Stredná odborná škola gastronómie a cestovného ruchu, Levická 40, Nitra


Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6CoPr/3/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4616206350
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4616206350.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobkyne: W.. C. M., nar. XX. XX. XXXX,
bytom X., G. XX/XX, zast. Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., so sídlom Nitra, Štefánikova 7,
IČO: 36 868 876, proti žalovanému: Stredná odborná škola gastronómie a cestovného ruchu, so sídlom
Nitra, Levická 4, IČO: 00 596 876, zast. Legal Counsels s.r.o., so sídlom Bratislava, Tallerova 10, IČO:
36 364 606, o určenie, že pracovný pomer trvá, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Topoľčany zo dňa 28. apríla 2017, č. k. 6Cpr/8/2016-163 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že pracovný pomer
založený pracovnou zmluvou zo dňa 17. 03. 2015 medzi ňou a žalobcom trvá. Žalobu odôvodnila tým,
že dňa 17. 03. 2015 uzatvorila so žalovaným pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu učiteľka teoretického
vyučovania s miestom výkonu práce Nitra, na dobu určitú počas zastupovania dlhodobej PN W.. I..
Dňa 19. 06. 2015 odoslala štatutárna zástupkyňa žalovaného email, v ktorom jej nariadila čerpanie
dovolenky od 22. 06. 2015 z dôvodu, že žalobkyňa neskoro oznámila svoju absenciu v práci z dôvodu
návštevy lekára. Dňa 10. 07. 2015 odoslala email žalovanému, dokedy má čerpať dovolenku resp. kedy
ma nastúpiť do práce. Dňa 15. 07. 2015 jej bol doručený list od žalovaného, v ktorom sa uvádza, že
uvedený pracovný pomer skončil k 30. 06. 2015 na základe ústnej dohody. Žalobkyňa dňa 10. 08.
2015 zaslala žalovanej škole oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnaní. Listom zo dňa 30. 10. 2015
žalobkyňa poukázala na duplicitné doručovanie potvrdenia o zamestnaní, keď v mesiaci október 2015 jej
žalovaný najskôr doručil potvrdenie o zamestnaní od 17. 03. 2015 do 30. 06. 2015 a následne potvrdenie
o zamestnaní od 17. 03. 2015 do 31. 08. 2015. Dňa 19. 11. 2015 jej bol zaslaný list žalovaným, v ktorom
bolo poukázané na skončenie pracovného pomeru k 31. 08. 2015. Naliehavý právny záujem videla v
tom, že od 01. 09. 2015 je vedená v sociálnej poisťovni aj zdravotnej poisťovni Dôvera, a.s. ako dlžník
na poistnom, pričom tento status si neprivodila sama, ale vznikol svojvoľným konaním žalovaného, ktorý
za ňu, najprv ku dňu 30. 06. 2015 a následne po oprave výkazov na jeseň 2015, k 01. 09. 2015, prestal
platiť odvody. Teda bola zaradená do zoznamu dlžníkov na zdravotnom poistnom ako aj tým, že konanie
o poskytnutí príspevku v nezamestnanosti bolo prerušené, pričom uvedené by sa nestalo, keby žalovaný
prideľoval žalobkyni práce v zmysle platnej pracovnej zmluvy aj po 31. 08. 2015.



