Mesto Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/71/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120230694
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:6120230694.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek
senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
v C., D. B. XX, zastúpená JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., s.r.o., so sídlom v Košiciach, Južná
trieda 28, proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135,
o zaplatenie 5.663 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa
17.05.2022 č.k. 34C/21/2020-208 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

N e p r i z n á v a stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom konanie v časti o zaplatenie istiny
4.955,96 eur s prísl. zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 68,86 %, o výške ktorých uviedol, že bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia 5.663 eur s 5
% úrokom z omeškania ročne od 30.01.2020 do zaplatenia titulom primeranej náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva.

3. Žalobkyňa v priebehu konania zobrala žalobu späť v časti o zaplatenie 4.955,96 eur s prísl. z dôvodu,
že po podaní žaloby došlo zo strany žalovaného k plneniu uplatneného nároku v tomto rozsahu a žiadala,
aby súd v tejto časti konanie zastavil.

4. Súd prvej inštancie s poukazom na § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 C.s.p. zastavil konanie v časti
o zaplatenie 4.955,96 eur s prísl. tak, ako vyplýva z výroku I. rozsudku, nakoľko žalobkyňa zobrala v tejto
časti žalobu späť, pričom súhlas žalovaného s týmto späťvzatím nebol potrebný, nakoľko k späťvzatiu
došlo pred otvorením predbežného prejednania sporu, resp. pojednávania.

5. Predmetom konania tak zostal nárok žalobkyne na zaplatenie 707,04 eur s prísl.

6. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa oprela žalobu o tvrdenie, že je
podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX, kat. územia C. E. F., na ktorej stojí
futbalové ihrisko s príslušenstvom a miestna komunikácia, pričom ide o stavbu, ktorá vlastnícky patrí
žalovanému. Žalovaný stavbu stojacu na tomto pozemku užíva napriek tomu, že k tomu žiaden užívací
titul nemá. Nakoľko takýmto spôsobom dochádza k obmedzovaniu vlastníckeho práva žalobkyne, za toto



obmedzenie požadovala náhradu, a to za obdobie od 24.01.2017 do 24.01.2020, pričom výšku náhrady
odvodila zo znaleckého posudku č. 68/2016, vyhotoveného znalcom G. B. E., ktorý pripojila k žalobe.

7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 1 ods. 1, 2,
§ 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 3, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z.z., článku 20 ods. 1, 4 Ústavy SR, článku 11
ods. 1, 4 Listiny základných práv a slobôd, § 123, § 124, § 128 ods. 1, 2, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1,
§ 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žalobu je potrebné
zamietnuť z dôvodu premlčania nároku žalobkyne.

8. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že v konaní nebolo sporným, že žalobkyňa je podielovou
spoluvlastníčkou v podiele X/XX-XXX k celku nehnuteľností, označených na príslušnom LV kat. územia
C. E. F. ako parcela registra „E“, parcelné číslo XXX/XXX, druh pozemku: orná pôda, o výmere 1737 m2,
ktoré sú zastavané areálom futbalového štadióna a miestnou komunikáciou, teda stavbami vo vlastníctve
žalovaného. Spornou nebola ani skutočnosť, že žalovaný užíva pozemok v spoluvlastníctve žalobkyne,
pričom na užívanie tejto nehnuteľnosti pod stavbou nemá zmluvne dojednané právo.

9. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že na predmetný právny vzťah (športový areál, futbalové
ihrisko) dopadá zák. č. 66/2009 Z.z., ktorého zmyslom a cieľom bolo raz a navždy definitívne usporiadať
vlastnícke vzťahy; okrem iného aj k pozemkom, na ktorých sú umiestnené športové areály, aby právny
stav nahradil protiprávny stav vzniknutý užívaním cudzieho pozemku Mestom bez právneho dôvodu.

