MBL, spol. s r.o.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/12/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113241602
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113241602.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu
JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr. Ivony Hrčekovej v právnej veci žalobcu: MBL, spol. s r.o., Pezinská
901/5, Chorvátsky Grob, IČO: 00 681 903, práv. zast. JUDr. Jánom Polákom, advokátom, Miletičova 64,
Bratislava, proti žalovanému: Pôdohospodárska platobná agentúra, Dobrovičova 12, Bratislava, IČO: 30
794 323, o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 27Cb/226/2013-98 zo dňa 20.6.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

2. arjányiovátovenia: ného Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave
č.k. 27Cb/226/2013-98 zo dňa 20.6.2016 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania.

2. V odôvodení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 3.12.2013
domáhal, aby súd určil neplatnosť právneho úkonu. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 20.3.2009
uzatvoril žalovaný (ako „Poskytovateľ podpory“) s obchodnou spoločnosťou AGROMER, s.r.o., IČO:
34 120 661 (ako „Konečným prijímateľom“) „Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku
č. TN00080 (ďalej aj „Zmluva o PNF“). Po uzatvorení Zmluvy o PNF sa zmenil jej subjekt na strane
Konečného prijímateľa tak, že na miesto spoločnosti AGROMER, s.r.o. vstúpil do postavenia Konečného
prijímateľa žalobca (právnym dôvodom tejto zmeny sa stala „Zmluva o predaji časti podniku - živočíšnej
výroby“ zo dňa 14.9.2009 medzi AGROMER, s.r.o. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim, ktorou
žalobca prevzal a sanoval živočíšnu výrobu). Predmetom Zmluvy o PNF bola úprava práv a povinností
strán pri poskytnutí finančného príspevku žalobcovi zo strany žalovaného za účelom spolufinancovania
výdavkov žalobcu na realizáciu projektu identifikovaného v Zmluve o PNF. Predmetom projektu bolo
obstaranie/modernizácia hnuteľných vecí a rekonštrukcia/modernizácia nehnuteľných vecí (čl. I bod
2. Zmluvy o PNF). Uzatvoreniu Zmluvy o PNF predchádzalo „Rozhodnutie žalovaného o schválení
Žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku“ vydaného podľa zák. č. 528/2008 Z. z..
Žalovaný sa v Zmluve o PNF (čl. III a IV) zaviazal poskytnúť žalobcovi nenávratný finančný príspevok
vo výške 50 % z celkových oprávnených výdavkov žalobcu na realizáciu predmetu projektu, a to
na základe žiadostí žalobcu o platbu (ďalej aj „ŽoP“). Žalovaný na základe takýchto ŽoP refundoval
žalobcovi výdavky v celkovej sume 571 970,57 EUR, a to 219 277,50 EUR dňa 24.3.2011, 246.831,20
EUR dňa 27.7.2011 a 105 561,86 EUR dňa 2.12.2011. Žalobca zastával názor, že svoje povinnosti
neporušil a svojím správaním nedal dôvod na odstúpenie od Zmluvy o PNF, a to najmä z dôvodov, že
samotné zriadenie exekučných záložných práv má výlučne zabezpečovaciu funkciu a nie je výkonom
exekúcie čo znamená, že nie je ani exekučným konaním na majetok tvoriaci predmet projektu. Aj v
prípade exekučného záložného práva ale platí princíp akcesority čo znamená, že záložné právo existuje
iba do okamihu zániku pohľadávky, a to bez ohľadu na stav zapísaný na LV. Existenciu pohľadávky