3. Právne vec odôvodnil poukazom na ust. § 137 Civilného Sporového poriadku (ďalej len CSP), § 48
ods. 1 až 4 písm. a), § 59 ods. 1 a 2, § 71 ods. 1 až 3 Zákonníka práce, § 34, § 37 Občianskeho
zákonníka. Vykonaním dokazovaním zistil, že dňa 12. 11. 2014 uzatvorila žalobkyňa ako pracovník
so žalovaným ako zamestnávateľom dohodu o vykonaní práce s uvedením zamestnania: učiteľka,
dojednaná pracovná úloha bola na zastupovanie Ing. I. počas dlhodobej PN. Vykonanie pracovnej úlohy
bolo dohodnuté od 18. 11. 2014. Dňa 17. 12. 2014 uzatvorila žalobkyňa ako pracovník so žalovaným ako
zamestnávateľom dohodu o vykonaní práce s uvedením zamestnania: učiteľka, dojednaná pracovná
úloha bola na zastupovanie W.. I. počas dlhodobej PN. Vykonanie pracovnej úlohy bolo dohodnuté od 01.
01. 2015. Dňa 17.03.2015 uzatvorila žalobkyňa ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom
pracovnú zmluvu. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú počas zastupovania dlhodobej PN
W.. I.. Dohodnutým druhom práce, na výkon ktorej bola žalobkyňa prijatá, bol "učiteľka teoretického
vyučovania". Dohodnuté miesto výkonu práce bola Nitra. E-mailom zo dňa 19. 06. 2015 štatutárna
zástupkyňa žalovaného žalobkyni nariadila čerpanie dovolenky od 22. 06. 2015 s tým, že zostatok
dovolenky bude žalobkyni preplatený. Listom žalovaného zo dňa 15. 07. 2015 bolo žalobkyni oznámené
skončenie pracovného pomeru k 30. 06. 2015 na základe ústnej dohody. Žalobkyňa listom zo dňa 10. 08.
2015 oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Listom právnej zástupkyne žalovaného
JUDr. Daniely Laktišovej, advokátky zo dňa 19. 10. 2015, bolo žalobkyni oznámené, že jej pracovný
pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 17. 03. 2015 dohodnutý na dobu určitú počas zastupovania
dlhodobej PN Ing. I., skončil podľa § 59 ods. 2 Zákonníka práce uplynutím dohodnutej doby, t.j. dňom
31. 08. 2015, dokedy trvala pracovná neschopnosť zastupovanej zamestnankyne W.. I.. Vzhľadom
na nedorozumenia, ktoré vznikli z toho, že žalobkyňa poprela dohodu s riaditeľkou školy o skoršom
skončení pracovného pomeru ku dňu 30. 06. 2015, prehodnotil žalovaný svoje pôvodné stanovisko
a vykoná aj tomu zodpovedajúce úkony, vo vzťahu k sociálnej a zdravotnej poisťovni a prepracuje
potvrdenie o odpracovanej dobe, všetko s platnosťou k 31. 08. 2015. Žalovaný listom zo dňa 09. 11.
2015 oznámil žalobkyni, že jej pracovný pomer u nich skončil podľa § 59 ods. 2 Zákonníka práce
uplynutím dohodnutej doby, t. j. dňom 31. 08. 2015, dokedy trvala pracovná neschopnosť zastupovanej
zamestnankyne W.. I.. Z oznámenia Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra vyplýva, že žalobkyňa bola
registrovaná v informačnom systéme Sociálnej poisťovne pobočka Nitra u zamestnávateľa: Stredná
odborná škola gastronómie a cestovného ruchu, so sídlom Levická 4, 950 03 Nitra, IČO: 00 596 876 od
