Mesto Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/78/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119364386
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:6119364386.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcov: 1/ A. B., narodená XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, D., 2/ E. F., narodená XX.XX.XXXX, bytom A. G. XXX, 3/ G. H. D., narodená XX.XX.XXXX,
bytom D. XX, D. - I., 4/ F. F., narodený XX.XX.XXXX, bytom A. G. XXX, 5/ J. K., narodená XX.XX.XXXX,
bytom L. M. XX, D., všetci zastúpení JUDr. JCLic. N. J., I., s. r. o., so sídlom v Košiciach, Južná trieda
28, IČO: 52 858 774 proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 1280/48A, Košice, IČO:
00 691 135, o zaplatenie 22.597,82 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného
súdu Košice II zo dňa 08. februára 2023 sp. zn. 12C/2/2020

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 08. februára 2023 č.k. 12C/2/2020-467.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 08. februára
2023 č.k. 12C/2/2020-467 zamietol žalobu a žalovanému proti žalobcom náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali zaplatenia 22.597,82 € s príslušenstvom
pôvodne titulom náhrady za zákonné vecné bremeno v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. a neskôr titulom
vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. M. J., obec D. - M., O. D. G., zapísaných na LV č. XXXXX,
parcela KN-E č. 10569, druh pozemku - orná pôda o výmere 460 m2 o veľkosti podielu žalobkyne 1/
v 1/30, t.j. 15,33 m2,
parcela KN-E č. 10572, druh pozemku- orná pôda o výmere 496 m2 t. j. o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu žalobkyne 1/ 1/30, t.j. 16, 53 m2,
parcela KN-E č. 10596, druh pozemku - orná pôda o výmere 468 m2 o veľkosti spoluvlastníckeho podielu
žalobkyne 1/ 1/30, t.j. 15,6 m2,
parcela KN-E č. 10571/503, druh pozemku- orná pôda o výmere 56 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu žalobkyne 1/ 1/30, t.j. 7,87 m2,
na LV č. XXXXX,
parcela KN-E č. 10630/2, druh pozemku - orná pôda o výmere 296m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu
žalobkyne 1/ 1/30, t. j. 9,87 m2,

na LV č. XXXXX,



parcela KN-E č. 10474/502, druh pozemku - orná pôda o výmere 360 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodného žalobcu 2/ 1/24 a 1/24, spolu 1/12, t.j. 30 m2,
parcela KN-E č. 10474/503, druh pozemku - orná pôda o výmere 119 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 2/ 1/24 a 1/24, spolu 1/12, t.j. 9,92 m2,
na LV č. XXXXX,
parcela KN-E č. 10494/502, druh pozemku- orná pôda o výmere 65 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 2/ 1/10, t.j. 6,5 m2,
parcela KN-E č. 10495, druh pozemku- orná pôda o výmere 425 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu
pôvodne žalobcu 2/ 1/10, t.j. 42,5 m2,
parcela KN-E č. 10522/502, druh pozemku- orná pôda o výmere 95 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 2/1/10, t.j. 9,5 m2,
parcela KN-E 10523, druh pozemku- orná pôda o výmere 564 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu
pôvodne žalobcu 2/ 1/10, t.j. 56,4 m2,
na LV č. XXXXX,
parcela KN-E č. 10612/502, druh pozemku- orná pôda o výmere 93 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 2/ 2/6, t.j. 31 m2,
parcela KN-E č 10612/503, druh pozemku- orná pôda o výmere 220 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 2/ 2/6, t.j. 73,33 m2,

na LV č. XXXX,
parcela KN-E č. 10499/502, druh pozemku- orná pôda o výmere 295 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 3/ 1/24, t.j. 12,29 m2,
parcela KN-E č. 10499/503, druh pozemku- orná pôda o výmere 37 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 3/ 1/24, t.j. 1,54 m2,
parcela KN-E č. 10583/503, druh pozemku- orná pôda o výmere 119 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 3/ 1/24, t.j. 4,96 m2,
parcela KN-E č. 10584, druh pozemku- orná pôda o výmere 561 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu
pôvodne žalobcu 3/ 1/24, t.j. 23,38 m2,
na LV č. XXXXX,
parcela KN-E č. 10602/501, druh pozemku- orná pôda o výmere 176 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 3/ 1/8, t.j. 22 m2,
parcela KN-E č. 10603/1, druh pozemku- orná pôda o výmere 463 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 3/ 1/8, t.j. 57,88 m2,
na LV č. XXXXX,
parcela KN-E č. 10467/502, druh pozemku - orná pôda o výmere 155 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 3/ 1,t.j. 38,75 m2,
parcela KN-E č. 10470/502, druh pozemku -orná pôda o výmere 364 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 3/ 1, t.j. 91 m2,
parcela KN-E č. 10470/503, druh pozemku -orná pôda o výmere 131 m 2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu pôvodne žalobcu 3/ 1, t.j. 32,75 m2,

na LV č. XXXXX,
parcela KN-E č. 10514/502, druh pozemku -orná pôda o výmere 190 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu žalobkyne 5/ 1, t.j. 95 m2,
na LV č. XXXXX,
parcela KN-E č. 10564, druh pozemku -orná pôda o výmere 763 m2, vo výlučnom vlastníctve žalobkyne
5/,
na LV č. XXXXX,
parcela KN-E č. 10589, druh pozemku -orná pôda o výmere 655 m2, vo výlučnom vlastníctve žalobkyne
5/.
Žalovaný tieto pozemky užíva, nakoľko sa na nich nachádza park Anička - verejná zeleň. Žalobcovia
žiadali odplatu za vecné bremeno (následne bezdôvodné obohatenie) za tri roky od 05.09.2016 do
05.09.2019 za 2.115,90 m2 (2.115,90 m2 x 3,56 € =7.532,06 € x 3 roky = 22.597,812 €) vo výške
22 597,82 € ako sumu prináležiacu veľkosti spoluvlastníckych podielov žalobcov na špecifikovaných
nehnuteľnostiach.

4. Listom z 28.08.2019 žalobkyňa 1/ vyzvala žalovaného na zaplatenie odplaty za vecné bremeno za
obdobie od 28.08.2016 do 28.08.2019 vo výške 632,26 € stanovenej zo znaleckého posudku č. 49/2015



vypracovaného znalcom Ing. Michalom Škriabom. Listom zo dňa 19.08.2019 pôvodne žalobca 3/ vyzval
žalovaného na zaplatenie odplaty za vecné bremeno za obdobie od 19.08.2016 do 19.08.2019 vo výške
3.039 € stanovenej zo znaleckého posudku č. 49/2015 vypracovaného znalcom Ing. Michalom Škriabom.
Listom zo dňa 19.08.2019 žalobkyňa 5/ vyzvala žalovaného na zaplatenie odplaty za vecné bremeno
za obdobie od 19.08.2016 do 19.08.2019 vo výške 16.158,84 € stanovenej zo znaleckého posudku č.
49/2015 vypracovaného znalcom Ing. Michalom Škriabom. Listom zo dňa 23.08.2019 pôvodne žalobca
2/ vyzval žalovaného na zaplatenie odplaty za vecné bremeno za obdobie od 23.08.2013 do 23.08.2019
vo výške 2.767,72 € stanovenej zo znaleckého posudku č. 49/2015 vypracovaného znalcom Ing.
Michalom Škriabom.

5. Uznesením č.k. 12C/2/2020-354 zo dňa 24.06.2022 súd rozhodol o pokračovaní v konaní s právnymi
nástupcami pôvodného žalobcu 2/ F. F., zomrelého 01.01.2020 a to E. F. (žalobkyňa 2/), Ing. Lenkou
Kvetkovou (žalobkyňa 3/) a F. F., narodeným XX.XX.XXXX (žalobca 4/), ako aj s právnym nástupcom
pôvodného žalobcu 3/ P. K., a to J. K. (žalobkyňa 5/).

6. Z Jednostupňového projektu kanalizácie stokovej pre PKO Košice vypracovanom v máji 1968 (č.l. 395
a nasl.) zo všeobecnej časti vyplynulo, že stavenisko plánovaného areálu sa rozprestieralo v severnej
časti Košíc z južnej strany ohraničené Čermeľským potokom, z východnej strany riekou Hornád, zo
západnej strany Kostolanskou cestou a zo severnej strany cestou do Ťahanoviec.

