Mesto Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/133/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119385678
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:6119385678.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcov: 1.) A. B., nar: 13.3.1964, bytom v C.,
D. XXXX/X, 2.) A. B., nar: 11.7.1962, bytom v B., E. F. XXXX/XX, X.) G. H., nar: 25.8.1959, bytom v C.,
I. XXXX/X, 4.) J. K., nar: 26.3.1959, bytom v C., B. XX, 5.) L. M., nar: 23.8.1958, bytom v C., A. X, 6.) A.
C., nar: 8.7.1957, bytom v C., N. XXXX/XX, 7.) O. C., nar: 21.1.1949, P. XXX/XX, XXX XX I., 8.) A. A.,
nar: 2.4.1960, 392, 044 81 Kysak, 9.) J. I., nar: 11.9.1977, bytom v C., E. I. XX, 10.) M. Q., nar: 1.4.1963,
bytom v C., R. I. XXX/XX, všetci zast.: JUDr. JCLic. R. A., S., s. r. o., so sídlom v Košiciach, Južná
trieda 28, IČO: 52858774, proti žalovanému: Mesto Košice, Trieda SNP 48A, Košice, IČO: 00691135,
o zaplatenie 34.532,29 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice
II zo dňa 4. mája 2022 sp. zn. 29C/13/2020

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 4. mája 2022 č. k. 29C/13/2020-449.
Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 4. mája 2022
č. k. 29C/13/2020-449 zamietol žalobu a žalovanému proti žalobcom priznal náhradu trov konania v
plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali, zaplatenie sumy 34.532,29 € s príslušenstvom
s odôvodnením, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. I. A., obec
C. - I., T. C. U., zapísaných na jednotlivých listoch vlastníctva:
-žalobca v 1. rade na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10494/502, druh pozemku - orná pôda o výmere
65 m2, vlastník B4 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/15, t. j. 4,33 m2, parcela KN-E č. 10495, druh
pozemku - orná pôda o výmere 425 m2, vlastník B4 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/15, t. j. 28,33
m2, parcela KN-E č. 10522/502, druh pozemku - orná pôda o výmere 95 m2, vlastník B4 veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 1/15, t. j. 6,33 m2, parcela KN-E č. 10523, druh pozemku - orná pôda o
výmere 564 m2, vlastník B4 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/15, t. j. 37,6 m2.
- žalobca v 2. rade na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10526/502, druh pozemku - orná pôda o výmere
31 m2, vlastník B1 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/2, t. j. 15,5 m2, parcela KN-E č. 10527/2, druh
pozemku - orná pôda o výmere 181 m2, vlastník B1 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/2, t. j. 90,5 m2.
- žalobkyňa v 3. rade na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10472/502, druh pozemku - orná pôda o výmere
312 m2, vlastník B8 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 3/48, t. j. 19,5 m2, parcela KN-E č. 10472/503,
druh pozemku - orná pôda o výmere 124 m2, vlastník B8 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 3/48, t.
j. 7,75 m2, b) LV XXXXX, parcela KN-E č. 10490/502, druh pozemku - orná pôda o výmere 347 m2,
vlastník B20 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 60/960, t. j. 21,69 m2, parcela KN-E č. 10490/503, druh
pozemku - orná pôda o výmere 70 m2, vlastník B20 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 60/960, t. j. 4,38