17. 03. 2015 do 31. 08. 2015. Z pracovnej zmluvy uzavretej dňa 24. 08. 2005 vyplýva, že žalovaný ako
zamestnávateľ uzatvoril s W.. O. I. pracovnú zmluvu s dňom prijatia do pracovného pomeru 25. 08. 2005
s dohodnutým pracovným pomerom na dobu neurčitú. Dohodnutým druhom práce, na výkon ktorej bol
zamestnanec prijatý je "učiteľka teoretického vyučovania". Miesto výkonu práce zamestnanca je Nitra.
Z potvrdenia o poberaní nemocenského, ošetrovného, na účely vylúčenia povinnosti platiť poistné za
obdobie od 03.d 11. 2014 do 31. 08. 2015 týkajúceho sa Ing. O. I. vyplýva vyplatenie nemocenskej dávky
s dátumom začiatku 13. 11. 2014 a s dátumom konca 31. 08. 2015. Z potvrdenia o dočasnej pracovnej
neschopnosti W.. O. I. vyplýva deň nástupu do zamestnania 02. 09. 2015. Zo spisu Inšpektorátu práce
Nitra IPNR/IPNR-OPPV/KON/2016/1288 zistil, že dňa 03. 06. 2016 bol vydaný protokol o výsledku
inšpekcie kontrolovaného subjektu, ktorým bol žalovaný. Z protokolu vyplýva, že boli zistené nedostatky
pod bodom 1. - zamestnávateľ neprideľoval zamestnancovi W.. C. M. t.j. žalobkyni v mesiaci júl a august
2015 prácu podľa pracovnej zmluvy, čím porušil ustanovenie § 47 ods.1 písm. a) Zákonníka práce. Bod
2. - zamestnávateľ nevydal zamestnancovi W.. C. M. potvrdenie o zamestnaní, čím porušil ustanovenie
§ 75 ods.2 Zákonníka práce. Bod 3. - zamestnávateľ nedoručil zamestnancovi W.. C. M., ktorého
pracovný pomer skončil 31. 08. 2015, písomnosť týkajúcu sa skončenia jeho pracovného pomeru. Bod
4. - zamestnávateľ nevyplatil zamestnancovi Ing. C. M. plat a náhrady platu za mesačné obdobie júl 2015
vo výplatnom termíne. Bod 5.- zamestnávateľ pri skončení pracovného pomeru nevyplatil zamestnancovi
W.. C. M., ktorej pracovný pomer skončil 31. 08. 2015 plat a náhrady platu za mesačné obdobie august
2015 v deň skončenia pracovného pomeru. Bod 6. - zamestnávateľ pri vyúčtovaní platu a náhrady platu
za mesačné obdobie jún 2015, nevydal zamestnancovi W.. C. M. doklad obsahujúci najmä údaje o
jednotlivých zložkách platu, o jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním. Bod 7.
- zamestnávateľ vykonal v mesiaci apríl 2015 ďalšiu zrážku z platu, ktorá presahuje rámec zrážok, bez
písomnej dohody so zamestnancom Ing. C. M.. Bod 8. - zamestnávateľ neoznámil čerpanie dovolenky
zamestnancovi W.. C. M. v mesiaci jún a júl 2015 aspoň 14 dní vopred. Bod 9. - zamestnávateľ napriek
tomu, že sa nejednalo o prácu vymedzenú výsledkom zabezpečil plnenie svojich úloh uzatvorením
dohody o vykonaní práce s Ing. C. M. zo dňa 12. 11. 2014 a zo dňa 14. 12. 2014 s dohodnutou prácou
"zastupovanie Ing. I. počas dlhodobej PN". Súčasne bolo nariadené odstrániť zistený nedostatok v bode
3. bezodkladne najneskôr do 5 dní, prijať opatrenia, aby nedostatky uvedené v ostatných bodoch sa v
budúcnosti neopakovali. Ďalej bola uložená zamestnávateľovi povinnosť prijať opatrenia na odstránenie