10. Niet pochýb o tom, čo nakoniec vyplynulo aj z obsahu znaleckého posudku č. 68/2016 znalca G. B. E.,
predloženého žalobkyňou, a to konkrétne jeho časti „analýza využitia nehnuteľnosti“ a tiež jeho prílohy
- interného listu referátu útvaru hlavného architekta Mesta Košice zo dňa 06.10.2016, že predmetný
pozemok je účelovo využívaný žalovaným ako súčasť areálu futbalového štadióna a príslušenstva,
a to konkrétne ako časť hracej zatrávnenej plochy a dvora s prístupom k budove priľahlej Kolkárne
č. súp. 1221 vo vlastníctve žalovaného (pozemok pod budovou kolkárne nie je predmetom tohto
sporu) a časť tohto pozemku je zastavaná miestnou komunikáciou. Z logického výkladu ust. § 1 ods.
2 zákona č. 66/2009 Z.z. súdu vyplynulo, že pozemok žalobkyne, ktorý je bezprostredne zastavaný
stavbou (miestnou komunikáciou), ako aj časť pozemku, na ktorej je trávnatá časť ihriska s tribúnou,
rovnako ako súvisiace stavby (tribúna), či rôzne iné zariadenia sú stavbami. Preto k týmto stavbám
vzniklo zo zákona v prospech žalovaného vecné bremeno tak, ako má na mysli zák. č. 66/2009 Z.z.,
a to odo dňa jeho účinnosti, teda od 01.07.2009. Vlastník pozemku preto je povinný strpieť výkon
tohto práva do vykonania pozemkových úprav (§ 4 ods. 2 spomínaného zákona). Za toto obdobie
vlastníkovi pozemku vzniklo právo na poskytnutie náhrady za vecné bremeno, ktorým je jeho pozemok
zo zákona zaťažený. Zriadenie vecného bremena k pozemkom je núteným obmedzením vlastníckeho
práva a takéto obmedzenie nemôže byť bezodplatné, čo vyplýva aj z Ústavy Slovenskej republiky (článok
20 ods. 4). Podľa názoru súdu prvej inštancie by bolo v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva,
ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno zaťažujúce jeho
pozemok.

11. Pri úvahách o tom, či vlastníkovi pozemku patrí jednorazová alebo opakujúca sa náhrada súd
prvej inštancie vychádzal z ustálenej rozhodovacej súdnej praxe, ktorá sa zjednotila na tom, že nárok
na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku zriadením vecného bremena
v zmysle spomínaného zákona patrí pôvodnému vlastníkovi pozemku a má jednorazový charakter.
Aj napriek tomu, že súdna prax vo vyriešení tejto otázky, a teda, či vlastníkovi pozemku patrí
náhrada jednorazová alebo formou opakujúceho sa plnenia nebola jednoznačne ustálená, najnovšia
rozhodovacia súdna prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky dospela k jednoznačnému záveru, že vlastníkovi pozemku patrí náhrada jednorazová a že
patrí len pôvodnému vlastníkovi pozemku. V tej súvislosti poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn.
1Cdo/99/2019, 8Cdo/17/2019, 2Cdo/194/2018 a v tej súvislosti na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. IV.ÚS 539/2020, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.4.2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, sp.
zn. 3Cdo 6/2017.

12. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že nie je dôvod v danom prípade sa odkloniť od takto ustálenej
súdnej praxe a prioritne riešil otázku uplatnenej námietky premlčania nároku žalobkyne z dôvodu jej
vznesenia zo strany žalovaného.



13. V tej súvislosti uviedol, že pokiaľ odplata za zriadené vecné bremeno zák. č. 66/2009 Z.z. má povahu
jednorazového plnenia a zákonné vecné bremeno vzniklo 01.07.2009, v zmysle ust. § 101 Občianskeho
zákonníka vlastník pozemku mohol nárok na takúto odplatu uplatniť v trojročnej lehote od jeho vzniku,
t.j. do 01.07.2012. V danom prípade žalobkyňa uplatnila prvýkrát nárok žalobou dňa 03.02.2020,
pričom predmetnú nehnuteľnosť nadobudla rozhodnutím o povolení vkladu darovacej zmluvy zo dňa
18.10.2013. V čase nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti žalobkyňa musela a mala vedieť, že nárok
na odplatu za zriadenie vecného bremena bol už premlčaný, a teda bol premlčaný aj v čase podania
žaloby.

14. Preto posúdil námietku premlčania vznesenú zo strany žalovanej ako dôvodnú a ustálil, že žalobkyni
nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva pozemku zriadením vecného bremena
v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z., z tohto dôvodu nemožno priznať. Preto žalobu zamietol.

15. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 C.s.p. Prihliadol na to, že
žalobkyňa zobrala žalobu späť z dôvodu čiastočného plnenia zo strany žalovaného po podaní žaloby,
preto žalovaný v tejto časti procesne zavinil zastavenie konania. Berúc do úvahy fakt, že žaloba bola
v zostávajúcej časti o zaplatenie 707,04 eur zamietnutá mal za to, že úspech žalobkyne predstavuje
84,43 % a úspech žalovaného 15,57 %. Žalobkyni tak priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 68,86 % (84,43 - 15,57).

16. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho zamietajúcemu výroku v zákonnej lehote podala odvolanie
žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby
rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie. Nesúhlasila s názorom súdu
prvej inštancie, že na daný prípad je potrebné aplikovať zák. č. 66/2009 Z.z. Na žalovaných pozemkoch
nestojí stavba, keďže ani kataster neeviduje na týchto pozemkoch stavbu. Predmetom konania sú
parcely, na ktorých je futbalové ihrisko (športový areál) a nie stavba, preto vecné bremeno nikdy vzniknúť
nemohlo v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. Z ust. § 4 zák. č. 66/2009 Z.z. navyše vyplýva, že musí isť o stavbu
povolenú podľa platných právnych predpisov a v danom prípade tomu tak nie je. Pokiaľ by odvolací
súd mal za to, že futbalové ihrisko je stavbou, nejde o stavbu povolenú. Žalovaná strana nepredložila
stavebné povolenie ani kolaudačné rozhodnutie. Preto nikdy nevzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zák.
č. 66/2009 Z.z. k predmetným nehnuteľnostiam - pozemkom. Uviedla tiež, že v § 1 ods. 1 spomínaného
zákona je odkaz v súvislosti s pozemkom pod stavbou na cestný zákon, pričom zákonodarca za stavbu
nepovažuje v zmysle spomínaného zákona cintorín, športový areál alebo verejnú zeleň. V § 2 ods. 1
spomínaného zákona je poznámka č. 4, kde zákonodarca vysvetľuje, čo chápe pod pojmom stavba, keď
sa odvoláva na § 43 stavebného zákona, kde pod stavbou je potrebné rozumieť stavebnú konštrukciu
postavenú stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej
osadenie vyžaduje úpravu podkladu. Vychádzajúc z § 2 a § 3 spomínaného zákona pod usporiadaním
vlastníckych vzťahov zákonodarca nerozumie zriadenie vecného bremena, táto skutočnosť explicitne
vyplýva zo zákona. Zákonodarca podľa názoru odvolateľky explicitne predpokladá obmedzenú aplikáciu
zák. č. 66/2009 Z.z. na verejnú zeleň, športový areál a cintoríny. Žalobkyňa preto má nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Súd preto vec nesprávne právne
posúdil. Poukázala aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/52/2009, z ktorého vyplýva, že vecné bremeno
sa nevzťahuje na verejnú zeleň, cintorín a športovisko, preto musí ísť o nárok titulom bezdôvodného
obohatenia. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá vychádzala z toho, že odplata za vecné
bremeno je opakujúca sa, poukázala na rozsudky okresných a krajských súdov, na ktoré poukázala už
aj v priebehu konania. Podľa názoru žalovanej je legitímne očakávať, že súd bude aplikovať spomínaný
zákon vo svetle týchto rozhodnutí. V čase podania žaloby súdna rozhodovacia prax bola toho názoru,
že vlastníkovi pozemku patrí náhrad opakujúca sa. Navyše pokiaľ by malo ísť o odplatu jednorazovú, nič
nedonúti obce a samosprávne kraje, aby pristúpili k vysporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom
pod ich stavbami tak, ako predpokladá zákon. Najvyšší súd vyriešil definitívne otázku náhrady za vecné
bremeno až po 6 rokoch od účinnosti zákona, stalo sa tak niekedy v roku 2015. Je v rozpore s princípom
právnej istoty a legitímnych očakávaní, aby súd takýto nárok posudzoval ako nárok na jednorazovú
odplatu.

17. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.")
v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné.



18. Odvolaním bol napadnutý (len) výrok rozsudku v jeho zamietajúcej časti a súvisiaci výrok o trovách
konania, preto (len) tieto výroky sa stali predmetom odvolacieho prieskumu.

19. Žalobkyňa napadla rozsudok z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p., teda, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Odvolací súd po preskúmaní odvolania zistil, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

21. Odvolací súd dospel k záveru, že konanie netrpí vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie vykonal vo veci potrebné dokazovanie, z vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver.

22. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje
a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.06. 2023 o 10.25 hod. v
poj. miestnosti č. dv. 202/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené
dňa 21.06.2023 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219
ods. 3 C.s.p.

