praktické cvičenia od roku 1987 a neexistujú
žiadne požiadavky, ktoré by žalobcovi bránili plniť si pracovné povinnosti. Podľa § 61 ods. 2 zákona
č. 317/2009 Z.z. zamestnancovi, ktorému zamestnávateľa zachoval výnimku z plnenia kvalifikačného
predpokladu vzdelania, zostáva táto výnimka zachovaná po celý čas vykonávania pracovnej činnosti, na
ktorej vykonávanie bola výnimka udelená. Ustanovenie § 61 ods. 3, 4, 5 sa týkajú nových zamestnancov,
ktorým vznikol pracovný pomer po 31.03.2002. Žalobca poukázal na § 2 ods. 3 vyhlášky MŠ SR č.
41/1996 Z.z. a jej prílohu v časti učitelia odborných predmetov, v zmysle ktorých za vzdelanie uznané ako
vysokoškolské vzdelanie II. stupňa sa považuje: 1. rozširujúce štúdium učiteľstva odborných technických
predmetov 2. doplnkové štúdium učiteľstva odborných predmetov, preto žalobcovi bolo jeho vzdelanie
uznané ako vysokoškolské. Od roku 1996 do 2009 vykonával žalobca u žalovaného prácu s pracovným
zaradením učiteľ odborných predmetov strednej školy, od roku 2009 stredoškolský učiteľ.

4. Z Výpovede z pracovného pomeru zo dňa 03.12.2010 číslo 0031/2010/SPŠDTt11 podľa § 63 ods. 1
písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce vyplýva, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa §
63 ods. 1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce pre nesplnenie predpokladov ustanovených
právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. Dňa 02.09.1987 bola so žalobcom uzavretá pracovná
zmluva na výkon pracovnej činnosti učiteľa dielenských cvičení. Dňa 01.11.2009 nadobudol účinnosť
zákon č. 317/2009 Z.z., ktorý stanovuje kvalifikačné predpoklady na výkon pedagogickej činnosti,
s poukazom na ktorý žalobca nespĺňa kvalifikačné predpoklady (požadovaný stupeň vzdelania v
príslušnom odbore) osobitnú kvalifikačnú požiadavku, ani kvalifikačnú požiadavku na vyučovanie
predmetov, ktoré sú súčasťou školského vzdelávacieho programu na SPŠD, keď žalobca dosiahol



vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore majster odbornej výchovy a doplnkové
pedagogické štúdium pre majstrov odborného výcviku. Žalobca teda nemôže vykonávať prácu učiteľa
strednej školy pre úplné stredné odborné vzdelávanie, ktorý poskytuje SPŠD, pre nedostatok kvalifikácie.
Výnimka zo stupňa vzdelania môže byť zachovaná iba pri vykonávaní rovnakej pracovnej činnosti
s rovnakým alebo obdobným charakterom ako má činnosť, na ktorú bola udelená. Keďže na SPŠD
sa nevykonáva rovnaká pracovná činnosť, túto nie je možné akceptovať pri študijných odboroch
vyučovaných na SPŠD. Nakoľko žalobca nespĺňa predpoklady na výkon dohodnutej práce, nie je
možné mu prideliť prácu učiteľa strednej školy, ktorá poskytuje úplné stredné odborné vzdelávanie.
Ako zamestnávateľ nemá žalovaný možnosť ponúknuť mu prácu zodpovedajúcu jeho vysokoškolskej
kvalifikácii. Žalovaný ponúka žalobcovi prácu vo funkcii údržbára.

5. Zo žiadosti o prerokovanie výpovede zo dňa 03.12.2010 vyplýva, že žalovaný požiadal ZO OZ
PŠaV na Slovensku, SPŠ dopravná, Študentská ul. 23, Trnava, o prerokovanie výpovede, ktorú ako
zamestnávateľ dáva žalobcovi v súlade s § 63 ods. 1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce
žalobcovi s tým, že menovanému nie je možné prideľovať prácu v súlade s jeho pracovnou zmluvou,
bola mu ponúknutá iná vhodná práca dňa 02.12.2010, na ponuku žalobca nereagoval. Prílohou žiadosti
o prerokovanie výpovede bola predmetná výpoveď a ponuka na inú prácu.

6. Z prerokovania výpovede zo dňa 10.12.2010 vyplýva, že Základná organizácia pedagogických
pracovníkov Odborového zväzu PŠaV na Slovensku pri SPŠ-dopravnej v Trnave obdržala dňa
03.12.2010 žiadosť o prerokovanie výpovede danej žalobcovi. Výpoveď bola prerokovaná dňa
08.12.2010. Výpoveď nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi, preto s výpoveďou
nesúhlasia.

7. Z Výpovede z pracovného pomeru zo dňa 13.12.2010 číslo 0031/2010/SPŠDTt-15 podľa § 63 ods.
1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce vyplýva, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa §
63 ods. 1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce pre nesplnenie predpokladov ustanovených
právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce.

8. Dňa 02.09.1987 bola so žalobcom uzavretá pracovná zmluva na výkon pracovnej činnosti učiteľa
dielenských cvičení.

9. Dňa 01.11.2009 nadobudol účinnosť zákon č. 317/2009 Z.z. a vyhláška č. 437/2009
Z.z., ktoré stanovujú kvalifikačné predpoklady na výkon pedagogickej činnosti, s poukazom na
ktoré je požadovaným vzdelaním učiteľa strednej školy poskytujúcej úplné stredné odborné
vzdelávanie najmenej vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v požadovanom študijnom odbore.
Na vyučovanie predmetov prax a praktické cvičenia v študijných odboroch 3739 6 elektrotechnika
v doprave a telekomunikáciách a 3765 6 technika a prevádzka dopravy, je požadované vzdelanie
najmenej vysokoškolské druhého stupňa (požadovaný stupeň vzdelania) na elektrotechnickej alebo
strojníckej fakulte v študijných odboroch zameraných na telekomunikácia alebo automobilovú techniku
(požadované študijné odbory).
Tým, že žalobca dosiahol vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore majster odbornej
výchovy, nespĺňa kvalifikačný predpoklad požadovaný stupeň vzdelania v požadovanom odbore.
Žalovaný si ako zamestnávateľ splnil povinnosť ponuku vhodnej práce s pracovným zaradením údržbár,
na ktorú nie je ochotný prejsť, žalovaný nemá možnosť ho ďalej zamestnávať. Výpovedná doba je
trojmesačná a začína plynúť 01.01.2011. Pracovný pomer končí uplynutím výpovednej doby dňa
31.03.2011. Žalobca výpoveď prevzal dňa 14.12.2010.

10. Predmetom sporu je určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 13.12.2010, ktorú
dal žalovaný žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. b) Zákonníka práce pre nespĺňanie
predpokladu ustanoveného právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce.

11. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol
pracovnoprávny vzťah na základe písomnej pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 02.09.1987 medzi
Západoslovenský krajský národný výbor - odbor školstva v Bratislave (právny predchodca žalovaného)
a žalobcom, na základe ktorej žalobca pracoval u žalovaného vo funkcii učiteľ dielenských cvičení
a neskôr ako učiteľ praktického vyučovania mládeže. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa
06.05.2005 bol žalobca preradený od 01.09.2004 do 31.12.2006 zo zaradenia učiteľ praktického



vyučovania mládeže na výchovno-vzdelávaciu činnosť dospelých na základe Francúzsko - slovenskej
rámcovej dohody o odbornom vzdelávaní zamestnancov PSA Peugeot Citroen s miestom výkonu práce
školiace centrum Campus povolaní SPŠD Trnava. Neskorším dodatkom k dohode o zmene pracovnej
zmluvy zo dňa 28.12.2006 bolo toto preradenie žalobcu sa so súhlasom žalobcu a žalovaného predĺžené
do 31.12.2007. Zo žalobcom predložených vysvedčení bolo preukázané, že žalobca ukončil štúdium na
Strednej priemyselnej škole v Trnave odbor strojárstvo a nadobudol úplné stredné vzdelanie, následne
na Pedagogickej fakulte v Nitre absolvoval 4 semestrové doplnkové pedagogické štúdium pre majstrov
odborného výcviku z odborných učilíšť a na pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave dosiahol
vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore majster odbornej výchovy a bol mu priznaný
titul bakalár. V potvrdení o zamestnaní zo dňa 02.01.2008 žalovaný označil zamestnanie žalobcu ako
učiteľ odborných predmetov strednej školy.

12. Dňa 02.12.2010 za prítomnosti svedkov žalovaný ponúkol žalobcovi prácu vo funkcii údržbára
z dôvodu, že žalobca nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej
práce učiteľa strednej školy, teda najmenej vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a preto nie je
možnú mu prideliť prácu učiteľa strednej školy. Žalovaný ako zamestnávateľ nemá možnosť ponúknuť
žalobcovi prácu zodpovedajúcu žalobcovej vysokoškolskej kvalifikácii, funkciu údržbára je žalobca
schopný kvalifikovane vykonávať. V prípade, ak žalobca nebude ochotný prejsť na ponúknutú prácu
vo funkcii údržbára, bude žalovaný nútený dať mu výpoveď. List žalovaného Ponuka na prechod na inú
prácu zo dňa 01.12.2010 č. 00031/2010/SPŠDTt-10, ktorej prílohou bola náplň práce údržbára a platové
zaradenie, žalobca prevzal dňa 02.12.2010 o 7:50 hod. s tým, že ponuku si rozmyslí do 14:00 hod.
Žalobca do 14:00 hod. žalovanému neodpovedal, ale zaslal mu poštou Oznámenie, že k jeho ponuke
"Prechod na inú prácu - ponuka, odpovie žalovanému do 7 dní v súlade so Zákonníkom práce“.

13. Z Výpovede z pracovného pomeru zo dňa 03.12.2010 číslo 0031/2010/SPŠDTt11 podľa § 63 ods.
1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce vyplynulo, že žalovaný dáva žalobcovi výpoveď
podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce pre nesplnenie predpokladov
ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce, keď žalobca nespĺňa kvalifikačné
predpoklady (požadovaný stupeň vzdelania v príslušnom odbore), žalobca dosiahol vysokoškolské
vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore majster odbornej výchovy a doplnkové pedagogické
štúdium pre majstrov odborného výcviku. Žalobca teda nemôže vykonávať prácu učiteľa strednej školy
pre úplné stredné odborné vzdelávanie, ktorí poskytuje SPŠD, pre nedostatok kvalifikácie. Výnimka zo
stupňa vzdelania môže byť zachovaná iba pri vykonávaní rovnakej pracovnej činnosti s rovnakým alebo
obdobným charakterom ako má činnosť, na ktorú bola udelená. Keďže na SPŠD sa nevykonáva rovnaká
pracovná činnosť, túto nie je možné akceptovať pri študijných odboroch vyučovaných na SPŠD. Nakoľko
žalobca nespĺňa predpoklady na výkon dohodnutej práce, nie je možné mu prideliť prácu učiteľa strednej
školy, ktorá poskytuje úplné stredné odborné vzdelávanie. Ako zamestnávateľ nemá žalovaný možnosť
ponúknuť mu prácu zodpovedajúcu jeho vysokoškolskej kvalifikácii. Žalovaný ponúka žalobcovi prácu
vo funkcii údržbára.

14. Zo žiadosti žalovaného č. 00020/2010/SPŠDTt-13 zo dňa 03.12.2010 o prerokovanie výpovede zo
dňa 03.12.2010 č. 0031/2010/SPŠDTt11 mal súd preukázané, že žalovaný požiadal ZO odborového
zväzu o prerokovanie výpovede zo dňa 03.12.2010, ktorú ako zamestnávateľ dáva žalobcovi v súlade
s § 63 ods. 1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce žalobcovi s tým, že menovanému nie
je možné prideľovať prácu v súlade s jeho pracovnou zmluvou, bola mu ponúknutá iná vhodná práca
dňa 02.12.2010, na ponuku žalobca nereagoval. K žiadosti boli priložené listiny: ponuka na inú prácu
s pracovnou náplňou, záznam o odovzdaní ponuky a výpoveď z pracovného pomeru. Žiadosť osobne
prevzala 03.12.2010 Ing. C.. Odborový zväz výpoveď zo dňa 03.12.2010 prerokoval dňa 08.12.2010.
Podľa odborového zväzu výpoveď zo dňa 03.12.2010 nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi
predpismi, preto s výpoveďou odborový zväz nesúhlasil a svoju odpoveď k prerokovaniu výpovede
doručil žalovanému dňa 10.12.2010.

15. Dňa 14.12.2010 bola žalobcovi doručená výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 13.12.2010
číslo 0031/2010/SPŠDTt-15 podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce
pre nesplnenie predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce, keď
požadovaným vzdelaním učiteľa strednej školy poskytujúcej úplné stredné odborné vzdelávanie
najmenej vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v požadovanom študijnom odbore. Na vyučovanie
predmetov prax a praktické cvičenia v študijných odboroch 3739 6 elektrotechnika v doprave a



telekomunikáciách a 3765 6 technika a prevádzka dopravy, je požadované vzdelanie najmenej
vysokoškolské druhého stupňa (požadovaný stupeň vzdelania) na elektrotechnickej alebo strojníckej
fakulte v študijných odboroch zameraných na telekomunikácia alebo automobilovú techniku
(požadované študijné odbory). Tým, že žalobca dosiahol vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa
v študijnom odbore majster odbornej výchovy, nespĺňa kvalifikačný predpoklad požadovaný stupeň
vzdelania v požadovanom odbore. Žalovaný si ako zamestnávateľ splnil povinnosť ponuku vhodnej
práce s pracovným zaradením údržbár, na ktorú nie je ochotný prejsť, žalovaný nemá možnosť ho ďalej
zamestnávať. Výpovedná doba je trojmesačná a začína plynúť 01.01.2011. Pracovný pomer končí
uplynutím výpovednej doby dňa 31.03.2011.

16. Výpoveď je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému
účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto
právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď medziiným musí byť písomná
a doručená (§ 61 ods. 1 Zákonníka práce), zamestnávateľ v nej môže uplatniť iba výpovedný dôvod
uvedený v Zákonníku práce, ktorý v nej musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s
iným dôvodom (§ 61 ods. 2 Zákonníka práce). Výpoveď zo strany zamestnávateľa musí zamestnávateľ
vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov (§ 74 ods. 1 Zákonníka práce).