7. Z rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby Košice - Sever č. 2321/75-Kol./Já z
01.09.1975 (č. l. 392) vyplynulo povolenie akcie PKO - detské ihrisko - Košice do trvalého užívania.

8. Zo Štúdie súboru stavieb areálu Parku kultúry a oddychu Košice organizácie Stavoprojekta z októbra
1980 (č. l. 400 a nasl.) vyplynul opis vtedajšieho stavu územia PKO, pričom bolo konštatované, že je
zastavené veľmi riedko a možno ho rozdeliť na štyri zóny. Medzi plážovým kúpaliskom a reštauráciou Q.
v centre tejto zóny je vzrastlý park. V južnej časti tohto pásu je realizovaný Detský areál s komplexným
vybavením.

9. Zo Štúdie súboru stavieb Parku kultúry a oddychu Košice, ktorú vypracoval Stavoprojekt Košice,
nositeľ Radu práce z novembra 1985 (č. l. 420 a nasl.) vrátane projektového nákresu celkovej situácie
PKO Košice vyplynulo, že smerný územný plán vymedzil pre komplexné poskytovanie služieb pre
oddych a s ním spojené činnosti územie v severnej časti mesta na pravej strane rieky Hornád v
nadväznosti na terajší areál „Anička“ a areál „Ryba“. Pri stavbe č. 10 a č. 11 bolo cieľom nadviazať
na existujúci areál Ryba a detský park na jednej strane a vybudovať stály zábavný park a verejný
park s pásom zelene. Ďalej z nej vyplynula charakteristika územia v tom smere, že najstaršiu časť
zástavby predstavuje areál Aničky, ktorého jadrom je park s kompletnou vysokou zeleňou, do ktorého
inklinuje budova reštaurácie Anička. Južným smerom pozdĺž Hornádu a v nadväznosti na areál Anička
je novovybudovaný pás parkovej zelene, ktorý prebieha okolo areálu Ryba a končí pri Čermeľskom
potoku. V južnej časti tohto pásu sa nachádza detský areál, ktorý je v dobrom technickom stave a ďalej
areál „Ryba“ s vodnou plochou zriadenou v bývalom mŕtvom ramene Hornádu s upraveným dnom a
brehmi. Komunikácia znehodnocuje areál plážového kúpaliska. Okrem toho slúži ako hlavný peší nástup
do terajšieho areálu PKO a reštaurácie Ryba.

10. Zo sprievodnej správy Štúdie súboru stavieb PKO - Košice pre vyhodnotenie záberu
poľnohospodárskeho pôdneho fondu z novembra 1985 (č. l. 443 a nasl.) vyplynulo, že riešené územie
sa nachádza v severnej časti Košíc na pravom brehu Hornádu; západnú a severnú časť ohraničuje
štátna cesta Košice - Ťahanovce, východnú hranicu tvorí areál PKO - Anička a južnú regulované koryto
Čermeľského potoka. Z jej grafickej časť je zrejmé vymedzenie areálu PKO Košice.

11. Právne vec posúdil podľa ust. § 1 ods. 1,2, § 2 ods. 1, 2, § 4 ods. 1,2 zákona č. 66/2009 Z.z.
o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom vysporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.), § 43a ods. 1, ods.
3 písm. p/ zákona č. 50/1976 Zb., § 151n ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).

12.1 Súd konštatoval, že nebolo spornou skutočnosťou, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností špecifikovaných v žalobe, a že vyzvali žalovaného na zaplatenie odplaty za vecné
bremeno za obdobie od 05.09.2016 do 05.09.2019 vo výške 22.597,82 €. Nebolo sporné ani to, že



žalovaný tieto pozemky užíva, nakoľko sa na nich nachádza park Q.. Žalovaný nadobudol park Anička
na základe zákona č. 138/1991 Zb. v zmysle delimitačného protokolu, hospodárskej zmluvy, rozhodnutia
z roku 1983. Súdu je obsah týchto listinných dôkazov známy z iných konaní, ktorých predmetom bol
obdobný nárok uplatnený vo vzťahu k žalovanému z titulu užívania pozemkov vo vlastníctve fyzických
osôb tým, že je na nich umiestnený park Anička, napr. konanie vedené na Okresnom súde Košice II
sp. zn. 10C/46/2019. Splnenie predpokladu podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. nerozporoval ani
žalovaný.
12.2 Žalobcovia nárok uplatnili podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a neskôr peňažný nárok právne kvalifikovali
ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ. Zmenu právnej kvalifikácie odôvodnili
absenciou zákonných predpokladov pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z., pretože ide o verejnú zeleň,
čím na predmetných pozemkoch nevzniklo vecné bremeno podľa daného zákona. Súd sa nestotožnil
s argumentáciou žalobcov, že na túto vec nie je možné aplikovať citovaný zákon. Podľa názoru žalobcov
zákon č. 66/2009 Z.z. sa primárne vzťahuje na stavby a primeranosť použitia podľa § 1 ods. 2 na
športový areál, cintorín či verejnú zeleň nezakladá vznik vecného bremena podľa § 4 ods. 1 citovaného
zákona. Súd konštatoval, že v parku Q. ide síce o pozemky ako plochy zelene porastené trávnatým
porastom a drevinami s mobiliárom a s plochami komunikácií pre peších a cyklistov, ale z pohľadu
účelu, na ktorý slúžia a na aký boli v minulosti určené - verejná zeleň ako súčasť stavby PKO Anička
na športovorekreačné využitie sú objektom, ktorý je nutné považovať za inžiniersku stavbu - oddychový
park podľa § 43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona. Taká stavba je potom zahrnutá v § 1 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z. z.. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
6Co/197/2022 z 21.02.2023, v ktorom súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 10C/21/2020 zo
dňa 27. októbra 2022, ktorý sa vzťahuje na totožný prípad, náhradu za zákonné vecné bremeno - PKO
Anička na pozemkoch v spoluvlastníctve fyzickej osoby. Z odôvodnenia daného rozsudku, ktoré aj súd
prvej inštancie následne citoval, a to konkrétne bod 26 a 27. vyplýva, že „odvolací súd sa stotožnil so
záverom, skutkovým aj právnym, súdu prvej inštancie o vzniku vecného bremena v prospech žalovaného
k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcu, na ktorých sa nachádza park Anička, v zmysle §
4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., za ktoré žalobcovi patrí jednorazová náhrada a túto si mohol uplatniť
do troch rokov od účinnosti zákona, t.j. do 01.07.2012“. Aj v prípade, že by park Anička nebolo možné
považovať za stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ale išlo by o verejnú zeleň podľa § 1
ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z., aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2, teda k pozemkom, na ktorých je verejná
zeleň a prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, vzniklo zákonné vecné bremeno podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.. Aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň
a k aplikácii zákona č. 66/2009 Z.z. súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
6Co/78/2022 zo dňa 13. septembra 2022, kde predmetom konania bola náhrada za užívanie pozemkov,
na ktorých sa nachádza Borovicový háj a tento je verejnou zeleňou. Aj tu odvolací súd uzavrel, že vo
vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. v spojení s ust. § 1 ods. 2 citovaného zákona, keďže v konaní bol
preukázaný prechod tohto Borovicového hája do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu príslušným
delimitačným protokolom.
12.3 Za nedôvodnú považoval súd námietku žalobcov, že vecné bremeno nemohlo vzniknúť z dôvodu,
že park Anička nespĺňa podmienku povolenia podľa platných právnych predpisov. Aj keď žalovaný počas
konania nepredložil žiadne stavebné povolenie či územné rozhodnutie pre park Anička, na preukázanie
povolenosti ponúkol súdu listinné dôkazy o postupnom budovaní PKO Anička, jeho súčastí, počnúc
rokom 1968, z ktorých je zrejmé, že verejná zeleň bola od roku 1968 plánovaná ako súčasť stavby
PKO Anička s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného na oddychovú
a športovú činnosť. O stavbe I. Q. hovoria i ďalšie listiny, a to Štúdia súboru stavieb Parku kultúry a
oddychu Košice, ktorú vypracoval Stavoprojekt Košice v roku 1985, kedy bola verejná zeleň súčasťou
areálu parku, kde sa nachádzajú aj žalované pozemky. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne námietky,
pre ktoré by bol dôvod predpokladať, že park Q. je nepovolenou stavbou. Všetky listinné dôkazy, ktoré
žalovaný predložil, je nutné hodnotiť aj v kontexte doby, kedy boli vydané či vypracované, t.j. časť z
nich ešte pred prijatím zákona č. 50/1976 Zb.. Žalovaný poskytol rozumné vysvetlenie, prečo nedokázal
predložiť rozhodnutie o povolení stavby z dôvodu uplynutia skartačných lehôt, avšak súd v spojení
s ostatnými dôkazmi, ktoré žalovaný predložil, nevidel dôvod, prečo by záver o povolenosti parku Anička
nebolo možné prijať. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok NS SR z 24. februára 2010 sp.
zn. 5Cdo/71/2008, z ktorého vyplynulo: „V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva rozhodnutím štátneho
orgánu sa často v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že rozhodnutie, ktoré bolo vydané pred
desaťročiami, obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti a nadobudlo právnu moc spojenú s
vlastníckym právom. V takom prípade nie je možné vylúčiť zistenie existencie takýchto rozhodnutí aj