24. Predmetom tohto konania je nárok žalobkyne na náhradu za obmedzenie jej vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, ktorých je spoluvlastníčkou - pozemkom, a ktorú uplatnila vo vzťahu k žalovanému,
ktorý užíva tieto nehnuteľnosti tým, že na nich stojí stavba - športový areál (časť tejto stavby, ktorá je
predmetom konania je tvorená trávnatou časťou ihriska a časť tvorí cestná komunikácia) bez toho, aby
k tomuto užívaniu mal zmluvný základ.

25. Súd prvej inštancie zamietol žalobu po tom, ako nárok žalobkyne posúdil ako nárok na finančnú
náhradu za vznik vecného bremena v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. a uzavrel, že žalobkyni týmto titulom
patrí jednorazová náhrada, ktorá je v danom prípade premlčaná.

26. Odvolací súd tento názor súdu prvej inštancie považuje za správny.

27. K právnemu posúdeniu súdom prvej inštancie v súvislosti s aplikáciou zák. č. 66/2009 Z.z. na daný
prípad odvolací súd dodáva nasledovné:

28. Medzi stranami sporu nebolo sporné vlastnícke právo žalobkyne vo vzťahu k predmetným
nehnuteľnostiam, ich výmera ani skutočnosť, že na predmetných nehnuteľnostiach – pozemkoch
v užívaní žalovaného je umiestnená trávnatá časť futbalového ihriska a miestna komunikácia, ktoré prešli
do vlastníctva žalovaného v zmysle zák. č. 138/1991 Z.z. Spornou v konaní nebola ani skutočnosť, že
žalovaný nemá k užívaniu predmetných nehnuteľností v spoluvlastníctve žalobkyne dojednané žiadne
užívacie právo.

29. Ako správne ustálil súd prvej inštancie, v danom prípade nebolo sporným ani to, že pozemok
v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne je účelovo využívaný ako súčasť športového areálu -
futbalového štadióna s príslušenstvom, a to ako časť hracej zatrávnenej plochy s prístupom k budove
priľahlej kolkárne s číslom súp. XXXX vo vlastníctve žalovaného (pozemok pod budovou kolkárne nebol
predmetom sporu) a časť pozemku, ktorá je zastavaná miestnou komunikáciou. Vizuálny obraz tejto
situácie vyplynul z prílohy na strane 26 znaleckého posudku č. 68/2016 znalca G. B. E. (č.l. 39 spisu).
Ako vyplýva z výpisu z katastra nehnuteľností, ktorý je ako príloha súčasťou spomínaného znaleckého
posudku a je obsiahnutý v spise na č.l. 34 - 37, v tomto areáli sa nachádzajú stavby - tribúna so šatňami
(iná budova) a kolkáreň (budova pre šport a rekreačné účely), obe ako stavby postavené na zemskom
povrchu, evidované na LV č. XXXX v katastri nehnuteľností okres C. G., kat. územie C. E. F., so súp.
č. XXXX na parc. č. XXXX/X a so súp. č. XXXX na parc. č. XXX/X, vo vlastníctve žalovaného s tým,
že pozemky parc. č. XXXX/X o výmere 10.192 m2 sú evidované ako ostatné plochy so spôsobom



využitia ako pozemok, na ktorom je ihrisko, štadión, kúpalisko, športová dráha, autokemp, táborisko
a iné a parc. č. XXXX/X o výmere 939 m2 - zastavané plochy a nádvoria so spôsobom využitia ako
pozemok, na ktorom je dvor, obe umiestnené v zastavanom území obce v katastri nehnuteľností okresu
C. G., katastrálne územie C. E. F. s tým, že list vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam nie je založený (viď
č.l. 34 spisu).

30. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov
k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do
vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov (odkaz na zák. č. 135/1961
Zb., zák. č. 138/1991 Zb. a zák. č. 446/2001 Z.z.) vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením
a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len „pozemok pod stavbou“).

31. Podľa § 1 ods. 2 cit. zákona tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkvi, športový
areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce
podľa osobitného predpisu (odkaz na zák. č. 138/1991 Zb.).

32. Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod
stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému
vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce
vecnému bremenu (odkaz na § 151n až 151p Občianskeho zákonníka), ktorého obsahom je držba
a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu
povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný
celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis
nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu
(odkaz na § 34 až 42 zák. č. 162/1995 Z.z.).