m2, c) LV XXXXX, parcela KN-E č. 10624/502, druh pozemku - orná pôda o výmere 113 m2, vlastník
B20 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 60/960, t. j. 7,06 m2, parcela KN-E č. 10625, druh pozemku -
orná pôda o výmere 446 m2, vlastník B20 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 60/960, t. j. 27,88 m2,
d) LV XXXXX, parcela KN-E č. 10604/502, druh pozemku - orná pôda o výmere 97 m2, vlastník B14
veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/45, t. j. 2,16 m2, parcela KN-E č. 10604/503, druh pozemku - orná
pôda o výmere 260 m2, vlastník B14 veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 1/45, t. j. 5,78 m2, e) LV XXXXX, parcela KN-E č. 10593/503, druh pozemku
- orná pôda o výmere 42 m2, vlastník B4 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/4, t. j. 10,5 m2, parcela
KN-E č. 10593/504, druh pozemku - orná pôda o výmere 184 m2, vlastník B4 veľkosť spoluvlastníckeho
podielu 1/4, t. j. 46 m2.
- žalobca 4. rade na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10573, druh pozemku - orná pôda o výmere 914 m2,
vlastník B6, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/9, t. j. 101,56 m2, parcela KN-E č. 10574/503, druh
pozemku - orná pôda o výmere 137 m2, vlastník B6, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 1/9, t. j. 15,22 m2, b) LV XXXXX, parcela KN-E č. 10347, druh pozemku -
orná pôda o výmere 2402 m2, vlastník B4, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/3, t. j. 800,67 m2, parcela
KN-E č. 10358, druh pozemku - orná pôda o výmere 957 m2, vlastník B4, veľkosť spoluvlastníckeho
podielu 1/3, t. j. 319 m2, c) LV XXXXX, parcela KN-E č. 10552/501, druh pozemku - orná pôda o výmere
73 m2, vlastník B1 a B3, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 3/8 a 1/4, spolu 5/8, t. j. 45,63 m2, parcela
KN-E č. 10553, druh pozemku - orná pôda o výmere 935 m2, vlastník B1 a B3, veľkosť spoluvlastníckeho
podielu 3/8 a 1/4, spolu 5/8, t. j. 584,38 m2.
- žalobkyňa v 5. rade na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10610/501, druh pozemku - orná pôda o výmere
114 m2, vlastník B3 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/4, t. j. 28,5 m2, parcela KN-E č. 10611/1, druh
pozemku - orná pôda o výmere 279 m2, vlastník B3 veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 1/4, t. j. 69,75 m2, b) LV XXXXX, parcela KN-E č. 10615, druh pozemku -
orná pôda o výmere 784 m2, vlastník B11 veľkosť spoluvlastníckeho podielu
1/32, t. j. 24,5 m2, c) LV XXXXX, parcela KN-E č. 10616/502, druh pozemku - orná pôda o výmere 293
m2, vlastník B7 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/16, t. j. 18,31 m2.
- žalobkyňa v 6.rade na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10573, druh pozemku - orná pôda o výmere 914
m2, vlastník B17, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/36, t. j. 25,39 m2, parcela KN-E č. 10574/503,
druh pozemku - orná pôda o výmere 137 m2, vlastník B17, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 1/36, t. j. 3,81 m2.
- žalobkyňa v 7. rade na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10528, druh pozemku - orná pôda o výmere 388
m2, vlastník B52 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/192, t. j. 2,02 m2, parcela KN-E č. 10529/502,
druh pozemku - orná pôda o výmere 72 m2, vlastník B52 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/192, t. j.
0,375 m2, zároveň je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. I. A., obec C.- I., T.
C. U., zapísaných na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10622, druh pozemku - orná pôda o výmere 424
m2, vlastník B1 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/1, t. j. 424 m2, parcela KN-E č. 10623/502, druh
pozemku - orná pôda o výmere 109 m2, vlastník B1 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/1, t. j. 109 m2.
- žalobkyňa v 8. rade na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10528, druh pozemku - orná pôda o výmere 388
m2, vlastník B26 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/20, t. j. 19,4 m2, parcela KN-E č. 10529/502, druh
pozemku - orná pôda o výmere 72 m2, vlastník B26 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/20, t. j. 3,6 m2.
- žalobca v 9. rade na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10575/503, druh pozemku - orná pôda o výmere
71 m2, vlastník B6 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/6, t. j. 11,83 m2, parcela KN-E č. 10576, druh
pozemku - orná pôda o výmere 496 m2, vlastník B6 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/6, t. j. 82,67
m2, LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10477/502, druh pozemku - orná pôda o výmere 230 m2, vlastník
B2 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/9, t. j. 25,56 m2, parcela KN-E č. 10478, druh pozemku - orná
pôda o výmere 692 m2, vlastník B2 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/9, t. j. 76,89 m2.
- žalobca v 10. rade na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10526/502, druh pozemku - orná pôda o výmere
31 m2, vlastník B2 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/2, t. j. 15,5 m2, parcela KN-E č. 10527/2, druh
pozemku - orná pôda o výmere 181 m2, vlastník B2 veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/2, t. j. 90,5 m2.
Na predmetných pozemkoch sa nachádza verejná zeleň - park Anička, ktorá prešla do vlastníctva
žalovaného v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. a v spojení so zák. č. 66/2009 Z.z. sa na pozemkoch zriadilo
vecné bremeno v prospech žalovaného. Žalobcovia poukázali na to, že v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z.
žalovanému vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré vecné bremeno žalobcovia trpia,
avšak toto nevzniklo bezodplatne a preto im patrí odplata zaň, teda za užívanie ich pozemkov žalovaným.
Odplatu za zriadenie vecného bremena žalobcovia vyčíslili ako obvyklé nájomné podľa ZP č. 49/2015
U. A. V. vo výške 3,56€/m2/rok, pričom žalobcovia žiadajú odplatu za zriadenie vecného bremena za



obdobie troch rokov spätne od 25.9.2016 do 25.9.2019 a to podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov
jednotlivých žalobcov.

3. Vykonaným dokazovaním vzal súd za preukázané, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi
vyššie uvedených nehnuteľností (vychádzajúc z výpis z katastrov nehnuteľností). Bral zreteľ aj na
stanovisko žalovaného, ktorý nenamietal proti tomu, že na pozemkoch žalobcov sa nachádza park
Anička ako verejná zeleň v jeho vlastníctve, pričom mal za to, že v zmysle ustanovení zák. č. 66/2009 Z.z.
na týchto pozemkoch vzniklo zo zákona vecné bremeno v prospech žalovaného, ktoré mu zakladá titul
na užívanie. Vzniesol námietku premlčania nároku žalobcov majúc za to, že nemá povinnosť poskytnúť
žalobcom náhradu.

4. Právne vec posúdil podľa ust. § 123 Občianskeho zákonníka spolu s § 1, § 2 ods. 1, 2, 3, § 4 ods.
1, 2 zák. č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom vysporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obec a vyššie územné celky a § 151n ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

5. V danom prípade nebolo medzi stranami sporné, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností nachádzajúcich sa na vyššie uvedených listoch vlastníctva a žalovaný užíva parcely v
ich vlastníctve, na ktorých je zriadená verejná zeleň - S. L. a ku ktorým pozemkom bolo zriadené
vecné bremeno v súlade so zák. č. 66/2009 Z.z. Žalobcovi v priebehu konania žiadali priznať sumu nie
titulom odplaty za zriadenie vecného bremena v zmysle zák. č. 99/2009 Z.z., ale z dôvodu bezdôvodného
obohatenia v zmysle ust. § 451 občianskeho zákonníka. Súd skutkovo ustálil, že na predmetný vzťah
sa vzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z. a posudzoval spor podľa tohto zákona, keďže právnym posúdením
žalobcov nie je viazaný.

6. Sporným bolo, či žalobcom patrí náhrada za žalovaným užívané nehnuteľnosti, a ak áno, aká je výška
tejto náhrady a či táto náhrada má byť jednorazová alebo opakovaná.

7. Súd prvej inštancie konštatoval, že zákon č. 66/2009 Z.z. predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke
vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa
osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov
pozemkov pod stavbami priamo nerieši, avšak v ustanovení § 4 odkazuje na úpravu v ustanoveniach §
151n až § 151p Občianskeho zákonníka, pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv.

8. Dôvodil, že nie je možné opomenúť, že zákon č. 66/2009 Z.z. poskytnutie náhrady vlastníkovi
pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie
zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka
stavby, súceho na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov
k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou
požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby,
pričom aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku
pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou
finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode
pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v
maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady
požiada vlastník pozemku.

9. Poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax a to uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 194/2018 zo dňa
26.8.2019, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 539/2020-21 zo dňa 28.10.2020 a uznesenie
NS SR sp. zn. 8Cdo 17/2019 zo dňa 30.11.2020, z ktorého aj citoval a konštatoval, že argumentácia
obsiahnutá v tomto uznesení vyvracia názor o možnosti priznávania náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov
spôsobom predpokladaným v § 2 a v § 3 zák. č. 66/2009 Z. z.. Poukázal aj na najnovšie rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/99/2019 zo dňa 26.1.2022, ktoré si tiež plne osvojilo uvedenú
argumentáciu a vychádzalo z nej.

10. Súd uvedenú argumentáciu plne prevzal a teda vychádzal z úvahy, že finančná náhrada za vznik
vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Opačný výklad



by bol v rozpore so zákonom, keďže zo žiadnych ustanovení žiadneho zákona nie je možné vychádzať,
že by v rámci pozemkov, na ktorých sú stavby podľa Zák. č. 66/2009 Z.z. mohlo dochádzať k nájomnému
vzťahu, resp. k bezdôvodnému obohateniu, resp. k akémusi opakovanému náhradnému plneniu za takto
zriadené vecné bremeno. Ani úmyslom zákonodarcu nemohlo byť vytvorenie takého stavu, že sa bude
opakovane platiť za toto vecné bremeno, pretože odplata za vecné bremeno je jednoznačne stanovená
ako jednorazová v zmysle OZ a nie ako opakujúce sa plnenie.

11. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania, keďže aj prípadná jednorázová náhrada za
zriadenie vecného bremena vznikla vlastníkovi zaťaženého pozemku ex lege ku dňu účinnosti zák. č.
66/2009 Z. z..

12. Súd dospel k záveru, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nemohol právo žalobcom
priznať (žalobu ako nedôvodnú zamietol), pretože vlastník predmetných pozemkov si mohol uplatniť
náhradu za uvedené vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do 3 rokov (§ 101 OZ)
od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. od 1.7.2009, kedy nadobudli účinnosť články I. až
III. zák. č. 66/2009 Z.z. Žaloba však nesmerovala k zaplateniu odplaty za zriadenie vecného bremena,
ale k tomu, že žalovaný je povinný platiť opakujúce sa plnenie za určité obdobie , t.j. tri roky spätne od
25.9.2016 do 25.9.2019. Na základe vyššie uvedeného považoval námietku premlčania žalovaného
za dôvodnú, keďže nárok žalobcu na takúto jednorazovú náhradu sa premlčal v zákonom stanovenej 3
ročnej premlčacej lehote, ktorá uplynula dňa 1.7.2012.

13. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalovanému náhradu trov
konania v plnej výške, keďže rozhodnutie súdu o výške plnenia záviselo od znaleckého dokazovania.
Súd nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by výnimočne náhradu celkom alebo z časti
nepriznal podľa ust. § 257 C.s.p., a to ani v okolnostiach danej veci ani v okolnostiach na strane strán
sporu.

14. Proti uvedenému rozsudku podali žalobcovia v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

15.1. Žalobcovia poukázali na to, že súd aplikoval zákon 66/2009 Z.z., pričom zdôraznili, že žaloba bola
podaná v čase konštantnej rozhodovacej praxe súdov, ktorá tu už bola 10 rokov, a podľa ktorej odplata
za vecné bremeno podľa citovaného zákona patrí vo forme opakujúceho sa plnenia. Žalobcovia majú
legitímne očakávania, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou, ktorá
bola pred podaním žaloby. Dali do pozornosti rôzne rozsudky okresných a krajských súdov, ktorými v
podobných veciach len iným žalobcom priznali odplatu za užívanie pozemkov. Uviedli, že v právnom
štáte musí vedieť strana sporu, ako budú súdy v obdobných prípadoch rozhodovať. Predstavuje to
princíp právnej istoty. Cieľom zákona č. 66/2009 Z.z. bolo vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom,
na ktorých majú obce a samosprávne kraje postavené stavby. Rozhodovacou činnosťou súdov sa úplne
popiera účel a význam zákona č. 66/2009 Z.z.. Trvajú na tom, že na parcely, ktoré sú predmetom tohto
konania, nemožno aplikovať citovaný zákon z viacerých dôvodov.
15.2. Žalobcovia poukázali na to, že na žalovaných pozemkoch nestojí žiadna stavba. Zák. č. 66/2009
Z.z. nemožno v konaní aplikovať, nakoľko vecné bremeno na žalovaných pozemkoch v parku Anička
nikdy nevzniklo. Z ust. § 4 citovaného zákona vyplýva, že vecné bremeno možno zriadiť len k pozemkom
pod stavbou, ktorá spĺňa zákonom stanovené kritériá. Avšak predmetom konania sú parcely v parku
Anička, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby, teda vecné bremeno na žalovaných parcelách nikdy
nevzniklo ani vzniknúť nemohlo. Ani katastrálny odbor neeviduje na pozemkoch parku Anička žiadne
stavby.
15.3. Zároveň uviedli, že neboli splnené ďalšie predpoklady podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z.z. a poukázali
na to, že žalovaný v priebehu konania nepredložil žiadne stavebné povolenie, či územné rozhodnutie
týkajúce sa parku Anička, teda dôkaz o tom, že park L. bol zriadený v súlade s právnymi predpismi.
Žalovaný nepredložil nič, preto majú za to, že park L. nespĺňa podmienku povolenia podľa právnych
predpisov. Ak by aj odvolací súd mal za to, že park L. je stavbou, jednoznačne nie je povolená podľa
právnych predpisov, nakoľko táto skutočnosť preukázaná nebola. Poukázali na rozhodnutie o využití
územia zo dňa 15.03.1985, ktoré sa týkalo iného parku v Košiciach Borovicového hája a v uvedenom
rozhodnutí je uvedené, že pred vydaním stavebného povolenia je nutné pozemok majetkovo právne
usporiadať a predložiť list vlastníctva. Ak by mesto v tomto konaní predložilo aspoň rozhodnutie o