zabezpečenej záložným právom žalovaný ale neskúmal. Žalobca uviedol, že z jemu známych informácii
vyplýva, že viaceré z uvedených exekučných záložných práv boli zriadené a zapísané na LV č. XXX
ešte pred rozhodnutím žalovaného vydaného podľa § 37 zák. č. 528/2008 Z. z. a ďalšie ešte pred
uzavretím Zmluvy o PNF. Žalovaný sa v preverovacom procese materiálnych i formálnych podmienok
musel podľa žalobcu oboznámiť aj s obsahom LV č. XXX a nedá sa rozumne predpokladať, že by
nemal už pri uzatváraní Zmluvy o PNF vedomosť o obsahu zápisov na LV č. XXX v jeho časti „C“, a
to aj s poukazom na publicitu zápisov v KN, v rámci ktorej platí princíp spočívajúci v tom, že údaje
katastra nehnuteľnosti sa považujú za všeobecne známe a nikto sa nemôže odvolávať na ich neznalosť.
Z uvedeného možno preto podľa názoru žalobcu legitímne vyvodiť opodstatnený a logický záver, že so
stavom zapísaným na LV č. XXX boli strany uzatvárajúce Zmluvu o PNF oboznámené a uzrozumené
ešte pred jej uzatvorením a tak skutkový ako aj právny stav tam zapísaný nebol prekážkou uzatvorenia
zmluvy samotnej. Za týchto okolností by sa mohol žalobca dopustiť porušenia povinnosti uloženej v čl.
VII ods. 2/ Zmluvy o PNF iba vtedy, ak by v čestnom vyhlásení pri podaní ŽoP vedome zamlčal vznik
takej novej skutočnosti (výkonu exekúcie na majetok), ktorá ešte neexistovala a nebola stranám známa
už v čase uzavretia Zmluvy o PNF. Povinnosť žalobcu preukazovať čestným vyhlásením skutočnosť,
že na majetok, ktorý je predmetom projektu nie je vedené exekučné konanie, je plnenie od počiatku
nemožné a právny úkon je preto v tejto časti neplatný podľa § 37 ods. 2 Obč. zák.. Podľa § 36
ods. 1,2 exekučného poriadku sa exekučné konanie začína na návrh dňom, v ktorom bol návrh na
vykonanie exekúcie doručený exekútorovi. Ak začalo exekučné konanie s vplyvom na majetok, ktorý
tvorí predmet projektu a žalobca nie je subjektom takéhoto konania, potom sa objektívne nemá možnosť
dozvedieť kedy, kde a aké exekučné konanie začalo, či súd exekútora poveril, či vyhovel námietkam, či
exekúciu zastavil, povolil odklad a podobne. Samotné začatie, zmena alebo zánik exekučného konania,
týkajúceho sa majetku tvoriaceho predmet projektu je preto okolnosť, ktorá nastáva nezávisle od vôle
žalobcu, a ktorá nie je konaním žalobcu vyvolaná (ak sám žalobca nie je účastníkom konania). Začatie a
existenciu exekučného konania potom nemožno hodnotiť ako porušenie zmluvnej povinnosti s právom
na odstúpenie od zmluvy. V čl. XII. ods. 5 Zmluvy o PNF určujú strany tie zmluvné ustanovenia,
ktorých nedodržanie má za následok porušenie zmluvy podstatným spôsobom. S poukazom na § 345
ods. 1 Obch. zák. žalobca uviedol, že ak by aj konanie žalobcu znamenalo porušenie čl. VII. ods. 2)
Zmluvy o PNF a teda porušenie podstatným spôsobom, žalovaný neoznámil odstúpenie bez zbytočného
odkladu, čo malo za následok zmeškanie zákonnej lehoty. V tejto súvislosti žalobca pripomenul, že
podľa § 8 ods. 10 zák. č. 523/2004 Z .z. nepodlieha výkonu rozhodnutia hnuteľný majetok a nehnuteľný
majetok obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie a
v tej súvislosti nepodlieha takýto majetok ani konkurzu (§ 72 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z.). Žalobca
okrem toho zabezpečil všetky pohľadávky žalovaného záložnými právami na svoj vlastný majetok.
Preto si kládol otázku aký účel sleduje žalovaný v tejto situácii odstúpením od zmluvy takmer 3 roky
od jej uzatvorenia. Žalovaný argumentoval tým, že trvá na tom, že žalobca ako právny nástupca
pôvodnej zmluvnej strany (spol. AGROMER, s.r.o.) porušil svoje povinnosti v tvrdení skutočností, ktoré
neboli pravdou. Týmto bola zmluva medzi účastníkmi podstatným spôsobom porušená, v dôsledku
čoho žalovaný od zmluvy odstúpil. Žalovaný zastával názor, že žalobca o skutočnostiach existencii
exekučných konaní vedel, napriek tomu, vo vzťahu k žalovanému túto skutočnosť poprel. Po vyúčtovaní
vrátenia nenávratného príspevku došlo medzi účastníkmi k uzavretiu dohody o splátkach v rámci ktorej
žalobca uznal záväzok voči žalovanému vyplývajúci z rozhodnutia č. 600/1778- R/12 v spojitosti s
rozhodnutím MPRV SR č. 30033/2013 a zaviazal sa zaplatiť žalovanému sumu 571 970,57 EUR.
Následne bola medzi účastníkmi podpísaná Dohoda o vzájomnom započítaní. Podanú žalobu považoval
tak žalovaný za účelové podanie.

