Mesto Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/165/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121200452
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7121200452.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP
48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1/ A. B. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XX, E., 2/
F. G. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. X, I., 3/ J. K., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom L. M. X, I., 4/ N.
O., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom P. X, I., všetci zastúpení: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o.,
so sídlom Južná trieda 28, Košice, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 31. mája 2022 sp.zn. 35C/2/2021

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 31. mája 2022 č.k. 35C/2/2021-149.

Žalovaní v 1. až 4. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 31.5.2022 žalobu
zamietol (výrok I.) a žalovaným v 1. až 4. rade priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu
100 % (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom pozemkov registra C-KN
špecifikovaných v žalobe v podiele 1/1 k celku s odôvodnením, že žalovaní sú v súčasnosti zapísaní
ako podieloví spoluvlastníci predmetných pozemkov na LV č. XXXX v k.ú. L. P., obec I. - M. P., okres I.
F., a to žalovaný v 1. rade pod por. č. B1 v spoluvlastníckom podiele 1/6-ina, žalovaný v 2. rade pod por.
č. K. v spoluvlastníckom podiele 1/6-ina, žalovaný v 3. rade pod por. č. B3 v spoluvlastníckom podiele
1/6-ina a žalovaný v 4. rade pod por. č. B4 v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny (ďalej ako „žalované
podiely“). Žalované pozemky boli na základe geometrického plánu č. X/XXXX zo dňa 05.02.2020,
vyhotoveného F. G. K., odčlenené z pozemku registra E-KN parc. č. XXXX - orná pôda o výmere X.XXX
m2 (ďalej ako „pôvodný pozemok parc. č. XXXX“) evidovaného na LV č. XXXX, ktorý po odčlenení a
zapísaní žalovaných pozemkov v celosti zanikol. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade nadobudli vlastnícke právo
titulom rozhodnutia o dedičstve č. H. XXXX/XX, ako dedičia po poručiteľovi Q. C., nar. XX.X.XXXX.
Ten svoj spoluvlastnícky podiel nadobudol na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach č.
XXX/XX, ako dedič po poručiteľke R. C., A. O.. Žalovaný v 4. rade nadobudol vlastnícke právo titulom
osvedčenia o dedičstve č. XXX/XXX/XXXX, ako dedič po poručiteľke R. O., A. O., nar. XX.XX.XXXX. Tá
svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla na základe rozhodnutia o dedičstve č. H. XXX/XX, ako dedička po
poručiteľovi R. O. (E.). Táto dedičská postupnosť z časti vyplýva z LV č. XXXX a čiastočne z rozhodnutia
Štátneho notárstva Košice - mesto v Košiciach č. L. J. XXX/XX-XX zo dňa 14.06.1988. Vyvlastňovacím
rozhodnutím Obvodného národného výboru, odborom výstavby, ÚPaA č. N.. XXXXX/XX/XX-XX zo
dňa 10.04.1985 (s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 16.09.1985) (ďalej ako „vyvlastňovacie
rozhodnutie“) boli žalované pozemky (v tom čase zapísané v PKV č. XX ako pôvodný pozemok parc.



č. XXXX) vyvlastnené pôvodným vlastníkom R. C., A. O. v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny a R. O.
(E.) v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny, zapísané pod položkou č. XXX vyvlastňovacieho rozhodnutia.
V nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie následne Stavoinvesta i.i.o. Košice dňa 28.04.1986
vystavila platobný poukaz č. XX-XXXX/XXXX/I., ktorým v prospech príjemcov R. C., A. O. a R. O.
(E.) poukázala na vyplatenie sumu vo výške 4.050,40 Kčs, ako náhradu za pozemky vyvlastnené na
základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia pod položkou XXX. Táto náhrada bola poukázaná
na voľný účet Slovenskej štátnej sporiteľne, pobočka Košice - mesto (SŠTSP Košice - mesto), čím
bola daná do dispozície za účelom ich vyplatenia. Na základe vyššie uvedeného vyvlastňovacieho
rozhodnutia sa vlastníkom žalovaných pozemkov vo vyvlastnených podieloch stal Československý štát
v zastúpení Stavoinvesta i.i.o. Košice, ktorá vo vzťahu k pôvodným spoluvlastníkom R. C., A. O. a R. O.
(E.) úplne majetkovoprávne vysporiadala ich podiely k pôvodnému pozemku parc. č. XXXX. V súlade
s § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. prešlo na žalobcu vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku
dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol
žalobca priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby
vykonať ďalšie právne úkony). Mesto Košice teda nadobudlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom
na základe ustanovenia § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a to dňom účinnosti tohto
zákona (1.5.1991). K zápisu vlastníckeho práva žalobcu do katastra nehnuteľností však zrejme z dôvodu
administratívneho nedopatrenia, resp. opomenutia zo strany Stavoinvesty i.i.o. Košice nedošlo, avšak
táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na vlastnícke právo žalobcu. Naliehavý právny záujem žalobcu na
určení jeho vlastníckeho práva je daný z dôvodu, že nie je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník
žalovaných pozemkov v žalovaných podieloch aj napriek tomu, že by ním mal byť.