využití územia týkajúce sa parku Anička, istotne by obsahovalo podmienku pred vydaním stavebného
povolenia pozemky majetkovo právne usporiadať. Teda S. L. nemôže byť stavbou povolenou podľa
platných právnych predpisov. Ak žalovaný tvrdí, že na žalovaných pozemkoch sa nachádzajú stavby
povolené podľa právnych predpisov, mal predložiť stavebné povolenia a tiež kolaudačné rozhodnutia.
15.4. Žalobcovia ďalej namietali, že vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. na verejnej zeleni
nikdy nevzniklo. Predmetom konania sú parcely, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby, teda vecné
bremeno na žalovaných parcelách parku Anička nikdy nevzniklo a nikdy vzniknúť nemohlo. Zákon č.
66/2009 Z.z. upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli do
vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca priamo v
zákone vymedzuje pojmové spojenie, čo je to pozemok pod stavbou. A to je pozemok, na ktorom stojí
stavba, ktorá prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu. Za stavbu zákonodarca pre účely
tohto zákona nepovažuje cintorín, športový areál alebo verejnú zeleň, nakoľko o týchto veciach hovorí
v § 1 ods. 2 zákona a nie v § 1 ods. 1.
15.5. Žalobcovia majú za to, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu v zmysle zák. č. 66/2009
Z.z. vzniklo iba k pozemkom pod stavbami, ktoré sú uvedené v § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., a nie
k takým pozemkom, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, teda, ktoré sú
uvedené v § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. Vo vzťahu k samotnému pojmu „usporiadanie vlastníckych
vzťahov“ majú žalobcovia za to, že explicitne zo zákona vyplýva, že zákonodarca nezahŕňa zriadenie
vecného bremena pod tento pojem. Poukázali na dôvodovú správu k zákonu č. 66/2009 Z.z., z ktorej
podľa nich jednoznačne vyplynulo, že zákonodarca umožnil obciam a vyšším územným celkom, aby
nadobudli vlastnícke právo k pozemkom na cintorínoch, športových areáloch a na plochách verejnej
zelene zámenou alebo vykonaním pozemkových úprav, z čoho je zrejmé, že zákonodarca explicitne
predpokladá obmedzenú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na verejnú zeleň, športový areál a cintoríny.
Vzhľadom na uvedené žalobcovia majú za to, že majú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
v zmysle ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže vecné bremeno na ich parcelách v zmysle
zák. č. 66/2009 Z.z. nikdy nevzniklo, v dôsledku čoho ani nemožno aplikovať tento zákon. Zdôraznili, že
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazuje protistrana a súd prvej inštancie, sa týka parciel,
na ktorých sa nachádzajú stavby - miestne komunikácie a nie verejná zeleň, cintorín, či športovisko.
Oproti tomu rozhodnutie NS SR, ktoré sa dotýka verejnej zelene sp.zn. 4Cdo/52/2009 hovorí, že ide
o vydanie bezdôvodného obohatenia.
15.6. Následne nesúhlasili s konštatovaním súdu a jeho poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu SR, v ktorej bolo ustálené, že za náhradu patrí jednorazová odplata. Názor súdu v žiadnom prípade
neobstojí, je v rozpore s konštantnou judikatúrou, ktorá sa týka odplaty za vecné bremeno v zmysle
zákona č. 66/2009 Z.z., ktorá sa priznáva vo forme opakujúcej sa odplaty. Žalobcovia ku dňu účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z. nemohli vedieť, že majú žiadať jednorazovú odplatu. Nikde to nebolo ani nie
je napísané. S týmto názorom prišiel až NS SR. Pre úplnosť dodali, že v inej veci týkajúcej sa iných
žalobcov, ale ohľadne odplaty za vecné bremeno, bola podaná sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorá
bola síce odmietnutá, ale iba z procesných dôvodov, pričom Ústavný súd SR k problematike odplaty
za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. v bode 11. uznesenia sp.zn. IV. ÚS 430/2021 zo dňa
07.09.2021 uviedol, že: „Pokiaľ sťažovatelia argumentujú neprípustnosťou dovolania poukazujúc na
uznesenie NS SR č.k. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020, Ústavný súd podotýka, že vydanie tohto
uznesenia ešte neznamená, že ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.“. Teda samotný
Ústavný súd konštatoval, že toto rozhodnutie, aj keď ide o rozhodnutie NS SR, hneď nepredstavuje
ustálenú rozhodovaciu prax. Naopak, ustálená rozhodovacia prax bola, že odplata za vecné bremeno je
opakujúca sa. V tomto smere žalobcovia poukázali na rozsudky okresných a krajských súdov Slovenskej
republiky. Žalobcovia aj preto podávali žalobu a mali legitímne očakávania, že súd, ak bude aplikovať
daný zákon aj v ich spore, rozhodne tak, ako rozhodol vo vyššie uvedených sporoch.
15.7. V ďalšej časti odvolania sa žalobcovia vyjadrili k samotnému zákonu č. 66/2009 Z.z., poukázali
na princíp rovnosti a rovnocennosti ochrany vlastníckeho práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR. Čo sa týka § 4 zákona č. 66/2009 Z.z., tak zákonodarca zriadil vecné bremeno zákonom, avšak
v danom zákone nestanovil primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, teda nič nehovorí
o odplate za zriadené vecné bremeno. Aj z dôvodovej správy ohľadne prerokovania návrhu zákona
sa nenájde ani len zmienka ohľadne náhrady za zriadené vecné bremeno. Ústavný súd hovorí, že
zásah do vlastníctva, ktorý sa udeje bez plnenia jednej podmienky určenej v čl. 20 ods. 4 ústavy, vždy
odporuje Ústave SR. Zákonné ponechanie otázky primeranej náhrady na rozhodnutie súdu nespĺňa ani
požiadavku vedomosti o výške primeranej náhrady, ani požiadavku včasnosti poznania o okamihu, v
ktorom vlastník dostane primeranú náhradu. Zákonodarca nemôže ponechávať výklad zákona iba na
judikatúru, lebo v takom prípade je to v rozpore s princípom právnej istoty a v rozpore s princípom



