Stredná priemyselná škola dopravná, Študentská 23, Trnava


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/1294/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111202359
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:2111202359.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej
a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobcu Bc. R. D.
bývajúcemu v F., zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Kubánim, so sídlom v Piešťanoch, Teplická
121, proti žalovanej Stredná priemyselná škola dopravná, so sídlom v Trnave, Študentská 23, IČO: 00
491 861, zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Chrenkovou, so sídlom v Piešťanoch, Adama Trajana
12, o náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 13 C 20/2011, o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. apríla 2015 sp.zn. 9 Co 162/2015, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej aj ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom
z 24. októbra 2014, č.k. 13 C 20/2011-405 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 9,5% ročný úrok
z omeškania zo sumy 548,10 € od 11. marca 2009 do 30. decembra 2012, náhradu mzdy za mesiac
február 2009 vo výške 140,34 € spolu s 9,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 140,34 € od 11.
marca 2009 do zaplatenia, náhradu mzdy za mesiac marec 2009 vo výške 688,44 € spolu s 9,25%
ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44€ od 11. apríla 2009 do zaplatenia, náhradu mzdy za
mesiac apríl 2009 vo výške 688,44 € spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 €
od 11. mája 2009 do zaplatenia, náhradu mzdy za mesiac máj 2009 vo výške 688,44 € spolu s 9%
ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 € od 11. júna 2009 do zaplatenia, náhradu mzdy za
mesiac jún 2009 vo výške 688,44 € spolu s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 € od
11. júla 2009 do zaplatenia, náhradu mzdy za mesiac júl 2009 vo výške 688,44 € spolu s 9% ročným
úrokom z omeškania zo sumy 688,44 € od 11. augusta do zaplatenia. Druhým výrokom žalobu o náhradu
mzdy vo zvyšku zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. S ohľadom na postup žalovanej súd žalobcovi
priznal nárok na náhradu mzdy za obdobie od februára 2009 do júla 2009 spolu s príslušenstvom, keď
zohľadnil žalovanou zaplatenú sumu 548,10 €. Súd považoval súdom priznanú náhradu mzdy spolu s
náhradou mzdy, ktorú úž žalovaná žalobcovi vyplatila, za dostatočnú a zodpovedajúcu účelu a funkciám
náhrady mzdy, t.j. s jej satisfakčnou, sankčnou a sociálnou funkciou. Uviedol, že náhrada mzdy už
žalovaným vyplatená za prvých 12 mesiacov spolu s náhradou mzdy priznanou súdnym rozhodnutím za
ďalších 6 mesiacov uvedené funkcie plne napĺňa a predstavuje pre žalobcu dostatočnú satisfakciu, ako
aj sociálnu ochranu, zároveň je i dostatočnou sankciou pre žalovanú za postup, ktorý zvolila pri skončení
pracovného pomeru so žalobcom. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, pretože nárok žalobcu na náhradu
mzdy za toto obdobie považoval za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobca nespĺňal
kvalifikačné predpoklady pre výkon práce u žalovanej a tiež z dôvodu, že náhrada mzdy za ďalšie
obdobie by už nespĺňala svoju sociálnu funkciu, keď žalobca ako starobný dôchodca nebol odkázaný
na príjem zo zamestnania, nesnažil sa nájsť si preto inú pre neho vhodnú prácu, ako aj z dôvodu, že
celkovú žalovanou mu vyplatenú sumu náhrady mzdy s príslušenstvom, ako aj náhrady mzdy priznanej



mu súdnym rozhodnutím, považoval na okolnosti prípadu za dostatočnú. O trovách konania rozhodol
podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Proti druhému výroku tohto rozhodnutia, ktorým súd žalobu v časti zamietol,
podal odvolanie žalobca.

2. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 28. apríla 2015 sp.zn. 9 Co 162/2015 napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods.1 a 2 O.s.p.), s
tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, na ktoré v podrobnostiach odkázal.
Dodal, že v preskúmavanom prípade by priznanie mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov vo väčšej miere,
ako to urobil súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí zásadným spôsobom, odporovalo nielen
dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti. Žalobca v priebehu konania o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného nepreukázal, že by bol ochotný vykonávať prácu
u žalovaného, nepreukázal, že sa uchádzal o zamestnanie u iného zamestnávateľa. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 4 O.s.p.

3. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“). Dôvodnosť
dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Namietal, že skutočnosti
uvedené v rozhodnutí odvolacieho súdu sú nepravdivé, nesprávne, pričom dané rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa jeho názoru odvolací súd vychádzal z nepravdivých
tvrdení žalovanej, z nesprávneho zistenia skutkového stavu prejednávanej veci a z nesprávnych záverov
súdu prvej inštancie. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za nesprávne aj z dôvodu, že odvolací
súd v stručnom a nekonkrétnom odôvodnení jeho rozhodnutia odkázal a odvolával sa na nepravdivé
a nesprávne závery uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Podrobne poukázal na skutkový a
právny stav veci. Mal za to, že mu prináleží náhrada mzdy za celú dobu trvania súdneho sporu
o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru z 25. septembra 2007. Navrhoval, aby dovolací súd
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaná považovala dovolanie žalobcu za nedôvodné a navrhovala, aby ho dovolací súd zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana
sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods.
1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru,
že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací
súd uvádza nasledovné:

6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval
v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v
konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť
dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.

7. Žalobca dovolaním napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.

8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným
v § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, až e/ a g/
O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd; nepreukázané boli tiež vady konania namietané
žalobcom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

9. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca namietal vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p., ktorú videl v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu zakladajúcom jeho
nepreskúmateľnosť. Podľa stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu 3.
decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016, nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia



neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.

10. V zmysle citovaného stanoviska bola vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľom
považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však v súlade s doterajšou
konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu prípustnosť dovolania nezakladala (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo
16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011).

11. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať
vadu v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo
také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia
k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty
môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov
(pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre
súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).

12. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňalo
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry
a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Konanie
pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku
odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak
odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v
odôvodnení iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci;
rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalobca mal na vec odlišný názor a že rozhodnutia súdov
neboli odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti
napadnutých rozhodnutí a existencii vady v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p.
13. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

14. Dovolateľ v dovolaní taktiež namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívajúcou v nesprávnom zistení skutkového stavu súdmi nižšej
inštancie. Tzv. iná vada konania v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu
nezakladala procesnú prípustnosť podaného dovolania (viď R 37/1993 a niektoré ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo
134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). Dovolací súd mohol pristúpiť k preskúmaniu
tohto dovolacieho dôvodu len v procesne prípustnom dovolaní, čo však nie je prípad prejednávanej veci.

15. Dovolateľ v dovolaní zároveň namietal, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie sú po právnej stránke
nesprávne. Nesprávne právne posúdenie veci súdom však prípustnosť dovolania nezakladalo (viď R
54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo
53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014), preto sa
týmito námietkami dovolací súd nemohol zaoberať.

16. V danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z
ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako
procesne neprípustné.

17. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.