3. Súd prvej inštancie v rámci dokazovania vykonaného výsluchom strán sporu z výpovede žalovaného
zistil, že podľa jeho názoru absentuje preukázanie naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcu a
to v tom, že po odstúpení od zmluvy v roku 2012 a po podaní tejto žaloby v roku 2013 bolo medzi
stranami sporu jednak vydané rozhodnutie zo strany žalovaného, ktorým uložil žalobcovi povinnosť
vrátiť neoprávnenú platbu a žalobca mal uznať na základe uznania záväzku zo dňa 10.12.2013 uvedený
nárok a zároveň malo dôjsť k vzájomnému započítaniu nárokov, a to dohodou zo dňa 6.6.2014, na
základe čoho zastával názor, že došlo k zmene záväzkov, čím odpadla aj naliehavosť právneho záujmu
žalobcu na určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy. Zároveň krátkou cestou žalovaný doložil do
súdneho spisu podklad k správe o nezrovnalosti, ktorej predmetom je projekt, na ktorý bol poskytnutý
nenávratný príspevok žalobcovi a k tomu priložil aj email žalovaného, ktorý považuje túto pohľadávku za
vysporiadanú. Zároveň predložil žalovaný súdu aj zápisnicu z oddelenia príklepu o dražbe nehnuteľnosti
a uznesenie OS Nové mesto nad Váhom o udelení súhlasu exekútorovi v tejto súvislosti. Žalovaný ďalej



dodal, že podľa jeho praxe, tak ako bolo aj v konaní č. PN00740, vyzval aj v predmetnom konaní žalobcu
na preukázanie dokladov s tým, že ak toto nesplní, podstatným spôsobom bude porušená zmluva a
upozornil ho aj na možné odstúpenie od tejto zmluvy. Prehlásil, že takáto výzva bola realizovaná aj v
predmetnom projekte č. 110TN0800080, avšak vzhľadom k tomu, že spis je momentálne v konaní na
NS SR, nemá takýto dokument k dispozícii. Ďalej žalovaný uviedol, že podľa informácii družstvo Ľubina
bolo už od roku 2011 v likvidácii, o čom žalobca ako poberateľ príspevku žalovaného neinformoval.
Teda žalobca porušoval svoje povinnosti vo vzťahu k poskytnutiu nenávratného príspevku. Uvedené
nehnuteľnosti boli súčasťou projektu, na ktorý bol poskytnutý nenávratný príspevok.