zistených porušení predpisov a ich príčin. Listom žalovaného zo dňa 08. 06. 2016 bolo Inšpektorátu
práce Nitra oznámené splnenie opatrení na odstránenie nedostatkov. Súd prvej inštancie zvýraznil, že
nesporne na vznik pracovného pomeru sa vyžaduje zhodný prejav vôle účastníkov pracovnej zmluvy.
O týchto prejavoch vôle platí úprava ustanovenia § 15 Zákonníka práce, podľa ktorého prejav vôle treba
vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Pracovná
zmluva vzniká na základe prejavu vôle urobeným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, čo chceli
účastníci teda zamestnávateľ a zamestnanec prejaviť. V danom prípade takýmto prejavom vôle bolo
medzi stranami sporu uzatvorenie pracovnej zmluvy na dobu určitú počas zastupovania dlhodobej PN
Ing. I.. Podľa platnej právnej úpravy pracovný pomer na dobu určitú možno dohodnúť len pri splnení
osobitných zákonom ustanovených podmienok, ktorými sú doba trvania pracovného pomeru výslovne
určitá a to buď uvedením dňa, kedy sa pracovný pomer končí alebo uvedením okolností, za ktorých
dôjde k skončeniu pracovného pomeru, pričom v komentári Zákonníka práce je výslovne uvedený
príklad "do ukončenia pracovnej nespôsobilosti pána XY a podobne", tzn. i na dobu trvania pracovnej
neschopnosti konkrétneho zamestnanca, čo predpokladá aj vyššie citované zákonné ustanovenie § 48
ods.4 písm. a) ZP, podľa ktorého ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru
na určitú dobu do dvoch rokov alebo na dva roky je možné len z dôvodu zastupovania zamestnanca
počas materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky, dovolenky bezprostredne nadväzujúcej na materskú
dovolenku alebo rodičovskú dovolenku najmä však je uvedené i dočasnej pracovnej neschopnosti.
Dodal, že podľa § 11b Zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných
zamestnancoch pracovný pomer na dobu určitú s pedagogickým zamestnancom, ktorým je učiteľ,
vychovávateľ, majster odbornej výchovy, pedagogický asistent, možno s účinnosťou od 01. 03. 2015
dohodnúť najkratšie do 31. augusta. Uvedené sa však nevzťahuje na pracovný pomer dohodnutý na
určitú dobu z dôvodu zastupovania zamestnanca uvedeného v § 48 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce.
Ďalej argumentoval, že z ust. § 71 ods.1 Zákonníka práce vyplýva, že pracovný pomer uzatvorený
na určitú dobu sa skončí uplynutím tejto doby, teda ide o skončenie pracovného pomeru uplynutím
doby, na ktoré sa vyžaduje dohoda účastníkov o tom, kedy sa má pracovný pomer dohodnutý na
dobu určitú skončiť a uplynutie doby, ktorú si účastníci pracovného pomeru dohodli ako dobu trvania
pracovného pomeru. Právnym dôvodom ukončenia pracovného pomeru v tomto prípade je objektívna
právna udalosť - uplynutie času a nie je preto potrebný žiaden právny úkon smerujúci k jeho skončeniu.
Zo strany zamestnávateľa sa nevyžaduje, aby zamestnanca pred skončením pracovného pomeru v
stanovenej lehote na túto skutočnosť upozorňoval. Týmto spôsobom sa pracovný pomer na dobu určitú
skončí aj vtedy, kedy sa zamestnanec v tomto čase nachádzal v situácii ochrannej doby. Svoje tvrdenia
právne oprel aj o stanovisko zaujaté Najvyšším súdom SR v rozsudku pod sp. zn. 1Cdo193/2005,
v zmysle ktorého v konaní o žalobe na určenie, že pracovný pomer trvá, sa súd obmedzí len na
zistenie, či existuje právny titul rozviazania pracovného pomeru (§ 59 ods.1 Zákonníka práce); nemôže
už skúmať jeho platnosť, či neplatnosť. Podmienkou procesnej prípustnosti takejto žaloby je preukázanie
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Tento záujem je daný len, ak požadované
určenie je objektívne spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty žalobkyne alebo ohrozenia jej práva.
Dospel teda k záveru, že pracovný pomer žalobkyne so žalovaným skončil uplynutím doby, na ktorú bol
uzatvorený, teda ukončením dlhodobej práceneschopnosti Ing. I., t. j. dňom 31. 08. 2015. Skonštatoval,
že samotná pracovná zmluva nebola uzavretá v rozpore s ust. § 15 Zákonníka práce, t.j. v rozpore s
dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na vyššie
uvedené v závere rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení, že
pracovný pomer trvá, keď v konaní nebolo preukázané, že pracovný pomer pôvodne uzavretý medzi
žalobkyňou a žalovaným dňa 17. 03. 2015 sa zmenil na pracovný pomer na neurčitý čas.

4. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a 2
CSP a v konané plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli titulom
trov právneho zastúpenia a to v plnom rozsahu, o ktorej výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla žalobkyňa odvolaním v zákonnej lehote z dôvodu, že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/111/2008 z 30. 06. 2006, v zmysle ktorého súd rešpektujúc zásadu hospodárnosti
konania sa musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už
po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase
rozhodovania. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke. Teda nie je



prípustné zamietnutie určovacej žaloby v prípade, ak súd samotnú žalobu preskúmava aj po vecnej
jej stránke. V predmetnej veci boli uskutočnené dve pojednávania, mala za to, že svoj naliehavý
právny záujem dostatočne preukázala. Zastala názor, že je žaloba bola podaná dôvodne, pretože
práve určením, že je pracovný pomer trvá by bolo odstránené ohrozenie jej práv a rovnako aj neisté
právne postavenie vo vzťahu k Sociálnej poisťovni, pretože bolo prerušené konanie o priznaní príspevku
v nezamestnanosti, nie je ustálené, či sa žalobkyňa posudzuje ako zamestnanec v období po 01.
09. 2015, zdravotná poisťovňa Dôvera, a.s. nevie určiť kto bol povinný od 01. 09. 2015 hradiť
odvody zdravotného poistenia do dňa zaradenia do evidencie nezamestnaných, Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou jej prerušil konanie o nedoplatku a sankcia za nezaplatenie zdravotného
poistenia za obdobie od 01. 09. 2015 do 31. 03. 2016, zdravotná poisťovňa Dôvera, a.s. eviduje
žalobkyňu v zozname dlžníkov na poistnom za obdobie od 01. 09. 2015 do 31. 03. 2016 s následkom
existencie súčasného obmedzenia poskytovania riadnej zdravotnej starostlivosti iba na nevyhnutnú
starostlivosť, ÚPSVaR zaradil žalobkyňu do evidencie nezamestnaných s podmienkou predloženia
právoplatnosť súdneho rozhodnutia vo veci existencie pracovného pomeru v období od 01. 09. 2015
do 31. 03. 2016, neexistuje ani možnosť uplatnenia práva na náhradu mzdy ani možnosť na uplatnenie
škody, ktorú spôsobila žalovaná žalobkyni svojim nezákonným postupom. Zvýraznila že v predmetnej
pracovnej zmluve je uvedené iba to, na aké obdobie sa pracovný pomer uzatvára, teda počas
zastupovania dlhodobej PN, pritom absentuje ohraničenie doby určitej, teda dokedy. Uvedenie slovného
spojenia „na dobu určitú“ nepovažovala za bezpečné vyjadrenie určitosti času trvania pracovného
pomeru. Mala za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s pojmom „dlhodobej“ napriek
tomu, že práve tento pojem diferencuje typ uzatvoreného pracovného pomeru. Vyzdvihla, že dobu
trvania dlhodobej práceneschopnosti žiaden zákon nepozná a neuvádza, teda je možné že bude trvať
neobmedzene dlhý čas. Dlhodobá práceneschopnosť môže trvať po neobmedzenú dobu a je ovplyvnená
len zdravotným stavom postihnutej osoby a zamestnanec, ktorý podpisuje pracovnú zmluvu za účelom
zastupovania počas dlhodobej práceneschopnosti nemá možnosť pred podpisom zmluvy vedieť, kedy
tento pracovný pomer skončí, čo spôsobuje jeho právnu neistotu. Nestotožnila sa s názorom súdu, že
pracovný pomer bol jednoznačne vymedzený v jeho trvaní, pretože z pracovnej zmluvy nie je zrejmé,
či sa mal skončiť dňom skončenia práceneschopnosti Ing. I. alebo dňom nástupu do práce W.. I. alebo
dňom skončenia výkonu činnosti zastupovania. Za nespravodlivé považoval neskúmanie následkov
prejavu vôle žalovanej ako zamestnávateľa. Zvýraznila, že pracovná náplň žalobkyne a Ing. I. neboli
totožné. Žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný písomným podaním, v ktorom uviedol, že napadnutý
rozsudok považuje v plnom rozsahu za vecne správny. Stotožnil so závermi súdu prvej inštancie v tom
smere, že pracovný pomer žalobkyne so žalovaným sa skončil uplynutím doby, na ktorú bol uzatvorený,
ako aj s tvrdením, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na určení, že pracovný pomer
trvá. Zvýraznil, že žalobkyňa nikdy počas trvania jej pracovného pomeru nespochybnila dobu, na ktorú
bol tento pracovný pomer založený, teda si bola vedomá trvania svojho pracovného pomeru. Súhlasil
aj s názorom, že v danom prípade absentuje naliehavý právny záujem ako súčasť žalobného nároku.
Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že spojenie „dlhodobá práceneschopnosť“ je neurčitým časovým
vymedzením, pretože k časovému ohraničenú dochádza práve pri slovnom spojení práceneschopnosť,
ktorú je právnou skutočnosťou a zakladá tak právne účinky. To, či je práceneschopnosť krátkodobá
alebo dlhodobá nemá žiadny vplyv na to, že bol pracovný pomer so žalobkyňou uzatvorený na určitý čas.
Stotožnil sa aj s tvrdením, že samotná pracovná zmluva nebola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi
a pracovný pomer bol jednoznačne vymedzený konkrétnym spôsobom. Žiadal napadnutý rozsudok v
plnom rozsahu potvrdiť.

7. Žalobkyňa vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu uviedla, že nespochybňovala
dobu uzatvorenia pracovného pomeru počas jeho trvania z dôvodu, že ho považovala za založený
na dobu neurčitú v dôsledku nejednoznačného vymedzenia obdobia trvania vzťahu. Mala za to, že
osvedčila naliehavý právny záujem na podanej žalobe konkrétnymi tvrdeniami. Tvrdila, že k časovému
ohraničeniu nedochádza pri slovnom spojení „práceneschopnosť“, pretože je rozdiel medzi krátkodobou
a dlhodobou práceneschopnosťou, pričom dlhodobá práceneschopnosť je spravidla z pohľadu jej trvania
nepredvídateľnou skutočnosťou. Zákon predpokladá viazanie skončenia pracovného pomeru aj na
určenie objektívnou právnou skutočnosťou, kedy je možné rámcovo zistiť maximálnu dobu trvania
takéhoto pracovného vzťahu. V opačnom prípade by mohlo potom dochádzať k porušovaniu ustanovení
o maximálnej dĺžke pracovného pomeru uzatvoreného na dobu určitú, ako aj ustanovení o zákaze
reťazenia pracovných pomerov. Dodala, že kontrola inšpektorátu práce zistila, že žalovaný v priamom



vzťahu žalobkyni konal v rozpore s predpismi a zákonom, pričom takto konal aj pri uzatváraní predmetnej
zmluvy.