17. V zmysle § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov,
inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia
písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k
prerokovaniu došlo. Prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov je hmotnoprávnou podmienkou
výpovede zo strany zamestnávateľa. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany
zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom.
Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.

18. Splnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov (zástupcom
zamestnancov je tiež odborový orgán) výpoveď danú zamestnancovi je hmotnoprávnou podmienkou
platnosti výpovede zamestnávateľa. Účelom uloženia povinnosti zamestnávateľovi prerokovať vopred
so zástupcami zamestnancov výpoveď zamestnancovi je poskytnúť ochranu zamestnancovi pred
prípadným zneužívaním postavenia zamestnávateľa (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 72/2006, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 84/2007). Účinky
splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú, len ak je pri prerokovaní výpovede dôvod výpovede
vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Prerokovanie výpovede zástupcami
zamestnancov sa musí uskutočniť vždy vo vzťahu ku konkrétnemu výpovednému dôvodu, pričom za
platnú možno považovať len výpoveď, ktorej dôvod je totožný s výpovedným dôvodom uvedeným pri
prerokovávaní výpovede zamestnávateľa zástupcami zamestnancov. Z hľadiska povinnosti prerokovať
výpoveď zamestnávateľa „vopred“ je potrebné uviesť, že hmotnoprávna podmienka v zmysle § 74 ods.
1 Zákonníka práce je splnená, ak odborový orgán prerokuje výpoveď pred tým, než zamestnávateľ voči
zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním jednostranne z určitého výpovedného dôvodu pracovný pomer.
Pokiaľ bola výpoveď takto „vopred“ prerokovaná, môže zamestnávateľ vychádzať z jej prerokovania
dovtedy, kým trvá výpovedný dôvod, ku ktorému sa vzťahuje ak výpoveď, ako aj hmotnoprávna
podmienka výpovede - jej prerokovanie zástupcami zamestnancov. Len ak zamestnávateľ v čase
od prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov do prejavenia svojej vôle voči zamestnancovi
chce v porovnaní s už prerokovanou výpoveďou zmeniť výpovedný dôvod či už v dôsledku toho, že
zamestnancovi chce dať výpoveď na základe iného zákonného ustanovenia alebo v dôsledku toho, že
mu výpoveď chce dať na základe iného skutkového podkladu, musí výpoveď prerokovať so zástupcami
zamestnancov podľa § 74 ods. 1 Zákonníka práce, pretože v tomto prípade so zreteľom na uvedené
zmeny ide o novú výpoveď. Pokiaľ však k takýmto zmenám nedôjde, nevyžaduje sa (nové) prerokovanie
výpovede, ak v nej uplatnený výpovedný dôvod už bol prerokovaný zástupcami zamestnancov v súlade
s § 74 ods. 1 Zákonníka práce a jedinou odlišnosťou listiny, ktorá obsahuje zástupcami zamestnancov
prerokovanú výpoveď, a listiny, ktorá obsahuje zamestnancovi danú výpoveď, je rozdielny dátum
vyhotovenia (rozsudok Najvyššieho súdu č.k. 3 Cdo 192/2007 zo dňa 28.02.2008).

19. Zo zhodných tvrdení žalobcu a žalovaného mal súd preukázané, že výpoveď žalovaného zo
dňa 13.12.2010 číslo 0031/2010/SPŠDTt-15 bola žalobcovi doručená dňa 14.12.2010. Žalovaný v



nej uplatnil ako výpovedný dôvod § 63 ods. 1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce -
nesplnenie predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce a výpovedný
dôvod skutkovo vymedzil tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Porovnaním obsahu
tejto výpovede a výpovede zo dňa 03.12.2010 číslo 0031/2010/SPŠDTt11 súd zistil, že obe výpovede
sú zhodné vo všetkých podstatných náležitostiach. Z výpovede svedkov Mgr. T., Mgr. A., Ing. C.
ako aj z listu ZO Odborového zväzu zo dňa 10.12.2010 mal súd preukázané, že odborový zväz
dňa 08.12.2010 prerokoval výpoveď zo dňa 03.12.2010 č. 0031/2010/SPŠDTt11. Z takto „vopred“
prerokovanej výpovede mohol žalovaný vychádzať dovtedy, kým trval výpovedný dôvod, ku ktorému
sa vzťahuje. Keďže text odborovým orgánom prerokovanej výpovede zamestnávateľa s dátumom
03.12.2010 č. 0031/2010/SPŠDTt11 je takmer identický s výpoveďou datovanou 13.12.2010 číslo
0031/2010/SPŠDTt-15 a žalobcovi danou 14.12.2010 (v oboch je rovnaký výpovedný dôvod a rovnako
skutkovo vymedzený), treba mať za to, že odborový orgán prerokoval žalobcovi danú výpoveď a teda
hmotnoprávna podmienka výpovede v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka práce bola v danom prípade
splnená. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu č.k. 3 Cdo 192/2007 zo dňa 28.02.2008 súd
uvádza, že nové prerokovanie výpovede zo dňa 13.12.2010 č. 0031/2010/SPŠDTt-15, v ktorej uplatnený
výpovedný dôvod už bol prerokovaný zástupcami zamestnancov v súlade s § 74 ods. 1 Zákonníka
práce, nebolo potrebné, nakoľko jedinou odlišnosťou listiny, ktorá obsahuje zástupcami zamestnancov
prerokovanú výpoveď a listiny, ktorá obsahuje zamestnancovi danú výpoveď, je rozdielny dátum
vyhotovenia a spisová značka, pričom ide len o interný údaj zamestnávateľa, ktorý nie podstatný údajom.

20. Zamestnávateľ bol ďalej povinný ešte pred vypovedaním pracovného pomeru, splniť zákonnú
povinnosť ponuky vhodnej práce podľa § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce. Ide o tzv. ponukovú
povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie je tiež hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede
z pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že aj túto povinnosť si žalovaný voči
žalobcovi splnil. V konaní bolo zhodným tvrdením žalobcu aj žalovaného preukázané, že žalovaný
ponúkol dňa 02.12.2010 žalobcovi miesto údržbára, na ktorú ponuku si žalobca vymienil dať v lehote
7 dní žalovanému odpoveď. Žalobca sa však ani v lehote 7 dní ani neskôr k ponúknutej práci nevyjadril,
čím ale zo strany žalovaného bola pri daní výpovedi žalobcovi jeho ponuková povinnosť ako ďalšia
hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede z pracovného pomeru splnená. Žalobca svoje tvrdenia, že
konkrétne ponúknuté pracovné miesto údržbára bolo miestom na dobu určitú, externým, obsadeným a
fiktívnym, nepreukázal. Skutočnosť, že žalovaný už pozíciu údržbára/školníka má obsadenú, nevylučuje,
že žalovaný vytvorí ďalšie miesto údržbára, nakoľko žalovaný je svojou pracovnou ponukou viazaný,
pričom v prípade žalobcu malo dôjsť k zmene pracovnej zmluvy v časti druhu práce, nie doby trvania
pracovného pomeru. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu mohol ponúknuť aj miesto lektora v školiacom
stredisku, avšak žalovaný potvrdením PCA Slovakia, s.r.o. zo dňa 08.03.2011 preukázal, že v školiacom
stredisku nepotrebujú viac ako jedného školiteľa ich zamestnancov a žalovaný teda voľné pracovné
miesto tohto druhu pre žalobcu v danom čase nemal.