právneho štátu. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 4MCdo/2/2014
z 23.04.2015, ktoré hovorí o odplatnom plnení za vecné bremeno, aj keď toto rozhodnutie bolo z
procesných dôvodov zrušené Ústavným súdom, rovnako finančná náhrada prináleží aj za zriadenie
vecného bremena vychádzajúc z rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Cdo/49/2014. Žalobcovia poukázali na to,
že ak by odplata za vecné bremeno mala byť jednorazová, tak už nič nedonúti obce a samosprávne
kraje, aby pristúpili k vysporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom pod ich stavbami a to jedno,
či už zámennými zmluvami alebo pozemkovými úpravami. Takýmto výkladom ako použil súd prvého
stupňa sa absolútne popiera zmysel a účel zákona č. 66/2009 Z.z.. Vlastníci pozemkov nemajú žiaden
právny prostriedok, aby donútili obce a samosprávne kraje k usporiadaniu vlastníckych vzťahov. Zákon
č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych
vzťahov k pozemkom zaťaženým zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne
na dobrej vôli užívateľovi pozemku. Opakovaná náhrada za vecné bremeno má v tomto prípade
charakter donucujúceho prostriedku proti vlastníkovi stavby.
15.8. V ďalšej časti odvolania žalobcovia poukázali na to, prečo by odplata mala byť vo forme
opakujúceho sa plnenia a zdôraznili, že pri jednorazovej odplate za zriadenie vecného bremena
zákonom sa dá hovoriť o iluzórnej ochrane vlastníckeho práva, a to z dôvodu existencie inštitútu
premlčania. Obce sa stále bránia tým, že vecné bremeno je bezodplatné a následne uvádzajú, že
ak je odplatné, tak je jednorazová odplata a nárok je premlčaný. Tvrdia to iba preto, lebo im takéto
tvrdenia o jednorazovej odplate vyhovujú a zvýhodňujú ich oproti vlastníkom pozemkov. Ak by aj vlastníci
pozemkov boli bdelí a vedeli o zákone č. 66/2009 Z.z., zo žiadneho ustanovenia tohto zákona sa
nedozvedeli, že si majú požiadať o jednorazovú odplatu za zriadené vecné bremeno, a to v premlčacej
lehote počítanej odo dňa účinnosti tohto zákona. Ani zákonodarca nepredpokladal jednorazovú odplatu,
lebo cieľom zákona je to, aby sa vlastníkom pozemkov pod stavbou stali obce a samosprávne kraje.
V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na princíp právnej istoty a legitímne očakávania žalobcov, že s
doposiaľ rozhodovacou činnosťou, ktorá je konštantná, bola priznávaná odplata za vecné bremeno vo
forme opakujúceho sa plnenia - renty a tak žalobcovia očakávali, že aj im bude priznaná opakovaná
náhrada. Žaloba bola podaná ešte dňa 30.09.2019, teda v takom čase, keď platila judikatúra, že odplata
za vecné bremeno podľa ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. je vo forme opakujúceho sa plnenia a v tejto
súvislosti opätovne poukázali na rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov Slovenskej republiky.
15.9. Žalobcovia majú za to, že rozhodnutiami súdov v predchádzajúcom období došlo k založeniu
právnej istoty a legitímnych očakávaní už pri podávaní žaloby, že súdy budú aplikovať zákon č. 66/2009
Z.z. a budú rozhodovať podľa doterajšej judikatúry, predovšetkým v súlade s článkom 20 Ústavy SR
a článkom 1 Dodatkového protokolu. V tejto súvislosti poukázali na odlišné stanovisko sudcu JUDr.
Straku k uzneseniu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 340/2021, z ktorého citovali, ako aj z rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 10/2004 (poukázali aj na nález Ústavného súdu SR vo veci III. ÚS
237/09, PL. Ú 10/06, PL. ÚS 8/2017). Žalobcovia teda zdôraznili, že mali legitímne očakávania, že svoj
majetok budú do budúcna užívať, avšak štát im užívanie znemožnil a zákonom č. 66/2009 Z.z. v súlade
s výkladom NS SR v rozhodnutí z 30.11.2020, im de facto vyvlastnil majetok. Podľa nich nemôže Najvyšší
súd SR ani okresný súd vo svojom rozhodnutí a ani zákonodarca po 11 rokoch od účinnosti zákona
povedať, že odplata za vecné bremeno podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a zdôraznili,
že každý súd by mal vykladať zákon ústavne konformným spôsobom, čo v danom prípade znamená
jedine výklad, že odplata za obmedzenie vlastníckeho práva má byť opakovaná za celý čas obmedzenia
vlastníckeho práva.
15.10. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané
včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a
dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť.

17. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 08. augusta 2023 o 09.20
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 01.08.2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 219 ods. 1, 3 CSP.



19. Žalobcovia uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

20. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

22. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania.

23. Žalobcovia v odvolaní v podstatnej časti už len opakujú argumenty uvádzané v konaní pred súdom
prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto ich
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

24. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej
inštancie o vzniku vecného bremena v prospech žalovaného k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov, na ktorých sa nachádza park Anička, v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., za ktoré
žalobcom patrí jednorazová náhrada a túto si mohli uplatniť do troch rokov od účinnosti zákona, t.j. do
01.07.2012. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu o dôvodne vznesenej námietke
premlčania žalobou uplatneného nároku zo strany žalovaného, vrátane jeho záveru, že z obsahu spisu
nevyplynuli žiadne okolnosti, pre ktoré by sa na takto vznesenú námietku premlčania nemalo prihliadať.

25. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, vrátane záveru, že na dotknutých
pozemkoch sa nachádza povolená stavba - park L. v zmysle § 43a zák. 50/1976 Zb. a nejde teda o
verejnú zeleň, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový
stav, právne predpisy, ktoré aplikoval a judikatúru z ktorej vychádzal. Tieto úvahy sú vecné, správne,
niet v nich žiadneho logického rozporu a odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto
mieste ich neopakuje.

26. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky podstatné odvolacie námietky žalobcov, keďže ide
o skutočnosti, ktoré boli uplatnené už konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite
vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu.