4. Súdu prvej inštancie bolo z vykonaného dokazovania zrejmé, že medzi stranami je existujúci vzťah
ohľadne poskytnutia nenávratného finančného príspevku. Zo strany žalobcu ako prijímateľa príspevku
došlo k porušeniu povinností riadne a pravdivo informovať žalovaného ako poskytovateľa príspevku o
skutočnostiach, na ktoré odkazovala Zmluva o poskytnutí nenávratného príspevku ako aj dohodnuté
podmienky. Z listinných dôkazov bolo zrejmé, že boli vykonané úkony zo strany žalobcu ohľadne uznania
záväzku v súvislosti s nárokom na vrátenie nenávratného príspevku. Spornosť súd zistil v realizácii
odstúpenia od predmetnej zmluvy zo strany žalovaného vo vzťahu k ustanoveniu § 265 Obch. zák. a §
345 Obch. zák., čo by bolo meritórnym posúdením obsahu sporu. Zo Zmluvy o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku v znení dodatkov č. 1 a č. 2 vyplývala povinnosť podľa ustanovenia čl. VII ods.
2 s následkom možnosti odstúpenia od zmluvy podľa ustanovenia čl. XII a vrátanie poskytnutého
príspevku. Z podania označeného ako Odstúpenie od zmluvy bolo súdu zrejmé porušenie uvedenej
povinnosti a popísanie skutkového stavu. Súd ďalej poukázal na rozhodnutie žalovaného č. 600/1778-
R/12 zo dňa 14.6.2013 v spojení s rozhodnutím MPRV SR č. 3741/2013 - 640, ktoré uložilo žalobcovi
povinnosť vrátenia nenávratného príspevku Z dokumentu Uznanie záväzku a dohoda o splátkach zo
dňa 10.12.2013 vyplývalo, že žalobca ako dlžník uznal záväzok vyplývajúci s rozhodnutí žalovaného
č. 600/1778- R/12 potvrdeného rozhodnutím MPRV SR č. záznamu 30033/2013, ktorý sa zaviazal
uhrádzať v splátkach uvedených v dohode.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba
žalobcu nie je dôvodná, nakoľko žalobca nepreukázal naliehavosť právneho záujmu. Zistený skutkový
stav súd posudzoval podľa § 1, § 261 ods. 1, 9, § 265, § 324 ods. 1, § 340 ods. 1, § 345 zákona č.
513/1991 Zb. Obch. zák., § 80 písm. c/ O.s.p., § 39, § 40 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní prednostne skúmal splnenie podmienok konania. Uviedol,
že právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm.
c/ O.s.p. musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či
podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou
môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom
bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Keďže išlo v merite o určovaciu
žalobu, súd skúmal podmienku naliehavosti právneho záujmu žalobcu na podanej žalobe. S poukazom
na uvedené ustanovenie uviedol, že základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej
úspešnosti určovacej žaloby podľa uvedeného ustanovenia je existencia naliehavého právneho záujmu
na požadovanom právnom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu, ktorý musí byť daný v čase
vyhlásenia rozsudku a musí byť kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu
je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Spravidla je naliehavý záujem daný v prípade,
keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo
žalobcu alebo bez tohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti si treba ujasniť,
či a ako sa následne požadované určenie môže dotknúť právnych pomerov strán, t.j. či môže založiť
právne významný následok v týchto pomeroch. Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná, ak sa ňou
odstraňuje spornosť vzťahu strán sporu a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne ak sa vytvára
pevný základ právneho vzťahu. V danom prípade je predmetom určenia neexistencie právneho úkonu a
neplatnosti právneho úkonu. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo/56/2009
zo dňa 22.9.2010. S poukazom na vyššie uvedené a na aktuálny právny stav došlo podľa názoru súdu zo
strany žalobcu k slobodnému určitému prejavu vôle, ktorým uznal pohľadávku žalovaného vyplývajúcu
zo sporného zmluvného vzťahu, ktorého ukončenie žalobca považuje za neplatné. Súd zastával názor,
že nie je možné začať konanie o určovacej žalobe, nakoľko jej základný predpoklad - naliehavý právny
záujem na určení žalobcom nebol preukázaný. V zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 5 Cdo 31/2011 zo dňa
6.12.2012 súd skonštatoval, že pokiaľ žalobca chce osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na



jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu - čo v danom
prípade nebolo preukázané, nakoľko spornosť odpadla samotným úkonom žalobcu vykonaným dňa
10.12.2013 uznaním záväzku vyplývajúcim z rozhodnutia žalovaného 600/1778 - R /12 zo dňa 14.6.2013
v sume 571 970,57 EUR, ako nárok žalovaného vyplývajúci z ukončenia zmluvného vzťahu Zmluvy
o poskytnutí nenávratného príspevku č. TN 00080 modernizácia farmy s miestom realizácie projektu
Lubina dňa 20.3.2009, od ktorej žalovaný odstúpil pre porušenie povinnosti žalobcu. Tým že žalobca
predmetný nárok žalovaného uznal a dohodol sa so žalovaným na splátkach uvedeného nároku nie je
možné považovať uvedený nárok za sporný, resp. uznaním spornosť odpadla. Uznanie záväzku zakladá
právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania. Tým sa v súdnom spore posilňuje procesná
pozícia veriteľa, keďže vôbec nemusí dokazovať vznik záväzku, (teda či došlo k uzavretiu zmluvy,
prevzatiu tovaru objednávateľom a podobne) a ani skutočnosť, že uznaný záväzok trval v čase, keď k
uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak,
aby svoje tvrdenie preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka.
Žalobca ako dlžník dôkazné bremeno tvrdenia opaku v tomto konaní neuniesol. Na druhej strane musí
žalobca preukázať potrebu určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Súd zastával
názor, že v čase konania resp. rozhodovania súdu je nesporný existujúci platný právny vzťah, čím zanikla
resp. nebola preukázaná potreba určenia súdom. V tomto smere súd poukázal na obsah rozsudku
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.10.1999, sp. zn. 29 Cdo 2854/1999. Napokon je potrebné vysvetliť,
či práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši. Podľa názoru súdu
toto preukázané nebolo s ohľadom na skutkový a právny stav uznania záväzku žalobcom zdôvodnené
vyššie. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.8.2011, sp. zn. 6
Cdo 192/2010 a na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.6.2009, sp. zn. 4 Cdo 111/2008.