21. Splnenie oboch uvedených hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede konštatoval aj Krajský
súd v Trnave v uznesení č.k. 24Co/253/2012-280 zo dňa 24.09.2013, ktorého vysloveným právnym
názorom je prvostupňový súd viazaný s tým, že povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní
je doplniť dokazovanie so zameraním na posúdenie už len danosti výpovedného dôvodu a vyhodnotiť
naplnenie zákonných podmienok a dôvodnosti použitého výpovedného dôvodu vo výpovedi danej
žalovaným žalobcovi z hľadiska požiadavky na stupeň a odbor vzdelania, ktoré sú požadované pre
výkon práce dohodnutej so žalobcom.

22. Z výpovede žalovaného zo dňa 13.12.2010 bolo preukázané, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď z
pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce pre nesplnenie
predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce, konkrétne z dôvodu,
že žalobca nemá vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v požadovanom študijnom odbore. Pri
tomto výpovednom dôvode, tzn. pre nesplnenie kvalifikačných predpokladov, ide o predpoklady, ktoré
musia byť ustanovené vo všeobecne záväzných právnych predpisoch. K naplneniu uvedenej skutkovej
podstaty pre nesplnenie predpokladov môže dôjsť kedykoľvek v priebehu pracovného pomeru, teda aj
za situácie, že zamestnanec pri vzniku pracovného pomeru spĺňal predpoklady ustanovené právnymi
predpismi na výkon dohodnutej práce a neskôr zmenou povahy práce, alebo na základe iných dôvodov,
tieto predpoklady nespĺňa. Žalovaný je komplexným vzdelávacím zariadením poskytujúcim vzdelávania
4-ročných denných študijných odborov s maturitou v oblasti vyššieho sekundárneho vzdelávania.



Dňa 01.11.2009 nadobudol účinnosť zákon č. 317/2009 Z.z., ktorý stanovuje, že kvalifikačné požiadavky
pedagogického zamestnanca pozostávajú z odbornej spôsobilosti a z pedagogickej spôsobilosti.
Kvalifikačným predpokladom na výkon pedagogickej činnosti je získanie profesijných kompetencií
absolvovaním študijného programu alebo vzdelávacieho programu v požadovanom študijnom odbore
poskytujúcom požadovaný stupeň vzdelania. Požadovaným stupňom vzdelania pre učiteľa strednej
školy je najmenej vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Z vysvedčení predložených žalobcom
mal súd jednoznačne preukázané, že žalobca dosiahnutým stredným odborným vzdelaním v študijnom
odbore strojárstvo, doplnkovým pedagogickým štúdiom pre majstrov odborného výcviku učilíšť,
vysokoškolským vzdelaním prvého stupňa v študijnom odbore majster odbornej výchovy nespĺňal ku dňu
výpovede, t.j. 13.12.2010 kvalifikačné predpoklady stanovené v § 6 ods. 2, § 7 ods. 1 písm. a), § 7 ods.
2. § 13 ods. 3 písm. d) zákona č. 317/2009 Z.z. na výkon činnosti učiteľa strednej školy, ktorá poskytuje
úplné stredné odborné vzdelanie, spočívajúce v dosiahnutí vzdelania v požadovanom študijnom odbore
poskytujúcom požadovaný stupeň vzdelania.

23. Žalobca ďalej v konaní s poukazom na § 61 ods. 2 zákona č. 317/2009 Z.z. tvrdil, že žalovaný
konkludentne aj faktickými úkonmi žalobcovi potvrdil výnimku zo vzdelania, ktorá mu zostáva zachovaná.
Pracovná zmluva so žalovaným bola uzatvorená dňa 01.09.1984 s tým, že žalobca pracoval vo
funkcii učiteľa dielenských cvičení, dohodou o zmene tejto pracovnej zmluvy a dodatkom k dohode
bol žalobca preradený zo zaradenia učiteľa praktického vyučovania mládeže na výchovno-vzdelávaciu
činnosť dospelých na základe Francúzsko-slovenskej rámcovej dohody o odbornom vzdelávaní
zamestnancov PSA Peugeot Citrően s 35 hodinovým základným úväzkom týždenne. Z uvedené vyplýva,
že žalobca už nebol zaradený ako pedagogický zamestnanec, ale ako lektor výchovnovzdelávacej
činnosti dospelých. V zmysle v tom čase platného § 50 zákona č. 29/1984 Zb. za pedagogického
zamestnanca sa nepovažuje lektor školiacich stredísk. Žalobcu teda od 01.09.2004 nemožno považovať
za pedagogického zamestnanca, preto sa naňho ani nemôže vzťahovať výnimka zo vzdelania v zmysle
§ 61 ods. 2 zákona č. 317/2009 Z.z.

24. Ministerstvo školstva SR s platnosťou od 01.09.2005 schválilo učebný plán študijného odboru
technika a prevádzka dopravy a s platnosťou od 01.09.2004 schválilo učebný plán študijného odboru
elektrotechnika v doprave a telekomunikáciách s tým, že učebné osnovy už neobsahujú učebné
predmety obsahujúce náplň dielenských cvičení alebo dielenskej praxe, čo prinieslo organizačnú
zmenu vo vyučovaní. Od 01.09.2004 predmetom činnosti žalovaného nie je výučba učebných odborov,
ale iba študijných odborov a keďže žalobca, ktorý vykonával prácu učiteľa dielenskej praxe, ktorá
skončila dňom 01.09.2004, nemal u žalovaného čo vyučovať, bol preradený do školiaceho centra pre
dospelých na základe Francúzsko-slovenskej rámcovej dohody o odbornom vzdelávaní zamestnancov
PSA Peugeot Citrően. Žalobca prestal spĺňať kvalifikačné predpoklady k 01.09.2005, pretože vyhláška
Ministerstva školstva SR č. 374/2005 Z.z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška č. 41/1996 Z.z. v prílohe
časti VI. písm. CH požadovala od učiteľov odborných predmetov na stredných školách, vyučujúcich
praktické vyučovanie, vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa príslušného smeru a študijného odboru
a doplňujúce pedagogické štúdium. Vzhľadom na uvedenú organizačnú zmenu tak žalovaný nemal
pre žalobcu prácu zodpovedajúcu kvalifikácii učiteľa dielenského vyučovania, ani inú vhodnú prácu.
Práve zmena právnej úpravy týkajúca sa požiadavky na kvalifikáciu učiteľa na strednej škole viedla k
zmene pracovnej zmluvy, spočívajúcej v preradení žalobcu na výchovno-vzdelávaciu činnosť dospelých
v školiacom stredisku na obdobie od 01.09.2004 do 31.12.2007, pre ktorú prácu nebolo podstatné
vzdelanie pracovníka.

25. Je teda zrejmé, že v dôsledku zmeny právnej úpravy žalobca prestal na začiatku školského roka
2005/2006 spĺňať kvalifikačné predpoklady v rozsahu jeho odbornej spôsobilosti. Vzhľadom na to, že
žalovaný žalobcovi žiadnu výnimku z plnenia kvalifikačného predpokladu vzdelania podľa doterajších
predpisov, t.j. do 30.10.2009 neudelil a už od 01.09.2004, odkedy bol preradený na výchovno-
vzdelávaciu činnosť dospelých v školiacom stredisku, žalobca funkciu učiteľa odborných predmetov
strednej školy nevykonával, nemala mu byť aká výnimka zo vzdelania zachovaná.

26. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie o daní, resp. zachovaní výnimky v
tom zmysle, že žalobca spĺňa predpoklady udelenia výnimky z plnenia kvalifikačných predpokladov
vzdelania, ktorú výnimku mal žalovaný akceptovať konkludentne (tým, že žalobcu neupozornil a
nevyzval na doplnenie kvalifikácie), ale aj faktickými úkonmi (v určení platu zaradením do 8., resp.
9. platovej triedy, rozhodnutiami o plate, oznámenia o výške a zložení funkčného platu a pod.).



Žalovaný konkludentné uznanie výnimky zo vzdelania žalobcu poprel s tým, že nebol povinný žalobcu
na doplnenie vzdelania upozorňovať a vyzývať, pričom označenie pracovného zaradenia žalobcu v
mzdových listoch je nepodstatné, mzdové listy pracovníkov musia byť vypracovávané v súlade s
platnou pracovnou zmluvou, teda nebolo možné žalobcu zaradiť inak ako bol zaradený i napriek tomu,
že nespĺňal kvalifikačné predpoklady. Uvedené tvrdenie preukazuje aj list Ministerstva školstva SR zo
dňa 09.12.2004 adresovaný Bc. N. A. v obdobnom pracovnoprávnom spore v konaní vedenom na
tunajšom súde pod sp. zn. 18Cpr/1/2011, podľa ktorého absolvovaným vysokoškolským štúdiom 1.
stupňa nespĺňa kvalifikačné požiadavky vzdelania na vyučovanie v školách a v školských zariadeniach
a prináleží mu zaradenie do 9, platovej triedy s odpočtom dvoch rokov z doby započítanej praxe.
Konkludentným spôsobom vykonaný úkon nesmie vzbudzovať pochybnosti o tom, čo ním chcel účastník
prejaviť. Všetky dokumenty, na ktoré poukazuje žalobca, boli vyhotovené za iným účelom ako udelenie
výnimky zo vzdelania žalobcovi, preto z nich nie je možné tento úmysel bez pochýb vyvodiť. Navyše
pedagogická spôsobilosť je len jednou z dvoch zložiek kvalifikačných predpokladov učiteľa na strednej
škole a na odbornú spôsobilosť neexistuje žiadna výnimka daná všeobecne záväznými predpismi a pre
učiteľa predmetu prax na strednej škole sa vyžaduje len vzdelanie vysokoškolské druhého stupňa.

27. Svedkovia Ing. O. O., Ing. T. U., Ing. U. L., Bc. N. A., ktorí spolu so žalobcom vykonávali
prácu školiteľov v školiacom stredisku vo svojich výpovediach nepotvrdili, že boli pedagogickými
zamestnancami žalovaného. Svedkovia potvrdili, že náplňou ich práce bolo školenie pracovníkov pre
PSA Peugeot Citroen a že do školiaceho strediska chodili žiaci SPŠD v rámci výučby predmetu prax. Na
hodinu praxe priviedol žiakov ich pedagóg. Ako školitelia vyhodnocovali túto prax žiakov podľa programu
PSA, nie podľa hodnotenia školy, tematické plány výučby pripravovali sami, nikto im ich neschvaľoval.
Svedkovia sa nezúčastňovali klasifikačných porád ako sa zúčastňujú učitelia strednej školy. Vzhľadom
na to, že uvedení svedkovia sami neboli pedagogickými zamestnancami žalovaného vyučujúci ako
učitelia strednej odbornej školy predmet prax a praktické cvičenia, neboli podľa názoru súdu odborne
spôsobilí posúdiť odbornú spôsobilosť žalobcu na výučbu predmetu prax a praktické cvičenia.

28. Žalobca namietal platnosť výpovede aj dôvodu, že žalovaný ho počas trvania pracovného pomeru
na nesplnenie kvalifikácie neupozornil a nevyzval ho na doplnenie si kvalifikácie. Zákonník práce však
takúto povinnosť zamestnávateľovi neukladá, preto žalovaný žiadnu povinnosť neporušil. Pokiaľ ide o
ďalšie tvrdenie žalobcu, že výpovedný dôvod pre nesplnenie kvalifikácie nemôže byť daný z dôvodu, že
žalovaný sa nepostaral o to, aby žalobca získal vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, toto nie je dôvodné.
Z ustanovenia § 153 Zákonníka práce síce vyplýva, že zamestnávateľ sa stará o prehlbovanie
kvalifikácie zamestnancov alebo o jej zvyšovanie, avšak toto ustanovenie má na mysli taký prípad, ak ide
o takú kvalitatívnu zmenu jednotlivých prvkov kvalifikácie zamestnanca na tej istej horizontálnej úrovni
bez zmeny kvalifikačného stupňa, ktorý nepredstavuje kvalitatívnu zmenu kvalifikácie zamestnanca na
vertikálnej úrovni. Ide o permanentnú inováciu profesionálnych znalostí zamestnanca, potrebných na
výkon práce podľa pracovnej zmluvy. Z uvedených skutočností vyplýva, že v danom prípade nebolo
povinnosťou žalovaného starať sa o prehlbovanie kvalifikácie žalobcu v tom zmysle, aby dosiahol
vysokoškolské vzdelanie II. stupňa.

29. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný mu výpoveď dal predčasne s poukazom na § 61 ods. 2 a
3 zákona č. 317/2009 Z.z., nakoľko žalovaný mu neumožnil doplniť si kvalifikačný predpoklad do 31.
decembra 2013, resp. do 31.12.2015. Podľa § 61 ods. 2 zákona č. 317/2009 Z.z. sa jedná o doplnenie
kvalifikačného predpokladu podľa § 8 ods. 1 písm. a) teda o vzdelanie v oblasti pedagogiky, psychológie
a didaktiky vyučovacích predmetov alebo didaktiky odborného výcviku, t.j. o doplnenie pedagogickej
spôsobilosti a nie o doplnenie odbornej spôsobilosti, ktorej nedostatok je dôvodom výpovede. Podľa §
61 ods. 3 zák. č. 317/2009 Z.z. sa jedná o doplnenie kvalifikačného predpokladu podľa § 8 ods. 1 písm. b)
teda doplnenie špeciálnopedagogickej spôsobilosti pre výučbu žiakov so zdravotným znevýhodnením,
ktorých však žalovaný nevyučuje, preto sa toto ustanovenie žalobcu vôbec netýka.