33. Cieľom spomínaného zákona je usporiadať neusporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom pod
stavbami, ktoré boli delimitované na obce a vyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy
mimo iné aj zák. č. 138/1991 Zb. tak, ako tomu je aj v danom prípade. Obce a vyššie územné
celky sa podľa spomínaného zákona stali vlastníkmi stavieb. Pokiaľ však tieto neboli vlastníkmi
pozemkov pod stavbami, majetkovo-právne neusporiadané pozemky pod stavbami do ich vlastníctva
neprešli. Ako vyplýva z vyššie cit. ust. § 1 ods. 2 primerane podľa tohto zákona sa usporiadavajú
aj pozemky, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál alebo verejná zeleň. Spôsob riešenia
vzťahov k neusporiadaným pozemkom, na ktorých stoja stavby, ktorých vlastník ku dňu účinnosti zákona
k pozemku pod stavbou nemá zmluvne dohodnuté iné právo je taký, že zo zákona vzniká v zmysle
vyššie cit. ust. § 4 ods. 1 vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívaného vlastníkom stavby
dňom účinnosti zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého
obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou.

34. Práve o taký prípad ide v danej veci.

35. Vychádzajúc z ust. § 119 ods. 2 a § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka niet pochýb o tom,
že pozemky a stavby sú dve samostatné veci, keďže Občiansky zákonník vychádza z oddeleného
vlastníctva k pozemkom a stavbám na nich stojacich. Z dôvodu veľmi stručného konštatovania zákona
o tom, čo je stavba, z hľadiska výkladu toho pojmu vzniká množstvo otázok. Hoci Občiansky zákonník
výslovne hovorí, že stavba je samostatnou vecou, je potrebné zohľadniť vždy okolnosti konkrétneho
prípadu a uzavrieť, či stavba je vecou samostatnou alebo je súčasťou pozemku. Zák. č. 50/1976 Zb. v ust.
§ 43 ods. 1 definuje stavbu ako stavebnú konštrukciu postavenú stavebnými prácami zo stavebných
výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu. Pevným
spojením so zemou sa rozumie spojenie pevným základom; upevnenie strojnými súčiastkami alebo
zvarom o pevný základ v zemi alebo o inú stavbu; ukotvenie pilótami alebo lanami s kotvou v zemi alebo
na inej stavbe; pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia a umiestnenie pod zemou.
Pre účely občianskeho práva je pojem stavba nevyhnutné vykladať staticky, ako vec v právnom zmysle
(viď rozhodnutie NS ČR sp. zn. 3Cdon/1305/96). Stavbou v občianskoprávnom zmysle podľa ustálenej
judikatúry sa rozumie výsledok stavebnej činnosti tak, ako ho chápu stavebné predpisy, pokiaľ výsledkom
takejto činnosti je vec v právnom zmysle, t.zn. spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov vrátane
vlastníckeho práva (teda nie súčasť inej veci). K tomu pozri rozsudok NS ČR sp. zn. 33Cdo/11/98.



36. V danom prípade niet pochýb o tom, že futbalová tribúna so šatňami a kolkáreň - obe zapísané
v katastri nehnuteľností ako stavby, sú samostatnými vecami v právnom zmysle, keďže ide o samostatné
stavby (nejde o súčasť pozemku), ktoré sú výsledkom ľudskej stavebnej činnosti a ktoré sú spôsobilým
predmetom občianskoprávnych vzťahov, t.j. predmetom vlastníckeho práva a to aj podľa stavebných
predpisov. Tieto stavby tvoria neoddeliteľný celok – športovisko spolu s ostatným príslušenstvom, ktoré
je tvorené futbalovým štadiónom, trávnatou plochou, chodníkmi a spevnenými plochami. Niet žiadnych
pochýb o tom, že športovisko - futbalový areál ako celok primárne funkčne slúži na zabezpečenie
potrieb obyvateľov mesta v súvislosti so športovým využitím a práve toto funkčné využitie determinuje
predpoklad pre ponímanie tohto sreálu ako celku. Pokiaľ ide o predmetné pozemky, tieto jednoznačne
tvoria priľahlú plochu k pozemkom zastavaným budovami, keďže spĺňajú zákonnú definíciu „pozemku
pod stavbou“ tak, ako ich definuje vyššie cit. ust. § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. Vzchádzajúc
z gramatického ale aj teleologického výkladu tohto zákonného ustanovenia takýmto „pozemkom
pod stavbou“ zákon rozumie nielen pozemok, na ktorom je postavená stavba vo vlastníctve obce
alebo vyššieho územného celku, ale aj priľahlú, (t.j. susednú plochu), ktorá svojím umiestnením tvorí
neoddeliteľný celok so stavbou.