7. Argumentáciou vyššie uvedenou súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal,
aj v zmysle obsahu rozhodnutia Rc 2 Cz 8/71, že by bez tohto určenia bolo ohrozené jeho právo,
keď v čase rozhodovania súdu dobrovoľne uznal svoj záväzok voči žalovanému a taktiež nebolo
ani preukázané, že by bez uvedeného určenia bolo právo žalobcu neisté, keďže uznaním spornosť
zanikla. Keďže nebol preukázaný stav právnej neistoty žalobcu, nemôže byť ani odstránený určovacím
výrokom rozhodnutia súdu. So zreteľom na uvedené závery možno zhrnúť, že žalobca neosvedčil
naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Takéto určenie nie je spôsobilé privodiť žalobcovi
priaznivejšie právne postavenie, odstránenie následkov porušenia práva alebo dosiahnutia plnenia, a
teda komplexného vyriešenia celého obsahu a dosahu právneho vzťahu. Po právnom zhodnotení na
vec sa vzťahujúcich rozhodujúcich skutkových zistení dospel teda súd k záveru, že pre nedostatok
preukázania naliehavého právneho záujmu je potrebné žalobu zamietnuť bez povinnosti jej ďalšieho
meritórneho posúdenia. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p.. Žalovaný
mal vo veci plný úspech, preto by mu patrila náhrada trov konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaný si
náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol,
že nesúhlasí s tvrdením súdu, že spornosť odpadla uznaním záväzku, pretože uznaním záväzku podľa
§ 323 ods. 1 Obch. zák. nedochádza ani k jeho zmene ani k jeho zániku s tým, že uznanie záväzku
zakladá iba vyvrátiteľnú právnu domnienku o trvaní uznaného záväzku v okamihu jeho uznania, a
teda dlžník má stále možnosť zbaviť sa povinnosti plniť, ak preukáže, že uznaný záväzok neexistuje.
Uviedol, že so žalovaným neuzatvoril dohodu o urovnaní a neurobil ani iný relevantný právny úkon,
ktorým by sa definitívne odstraňovala spornosť jeho záväzku majúca pôvod práve v odstúpení od zmluvy
žalovaným. Navyše uznanie záväzku a započítanie pohľadávok žalobcu predstavovali v danom čase
jediný spôsob ako sa vyhnúť okamžitému výkonu právoplatného rozhodnutia žalovaného, ktorým ten
hrozil a ktorý by žalobcu úplne zlikvidoval. Súd ďalej podľa žalobcu nevzal do úvahy verejnoprávnu
rovinu vzťahu medzi stranami sporu, kde žalovaný vystupuje ako správny orgán, pričom povinnosť
zaplatiť sumu 571 970,57 EUR uložil žalovaný žalobcovi rozhodnutím v správnom konaní výlučne na
základe jednostranného právneho úkonu - odstúpenia od zmluvy, ktorého určenia neplatnosti sa žalobca
v tomto konaní domáha. K tvrdeniu súdu, že nebola preukázaná potreba, že práve podaná žaloba je
procesne vhodným nástrojom, ktorý daný spor rieši žalobca uviedol, že žiadny iný procesný nástroj
nejestvuje, nakoľko žalobca nemá možnosť odstrániť spornosť či právnu neistotu žalobou na plnenie a
nemá ani možnosť dovolávať sa neplatnosti uznania záväzku spojeného so započítaním neexistujúcej
pohľadávky, pretože uznanie záväzku nemôže byť neplatné z toho dôvodu, že by bol eventuálne uznaný
neexistujúci záväzok. Žalobca dodal, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 2S 6/2014 zo
dňa 28.1.2015 vyhovel žalobe žalobcu a právoplatné rozhodnutie žalovaného č. 600/1778-R/12 zo dňa



14.6.2013 rovnako ako aj rozhodnutie odvolacieho orgánu - Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja
vidieka SR sp. zn. 3741/2013 zo dňa 4.11.2013 zrušil s tým, že vo veci ďalej rozhoduje NS SR. Z
uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, nakoľko žalobca mal a stále má naliehavý právny záujem na určení, že odstúpenie je
neplatné, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie.