30. Žalobca ďalej poukazoval na zachovanie mu výnimky podľa Vyhlášky Ministerstva školstva SR č.
41/1996 Z.z. z dôvodu, že podľa § 10 ods. 6 od požiadavky uvedenej v § 2 ods. 4 a 5 možno u
pedagogického pracovníka, ktorý má odbornú spôsobilosť, upustiť v prípade, ak pedagogický pracovník
pôsobí najmenej pätnásť rokov vo výchovno-vzdelávacom procese a dosiahol vek 45 rokov, ktoré
podmienky žalobca spĺňa. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že od tejto požiadavky možno upustiť len
u pracovníka, ktorý má odbornú spôsobilosť. Žalobca však odbornú spôsobilosť nemá, preto sa na neho
možnosť upustenia od požiadavky v § 2 ods. 4 a 5 citovanej vyhlášky nevzťahuje. Navyše § 2 ods. 4 na



ktorý žalobca poukazuje, upravuje získanie pedagogickej spôsobilosti u pracovníka, ktorý má odbornú
spôsobilosť, teda ani toto ustanovenie sa nevzťahuje na žalobcu rovnako ako ani § 2 ods. 5 týkajúci
sa špeciálnych škôl. Žalobca ďalej poukázal na 2 ods. 3 vyhlášky č. 41/1996 Z.z. v znení vyhlášky
MŠ SR č. 200/2002 Z.z., podľa ktorého pedagogickú spôsobilosť si pedagogickí zamestnanci doplnia v
doplňujúcom pedagogickom štúdiu, u majstrov odbornej výchovy aj v bakalárskom študijnom programe.
Žalovaný ako stredná odborná škola poskytuje vzdelávanie v študijných odboroch prostredníctvom
učiteľov strednej školy, u ktorých sa vyžaduje najmenej vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a
nie prostredníctvom majstrov odbornej výchovy, u ktorých postačuje vysokoškolské vzdelanie prvého
stupňa, preto námietka žalobcu o tom, že majstrom odbornej výchovy postačuje bakalárske vzdelanie,
je irelevantná. Žalobca by mohol vyučovať na strednej škole s učebnými odbormi (bývalé učilištia).

31. Počet nadčasových hodín ostatných pedagogických pracovníkov, ktoré podľa žalobcu mal žalovaný
žalobcovi ponúknuť, je v danom prípade nepodstatný. Táto skutočnosť by bola dôležitá v prípade, ak by
žalobca spĺňal kvalifikačné a odborné predpoklady tak, ako to zákonodarca taxatívne uvádza v zákone
č. 317/2009 Zb. a mal by naplnený požadovaný základný úväzok svojich predmetov v počte 10 hodín
týždenne.

32. Pokiaľ ide o skutočnosti pred dňom doručenia výpovede, tieto podľa názoru súdu nie sú rozhodujúce.
Bolo na dohode účastníkov konania za akých okolností uzavreli dohodu o zmene pracovnej zmluvy.
Rozhodujúcou skutočnosťou je, či ku dňu doručenia výpovede žalobcovi existovali dôvody výpovede,
keďže žalobca nespĺňal predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce.
Žalobca ku dňu výpovede nespĺňal kvalifikačné predpoklady v zmysle § 7 ods. 2 zák. č. 317/2009 Z.z.,
nakoľko nezískal vysokoškolské vzdelanie II. stupňa a zároveň nepreukázal, že žalovaný mu udelil
výnimku z plnenia kvalifikačného predpokladu vzdelania a že táto mu zostáva zachovaná.

33. Pokiaľ žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5Co/116/200 súd
uvádza, že predmetom konania Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5Co/116/2006 bolo určenie neplatnosti
výpovede danej zamestnancovi dňa 15.06.2005, t.j. za účinnosti inej právnej úpravy ako bola účinná
v čase výpovede žalobcu dňa 13.12.2010, kedy bol účinný zákon č. 317/2009 Z.z. o pedagogických
zamestnancoch a odborných zamestnancoch.

34. Z vykonaného dokazovania s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že
žaloba žalobcu nie je dôvodná, nakoľko dôvody výpovede, ktorú dal žalovaný žalobcovi listom zo dňa
13.12.2010, doručeným mu dňa 14.12.2010, podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b/ Zákonníka
práce, sú dané a žalovaný zároveň splnil všetky hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede, preto
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

35. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal
vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100%. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Vzhľadom na to, že CSP neobsahuje ustanovenie o náhrade trov konania štátu, rozhodol súd o
náhrade trov konania štátu v zmysle čl. 4 CSP podľa ustanovenia § 259 a § 258 ods. 1 CSP upravujúceho
právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Uznesením č.k. 12C/79/2011-515
zo dňa 16.11.2016 súd priznal svedkyni svedočné vo výške 17,06 Eur, ktoré bude vyplatené svedkyni
po právoplatnosti tohto uznesenia zo štátnych prostriedkov a po jeho vyplatení vznikne štátu nárok na
náhradu trov konania. Vzhľadom na to, že ku dňu vyhlásenia rozsudku nebolo ešte predmetné uznesenie
právoplatné a svedočné nebolo v tom čase ešte svedkyni vyplatené, rozhodol súd tak, že o náhrade trov
konania štátu súd rozhodne samostatným uznesením po jeho vzniku.

37. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, s tým,
že trvá na svojich verbálnych a písomných vyjadreniach na súdnych pojednávaniach a je názoru, že
výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d), bod 1, ods. 2 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 13.12.2010 je
nedôvodná a neplatná, zo strany žalovaného účelová, je v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na
to, že ZO OZ PŠaV na Slovensku SPŠD predložil výpoveď z pracovného pomeru v zmysle už vyššie
citovaného § 63 ods. 1 písm. d), bod 1, ods. 2 písm. b) Zákonníka práce sp. zn. 00031/2010/SPŠDTt-11
zo dňa 03.12.2010. Žalobca správnosť svojho tvrdenia, nesprávnosť postupu a konanie žalovaného
preukazuje aj tým, že žalovaný žalobcovi v priebehu od 18.11.2010 do 13.12.2010 sa snažil dať až tri