nepriamymi dôkazmi, a to s prihliadnutím k správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách vlastníctva.
Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno minulom (t.j. ak časový odstup podstatne
prekračuje aj vydržacie alebo skartačné lehoty) diali obvyklým, resp. úradným postupom, je dôkazné
bremeno o tom, že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí.“ Krajský súd v
Košiciach v rozsudku sp. zn. 6Co/197/2022 z 21.02.2023 dospel k názoru, že verejná zeleň bola od roku
1968 plánovaná ako súčasť stavby PKO Anička s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania
ako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. Následne o stavbe I. Q. hovoria aj ďalšie listiny
predložené žalovaným, na ktoré odkázal súd prvej inštancie a verejná zeleň bola súčasťou areálu parku,
kde sa nachádzajú aj pozemky v podielovom spoluvlastníctve žalobcu. Podľa názoru odvolacieho súdu,
pokiaľ rozhodnutím z 01.09.1975 bolo povolené uviesť do trvalého užívania detské ihrisko na Aničke,
ktoré bolo súčasťou PKO, niet dôvodu sa domnievať, že išlo o súčasť vopred nepovolenej stavby -
parku Anička. Aj toto rozhodnutie preto nepriamo preukazuje oprávnenosť výstavby PKO Anička. Súd
poznamenal, že zákon 66/2009 Z.z. v § 1 stanovuje pre aplikáciu tohto zákona len dve podmienky, a to,
že musí ísť o pozemok pod stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku a zároveň
stavba prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov (napr.
zákon č. 138/1991 Zb. - delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky v danom ustanovení stanovené nie
sú. Teda podmienkou nie je ani vydanie stavebného povolenia na stavbu či kolaudačného rozhodnutia.
Zmyslom uvedeného zákona totiž bolo usporiadať vlastnícke vzťahy práve k stavbám a iným objektom,
ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov neboli, pretože boli postavené na cudzích
pozemkoch, nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku. Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru,
že nárok je potrebné posudzovať podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a vzhľadom na neexistenciu zmluvného
vzťahu, ktorý by žalovaného oprávňoval tieto pozemky, na ktorých je umiestnený park Q. užívať, v súlade
s § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. k 01.07.2009 vzniklo v prospech žalovaného právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, obsahom ktorého je držba a užívanie týchto pozemkov.
12.4 Zákon č. 66/2009 Z. z. neobsahuje u´pravu ty´kaju´cu sa priznania na´hrady za zriadenie vecne
´ho bremena, k tejto otázke sa vyjadril Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 30. novembra 2019 sp. zn.
8Cdo/17/2019 a ústavny´ súd v rozhodnuti´ sp. zn. I. U´S 474/2013. Pre posúdenie uplatneného nároku
bolo v preskúmavanej veci potrebné ustáliť charakter náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom
č. 66/2009 Z.z., pričom rozhodovacia prax súdov nebola v tejto otázke vždy jednotná a vzhľadom na
vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného podstata problému spočíva v charaktere náhrady
za vecné bremeno, teda či svojou povahou je jednorazovou alebo opakovanou náhradou. Žalobca
svoj nárok na opakujúcu sa náhradu za vecné bremeno podporil doterajšou rozhodovacou praxou.
Súd konštatoval, že v poslednom období dovolací súd opakovane rozhodol o tom, že náhrada za
vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je náhradou jednorazovou. V tejto súvislosti poukázal
na uznesenie dovolacieho súdu sp.zn. 2 Cdo 194/2018 z 26. augusta 2019, v ktorom NS SR odkázal
na svoje rozhodnutia 7 Cdo 26/2014 a 3 Cdo 49/2014. Súd následne citoval z jednotlivých rozhodnutí
najvyššieho súdu a uzavrel, že žalobcom prináleží jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena
a aplikujúc právne závery citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu na skutkový stav v tomto spore, súd
prijal záver že nemožno priznať náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva opakovane až do
usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom upraveným v zákone č. 66/2009 Z. z..
12.5 Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd konštatoval, že žalobcovia si mohli nárok za
žalované obdobie uplatniť od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., teda od 01.07.2009. Ich právo na
zaplatenie na´hrady za vecne´ bremeno sa premlcˇalo najnesko^r 01.07.2012, pričom žalobu podali
05.09.2019. S poukazom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
12.6 O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, aj keď bol v konaní úspešný,
nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne preukázateľné, účelne vynaložené trovy
nevznikli.

13.1 Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.
13.2 Žalobcovia poukázali na to, že súd aplikoval zákon 66/2009 Z.z., pričom zdôraznili, že žaloba
bola podaná v čase konštantnej rozhodovacej praxe súdov, ktorá tu už bola 10 rokov, a podľa ktorej
odplata za vecné bremeno podľa citovaného zákona patrí vo forme opakujúceho sa plnenia. Žalobcovia
majú legitímne očakávania, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou.
Dali do pozornosti aj rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. 20C/423/2016 zo dňa 22.03.2019,
ktorým súd v obdobnej veci len iným žalobcom priznal odplatu za užívanie pozemkov mestom Košice
v parku Anička. Uviedli, že v právnom štáte musí vedieť strana sporu, ako budú súdy v obdobných