8. Žalovaný vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa pri uzatváraní
pracovného pomeru mala možnosť sa oboznámiť s náležitosťami pracovnej zmluvy, teda aj s
vymedzením doby, na ktorú sa pracovný pomer uzatvára, pričom táto doba bola jasne uvedená s
odkazom na práceneschopnosť tretej osoby, ktorú mala žalobkyňa zastupovať. Z tejto formulácie bolo a
je evidentné trvanie pracovného pomeru a nie je možné prijať ďalšiu argumentáciu a špekulatívne závery
vyvodené žalobkyňou. Sama žalobkyňa nenamietala dobu trvania pracovného pomeru až do času jej
uplynutia. Zvýraznil, že ust. § 48 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce ustanovuje, že pracovný pomer na
dobu určitú možno dohodnúť najdlhšie na dva roky a následne sa v spomínanom ustanovení zákona
uvádzajú podmienky pre opakované predlžovanie pracovného pomeru uzatvoreného na dobu určitú. To
znamená, že zákonodarca rátal aj s takými udalosťami, ktoré presiahnu určitú časovú hranicu prijateľnú
tak pre zamestnávateľa ako aj pre zamestnanca. Opakovane žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť.

9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP) a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP).

10. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Spôsoby, ktorými možno rozviazať pracovný pomer sú v Zákonníku práce taxatívne uvedené.
Vzhľadom na to, že ide o kogentnú úpravu, pracovný pomer nemožno rozviazať iným spôsobom, než aký
pozná platný Zákonník práce; inak by išlo o neplatný právny úkon. Ustanovenie § 77 Zákonníka práce
predpisuje postup a lehotu pre uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru len vtedy, ak k
nemu došlo niektorým zo spôsobov vypočítaných v ust. § 59 ods. 1 Zákonníka práce (ide o skončenie
pracovného pomeru dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením a skončením v skúšobnej dobe). Ide o
nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktoré sa týkajú len prípadov skončenia pracovného
pomeru právnym úkonom. Ak však došlo k skončeniu pracovného pomeru iným, v zákone neuvedeným
spôsobom, aplikácia ust. § 77 Zákonníka práce neprichádza do úvahy. Účastník pracovnoprávneho
vzťahu sa preto môže domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo existencie
pracovného pomeru všeobecnou žalobou, podľa ust. § 137 písm. c/ CSP alebo v rámci náhrady mzdy,
kde by sa otázka trvania pracovného pomeru riešila ako otázka predbežná (prejudiciálna). V konaní
o určenie, či tu právny vzťah alebo právo alebo nie je, je žalobca povinný uviesť skutočnosti, ktorými
preukáže splnenie základnej procesnej podmienky, a to naliehavého právneho záujmu práve o takéto
určenie. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti žaloby (§ 137 písm. c/ CSP)
musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením
dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. V súvislosti s tým
ide o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha, z akých právnych pomerov vychádza. Súd prvej
inštancie v predmetnom spore pri skúmaní naliehavého právneho záujmu konštatoval, že žalobkyňa
nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože k tomuto záveru dospel z
dôvodu nedôvodnosti žaloby, pretože pracovný pomer mal za platne skončený ku dňu 31. 08.2015.
V tejto súvislosti odvolací súd musí konštatovať, že pri posudzovaní otázky naliehavého právneho
záujmu žalobkyne súd prvej inštancie nepostupoval správne. Judikatúra Slovenskej republiky už viackrát
konštatovala, že „nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje samostatný a prvoradý dôvod,
pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám o sebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu
návrhu“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/91/2006). Podobné závery vyjadril najvyšší súd
tiež v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/240/2006, 1Cdo/324/2014, 8Cdo/26/2016). Aj Ústavný súd zaujal
názor, podľa ktorého, ak všeobecný súd dospeje k záveru, že naliehavý právny záujem nie je daný,
vecnou stránkou podanej určovacej žaloby sa ďalej nezaoberá (II ÚS 137/08). Ak teda súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nemal
sa zaoberať vecnou stránkou veci, a preto jeho postup v tomto smere nebol správny. Odvolací súd
na rozdiel od súdu prvej inštancie vzhliadol naliehavý právny záujem žalobkyňou na požadovanom



určení, pretože táto sa domáhala určenia, že pracovný pomer trvá a tým, že žalovaný popieral trvanie
pracovného pomeru, jej postavenie bolo neisté.

12. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty).
Odvolateľka v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP zároveň vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvej inštancie prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvej inštancie síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

13. V zmysle ust. § 393 CSP, rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a
spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom mieste pre dohady a domnienky. V odôvodnení
rozhodnutia odvolací súd uvedie teda, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

14. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalobkyňou v odvolaní namietaných skutočností, je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne,
zdôvodnené a zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobkyňa sa s dôvodmi uvedenými
v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá
požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej
inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

15. Podľa § 59 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím
dohodnutej doby.

16. Podľa § 71 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer uzatvorený na určitú dobu sa skončí uplynutím
tejto doby.

17. Podľa § 71 ods. 3 Zákonníka práce, pred uplynutím dohodnutej doby sa môže skončiť pracovný
pomer podľa ods. 1 aj inými spôsobmi uvedenými v § 59.



18. Pracovný pomer na dobu určitú je opakom pracovného pomeru na neurčitý čas, a jeho
najpodstatnejšia osobitosť spočíva v tom, že skončí uplynutím nadčasu, na ktorom sa vopred dohodli
zamestnávateľ a zamestnanec. Pracovný pomer na dobu určitú z pohľadu jeho skončenia predstavuje
pre obe zmluvné strany tzv. jasnú hru. Zákonník práce neposkytuje zamestnancovi žiadnu ochranu pred
skončením takéhoto pracovného pomeru v čase, keď je to pre zamestnanca najmenej vhodné, a teda
keď je zamestnanec v pracovnom pomere na neurčitý čas chránený tzv. zákazom výpovede podľa §
64 Zákonníka práce.

19. Zákonník práce určuje presné pravidlá pre platné založenie pracovného pomeru na dobu určitú:
1/ pracovná zmluva na základe ktorej má vzniknúť pracovný pomer na dobu určitú musí mať písomnú
formu, v opačnom prípade podľa § 48 ods. 1 Zákonníka práce vznikne na jej základe pracovný pomer
na neurčitý čas, 2/ doba trvania pracovného pomeru musí byť v pracovnej zmluve výslovne uvedená
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. V opačnom prípade vznikne pracovný pomer na neurčitý
čas. Ide o nevyvrátiteľnú právnu domnienku. Doba trvania pracovného pomeru môže byť určená
presným dátumom, iným spôsobom určenia času (napr. počas trvania materskej dovolenky konkrétnej
zamestnankyne) alebo určením inej právnej skutočnosti (napr. ukončením určitej práce a pod.). Z
hľadiska vymedzenia dĺžky trvania pracovného pomeru na určitú dobu je potrebné vychádzať z toho, že
už z pojmu pracovného pomeru uzatvoreného na určitú dobu vyplýva, že takýto pracovný pomer má
byť spravidla krátkodobý, a že má byť dohodnutý na dobu časovo dohľadnú. Právna teória sa prikláňa
k názoru, že pracovný pomer uzavretý na dobu určitú by mal byť zakladaný predovšetkým v situáciách,
keď je potrebné zaistiť vykonávanie prác len na určitú dobu, alebo keď existujú objektívne dôvody pre
založenie pracovného pomeru s presným časovým obmedzením (napr. v prípade výkonu sezónnych
prác alebo v prípade nárazovej krátkodobej potreby výkonu prác alebo v prípade potreby dočasne
nahradiť pracovníka v dôsledku dlhšie trvajúcej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo materskej,
či rodičovskej dovolenky zamestnanca) a ďalšie podmienky uvedené v ust. § 48 Zákonníka práce.

