Stredná priemyselná škola dopravná, Študentská 23, Trnava


Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 13C/20/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111202359
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2111202359.14

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou Mgr. Luciou Mizerovou v právnej veci navrhovateľa: Bc. R. D.,
narodený X.X.XXXX, H. 5, F., zastúpeného advokátom: JUDr. Dušan Kubáni, Teplická č. 121, Piešťany,
proti odporcovi: Stredná priemyselná škola dopravná Trnava, Študenstská 23, Trnava, IČO: 00 491 861,
zastúpenému advokátom: JUDr. Tatiana Chrenková, Adama Trajana 12, Piešťany, o náhradu mzdy, t
a k t o

r o z h o d o l :

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi
- 9,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 548,10 eura od 11.3.2009 do 30.12.2012,
- náhradu mzdy za mesiac február 2009 vo výške 140,34 eura spolu s 9,5% ročným úrokom z omeškania
zo sumy 140,34 eura od 11.3.2009 do zaplatenia,
- náhradu mzdy za mesiac marec 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania
zo sumy 688,44 eura od 11.4.2009 do zaplatenia,
- náhradu mzdy za mesiac apríl 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania
zo sumy 688,44 eura od 11.5.2009 do zaplatenia,
- náhradu mzdy za mesiac máj 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 688,44 eura od 11.6.2009 do zaplatenia,
- náhradu mzdy za mesiac jún 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 688,44 eura od 11.7.2009 do zaplatenia,
- náhradu mzdy za mesiac júl 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 688,44 eura od 11.8.2009 do zaplatenia.

Vo zvyšku sa návrh na náhradu mzdy zamieta.

O náhrade trov konania rozhodne súd samostatným uznesením do 30. dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 31.1.2011 domáhal, aby súd odporcu zaviazal zaplatiť
mu náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, pretože rozsudkom Okresného
súdu Trnava sp. zn. 10C/27/2008 zo dňa 2.2.2010 bolo určené, že výpoveď daná navrhovateľovi listom
odporcu zo dňa 25.9.2007 podľa § 63 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) Zákonníka práce je neplatná.
Navrhovateľ pracuje u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.9.1984 v znení jej dodatkov.
Odporca zaslal navrhovateľovi dňa 25.9.2007 výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti.
Navrhovateľ prípisom zo dňa 17.1.2008 vyslovil nesúhlas s rozviazaním pracovného pomeru a odporcovi
oznámil, že trvá na jeho ďalšej existencii. Vzhľadom na určenie neplatnosti tejto výpovede, pracovný
pomer navrhovateľa u odporcu trvá. Pretože odporca nevyplácal navrhovateľovi mesačnú mzdu od
1.2.2008, splatnú v 10. dni každého mesiaca, navrhovateľ si uplatnil voči odporcovi nárok na náhradu



nevyplatených miezd najskôr len od februára do apríla 2008, spolu s úrokom z omeškania. Navrhovateľ
vychádzal z výšky svojho priemerného mesačného zárobku 688,44 eura. V návrhu vyčíslil výšku
požadovanej náhrady mzdy s príslušenstvom.

Podaním doručeným súdu dňa 23.5.2011 navrhovateľ žiadal pripustiť zmenu návrhu na začatie konania
tak, že žiadal, aby bol odporca zaviazaný na vyplatenie náhrady mzdy za obdobie od 1.2.2008 až do
9.5.2011, spolu s príslušným úrokom z omeškania.

Uznesením č. k. 13C/20/2011-64 zo dňa 26.10.2011, súd pripustil zmenu petitu návrhu tak, že
navrhovateľ sa domáha voči odporcovi zaplatenia za mesiac február 2008 náhrady mzdy 688,44 eura
s 12,25% ročným úrokom z omeškania od 11.3.2008 až do zaplatenia; za mesiac marec 2008 náhrady
mzdy 688,44 eura s 12,25% ročným úrokom z omeškania od 11.4.2008 až do zaplatenia; za mesiac
apríl 2008 náhrady mzdy 688,44 eura s 12,25% ročným úrokom z omeškania od 11.5.2008 až do
zaplatenia; za mesiac máj 2008 náhrady mzdy 688,44 eura s 12,25% ročným úrokom z omeškania
od 11.6.2008 až do zaplatenia; za mesiac jún 2008 náhrady mzdy 688,44 eura s 12,25% ročným
úrokom z omeškania od 11.7.2008 až do zaplatenia; za mesiac júl 2008 náhrady mzdy 688,44 eura s
12,25% ročným úrokom z omeškania od 11.8.2008 až do zaplatenia; za mesiac august 2008 náhrady
mzdy 688,44 eura s 12,25% ročným úrokom z omeškania od 11.9.2008 až do zaplatenia; za mesiac
september 2008 náhrady mzdy 688,44 eura s 12,25% ročným úrokom z omeškania od 11.10.2008 až do
zaplatenia; za mesiac október 2008 náhrady mzdy 688,44 eura s 11,75% ročným úrokom z omeškania
od 11.11.2008 až do zaplatenia; za mesiac november 2008 náhrady mzdy 688,44 eura s 11,25%
ročným úrokom z omeškania od 11.12.2008 až do zaplatenia; za mesiac december 2008 náhrady
mzdy 688,44 eura s 10,50% ročným úrokom z omeškania od 11.1.2009 až do zaplatenia; za mesiac
január 2009 náhrady mzdy 688,44 eura s 10,00% ročným úrokom z omeškania od 11.2.2009 až do
zaplatenia; za mesiac február 2009 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,50% ročným úrokom z omeškania od
11.3.2009 až do zaplatenia; za mesiac marec 2009 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,25% ročným úrokom
z omeškania od 11.4.2009 až do zaplatenia; za mesiac apríl 2009 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,25%
ročným úrokom z omeškania od 11.5.2009 až do zaplatenia; za mesiac máj 2009 náhrady mzdy 688,44
eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.6.2009 až do zaplatenia; za mesiac jún 2009 náhrady
mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.7.2009 až do zaplatenia; za mesiac júl
2009 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.8.2009 až do zaplatenia;
za mesiac august 2009 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.9.2009
až do zaplatenia; za mesiac september 2009 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z
omeškania od 11.10.2009 až do zaplatenia; za mesiac október 2009 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00%
ročným úrokom z omeškania od 11.11.2009 až do zaplatenia; za mesiac november 2009 náhrady
mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.12.2009 až do zaplatenia; za mesiac
december 2009 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.1.2010 až do
zaplatenia; za mesiac január 2010 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania
od 11.2.2010 až do zaplatenia, za mesiac február 2010 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným
úrokom z omeškania od 11.3.2010 až do zaplatenia, za mesiac marec 2010 náhrady mzdy 688,44 eura
s 9,00% ročným úrokom od z omeškania 11.4.2010 až do zaplatenia, za mesiac apríl 2010 náhrady
mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.5.2010 až do zaplatenia, za mesiac máj
2010 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.6.2010 až do zaplatenia,
za mesiac jún 2010 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.7.2010 až
do zaplatenia, za mesiac júl 2010 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od
11.8.2010 až do zaplatenia, za mesiac august 2010 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom
z omeškania od 11.9.2010 až do zaplatenia, za mesiac september 2010 náhrady mzdy 688,44 eura s
9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.10.2010 až do zaplatenia, za mesiac október 2010 náhrady
mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.11.2010 až do zaplatenia, za mesiac
november 2010 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.12.2010 až
do zaplatenia, za mesiac december 2010 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z
omeškania od 11.1.2011 až do zaplatenia, za mesiac január 2011 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00%
ročným úrokom z omeškania od 11.2.2011 až do zaplatenia; za mesiac február 2011 náhrady mzdy
688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.3.2011 až do zaplatenia; za mesiac marec 2011
náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.4.2011 až do zaplatenia; za
mesiac apríl 2011 náhrady mzdy 688,44 eura s 9,00% ročným úrokom z omeškania od 11.5.2011 až do
zaplatenia; za obdobie od 1.5.2011 do 09.05.2011 náhrady mzdy 187,76 eura s 9,00% ročným úrokom
z omeškania od 11.6.2011 až do zaplatenia. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania a



právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil. Uviedol, že od podania návrhu vo veci neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, do právoplatného rozhodnutia prešlo veľmi dlhé obdobie a navrhovateľ
sa domáha náhrady mzdy za 39 mesiacov. Odporca ako školské zariadenie nedisponuje takými
finančnými prostriedkami, aby bol schopný uspokojiť požiadavku navrhovateľa. Naviac výpoveď daná
navrhovateľovi bola neplatná len z dôvodu nedostatku hmotnoprávnych podmienok. Podľa odporcu bol
navrhovateľ v období, za ktoré žiada náhradu mzdy aj v pracovnom pomere. Navrhovateľ sa mohol
zapojiť v rozhodnom období do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných, čo
však neučinil bez dôvodu hodného osobitného zreteľa. Odporca preto navrhoval, aby súd navrhovateľovi
nepriznal náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov, v súlade s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka
práce.

V priebehu konania odporca zaplatil navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2008 do 31.1.2009
v celkovej výške 8.261,28 eura. Zároveň odporca zaplatil navrhovateľovi aj príslušný úrok z omeškania
zo sumy vyplatenej náhrady mzdy za toho obdobie, a to dňa 12.3.2012 v sume 2.584,30 eura a dňa
26.3.2012 sumu 890,414 eura Navrhovateľ preto vzal návrh v tejto časti uplatnenej náhrady mzdy späť,
s čím odporca súhlasil. Uznesením č. k. 13C/20/2011-138 zo dňa 14.8.2012 bolo preto konanie v časti o
zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 1.2.2008 do 31.1.2009 vo výške 8.261,28 eura s príslušenstvom
zastavené. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.9.2012.

Súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 13C/20/2011-187 zo dňa 14.11.2012, ktorým s poukazom
na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011 návrhu navrhovateľa v celom
rozsahu vyhovel a žiadosti odporcu o nepriznanie náhrady mzdy prevyšujúcej 12 mesiacov nevyhovel,
keď rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 688,44 € s 9,50%-
ným ročným úrokom z omeškania od 11.3.2009 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,25 %-ným ročným
úrokom z omeškania od 11.4.2009 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,25 %-ným ročným úrokom z
omeškania od 11.5.2009 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania
od 11.6.2009 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.7.2009
do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.8.2009 do zaplatenia,
vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.9.2009 do zaplatenia, vo výške
688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.10.2009 do zaplatenia, vo výške 688,44
€ s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.11.2009 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00
%-ným ročným úrokom z omeškania od 11.12.2009 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným
ročným úrokom z omeškania od 11.1.2010 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným
úrokom z omeškania od 11.2.2010 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z
omeškania od 11.3.2010 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania
od 11.4.2010 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.5.2010
do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.6.2010 do zaplatenia,
vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.7.2010 do zaplatenia, vo výške
688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.8.2010 do zaplatenia, vo výške 688,44
€ s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.9.2010 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00
%-ným ročným úrokom z omeškania od 11.10.2010 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným
ročným úrokom z omeškania od 11.11.2010 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným
úrokom z omeškania od 11.12.2010 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z
omeškania od 11.1.2011 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania
od 11.2.2011 do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.3.2011
do zaplatenia, vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.4.2011 do zaplatenia,
vo výške 688,44 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.5.2011 do zaplatenia, vo výške
187,76 € s 9,00 %-ným ročným úrokom z omeškania od 11.6.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Zároveň odporcu zaviazal na náhradu trov konania.

Na základe odvolania odporcu bol tento rozsudok uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.
9Co/47/2013-220 zo dňa 11.6.2013 zrušený a vec bola vrátená súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy, je neplatné
skončenie pracovného pomeru výpoveďou a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Účelom náhrady mzdy je reparovanie ujmy, ktorú zamestnanec utrpel v dôsledku toho, že zamestnávateľ



mu po neplatnom skončení pracovného pomeru prestal prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy
napriek tomu, že zamestnanec trval na ďalšom zamestnávaní a bol ochotný a schopný prácu podľa
pracovnej zmluvy vykonávať. Súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za čas od
1.2.2009 do 9.5.2011, teda za čas presahujúci 12 mesiacov po neplatnom skončení pracovného pomeru.
Odporca, zamestnávateľ navrhovateľa podal žiadosť v priebehu konania, aby súd za čas presahujúci
12 mesiacov náhradu mzdy primerane znížil, prípadne náhradu mzdy navrhovateľovi vôbec nepriznal. S
touto žiadosťou sa súd prvého stupňa nevyporiadal, neuviedol, prečo náhradu mzdy navrhovateľovi za
čas presahujúci 12 mesiacov primerane neznížil, prípadne vôbec nepriznal. Rozhodnutie súdu prvého
stupňa v časti o vyhovení návrhu navrhovateľa na priznanie náhrady mzdy za obdobie od 1.2.2009
do 9.5.2011 je nepreskúmateľné. Neobsahuje úvahy súdu, z akých dôvodov dospel k záveru, že
navrhovateľovi možno za tento čas priznať náhradu mzdy v plnej uplatnenej výške. Pri posudzovaní
nároku navrhovateľa na náhradu mzdy voči odporcovi za čas presahujúci 12 mesiacov je súd povinný
prihliadať i na skutočnosť, či navrhovateľ nemal iný príjem, či v rozhodnom období si hľadal zamestnanie
u iného zamestnávateľa, opätovne sa u odporcu uchádzal o prideľovanie práce. Súd prvého stupňa
musí posúdiť i príjem navrhovateľa titulom starobného dôchodku. Navrhovateľ predložil list odporcu zo
dňa 3.1.2013, podľa ktorého mzdová učtáreň zaslala navrhovateľovi čiastočné finančné prostriedky vo
výške 548,10 eura. Vyúčtovanie 3.742,20 eura je označené v tomto liste ako náhrada mzdy za 2/2009
až 6/2009, teda 688,44 x 5 plus za 7/2009 vo výške 300 eur. Z týchto súm je odpočítané poistné, daň a
konečná suma 548,10 eur podľa tohto oznámenia bola zaslaná dňa 28.12.2012 na účet navrhovateľa.
Súd prvého stupňa sa musí vysporiadať s týmto oznámením odporcu adresovaným navrhovateľovi, ktoré
je založené na čl. 211 spisu. V ďalšom konaní súd prvého stupňa sa musí vysporiadať so žiadosťou
odporcu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ako aj s otázkou, či sa navrhovateľ v rozhodnom období
uchádzal o zamestnanie u iného zamestnávateľa, s otázkou príjmov navrhovateľa titulom starobného
dôchodku, ako aj s oznámením odporcu zo dňa 3.1.2013 o poukázaní finančných prostriedkov na účet
navrhovateľa.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom navrhovateľa, odporcu, oboznámením sa s listinnými
dôkazmi a to: pracovnou zmluvou zo dňa 1.9.1984, listom navrhovateľa zo dňa 17.1.2008 a
podacím lístkom, listom navrhovateľa zo dňa 9.12.2010, rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k.
10C/27/2008-408 zo dňa 2.2.2010, rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/130/2010-491
zo dňa 22.3.2010, oznámením odporcu zo dňa 15.2.2011, kolektívnou zmluvou zo dňa 31.1.2007,
protokolmi Strednej priemyselnej školy dopravnej Trnava - výkazom k správe o hospodárení za rok
2009, výkazom k správe o hospodárení za rok 2010 a výkazom k správe o hospodárení za rok 2011,
potvrdením Prima banka Slovensko, a.s., výpisom z účtu UniCredit Bank zo dňa 12.3.2012, uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/304/2011-756 zo dňa 31.5.2012, uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011, rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 8C/27/2008-830
zo dňa 30.11.2012, oznámením odporcu navrhovateľovi zo dňa 3.1.2013, dokladmi preukazujúcimi
najvyššie dosiahnuté vzdelanie navrhovateľa, odpoveďou Strednej priemyselnej školy dopravnej zo
dňa 7.12.2000, potvrdením Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 10.10.2014, oznámením
ÚPSVaR Trnava zo dňa 1.3.2011, rozhodnutiami Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava, ktorými
bol navrhovateľovi priznaný a zvyšovaný starobný dôchodok, vyjadrením odporcu zo dňa 12.9.2014,
rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 18Cpr/1/2011-307 zo dňa 10.6.2013 a rozsudkom Krajského
súdu v Trnave č. k. 24CoPr/3/2013-361 zo dňa 22.1.2014, pričom zistil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ po čiastočnom zaplatení požadovanej náhrady mzdy odporcom za obdobie od 1.2.2008
do 31.1.2009 a zastavení konania súdom v tejto časti uviedol, že od odporcu naďalej požaduje
náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2009 do 9.5.2011, t. j. do doby právoplatného skončenia súdneho
konania o neplatnosť výpovede. Navrhovateľ od 1.2.2008 u odporcu nepracuje. Je starobný dôchodca,
rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa 2.11.2006, mu bol priznaný
starobný dôchodok v sume 13.102 Sk, t. j. 434,91 eura. Uviedol, že sa sústavne žiadal do práce,
vyslovil nesúhlas s rozviazaním pracovného pomeru a odporcovi oznámil, že trvá na pracovnom pomere,
neustále sa domáhal, aby bol zaradený do pracovného pomeru, na čo žalovaný reagoval tak, že mu
zakázal vstup do práce. V konaní navrhovateľ uviedol, že pokiaľ ide o žiadosť odporcu na nepriznanie
náhrady mzdy za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov, s týmto nesúhlasí, pretože odporca už v čase
vyhotovenia výpovede, ako aj počas celého konania o určenie neplatnosti výpovede veľmi dobre vedel,
že výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti zo dňa 25.9.2007 nebola vopred prejednaná
so zástupcami odborov, ako aj to, že u odporcu sa neuskutočnili organizačné zmeny oprávňujúce ho
uplatniť voči navrhovateľovi výpoveď. Napriek tomu v súdnom spore na Okresnom súde Trnava pod sp.