prípadoch rozhodovať. Predstavuje to princíp právnej istoty. Cieľom zákona č. 66/2009 Z.z. bolo
vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom, na ktorých majú obce a samosprávne kraje postavené
stavby. Rozhodovacou činnosťou súdov sa úplne popiera účel a význam zákona č. 66/2009 Z.z.. Trvajú
na tom, že na parcely, ktoré sú predmetom tohto konania, nemožno aplikovať citovaný zákon z viacerých
dôvodov. Súd sa odvolával na rozhodnutia NS SR, k čomu žalobcovia uviedli, že: a/ všetky rozhodnutia
najvyššieho súdu vo vzťahu k zákonu č. 66/2009 Z.z. sa týkajú pozemkov pod cestami a nie parkov
a verejnej zelene, b/ NS SR sa vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadal s otázkou, prečo odplata
za vecné bremeno podľa daného zákona by nemohla byť opakujúca sa, teda neodôvodnil to, je tam iba
strohá konštatácia o jednorazovej odplate, c/ je potrebné rozlišovať vznik vecného bremena a trvanie
vecného bremena, teda aj trvanie obmedzenia vlastníckeho práva. Ak hovoríme o opakovanej odplate,
tá hovorí o trvaní vecného bremena, o trvaní obmedzenia, za ktoré by mala byť odplata opakujúca sa vo
forme nájmu, d/ súd sa nevysporiadal s otázkou dobrých mravov, žalovaný napriek tomu, že jeho park
je na pozemkoch už 30 rokov žalobcom nič za užívanie nezaplatil, o majetkovo-právne usporiadanie sa
ani neusiloval a vlastníkov, keď ho žiadali o majetkovo-právne usporiadanie, teda aby kúpil pozemky za
cenu stanovenú znaleckým posudkom, tak ich ignoroval. V súlade s čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 12 Ústavy
nemôžu byť štátom vytvorené právnické osoby, akými sú aj mestá, obce alebo samosprávne kraje,
privilegované oproti žalobcom, e/ súd sa nevysporiadal ani s tým, že takúto situáciu a stav bezprávia
vytvoril štát a nie žalobcovia. Štát okupoval pozemky, budoval si na nich čo chcel, budoval bez súhlasu
vlastníkov a porušoval práva žalobcov celých 30 rokov tým, že nezaplatil nájom, nereagoval na výzvy
na odkúpenie alebo na nájomné.
13.3 V ďalšom do pozornosti súdu žalobcovia uviedli, že tri parcely, ktoré sú predmetom tohto konania
sa čiastočne nachádzajú aj v areáli detského ihriska, ktoré slúži na podnikateľské účely. Jedná sa
o parcely zapísané v k. ú. M. J. na LV č. XXXXX, parc. č. 10569 a č. 10572 a na LV č. XXXXX parc. č.
10564. Areál detského ihriska slúži na podnikateľské účely. Mesto ako vlastník dalo areál do dlhodobého
nájmu subjektu, ktorý v areáli uskutočňuje podnikateľskú činnosť. Vstup do areálu je spoplatnený,
okrem prevádzky detského ihriska sa v areáli poskytujú reštauračné služby, oslavy, koncerty, minigolf,
minizoo, pričom poskytované služby sú odplatné. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Krajského súdu
v Košiciach 5Co/136/2021 zo dňa 15.11.2022, kde súd uviedol, že kúpalisko Triton slúži na podnikateľské
účely. Detské ihrisko areál Q. je obdobne ako kúpalisko Triton oplotené a vstup je spoplatnený. V areáli
Q. obdobne ako v areáli kúpaliska Triton sa poskytujú aj ďalšie odplatné služby. Využívaním detského
ihriska na podnikateľské účely sa preukazuje, že v konaní došlo k vadám, ktoré majú za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko zák. č. 66/2009 Z.z. sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely.
13.4 Žalobcovia poukázali na to, že na žalovaných pozemkoch nestojí žiadna stavba. Zák. č. 66/2009
Z.z. nemožno v konaní aplikovať, nakoľko vecné bremeno na žalovaných pozemkoch v parku Anička
nikdy nevzniklo. Z ust. § 4 citovaného zákona vyplýva, že vecné bremeno možno zriadiť len k pozemkom
pod stavbou, ktorá spĺňa zákonom stanovené kritériá. Avšak predmetom konania sú parcely v parku
Anička, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby, teda vecné bremeno na žalovaných parcelách nikdy
nevzniklo ani vzniknúť nemohlo. Ani katastrálny odbor neeviduje na pozemkoch parku Anička žiadne
stavby.
13.5 Zároveň uviedli, že neboli splnené ďalšie predpoklady podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z.z. a poukázali
na to, že žalovaný v priebehu konania nepredložil žiadne stavebné povolenie, či územné rozhodnutie
týkajúce sa parku Q., teda dôkaz o tom, že park Q. bol zriadený v súlade s právnymi predpismi.
Žalovaný nepredložil nič, preto majú za to, že park Q. nespĺňa podmienku povolenia podľa právnych
predpisov. Ak by aj odvolací súd mal za to, že park Q. je stavbou, jednoznačne nie je povolená podľa
právnych predpisov, nakoľko táto skutočnosť preukázaná nebola. Poukázali na rozhodnutie o využití
územia zo dňa 15.03.1985, ktoré sa týkalo iného parku v Košiciach Borovicového hája a v uvedenom
rozhodnutí je uvedené, že pred vydaním stavebného povolenia je nutné pozemok majetkovo právne
usporiadať a predložiť list vlastníctva. Ak by mesto v tomto konaní predložilo aspoň rozhodnutie o využití
územia týkajúce sa parku Anička, istotne by obsahovalo podmienku pred vydaním stavebného povolenia
pozemky majetkovo právne usporiadať. Teda I. Q. nemôže byť stavbou povolenou podľa platných
právnych predpisov. Ak žalovaný tvrdí, že na žalovaných pozemkoch sa nachádzajú stavby povolené
podľa právnych predpisov, mal predložiť stavebné povolenia a tiež kolaudačné rozhodnutia. Ďalej sa
nestotožnili s argumentom súdu v bode 39. odôvodnenia, kde sa súd priklonil k argumentácii žalovaného,
že stavebné povolenie žalovaný nepredložil, lebo ho nevie vzhľadom na časový odstup dohľadať.
Argument o časovom odstupe je absurdný, žalovaný v archíve našiel a v tomto konaní predložil rozsiahle
historické dokumenty z roku 1968, pričom v porovnaní so stavebným povolením sú to nepodstatné
nezáväzné dokumenty. Je zrejmé, že v prípade, ak by existovalo stavebné povolenie týkajúce sa



parku Anička, žalovaný by ho v archíve dohľadal a v konaní predložil. Odôvodnenie rozsudku je
v rozpore aj s negatívnou dôkaznou teóriou, ak žalovaný tvrdí, že ide o stavbu povolenú podľa právnych
predpisov, dôkazné bremeno tohto tvrdenia leží na žalovanom, a toto dôkazné bremeno žalovaný
neuniesol. Žalobcovia teda jednoznačne konštatovali, že park Q. nie je povolený podľa právnych
predpisov a poukázali na to, že žalovaný nepredložil stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie
a ani iný dokument, z ktorého by bolo možné usudzovať povolenie parku Anička podľa právnych
predpisov, pretože neexistuje. Súd v rozpore s vykonaným dokazovaním svojvoľne usúdil, že park Q. je
stavba povolená podľa právnych predpisov, takýto postup súdu je neprípustný. Je všeobecne známou
skutočnosťou, aj súčasťou tuzemského právneho poriadku konštatovanie, že komunistický režim v dobe
od 1948 až 1989 porušoval základné ľudské práva a svoje vlastné zákony, avšak súd na tieto skutočnosti
absolútne neprihliadal, opomína ich a prezumuje, čo je ale neprípustné. Poukázali na to, že skartáciu
dokumentov nie je možné pričítať na ťarchu vlastníkov pozemkov, k čomu sa vyjadril ústavný súd vo
svojej rozhodovacej činnosti (III.ÚS/127/2010 z 22. júna 2010).
13.6 Žalobcovia ďalej namietali, že vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. na verejnej zeleni
nikdy nevzniklo. Predmetom konania sú parcely, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby, teda vecné
bremeno na žalovaných parcelách parku Anička nikdy nevzniklo a nikdy vzniknúť nemohlo. Zákon
č. 66/2009 Z.z. upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli
do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca priamo
v zákone vymedzuje pojmové spojenie, čo je to pozemok pod stavbou. A to je pozemok, na ktorom stojí
stavba, ktorá prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu. Za stavbu zákonodarca pre účely
tohto zákona nepovažuje cintorín, športový areál alebo verejnú zeleň, nakoľko o týchto veciach hovorí v §
1 ods. 2 zákona a nie v § 1 ods. 1. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu teda vzniklo iba k pozemkom
pod stavbami, ktoré sú uvedené v § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. a nie k takým pozemkom, na ktorých
sa nachádza cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, teda ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2 citovaného
zákona. Následne sa žalobcovia vyjadrili k tomu ako zákonodarca charakterizoval a právne formuloval
dané zákonné ustanovenie. Aj v samotnej dôvodovej správe osobitnej časti k § 1 k návrhu zákona č.
66/2009 Z.z. sa uvádza: „Návrh zákona upravuje usporiadanie predmetných zastavaných pozemkov do
vlastníctva vlastníkov stavieb, t.j. do vlastníctva obcí a vyšších územných celkov. Primerane podľa tohto
zákona budú môcť byť usporiadané aj pozemky, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál alebo
verejná zeleň.“. Z dôvodovej správy taktiež jednoznačne vyplynulo, že zákonodarca umožnil obciam
a vyšším územným celkom, aby nadobudli vlastnícke právo k pozemkom na cintorínoch, športových
areáloch a na plochách verejnej zelene zámenou alebo vykonaním pozemkových úprav. Z toho je
zrejmé, že zákonodarca explicitne predpokladá obmedzenú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na
verejnú zeleň, športový areál a cintoríny. Vzhľadom na uvedené majú za to, že majú nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. OZ, keďže vecné bremeno na ich parcelách v zmysle
zákona č. 66/2009 Z.z. nikdy nevzniklo, a preto ani nemožno v tomto konaní aplikovať spomínaný zákon.
13.7 Následne nesúhlasili s konštatovaním súdu a jeho poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu SR, v ktorej bolo ustálené, že za náhradu patrí jednorazová odplata. Názor súdu v žiadnom prípade
neobstojí, je v rozpore s konštantnou judikatúrou, ktorá sa týka odplaty za vecné bremeno v zmysle
zákona č. 66/2009 Z.z., ktorá sa priznáva vo forme opakujúcej sa odplaty. Žalobcovia ku dňu účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z. nemohli vedieť, že majú žiadať jednorazovú odplatu. Nikde to nebolo ani nie
je napísané. S týmto názorom prišiel až NS SR. Pre úplnosť dodali, že v inej veci týkajúcej sa iných
žalobcov, ale ohľadne odplaty za vecné bremeno, bola podaná sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorá
bola síce odmietnutá, ale iba z procesných dôvodov, pričom Ústavný súd SR k problematike odplaty
za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. v bode 11. uznesenia sp.zn. IV. ÚS 430/2021 zo dňa
07.09.2021 uviedol, že: „Pokiaľ sťažovatelia argumentujú neprípustnosťou dovolania poukazujúc na
uznesenie NS SR č.k. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020, Ústavný súd podotýka, že vydanie tohto
uznesenia ešte neznamená, že ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.“. Teda samotný
Ústavný súd konštatoval, že toto rozhodnutie, aj keď ide o rozhodnutie NS SR, hneď nepredstavuje
ustálenú rozhodovaciu prax. Naopak, ustálená rozhodovacia prax bola, že odplata za vecné bremeno je
opakujúca sa. V tomto smere žalobcovia poukázali na rozsudky okresných a krajských súdov Slovenskej
republiky. Žalobcovia aj preto podávali žalobu a mali legitímne očakávania, že súd, ak bude aplikovať
daný zákon aj v ich spore, rozhodne tak, ako rozhodol vo vyššie uvedených sporoch.
13.8 V ďalšej časti odvolania sa žalobcovia vyjadrili k samotnému zákonu č. 66/2009 Z.z., poukázali
na princíp rovnosti a rovnocennosti ochrany vlastníckeho práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR. Čo sa týka § 4 zákona č. 66/2009 Z.z., tak zákonodarca zriadil vecné bremeno zákonom, avšak
v danom zákone nestanovil primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, teda nič nehovorí
o odplate za zriadené vecné bremeno. Aj z dôvodovej správy ohľadne prerokovania návrhu zákona