výpovede z pracovného pomeru a to jednu z 18.11.2010, druhú z 03.12.2010, avšak tretiu z 13.12.2010,
ktorá je predmetom tohto súdneho konania žalovaný ZO OZ PŠaV na Slovensku pri SPŠ dopravnej
neprejednal. Je názoru, že identifikačné registratúrne údaje, ktorými sú spisové značky listín, dátumy
ich vyhotovenia, sú podstatné a neopomenuteľné údaje, ktorými sa jednotlivé právne úkony evidujú,
navzájom odlišujú nielen obsahom, ale aj záväznosťou, následkami ako aj právami a povinnosťami z
nich vyplývajúcimi. Na tieto dôležité okolnosti poukázal aj pred súdom prvej inštancie.
Zo strany žalovaného nebola splnená ani ďalšia hmotnoprávna podmienka na platnosť výpovede z
pracovného pomeru, spočívajúca v povinnosti žalovaného a to ponuka inej vhodnej práce zo strany
žalovaného voči žalobcovi, zodpovedajúca žalobcovej kvalifikácii a zdravotnému stavu žalobcu. Reálna
ponuka zo strany žalovaného žalobcovi údajne vykonaná prípisom žalovaného neexistovala, bola len
fiktívna. Nebola zo strany žalovaného právne relevantná napr. z dôvodu, že ponúkané miesto údržbár
bolo a aj je obsadené dvomi pracovníkmi a to pánom M. Y. a M. N.. Navyše podľa žalobcových zistení
a dokladov žalovaného, údajné miesto údržbár, je externým pracovným miestom žalovaného. Tým,
že žalovaný ponúkal žalobcovi neexistujúcu voľnú pracovnú ponuku, zo strany žalovaného nebola
na platnosť výpovede z pracovného pomeru splnená hmotnoprávna podmienka podľa § 63 ods. 2
Zákonníka práce. Nesúhlasí ani s názorom , že neexistujúce nové pracovné miesto, ktoré je ponúkané
zamestnávateľom žalobcovi ako pedagogickému zamestnancovi, ktoré žalovaný nemal v čase ponuky
vytvorené, resp. bolo obsadené pracovníkmi žalovaného, je možné vytvoriť až po ponuke, až po
prejednaní s pracovníkom v rámci ponukového konania v spojitosti s hrozbou zo strany zamestnávateľa,
že ak žalobca s ponúkaným neexistujúcim novým ešte nevytvoreným pracovným miestom nebude
súhlasiť, bude nasledovať výpoveď z pracovného pomeru. V prípade, že by zamestnávateľ mal
relevantný záujem ponúknuť nové alebo neobsadené pracovné miesto v rámci ponukového konania,
mal žalovaný v zmysle platných právnych predpisov v rámci ponukového konania ponúknuť a predĺžiť
žalobcovi platné tabuľkovo vytvorené voľné pracovné miesto spolu s vyhotovením písomného dodatku k
pracovnej zmluve ako kmeňovému zamestnancovi s dobou na dobu neurčitú, s písomným vyhotovením
pracovného zaradenia, s popisom práce a mzdovým zaradením.
Z dôvodu, že v danom prípade upozorňoval vedenie žalovaného na niektoré nedostatky, preto sa zo
strany žalovaného jedná o účelovú výpoveď z pracovného pomeru. Nesúhlasí ani so skutočnosťami
uvedenými v napadnutom rozsudku, že žalobca nepreukázal, že ponúkané pracovné miesto údržbár
je miesto obsadené externe a fiktívne.
Vo vzťahu k predchádzajúcemu, tzn. prvému pracovnému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou
žalovaným so žalobcom ako aj v ďalších uvedených súdnych sporoch, je nutné predpokladať
pretrvávajúci záujem žalovaného sa žalobcu zbaviť (ustálený názor Krajského súdu Trnava, uznesenie
KS Trnava č.k. 10CoPr/2/2013). Poukázal na znenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého
vyplýva, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho
dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi. Zamestnávateľ počas dlhodobého pracovného pomeru nevytkol mu nesplnenie kvalifikačných
predpokladov na výkon povolania ako svojmu zamestnancovi, ktorý spĺňa kvalifikačné predpoklady na
výkon povolania, resp. sa na neho vzťahuje výnimka zo vzdelania, preto v týchto prípadoch je potrebné
dôsledne skúmať, či takýto postup zamestnávateľa v tomto prípade sledoval účel daný zákonom a
či nešlo o svojvoľný postup zamestnávateľa. Bolo treba preto posúdiť, či postupom zamestnávateľa
boli využité všetky možnosti zamestnať žalobcu u žalovaného a to predovšetkým vzhľadom na
voľné mesačné nadčasové vyučovacie hodiny, ktoré by mohol vyučovať, no možnosť existencie
výnimky žalobcu zo vzdelania, prijatie nových zamestnancov žalovaným, predčasnosť výpovede z
pracovného pomeru, vyučovanie takých istých predmetov u žalovaného ako žalobca vyučoval u
žalovaného a ktoré žalobca môže u žalovaného naďalej vyučovať, vystavovanie platových dekrétov
žalovaným žalobcovi a priznávanie a vyplácanie mzdy podľa platných právnych predpisov ako ostatným
pedagogickým pracovníkom žalovaného, opakovaná výpoveď z pracovného pomeru a existencia
siedmych súdnych sporov, ktorými sa musel žalobca voči žalovanému domáhať svojich zákonných
nárokov, ďalej stanovisko Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu ohľadne zachovania výnimiek zo
vzdelania, neumožnenie žalobcovi zvýšiť a prehĺbiť si kvalifikáciu, údajná ponuka externého pracovného
miesta žalovaným žalobcovi, nevytvorenie a neexistencia údajného ponúkaného pracovného zaradenia,
nevypovedania žalovaným pravdivo na súdnych pojednávaniach atď. Aj napriek tomu, že v priebehu
konania na tieto podstatné okolnosti poukazoval, súd sa nimi dostatočne nezaoberal a ani sa nimi v
odôvodnení rozsudku nezmieňuje.
V ďalšom opätovne tvrdil splnenie kvalifikačných predpokladov žalobcu na výkon práce pedagogického
pracovníka u žalovaného ako aj potvrdenie výnimky z kvalifikačného predpokladu na výkon práce
žalobcu ako pedagogického pracovníka u žalovaného. Zdôraznil, že žalobca je u žalovaného



zamestnaný od roku 1987, podľa platnej právnej úpravy Vyhlášky Ministerstva školstva SR o odbornej
a pedagogickej spôsobilosti pedagogických pracovníkov č. 41/1996 Z.z., vykonával práce s pracovným
zaradením - zamestnanie skupina VI - 2322040 - učiteľ odborných predmetov strednej školy a podľa
zákonnej úpravy Vyhlášky Ministerstva školstva SR č. 317/2009 Z.z. a Vyhlášky č. 417/2009 Z.z.
od roku 2009 žalobca u žalovaného vykonáva prácu s pracovným zaradením stredoškolský učiteľ.
Zotrval na potvrdení, že u žalovaného bolo a je opäť akceptované a potvrdené, že žalobca je
riadnym a kvalifikovaným pedagogickým zamestnancom žalovaného a preto sa na neho vzťahuje
výnimka zo vzdelania. Žalovaný svojím postupom a jeho zaradením potvrdil a deklaroval, že žalobca
spĺňa kvalifikačné predpoklady na výkon práce stredoškolského učiteľa, resp. stredoškolský učiteľ
odborných predmetov. Vzhľadom k tomu, že došlo k zrušeniu učebných osnov, učebných predmetov
obsahujúce náplň dielenských cvičení alebo dielenskej práce, čo prinieslo organizačnú zmenu vo
vyučovaní, sa v prípade jeho jedná o nadbytočnosť u žalovaného a z toho dôvodu mal byť zo
strany žalovaného použitý na rozviazanie pracovného pomeru iný výpovedný dôvod. Žalovaný od
roku 1996, tzn. od nástupu, resp. vzniku žalobcovho pracovného pomeru u žalovaného neupozornil
žalobcu na skutočnosť, že nespĺňa na výkon svojej práce u žalovaného kvalifikáciu a nevyzval ho na
doplnenie si kvalifikácie. Nikdy zo strany zamestnávateľa nebola u neho vznesená námietka nedostatku
kvalifikačných predpokladov na výkon pedagogickej činnosti a nebol vyzvaný na zvýšenie či doplnenie
si vyššieho kvalifikačného vzdelania. Aj keby teda nespĺňal kvalifikačné predpoklady, bolo to spôsobené
nesplnením si povinnosti zamestnávateľa a bolo zavinené zo strany zamestnávateľa a preto nemôže byť
výpovedným dôvodom. Počas celého trvania pracovného pomeru u žalovaného bol zaradený a vedený
u neho ako pedagogický pracovník. Zamestnávateľ mu vyplácal mesačne mzdu podľa platných právnych
predpisov vzťahujúcich sa na všetkých pedagogických pracovníkov. Žalovaný u viacerých svojich
pedagogických pracovníkov, teda aj u žalobcu nevykonával v prípade žalobcu aktualizáciu dodatkov k
pracovnej zmluve v nadväznosti na prijaté právne predpisy. Takýmto konaním aj u iných zamestnancov
dochádzalo k porušovaniu rovnakého zaobchádzania so zamestnancom zo strany zamestnávateľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje z dôvodov uvedených v tomto odvolaní napadnutý rozsudok
za obsahovo a vecne nesprávny, v rozpore s platnými právnymi predpismi, rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami
a námietkami predostretými žalobcom v konaní a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a určil, že výpoveď mu daná z pracovného pomeru žalovaným, je neplatná.
Zároveň uviedol, že trovy, ktoré si uplatňuje, si vyčísli v lehote troch dní.

38. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

39. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

40. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne §
362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 201 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne
§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania,
aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania,
aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania,
ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 Civilného sporového poriadku a contrario a § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku), a dospel



k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je vecne správny,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 Civilného sporového
poriadku.

41. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť,
a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa
potom žiada dodať už len nasledovné:

42. Zo zhodných tvrdení strán mal súd za preukázaný vznik pracovného pomeru medzi žalobcom
a žalovaným, jeho trvanie a zánik pracovného pomeru a tieto tvrdenia považoval za nesporné. K
zániku pracovného pomeru malo v danom prípade dôjsť v dôsledku výpovede danej žalobcovi zo
strany žalovaného. Výpoveď je jedným zo spôsobov skončenia pracovného pomeru. Pre jej platnosť
zákon predpisuje ako obsahové, tak aj formálne náležitosti. Obsahovými náležitosťami výpovede sú
prejav vôle jedného účastníka pracovného pomeru tento skončiť a presné vymedzenie výpovedného
dôvodu. Formálnymi náležitosťami výpovede sú jej písomná forma a preukázateľné doručenie druhému
účastníkovi. Na tomto mieste možno konštatovať, že výpoveď daná žalovaným žalobcovi spĺňa všetky
vyššie uvedené náležitosti a z tohto pohľadu je možné ju považovať za platnú. Ďalšou hmotnoprávnou
podmienkou platnosti výpovede je jej predchádzajúce prerokovanie so zástupcami zamestnancov. Z
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie správne ustálil, že bola splnená i táto podmienka. Záver
súdu vyplynul z dostatočného dokazovania a odvolací súd sa s ním stotožňuje.

43. Sporným zostal dôvod skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, preto súd správne
zameral dokazovanie na zistenie, t.j. či boli dané dôvody skončenia pracovného pomeru pre výpovedný
dôvod použitý žalovaným. Aj tu je záver súdu správny a odvolacie argumenty žalobcu sú opakovaním
jeho tvrdení pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia vyporiadal a svoje závery
dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil.

44. K námietkam žalobcu ohľadne splnenia si ponukovej povinnosti zamestnávateľa odvolací súd
dodáva, že zákonník práce upravuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa pri výpovedi danej z
dôvodov, ako je to i danom spore, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede.
Zamestnávateľovi zákon upravuje dve alternatívy:
1/ ak nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, čo treba vykladať tak, že nemá pre
zamestnanca žiadnu prácu (ide tu o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať),
ponukovú povinnosť nemá,
2/ ak má pre zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný
predtým, než dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu zamestnancovi ponúknuť, inak nie je splnená
zákonná podmienka a výpoveď je preto neplatná. Pojem vhodnosť sa vysvetľuje tak, že by mala
byť zamestnancovi ponúknutá iná práca, iné pracovné miesto, ktoré zodpovedá vzdelaniu, praxi
a skúsenostiam zamestnanca. Môže sa však zamestnancovi ponúknuť i taká práca, na ktorú je
potrebné zo strany zamestnanca podrobiť sa určitej predchádzajúcej príprave. Splnenie podmienok
pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ má, resp. nemá
možnosť zamestnanca ďalej zamestnáva, treba posudzovať podľa stavu, ktorý tu je v čase dania
výpovede.

45. Z obsahu spisu v danej veci je nesporné, že žalovaný si ponukovú povinnosť splnil, Vyplýva to
zo zhodných tvrdení žalobcu aj žalovaného, že žalovaný ponúkol dňa 02.12.2010 žalobcovi miesto
údržbára, na ktorú ponuku si žalobca vymienil dať v lehote 7 dní žalovanému odpoveď. Žalobca sa však
ani v lehote 7 dní ani neskôr k ponúknutej práci nevyjadril, čím ale zo strany žalovaného bola pri daní
výpovedi žalobcovi jeho ponuková povinnosť ako ďalšia hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede
z pracovného pomeru splnená.



Žalobca ako zamestnanec na túto ponuku reflektoval jej prijatím, ale podľa okolností uprednostnil pred
prijatím tejto ponuky práce, ukončenie pracovného pomeru výpoveďou. Ak totiž zamestnanec ponúknuté
miesto odmietne, povinnosť zamestnávateľa, pokiaľ ide o ponuku inej vhodnej práce, sa považuje za
splnenú. Žalobca síce ponuku žalovaného výslovne neodmietol, ale tým, že ponuku neprijal, dosiahol
rovnaký výsledok.
Ostatné námietky žalobcu ako zamestnanca týkajúce sa hodnotenia ponúknutej práce nie čo do jej
vhodnosti, ale spochybnenia existencie ponúknutej práce, sú pre tento súdny spor irelevantné,
podstatným pre spor je, že žalovaný inú prácu žalobcovi ponúkol a žalobca ju neprijal. Aj z ustálenej
súdnej praxe (viď napr. R 51/1997) vyplýva, len že splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa
z ponukovej povinnosti práce je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z dôvodov uvedených
v zákone. So zreteľom na uvedené treba zdôrazniť, že povinnosť zamestnávateľa pred výpoveďou
urobiť ponuku, má v podstate povahu smerujúcu k uzavretiu dohody o preradení na inú prácu (k zmene
dohodnutých pracovných podmienok ohľadom druhu vykonávanej práce. Ak zamestnávateľ takúto
ponuku urobí, je potom výlučne na rozhodnutí zamestnanca, či túto ponuku prijme, (por. rozh. NS SR
5 Cdo 72/2010), alebo odmietne.

46. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

47. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd
považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie
za správne a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s právnym záverom súdu prvej inštancie,
že žaloba nie je dôvodná.

48. Záver súdu vychádza z hodnotenia dôkazov, čo je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha
súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Súd prvej inštancie v danom prípade v
potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami
navrhnutých dôkazov, s tvrdeniami strán sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal
a následne tento zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. tým , že na správne zistený stav
aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona, rozhodol vecne správne.

49. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).



50. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval za bez potreby sa s nimi osobitne v odôvodnení
rozhodnutia vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu
poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu
argumentáciu žalobcu, keďže ide o opakovanie jeho tvrdení počas konania, s ktorými sa súd prvej
inštancie vysporiadal, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou a závery
súdu prvej inštancie opakovať.

51. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie vrátane rovnako vecne
správneho závislého výroku o náhrade trov konania, ktorý nebol odvolaním osobitne napadnutý, podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil.

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262
ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému
žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení
veci.

53. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).



Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).