9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Zastával názor, že odvolanie žalobcu bolo podané
oneskorene, na základe čoho je potrebné ho odmietnuť. K samotným tvrdeniam žalobcu uviedol, že
ich považuje za účelové s tým, že žalobca spochybňuje svoje vlastné úkony a poukazuje na to, že
ich vykonal preto, aby sa vyhol okamžitému výkonu právoplatného rozhodnutia žalovaného. Žalovaný
zdôraznil, že každý úkon je potrebné posudzovať objektívne, teda podľa toho ako sa navonok prejavuje,
pričom vnútorný rozpor medzi tým, čo účastník zamýšľal a tým, čo navonok prejavil, nezbavuje tento
úkon účinkov, ktoré s týmto prejavom vôle právo spája. Žalobca svoj záväzok jednoznačne uznal a
prehlásil, že vyhlásenie o uznaní urobil vážne a slobodne a pri plnom vedomí si jeho právnych následkov.
Žalovaný uviedol, že z ním predložených listinných dôkazov je zjavné, že žalobca vykonal právne zmeny,
ktoré neistotu v právnych vzťahoch odstránili, pričom v správnom konaní sa rozhodne aj o zákonnosti
rozhodnutia žalovaného, a teda nie je pravdou, že predmetná žaloba bola jediným vhodným procesným
nástrojom. Pokiaľ išlo o namietanie verejnoprávnej roviny pri odstupovaní od zmlúv žalovaný uviedol, že
každý účastník je v rovnakom postavení a postupuje sa podľa Obch. zák., pričom žalobca si zrejme nie je
vedomý toho, že podpora mu bola poskytnutá zo štátneho rozpočtu SR a fondov EÚ. Žalovaný zastával
názor, že nie je vytvorený objektívny stav právnej neistoty ako základný predpoklad pre uplatňovanie
určovacej žaloby a žalobca ho vo svojom odvolaní nepreukázal. Na základe uvedeného žalovaný
navrhol, aby odvolací súd odvolanie odmietol a žalobcovi uložil povinnosť na úhradu trov konania.

10. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. opätovne zdôraznil, že uznanie záväzku a započítanie
pohľadávky s pohľadávkou žalovaného bol v danom čase jediný spôsob ako sa vyhnúť výkonu
právoplatného rozhodnutia žalovaného, čo by bolo pre žalobcu likvidačné. Z okolností daného prípadu
je podľa žalobcu potrebné vyvodiť záver, že vo vzťahu medzi ním a žalovaným nedošlo k žiadnej takej
právnej zmene týkajúcej sa povinnosti žalobcu zaplatiť sumu uloženú rozhodnutím správneho orgánu,
ktorá by definitívne a platne spornosť predmetného záväzku odstraňovala. Žalobca opätovne zdôraznil,
že žalovaný ako správny orgán už posudzoval platnosť predmetného odstúpenia a žalovaný nedal
podnet inému príslušnému orgánu na začatie konania a o danej predbežnej otázke si spravil úsudok
sám. Jediným orgánom príslušným rozhodnúť o neplatnosti odstúpenia je tak súd.

11. V priebehu odvolacieho konania bolo zo strany žalobcu dňa 12.10.2017 doručené súdu podanie,
v ktorom žalobca uviedol, že NS SR rozsudkom sp. zn. 3Sžo/241/2015 zo dňa 22.2.2017 potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 6/2014 zo dňa 28.1.2015 a že žalovaný rozhodnutím
zo dňa 28.7.2017 č. 600/1778-Rpr/12 prerušil podľa § 29 zák. č. 71/1967 Zb. konanie vo veci vrátenia
neoprávnenej platby, a to z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava I sp. zn. 27Cb/226/213, a to na čas do skončenia tohto súdneho konania o predbežnej
otázke určenia neplatnosti odstúpenia od zmluvy. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že má naliehavý
právny záujem na určení, ktorého sa domáha žalobou. K podaniu priložil kópiu uvedeného rozhodnutia
žalovaného.