sa nenájde ani len zmienka ohľadne náhrady za zriadené vecné bremeno. Ústavný súd hovorí, že
zásah do vlastníctva, ktorý sa udeje bez plnenia jednej podmienky určenej v čl. 20 ods. 4 ústavy, vždy
odporuje Ústave SR. Zákonné ponechanie otázky primeranej náhrady na rozhodnutie súdu nespĺňa
ani požiadavku vedomosti o výške primeranej náhrady, ani požiadavku včasnosti poznania o okamihu,
v ktorom vlastník dostane primeranú náhradu. Zákonodarca nemôže ponechávať výklad zákona iba
na judikatúru, lebo v takom prípade je to v rozpore s princípom právnej istoty a v rozpore s princípom
právneho štátu. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 4MCdo/2/2014
z 23.04.2015, ktoré hovorí o odplatnom plnení za vecné bremeno, aj keď toto rozhodnutie bolo
z procesných dôvodov zrušené Ústavným súdom, rovnako finančná náhrada prináleží aj za zriadenie
vecného bremena vychádzajúc z rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Cdo/49/2014. Žalobcovia poukázali na to,
že ak by odplata za vecné bremeno mala byť jednorazová, tak už nič nedonúti obce a samosprávne
kraje, aby pristúpili k vysporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom pod ich stavbami a to jedno,
či už zámennými zmluvami alebo pozemkovými úpravami. Takýmto výkladom ako použil súd prvého
stupňa sa absolútne popiera zmysel a účel zákona č. 66/2009 Z.z.. Vlastníci pozemkov nemajú žiaden
právny prostriedok, aby donútili obce a samosprávne kraje k usporiadaniu vlastníckych vzťahov. Zákon
č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych
vzťahov k pozemkom zaťaženým zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne
na dobrej vôli užívateľovi pozemku. Opakovaná náhrada za vecné bremeno má v tomto prípade
charakter donucujúceho prostriedku proti vlastníkovi stavby.
13.9 V ďalšej časti odvolania žalobcovia poukázali na to, prečo by odplata mala byť vo forme
opakujúceho sa plnenia a zdôraznili, že pri jednorazovej odplate za zriadenie vecného bremena
zákonom sa dá hovoriť o iluzórnej ochrane vlastníckeho práva, a to z dôvodu existencie inštitútu
premlčania. Obce sa stále bránia tým, že vecné bremeno je bezodplatné a následne uvádzajú, že
ak je odplatné, tak je jednorazová odplata a nárok je premlčaný. Tvrdia to iba preto, lebo im takéto
tvrdenia o jednorazovej odplate vyhovujú a zvýhodňujú ich oproti vlastníkom pozemkov. Ak by aj vlastníci
pozemkov boli bdelí a vedeli o zákone č. 66/2009 Z.z., zo žiadneho ustanovenia tohto zákona sa
nedozvedeli, že si majú požiadať o jednorazovú odplatu za zriadené vecné bremeno, a to v premlčacej
lehote počítanej odo dňa účinnosti tohto zákona. Ani zákonodarca nepredpokladal jednorazovú odplatu,
lebo cieľom zákona je to, aby sa vlastníkom pozemkov pod stavbou stali obce a samosprávne kraje.
V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na princíp právnej istoty a legitímne očakávania žalobcov, že
s doposiaľ rozhodovacou činnosťou, ktorá je konštantná, bola priznávaná odplata za vecné bremeno
vo forme opakujúceho sa plnenia - renty a tak žalobcovia očakávali, že aj im bude priznaná opakovaná
náhrada. Žaloba bola podaná ešte dňa 05.09.2019, teda v takom čase, keď platila judikatúra, že odplata
za vecné bremeno podľa ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. je vo forme opakujúceho sa plnenia a v tejto
súvislosti opätovne poukázali na rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov Slovenskej republiky.
13.10 Čo sa týka otázky premlčania, argumentácia, ktorú si osvojil súd, je neprípustná a nelogická.
Premlčaciu dobu nemožno počítať odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., pretože ku dňu účinnosti
zákona žalobcom objektívne nemohlo byť známe, že majú nárok iba na jednorazovú odplatu, ktorej
premlčacia lehota plynie odo dňa účinnosti zákona. To v priebehu desiatich rokov nebolo známe ani
súdom. O tom, že im patrí len jednorazová odplata sa žalobcovia prvýkrát dozvedeli až z rozhodnutia,
proti ktorému smeruje toto odvolanie, preto premlčacia doba nároku na jednorazovú náhradu môže
začať plynúť najskôr odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti analogicky poukázali
na rozhodnutie ESĽP v prípade Urbárskej obce Trenčianske Biskupice proti Slovenskej republike.
V uvedenom rozhodnutí ESĽP podotýka, že správne orgány rozhodli o vykonaní predmetného projektu
pozemkových úprav 4. júna 2002 a 6. augusta 2002. Následne záhradkári zaplatili kúpnu cenu
a sťažujúce sa spoločenstvo dostalo ako náhradu pozemky. Okresný súd (poznámka prekladateľa:
správne by malo byť uvedené okresný úrad) formálne schválil spôsob, ktorým bol uskutočnený prevod
vlastníckeho práva rozhodnutím z 2. decembra 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2003.
V tento deň sa teda sťažujúce sa spoločenstvo definitívne dozvedelo o negatívnych účinkoch aplikácie
§ 7 a nasl. zákona č. 64/1997 Z.z. na svoj prípad. Keďže sťažnosť bola podaná 7. septembra 2001,
táto jej časť nemôže byť zamietnutá ako podaná po uplynutí šesťmesačnej lehoty (pozri Danov vs.
Bulharsko, č. 56796/00, ods. 56, 26. október 2006 a J. vs. Ukrajina [rozh.], č. 10250/04, 3. apríl 2007,
s ďalšími odkazmi). Analogicky na prípad žalobcov preto možno povedať, že premlčacia doba nároku na
jednorazovú odplatu za užívanie nehnuteľnosti žalobcov nemôže začať plynúť skôr, ako sa žalobcovia
dozvedeli o tom, že majú nárok len na jednorazovú odplatu, keď sa dozvedeli o negatívnych účinkoch
zákona č. 66/2009 Z.z. na svoj prípad. Iné by bolo, ak by daný zákon priamo vo svojom znení hovoril
o nároku na jednorazovú odplatu, ale zákon o odplate nehovorí vôbec nič. V tejto súvislosti poukázali
a priložili odlišné doplňujúce stanoviská sudcov Ústavného súdu vo veciach odplaty za zákonné vecné



bremená, v ktorých výslovne spomínajú aj zákon č. 66/2009 Z.z.. Odlišné stanoviská sa týkajú uznesenia
Ústavného súdu SR č.k. PL. ÚS 7/2022 z 11. mája 2022, z ktorého okrem iného vyplýva, že aj v prípade,
ak by došlo k premlčaniu jednorazovej náhrady, nemôže to zakladať premlčanie nároku na náhradu
opakovanú en bloc, inak povedané, zostane možné súdnou cestou uplatniť opakujúcu náhradu max.
3 roky spätne, pričom ak nebude oprávnený z vecného bremena v budúcnosti plniť dobrovoľne, bude
takúto náhradu možné žiadať na súde opätovne za nasledujúce časové intervaly.