zn. 10C/27/2008 (ako aj v spore sp. zn. 8C/27/2008 týkajúceho sa Bc. V. N.) uviedol, že prerokovanie
výpovede s odborovým orgánom sa konalo dňa 25.9.2007 v dopoludňajších hodinách, konkrétne
okolo 9.00 hod., čo však bolo vyvrátené výpoveďami svedkov. Napriek tomu odporca nepochopiteľne
trval na platnosti výpovede a na zbytočnom vedení a pokračovaní súdneho sporu o neplatnosť
výpovede. Na rozpor výpovede zo dňa 25.9.2007 s platnými právnymi predpismi navrhovateľ odporcu
upozornil listom zo dňa 17.1.2008, pričom ho informoval, že bude od neho požadovať náhradu mzdy
od začiatku neplatnej výpovede až do doby, kedy mu umožní pokračovať v práci. Odporca teda napriek
tomu, že vedel, že výpoveď je neplatná, účelovo, vedome, úmyselne, neekonomicky, nezodpovedne
a neracionálne pokračoval v súdnom spore o jej neplatnosť, podával návrhy na vypočutie svedkov,
ktorí nepotvrdili jeho nepravdivé tvrdenia, nevypovedal v predmetnom súdnom konaní pravdivo a
svojimi nepravdivými tvrdeniami zavádzal súd, čím zbytočne predlžoval trvanie súdneho sporu, zvyšoval
súdne trovy ako aj oprávnené nároky navrhovateľa na náhradu mzdy voči odporcovi, namiesto toho,
aby navrhovateľovi umožnil čo najskôr sa zapojiť do pracovného pomeru. Odporca navrhovateľovi
nevyplácal náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2008 do 9.5.2011, t. j. za cca 39 mesiacov, čím poškodil
navrhovateľa a jeho rodinu vo finančnej a psychickej oblasti. Zbytočná dĺžka doby trvania súdneho
sporu o neplatnosť výpovede v trvaní 39 mesiacov bola spôsobená konaním odporcu. Keďže odporca
vedel, že výpoveď je neplatná, mal súdny spor sp. zn. 10C/27/2008 čo najskôr ukončiť a zbytočne ho
nepredlžovať nepravdivými výpoveďami, predvolávaním svedkov a podaním odvolania proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 10C/27/2008-408 zo dňa 2.2.2010. Odporca úmyselne predlžuje aj tento
súdny spor, zvyšuje vymáhaný nárok o príslušenstvo istiny, súdne trovy a trovy právneho zastúpenia.
Súd by mal preskúmať úmyselné konanie odporcu a vziať do úvahy postoj odporcu od začiatku súdneho
sporu a v priebehu konania o neplatnosť výpovede zo dňa 25.9.2007, ako sa odporca správal na
súdnych pojednávaniach, ako viedol konanie o neplatnosť výpovede, že vedome uviedol nepravdivé
skutočnosti, keď mal vedomosť o tom, že predmetná výpoveď nebola prerokovaná o 9.00 hod., ale
až cez veľkú obedňajšiu prestávku, teda až po doručení výpovede navrhovateľovi, odporca pred
daním výpovede výpoveď neprejednal s odborovou organizáciou a u odporcu neexistovala organizačná
zmena. Súd by mal zohľadniť, že odporca nevypovedal pravdivo, zbytočne predlžoval súdne konanie
nepravdivými tvrdeniami a výpoveďami a predvolávaním svedkov, ako aj podaním odvolania proti
rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 10C/27/2008 zo dňa 2.2.2010, čím sa konanie predĺžilo o
ďalších cca 14 mesiacov, pričom ak by sa neodvolal, navrhovateľ mohol už od 10.5.2011 nastúpiť do
práce. Odporca v zmysle príslušných ustanovení z. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom
záujme (§ 8 ods. 1 písm. a/, b/ ods. 2 písm. a/, g/), nedodržiaval zákony a všeobecne záväzné právne
predpisy podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, nerešpektoval a nechránil ľudskú dôstojnosť a
ľudské práva, nekonal a nerozhodoval nestranne a objektívne, svojím konaním znižoval svoju dôstojnosť
vo vzťahu k vykonávanej funkcii, poskytoval a uvádzal nepravdivé vyhlásenia, maril spravodlivosť,
svojím konaním spôsobil nevyplatenie náhrady mzdy navrhovateľovi za cca 39 mesiacov od 1.2.2008
do 9.5.2011, úmyselne zavádzal konajúci súd a navrhovateľa, z jeho strany išlo o nehospodárne
vedenie konania o neplatnosť mzdy, odporca poškodzoval navrhovateľa v jeho zákonných finančných
nárokoch, konanie odporcu v tomto súdnom spore bolo v rozpore s dobrými mravmi, viedlo k zvyšovaniu
trov konania a trov právneho zastúpenia, že konanie odporcu pritom bolo vedomé a úmyselné, nie
nedbanlivostné, preto by súd nemal vyhovieť jeho žiadosti o nepriznanie náhrady mzdy, pretože by sa
tým legalizovalo a konvalidovalo úmyselné a vedomé konanie odporcu a navrhovateľ bol by poškodený
vo svojich oprávnených nárokoch. Navrhovateľ tiež poukázal na to, že proti odporcovi boli podané
ďalšie žaloby o neplatnosť výpovede, o náhradu mzdy, či antidiskriminačná žaloba (navrhovateľa sa
týkajú ďalšie štyri konania pod sp. zn. 10C/27/2008, sp. zn. 21C/69/2011, sp. zn. 10Cpr/1/2011, sp. zn.
18Cpr/1/2011). Odporca nepostupuje v súlade so zákonmi ani voči ďalšiemu svojmu pedagogickému
zamestnancovi Bc. H. ktorý voči odporcovi podal zatiaľ celkom 9 žalôb. Uvedené signalizuje, že zo
strany odporcu, nie sú voči týmto dvom zamestnancom dodržiavané platné právne predpisy. Poukazoval
na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR publikované v bulletine bývalého Najvyššieho súdu ČR pod
sp. zn. B 8/1994, podľa ktorého k zníženiu náhrady mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka
práce môže súd pristúpiť len vtedy , ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dovodiť,
že pracovník sa mohol zapojiť do práce u inej organizácie za podmienok v zásade rovnocenných
alebo dokonca výhodnejších než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby organizácia
plnila svoju povinnosť prideľovať mu prácu. Pre navrhovateľa vzhľadom na jeho vek 67 rokov, ako aj
vysokú nezamestnanosť v SR, rovnocennú alebo výhodnejšiu prácu než akú mal u odporcu, nie je
možné nájsť. Skutočnosť, že navrhovateľ je na dôchodku, mu nemôže byť na ujmu, pretože odporca
spôsobil tento protiprávny stav a jeho vinou bola navrhovateľovi spôsobená škoda vo výške odporcom
nevyplatenej mzdy. Výška starobného dôchodku navrhovateľa nedosahuje výšku mesačnej mzdy, ktorú



by navrhovateľ u odporcu v prípade riadneho výkonu práce dostával. Navyše odporca dal navrhovateľovi
dňa 21.6.2011 opäť ďalšiu výpoveď z pracovného pomeru, ktorú navrhovateľ napadol žalobou vedenou
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 18Cpr/1/2011. O obdobnej výpovedi danej zamestnancovi Bc.
H. N. bolo rozhodnuté v konaní sp. zn. 12C/79/2011, kde bolo určené, že táto výpoveď je neplatná, z
čoho podľa navrhovateľa vyplýva podozrenie, že odporca účelovo koná v rozpore s platnými právnymi
predpismi, v rozpore s dobrými mravmi a čl. 36 písm. b) Ústavy SR, t. j. že zo strany odporcu sa jedná
o svojvoľné prepúšťanie zo zamestnania. Podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, neplatnosť právneho
úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi
následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť. V prípade, že by sa
súd konajúci o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zameral v prvom rade na doručenie výpovede
odporcom navrhovateľovi, na prejednanie výpovede zo zástupcami odborov pred jej doručením a na
preukázanie organizačnej zmeny odporcu, mohol rozhodnúť v čo najkratšom čase, už na štvrtom alebo
piatom pojednávaní. Bolo by preto zo strany súdu nespravodlivé, ak by žiadosti odporcu o nepriznanie
náhrady mzdy hoci aj čiastočne vyhovel. Podľa navrhovateľa sa zo strany odporcu sa jedná o úmyselné
protiprávne konanie s cieľom spôsobiť navrhovateľovi škodu rovnajúcu sa výške priemerného platu
navrhovateľa za dobu trvania súdneho sporu o neplatnosť výpovede, ide o konanie v rozpore so
Zákonom o výkone práce vo verejnom záujme, Zákonníkom práce a Trestným zákonom. Pokiaľ ide o
vyjadrenie odporcu, že nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na uspokojenie požiadavky
navrhovateľa, navrhovateľ poukázal na to, že odporca disponuje dostatočnými voľnými finančnými
prostriedkami na zaplatenie požadovanej náhrady mzdy, pretože podľa výkazu k správe o hospodárení
za rok 2009 odporca nevyčerpané prostriedky z roku 2008 vo výške 16.795 eur presunul do roku 2009 a
nevyčerpané prostriedky za rok 2009 v sume 10.327 eur presunul do roku 2010, podľa výkazu k správe
o hospodárení za rok 2010 presunul nevyčerpané prostriedky za rok 2010 v sume 30.000 eur do roku
2011 a podľa výkazu k správe o hospodárení za rok 2011 presunul nevyčerpané finančné prostriedky
z roku 2011 v sume 33.538 do roku 2012, o čom navrhovateľ predložil príslušné výkazy za rok 2009,
2010 a 2011. Odporca je tiež právne zastúpený v prebiehajúcich celkom 14 súdnych sporoch, teda musí
mať dostatok finančných zdrojov na úhradu trov konaní a trov právneho zastúpenia. Odporca počas
trvania súdneho sporu vyplácal svojim zamestnancom odmeny a osobné príplatky, preplácal svojim
zamestnancom nadčasy, prijímal nových zamestnancov do pracovného pomeru, z čoho vyplýva, že mal
a má dostatok finančných prostriedkov. Odporca si vzhľadom na výsledok sporu o neplatnosť výpovede
mal vytvoriť finančnú rezervu, pričom z predložených výkazov za roky 2009, 2010 a 2011 vyplýva, že
odporca si takúto rezervu aj vytvoril, vytvára a šetrí finančné prostriedky na vyplatenie náhrady mzdy
navrhovateľovi. Podľa ust. § 14 ods. 9 písm. q) a ust. § 54 ods. 3 opatrenia Ministerstva financií SR z
8.8.2007 č. MF/16786/2007-31 v znení opatrenia MF SR zo dňa 9.12.2009 č. MF/24240/2009-31 a v
znení opatrenia MF SR z 13.12.2012 č. MF/19324/2012-31, je odporca z dôvodu, že sa voči nemu vedú
súdne spory povinný vytvoriť si na tento účel finančné rezervy. Z toho vyplýva, že tvrdenie odporcu, že
nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami je nepravdivé a zavádzajúce. Pokiaľ ide o tvrdenie
odporcu, že navrhovateľ bol v období, za ktoré žiada náhradu mzdy zamestnaný, ide o nepravdivé
tvrdenie, čím sa odporca snaží navrhovateľa poškodiť v jeho zákonných nárokoch na náhradu mzdy a
v zamestnaní. Odporca toto svoje nepravdivé tvrdenie nedoložil a nepreukázal. K argumentu odporcu,
že navrhovateľ sa mal zapojiť v rozhodnom období do práce u iného zamestnávateľa, navrhovateľ
uviedol, že pre navrhovateľa vzhľadom na jeho vek 67 rokov ako aj pre vysokú nezamestnanosť, nie
je jednoduché nájsť si prácu za podmienok v zásade rovnocenných aké mal u odporcu. Navrhovateľ
odporcovi prípisom zo dňa 17.1.2008 oznámil svoj nesúhlas s rozviazaním pracovného pomeru a svoje
trvanie na jeho ďalšej existencii. Navrhovateľ počas trvania pracovného sporu nebol nikde zamestnaný.
Odporca preukázateľne mal v rokoch 2008, 2009 a 2010 prebytočné financie, ktoré si presúva z
jednotlivých predchádzajúcich rokov na nasledujúce roky, z ktorých môže nároky navrhovateľa uspokojiť.
Keďže žiadosť odporcu o nepriznanie náhrady mzdy prevyšujúcej 12 mesiacov neobsahuje žiadne
vážne a opodstatnené skutočnosti a dôvody, navrhovateľ žiadal, aby súd jeho žiadosti nevyhovel a
zamietol ju ako nedôvodnú. Navrhovateľ poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Trnave v identickej
právnej veci vedenej pod č. k. 23Co/304/2011-756 zo dňa 31.5.2012, podľa ktorého súd môže na
žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť len výnimočne,
a to len v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Každý je povinný znášať
dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti, teda §
79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo
poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať
protiprávne. Súd by mal preto návrhu navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy za zostávajúce obdobie



od 1.2.2009 do 9.5.2011 vyhovieť v plnej výške. Navrhovateľ poukazoval na to, že v identickom súdnom
spore o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, prebiehajúcom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.
8C/27/2008, súd zaviazal odporcu zaplatiť svojmu pedagogickému zamestnancovi okrem zákonných
12 mesiacov aj náhradu mzdy za ďalších 9 mesiacov, pričom voči rozsudku prvostupňového súdu bolo
podané odvolanie a odvolací súd v uznesení sp. zn. 23Co/304/2011 uviedol, že priznaná náhrada mzdy
je nepostačujúca, povinnosť zapojiť sa do práce alebo prihliadať k tomu, že žalobca má príjem, nie
je možné zohľadňovať, a to v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien po roku 1989. Interpretácia
vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
zapojiť sa do pracovného pomeru u iného zamestnávateľa, alebo že zamestnanec, s ktorým bol neplatne
skončený pracovný pomer nemôže mať iný príjem, napr. dôchodok, je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, pretože táto povinnosť, alebo zákaz či obmedzenie neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti, alebo
nejestvujúceho zákazu nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia,
prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu
významu normatívneho textu obsiahnutého v § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak,
že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane
znížiť len výnimočne, a to v prípadoch ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, zaručeného v ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad chráni hodnotu slobody, ktorej zodpovedá poskytnutie
ochrany proti bezpráviu a naplnenia všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný
znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti tzn.,
že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo
poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať
protiprávne. Navrhovateľ vzhľadom na uvedené rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 23Co/304/2011
a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010 bol toho názoru, že zistený skutkový stav
neumožňuje navrhovateľovi náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nepriznať, a to nielen z
dôvodu nepreukázania splnenia podmienok, ale aj z dôvodu nesprávnej interpretácie týchto podmienok.
Okresný súd Trnava v tejto obdobnej právnej veci sp. zn. 8C/27/2008 nakoniec zaviazal odporcu vyplatiť
svojmu zamestnancovi náhradu mzdy s príslušenstvom za celú dobu 39 mesiacov, tento rozsudok je
právoplatný. Dôvody uvedené v žiadosti odporcu o nepriznanie náhrady mzdy sú nepravdivé, tento úkon
odporcu nebol urobený vážne, určito a zrozumiteľne a prieči sa dobrým mravom, čiže je v rozpore s
ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Preto je právny úkon odporcu - žiadosť o nepriznanie náhrady
mzdy zo dňa 6.12.2012 neplatný a právne irelevantný. Nepravdivé je tvrdenie odporcu, že navrhovateľ
neprejavil záujem sa zamestnať. Navrhovateľ predovšetkým počas súdneho sporu takúto povinnosť
nemá. Napriek tomu, navrhovateľ o výkon práce u odporcu záujem mal a má, čo preukazuje tým, že
po doručení výpovede z pracovného pomeru zo dňa 25.9.2007, odporcovi svojím prípisom zo dňa
17.1.2008 oznámil nesúhlas s rozviazaním pracovného pomeru a skutočnosť, že trvá na jeho ďalšej
existencii a aby odporca navrhovateľa ďalej zamestnával. Týmto navrhovateľ dostatočne prejavil záujem
o prácu. Odporca mal potom navrhovateľa vyzvať k nástupu do práce, čo však neurobil. Súd by nemal
žiadosti odporcu o nepriznanie náhrady mzdy vyhovieť, pretože by tým konvalidoval úmyselné a vedomé
protiprávne konanie odporcu a poškodil by navrhovateľa v jeho oprávnených nárokoch. Ustanovenie § 79
ods. 1 Zákonníka práce obsahuje povinnosť organizácie poskytnúť pracovníkovi náhradu mzdy, ktorá má
podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu sankčnú povahu voči organizácii, ktorá musí plniť zamestnancovi
náhradu mzdy preto, že nesprávne s ním rozviazala pracovný pomer a nie preto, že jej zavinením
pracovník nepracoval. V danom prípade odporcom už vyplatená náhrada mzdy z titulu neplatného
skončenia pracovného pomeru je nedostatočná sankcia z úmyselne bezdôvodnej výpovede a takáto
náhrada mzdy má charakter satisfakčný voči navrhovateľovi. Tým, že odporca navrhovateľovi neumožnil
vykonávať prácu a navrhovateľ nedostával od odporcu mzdu a konajúcim súdom by navrhovateľovi za
obdobie od januára 2008 do mája 2011 nebola priznaná náhrada mzdy s príslušenstvom, došlo by k
spôsobeniu škody navrhovateľovi. Je nesprávne tvrdenie odporcu, že navrhovateľ nemohol u odporcu
vykonávať prácu učiteľa strednej školy, keď nespĺňa zákonom predpísané vzdelanie a že odporca
nemohol navrhovateľovi prideľovať prácu a ani nemal možnosť ho preradiť na inú prácu. Tieto tvrdenia
odporcu nie sú ničím podložené a preukázané a o takejto skutočnosti nebolo nikým rozhodnuté. Na
navrhovateľa sa podľa platných právnych predpisov vzťahuje výnimka zo vzdelania. Navyše u odporcu
existujú nadčasové hodiny, ktoré môže navrhovateľ u odporcu vyučovať. Odporca navrhovateľovi
neponúkol žiadnu prácu, hoci u odporcu takáto možnosť existovala. Navrhovateľ poukázal na to, že
odporca po svojom odvolaní zo dňa 31.12.2012 proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 13C/20/2011
navrhovateľovi dňa 3.1.2013 písomne oznámil, že mu vyplatil ďalšiu náhradu mzdy za obdobie 2/2009
do 6/2009 a čiastočnú náhradu mzdy za obdobie 7/2009 bez príslušenstva. Navrhovateľ potvrdil, že