3. Právne vec posúdil podľa § 2 ods. 1, 2, 3, 5 a 7, § 14 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí spolu
s § 34, § 37, § 39, § 40 ods. 1, § 131, § 132a, § 134 ods. 2, § 135a, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a §
134 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), pričom konštatoval u žalobcu existenciu
naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle §
137 písm. c/ CSP, nakoľko tak v čase podania žaloby, ako aj v čase rozhodovania súdu, na príslušnom
liste vlastníctva sú ako podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností vedení práve žalovaní v 1. až
4. rade, a teda právne postavenie žalobcu je neisté, pretože zmenu zápisu vlastníckeho práva bez
rozhodnutia súdu nemožno vykonať.

4. Za nesporné súd považoval, že žalovaní sú právnymi nástupcami po pôvodných pozemnoknižných
vlastníkoch. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade po Q. C., nar. XX.X.XXXX, zomrelom X.X.XXXX, dedičské konanie
vedené pod č. H. XXXX/XXXX, rozhodnutie z 10.9.1992. Q. C. nadobudol uvedené nehnuteľnosti na
základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach č. XXX/XXXX, ako dedič po R. C., A. O., zomrelej
XX.X.XXXX. Žalovaný v 4. rade je právnym nástupcom po R. O., A. O., nar. XX.X.XXXX, zomrelej
XX.X.XXXX, ktoré dedičské konanie bolo vedené pod č. XXX XXX/XXXX. R. O., A. O. nadobudla dané
nehnuteľnosti na základe rozhodnutia o dedičstve č. H. XXX/XX, ako dedička po R. O. (E.), zomrelom
XX.X.XXXX.

5. Za preukázané považoval, že Obvodný národný výbor vydal vyvlastňovacie rozhodnutie č. N..
XXXXX/XX/XX-XX z 10.4.1985, predmetom ktorého bolo vyvlastnenie parcely č. XXXX k.ú. P. o výmere
X.XXX m2 v prospech Československého štátu v zastúpení Stavoinvesty za sumu 4.050,40 Kčs, voči
v tom čase mŕtvym R. C., A. O. a R. O. (E.) - syn G. u každého podiele 2/4 (právnym predchodcom
žalovaných v 1. až 4. rade).

6. Skutočnosť, že obaja poručitelia boli v čase vyvlastnenia mŕtvi, považoval za zrejmú z vyššie
citovaných dedičských rozhodnutí a zároveň táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná.

7. Z predloženého platobného poukazu zo dňa 28.4.1986 a Rozhodnutia štátneho notárstva Košice -
mesto zo dňa 14.6.1988 mal súd zistené, že Stavoinvesta i.i.o. vydala príkaz na výplatu sumy 4.050,40
Kčs. Časť uvedenej sumy vo výške 1.191,20 Kčs v prospech R. O. bola zložená do úschovy u štátneho
notárstva s príkazom na poukázanie tejto sumy R. O., A. O., nar. XX.X.XXXX, bytom P. X.

8. Po vyvlastnení štátom došlo v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. k prevodu parcely č. XXXX z
Československého štátu v zastúpení organizáciou Stavoinvesta i.i.o. a Magistrátom Mesta Košice s
účinnosťou ku dňu 1.5.1991.



9. Súd prvej inštancie vychádzal z úvahy, že pre súdy nie sú záväzné iba ničotné správne akty
a správne akty, ktoré nie sú právoplatné alebo vykonateľné (iné vady vyvlastňovacieho konania
nemajú vplyv na záväznosť rozhodnutia pre súd). Vychádzajúc z ustálenej judikatúry (poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/24/2007, rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí
československých súdov pod č. R 220/1950 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 419/2014)
súd mal za to, že preskúmavať môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty
nulitné (ničotné), t.j. môže skúmať také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich
správnosti. Podľa súdu prvej inštancie súdy môžu skúmať, či ide o akt vydaný v medziach právomoci
príslušného orgánu a zároveň sú povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či
je vykonateľný.

10. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie preto súd nepreskúmaval z hľadiska obsahovej správnosti,
skúmal iba či bolo vydané príslušným orgánom (kde dospel k záveru, že Obvodný národný výbor ním v
tom čase bol) a či nadobudlo právoplatnosť, preto skúmal či bolo riadne doručené.

11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že Československý štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedenej
parcely, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie rozhodnutie – nebolo právne účinné, keďže
vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám.

12. Porovnaním dátumu úmrtia právnych predchodcov žalobcov R. C., A. O. a R. O. (E.) z citovaných
dedičských rozhodnutí a dátumu vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia súd zistil, že v čase vydania
uvedeného rozhodnutia o vyvlastnení boli právni predchodcovia žalobcov mŕtvi, a teda daný právny úkon
bol urobený voči osobám mŕtvym. Keďže v čase vydania tohto rozhodnutia boli vlastníkmi R. C., A. O.
a R. O. (E.) ako právni predchodcovia žalovaných v 1. až 4. rade, rozhodnutie o vyvlastnení nemohlo
byť voči nej právne účinné. Ak R. C., A. O. a R. O. (E.), ktorí boli v tom čase vlastníkmi predmetnej
nehnuteľnosti zapísanej v pôvodnej PKV č. XX k.ú. P., neboli účastníkmi vyvlastňovacieho konania,
vyvlastňovacie konanie nemohlo mať dopad na zmenu vlastníckeho režimu k spornej nehnuteľnosti.
Takto nemohlo dôjsť k právoplatnému vyvlastneniu a to aj napriek tomu, že by na vyvlastňovacom
rozhodnutí bola vyznačená právoplatnosť.

13. Súd sa zaoberal spornou otázkou doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia. Žalobca produkoval
dôkaz, že pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia bol R. C., A. O. a R. O. (E.), ako osobám na
neznámom mieste ustanovený opatrovník S. I.. Na základe porovnania dátumu vydania rozhodnutia o
ustanovení opatrovníka s dátumom úmrtia týchto dvoch osôb považoval za zrejmé, že opatrovník bol
ustanovený osobám v tom čase mŕtvym a nejednalo sa o osoby zdržiavajúce sa na neznámom mieste.
Ustanovenie opatrovníka mŕtvym osobám takto nemohlo byť účinné, t.j. nenadobudlo právne účinky.
Zároveň skutočnosť, že uvedené osoby mali byť osobami na neznámom mieste vyvracia samotný obsah
vyvlastňovacieho rozhodnutia, kedy u každej z týchto osôb je uvedená adresa. Súd preto konštatoval, že
vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo riadne doručené, aj keď bolo doručené opatrovníkovi S. I., a preto ani
nikdy nemohli nastať právne účinky tohto rozhodnutia, pretože nenadobudlo právoplatnosť. Aj z tohto
dôvodu súd nahliadal na dané vyvlastňovacie rozhodnutie ako na nulitný akt. Na základe uvedeného
súd nepovažoval za právne relevantné, či vyvlastňovacie rozhodnutie bolo alebo nebolo doručované do
vlastných rúk, resp. verejnou vyhláškou, pretože ani jedným z uvedených spôsobov nemožno doručovať
osobám mŕtvym.

14. Vzhľadom na záver, že Československý štát neúčinne vyvlastnil predmetný pozemok, mal súd prvej
inštancie za to, že k následnému prevodu pozemku na žalobcu bolo potrebné prihliadať vychádzajúc
zo základnej rímskej zásady „nemu plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“ (z nepráva
nemôže vzniknúť právo). Ak štát riadne nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti - parcele č. XXXX
k.ú. P. (z ktorej boli vytvorené parcely, ktoré sú predmetom tohto konania), nemohlo dôjsť ani k platnému
následnému prevodu na žalobcu, a to ani s poukazom na zákon č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí.

15. Vychádzal však z úvahy, že u žalobcu by mohlo pripadať do úvahy nadobudnutie vlastníckeho práva
iba vydržaním, kedy podľa súdu prvej inštancie titulom na vstup do držby mohol byť zákon č. 138/1991
Zb. Preto následne skúmal splnenie zákonných podmienok vydržania.

16. Nepovažoval za sporné, že predmetné nehnuteľnosti boli spôsobilým predmetom vydržania.
Uvedenú skutočnosť strany sporu nerozporovali, a preto súd z uvedeného vychádzal.