14. Odvolanie žalobcov bolo žalovanému doručené dňa 24.04.2023. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené
neboli.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané
včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a
dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť.

16. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.06.2023 o 9.25 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 13.6.2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 219 ods. 1, 3 CSP.

18. Žalobcovia uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

19. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

20. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

21. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania.

22. Žalobcovia v odvolaní v podstatnej časti už len opakujú argumenty uvádzané v konaní pred súdom
prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto ich
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

23. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej
inštancie o vzniku vecného bremena v prospech žalovaného k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov, na ktorých sa nachádza park Anička, v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., za ktoré
žalobcom patrí jednorazová náhrada a túto si mohli uplatniť do troch rokov od účinnosti zákona, t.j. do
01.07.2012. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu o dôvodne vznesenej námietke
premlčania žalobou uplatneného nároku zo strany žalovaného, vrátane jeho záveru, že z obsahu spisu
nevyplynuli žiadne okolnosti, pre ktoré by sa na takto vznesenú námietku premlčania nemalo prihliadať.

24. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, vrátane záveru, že na dotknutých
pozemkoch sa nachádza povolená stavba - park Q. v zmysle § 43a zák. 50/1976 Zb. a nejde teda o
verejnú zeleň, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový
stav, právne predpisy, ktoré aplikoval a judikatúru z ktorej vychádzal. Tieto úvahy sú vecné, správne,



niet v nich žiadneho logického rozporu a odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto
mieste ich neopakuje.

25. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky podstatné odvolacie námietky žalobcov, keďže ide
o skutočnosti, ktoré boli uplatnené už konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite
vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu.

26. Podstatou odvolacích námietok žalobcov je nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie,
keď aplikoval v prejednávanej veci zák. č. 66/2009 Z.z., ktorý sa podľa nich na prejednávanú vec
nevzťahuje, pretože k pozemkom v ich podielovom spoluvlastníctve nevzniklo vecné bremeno, keďže
na nich nie je žiadna stavba. Argumentujú tým, že na dotknutých pozemkoch je verejná zeleň a vo
vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (§ 1 ods. 2 zák. 66/2009 Z.z.), nevzniklo
vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 cit. zák., ktoré vzniklo iba k pozemkom zastavaným stavbami v zmysle
§ 1 ods. 1 cit. zákona. Uplatňujú si preto vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného, ktoré
vzniká užívaním ich pozemkov bez právneho dôvodu a bez akejkoľvek finančnej úhrady. Pre prípad,
že by odvolací súd mal za to, že park Q. je stavbou, argumentujú tým, že nejde o stavbu povolenú,
pretože žalovaný nepredložil územné rozhodnutie, ani stavebné povolenie, či kolaudačné rozhodnutie.
Nakoniec argumentujú tým, že aj keby išlo o priznanie náhrady za vzniknuté vecné bremeno, táto má byť
opakovaná, poukazujúc na konštantnú, viac ako desať rokov pretrvávajúcu prax okresných a krajských
súdov.

27.Všetky tieto skutočnosti uvádzali žalobcovia už v konaní na súde prvej inštancie a na všetky tieto
námietky súd prvej inštancie dal náležitú odpoveď v odôvodnení rozsudku, s ktorým sa odvolací súd v
plnom rozsahu stotožňuje, odkazuje naň a na tomto mieste ho neopakuje.

28. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcov
odvolací súd uvádza nasledovné:

29. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 22.597,82 € s príslušenstvom, ktorej sa žalobcovia
domáhali titulom opakovanej náhrady za zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo k pozemkom v ich
podielovom spoluvlastníctve v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. (§ 4 v spojení s § 1 ods. 2). Neskôr zmenili
právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a
nasl. Občianskeho zákonníka argumentujúc tým, že vecné bremeno podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z.z. k
dotknutým pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, nevzniklo.

30. V odvolaní poukázali na to, že v čase podania žaloby boli priznávané opakované náhrady, a preto
legitímne očakávali, že spor bude rozhodnutý v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou.

31. Vzhľadom na spornosť charakteru žalobou uplatneného nároku súd správne skúmal, či k pozemkom
v podielovom spoluvlastníctve žalobcov vzniklo vecné bremeno v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. a z
vykonaného dokazovania správne uzavrel, že na dotknutých pozemkoch sa nachádza park Anička,
slúžiaci na športovorekreačné využitie, ktorý je inžinierskou stavbou - oddychovým parkom podľa § 43a
ods. 3 písm. p/ zák. č. 50/1976 Zb.. Ide teda o stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., z
vykonaného dokazovania uzavrel, že ide o stavbu povolenú, a preto k pozemkom pod touto stavbou
vzniklo v prospech žalovaného vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.. Nesporným
v konaní bolo, že žalovaný nadobudol túto stavbu - park Q. v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. na základe
delimitačného protokolu a hospodárskej zmluvy z roku 1983 (listiny obsiahnuté v spise Okresného súdu
Košice II pod sp.zn. 10C/46/2019).

32. Zároveň sa súd správne vysporiadal aj s otázkou, že v prípade, že by park Q. nebolo možné
považovať za stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., ale išlo by o verejnú zeleň podľa § 1
ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2, teda k pozemkom, na ktorých je verejná
zeleň a prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, vzniklo zákonné vecné bremeno podľa
§ 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.

33. Aj podľa názoru odvolacieho súdu primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na pozemky podľa §
1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje
zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2 cit. zákona.



34. Usporiadaním vlastníckych vzťahov v zmysle § 2 zák. č. 66/2009 Z.z. je poskytnutie náhradného
pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou alebo usporiadanie v konaní o
pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov však
zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods. 1, ods. 2 cit. zák. tak, že k
nim zriadil v zmysle § 4 cit. zák. vecné bremeno.

35. Niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov
nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., a
prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa § 1 ods. 1 cit. zákona.

36. Keďže zákonodarca v § 1 ods. 2 cit. zák. upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na
ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov,
na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zák., a teda niet dôvodu pre iný režim pozemkov,
na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.

37. Aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, teda vzniklo po splnení ostatných
zákonom stanovených podmienok zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 cit. zák., ako to správne
uzavrel súd prvej inštancie.

38. Uvedenú otázku riešil senát 6Co, ktorý je zákonným senátom aj v tu prejednávanej veci, v rozsudku
zo dňa 13. septembra 2022 sp.zn. 6Co/78/2022, kde predmetom konania bola náhrada za užívanie
pozemkov, na ktorých sa nachádza Borovicový háj a tento je verejnou zeleňou. Odvolací súd uzavrel,
že vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (Borovicový háj), vzniklo zákonné
vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. v spojení s ust. § 1 ods. 2 cit. zák., keďže v
konaní bol preukázaný prechod tohto Borovicového hája do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu
príslušným delimitačným protokolom. Uzavrel teda, že po splnení zákonných podmienok vzniká vecné
bremeno do konečného usporiadania vlastníckych vzťahov aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza
verejná zeleň s poukazom na § 1 ods. 2 cit. zák.. Na tomto závere senát prejednávajúci vec zotrváva, aj
keď v prejednávanej veci nejde o pozemok, na ktorom je verejná zeleň, ale pozemok zastavaný stavbou
v zmysle § 1 ods. 1 cit. zák..