dňa 31.12.2012 mu bola odporcom uhradená suma 548,10 eura. Podľa uvedeného oznámenia mal
odporca uhradiť navrhovateľovi za obdobie od 2/2009 do 6/2009 a čiastočne za júl 2009 celkove sumu
3.742,20 eura, hoci navrhovateľovi bola dňa 31.12.2012 skutočne zaplatená len suma 548,10 eura.
Odporca zo sumy 3.742,20 eura bez súhlasu navrhovateľa dňa 28.12.2012, t. j. po vyše troch rokoch,
vykonal úhradu poistného a dane za obdobie 2/2009 - čiastočne 7/2009 a bez súhlasu navrhovateľa dňa
28.12.2012 vykonal z tejto sumy úhradu poistného a dane za obdobie február 2008 až január 2009, t. j.
za obdobie týkajúce sa obdobia spred vyše štyroch rokov. Odporca navrhovateľovi nepriznal z náhrady
mzdy za február 2009 až čiastočne júl 2009 príslušenstvo, t. j. ročný úrok z omeškania. Navrhovateľ
nesúhlasil s postupom odporcu, ktorým z údajne vyplatenej náhrady mzdy zo sumy 3.742,20 eura
bez súhlasu navrhovateľa po troch, resp. štyroch rokoch vyplatil navrhovateľovi dňa 31.12.2012 len
sumu 548,10 eura a použil tak sumu 3.742,20 eura na úhradu podlžností odporcu voči VšZP, Sociálnej
poisťovni a daňovému úradu za obdobie 2/2008 až 1/2009 a za obdobie 2/2009 až 7/2009. Navrhovateľ
voči VšZP, Soc. poisťovni a daňovému úradu ako zamestnanec odporcu nemal žiadne povinnosti.
Povinnosť úhrady platieb poistného a daní za zamestnanca má len odporca. Navrhovateľ voči takémuto
postupu odporcu vzniesol námietku premlčania. Navyše v prípise odporcu zo dňa 3.1.2013 nie je presne
a jasne uvedená špecifikácia, akého obdobia sa jednotlivé údajne vykonané zrazené sumy týkajú.
Navrhovateľ nesúhlasí, aby si odporca náhradu mzdy navrhovateľa započítal na odvodové povinnosti
odporcu voči poisťovniam, pretože takýto postup je podľa platných právnych predpisov (nariadenia vlády
SR č. 268/2009 Z. z., podľa ktorého základná suma, ktorá sa nesmie zraziť zamestnancovi z jeho
mesačnej mzdy je 60% životného minima, ako aj s ust. §276 - § 278 O.s.p.) a súdnych rozhodnutí
(R 14/1997) neprípustný. Odporca v skutočnosti navrhovateľovi žiadnu náhradu mzdy za obdobie
2/2009 - 6/2009 a čiastočne 7/2009 v sume 3.742,20 eura nezaplatil, vyplatil mu len sumu 548,10
eura, a to až po vydaní rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C/20/2011 zo dňa 14.11.2012,
dňa 31.12.2012. Tým, že odporca uhradil navrhovateľovi náhradu z neplatného rozviazania pracovného
pomeru po podaní žiadosti zo dňa 6.2.2012 o nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov,
sám odporca znegoval vážnosť a úmysel svojej žiadosti a tým preukázal jej neopodstatnenosť, čím
zároveň žiadosť o nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov anuloval, čím sa však
odvolací súd vo svojom uznesení č. k. 9Co/47/2013 vôbec nezaoberal. Preto by súd žiadosť odporcu
zo dňa 6.2.2012 na nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, ako nulitný a právne
irelevantný právny úkon, nemal brať v úvahu. Vo svojom pôvodnom rozhodnutí prvostupňový súd
správne nevyhovel žiadosti odporcu o nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov a
posúdil ju ako nedôvodnú. Navrhovateľ uviedol, že náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce
nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú pracovník nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu organizácia
znemožnila konať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ku ktorej bol tiež schopný
a ochotný, ale má povahu satisfakcie voči pracovníkovi a súčasne aj sankcie voči organizácii, ktorá
bezdôvodne pristúpila k výpovedi z pracovného pomeru. Poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011, z ktorého vyplýva, že ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce
prvá časť vety za bodkočiarkou (od účinnosti novely Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 347/2007
t. j. od 1.9.2007, bola táto časť vety zo zákona vypustená) je takmer totožné s ustanovením § 61
ods. 2 časť vety za bodkočiarkou zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinného od 1.1.1966 do
31.3.2002. Znenie § 61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce o možnosti zamestnávateľa požiadať
o zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy, vrátane kritérií pre takéto rozhodovanie, bolo do tohto
zákona včlenené novelou zákonom č. 20/1975 Zb. s účinnosťou od 1.7.1975. Účelom tejto úpravy bolo
pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerane úsilie aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa do
práce u iného zamestnávateľa. Vzhľadom na toto rozhodnutie Najvyššieho súdu ako aj rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/304/2011 zo dňa 31.5.2012, odvolací súd v tejto veci vo svojom
uznesení č. k. 9Co/57/2013-220 zo dňa 11.6.2013 interpretoval ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka
práce spôsobom, akým ho interpretovala pôvodná judikatúra k predchádzajúcemu Zákonníku práce
predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť. Zo skutočnosti, že navrhovateľ nepožiadal o zaradenie
do evidencie uchádzačov o zamestnanie nemožno vyvodiť záver, že jeho konanie bolo účelové a
preukazuje jeho neochotu pracovať. Ústava SR v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo
nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Interpretácia
vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
zapojiť sa do pracovného procesu u iného zamestnávateľa, alebo že zamestnanec, s ktorým bol neplatne
skončený pracovný pomer nemôže mať iný príjem, napr. dôchodok, je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,
pretože takáto povinnosť zamestnanca alebo zákaz neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti alebo zákazu
nemožno pre zamestnanca vyvodzovať nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania
náhrady mzdy. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť



zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť len výnimočne, a to
v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v
rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ods. 2 Zákonníka práce. Vzhľadom na to, zistený skutkový
stav neumožňuje navrhovateľovi za čas presahujúci 12 mesiacov náhradu mzdy nepriznať, a to nielen z
dôvodu nepreukázania podmienok podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ale aj z dôvodu nesprávnej
interpretácie týchto podmienok. Krajský súd v Trnave vo svojom uznesení sp. zn. 9Co/47/2013 zo dňa
11.6.2013 nesprávne interpretoval podmienky aplikácie hmotného práva na zistený skutkový stav veci.
Skutočnosť, že navrhovateľ je na dôchodku, nemôže byť na ujmu navrhovateľa, pretože vinou odporcu
bola navrhovateľovi spôsobená škoda vo výške odporcom nevyplatenej náhrady mzdy a u odporcu sú
zamestnanci, ktorí sú taktiež v dôchodkovom veku. Navrhovateľ pracuje u odporcu nepretržite od roku
1984, preto si nezaslúži, aby sa odporca voči navrhovateľovi správal tak, že navrhovateľ sa musí svojich
zákonných nárokov voči odporcovi domáhať piatimi súdnymi žalobami. Súbeh pracovného pomeru
a poberania starobného dôchodku z. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nezakazuje. Odporca
počas trvania súdneho sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou pravdepodobne
zamestnával a aj v súčasnosti zamestnáva aj starobných dôchodcov. S poukazom na čl. 2 ods. 2
Ústavy SR, skutočnosť, že navrhovateľ poberá starobný dôchodok, navrhovateľa z pracovnej činnosti u
odporcu nevylučuje. Navrhovateľ nikdy nepožiadal odporcu o rozviazanie pracovného pomeru z dôvodu
odchodu do starobného dôchodku. Navrhovateľ nie je starobný dôchodca ale pracujúci dôchodca. Preto
je posudzovanie príjmu navrhovateľa z dôvodu starobného dôchodku v danom prípade nesprávne.
Odporca v období trvania súdneho sporu v roku 2009 vyplatil na odmenách svojim zamestnancom
34.400 eur a na osobných príplatkoch 38.639 eur, v roku 2010 vyplatil svojim pracovníkom na odmenách
28.060 eur a na osobných príplatkoch 38.282 eur a roku 2011 odporca vyplatil svojim pracovníkom
na odmenách 38.030 eur a na osobných príplatkoch 39.800 eur, z čoho vyplýva, že odporca mal
dostatok finančných prostriedkov. Navrhovateľ nepracoval počas trvania súdneho sporu u žiadneho
zamestnávateľa. Odporca počas súdneho sporu o neplatnosť výpovede zamestnával v roku 2009 9
starobných dôchodcov, v roku 2010 9 starobných dôchodcov, v roku 2011 12 starobných dôchodcov a aj
v súčasnej dobe odporca starobných dôchodcov zamestnáva. Poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/237/2007, z ktorého vyplýva, že nie je nesúlad medzi náhradou mzdy a poberaním
starobného dôchodku. Navrhovateľ tým, že odporcovi po doručení výpovede oznámil, že má záujem
pracovať, si splnil svoju povinnosť a žiadna iná povinnosť mu nevzniká. Pokiaľ sa týka námietok
odporcu v podanom odvolaní, že navrhovateľa v rozhodujúcom období nemohol zamestnať, pretože
tento nespĺňal kvalifikačné predpoklady, navrhovateľ poukazoval na to, že o tejto otázke bolo právoplatne
rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn. 10C/27/2008. Po prvej výpovedi, ktorá
bola neplatná, navrhovateľ nastúpil do práce dňa 30.5.2011 a potom mu bola daná ďalšia výpoveď.
Navrhovateľ zdôrazňoval, že náhrady mzdy v tomto konaní sa domáha z dôvodu, že výpoveď zo
dňa 25.9.2007 z dôvodu organizačných zmien je absolútne neplatná, pretože ako bolo už uvedené v
rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/130/2010-491 zo dňa 22.3.2010, písomná organizačná
zmena na pôde odporcu uskutočnená nebola, preto ju odporca ani nemohol uviesť vo výpovedi, odporca
nesplnil zákonnú hmotnoprávnu podmienku vyžadovanú ustanovením § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce a preto pokiaľ pristúpil z týchto dôvodov k výpovedi, je táto výpoveď neplatná. Navrhovateľ po
skončení súdneho sporu o neplatnosť výpovede zo dňa 25.9.2007, na základe písomnej výzvy odporcu
nastúpil do práce a u odporcu opätovne pracoval do 30.9.2011, kedy mu odporca dal ďalšiu výpoveď.
Počas tejto doby bola navrhovateľovi zo strany odporcu od 10.5.2011 až do 30.9.2011, t. j. do skončenia
pracovného pomeru na základe ďalšej výpovede, riadne vyplácaná mzda so všetkými náležitosťami.
Táto ďalšia v poradí už druhá výpoveď bola navrhovateľovi daná z iného výpovedného dôvodu a o
neplatnosti tejto výpovede sa viedlo konanie na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 18Cpr/1/2011.
Pre nárok navrhovateľa uplatnený v tomto konaní je irelevantné, či v období trvania súdneho sporu
o neplatnosť výpovede zo dňa 25.9.2007, evidoval Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Trnave
voľné pracovné miesto pre navrhovateľa. Poukazoval na vyššie uvedené uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/304/2011 ako aj
rozsudok Okresného súdu Trnava v obdobnej právnej veci sp. zn. 8C/27/2008. V týchto rozhodnutiach
bolo uvedené, že zo skutočnosti, že navrhovateľ nepreukázal, že požiadal o zaradenie do evidencie
uchádzačov o zamestnanie a počas trvania súdneho sporu sa nezamestnal u iného zamestnávateľa,
nemožno v tomto konaní vyvodiť záver o tom, že navrhovateľovo konanie bolo účelové a preukazuje
neochotu pracovať. Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva, že povinnosť zamestnať sa počas trvania
súdneho sporu na pracovné miesta, ktoré Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny evidoval ako voľné
pracovné miesta, nie je pre navrhovateľa povinná. Hodnotová zmena, ktorá nastala po roku 1989 mala
za následok zmenu významu normatívneho textu (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce), ktoré treba vykladať tak,



že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť
len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Zdôrazňoval, že skutočnosť,
že navrhovateľ sa stal starobným dôchodcom, nevylučuje súbeh pracovného pomeru a starobného
dôchodku. Odporca pritom v rokoch 2009-2011 zamestnával starobných dôchodcov a vyplácal značné
finančné prostriedky na odmenách a osobných príplatkoch svojim zamestnancom. Zdôvodňovať návrh
na zníženie vymáhanej náhrady mzdy tým, že navrhovateľ je poberateľom starobného dôchodku
je nesprávne a antidiskriminačné. Odporca disponoval a disponuje dostatkom voľných finančných
prostriedkov, preto je jeho žiadosť nedôvodná. Zistený skutkový stav neumožňuje navrhovateľovi za čas
presahujúci 12 mesiacov nepriznať mu náhradu mzdy, a to nielen z dôvodu nepreukázania podmienok
podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ale aj z dôvodu nesprávnej interpretácie týchto podmienok.
Návrh navrhovateľa na vyplatenie náhrady mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru
výpoveďou zo dňa 25.9.2007 z organizačných dôvodov je dôvodný a opodstatnený a nie sú dôvody
na krátenie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za navrhovateľom uplatnené obdobie trvania súdneho
sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ na ďalšom zamestnávaní u odporcu
trval, bol a je schopný prácu vykonávať, poberanie dôchodku ho z tejto práce nevylučuje. Odporca
relevantné dôvody na nepriznanie náhrady mzdy neuviedol. Údajný nedostatok finančných prostriedkov
nemôže byť dôvodom nepriznania náhrady mzdy. Povinnosť zapojiť sa do práce alebo prihliadať k
tomu, že navrhovateľ má dôchodok, nie je možné v tomto konaní aplikovať, pretože takáto právna
úprava sa po roku 1989 stala nepoužiteľnou a žiadny právny predpis to nezakazuje. Konštatovanie
Krajského súdu v Trnave v uznesení sp. zn. 9Co/47/2013 je nesprávne a nepoužiteľné. Navrhovateľ
považuje pôvodný rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C/20/2011 zo dňa 14.11.2012 za
správny. Podľa navrhovateľa odporca od nástupu navrhovateľa do práce nepostupoval v súlade s
platnými právnymi predpismi v tom zmysle, že od nástupu navrhovateľa až do doby prvej alebo
druhej výpovede nevykonával dodatky k prac. zmluvám podľa aktuálnej platnosti právnych predpisov
ohľadne názvov profesií u odporcu. Pracovné zaradenie majster odbornej výchovy už v čase dania
výpovede neexistoval. Podľa platnej právnej legislatívy v školstve aj u odporcu už neexistovalo zaradenie
majster odbornej výchovy. Ale existovali zaradenia učiteľ odborných predmetov, následne stredoškolský
učiteľ. Po skončení bakalárskeho štúdia, navrhovateľ odporcu požiadal o poskytnutie príspevku zo
sociálneho fondu na ďalšie vysokoškolské štúdium, tento mu však nevyhovel. Pri zmene v r. 2004
bol navrhovateľ zaradený do deviatej platovej stupnice, kde sa vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie
druhého stupňa, takže všetko bolo v poriadku. Nie je pravda, že navrhovateľ sa nezaujímal o prácu u
odporcu, pretože po právoplatnom skončení konania o neplatnosť výpovede navrhovateľ nastúpil do
práce u odporcu, bol umiestnený do kabinetu, práca mu prideľovaná nebola, aj napriek tomu, že u
odporcu sa vyučujú predmety, ktoré by mohol vyučovať ako napr. prax a praktické cvičenia. Pokiaľ ide o
vyplatenie odstupného v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, odporca nikdy nevyzval
navrhovateľa na vrátenie odstupného, nárok odporcu je premlčaný. Podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce
je zamestnanec povinný vrátiť zamestnávateľovi odstupné len v prípade, ak zamestnanec po skončení
pracovného pomeru nastúpi opäť k tomu istému zamestnávateľovi pred uplynutím času určeného podľa
poskytnutého odstupného, čo v danom prípade nenastalo. Navrhovateľ preto nekonal v rozpore s
dobrými mravmi.

Odporca v konaní uviedol, že tvrdenie navrhovateľa o tom, že sa neustále žiadal do zamestnania
je nepravdivé. Navrhovateľ zaslal písomne nesúhlas s rozviazaním pracovného pomeru, avšak
žiadne ďalšie písomné požiadavky o zaradenie od pracovného procesu odporca nedostal. Odporca
navrhovateľovi vyplatil náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2008 do 31.1.2009, preto žiadal, aby ďalšia
náhrada mzdy žalobcovi priznaná nebola. Dňa 09.03.2012 bola elektronicky realizovaná platba v
prospech navrhovateľa aj titulom zaplatenia požadovaných úrokov z omeškania za obdobie v ktorom
bola vyplatená náhrada mzdy, a to suma vo výške 2.584,30 eur. Odporca poukazoval na vyjadrenia
navrhovateľa, že sám si už zamestnanie nehľadal, pretože bol starobným dôchodcom. Súd by mal
skúmať, či sa navrhovateľ skutočne zamestnať nemohol, resp. či sa zamestnal, či si hľadal inú prácu.
Navrhovateľ tiež dostal vyplatené odstupné v dôsledku rozviazania pracovného pomeru, a to za tri
mesiace a odchodné za jeden mesiac, t. j. 4 mesačné mzdy, čo odporca vzhľadom na neplatnosť
skončenia pracovného pomeru považuje za neoprávnený majetkový prospech navrhovateľa. Odporca
dôvodil, že v danom prípade je možné použitie ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a takýmto postupom
súdu v žiadnom prípade nemôže dôjsť k rozporu s dobrými mravmi. Navrhovateľ uviedol, že je
poberateľom starobného dôchodku a potom, čo mu bola daná výpoveď, ktorú súd vyhlásil za neplatnú,
neprejavil záujem sa zamestnať. Odporca ďalej uviedol, že nemá dôvod neveriť navrhovateľovi, ktorý



tvrdí, že za predmetné obdobie nepracoval, nebol zamestnaný. Keďže však zákonodarca jednoznačne
v Zákonníku práce upravuje túto možnosť, žiada jeho návrh na náhradu mzdy prevyšujúcej 12 mesiacov
zamietnuť.