20. V prípade uzatvorenia pracovného pomeru v rozpore s obmedzeniami, resp. podmienkami danými
pre tento druh pracovného pomeru v ust. § 48 Zákonníka práce v zmysle § 48 ods. 1 Zákonníka
práce platí nevyvrátiteľná domnienka, že vznikne pracovný pomer na neurčitý čas. Zákonník práce týmto
mechanizmom poskytuje ochranu zamestnanca, keďže s uzatvorením pracovnej zmluvy na založenie
pracovného pomeru na určitú dobu, ktorá odporuje Zákonníku práce, nespája jej neplatnosť, a teda
neexistenciu pracovného pomeru, ale práve naopak - vytvára pre zamestnanca pracovný pomer na
neurčitý čas. Je preto v záujme zamestnávateľov pri uzatváraní pracovných pomerov na dobu určitú,
postupovať striktne v súlade so Zákonníkom práce. Napriek skutočnosti, že pracovný pomer na dobu
určitú skončí uplynutím dohodnutého času a od účastníkov pracovného pomeru sa nevyžaduje žiadny
prejav vôle (výpoveď, oznámenie a pod.) smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru, je v záujme
zamestnávateľa vhodným spôsobom upovedomiť alebo sa „inak dohodnúť“ so zamestnancom, že jeho
pracovný pomer na dobu určitú sa nezmení na pracovný pomer na neurčitý čas. Pred uplynutím času
trvania pracovného pomeru na dobu určitú je možné skončiť pracovný pomer jedným zo spôsobov podľa
§ 59 Zákonníka práce tak, ako aj pracovný pomer na neurčitý čas.

21. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pracovný pomer žalobkyne skončil uplynutím doby na ktorú
bol dohodnutý, a preto žaloba žalobkyne je nedôvodná. S takýmto právnym posúdením súdu prvej
inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje, ako aj z dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku a na
tieto v celom rozsahu poukazuje ako na svoje vlastné a z týchto dôvodov ich už nebude opakovať.

22. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd ďalej udáva, že na základe zisteného skutkového stavu ako
aj zo samotných výpovedí strán sporu je zrejmé, že medzi stranami sporu bolo od počiatku kontrahovania
výkonu práce žalobkyne zrejmé uzatvorenie pracovnej zmluvy na dobu určitú, počas zastupovania
dlhodobej PN Ing. I.. Pri uzatváraní pracovnej zmluvy, na základe ktorej vzniká pracovný pomer na
dobu určitú, zamestnávateľ a zamestnanec de facto uzatvárajú aj dohodu o skončení pracovného
pomeru, keďže sa pri vzniku pracovného pomeru dohodnú na dátume jeho skončenia. Z uvedeného
teda odvolací súd sumarizuje, že doba trvania pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú môže byť
dohodnutá nielen priamym časovým údajom uvedením časového obdobia podľa týždňov, mesiacov, či
rokov alebo dobou trvania určitých prác, ale aj na základe iných, konkrétnym dátumom neohraničených,
objektívne zistiteľných skutočností, o ktorých skutočnej dĺžke účastníci pri uzatváraní pracovnej zmluvy
nemusia mať istotu, v ktorej nepripúšťajú pochybnosti o tom, kedy pracovný pomer na dobu určitú skončí
uplynutím doby (napr. po dobu práceneschopnosti iného zamestnanca, na dobu materskej dovolenky



určitej zamestnankyne a pod.). V danom prípade išlo pri uzatvorení pracovného pomeru na dobu
určitú o objektívne zistiteľnú skutočnosť, ktorá bola vymedzená v pracovnej zmluve a to zastupovanie
počas dlhodobej PN W.. I.. Z takéhoto vymedzenia uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú
nemožno vyvodiť ten záver, že by išlo o neurčité dojednanie, pretože pracovný pomer mal trvať len počas
zastupovania práceneschopnosti W.. I.. Preto sa odvolací súd nestotožňuje s teoretickými úvahami
žalobkyne o neurčitosti dojednania, ktorý by mal za následok, že pracovná zmluva bola uzatvorená na
dobu neurčitú. Vo všeobecnosti je tiež známe, že ak W.. I. ukončila práceneschopnosť dňom 31.08.2015,
keďže 01.09.2015 je štátny sviatok, mohla do práce nastúpiť až 02.09.2015.

23. Záverom odvolací súd len dodáva, že pri uzatvorení pracovného pomeru na dobu určitú je možné
pracovný pomer skončiť niektorým zo spôsobov podľa § 59 Zákonníka práce, v danom prípade k
takémuto skončeniu pracovného pomeru nedošlo, aj keď zo strany žalovaného došlo k pokusu o
ukončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 30.06.2015, avšak napokon, keďže k dohode medzi
účastníkmi nedošlo, bol ukončený pracovný pomer žalobkyne ukončením práceneschopnosti Ing. I.
dňom 31.08.2015. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP a v odvolaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).