39. Vzhľadom na skutočnosť, že na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcov sa nachádza
oddychový park, ktorý je inžinierskou stavbou podľa § 43a ods. 3 písm. p/ stavebného zákona, súd prvej
inštancie sa správne zaoberal splnením podmienky povolenia tejto stavby v zmysle právnych predpisov
platných v čase jej zriadenia. Aj keď žalovaný nepredložil územné rozhodnutie, stavebné povolenie ani
kolaudačné rozhodnutie, vychádzajúc z ostatných listinných dôkazov predložených žalovaným, na ktoré
súd v odôvodnení aj podrobne poukázal, možno považovať za správne hodnotenie vykonaných dôkazov
v tom smere, že je možné prijať záver o tom, že stavba parku Q. bola povolenou, teda vybudovanou na
základe administratívneho rozhodnutia.

40. Verejná zeleň bola od roku 1968 plánovaná ako súčasť stavby PKO Anička s následnou postupnou
realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. Následne o
stavbe I. Q. hovoria aj ďalšie listiny predložené žalovaným, na ktoré odkázal súd prvej inštancie a
verejná zeleň bola súčasťou areálu parku, kde sa nachádzajú aj pozemky v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ rozhodnutím z 01.09.1975 bolo povolené uviesť do
trvalého užívania detské ihrisko na Aničke, ktoré bolo súčasťou PKO, niet dôvodu sa domnievať, že
išlo o súčasť vopred nepovolenej stavby - parku Anička. Aj toto rozhodnutie preto nepriamo preukazuje
oprávnenosť výstavby PKO Anička tak, ako k tomuto záveru správne dospel aj súd prvej inštancie.

41. Odvolací súd zotrváva na názore vyslovenom v rozhodnutí sp. zn. 6Co/197/2022 (bod 44.),
ktorý prevzal aj súd prvej inštancie, že zákon č. 66/2009 Z.z. v § 1 stanovuje na aplikáciu tohto
zákona len dve podmienky: 1/ musí ísť o pozemok pod stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho
územného celku a zároveň 2/ stavba prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa
osobitných predpisov (napr. zák. č.138/1991 Zb. - delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky nie sú
v danom ustanovení stanovené, teda podmienkou nie je ani vydanie stavebného povolenia na stavbu či
kolaudačného rozhodnutia (obdobne rozsudok KS Žilina sp. zn. 30S/54/2016 zo dňa 13.06.2017, sp.zn.
5Co/92/2019 zo dňa 26.11.2019). Zmyslom uvedeného zákona totiž bolo usporiadať vlastnícke vzťahy



práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov neboli,
pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku).

42. S poukazom na vyššie uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého na
pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcov je umiestnený park Q., ktorý je povolenou inžinierskou stavbou
- oddychovým parkom podľa § 43a ods. 3 písm. p/ stavebného zákona, preto k pozemkom pod touto
stavbou v spoluvlastníctve žalobcov vzniklo v súlade s § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. dňom 01.07.2009
zákonné vecné bremeno, obsahom ktorého je právo držať a užívať tieto pozemky. Žalovaný tak neužíva
pozemky bez právneho dôvodu, ale užíva ich titulom zákonného vecného bremena a žalobcom tak
nebolo možné priznať nárok titulom užívania týchto pozemkov bez právneho dôvodu v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka.

43. Pokiaľ ide o charakter náhrady za zákonné vecné bremeno v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z., samotný
zák. č. 66/2009 Z.z. neobsahuje úpravu priznávania náhrady za zriadenie vecného bremena.

44. Je treba dať za pravdu žalobcom, že súdnou praxou bolo postupne ustálené, že vlastníkovi pozemku
patrí opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého nájomného. Súdna prax vychádzala
z dovtedajšej rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález Ústavného súdu
SR PL. ÚS/42/2015 zo dňa 12.10.2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS/237/2009 sa ústavný súd
priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia.
V súlade s takto ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj Krajský súd v Košiciach a aj okresné súdy v
obvode tohto krajského súdu.

45. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Košiciach až na kolégiu dňa 06.04.2022 zaujalo k
otázke náhrady podľa zák. č. 66/2009 Z.z. stanovisko, v zmysle ktorého aj v prípade náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z.z. patrí jednorazová náhrada a tá patrí len
vlastníkovi pozemku v čase vzniku vecného bremena, pričom vychádzalo v tom čase už z ustálenej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.

46. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§
421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017).

47. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke priznávania jednorazovej náhrady za
zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom
zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j. 01.07.2009, pričom sa premlčuje v lehote troch rokov,
nepredstavujú len rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019
zo dňa 30. novembra 2020, na ktoré odkázal súd prvej inštancie, ale sú to aj novšie rozhodnutia, ktoré
nadväzujú na závery vyššie uvedených rozhodnutí.

48. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 a sp. zn.
8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020 vychádzajú z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/49/2014 zo dňa 14. apríla 2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24. marca 2016,
ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zariadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5
zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený
právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zariadenie vecného
bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z..

49. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie
vyššie uvedenej judikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 539/2020 zo dňa 28. októbra 2020, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu
NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2018, keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne.



50. Aj proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť,
ktorá bola rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa 30. septembra 2021 odmietnutá pri
rešpektovaní princípu subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebieha konanie pred všeobecnými súdmi,
spor nebol právoplatne rozhodnutý.

51. Ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. rozhodovacia
prax dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie
jednorazovej náhrady; jedná sa o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 171/2021 z 27. októbra
2021 a sp. zn. 1 Cdo 99/2019 z 26. januára 2022, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 8 Cdo/17/2019, teda obe vychádzajú z jednorazovej náhrady. Rovnako z úvahy o jednorazovej
náhrade vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 2 Cdo/151/2020 zo dňa 31. marca 2022.

52. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 je uvedené: „17/
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že mu nie je známe rozhodnutie najvyššieho
súdu, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z..
V tejto súvislosti však dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019, sp.
zn. 2 Cdo/194/2018, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej otázky „či
vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z., má
nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb
primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej
časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným
vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia“ (bod
35.) a následne uviedol: „36. Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24.
marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré
sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej
len „zákon č. 182/1993 Z.z.“). 37. Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. Aj obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným)
vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny
charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva
zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z.. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.
38. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. 39. Podľa § 4 ods. 2 zákona č.
66/2009 Z.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. 40. Uvedené ustanovenia označili
oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich
vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho
zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať
pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu
územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú
predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné
zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob,
ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa
nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli
na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského
režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať
medzery vo vlastníckych vzťahoch. 41. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z.
expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom
rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné
bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11



ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v
pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri
nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných
princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a
užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008). 42. I v prípade zriadenia vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy
vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci
alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich
inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva
a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/198/2014, uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo 2/2014).
43. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť
tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.. Ak tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva
založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,
vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za
obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov“.

53. Zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa
§ 4 zák. č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych
predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada vo
forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, sa venoval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp.
zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27. apríla 2022. Odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014,
3Cdo/49/2014 a 8Cdo/17/2019, v ktorých bola riešená otázka náhrady za zákonné vecné bremeno v
zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. so záverom, že právo na náhradu pri zriadení vecného bremena podľa § 4
ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku
ku dňu účinnosti tohto zákona.

54. Všetkými vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo prekonané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015, ktoré vychádzalo zo záveru, že náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych
vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 zák. č. 66/2009 Z.z..

55. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo/175/2019 tiež uviedol (viď ods. 20. odôvodnenia), že vecné
bremeno vzniknuté podľa zák. č. 66/2009 Z.z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1, 2 cit.
zák. za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhý, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová
náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky
tejto náhrady.