V odvolaní voči rozsudku č. k. 13C/20/2011-187 zo dňa 14.11.2012 odporca uviedol, že v zmysle
ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce, pri rozhodovaní o nepriznaní náhrady mzdy, musí súd
prihliadnuť k tomu, či navrhovateľ mal možnosť obstarať si inú vhodnú prácu. Navrhovateľ sám uviedol
na pojednávaní dňa 15.2.2012, že je poberateľom starobného dôchodku a v rozhodnom období si
nehľadal žiadne iné zamestnanie. Možnosť nepriznať navrhovateľovi náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov jednoznačne vyplýva z ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a ak by toto nebolo
možné, potom by zákonodarca neriešil túto možnosť v príslušnom ustanovení Zákonníka práce. Súd by
mal vyhovieť žiadosti odporcu o nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, pretože
navrhovateľ je poberateľom starobného dôchodku a nepreukázal, že sa chcel v rozhodnom období
zamestnať u iného zamestnávateľa. Navrhovateľ reálne nepreukázal svoju vôľu pracovať a ani snahu
zamestnať sa, pričom v rozhodnom období Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny evidoval voľné pracovné
miesto pre majstra odbornej výchovy a to v dňoch: 13.7.2009, 23.3.2010, 14.6.2010. Pre rozhodnutie
súdu je dôležité, či odporca v rozhodnom období mohol alebo nemohol navrhovateľa zamestnať, ako
i dôvody, pre ktoré ho nezamestnal. Je nesporné, že výpoveď daná navrhovateľovi je neplatná, avšak
v čase dania výpovede skutočne existoval výpovedný dôvod, keď navrhovateľ nemohol vykonávať
prácu učiteľa strednej školy, keď nespĺňal zákonom predpísané vzdelanie. Preto mu odporca nemohol
prideľovať prácu v súlade s jeho pracovnou zmluvou a ani nemal možnosť ho preradiť na inú prácu.

Pokiaľ ide o vykonanú úhradu náhrady mzdy za obdobie 2/2009 do 7/2009, od ktorej boli odpočítané
zákonné odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne a odvod dane daňovému úradu, odporca uviedol,
že ako zamestnávateľ je povinný odvádzať odvody do poisťovní za zamestnanca a tiež daň zo mzdy.
Nemôže akceptovať vznesenú námietku premlčania zo strany navrhovateľa. Keďže navrhovateľ nebol
v rozhodnom období odporcom prihlásený na zákonné poistenia (obdobie súdneho sporu o neplatnosť
výpovede), právo predpísať poistné sa nepremlčalo a odporca po právoplatnom rozhodnutí súdu
v danom spore o neplatnosť výpovede bol povinný navrhovateľa prihlásiť na zákonné poistenia a
následne realizovať všetky zákonné odvody do poisťovní, ako aj daňovému úradu. Odporca postupoval
pri odvodoch z príjmu navrhovateľa ako zamestnanca v súlade so zákonom. Navrhovateľ sa svojim
návrhom domáha náhrady mzdy a odporca správne vykonal odvody z vyplatených náhrad mzdy.
Odporca vyplatil navrhovateľovi sumu 548,10 eura, ako ďalšiu náhradu mzdy iba z opatrnosti, keď súdne
konanie nie je ešte ukončené a v prípade neúspechu odporcu, by si navrhovateľ uplatňoval tiež úroky
z omeškania. Odporca mal za to, že jeho žiadosť o nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov je opodstatnená.

Odporca poukazoval na to, že veľmi dôležitá je skutočnosť, že navrhovateľ od 1.9.2005 nespĺňa
kvalifikačné predpoklady na funkciu stredoškolského učiteľa, z čoho jednoznačne vyplýva, že mu
nemohol prideliť prácu, t.j. výučbu žiakov. Navrhovateľ uvedomujúc si túto skutočnosť, že nespĺňa
kvalifikačné predpoklady, sa ani ďalej o pridelenie práce u odporcu neuchádzal. Navrhovateľovi bolo v
súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo dňa 25.7.2009 vyplatené odstupné v celkovej
sume 82.960 Sk, t.j. 2.753,76 eura. Tým u navrhovateľa došlo k bezdôvodnému obohateniu. Odporca si
však z dôvodu premlčania nemohol uplatniť toto bezdôvodné obohatenie. Navrhovateľ podľa odporcu v
tomto smere konal v rozpore s dobrými mravmi, na ktorú okolnosť by sa malo prihliadnuť. Navrhovateľ
sa domáha vyplatenia náhrady mzdy aj za mesiac marec až júl 2009. Odporca navrhovateľovi zaplatil
sumu 8.261,28 eura dňa 16.02.2012, čo predstavovalo hrubú mzdu za 12 kalendárnych mesiacov. V
mesiaci marec 2012 mu zaplatil úroky z omeškania za obdobie február 2008 až január 2009 v sume
3.509,79 eura. Je pravdou, že na strane odporcu došlo k pochybeniu, keď bola vyplatená navrhovateľovi
náhrada mzdy za 12 kalendárnych mesiacov ako brutto mzda. Odporca z opatrnosti berúc do úvahy
predchádzajúci súdny spor vyplatil navrhovateľovi dňa 28.12.2012 náhradu mzdy za obdobie od februára
2009 do júla 2009 v sume 3.742,20 eura, z ktorej sumy odpočítal čiastky, ktoré ako zamestnávateľ bol
povinný odviesť Soc. poisťovni, Zdravotnej poisťovni ako aj daň z príjmu. Po odpočítaní týchto zákonných
odvodov zo sumy 3.742,20 eura mu účet zaslal rozdiel vo výške 548,10 eura. Odporca nesúhlasil s
vyjadrením navrhovateľa, že tieto odvody si odporca nemal právo odpočítať. Neexistuje žiadna právna
norma, ktorá by tomuto bránila, pretože sa nevyplácala mzda, ale náhrada mzdy. Navrhovateľ sa
preto náhrady mzdy za mesiac február 2009 až júl 2009 domáha bez právneho dôvodu, keď toto bolo
vyplatené. Tak isto zavádzajúce je tvrdenie navrhovateľa, že v prípade p. N. sa jednalo o identický



súdny spor, pretože v tom prípade sa nejednalo o osobu, ktorá nespĺňala kvalifikačné predpoklady.
Podľa odporcu je tu dôvod, aby súd postupoval v súlade s ustanovením § 79 Zákonníka práce a znížil
náhradu mzdy, resp. nepriznal náhradu mzdy navrhovateľovi po 12. mesiacoch, keď bolo nepochybne
preukázané, že i napriek neplatnosti výpovede nemohol odporca prideliť prácu navrhovateľovi, keďže
tento nespĺňal kvalifikačné predpoklady. Podľa odporcu je tiež dôležité zobrať do úvahy aj tú skutočnosť,
že navrhovateľ prevzal aj odstupné vo výške 2.753,76 eura.

Vzhľadom na to, že odporca navrhovateľovi v priebehu konania dňa 31.12.2012 uhradil sumu 548,10
eura, navrhovateľ na pojednávaní dňa 17.9.2014 vzal svoj návrh v tejto časti späť, s čím odporca súhlasil.
Preto súd uznesením 13C/20/2011 - 369 zo dňa 19.9.2014, konanie v časti o zaplatenie istiny 548,10
eura zastavil.

Vzhľadom na to, navrhovateľ vo svojich ďalších podaniach upresnil svoj petit tak, že sa domáha
zaplatenia 9,5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 548,10 eura od 11.3.2009 do 30.12.2012; náhrady
mzdy za mesiac február 2009 vo výške 140,34 eura spolu s 9,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy
140,34 eura od 11.3.2009 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac marec 2009 vo výške 688,44 eura
spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.4.2009 do zaplatenia; náhrady
mzdy za mesiac apríl 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania zo sumy
688,44 eura od 11.5.2009 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac máj 2009 vo výške 688,44 eura spolu
s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.6.2009 do zaplatenia; náhrady mzdy
za mesiac jún 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44
eura od 11.7.2009 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac júl 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9
% ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.8.2009 do zaplatenia; náhrady mzdy za
mesiac august 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44
eura od 11.9.2009 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac september 2009 vo výške 688,44 eura spolu
s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.10.2009 do zaplatenia; náhrady mzdy za
mesiac október 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44
eura od 11.11.2009 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac november 2009 vo výške 688,44 eura spolu
s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.12.2009 do zaplatenia; náhrady mzdy
za mesiac december 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
688,44 eura od 11.1.2010 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac január 2010 vo výške 688,44 eura
spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.2.2010 do zaplatenia; náhrady
mzdy za mesiac február 2010 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
688,44 eura od 11.3.2010 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac marec 2010 vo výške 688,44 eura
spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.4.2010 do zaplatenia; náhrady
mzdy za mesiac apríl 2010 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
688,44 eura od 11.5.2010 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac máj 2010 vo výške 688,44 eura spolu
s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.6.2010 do zaplatenia; náhrady mzdy
za mesiac jún 2010 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44
eura od 11.7.2010 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac júl 2010 vo výške 688,44 eura spolu s 9
% ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.8.2010 do zaplatenia; náhrady mzdy za
mesiac august 2010 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44
eura od 11.9.2010 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac september 2010 vo výške 688,44 eura spolu
s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.10.2010 do zaplatenia; náhrady mzdy za
mesiac október 2010 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44
eura od 11.11.2010 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac november 2010 vo výške 688,44 eura spolu
s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.12.2010 do zaplatenia; náhrady mzdy za
mesiac december 2010 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44
eura od 11.1.2011 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac január 2011 vo výške 688,44 eura spolu s
9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.2.2011 do zaplatenia; náhrady mzdy za
mesiac február 2011 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44
eura od 11.3.2011 do zaplatenia; náhrady mzdy za mesiac marec 2011 vo výške 688,44 eura spolu s
9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.4.2011 do zaplatenia; náhrady mzdy za
mesiac apríl 2011 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura
od 11.5.2011 do zaplatenia; náhrady mzdy za obdobie od 1.5.2011 do 9.5.2011 vo výške 187,76 eura
spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 187,76 eura od 11.6.2011 do zaplatenia. Zároveň
požaduje náhradu trov konania ako aj trov právneho zastúpenia.



Z pracovnej zmluvy zo dňa 1.9.1984 vyplýva, že navrhovateľ uzatvoril so Západoslovenským krajským
národným výborom - odbor školstva v Bratislave pracovnú zmluvu na funkciu dielenský učiteľ v SPŠ
dopravnej v Trnave.

Z listu navrhovateľa zo dňa 17.1.2008 vyplýva, že navrhovateľ odporcovi oznámil svoj nesúhlas s
rozviazaním pracovného pomeru a oznámil mu, že trvá na jeho ďalšej existencii. Z pripojeného
podacieho lístka vyplýva, že navrhovateľ tento list odoslal dňa 21.1.2008.

Z listu navrhovateľa zo dňa 9.12.2010 vyplýva, že navrhovateľ odporcu vyzval na zaplatenie nevyplatenej
mzdy za obdobie od 1.2.2008 až do doby, kým mu odporca umožní pokračovať vo výkone práce.

Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 10C/27/2008-408 zo dňa 2.2.2010 bolo určené, že výpoveď
daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 25.9.2007 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a
§ 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce dňa 31.1.2008 je neplatná. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva,
že medzi účastníkmi vznikol pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy uzavretej písomne
dňa 1.9.1984 medzi právnym predchodcom odporcu Západoslovenský krajský národný výbor - odbor
školstva Bratislava a navrhovateľom s tým, že navrhovateľ pracoval u odporcu v pracovnom zaradení
dielenský učiteľ, neskôr s označením ako učiteľ praktického vyučovania mládeže. Miesto výkonu práce
bola Stredná priemyselná škola dopravná v Trnave. Dňa 1.10.2007 bola navrhovateľovi doručená
výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 25.9.2007 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, v
ktorej dôvod výpovede odporca vymedzil tak, že vzhľadom na organizačnú zmenu nemá od 1.1.2008
odporca pre navrhovateľa prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii a navrhovateľ sa stal pre odporcu
nadbytočným. Dôvodom výpovede bola skutočnosť, že Ministerstvo školstva SR rozhodnutím zo
dňa 5.5.2005 pod č. CD-2005-1690/9617-24:093 s platnosťou od 1.9.2005 schválilo učebný plán
študijného odboru elektrotechnika v doprave a telekomunikáciách s tým, že učebné osnovy neobsahujú
učebné predmety obsahujúce náplň dielenských cvičení alebo dielenskej praxe, čo prináša organizačnú
zmenu vo vyučovaní. Preto odporca nemal pre navrhovateľa prácu zodpovedajúcu kvalifikácii učiteľa
dielenského vyučovania, ani inú vhodnú prax. S účinnosťou od 1.9.2005 na základe novely vyhlášky č.
41/1996 Z. z. prevedenou vyhláškou č. 374/2005 Z. z. sa v zmysle prílohy, časť VI. Učitelia odborných
predmetov na stredných školách, písm. H, bod. 20, požadovalo na vyučovanie predmetu odborná
prax neučiteľské vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa príslušného študijného odboru a doplňujúce
pedagogické štúdium nadväzujúce na získaný študijný odbor. Kvalifikačné požiadavky pedagogického
zamestnanca pozostávajú z odbornej spôsobilosti a pedagogickej spôsobilosti. Požiadavka na odbornú
spôsobilosť učiteľa predmetu odborná prax bola od 1.9.2005 získanie neučiteľského vysokoškolského
vzdelania druhého stupňa príslušného alebo príbuzného študijného odboru, ktoré vzdelanie však
navrhovateľ nemal. Práve zmena právnej úpravy týkajúca sa požiadavky na kvalifikáciu učiteľa na
strednej škole viedla k zmene pracovnej zmluvy, spočívajúcej v preradení navrhovateľa na výchovno
- vzdelávaciu činnosť dospelých v školiacom centre na obdobie od 1.9.2004 do 31.12.2007. Je teda
zrejmé, že v dôsledku zmeny právnej úpravy navrhovateľ prestal na začiatku školského roka 2005/2006
spĺňať kvalifikačné predpoklady v rozsahu jeho odbornej spôsobilosti. Navrhovateľ síce namietal, že
mal výnimku zo vzdelania, ktorú získal absolvovaním doplnkového pedagogického štúdia učiteľstva
odborných predmetov, avšak pedagogická spôsobilosť je len jednou z dvoch zložiek kvalifikačných
predpokladov učiteľa na strednej škole. Naopak na odbornú spôsobilosť neexistuje žiadna výnimka
daná všeobecne záväznými predpismi a pre učiteľa predmetu prax na strednej škole sa vyžaduje
vzdelanie vysokoškolského druhého stupňa. Navrhovateľ prestal spĺňať kvalifikačné predpoklady už k
1.9.2005 a teda nemožno hovoriť o organizačnej zmene vo vzťahu k nadbytočnosti navrhovateľa. Súd
bol toho názoru, že uplatnený dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce tak nebol
daný, ale bol daný dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce spočívajúci v strate
kvalifikácie v priebehu trvania pracovného pomeru. Tento výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d)
Zákonníka práce odporca neuplatnil. Súd tak dospel k záveru, že návrh na určenie neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru možno považovať za opodstatnený a v celom rozsahu mu vyhovel.

Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 9Co/130/2010-491 zo dňa 22.3.2010 zmenil rozsudok Okresného
súdu Trnava č. k. 10C/27/2008-408 zo dňa 2.2.2010 tak, že určuje, že výpoveď daná navrhovateľovi
listom odporcu zo dňa 25.9.2007 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a vo zvyšku
žalobu žalobcu zamieta. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 9.5.2011. Z odôvodnenia tohto
rozsudku vyplýva, že písomná organizačná zmena na pôde žalovaného uskutočnená nebola, preto ju
ani nemohol uviesť vo výpovedi, nesplnil hmotno-právnu podmienku vyžadovanú ustanovením § 63



ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a preto pokiaľ pristúpil z týchto dôvodov k výpovedi, je táto výpoveď
neplatná. Z výsluchu členov odborovej organizácie vyplynulo, že zasadnutie odborovej organizácie, na
ktorom bola prejednaná výpoveď navrhovateľa sa uskutočnilo podľa obsahu zápisnice dňa 25.9.2007,
keď svedkovia potvrdili, že to bolo počas obedňajšej prestávky, ktorú mali od 12.15 hod. do 12.35 hod. Z
toho vyplýva záver, že doručeniu výpovede toho dňa medzi 9.00 hod. až 10.00 hod. nepredchádzalo jej
prerokovanie s odborovou organizáciou. Preto pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetná
výpoveď je neplatná, postupoval vecne správne.

Z oznámenia odporcu zo dňa 15.2.2011 vyplýva, že odporca navrhovateľovi týmto listom oznámil, že
podľa § 29 ods. 2 z. č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo
verejnom záujme, ak osobitné predpisy obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, je ním funkčný
plat podľa § 4 ods. 4 . Funkčný plat navrhovateľa za november a december 2007 bol 666,53 eura.
Funkčný plat za mesiac január 2008 bol 688,44 eura.

Z kolektívnej zmluvy zo dňa 31.1.2007, jej čl. 9 ods. 1 vyplýva, že zamestnávateľ sa zaväzuje uskutočniť
výplatu platu raz mesačne najneskôr v 10. deň po ukončení predchádzajúceho mesiaca.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa 2.11.2006 vyplýva, že
navrhovateľovi bol od 2.9.2006 priznaný starobný dôchodok v sume 13.102 Sk (434,91 eura) mesačne.

Z protokolu Strednej priemyselnej školy dopravnej Trnava - výkaz k správe o hospodárení za rok 2009 z
26.3.2010 vyplýva, že do roku 2010 boli presunuté nevyčerpané finančné prostriedky v sume 10.327 eur.

Z protokolu Strednej priemyselnej školy dopravnej Trnava - výkaz k správe o hospodárení za rok 2010 z
23.3.2011 vyplýva, že do roku 2011 boli presunuté nevyčerpané finančné prostriedky v sume 30.000 eur.

Z protokolu Strednej priemyselnej školy dopravnej Trnava - výkaz k správe o hospodárení za rok 2011 z
29.3.2011 vyplýva, že do roku 2012 boli presunuté nevyčerpané finančné prostriedky v sume 33.538 eur.