17. Konštatoval, že žalobca si nemohol si započítať aj držbu svojho právneho predchodcu (Čsl. štátu),
keďže sám štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku 1985, z uvedeného dôvodu
súd toto (nulitné) vyvlastňovacie rozhodnutie nepovažoval za platný a právne akceptovateľný titul vstupu
do držby Čsl. štátu ani žalovaného). V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 5Cdo/107/2008
a NS ČR sp.zn. 22Cdo/469/2004 zdôrazniac, že pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore
s právnymi predpismi umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné uvažovať o tom, že držba
je oprávnená.

18. S poukazom na nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 549/15, III. ÚS 415/15, III. ÚS 247/14
a rozsudky NS SR sp.zn. 3Cdo/12/2010 a 5Cdo/149/2007 súd uzavrel, že ak by titulom vstupu žalobcu
do držby predmetných nehnuteľností mal byť zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, žalobca svoje
vlastníctvo nadobudol priamo zo zákona a nemusel mať ani vedomosť o spôsobe nadobudnutia
vlastníckeho práva svojho predchodcu - štátu, a teda ani o vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia.
Pre účely posúdenia vydržania daného pozemku súd mal za to, že konkrétne žalobca vstúpil do
dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností než jeho právny predchodca (Čsl. štát),
a to dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. 1.5.1991, kedy jeho dobromyseľnosť je
potrebné odvodzovať od citovaného zákona ako titulu vstupu do držby. Existencia alebo neexistencia
dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností, na základe ktorých sa účastník, ktorý sa domáha určenia
vlastníckeho práva, získal vec do držby - svojej faktickej moci, t.j. či sa so zreteľom na všetky okolnosti
domnieval, že vec mu vlastnícky patrí a nakladal s ňou ako s vecou vlastnou.

19. Následne posudzoval, či si žalobca takýto status dobromyseľného držiteľa udržal počas celej 10-
ročnej vydržacej lehoty, a teda či v držbe nehnuteľností nebol žalobca nijako rušený zo strany žalovaných
v 1. až 4. rade počas obdobia od 1.5.1991 do 1.5.2001.

20. Pri uvedenom hodnotení súd zobral do úvahy dôkaz v podobe rozhodnutia Okresného úradu Košice
I, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, č. S. XX/XXXXX/XX-XX. zo dňa
21.7.1999, z ktorého vyplýva, že žalovaní v 1. až 3. rade si dňa 31.12.1992 uplatnili na Pozemkovom
úrade Košice - mesto nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré boli vyvlastnené formou verejných vyhlášok
na účely výstavby sídliska Ťahanovce, konkrétne na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia č. N..
XXXXX/XX/XX-XX zo dňa 10.4.1985. Uvedené jednoznačne znamená, že uplatnením vlastníckeho
nároku žalovaných dňom 31.12.1999 u žalobcu zastúpeného pozemkovým úradom došlo k prerušeniu
10-ročnej vydržacej lehoty. Od doručenia žiadosti žalovaných na vydanie nehnuteľnosti sa žalobca
nemohol domnievať, že jeho držba nehnuteľností je dobromyseľná a oprávnená. Žalobca v držbe daných
pozemkov bol zo strany žalovaných rušený a nemohol sa domnievať, že mu vlastnícke právo svedčí.

21. V konaní strany sporu učinili spornou aj otázku vedomosti, resp. nevedomosti žalovaných o
vyvlastňovacom rozhodnutí. Aj keď z predložených dôkazov je zrejmé, že žalovaní v 1. až 3. rade mali
vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí, nakoľko si dňa 31.12.1991 uplatnili na pozemkovom úrade
reštitučný nárok a právna predchodkyňa žalovaného v 4. rade sa domáhala vyplatenia náhrady za
vyvlastnené pozemky, súd k tomuto uviedol, že táto skutočnosť nemohla zmeniť právne posúdenie
veci, nakoľko v konaní nebolo prioritnou otázkou sa vyporiadavať s dobromyseľnosťou žalovaných, ale
práve naopak s dobromyseľnosťou žalobcu (vyššie citované body), keďže tento nenadobudol vlastnícke
právo k nehnuteľnosti parcele č. XXXX k.ú. P. zákonným spôsobom, nakoľko vyvlastňovacie rozhodnutie
je potrebné považovať za nulitný právny akt. Z tohto istého dôvodu je podľa súdu irelevantné, či
právnym predchodcom žalovaných 1/ až 4/ bola alebo nebola vyplatená náhrada, keďže k zákonnému
vyvlastneniu nikdy nedošlo.

22. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd
právne vec uzavrel tak, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, a preto
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

23. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, pretože v tomto
konkrétnom prípade nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP.

24. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom



rozsahu vyhovie alebo napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

25.1. Odvolateľ namieta, že súd pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia prekročil svoje
kompetencie. Aj keď súd správne uviedol a odkázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
a Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej všeobecný súd môže preskúmavať správne akty zásadne len
so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné (iba vo vzťahu ku ktorým sa neuplatňuje prezumpcia ich
správnosti), následne nesprávne preskúmaval vyvlastňovacie rozhodnutie po stránke jeho správnosti,
právoplatnosti a procesného postupu správneho orgánu pri jeho vydávaní. Žalobca poukázal na
konštatovanie súdu, že Obvodný národný výbor bol v čase vydávania predmetného vyvlastňovacieho
rozhodnutia orgánom príslušným na jeho vydanie (čiže konal správny orgán, ktorý mal právomoc),
preto mal podľa žalobcu súd na vyvlastňovacie rozhodnutie nazerať ako na správny akt spôsobilý
vyvolať právne účinky, ktorý nebol napadnutý a zneplatnený v rámci správneho súdnictva. Podľa
žalobcu súd nebol oprávnený zaoberať sa tým, či v čase vyvlastňovacieho konania boli osoby zapísané
v pozemkových vložkách mŕtve ani tým, aký bol postup pri doručovaní predmetného rozhodnutia v rámci
vyvlastňovacieho konania.
25.2. K záverom týkajúcim sa vydržania vlastníckeho práva poukázal na úvahy súdu, že žalované
nehnuteľnosti boli spôsobilým predmetom vydržania a žalobca vlastníctvo nadobudol priamo zo zákona
č. 138/1991 Zb., teda vstúpil do dobromyseľnej držby najneskôr dňa 1.5.1991, odkedy mu začala plynúť
10-ročná zákonná vydržacia lehota (nakoľko nemusel mať ani vedomosť o spôsobe nadobudnutia
vlastníckeho práva svojho predchodcu a prípadných vadách vyvlastňovacieho konania – súd sa stotožnil
s argumentáciou žalobcu). Odvolateľ má za to, že následne súd nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že
žalovaní v 1. až 3. rade narušili dobromyseľnosť žalobcu uplatnením nároku na vydanie nehnuteľností na
Pozemkovom úrade Košice dňa 31.12.1992. Podľa žalobcu práve to, že rozhodnutím Okresného úradu
Košice I zo dňa 21.7.1999 bola vydaná len časť nehnuteľností, utvrdilo žalobcu v presvedčení, že má
byť vlastníkom žalovaných nehnuteľností v rozsahu, ktorý nebol v rámci uplatneného nároku žalovaných
v 1. až 3. rade vydaný. Vychádza z úvahy, že vydržacia lehota mohla byť počas doby konania o nároku
žalovaných v 1. až 3. rade na vydanie nehnuteľností pozastavená a rozhodnutím zo dňa 21.7.1999
opätovne začala plynúť.
25.3. Napokon žalobca namietal, že žiadnym spôsobom v konaní nebolo preukázané, že by bol rovnaký
postup, ako u žalovaných v 1. až 3. rade, uplatnený aj zo strany žalovaného v 4. rade, resp. že by z jeho
strany došlo k spochybneniu dobrej viery žalobcu, že je vlastníkom žalovaných nehnuteľností. Naopak,
R. O., A. O. (matka žalovaného v 4. rade) sa prihlásila na Štátne notárstvo Košice - mesto so žiadosťou
o vyplatenie náhrady za vyvlastnenie pôvodného pozemku. Preto minimálne v časti spoluvlastníckeho
podielu žalovaného v 4. rade boli podľa žalobcu naplnené podmienky vydržania vlastníckeho práva.