37. Pokiaľ ide o miestnu komunikáciu, nachádzajúcu sa na predmetných pozemkoch, túto v zmysle zák. č
135/1961 Zb. je tiež potrebné považovať za pozemnú komunikáciu. Miestna komunikácia je samostatnou
vecou - stavbou. Zák. č. 50/1976 považuje miestnu komunikáciu za inžiniersku stavbu, ktorá spĺňa
náležitosti stavby v zmysle § 43 (viď § 43a spomínaného zákona). Napokon aj v ust. § 3d zák. č. 135/1961
Zb. zákon definuje, že miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. Z toho vyplýva, že zákon implicitne
rozlišuje medzi vlastníctvom stavby miestnej komunikácie a vlastníctvom pozemku, na ktorom sa táto
nachádza. Miestne komunikácie tak môžu byť samostatne spôsobilým predmetom občianskoprávnych
vzťahov a z toho dôvodu je potrebné považovať ich za stavby nielen v zmysle správnych predpisov, ale
aj v zmysle občianskoprávnom (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 562/2012).

38. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. k predmetným
pozemkom k 01.07.2009 zo zákona vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

39. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky formy náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením
vecného bremena zo zák. č. 66/2009 Z.z., zákon túto otázku nerieši. Ako však správne uviedol súd prvej
inštancie, rozhodovacia prax dovolacieho súdu je v tomto smere ustálená.

40. Je potrebné súhlasiť s názorom odvolateľky do tej miery, že skoršia súdna prax vychádzala z toho,
že vlastníkovi pozemku v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. patrí opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada
vo výške obvyklého nájomného. Vychádzalo sa z rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej
základom bol nález Ústavného súdu SR PL ÚS 42/2015, pričom ústavný súd sa už v rozhodnutí sp. zn.
III.ÚS 237/2009 priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného
obmedzenia.

41. Odlišné od tejto rozhodovacej praxe sú však závery rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré vytvárajú
ustálenú rozhodovaciu prax ku dňu rozhodnutia súdu, odlišnú od doterajšej súdnej praxe a teda, že
vlastníkovi pozemku patrí jednorazová náhrada. Ide o závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018
z 26.08.2019, 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020, podľa ktorých vlastníkovi pozemku patrí jednorazová
náhrada a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j.
k 01.07.2009, pričom sa premlčuje v lehote 3 rokov. Tieto rozhodnutia vychádzajú z rozhodnutí
Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/49/2014 (R 73/2016), sp. zn. 7Cdo/26/2014, týkajúcich sa priznávania
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. a konštatovali,
že tam vyslovený právny názor je prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za
zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. Aj ďalšia novšia judikatúra dovolacieho súdu
sa zjednotila na priznávaní jednorazovej náhrady (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/171/2021,
1Cdo/99/2019).

42. Posudzovanie formy tejto náhrady ako opakovanej by znamenalo odklon od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, za ktorú je v zmysle judikátu R 71/2018 potrebné považovať stanoviská
alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho



súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca ja v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Z týchto dôvodov odvolací súd je rovnakého
názoru ako súd prvej inštancie a teda, že náhradu za zákonné obmedzenie vlastníckeho práva zriadením
vecného bremena v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. je potrebné ponímať ako náhradu jednorazovú, na ktorú
vznikol nárok vlastníkovi pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. ku dňu 01.07.2009 a ktorý nárok sa
premlčuje v trojročnej premlčacej lehote. V čase podania žaloby na súd dňa 04.02.2020 bol preto tento
nárok premlčaný.

43. Nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu, že v čase podania žaloby bolo legitímne očakávať,
že súd bude vychádzať z judikatúry súdov o tom, že mu patrí opakujúca sa náhrada. Žaloba bola
podaná na súde dňa 08.07.2020, teda v čase, kedy už najvyšší súd v rozhodnutí zo dňa 26.08.2019
sp. zn. 2Cdo/194/2018 sa zaoberal správnosťou vyriešenia tejto otázky o jednorazovej náhrade a tiež
konštatoval, že obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015, sp.
zn. 7Cdo/26/2014 a v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali priznávania
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z.

44. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok
v zamietajúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny.

45. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný bol
síce v odvolacom konaní úspešný, avšak trovy odvolacieho konania mu nevznikli.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,



b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).