Z potvrdenia Prima banka Slovensko, a.s. vyplýva, že dňa 9.3.2012 odporca titulom náhrady mzdy
zaplatil navrhovateľovi sumu 2.584,30 eura.

Z výpisu z účtu UniCredit Bank patriacemu navrhovateľovi zo dňa 12.3.2012 vyplýva, že na jeho účet
bola dňa 12.3.2012 pripísaná suma 2.584,30 eura.

Z uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/304/2011-756 zo dňa 31.5.2012 vyplýva, že odvolací
súd vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011, ktoré uvádza,
že ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce prvá časť vety za bodkočiarkou (od účinnosti novely Zákonníka
práce vykonanej zákonom č. 347/2007 t. j. od 1.9.2007, bola táto časť vety zo zákona vypustená)
je takmer totožné s ustanovením § 61 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou zákona č. 65/1965 Zb. -
Zákonníka práce účinného od 1.1.1966 do 31.3.2002. Znenie § 61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka
práce o možnosti zamestnávateľa požiadať o zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy, vrátane
kritérií pre takéto rozhodovanie, bolo do tohto zákona včlenené novelou zákonom č. 20/1975 Zb. s
účinnosťou od 1.7.1975. Účelom tejto úpravy bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerane úsilie
aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa. Vo veci interpretoval
odvolací súd ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce spôsobom, akým ho interpretovala pôvodná judikatúra
v § 61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce, predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť
- povinnosť zapojiť sa do práce. Podľa názoru súdu v dôsledku spoločensko - ekonomických zmien,
ku ktorým došlo po roku 1989, sa táto judikatúra stáva nepoužiteľnou. Interpretácia vychádzajúca z
predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do
práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože táto povinnosť neexistuje.
Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe
zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok
zmenu významu normatívneho textu obsiahnutého v § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať
tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov primerane
znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch ak výkon práva na náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného v ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol
v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad chráni hodnotu slobody,



ktorej zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenia všeobecných právnych zásad, podľa
ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z
vlastnej nepoctivosti tzn., že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby
sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúce z ods. 1 tohto ustanovenia
a aby sa vyplatilo konať protiprávne.

Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011 vyplýva, že
citované ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce časť vety za bodkočiarkou (od účinnosti novely
Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 348/2007, t. j. od 1.9.2007, bola táto časť vety zo zákona
vypustená) je takmer totožné s ustanovením § 61 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou zákona č. 65/1965
Zb. - Zákonníka práce účinného od 1.1.1966 do 31.3.2002 (ďalej len „predchádzajúci Zákonník práce“).
Znenie § 61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce o možnosti zamestnávateľa požiadať o zníženie,
prípadne nepriznanie náhrady mzdy, vrátane kritérií pre takéto rozhodnutie, bolo do tohto zákona
včlenené novelou vykonanou zákonom č. 20/1975 Zb. s účinnosťou od 1.7.1975. Účelom tejto úpravy
bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť
sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa. Odvolací súd interpretoval ustanovenie § 79 ods. 2
Zákonníka práce spôsobom, akým ho interpretovala pôvodná judikatúra k § 61 ods. 2 predchádzajúceho
Zákonníka práce (V 7/1985 - Výber rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, B
8/84 - Bulletin Najvyššieho súdu ČR v dobe do 31.12.1992), predpokladajúca všeobecnú pracovnú
povinnosť - povinnosť zapojiť sa do práce. Podľa názoru dovolacieho súdu v dôsledku spoločensko-
ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa táto judikatúra stala nepoužiteľnou. Právnou
normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž len samotný text právneho predpisu, ale
predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v
právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim
obdobím. Ústava Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že
každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu a to hodnotu
slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na
základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca,
s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v
rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexituje. Z
nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe
zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok
zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2
Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy
za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v
prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného
ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka
práce. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni
hodnotu slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu
hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany
proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať
dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň
znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky
negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo
konať protiprávne.

Z rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 8C/27/2008-830 zo dňa 30.11.2012 vyplýva, že súd
vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011 nevidel dôvod
nielen pre nepriznanie, ale ani pre zníženie náhrady mzdy prevyšujúcej 12 mesiacov, preto žalobcovi
(Bc. H. N.) priznal náhradu mzdy v celom rozsahu. Z odôvodnenia tohto rozsudku okrem iného vyplýva,
že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava v oznámení zo dňa 1.3.2011 uviedol, že dňa 13.7.2009
evidovali pozíciu majster odbornej výchovy SOŠ automobilová, dňa 23.2.2010 evidovali pozíciu majster
odbornej výchovy SOŠ automobilová, dňa 14.6.2010 evidovali pozíciu majster odbornej výchovy SOŠ
automobilová.

Z oznámenia odporcu navrhovateľovi zo dňa 3.1.2013 vyplýva, že dňa 28.12.2012 boli zaslané na účet
navrhovateľa čiastočné finančné prostriedky vo výške 548,10 eura, s nasledovným vyúčtovaním: suma



3.742,20 eura predstavuje náhradu mzdy 2/2009 - 6/2009 (t. j. 688,44 eura x 5 = 3.442,20 eura) a
náhradu mzdy 7/2009 (300 eur x 1 = 300 eur). Z tejto sumy bolo odpočítané uhradené poistné do
Sociálnej poisťovne v sume 201,70 eura a uhradené poistné do VšZP v sume 149,65 eura, čiže zostala
zdaniteľná mzda 3.390,85 eura. Z tejto sumy 3.390,85 eura, bola odpočítaná 19% daň zo sumy 3.390,85
eura vo výške 644,26 eura, čiže zostalo 2.746,59 eura. Zo sumy 2.746,59 eura bolo odpočítané poistné
do VšZP uhradené k 13.6.2012 v sume 330,36 eura, poistné do Sociálnej poisťovne uhradené 14.6.2012
v sume 446, eur a odvedená daň z náhrady mzdy vyplatenej 16.2.2012 za obdobie 2/2008 až 1/2009 v
sume 1.422,13 eura (8.261,28 eura - 776,36 eura = 7.484,92 eura x 19 % daň = 1.422,13 eura) uhradená
dňa 28.12.2012. Zvyšná suma 548,10 eura, bola zaslaná na účet navrhovateľa dňa 28.12.2012.

Z listinných dokladov týkajúcich sa dosiahnutého vzdelania navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ
získal dňa 30.6.1962 výučný list z učebného odboru elektromechanik sdělovacích a zabezpečovacích
zariadení na Odbornom učilišti v Brne, nadobudol úplné stredné odborné vzdelanie zložením maturitnej
skúšky dňa 30.5.1980 na Strednej priemyselnej škole v Trnave. Absolvoval 4-semestrové doplnkové
pedagogické štúdium pre učiteľov odborných predmetov a majstrov odborného výcviku z odborných
učilíšť a vykonal záverečnú skúšku pre toto štúdium dňa 9.7.1987. Dňa 19.10.2010 získal titul bakalár
v študijnom odbore majster odbornej výchovy.

Z odpovede Strednej priemyselnej školy dopravnej zo dňa 7.12.2000 vyplýva, že žiadosť žalobcu o
zaplatenie finančného príspevku so sociálneho fondu na pedagogické štúdium žalobcu bola zamietnutá.

Z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 10.10.2014 vyplýva, že navrhovateľ ku dňu
10.10.2014 nie je v evidencii uchádzačov o zamestnanie a v minulosti nebol v evidencii uchádzačov o
zamestnanie na ÚPSVaR Trnava.

Z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava zo dňa 1.3.2011vyplýva, že dňa 13.7.2009
bolo k dispozícii jedno voľné pracovné miesto na pozíciu majster odbornej výchovy, dňa 23.2.2010 bolo
k dispozícii jedno voľné pracovné miesto na pozíciu majster odbornej výchovy a že dňa 14.6.2010 bolo
k dispozícii jedno voľné pracovné miesto na pozíciu majster odbornej výchovy.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa 2.11.2006 vyplýva,
že navrhovateľovi bol od 8.9.2006 priznaný starobný dôchodok v sume 13.102 Sk, t. j. 434,91 eura
mesačne. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa 15.6.2007
vyplýva, že starobný dôchodok navrhovateľa bol od 1.7.2007 zvýšený na sumu 13.921 Sk, t. j. 462,09
eura mesačne, z rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa 11.4.2008
vyplýva, že starobný dôchodok navrhovateľa bol od 1.2.2008 zvýšený na sumu 14.123 Sk, t. j. 468,80
eura mesačne, z rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa 17.6.2008
vyplýva, že starobný dôchodok navrhovateľa bol od 1.7.2008 zvýšený na sumu 14.830 Sk, t. j. 492,27
eura mesačne, z rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa
11.12.2008 vyplýva, že starobný dôchodok navrhovateľa bol od 1.1.2009 zvýšený na sumu 526,60 eura
mesačne, z rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa 10.12.2009
vyplýva, že starobný dôchodok navrhovateľa bol od 1.1.2010 zvýšený na sumu 542,70 eura mesačne,
z rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa 9.12.2010 vyplýva, že
starobný dôchodok navrhovateľa bol od 1.1.2011 zvýšený na sumu 14.830 Sk, t. j. 552,50 eura mesačne,
z rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa 8.12.2011 vyplýva, že
starobný dôchodok navrhovateľa bol od 1.1.2012 zvýšený na sumu 570,80 eura mesačne, z rozhodnutia
Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa 26.7.2012 vyplýva, že starobný dôchodok
navrhovateľa bol od 1.1.2012 zvýšený na sumu 577,20 eura mesačne, z rozhodnutia Sociálnej poisťovne
ústredie Bratislava č. 450 308 7060 zo dňa 6.12.2012 vyplýva, že starobný dôchodok navrhovateľa bol od
1.1.2013 zvýšený na sumu 588,40 eura mesačne, z rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava
č. 450 308 7060 zo dňa 5.12.2013 vyplýva, že starobný dôchodok navrhovateľa bol od 1.1.2014 zvýšený
na sumu 597,20 eura mesačne.

Z vyjadrenia odporcu zo dňa 12.9.2014 vyplýva, že Stredná priemyselná škola dopravná Trnava (SPŠD)
prijala do pracovného pomeru v r. 2009 1 pedagogického zamestnanca, a v rokoch 2010 a 2011 po
dvoch pedagogických zamestnancoch. Vo všetkých prípadoch išlo o plne kvalifikovaných zamestnancov
s vysokoškolským vzdelaním 2. stupňa, najmä o učiteľov cudzích jazykov. SPŠD zamestnávala v r.
2009 2 výsluhových, 9 starobných a 3 predčasných dôchodcov, v r. 2010 zamestnávala 2 výsluhových,



9 starobných a 3 predčasných dôchodcov, v r. 2011 zamestnávala 2 výsluhových, 12 starobných a
0 predčasných dôchodcov. Vo všetkých prípadoch sa jedná o plne kvalifikovaných zamestnancov s
vysokou školou 2. stupňa. SPŠD vyplatila svojim zamestnancom na osobných príplatkoch a odmenách
nasledovné čiastky: r. 2009 odmeny 34.400 eura, osobné príplatky 38.639 eura, r. 2010 odmeny 28.600
eura, osobné príplatky 38.282 eura, r. 2011 odmeny 38.030 eura, osobné príplatky 39.800 eura. Odmeny
a osobné príplatky boli vyplácané v uvedených rokoch aj starobným dôchodcom.

Z rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 18Cpr/1/2011-307 zo dňa 10.6.2013 vyplýva, že súd zamietol
návrh navrhovateľa Bc. R. D., ktorým sa domáhal určenia, že výpoveď daná navrhovateľovi podľa §
63 ods. 1 písm. d), bod 1, ods. 2 písm. b) Zákonníka práce je neplatná. Výpoveď bola navrhovateľovi
daná pre nesplnenie predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu vyplýva, že kvalifikačné požiadavky pedagogického zamestnanca
pozostávajú z odbornej spôsobilosti a z pedagogickej spôsobilosti. Požiadavka na odbornú spôsobilosť
učiteľa predmetu odborná prax bola od 1.9.2005 získanie neučiteľského vysokoškolského vzdelania
druhého stupňa príslušného alebo príbuzného študijného odboru, ktoré vzdelanie však navrhovateľ
nemal. Práve zmena právnej úpravy týkajúca sa požiadavky na kvalifikáciu učiteľa na strednej škole
viedla k zmene pracovnej zmluvy, spočívajúcej v preradení navrhovateľa na výchovno-vzdelávaciu
činnosť dospelých v školiacom centre na obdobie od 1.9.2004 do 31.12.2007. Je teda zrejmé,
že v dôsledku zmeny právnej úpravy navrhovateľ prestal na začiatku školského roka 2005/2006
spĺňať kvalifikačné predpoklady v rozsahu jeho odbornej spôsobilosti. Navrhovateľ síce namietal, že
mal výnimku zo vzdelania, ktorú získal absolvovaním doplnkového pedagogického štúdia učiteľstva
odborných predmetov, avšak pedagogická spôsobilosť je len jednou z dvoch zložiek kvalifikačných
predpokladov učiteľa na strednej škole. Naopak na odbornú spôsobilosť neexistuje žiadna výnimka daná
všeobecne záväznými predpismi a pre učiteľa predmetu prax na strednej škole sa vyžaduje len vzdelanie
vysokoškolské druhého stupňa. V dôsledku zmeny základných pedagogických dokumentov výuka
odboru doprava bola u odporcu skončená v školskom roku 2007/2008 a výuka odboru elektrotechnika
v doprave a spojoch bola u odporcu skončená v školskom roku 2006/2007, v ktorých odboroch sa
predmet prax zameraný na manuálne zručnosti vyučoval v 1. a 2. ročníku. Navrhovateľ však prestal
spĺňať kvalifikačné predpoklady už k 1.9.2005, a teda nemožno hovoriť o organizačnej zmene vo
vzťahu k nadbytočnosti navrhovateľa. Súd je toho názoru, že uplatnený dôvod výpovede podľa § 63
ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce bol daný, nakoľko na strane navrhovateľa v priebehu trvania
pracovného pomeru došlo k strate kvalifikácie na výkon dohodnutej práce, navrhovateľ prestal spĺňať
predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce - majster odbornej výchovy
- nespĺňal ku dňu 21.06.2011, nakoľko nezískal vysokoškolské vzdelanie II. stupňa. Ako vyplynulo z
vykonaného dokazovania, navrhovateľ nemal kvalifikáciu na výuku akýchkoľvek predmetov u odporcu,
čo znamená, že si odporca nemohol splniť svoju ponukovú povinnosť, keďže nedisponoval žiadnym
voľným pracovným miestom vhodným pre navrhovateľa, preto mu ponúkol prechod na inú prácu, na
prácu školník - údržbár, ktorú prácu navrhovateľ odmietol. Pracovná zmluva s odporcom bola uzatvorená
dňa 1.9.1984 s tým, že navrhovateľ pracoval vo funkcii dielenského učiteľa, dohodou o zmene tejto
pracovnej zmluvy a dodatkom k dohode bol navrhovateľ preradený zo zaradenia učiteľa praktického
vyučovania mládeže na výchovno-vzdelávaciu činnosť dospelých na základe Francúzsko-slovenskej
rámcovej dohody o odbornom vzdelávaní zamestnancov PSA Peugeot Citrően s 35 hodinovým
základným úväzkom týždenne. Na základe uvedeného navrhovateľ už nebol zaradený ako pedagogický
zamestnanec, ale ako lektor výchovnovzdelávacej činnosti dospelých. V zmysle v tom čase platného
zákona č. 29/1984 Zb. zák., § 50 za pedagogického zamestnanca sa nepovažuje lektor školiacich
stredísk. Navrhovateľa teda od 1.9.2004 nemožno považovať za pedagogického zamestnanca. Nebolo
žiadnym spôsobom preukázané tvrdenie navrhovateľa o daní, resp. zachovaní výnimky v tom, že
navrhovateľ spĺňa predpoklady udelenia výnimky z plnenia kvalifikačných predpokladov vzdelania, ktorú
výnimku mal odporca akceptovať konkludentne, ale aj uzatvorením dohody o zmene pracovnej činnosti
ako aj v Potvrdení o zamestnaní zo dňa 1.2.2008. K tvrdeniu navrhovateľa, že mu zostala zachovaná
výnimka, súd uviedol, že pedagogická spôsobilosť je len jednou z dvoch zložiek kvalifikačných
predpokladov učiteľa na strednej škole, avšak na odbornú spôsobilosť neexistuje žiadna výnimka daná
všeobecne záväznými predpismi a pre učiteľa predmetu prax na strednej škole sa vyžaduje len vzdelanie
vysokoškolské II. stupňa. V dôsledku zmeny základných pedagogických dokumentov výuka odboru
doprava bola u odporcu skončená v školskom roku 2007/2008 a výuka odboru elektrotechnika v doprave
a spojoch bola u odporcu skončená v školskom roku 2006/2007, v ktorých odboroch sa predmet prax
zameraný na manuálne zručnosti vyučoval v 1. a 2. ročníku. Navrhovateľ však prestal spĺňať kvalifikačné
predpoklady už k 1.9.2005, keď už v uvedenej dobe bol daný dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d)



Zákonníka práce. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24.2.2014 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 24CoPr/3/2013-361 zo dňa 22.1.2014.