27. Podstatou odvolacích námietok žalobcov je nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie,
keď aplikoval v prejednávanej veci zák. č. 66/2009 Z.z., ktorý sa podľa nich na prejednávanú vec
nevzťahuje, pretože k pozemkom v ich podielovom spoluvlastníctve nevzniklo vecné bremeno, keďže
na nich nie je žiadna stavba. Argumentujú tým, že na dotknutých pozemkoch je verejná zeleň a vo
vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (§ 1 ods. 2 zák. 66/2009 Z.z.), nevzniklo
vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 cit. zák., ktoré vzniklo iba k pozemkom zastavaným stavbami v zmysle
§ 1 ods. 1 cit. zákona. Uplatňujú si preto vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného, ktoré
vzniká užívaním ich pozemkov bez právneho dôvodu a bez akejkoľvek finančnej úhrady. Pre prípad,
že by odvolací súd mal za to, že park L. je stavbou, argumentujú tým, že nejde o stavbu povolenú,
pretože žalovaný nepredložil územné rozhodnutie, ani stavebné povolenie, či kolaudačné rozhodnutie.
Nakoniec argumentujú tým, že aj keby išlo o priznanie náhrady za vzniknuté vecné bremeno, táto má byť
opakovaná, poukazujúc na konštantnú, viac ako desať rokov pretrvávajúcu prax okresných a krajských
súdov.



28.Všetky tieto skutočnosti uvádzali žalobcovia už v konaní na súde prvej inštancie a na všetky tieto
námietky súd prvej inštancie dal náležitú odpoveď v odôvodnení rozsudku, s ktorým sa odvolací súd v
plnom rozsahu stotožňuje, odkazuje naň a na tomto mieste ho neopakuje.

29. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcov
odvolací súd uvádza nasledovné:

30. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 34.532,29 € s príslušenstvom, ktorej sa žalobcovia
domáhali titulom opakovanej náhrady za zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo k pozemkom v ich
podielovom spoluvlastníctve v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. (§ 4 v spojení s § 1 ods. 2). Neskôr zmenili
právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a
nasl. Občianskeho zákonníka argumentujúc tým, že vecné bremeno podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z.z. k
dotknutým pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, nevzniklo.

31. V odvolaní poukázali na to, že v čase podania žaloby boli priznávané opakované náhrady, a preto
legitímne očakávali, že spor bude rozhodnutý v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou.

32. Vzhľadom na spornosť charakteru žalobou uplatneného nároku súd správne skúmal, či k pozemkom
v podielovom spoluvlastníctve žalobcov vzniklo vecné bremeno v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. a z
vykonaného dokazovania správne uzavrel, že na dotknutých pozemkoch sa nachádza park Anička,
slúžiaci na športovorekreačné využitie, ktorý je inžinierskou stavbou - oddychovým parkom podľa § 43a
ods. 3 písm. p/ zák. č. 50/1976 Zb.. Ide teda o stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., z
vykonaného dokazovania uzavrel, že ide o stavbu povolenú, a preto k pozemkom pod touto stavbou
vzniklo v prospech žalovaného vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.. Nesporným
v konaní bolo, že žalovaný nadobudol túto stavbu - park L. v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. na základe
delimitačného protokolu a hospodárskej zmluvy z roku 1983 (listiny obsiahnuté v spise Okresného súdu
Košice II pod sp.zn. 10C/46/2019).

33. Zároveň sa súd správne vysporiadal aj s otázkou, že v prípade, že by park L. nebolo možné
považovať za stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., ale išlo by o verejnú zeleň podľa § 1
ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2, teda k pozemkom, na ktorých je verejná
zeleň a prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, vzniklo zákonné vecné bremeno podľa
§ 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.

34. Aj podľa názoru odvolacieho súdu primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na pozemky podľa §
1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje
zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2 cit. zákona.

35. Usporiadaním vlastníckych vzťahov v zmysle § 2 zák. č. 66/2009 Z.z. je poskytnutie náhradného
pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou alebo usporiadanie v konaní o
pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov však
zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods. 1, ods. 2 cit. zák. tak, že k
nim zriadil v zmysle § 4 cit. zák. vecné bremeno.

36. Niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov
nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., a
prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa § 1 ods. 1 cit. zákona.

37. Keďže zákonodarca v § 1 ods. 2 cit. zák. upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na
ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov,
na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zák., a teda niet dôvodu pre iný režim pozemkov,
na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.

38. Aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, teda vzniklo po splnení ostatných
zákonom stanovených podmienok zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 cit. zák., ako to správne
uzavrel súd prvej inštancie.



39. Uvedenú otázku riešil senát 6Co, ktorý je zákonným senátom aj v tu prejednávanej veci, v rozsudku
zo dňa 13. septembra 2022 sp.zn. 6Co/78/2022, kde predmetom konania bola náhrada za užívanie
pozemkov, na ktorých sa nachádza Borovicový háj a tento je verejnou zeleňou. Odvolací súd uzavrel,
že vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (Borovicový háj), vzniklo zákonné
vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. v spojení s ust. § 1 ods. 2 cit. zák., keďže v
konaní bol preukázaný prechod tohto Borovicového hája do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu
príslušným delimitačným protokolom. Uzavrel teda, že po splnení zákonných podmienok vzniká vecné
bremeno do konečného usporiadania vlastníckych vzťahov aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza
verejná zeleň s poukazom na § 1 ods. 2 cit. zák.. Na tomto závere senát prejednávajúci vec zotrváva, aj
keď v prejednávanej veci nejde o pozemok, na ktorom je verejná zeleň, ale pozemok zastavaný stavbou
v zmysle § 1 ods. 1 cit. zák..

40. Vzhľadom na skutočnosť, že na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcov sa nachádza
oddychový park, ktorý je inžinierskou stavbou podľa § 43a ods. 3 písm. p/ stavebného zákona, súd prvej
inštancie sa správne zaoberal splnením podmienky povolenia tejto stavby v zmysle právnych predpisov
platných v čase jej zriadenia. Aj keď žalovaný nepredložil územné rozhodnutie, stavebné povolenie ani
kolaudačné rozhodnutie, vychádzajúc z ostatných listinných dôkazov predložených žalovaným, na ktoré
súd v odôvodnení aj podrobne poukázal, možno považovať za správne hodnotenie vykonaných dôkazov
v tom smere, že je možné prijať záver o tom, že stavba parku L. bola povolenou, teda vybudovanou na
základe administratívneho rozhodnutia.