56. Treba tiež zdôrazniť, že dovolací súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/175/2019
zotrval na názore o jednorazovej náhrade napriek argumentom odvolacieho súdu, ktorý v dovolaním
napadnutom rozsudku vychádzal z odlišnosti vecného bremena upraveného zák. č. 182/1993 Z.z. a
zák. č. 66/2009 Z.z., ktorú videl v časovom obmedzení (dočasnosti) vecného bremena vzniknutého
podľa zák. č. 66/2009 Z.z. (do vykonania pozemkových úprav), pričom vecné bremeno vzniknuté
zo zák. č. 182/1993 Z.z. je trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych vzťahov
vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou, teda v tomto zákone nie je
trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené. Z týchto dôvodov odvolací súd v dovolaním
napadnutom rozsudku neaplikoval závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 a sp. zn.
3Cdo/49/2014, vzťahujúce na náhradu za vznik vecného bremena v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z..
Následne odvolací súd s odkazom na rozhodnutie sp. zn. 4MCdo/2/2014 priznal náhradu vo forme
opakovanej náhrady. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd sa záverom o priznaní opakujúcej sa
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zastavaného stavbou vo vlastníctve
obce alebo vyššieho územného celku vecným bremenom vzniknutým v zmysle § 4 zák. č. 66/2009 Z.z.
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.



57. Ako bolo uvedené vyššie, aj senát, ktorý rozhoduje v tu prejednávanej veci, sa prikláňal k názoru, že
ak zák. č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie majetkovoprávnych
vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na začatie konania o
pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
vlastníkom stavby trvá podľa § 4 ods. 2 až do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek
od obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným
v § 2 zák. č. 66/2009 Z.z..

58. Vzhľadom však na novelu zák. č. 330/1991 Zb., vykonanú zákonom č. 257/2022 Z.z. a s poukazom
na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke jednorazovej náhrady za zriadenie vecného
bremena v zmysle § 4 zák. č. 66/2009 Z.z., na ktorú odkazuje odvolací súd aj v tu prejednávanom
spore (§ 393 ods. 2 CSP), nie je možné priznanie opakovanej náhrady žalobcom napriek tej skutočnosti,
že v čase podania žaloby žalobcovia takéto rozhodnutie legitímne očakávali vzhľadom na dovtedajšiu
rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov.

59. Odvolací súd v tu prejednávanej veci nemá dôvod odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá
bola vyššie popísaná, pretože argumenty uvádzané žalobcami boli predostreté aj v konaní vedenom
na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/157/2018, z ktorého rozsudok bol predmetom
dovolacieho prieskumu pod sp. zn. 5Cdo/175/2019, pričom túto argumentáciu o rozdielnom charaktere
vecného bremena v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. a v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. Najvyšší súd SR
nepovažoval za relevantnú pre priznanie opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena.

60. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu a nemožno sa preto stotožniť s námietkou žalobcov, že porušuje princípy právneho štátu a princíp
legitímnych očakávaní žalobcov.

61. Žalobcovia sú zastúpení právnym zástupcom, ktorému vývin rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
v čase od podania žaloby (návrhu na vydanie platobného rozkazu) dňa 05.09.2019 musel byť zrejmý
a samotná skutočnosť, že v čase podávania návrhu na vydanie platobného rozkazu bola rozhodovacia
prax súdov odlišná od stavu v čase rozhodovania súdu, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na priznanie
opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena. Odvolací súd dopĺňa, že k retrospektívnym
účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadril vo svojich rozhodnutiach (sp. zn. 8MCdo/4/2014,
3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný názor, že pokiaľ
dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu
a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť
len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.
Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza (viď NS SR sp. zn.
7Cdo/77/2020).

62. Vychádzajúc zo záveru, že žalobcom vznikol nárok na jednorazovú náhradu dňom účinnosti zák. č.
66/2009 Z.z., ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, vecne správne rozhodol súd prvej
inštancie, pokiaľ žalobu zamietol, keďže z obsahu spisu nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by na takto
vznesenú námietku premlčania nemal prihliadať. Z uvedeného dôvodu nebolo možné prihliadnuť ani na
argumentáciu žalobcov o začiatku plynutia premlčania počnúc právoplatnosťou napadnutého rozsudku,
keď sa dozvedeli o negatívnych účinkoch zákona č. 66/2009 Z.z. na svoj prípad.

63. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietajú, že sa súd vôbec nevysporiadal s otázkou dobrých mravov
poukazujúc na skutočnosť, že park je na ich pozemkoch už 30 rokov a žalovaný im za užívanie parku nič
nezaplatil a neusiloval sa o majetkovoprávne vysporiadanie a nereagoval na ich ponuku na odkúpenie
pozemku a nevysporiadal sa ani s tým, že túto situáciu vytvoril štát, ktorý okupoval pozemky aj žalobcov,
budoval bez súhlasu vlastníkov na týchto pozemkoch a žalovaný následne neplatil nájom za tieto
pozemky, odvolací súd uvádza, že tieto skutočnosti boli známe súdu zo spisu, ako aj z iných obdobných
konaní proti žalovanému, avšak tieto okolnosti nepovažoval za také, pre ktoré by nemal prihliadnuť na
vznesenú námietku premlčania.



64. Neušlo však pozornosti odvolacieho súdu, že žalobcovia počas celého konania na súde prvej
inštancie nenamietali, že by žalovaným vznesená námietka premlčania bola v rozpore s dobrými mravmi,
teda takýto prostriedok procesného útoku neuplatnili. Ak strana sporu, voči ktorej sa uplatnila námietka
premlčania, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mala by v zásade tento
rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.

65. Žalobcovia počas celého konania na súde prvej inštancie rovnako nenamietali, že tri parcely,
nachádzajúce na v k.ú. M. J., zapísané na LV č. XXXXX (p.č. 10569, p.č. 10572) a LV č. XXXXX (p.č.
10564) sa čiastočne nachádzajú aj v areáli detského ihriska, ktoré slúži na podnikateľské účely, a preto
sa na ne nevzťahuje zák. č. 66/2009 Z.z., teda takýto prostriedok procesného útoku tiež neuplatnili.

66. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávnej námietky.

67. Podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy ak:
a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

68. V citovanom ustanovení § 366 CSP je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania,
podstata ktorého spočíva v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku,
založenú na uplatnení takého prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorá nebola
uplatnená už pred súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti
poukazujúce na nedostatok podmienok konania, týkajúce sa sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má
byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci samej alebo ktoré odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.

69. Žalobcovia v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vo svojej argumentácii podľa
zistenia odvolacieho súdu rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi nenamietali a
nepreukazovali ani špecifické okolnosti, pre ktoré by bolo možné odoprieť žalovanému výkon práva
namietať premlčanie uplatneného nároku. Tento prostriedok procesného útoku žalobcovia prvýkrát
uplatnili až v odvolaní, pritom z odvolania ani z obsahu spisu nevyplývajú skutočnosti, pre ktoré by tento
prostriedok nemohli uplatniť už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Táto odvolacia námietka
je preto procesne neprípustnou novotou, ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť v zmysle § 366 CSP.

70. Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd k tejto námietke pre úplnosť poznamenáva, že žalobcovia
vo svojej argumentácii v odvolaní ani neuviedli žiadnu výnimočnú skutočnosť, pre ktorú by žalovaným
vznesená námietka premlčania mala byť v rozpore s dobrými mravmi.

71. Okolnosti, ktoré uvádzajú žalobcovia v odvolaní, sa týkajú veľkej skupiny vlastníkov pozemkov, ktoré
viedli k prijatiu zákona č. 66/2009 Z.z. s cieľom vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom a nejde
teda o také výnimočné okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že vznesená námietka premlčania je
uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. Správne preto súd konštatoval, že zo spisu nevyplynuli žiadne
okolnosti, pre ktoré by nemal na námietku premlčania prihliadať a tento záver súd uviedol napriek tomu,
že zo strany žalobcov nebol namietaný rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.

72. Rovnako aj argumentácia, že tri parcely, ktoré sú predmetom sporu, sa čiastočne nachádzajú v areáli
detského ihriska, ktoré slúži na podnikateľské účely, a preto sa na ne nevzťahuje zák. č. 66/2009
Z.z., bola prvýkrát uplatnená v odvolacom konaní, pritom z odvolania ani z obsahu spisu nevyplývajú
skutočnosti, pre ktoré by tento prostriedok procesného útoku nemohli žalobcovia uplatniť už v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie. Táto odvolacia námietka je preto procesne neprípustnou novotou,
ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť v zmysle § 366 CSP.



73. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania.

74. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli žalobcovia neúspešní, nemajú
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla im povinnosť nahradiť trovy odvolacieho
konania úspešnému žalovanému. Žalovanému však trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli,
preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

75. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).