Z rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 24CoPr/3/2013-361 zo dňa 22.1.2014 vyplýva, že odvolací
súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 18Cpr/1/2011-307 zo dňa 10.6.2013. Z odôvodnenia
tohto rozhodnutia vyplýva, že medzi účastníkmi konania vznikol pracovnoprávny vzťah na základe
pracovnej zmluvy uzavretej písomne dňa 1.9.1984, navrhovateľ pracoval u odporcu v pracovnom
zaradení dielenský učiteľ, neskôr s označením ako učiteľ praktického vyučovania mládeže, dohodou o
zmene pracovnej zmluvy uzavretou medzi navrhovateľom a odporcom dňa 6.5.2004 bol navrhovateľ
preradený na dobu od 1.9.2004 do 31.12.2006 zo zaradenia učiteľ praktického vyučovania mládeže
na výchovno-vzdelávaciu činnosť dospelých s miestom výkonu práce školiace centrum na Strednej
priemyselnej škole dopravnej v Trnave. Dodatkom k dohode o zmene pracovnej zmluvy uzavretým
dňa 28.12.2006 medzi navrhovateľom a odporcom bolo predĺžené preradenie odporcu do 31.12.2007.
Navrhovateľ dosiahol vysokoškolské vzdelanie I. stupňa - ukončil bakalárske štúdium s kvalifikáciou
majster odbornej výchovy, ktorá kvalifikácia je postačujúca pre stredné školy s učebnými odbormi, teda
bývalé učilištia. Aby navrhovateľ spĺňal kvalifikačné predpoklady ako pedagogický zamestnanec strednej
školy so študijnými odbormi, teda s úplným stredoškolským vzdelaním, musel by mať vysokoškolské
vzdelanie II. stupňa - Mgr. alebo Ing. v odbore, ktoré predmety sa na škole vyučujú. Odbornú kvalifikačnú
spôsobilosť, osobitné kvalifikačné predpoklady stratil navrhovateľ účinnosťou vyhlášky č. 437/2009
Z.z. a účinnosťou zákona č. 317/2009 Z.z. V zmysle § 61 ods. 2 zákona č. 317/2009 Z.z. sa
navrhovateľovi nezachováva výnimka za vzdelanie z toho dôvodu, že navrhovateľ podľa pracovnej
zmluvy mal vyučovať odborné predmety u odporcu, čiže predmety praktické vyučovanie, ktoré sa už
v súčasnej dobe u odporcu nevyučujú. Tieto predmety - praktické vyučovanie boli zrušené ku dňu
1.9.2004, na základe čoho sa na navrhovateľa od uvedeného dátumu nevzťahuje udelená výnimka.
Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že kvalifikačné požiadavky pedagogického zamestnanca
pozostávajú z odbornej spôsobilosti a z pedagogickej spôsobilosti. Požiadavka na odbornú spôsobilosť
učiteľa predmetu odborná prax bola od 1.9.2005 získanie neučiteľského vysokoškolského vzdelania
druhého stupňa príslušného alebo príbuzného študijného odboru, ktoré vzdelanie však navrhovateľ
nemal. Práve zmena právnej úpravy týkajúca sa požiadavky na kvalifikáciu učiteľa na strednej škole
viedla k zmene pracovnej zmluvy, spočívajúcej v preradení navrhovateľa na výchovno-vzdelávaciu
činnosť dospelých v školiacom centre na obdobie od 1.9.2004 do 31.12.2007. Je teda zrejmé, že
v dôsledku zmeny právnej úpravy navrhovateľ prestal na začiatku školského roka 2005/2006 spĺňať
kvalifikačné predpoklady v rozsahu jeho odbornej spôsobilosti. Na odbornú spôsobilosť neexistuje
žiadna výnimka daná všeobecne záväznými predpismi a pre učiteľa predmetu prax na strednej škole sa
vyžaduje len vzdelanie vysokoškolské druhého stupňa. V dôsledku zmeny základných pedagogických
dokumentov výuka odboru doprava bola u odporcu skončená v školskom roku 2007/2008 a výuka odboru
elektrotechnika v doprave a spojoch bola u odporcu skončená v školskom roku 2006/2007, v ktorých
odboroch sa predmet prax zameraný na manuálne zručnosti vyučoval v 1. a 2. ročníku. Pokiaľ ide o
ďalšiu odvolaciu námietku navrhovateľa, že výpovedný dôvod pre nesplnenie kvalifikácie nemôže byť
daný z dôvodu, že odporca sa nepostaral o to, aby navrhovateľ získal vysokoškolské vzdelanie II. stupňa,
v danom prípade nebolo povinnosťou odporcu starať sa o prehlbovanie kvalifikácie navrhovateľa v tom
zmysle, aby dosiahol vysokoškolské vzdelanie II. stupňa.

Predmetom konania je rozhodovanie o nároku navrhovateľa na náhradu mzdy z dôvodu neplatného
skončenia pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 25.9.2007 podľa § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, ako aj o návrhu odporcu na limitáciu náhrady mzdy za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov podľa
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce.

Podľa čl. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2011, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona
môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Výkon práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.



Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2011, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2011, ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať.

Podľa § 252g Zákonníka práce, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy,
ktoré vznikli pred l. septembrom 2011. Právne úkony urobené pred l. septembrom 2011 a nároky, ktoré
z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy účinnej do 31. augusta 2011.

Vychádzajúc zo skutkových zistení, mal súd za preukázané, že medzi účastníkmi konania vznikol
pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy uzavretej písomne dňa 1.9.1984 medzi právnym
predchodcom odporcu Západoslovenský krajský národný výbor - odbor školstva Bratislava a
navrhovateľom. Dňa 1.10.2007 bola navrhovateľovi doručená výpoveď z pracovného pomeru zo dňa
25.9.2007 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti. Rozsudkom Okresného
súdu Trnava č. k. 10C/27/2008-408 zo dňa 2.2.2010 bolo určené, že výpoveď daná navrhovateľovi listom
odporcu zo dňa 25.9.2007 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka
práce dňa 31.1.2008 je neplatná. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 9Co/130/2010-491 zo dňa
22.3.2010 zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 10C/27/2008-408 zo dňa 2.2.2010 tak, že určil,
že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 25.9.2007 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce je neplatná a vo zvyšku sa žaloba žalobcu zamieta. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 9.5.2011. Z uvedeného je nepochybné, že bolo právoplatným rozsudkom súdu určené, že výpoveď
odporcu zo dňa 25.9.2007 je neplatná. V konaní sa navrhovateľ domáha náhrady mzdy od 1.2.2008,
odkedy odporca navrhovateľovi nevyplácal mzdu, pričom z predložených listinných dokladov vyplýva,
že navrhovateľ odporcovi listom zo dňa 17.1.2008 oznámil svoj nesúhlas so skončením pracovného
pomeru a oznámil mu, že trvá na jeho ďalšej existencii. Podľa pripojeného podacieho lístka navrhovateľ
tento list odoslal dňa 21.1.2008.

Ustanovenie § 79 Zákonníka práce upravuje následky, ktoré vyvoláva právne relevantná skutočnosť, a
to, že skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bolo súdom vyhlásené za neplatné.
Predovšetkým v takomto prípade platí, že pracovný pomer zamestnanca sa nekončí a tiež za
predpokladu, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou, zamestnanec
zamestnávateľovi oznámi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, je takýto
zamestnanec oprávnený požadovať náhradu mzdy odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Za obdobie, v
ktorom zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu a neumožní mu pracovať, je zamestnávateľ
povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy. Právo na náhradu mzdy vznikne najskôr momentom
oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Náhrada
mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce je daná tým, že zamestnávateľ po neplatnom skončení
pracovného pomeru výpoveďou, prestal zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy.
Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce však nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si
zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil konať prácu, ku ktorej
sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ku ktorej bol tiež schopný a ochotný, ale má povahu satisfakcie
voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý so zamestnancom neplatne
skončil pracovný pomer. Tým je zabezpečené, aby bola zamestnancovi reparovaná ujma, ktorú utrpel
následkom protiprávneho postupu zamestnávateľa. K strate na zárobku následkom neplnenia povinností
zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca
súčasne dôjsť len vtedy, ak je zamestnanec sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa
pracovnej zmluvy. Ak zamestnanec prácu podľa pracovnej zmluvy nemôže vykonávať, napr. v dôsledku
pracovnej neschopnosti, rodičovskej dovolenky, alebo pre inú prekážku, nemá ani právo na náhradu



mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Náhrada mzdy patrí zamestnancovi vo výške jeho priemerného
hrubého zárobku.

Pôvodne sa navrhovateľ v konaní domáhal náhrady mzdy od 1.2.2008 až do 9.11.2011, t. j. do dňa
právoplatného skončenia konania vo veci sp. zn. 10C/27/2008 o určenie neplatnosti výpovede zo dňa
25.9.2011. V priebehu konania odporca dobrovoľne navrhovateľovi uhradil náhradu mzdy za prvých 12
mesiacov t. j. za obdobie od 1.2.2008 do 31.1.2009, a to aj spolu s požadovaným úrokom z omeškania
z jednotlivých náhrad miezd splatných v jednotlivých mesiacoch. Z tohto dôvodu vzal navrhovateľ svoj
návrh čiastočne späť, na základe čoho bolo konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy za obdobie
od 1.2.2008 do 31.1.2009 vo výške 8.261,28 eura s príslušenstvom (úrokom z omeškania) zastavené.
Navrhovateľ sa tak v ďalšom konaní domáhal zaplatenia náhrady mzdy za obdobie prevyšujúce prvých
12 mesiacov od jeho oznámenia že trvá na ďalšom zamestnávaní, t. j. za obdobie od 1.2.2009 do
9.5.2011.

V danom prípade je súd v tomto konaní viazaný rozsudkom Okresného súdu Trnava č.
k. 10C/27/2008-408 zo dňa 2.2.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
9Co/130/2010-491 zo dňa 22.3.2010, ktorými bolo určené, že výpoveď daná navrhovateľovi listom
odporcu zo dňa 25.9.2007 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná. V súvislosti s
právoplatným konštatovaním neplatnosti výpovede zo dňa 25.9.2007 je nárok navrhovateľa na náhradu
mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce daný. Medzi účastníkmi pritom nebola sporná výška
mesačnej náhrady mzdy za každý mesiac trvania neplatne skončeného pracovného pomeru v sume
688,44 eura, keď navrhovateľ pri stanovení výšky mesačnej náhrady mzdy vychádzal z oznámenia
odporcu zo dňa zo dňa 15.2.2011, ktorým mu odporca oznámil výšku jeho funkčného platu v uvedenej
sume 688,44 eura. Odporca proti takémuto určeniu výšky náhrady mzdy za jeden mesiac v konaní
nenamietal a vychádzajúc z uvedenej sumy aj čiastočne uspokojil nároky navrhovateľa, preto mal súd
výšku mesačnej náhrady mzdy v sume 688,44 eura za skutočnosť medzi účastníkmi nespornú.

Odporca v konaní vzniesol návrh, aby súd navrhovateľovi náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížil, prípadne vôbec nepriznal v súlade s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka práce v
znení účinnom do 31.8.2011. V zmysle citovaného ustanovenia, ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať. K zníženiu náhrady mzdy môže dôjsť len na žiadosť zamestnávateľa,
ktorý môže návrh na primerané zníženie náhrady mzdy uplatniť len procesným úkonom v rámci svojej
procesnej obrany proti návrhu, ktorým sa zamestnanec domáha náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1
Zákonníka práce. V návrhu musí zamestnávateľ uviesť v akom rozsahu a z akých dôvodov požaduje
zníženie náhrady mzdy.

Odporca v konaní žiadal, aby súd navrhovateľovi nepriznal náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov.
Svoj návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ požaduje náhradu mzdy za celkovo 39 mesiacov a odporca ako
školské zariadenie nedisponuje takými finančnými prostriedkami, aby bol schopný uspokojiť požiadavku
navrhovateľa. Podľa odporcu nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že sa neustále žiadal do
zamestnania, pretože žalobca len zaslal písomný nesúhlas s rozviazaním pracovného pomeru, avšak
žiadne ďalšie písomné požiadavky o zaradenie od pracovného procesu odporca nedostal. Navrhovateľ
bol v období, za ktoré žiada náhradu mzdy v pracovnom pomere, prípadne sa mohol zapojiť v rozhodnom
období do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných, čo však neučinil bez
dôvodu hodného osobitného zreteľa. Navrhovateľ bol v rozhodnom období poberateľom starobného
dôchodku a ako sám uviedol, nehľadal si žiadne iné zamestnanie. V rozhodnom období pritom ÚPSVaR
Trnava evidoval voľné pracovné miesto pre majstra odbornej výchovy, a to v dňoch: 13.7.2009,
23.3.2010, 14.6.2010. Navyše výpoveď daná navrhovateľovi bola neplatná len z dôvodu nedostatku
hmotnoprávnych podmienok. Avšak v čase dania výpovede skutočne existoval výpovedný dôvod,
keď navrhovateľ nemohol vykonávať prácu učiteľa strednej školy, keď nespĺňal zákonom predpísané
vzdelanie. Navrhovateľ od 1.9.2005 nespĺňa kvalifikačné predpoklady na funkciu stredoškolského
učiteľa, z čoho jednoznačne vyplýva, že mu odporca nemohol prideliť prácu, t.j. výučbu žiakov v
súlade s jeho pracovnou zmluvou a ani nemal možnosť ho preradiť na inú prácu. Možnosť nepriznať
navrhovateľovi náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov jednoznačne vyplýva z ust. § 79 ods. 2
Zákonníka práce a ak by toto nebolo možné, potom by zákonodarca neriešil túto možnosť v príslušnom
ustanovení Zákonníka práce. Poukazoval tiež na to, že navrhovateľovi bolo v súvislosti s neplatným



skončením pracovného pomeru zo dňa 25.7.2009 vyplatené odstupné v celkovej sume 82.960 Sk, t.j.
2.753,76 eura, čím sa navrhovateľ bezdôvodne obohatil. Odporca si však z dôvodu premlčania nemohol
uplatniť toto bezdôvodné obohatenie. Navrhovateľ podľa odporcu v tomto smere konal v rozpore s
dobrými mravmi, na ktorú okolnosť by sa malo prihliadnuť.

Naproti tomu navrhovateľ žiadal, aby súd návrhu odporcu na nepriznanie náhrady mzdy prevyšujúcej
dobu 12 mesiacov nevyhovel a jemu priznal nárok na náhradu mzdy za celé uplatnené obdobie.
Argumentoval predovšetkým tým, že zbytočná dĺžka doby trvania súdneho sporu o neplatnosť výpovede
v trvaní 39 mesiacov bola spôsobená konaním odporcu, ktorý vedel o dôvodoch neplatnosti svojej
výpovede zo dňa 25.9.2007, napriek tomu pokračoval v súdnom spore o jej neplatnosť a tento umelo
predlžoval svojimi nepravdivými výpoveďami, návrhmi na výsluch svedkov ako aj zbytočným odvolaním.
Navrhovateľ preukazoval svoj záujem o výkon práce u odporcu tým, že po doručení výpovede z
pracovného pomeru zo dňa 25.9.2007, odporcovi prípisom zo dňa 17.1.2008 oznámil nesúhlas s
rozviazaním pracovného pomeru a skutočnosť, že trvá na ďalšej existencii tohto pracovného pomeru
a aby odporca navrhovateľa ďalej zamestnával. Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ bol v období,
za ktoré žiada náhradu mzdy zamestnaný, je nepravdivé, pretože navrhovateľ v uvedenom období
nikde nepracoval. Zo skutočnosti, že navrhovateľ nepožiadal o zaradenie do evidencie uchádzačov
o zamestnanie nemožno vyvodiť záver, že jeho konanie bolo účelové a preukazuje jeho neochotu
pracovať. Uviedol, že pre navrhovateľa vzhľadom na jeho vek a vysokú nezamestnanosť v SR, nie
je možné nájsť si rovnocennú alebo výhodnejšiu prácu než akú mal u odporcu. Skutočnosť, že
navrhovateľ je na dôchodku a poberá starobný dôchodok, mu nemôže byť na ujmu, pretože výška
starobného dôchodku navrhovateľa nedosahuje výšku mesačnej mzdy, ktorú by navrhovateľ u odporcu v
prípade riadneho výkonu práce dostával. Navrhovateľ nie je starobný dôchodca ale pracujúci dôchodca.
Navrhovateľ poukazoval na to, že odporca disponuje dostatočnými voľnými finančnými prostriedkami
na zaplatenie požadovanej náhrady mzdy, pretože z predložených výkazov k správe o hospodárení za
roky 2009, 2010 a 2011 vyplýva, že presúval nevyčerpané finančné prostriedky do nasledovných rokov.
Odporca je tiež právne zastúpený v prebiehajúcich 14 súdnych sporoch a počas trvania súdneho sporu
vyplácal svojim zamestnancom odmeny a osobné príplatky, preplácal svojim zamestnancom nadčasy,
prijímal nových zamestnancov do pracovného pomeru, z čoho vyplýva, že mal a má dostatok finančných
prostriedkov. Navyše odporca si mal vytvoriť dostatočnú finančnú rezervu. Navrhovateľ poukazoval na
uznesenie Krajského súdu v Trnave v identickej právnej veci vedenej pod č. k. 23Co/304/2011-756
zo dňa 31.5.2012, ako aj a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010, v zmysle ktorých
súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť
len výnimočne, a to len v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce a v zmysle
ktorých v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien po roku 1989 nie je možné pri rozhodovaní o
nepriznaní náhrady mzdy zohľadňovať povinnosť zamestnanca zapojiť sa do práce, alebo prihliadať k
tomu, že žalobca má príjem, pretože je to v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože táto povinnosť,
alebo zákaz či obmedzenie neexistuje. Navrhovateľ ďalej poukazoval na to, že v identickom súdnom
spore o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, prebiehajúcom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.
8C/27/2008, súd zaviazal odporcu zaplatiť svojmu pedagogickému zamestnancovi náhradu mzdy za
celé požadované obdobie. Dôvody uvedené v žiadosti odporcu o nepriznanie náhrady mzdy sú podľa
navrhovateľa nepravdivé, tento úkon odporcu nebol urobený vážne, určito a zrozumiteľne a prieči sa
dobrým mravom, čiže je v rozpore s ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka, pretože odporca potom
čo žiadal nepriznať navrhovateľovi náhradu mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov, odporcovi priznal a
čiastočne vyplatil ďalšiu náhradu mzdy za obdobie od februára 2009 do júla 2009. Podľa navrhovateľa je
nesprávne tvrdenie odporcu, že navrhovateľ nemohol u odporcu vykonávať prácu učiteľa strednej školy,
keď nespĺňa zákonom predpísané vzdelanie a že odporca nemohol navrhovateľovi prideľovať prácu a
ani nemal možnosť ho preradiť na inú prácu, pretože o takejto skutočnosti nebolo nikým rozhodnuté
a na navrhovateľa sa vzťahuje výnimka zo vzdelania. Po skončení bakalárskeho štúdia, navrhovateľ
odporcu požiadal o poskytnutie príspevku zo sociálneho fondu na ďalšie vysokoškolské štúdium, tento
mu však nevyhovel. Pri zmene v r. 2004 bol navrhovateľ zaradený do deviatej platovej stupnice, kde sa
vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, takže všetko bolo v poriadku.