12. Podľa § 470 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto
zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.
Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa
predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.



13. Krajský súd v Bratislave v súlade s § 470 C.s.p. prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

15. Podľa § 391 ods. 1 až 3 C.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak
bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie
vo veci ďalej postupovať.

16. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že odvolanie žalobcu bolo podané včas, v zákonnej
15 - dňovej lehote. Napadnutý rozsudok bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený dňa 14.9.2016
a odvolanie bolo dané na poštovú prepravu dňa 29.9.2016, teda posledný deň lehoty na podanie
odvolania. Teda tvrdenie žalovaného v tomto smere je neopodstatnené. K otázke určenia platnosti,
resp. neplatnosti predmetného odstúpenia od zmluvy odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej
inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci tým, že nevykonal všetky potrebné dôkazy objasňujúce
okolnosti sporného odstúpenia od zmluvy a naň nadväzujúceho rozhodnutia o povinnosti žalovaného
vrátiť poskytnutý nenávratný finančný príspevok a nadväzujúcu dohodu o vzájomnom započítaní
pohľadávok, uznanie záväzku a dohodu o splátkach. Súd napriek takto neúplne zistenému skutkovému
stavu a s tým súvisiacim nesprávnym právnym posúdením veci prijal záver, že žalobca nepreukázal
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetného odstúpenia od zmluvy a že uznaním
záväzku, započítaním vzájomných pohľadávok a uzavretím dohody o splátkach zanikla aj prípadná
spornosť nároku žalovaného. Odvolací súd uvádza, že už v čase vydania napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie bolo Krajským súdom v Bratislave (rozsudok č. k. 2S/6/2014-76 zo dňa 28.1.2015)
zrušené rozhodnutie žalovaného o povinnosti vrátiť nenávratný finančný príspevok č. 600/1778-R/12
v spojení s rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka č. 3741/2013-640. V tomto
rozhodnutí Krajský súd v Bratislave vyslovil, že v čase od uzavretia zmluvy o poskytnutí NFP nepribudlo
žiadne ďalšie exekučné záložné právo na majetok, ktorý bol predmetom projektu, a teda zo strany
žalobcu nemohlo dôjsť k porušeniu podmienok zmluvy o poskytnutí NFP, nakoľko okolnosti sa od
uzavretia tejto zmluvy nezmenili. Projekt, ktorý bol financovaný z poskytnutých NFP bol realizovaný
úspešne a navyše je tu preukázateľný rozdiel medzi nehnuteľnosťami, na ktoré bolo zriadené exekučné
záložné právo a predmetom projektu podľa zmluvy. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že nakoľko rozhodnutie
žalovaného o povinnosti vrátiť NFP bolo zrušené, je potrebné opätovné posúdenie platnosti a účinkov
na toto rozhodnutie nadväzujúcich úkonov zo strany žalobcu (dohoda o započítaní pohľadávok, uznanie
záväzku a dohody o splátkach) a nakoľko uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave boli
spochybnené aj skutočnosti, ktoré viedli žalovaného k odstúpeniu od zmluvy (teda že zo strany žalobcu
neboli porušené žiadne zmluvné podmienky) je potrebné posúdiť, či toto odstúpenie od zmluvy zo
strany žalovaného bolo založené na relevantných dôvodoch a následne sa vysporiadať s tým, či
v danom prípade a za daných okolností možno hovoriť o existencii naliehavého právneho záujmu
žalobcu na určení, že predmetné odstúpenie od zmluvy o poskytnutí NFP je neplatné. Pri posudzovaní
uvedených skutočností je potrebné prihliadať aj na už vyššie uvedené závery Krajského súdu v
Bratislave vyplývajúce z rozsudku č. k. 2S/6/2014-76 zo dňa 28.1.2015 v spojení s rozsudkom NS SR
sp. zn. 3Sžo/241/2015 zo dňa 22.2.2017.

17. V súlade s vyššie uvedeným bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní
postupovať v súlade s názorom a závermi odvolacieho súdu a v tomto smere vec opätovne prejednať
a rozhodnúť.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c/ zrušil a vec v
zmysle § 391 C.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.



19. O nároku na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 396 ods.
3 C.s.p. súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods.
1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).