41. Verejná zeleň bola od roku 1968 plánovaná ako súčasť stavby PKO Anička s následnou postupnou
realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. Následne o
stavbe S. L. hovoria aj ďalšie listiny predložené žalovaným, na ktoré odkázal súd prvej inštancie a
verejná zeleň bola súčasťou areálu parku, kde sa nachádzajú aj pozemky v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ rozhodnutím z 01.09.1975 bolo povolené uviesť do
trvalého užívania detské ihrisko na Aničke, ktoré bolo súčasťou PKO, niet dôvodu sa domnievať, že
išlo o súčasť vopred nepovolenej stavby - parku Anička. Aj toto rozhodnutie preto nepriamo preukazuje
oprávnenosť výstavby PKO Anička tak, ako k tomuto záveru správne dospel aj súd prvej inštancie.

42. Odvolací súd zotrváva na názore vyslovenom v rozhodnutí sp. zn. 6Co/197/2022 (bod 44.), kde
rozhodoval v obdobnej veci, že zákon č. 66/2009 Z.z. v § 1 stanovuje na aplikáciu tohto zákona len
dve podmienky: 1/ musí ísť o pozemok pod stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného
celku a zároveň 2/ stavba prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných
predpisov (napr. zák. č.138/1991 Zb. - delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky nie sú v
danom ustanovení stanovené, teda podmienkou nie je ani vydanie stavebného povolenia na stavbu či
kolaudačného rozhodnutia (obdobne rozsudok KS Žilina sp. zn. 30S/54/2016 zo dňa 13.06.2017, sp.zn.
5Co/92/2019 zo dňa 26.11.2019). Zmyslom uvedeného zákona totiž bolo usporiadať vlastnícke vzťahy
práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov neboli,
pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku).

43. S poukazom na vyššie uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého na
pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcov je umiestnený park L., ktorý je povolenou inžinierskou stavbou
- oddychovým parkom podľa § 43a ods. 3 písm. p/ stavebného zákona, preto k pozemkom pod touto
stavbou v spoluvlastníctve žalobcov vzniklo v súlade s § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. dňom 01.07.2009
zákonné vecné bremeno, obsahom ktorého je právo držať a užívať tieto pozemky. Žalovaný tak neužíva
pozemky bez právneho dôvodu, ale užíva ich titulom zákonného vecného bremena a žalobcom tak
nebolo možné priznať nárok titulom užívania týchto pozemkov bez právneho dôvodu v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka.

44. Pokiaľ ide o charakter náhrady za zákonné vecné bremeno v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z., samotný
zák. č. 66/2009 Z.z. neobsahuje úpravu priznávania náhrady za zriadenie vecného bremena.

45. Je treba dať za pravdu žalobcom, že súdnou praxou bolo postupne ustálené, že vlastníkovi pozemku
patrí opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého nájomného. Súdna prax vychádzala
z dovtedajšej rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález Ústavného súdu
SR PL. ÚS/42/2015 zo dňa 12.10.2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS/237/2009 sa ústavný súd
priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia.



V súlade s takto ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj Krajský súd v Košiciach a aj okresné súdy v
obvode tohto krajského súdu.

46. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Košiciach až na kolégiu dňa 06.04.2022 zaujalo k
otázke náhrady podľa zák. č. 66/2009 Z.z. stanovisko, v zmysle ktorého aj v prípade náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z.z. patrí jednorazová náhrada a tá patrí len
vlastníkovi pozemku v čase vzniku vecného bremena, pričom vychádzalo v tom čase už z ustálenej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.

47. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§
421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017).

48. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke priznávania jednorazovej náhrady za
zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom
zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j. 01.07.2009, pričom sa premlčuje v lehote troch rokov,
nepredstavujú len rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019
zo dňa 30. novembra 2020, na ktoré odkázal súd prvej inštancie, ale sú to aj novšie rozhodnutia, ktoré
nadväzujú na závery vyššie uvedených rozhodnutí.

49. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 a sp. zn.
8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020 vychádzajú z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/49/2014 zo dňa 14. apríla 2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24. marca 2016,
ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zariadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5
zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený
právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zariadenie vecného
bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z..

50. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie
vyššie uvedenej judikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 539/2020 zo dňa 28. októbra 2020, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu
NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2018, keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne.

51. Aj proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť,
ktorá bola rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa 30. septembra 2021 odmietnutá pri
rešpektovaní princípu subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebieha konanie pred všeobecnými súdmi,
spor nebol právoplatne rozhodnutý.

52. Ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. rozhodovacia
prax dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie
jednorazovej náhrady; jedná sa o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 171/2021 z 27. októbra
2021 a sp. zn. 1 Cdo 99/2019 z 26. januára 2022, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 8 Cdo/17/2019, teda obe vychádzajú z jednorazovej náhrady. Rovnako z úvahy o jednorazovej
náhrade vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 2 Cdo/151/2020 zo dňa 31. marca 2022.

53. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 je uvedené: „17/
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že mu nie je známe rozhodnutie najvyššieho
súdu, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z..
V tejto súvislosti však dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019, sp.
zn. 2 Cdo/194/2018, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej otázky „či
vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z., má
nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb
primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej



časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným
vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia“ (bod
35.) a následne uviedol: „36. Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24.
marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré
sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej
len „zákon č. 182/1993 Z.z.“). 37. Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. Aj obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným)
vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny
charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva
zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z.. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.
38. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. 39. Podľa § 4 ods. 2 zákona č.
66/2009 Z.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. 40. Uvedené ustanovenia označili
oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich
vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho
zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať
pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu
územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú
predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné
zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob,
ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa
nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli
na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského
režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať
medzery vo vlastníckych vzťahoch. 41. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z.
expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom
rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné
bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v
pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri
nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných
princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a
užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008). 42. I v prípade zriadenia vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy
vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci
alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich
inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva
a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/198/2014, uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo 2/2014).
43. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť
tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.. Ak tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva
založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,
vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za
obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov“.



54. Zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa
§ 4 zák. č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych
predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada vo
forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, sa venoval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp.
zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27. apríla 2022. Odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014,
3Cdo/49/2014 a 8Cdo/17/2019, v ktorých bola riešená otázka náhrady za zákonné vecné bremeno v
zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. so záverom, že právo na náhradu pri zriadení vecného bremena podľa § 4
ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku
ku dňu účinnosti tohto zákona.

55. Všetkými vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo prekonané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015, ktoré vychádzalo zo záveru, že náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych
vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 zák. č. 66/2009 Z.z..

56. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo/175/2019 tiež uviedol (viď ods. 20. odôvodnenia), že vecné
bremeno vzniknuté podľa zák. č. 66/2009 Z.z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1, 2 cit.
zák. za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhý, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová
náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky
tejto náhrady.

57. Treba tiež zdôrazniť, že dovolací súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/175/2019
zotrval na názore o jednorazovej náhrade napriek argumentom odvolacieho súdu, ktorý v dovolaním
napadnutom rozsudku vychádzal z odlišnosti vecného bremena upraveného zák. č. 182/1993 Z.z. a
zák. č. 66/2009 Z.z., ktorú videl v časovom obmedzení (dočasnosti) vecného bremena vzniknutého
podľa zák. č. 66/2009 Z.z. (do vykonania pozemkových úprav), pričom vecné bremeno vzniknuté
zo zák. č. 182/1993 Z.z. je trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych vzťahov
vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou, teda v tomto zákone nie je
trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené. Z týchto dôvodov odvolací súd v dovolaním
napadnutom rozsudku neaplikoval závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 a sp. zn.
3Cdo/49/2014, vzťahujúce na náhradu za vznik vecného bremena v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z..
Následne odvolací súd s odkazom na rozhodnutie sp. zn. 4MCdo/2/2014 priznal náhradu vo forme
opakovanej náhrady. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd sa záverom o priznaní opakujúcej sa
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zastavaného stavbou vo vlastníctve
obce alebo vyššieho územného celku vecným bremenom vzniknutým v zmysle § 4 zák. č. 66/2009 Z.z.
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

58. Ako bolo uvedené vyššie, aj senát, ktorý rozhoduje v tu prejednávanej veci, sa prikláňal k názoru, že
ak zák. č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie majetkovoprávnych
vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na začatie konania o
pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
vlastníkom stavby trvá podľa § 4 ods. 2 až do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek
od obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným
v § 2 zák. č. 66/2009 Z.z..

59. Vzhľadom však na novelu zák. č. 330/1991 Zb., vykonanú zákonom č. 257/2022 Z.z. a s poukazom
na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke jednorazovej náhrady za zriadenie vecného
bremena v zmysle § 4 zák. č. 66/2009 Z.z., na ktorú odkazuje odvolací súd aj v tu prejednávanom
spore (§ 393 ods. 2 CSP), nie je možné priznanie opakovanej náhrady žalobcom napriek tej skutočnosti,
že v čase podania žaloby žalobcovia takéto rozhodnutie legitímne očakávali vzhľadom na dovtedajšiu
rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov.

60. Odvolací súd v tu prejednávanej veci nemá dôvod odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá
bola vyššie popísaná, pretože argumenty uvádzané žalobcami boli predostreté aj v konaní vedenom
na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/157/2018, z ktorého rozsudok bol predmetom
dovolacieho prieskumu pod sp. zn. 5Cdo/175/2019, pričom túto argumentáciu o rozdielnom charaktere



vecného bremena v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. a v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. Najvyšší súd SR
nepovažoval za relevantnú pre priznanie opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena.

61. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu a nemožno sa preto stotožniť s námietkou žalobcov, že porušuje princípy právneho štátu a princíp
legitímnych očakávaní žalobcov.

62. Žalobcovia sú zastúpení právnym zástupcom, ktorému vývin rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
v čase od podania žaloby (návrhu na vydanie platobného rozkazu) dňa 05.09.2019 musel byť zrejmý
a samotná skutočnosť, že v čase podávania návrhu na vydanie platobného rozkazu bola rozhodovacia
prax súdov odlišná od stavu v čase rozhodovania súdu, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na priznanie
opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena. Odvolací súd dopĺňa, že k retrospektívnym
účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadril vo svojich rozhodnutiach (sp. zn. 8MCdo/4/2014,
3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný názor, že pokiaľ
dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu
a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť
len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.
Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza (viď NS SR sp. zn.
7Cdo/77/2020).

63. Vychádzajúc zo záveru, že žalobcom vznikol nárok na jednorazovú náhradu dňom účinnosti zák. č.
66/2009 Z.z., ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, vecne správne rozhodol súd prvej
inštancie, pokiaľ žalobu zamietol, keďže z obsahu spisu nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by na takto
vznesenú námietku premlčania nemal prihliadať. Z uvedeného dôvodu nebolo možné prihliadnuť ani na
argumentáciu žalobcov o začiatku plynutia premlčania počnúc právoplatnosťou napadnutého rozsudku,
keď sa dozvedeli o negatívnych účinkoch zákona č. 66/2009 Z.z. na svoj prípad.

64. Odvolací súd dodáva, že okolnosti, ktoré uvádzajú žalobcovia v odvolaní, sa týkajú veľkej skupiny
vlastníkov pozemkov, ktoré viedli k prijatiu zákona č. 66/2009 Z.z. s cieľom vysporiadať vlastnícke vzťahy
k pozemkom a nejde teda o také výnimočné okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že vznesená
námietka premlčania je uplatnená v rozpore s dobrými mravmi.

65. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania.

66. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia neboli v odvolacom konaní úspešní, preto nemajú
nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla im povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
úspešnému žalovanému. Žalovanému však preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli,
preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

67. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,



e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).