Vzhľadom na zistený skutkový stav a po uvážení všetkých okolností prípadu dospel súd k záveru, že
návrh odporcu na limitáciu náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov je čiastočne dôvodný. Podľa
ustálenej judikatúry základným hľadiskom pri rozhodovaní súdu o tom, že na žiadosť zamestnávateľa
zníži, poprípade neprizná zamestnancovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu dvanásť mesiacov (§



79 ods. 2 Zákonníka práce), je skutočnosť, či zamestnanec bol po neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru zamestnaný u iného zamestnávateľa, poprípade či sa do práce nezapojil z vážneho dôvodu.
Významné pri tom je predovšetkým to, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste
dojednanom pracovnou zmluvou, ktoré je z hľadiska daného účelu možno považovať za rovnocenné
miestu dohodnutému pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať
pre zamestnanca za výhodnejšie, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá
zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná
alebo práci, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší, než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce a
akú mzdu za vykonanú prácu obdržal. Rovnako musí byť brané do úvahy aj to či sa aktívne i sám podieľal
na hľadaní si zamestnania. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy nad obdobie dvanásť mesiacov potom súd
spravidla zisťuje aj okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zabezpečením sa zamestnanca
a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. Po uplynutí lehoty uvedenej v ust. § 79 ods. 2
Zákonníka práce tak ustupuje do pozadia sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa
jej sociálna funkcia. V tomto prípade ide o to, či chovanie zamestnanca pri zabezpečovaní si ďalšieho
zárobku (iného príjmu) je korektné; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy, ak zamestnanec
vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem, alebo naopak,
ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.

V danom prípade bolo výpoveďou navrhovateľa preukázané, že tento po neplatnom skončení
pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 25.9.2007, sa o prácu u iného zamestnávateľa neuchádzal.
Odporcovi listom zo dňa 17.1.2008 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, avšak ďalej sa do
práce u odporcu nežiadal. Navrhovateľ je od 2.9.2006 poberateľom starobného dôchodku, starobný
dôchodok teda začal poberať ešte pred daním výpovede zo strany odporcu dňa 25.9.2007. Navrhovateľ
aj vzhľadom na túto skutočnosť nebol po neplatnom skončení pracovného pomeru evidovaný na úrade
práce. Odporca v konaní poukazoval na to, a z listinného dokladu predloženého v konaní sp. zn.
8C/27/2008- potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava zo dňa 1.3.2011 vyplýva, že
dňa 13.7.2009 bolo k dispozícii jedno voľné pracovné miesto na pozíciu majster odbornej výchovy,
dňa 23.2.2010 bolo k dispozícii jedno voľné pracovné miesto na pozíciu majster odbornej výchovy a
že dňa 14.6.2010 bolo k dispozícii jedno voľné pracovné miesto na pozíciu majster odbornej výchovy.
Z takto zistených skutočností mal súd jednoznačne za preukázané, že navrhovateľ v období od
februára 2008 si nehľadal iné zamestnanie, nesnažil sa týmto spôsobom vykryť stratu na zárobku,
ktorá mu vznikla v dôsledku výpovede zo strany odporcu, uspokojil sa tak s poberaním starobného
dôchodku. Navrhovateľovi možno prisvedčiť v tom, že ako starobný dôchodca nemohol byť evidovaný
na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, avšak na jeho ťarchu je potrebné pripísať skutočnosť,
že sa sám neuchádzal o zamestnanie, a to prípadne aj sledovaním ponúk zo strany úradu práce.
Navrhovateľ poukazoval na svoj vysoký vek a nezamestnanosť v Slovenskej republike, avšak z
potvrdenia úradu práce vyplýva, že na trhu práce boli voľné pracovné miesta majstra odbornej výchovy.
Pokiaľ ide o vysoký vek navrhovateľa, práve z tohto dôvodu mu bol Sociálnou poisťovňou odo dňa
2.9.2006 priznaný starobný dôchodok, ktorý mu bol pravidelne každoročne zvyšovaný. Navrhovateľ
argumentoval tým, že mu pri rozhodovaní o priznaní náhrady mzdy nemôže byť na ujmu skutočnosť, že
je starobným dôchodcom, pretože právna úprava súbeh poberania starobného dôchodku a príjmu zo
zamestnania nevylučuje. V danom prípade je zrejmé, že navrhovateľ začal poberať starobný dôchodok
ešte počas trvania pracovného pomeru s odporcom od 2.9.2006, to znamená, že navrhovateľ neodišiel
do starobného dôchodku z dôvodu skončenia pracovného pomeru s odporcom výpoveďou zo dňa
25.9.2007, preto súd skutočnosť, že navrhovateľ poberá starobný dôchodok nebral do úvahy ako
dôvod nepriznania náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, avšak túto
skutočnosť zohľadnil pokiaľ ide o posudzovanie materiálneho zabezpečenia navrhovateľa v čase trvania
sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, z čoho vyplýva, že navrhovateľ ako poberateľ
starobného dôchodku, vzhľadom na odpracované roky a dosiahnutý vek, mal k dispozícii pravidelný
mesačný príjem, starobný dôchodok vo výške určenej podľa zákona. Tento príjem sa mu navyše
každoročne pravidelne zvyšoval o príslušné percento. Súd zohľadnil platný právny stav, podľa ktorého
pracujúci dôchodcovia majú v pracovnoprávnych vzťahoch rovnaké podmienky ako ostatní zamestnanci.
Priznanie starobného dôchodku počas trvania pracovného pomeru nie je dôvodom na rozviazanie
pracovného pomeru. Poberatelia starobného dôchodku môžu pracovať bez obmedzenia. Môžu mať
uzatvorených viac pracovnoprávnych vzťahov súčasne aj viac pracovných pomerov s viacerými
zamestnávateľmi, prípadne u jedného zamestnávateľa. Neexistujú žiadne obmedzenia týkajúce sa času
výkonu práce ani výšky dosiahnutého zárobku. Skutočnosť, že navrhovateľ je poberateľom starobného
dôchodku, mu preto pri rozhodovaní súdu o nepriznaní náhrady mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov



nebola na ujmu, na čo navrhovateľ opakovane poukazoval. Súd však musel zohľadniť skutočnosť, že
navrhovateľ sa v rozhodujúcom období uspokojil len s týmto príjmom a nevyvinul už žiadnu ďalšiu
iniciatívu na vyrovnanie si príjmu na úroveň akú dosahoval pred neplatným skončením pracovného
pomeru výpoveďou zo dňa 25.9.2007, keď navrhovateľ potvrdil, že si iné zamestnanie v danom období
nehľadal. Navrhovateľ ďalej poukazoval na skutočnosť, že výšku požadovanej náhrady mzdy, celkovo
za 39 mesiacov, ovplyvnila dĺžka súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede a predovšetkým
postoje a správanie odporcu v predmetnom konaní, ktorý podľa navrhovateľa nemal trvať na pokračovaní
tohto súdneho konania, keď dobre vedel, že jeho výpoveď je neplatná. K uvedenému má súd za
to, že právo odporcu brániť sa v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je
súčasťou jeho práva na súdnu ochranu, pričom z rozhodnutí tak prvostupňového i odvolacieho súdu
v konaní o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 25.9.2007 vyplýva, že v danom prípade nešlo o
vec skutkovo jednoduchú, naopak zložitú, náročnú tiež na právne posúdenie veci. Odporca rovnako
nemohol ovplyvniť dĺžku trvania odvolacieho konania, keď podať odvolanie voči rozsudku súdu prvého
stupňa bolo jeho zákonným právom. K námietke navrhovateľa, že odporca disponuje dostatočnými
finančnými prostriedkami na to, aby nárok navrhovateľa na náhradu mzdy uspokojil v celom rozsahu
považoval súd za irelevantnú v predmetnej veci, pretože pri rozhodovaní o nepriznaní, resp. primeranom
znížení náhrady mzdy sa neprihliada na okolnosti na strane zamestnávateľa, ale len na okolnosti na
strane zamestnanca. Nie je preto právne významné, či odporca v danom prípade disponuje dostatkom
finančných prostriedkov na vyplatenie náhrady mzdy. Navrhovateľ poukazoval na to, že odporca si
v rokoch 2009-2011 pravidelne presúval nevyčerpané finančné prostriedky do nasledovných rokov,
odporca hradí náklady právneho zastúpenia v prebiehajúcich súdnych sporoch a počas trvania súdneho
sporu vyplácal svojim zamestnancom odmeny a osobné príplatky, prijímal nových zamestnancov.
Uvedené skutočnosti však nie sú pre danú vec podstatné a odporca svoj argument, že nedisponuje
dostatkom finančných prostriedkov na uspokojenie nároku navrhovateľa v konaní uviedol iba raz a viac
na ňom netrval.

Navrhovateľ v predmetnej veci poukazoval na odlišné právne posúdenie rozhodovania o možnosti
nepriznať prípadne primerane znížiť náhradu mzdy zamestnancovi za čas presahujúci 12 mesiacov, keď
poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Trnave v právnej veci vedenej pod č. k. 23Co/304/2011-756
zo dňa 31.5.2012, ako aj a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010, v zmysle ktorých súd
môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť len
výnimočne, a to len v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce a v zmysle ktorých v
dôsledku spoločensko-ekonomických zmien po roku 1989 nie je možné pri rozhodovaní o nepriznaní
náhrady mzdy zohľadňovať povinnosť zamestnanca zapojiť sa do práce, alebo prihliadať k tomu, že
žalobca má príjem, pretože je to v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože táto povinnosť, alebo
zákaz či obmedzenie neexistuje. Súd v danom prípade vychádzal z prevažujúcej ustálenej judikatúry
súdov k ustanoveniu § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Súd má predovšetkým za to, že zákonodarca do
Zákonníka práce zaviedol možnosť súdu na návrh zamestnávateľa znížiť prípadne vôbec nepriznať
náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, pričom podľa právnej úpravy platnej a účinnej ku dňu
doručenia oznámenia navrhovateľa odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, odkedy navrhovateľovi
patrí náhrada mzdy, Zákonník práce v ustanovení § 79 ods. 2 neupravoval žiadne kritériá, z ktorých
má súd pri tomto rozhodovaní vychádzať. V každom prípade, však zákon takéto rozhodovanie súdu
umožňuje, súd potom pri svojom rozhodovaní musí vychádzať z okolností konkrétneho prípadu.
Základným predpokladom pre priznanie náhrady mzdy je neplatné skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa, preto túto skutočnosť, že zamestnávateľ skončil neplatne pracovný pomer so
zamestnancom, nemožno pričítať na jeho vrub pri rozhodovaní o návrhu na zníženie náhrady mzdy
nad 12 mesiacov. V predmetnej veci bola navrhovateľovi odporcom v priebehu konania už uhradená
náhrada mzdy za prvých 12 mesiacov t. j. za obdobie od februára 2008 do januára 2009 (vrátane), spolu
s príslušným úrokom z omeškania. Navrhovateľ sa domáha náhrady mzdy za ďalšie obdobie od februára
2009 do 9.5.2011 t. j. za ďalších 27 mesiacov a 9 dní. Súd súhlasí s argumentom navrhovateľa, že v
súčasnosti už všeobecná pracovná povinnosť neexistuje, avšak náhrada mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru má v súvislosti s úpravou v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom
do 31.8.2008 charakter ekvivalentu mzdy len za prvých 12 mesiacov od oznámenia zamestnanca, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, v tomto období má funkciu sankčnú voči zamestnávateľovi a funkciu
satisfakčnú pre zamestnanca. Po uplynutí lehoty uvedenej v ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ustupuje
do pozadia sankčná a satisfakčná povaha náhrada mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Skúma sa
preto, či správanie sa zamestnanca v tomto období po uplynutí 12 mesiacov je korektné, či zamestnanec



vlastnou vinou zanedbal možnosť nahradiť si ušlý príjem. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že vynaložil
primeranú snahu, resp. čo i len minimálne úsilie zarobiť si a dorovnať tak ušlý príjem. Navyše navrhovateľ
bol v rozhodujúcom období zabezpečený poberaním starobného dôchodku, preto náhrada mzdy za
obdobie nad 12 mesiacov v jeho prípade už neplní sociálnu funkciu.

Je možné súhlasiť s argumentom navrhovateľa, ako aj s citovanými závermi krajského súdu v konaní
č. k. 23Co/304/2011-756 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010, podľa ktorých súd môže
na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť hlavne
v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v
rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Súd sa pri svojom rozhodovaní o návrhu
odporcu na nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov zaoberal aj práve tým, či nárok navrhovateľa
na náhradu mzdy za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom
vzhľadom na okolnosti daného prípadu dospel k záveru, že v danom prípade je tomu práve tak. Odporca
v konaní poukazoval na to, že výpoveď zo dňa 25.9.2007 daná navrhovateľovi bola neplatná len z
nedostatku splnenia hmotnoprávnych podmienok, avšak v čase dania výpovede skutočne existoval
výpovedný dôvod, keď navrhovateľ nemohol vykonávať prácu učiteľa strednej školy, pretože nespĺňal
zákonom predpísané vzdelanie. Navrhovateľ od 1.9.2005 nespĺňa kvalifikačné predpoklady na funkciu
stredoškolského učiteľa, preto mu odporca nemohol prideliť prácu, t.j. výučbu žiakov v súlade s jeho
pracovnou zmluvou a ani nemal možnosť ho preradiť na inú prácu. Navrhovateľ sa bránil tým, že táto
okolnosť nie je pre toto konanie rozhodujúca, pretože neplatná výpoveď mu bola daná z organizačných
dôvodov pre nadbytočnosť, pričom navrhovateľ odporcu požiadal o poskytnutie príspevku zo sociálneho
fondu na ďalšie vysokoškolské štúdium, čomu však nevyhovel. Súd však uvedenú skutočnosť pri
rozhodovaní o návrhu odporcu na nepriznanie náhrady mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov
zohľadnil, pretože má za to, že tento nárok navrhovateľa je v rozpore s dobrými mravmi práve preto,
že navrhovateľ nespĺňal kvalifikačné predpoklady pre výkon práce u odporcu, odporca ho preto už
ďalej ako stredoškolského učiteľa nemohol zamestnávať, preto sa uplatnený nárok odporcu, ktorým sa
domáha náhrady mzdy za celkom 39 mesiacov, v čase keď nespĺňal predpoklady na výkon práce podľa
pracovnej zmluvy javí ako uplatnený v rozpore s dobrými mravmi. O otázke nespĺňania kvalifikačných
predpokladov zo strany navrhovateľa pritom bolo rozhodnuté v konaní Okresného súdu Trnava vedenom
pod sp. zn. 18Cpr/1/2011, v ktorom sa súd zaoberal otázkou neplatnosti skončenia pracovného pomeru
navrhovateľa výpoveďou odporcu zo dňa 21.6.2011, ktorá bola navrhovateľovi daná práve z dôvodu, že
nespĺňa predpoklady stanovené právnymi predpismi pre výkon dohodnutej práce. V rámci posudzovania
otázky platnosti danej výpovede sa súd podrobne zaoberal skutkovými a právnymi okolnosťami
daného prípadu a teda otázkou, či navrhovateľ spĺňa kvalifikačné predpoklady pre výkon práce podľa
pracovnej zmluvy u odporcu. Okresný súd Trnava v rozsudku č. k. 18Cpr/1/2011-307 zo dňa 10.6.2013
uviedol, že kvalifikačné požiadavky pedagogického zamestnanca pozostávajú jednak z odbornej
spôsobilosti a z pedagogickej spôsobilosti, pričom požiadavka na odbornú spôsobilosť učiteľa predmetu
odborná prax bola od 1.9.2005 získanie neučiteľského vysokoškolského vzdelania druhého stupňa
príslušného alebo príbuzného študijného odboru, ktoré vzdelanie však navrhovateľ nemal. V dôsledku
zmeny právnej úpravy navrhovateľ prestal na začiatku školského roka 2005/2006 spĺňať kvalifikačné
predpoklady v rozsahu jeho odbornej spôsobilosti. Na odbornú spôsobilosť neexistuje žiadna výnimka
daná všeobecne záväznými predpismi a pre učiteľa predmetu prax na strednej škole sa vyžaduje
len vzdelanie vysokoškolské druhého stupňa. Navrhovateľ nemal kvalifikáciu na výuku akýchkoľvek
predmetov u odporcu, čo znamená, že si odporca nemohol splniť svoju ponukovú povinnosť, keďže
nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom vhodným pre navrhovateľa. V dôsledku zmeny
základných pedagogických dokumentov výuka odboru doprava bola u odporcu skončená v školskom
roku 2007/2008 a výuka odboru elektrotechnika v doprave a spojoch bola u odporcu skončená v
školskom roku 2006/2007, v ktorých odboroch sa predmet prax zameraný na manuálne zručnosti
vyučoval v 1. a 2. ročníku. Navrhovateľ však prestal spĺňať kvalifikačné predpoklady už k 1.9.2005,
keď už v uvedenej dobe bol daný dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce.
Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24.2.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č. k. 24CoPr/3/2013-361 zo dňa 22.1.2014, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava č.
k. 18Cpr/1/2011-307 zo dňa 10.6.2013. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu potom vyplýva,
že navrhovateľ dosiahol vysokoškolské vzdelanie I. stupňa - ukončil bakalárske štúdium s kvalifikáciou
majster odbornej výchovy, ktorá kvalifikácia je postačujúca pre stredné školy s učebnými odbormi, teda
bývalé učilištia. Aby navrhovateľ spĺňal kvalifikačné predpoklady ako pedagogický zamestnanec strednej
školy so študijnými odbormi, teda s úplným stredoškolským vzdelaním, musel by mať vysokoškolské
vzdelanie II. stupňa - Mgr. alebo Ing. v odbore, ktoré predmety sa na škole vyučujú. Súd prvého



stupňa správne skonštatoval, že požiadavka na odbornú spôsobilosť učiteľa predmetu odborná prax
bola od 1.9.2005 získanie neučiteľského vysokoškolského vzdelania druhého stupňa príslušného
alebo príbuzného študijného odboru, ktoré vzdelanie navrhovateľ nemal. Práve zmena právnej úpravy
týkajúca sa požiadavky na kvalifikáciu učiteľa na strednej škole viedla k zmene pracovnej zmluvy,
spočívajúcej v preradení navrhovateľa na výchovno-vzdelávaciu činnosť dospelých v školiacom centre
na obdobie od 1.9.2004 do 31.12.2007. Je teda zrejmé, že v dôsledku zmeny právnej úpravy navrhovateľ
prestal na začiatku školského roka 2005/2006 spĺňať kvalifikačné predpoklady v rozsahu jeho odbornej
spôsobilosti. Na odbornú spôsobilosť neexistuje žiadna výnimka daná všeobecne záväznými predpismi
a pre učiteľa predmetu prax na strednej škole sa vyžaduje len vzdelanie vysokoškolské druhého
stupňa. K rovnakému záveru ako v uvedenom konaní, dospel aj Okresný súd Trnava v konaní sp.
zn. 10C/27/2008, keď vo svojom rozsudku č. k. 10C/27/2008-408 zo dňa 2.2.2010, ktorým konštatoval
neplatnosť výpovede zo dňa 25.9.2007 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce uviedol, že s
účinnosťou od 1.9.2005 na základe novely vyhlášky č. 41/1996 Z. z. prevedenou vyhláškou č. 374/2005
Z. z. sa v zmysle prílohy, časť VI. Učitelia odborných predmetov na stredných školách, písm. H, bod. 20,
požadovalo na vyučovanie predmetu odborná prax neučiteľské vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa
príslušného študijného odboru a doplňujúce pedagogické štúdium nadväzujúce na získaný študijný
odbor. Kvalifikačné požiadavky pedagogického zamestnanca pozostávajú z odbornej spôsobilosti a
pedagogickej spôsobilosti. Požiadavka na odbornú spôsobilosť učiteľa predmetu odborná prax bola
od 1.9.2005 získanie neučiteľského vysokoškolského vzdelania druhého stupňa príslušného alebo
príbuzného študijného odboru, ktoré vzdelanie však navrhovateľ nemal. Práve zmena právnej úpravy
týkajúca sa požiadavky na kvalifikáciu učiteľa na strednej škole viedla k zmene pracovnej zmluvy,
spočívajúcej v preradení navrhovateľa na výchovno - vzdelávaciu činnosť dospelých v školiacom centre
na obdobie od 1.9.2004 do 31.12.2007. Je teda zrejmé, že v dôsledku zmeny právnej úpravy navrhovateľ
prestal na začiatku školského roka 2005/2006 spĺňať kvalifikačné predpoklady v rozsahu jeho odbornej
spôsobilosti. Navrhovateľ síce namietal, že mal výnimku zo vzdelania, ktorú získal absolvovaním
doplnkového pedagogického štúdia učiteľstva odborných predmetov, avšak pedagogická spôsobilosť je
len jednou z dvoch zložiek kvalifikačných predpokladov učiteľa na strednej škole. Naopak na odbornú
spôsobilosť neexistuje žiadna výnimka daná všeobecne záväznými predpismi a pre učiteľa predmetu
prax na strednej škole sa vyžaduje vzdelanie vysokoškolské druhého stupňa. Navrhovateľ prestal spĺňať
kvalifikačné predpoklady už k 1.9.2005 a teda nemožno hovoriť o organizačnej zmene vo vzťahu k
nadbytočnosti navrhovateľa. Súd bol toho názoru, že uplatnený dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce tak nebol daný, ale bol daný dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka
práce spočívajúci v strate kvalifikácie v priebehu trvania pracovného pomeru. Tento výpovedný dôvod
podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce odporca neuplatnil, preto bol návrh na určenie neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru opodstatnený.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ od 1.9.2005 nespĺňal kvalifikačné predpoklady pre učiteľa
predmetu prax na strednej škole, odporca ho teda napriek neplatnej výpovedi zo dňa 25.9.2007, ktorú mu
dal nesprávne z dôvodu organizačných zmien, nemohol zamestnávať prácou v zmysle pracovnej zmluvy,
pričom odporca nemal kvalifikáciu potrebnú na výkon pedagogickej práce u odporcu, pretože nespĺňal
požiadavku odbornej spôsobilosti, ktorým bolo vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa príslušného
alebo príbuzného študijného odboru, ktoré vzdelanie však navrhovateľ nemal. Z uvedeného dôvodu
je potom v rozpore s dobrými mravmi, ak sa navrhovateľ domáha náhrady mzdy za prácu, ktorú
nebol schopný pre odporcu vykonávať. Pokiaľ ide námietku navrhovateľa, že odporca mu neposkytol
príspevok zo sociálneho fondu na to, aby získal vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, súd uvádza,
že nebolo povinnosťou odporcu starať sa o prehlbovanie kvalifikácie navrhovateľa v tom zmysle, aby
dosiahol vysokoškolské vzdelanie II. stupňa.

Za daného stavu potom súd považoval za rozpor s dobrými mravmi, priznať navrhovateľovi plnú
náhradu mzdy. Termín „dobré mravy“ Zákonník práce nevymedzuje, avšak uvádza ich v rámci zásad
formulovaných v čl. 2 Zákonníka práce. Negatívnu hranicu výkonu subjektívnych práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov predstavuje zákaz zneužívať tieto práva na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Pojem dobré mravy úzko súvisí s
pojmom „morálka“ a „mravnosť“. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 3Cdo 191/96 možno dospieť k záveru, že dobré mravy patria medzi zásady súkromného práva.
Používajú sa ako kritérium, ktoré obmedzuje subjektívne práva v ich obsahu, resp. častejšie ako
kritérium, ktoré obmedzuje výkon subjektívnych práv. Obsah pojmu „dobré mravy“ spočíva vo všeobecne
platných morálnych normách, resp. normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem na ich



rešpektovaní. Základným zmyslom príkazu konať v súlade s dobrými mravmi je vylúčiť pri výkone práva
hrubé porušenie morálky, zaistiť základnú slušnosť pri výkone subjektívnych práv, resp. zachovať isté
etické minimum pri výkone subjektívnych práv. Konanie subjektu v rozpore s dobrými mravmi a zneužitie
práva sú podľa ustanovení o neplatnosti právnych úkonov postihnuté absolútnou neplatnosťou. Zákaz
zneužitia práva predstavuje právnu normu, ktorej porušenie oprávneným subjektom je protiprávnym
úkonom. Osobitosťou takéhoto protiprávneho úkonu je to, že nevzniká v dôsledku porušenia právnej
povinnosti, ale k jeho vzniku dochádza pri výkone práva spôsobom, ktorý zákon zakazuje. Táto osobitosť
protiprávneho úkonu pri nedovolenom výkone subjektívnych práv ho odlišuje od iných protiprávnych
úkonov. Protiprávneho úkonu pri zneužití práva sa dopúšťa oprávnený subjekt, ktorý porušuje určitú, a
to zákonom ustanovenú povinnosť (zákaz zneužitia), avšak až vo fáze realizácie subjektívneho práva.

Výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z neplatného ukončenia pracovného pomeru spôsobom
vyplývajúcim priamo zo zákona, pri rešpektovaní zákonom predpokladaného postupu formulovaného v
ust. § 79 Zákonníka práce, nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Avšak na druhej strane,
kedy nad priznanú náhradu mzdy za dvanásť mesiacov, nastupuje už len jej sociálna funkcia, je potrebné
uzavrieť, že vzhľadom na už konštatované, v konaní nebola preukázaná jednak korektná snaha
navrhovateľa aspoň čiastočne nahradiť si ušlý príjem a vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ v
rozhodujúcom období nespĺňal kvalifikačné predpoklady na výkon práve u odporcu, súd v danom prípade
dospel k záveru, že navrhovateľom uplatnená náhrada mzdy za celú dobu až do 9.5.2011 je výkonom
práva v rozpore s dobrými mravmi.

V predmetnej veci bolo pri rozhodovaní o návrhu odporcu nepriznať navrhovateľovi náhradu mzdy za
dobu prevyšujúcu 12 mesiacov, ďalej potrebné zaoberať skutočnosťou, že v priebehu konania odporca
po prvom rozhodnutí súdu, navrhovateľovi listom zo dňa 3.1.2013 oznámil, že mu priznáva náhradu
mzdy za ďalšie obdobie od februára 2009 až jún 2009 a čiastočne v sume 300 eur aj za júl 2009. Od
priznanej náhrady mzdy za toto obdobie v celkovej sume 3.742,20 eura (t. j. 688,44 eura x 5 = 3.442,20
eura + náhrada mzdy za 7/2009 v sume 300 eur), odporca odpočítal uhradené poistné do Sociálnej
poisťovne v sume 201,70 eura a uhradené poistné do VšZP v sume 149,65 eura, ďalej odpočítal 19
% daň zo zostávajúcej zdaniteľnej mzdy 3.390,85 eura vo výške 644,26 eura, čiže zostalo 2.746,59
eura. Zo sumy 2.746,59 eura odporca ďalej odpočítal poistné do VšZP uhradené k 13.6.2012 v sume
330,36 eura, poistné do Sociálnej poisťovne uhradené 14.6.2012 v sume 446, eur a odvedenú daň z
náhrady mzdy vyplatenej 16.2.2012 za náhradu mzdy za obdobie 2/2008 až 1/2009 v sume 1.422,13
eura (8.261,28 eura - 776,36 eura = 7.484,92 eura x 19 % daň = 1.422,13 eura). Zvyšnú sumu vo výške
548,10 eura odporca zaslal na účet navrhovateľa dňa 28.12.2012. Navrhovateľ s takýmto postupom
odporcu nesúhlasil, uviedol že on nie je povinný odvádzať poistné a príslušnú daň, keď túto povinnosť
má len odporca, nesúhlasil s tým, aby odporca po štyroch rokoch si takým to spôsobom započítal svoje
odvodové povinnosti oproti náhrade mzdy pre navrhovateľa, voči takémuto postupu odporca vzniesol
námietku premlčania.

Z uvedeného postupu odporcu, vychádzajúc z listu zo dňa 3.1.2013 a jeho výpovede v konaní, vyplýva,
že tento v podstate uznal nárok navrhovateľa na náhradu mzdy za ďalšie obdobie od februára 2009 až
do júla 2009. Odporca však navrhovateľovi za celé toto obdobie vyplatil len sumu 548,10 eura, pretože
z celkovej výšky náhrady mzdy za toto obdobie v sume
3.742,20 eura odpočítal jednak poistné do sociálnej a zdravotnej poisťovne a daň z príjmu za z
náhrady mzdy za obdobie 2/2009 až 7/2009, ako aj príslušné odvody a daň z už skôr vyplatenej
náhrady mzdy za obdobie 2/2008 až 1/2009. Takýto postup odporcu však nebol správny. Odporca si
oproti náhrade mzdy určenej pre navrhovateľa, započítal ním zaplatené odvody, ktoré skôr opomenul
odviesť v súvislosti s vyplatenou náhradou mzdy za obdobie 2/2008 do 1/2009, keď navrhovateľovi
omylom vyplatil túto náhradu mzdy brutto. S takýmto postupom odporcu, ktorým si započítal opomenutú
daň a poistné nemožno súhlasiť. Zákonník práce nepozná inštitút započítania (kompenzácie), ako je
upravený v § 580 Občianskeho zákonníka, práva a povinností z pracovno-právnych vzťahov zanikajú
spôsobmi uvedenými v ust. § 32 a nasl. Zákonníka práce, pričom výpočet spôsobov zániku práv a
povinností je v Zákonníku práce uvedený taxatívne, čo znamená, že iným, ako v Zákonníku práce
uvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby
zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pohľadávky z pracovno-právnych
vzťahov predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné namietať
započítanie jednostranným úkonom. Z toho vyplýva jediný záver, že zamestnávateľ svoje pohľadávky
voči zamestnancovi musí uplatniť samostatnou žalobou a nie započítaním. Postup odporcu, ktorým si



na náhradu mzdy za ďalšie obdobie 2/2009 až 7/2009 započítal poistné a daň, ktoré navrhovateľovi
„nezrazil“ z predchádzajúcej vyplatenej náhrady mzdy za obdobie 2/2008 až 1/2009 nie je možné
akceptovať. Je zrejmé, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru sa zamestnancovi
priznáva vo výške náhrady hrubej mzdy. Zamestnanec nemá odvodové povinnosti vo vzťahu k
zdravotným poisťovniam, Sociálnej poisťovni či daňovému úradu, tieto povinnosti za zamestnanca plní
zamestnávateľ, ktorý je preto povinný pred vyplatením náhrady mzdy určenej brutto, odviesť daň a
odvody a až takto poníženú sumu vyplatiť zamestnancovi. Zamestnancovi nemožno vyplatiť náhradu
mzdy brutto s tým, že má sám realizovať svoje daňové a odvodové povinnosti. Nesprávny postup
zamestnávateľa však nemožno sanovať započítaním, ktoré v pracovnoprávnych vzťahoch nie je možné
a ako už bolo vyššie uvedené, zamestnávateľ si svoje pohľadávky voči zamestnancovi musí uplatniť
samostatnou žalobou. Pretože však takýmto postupom odporca v podstate uznal nárok navrhovateľa
na náhradu mzdy za ďalšie obdobie od februára 2009 do júla 2009, súd túto skutočnosť zohľadnil pri
rozhodovaní o jeho návrhu na nepriznanie náhrady mzdy za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov.

Navrhovateľ tiež argumentoval, že týmto postupom odporca v podstate znegoval svoju žiadosť o
nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov. Odporca však uviedol, že vyplatil navrhovateľovi sumu
548,10 eura, ako ďalšiu náhradu mzdy iba z opatrnosti, keď súdne konanie nie je ešte ukončené a v
prípade neúspechu odporcu, by si navrhovateľ uplatňoval tiež úroky z omeškania. Odporca na svojej
žiadosti o nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov naďalej trval.

Súd preto vzhľadom na postup odporcu, ktorý sám navrhovateľovi priznal nárok na náhradu mzdy za
obdobie od 2/2009 do 7/2009, priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za toto ďalšie obdobie pričom
zohľadnil dňa 28.12.2012 odporcom vyplatenú sumu 548,10 eura a vychádzajúc z upraveného petitu
navrhovateľa, navrhovateľovi priznal 9,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 548,10 eura od 11.3.2009
do 30.12.2012, náhradu mzdy za mesiac február 2009 vo výške 140,34 eura spolu s 9,5% ročným
úrokom z omeškania zo sumy 140,34 eura od 11.3.2009 do zaplatenia, náhradu mzdy za mesiac marec
2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od
11.4.2009 do zaplatenia, náhradu mzdy za mesiac apríl 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9,25%
ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.5.2009 do zaplatenia, náhradu mzdy za mesiac
máj 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od
11.6.2009 do zaplatenia, náhradu mzdy za mesiac jún 2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.7.2009 do zaplatenia a náhradu mzdy za mesiac júl
2009 vo výške 688,44 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 688,44 eura od 11.8.2009
do zaplatenia.

Takto priznanú náhradu mzdy spolu s náhradou mzdy odporcom už vyplatenú v konaní, považoval
súd za dostatočnú a zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy, t. j. s jej satisfakčnou, sankčnou
a sociálnou funkciou, pričom náhrada mzdy už vyplatená odporcom za prvých 12 mesiacov, spolu s
náhradou mzdy priznanou týmto rozhodnutím za ďalších 6 mesiacov, uvedené funkcie plne napĺňa a
predstavuje pre navrhovateľa jednak dostatočnú satisfakciu ako aj sociálnu ochranu, a je zároveň
i dostatočnou sankciou pre odporcu za postup, ktorý zvolil pri skončení pracovného pomeru s
navrhovateľom.

Pokiaľ ide o náhradu mzdy za obdobie od augusta 2009 do 9.5.2011, v tejto časti súd vyhovel návrhu
odporcu, o nepriznanie ďalšej náhrady mzdy, keď ako už bolo vyššie uvedené mal súd za to, že nárok
navrhovateľa na náhradu mzdy za toto obdobie je už výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi,
pretože navrhovateľ nespĺňal kvalifikačné predpoklady pre výkon práce u odporcu a tiež z dôvodu,
že náhrada mzdy za ďalšie obdobie by už nespĺňala svoju sociálnu funkciu, keď navrhovateľ ako
starobný dôchodca nebol odkázaný na príjem zo zamestnania, nesnažil sa nájsť si preto inú pre neho
vhodnú prácu ako aj z dôvodu že celkovú sumu odporcom v konaní vyplatenej náhrady mzdy spolu s
úrokom z omeškania, ako aj náhrady mzdy s príslušenstvom priznanej týmto rozhodnutím, považuje
súd vzhľadom na zistené okolnosti tohto konkrétneho prípadu za dostatočnú. Vo zvyšnej časti preto súd
návrh navrhovateľa na náhradu mzdy zamietol.

Súd zamietol návrh navrhovateľa na vykonanie dôkazu predložením učebných osnov, praxe a
praktických cvičení, ktoré sa vyučovali u odporcu v čase trvania súdneho sporu a v súčasnosti, čím
chcel navrhovateľ preukázať, že ich môže u odporcu vyučovať dodnes, pretože v danom prípade nie
je rozhodujúca skutočnosť, či sa u odporcu praktické cvičenia či prax vyučujú, ale práve tá skutočnosť,



že na vyučovanie týchto predmetov u odporcu potrebuje navrhovateľ vysokoškolské vzdelanie druhého
stupňa, čo navrhovateľ nespĺňa. Súd sa potom už nezaoberal ďalšími konkrétnymi argumentmi
navrhovateľa (skutočnosť, že odporca zamestnával a aj zamestnáva starobných dôchodcov, že vyplácal
svojim zamestnancom odmeny, že v obdobnom konaní sp. zn. 8C/27/2008 bola zamestnancovi
vyplatená celá požadovaná náhrada mzdy atp.) ktoré nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
podstatné.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 150 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho
počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť tak, že o trovách konania rozhodne do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na zložitosť veci, najmä z dôvodu, že v danej
veci bude v závislosti od jej výsledku potrebné podrobne sa vysporiadať s otázkou pomeru úspechu
účastníkov vo veci, vyhradil si súd možnosť rozhodnúť o trovách konania samostatným uznesením do
30. dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z.; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.