26.1. Žalovaní sa k podanému odvolaniu vyjadrili písomne tak, že s dôvodmi odvolania nesúhlasia, lebo
sú v rozpore so zákonom, skutočnosťou, judikatúrou a tvrdeniami uvádzanými v súdnom konaní majúc
za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne, navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.
26.2. Poukázali na to, že predmetné parcely mali byť vyvlastnené R. C., A. O. a R. O. (E.) ako
osobám žijúcim, takže orgán konal s týmito osobami ako so žijúcimi. Takéto konanie nemohlo
prebehnúť, nemohlo byť v žiadnom prípade platným a účinným rozhodnutím, nakoľko R. C., A. O.,
zomrela XX.X.XXXX, a preto nemohla byť účastníčkou vyvlastňovacieho konania. R. O. zomrel dňa
XX.X.XXXX, preto tiež v žiadnom prípade nemohol byť účastníkom vyvlastňovacieho konania. Nakoľko
tieto osoby boli mŕtve, tak im nemohlo byť doručené rozhodnutie o vyvlastnení a toto rozhodnutie
nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel,
že Československý štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul –
vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo účinné, nakoľko sa uskutočnilo voči mŕtvym osobám.
26.3. Žalovaní zdôraznili, že ani skutočnosť, že právna predchodkyňa žalovaného v 4. rade sa domáhala
vyplatenia náhrady za vyvlastnené pozemky, nemôže zmeniť to, že vyvlastňovacie rozhodnutie je
nulitným právnym aktom. Zo zápisov v katastri nehnuteľností jednoznačne vyplýva, že SR, ani žalobca,
nikdy nebol zapísaný ako vlastník predmetných pozemkov, vlastníkmi boli stále iba žalovaní, a teda
v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o vydržaní pozemkov žalobcom. Žalovaní riadne zdedili svoje
spoluvlastnícke podiely, ich vlastníctvo potvrdil notár, ako súdny komisár. Podľa žalovaných žalobca
v žiadnom prípade nenapĺňa zákonné predpoklady, aby mohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva.
Žalovaní opätovne poukázali na rozsudok NS SR sp.zn. 2MCdo/4/2014 v spojení s uznesením NS SR
sp.zn. 3Cdo/263/2018, v zmysle ktorých nemožno prihliadať na predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie.



27. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

28. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25. apríla 2023 o 09.05 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 18.04.2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1, 3 CSP.

30. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/a h/ CSP, t.j. že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

31. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

32. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

33. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne (v prevažnej časti) vysporiadal pri rozhodovaní daného
sporu, preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

34. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a
odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcu.

35. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku vo vzťahu ku
skutkovým záverom, na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Vo vzťahu k právnym záverom považuje
za správne úvahy súdu v prevažnej časti. Za správny považuje záver o tom, že Československý štát
sa nikdy nestal vlastníkom uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie rozhodnutie
– nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám a rozhodnutie
nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Rovnako správny je záver, že Čsl. štát nenadobudol vlastnícke právo
vydržaním, lebo nedisponoval titulom, na základe ktorého by mohol vstúpiť do dobromyseľnej držby.
Napokon za správny odvolací súd považuje aj záver o tom, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo
vydržaním, pretože neboli splnené zákonné podmienky, aj keď ne/splnenie týchto podmienok odvolací
súd vyhodnotil v časti odlišne od súdu prvej inštancie.

36. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v časti, kde odvolací súd považuje závery súdu
za vecne správne a na ozrejmenie úvah v časti, kde odvolací súd dospel k svojim čiastočne odlišným
právnym záverom, odvolací súd uvádza nasledovné:

37. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo
od svojho právneho predchodcu (Čsl. štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 10.4.1985 vydaného Obvodným národným výborom, odborom
výstavby (s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 16.9.1985) a následne malo dôjsť k prechodu
vlastníckeho práva na žalobcu ex lege v súlade s § 2 ods. 4 zák. č. 138/1991 Zb. ku dňu účinnosti tohto
zákona (t.j. k 1.5.1991).



38. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu (štát) sa nikdy nestal
vlastníkom predmetných nehnuteľností, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo
právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám (čo nebolo v konaní
sporné) a rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. Pri posúdení či žalobca nadobudol vlastnícke právo
vydržaním mal súd za to, že titulom vstupu žalobcu do držby bol samotný zákon č. 138/1991 Zb., avšak
žalobca si status dobromyseľného držiteľa neudržal počas celej 10-ročnej vydržacej lehoty.

39. Podstatou odvolacích námietok žalobcu bolo žalobcom tvrdené:
1. prekročenie kompetencií všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia (kde
všeobecné súdy nemajú oprávnenie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu),
2. nesprávne posúdenie vydržania, a to plynutia 10-ročnej zákonnej vydržacej lehoty vo vzťahu
k narušeniu dobromyseľnosti žalobcu (respektíve prerušeniu plynutia tejto lehoty).

40. Pri posudzovaní prvej námietky (kompetencií všeobecného súdu) odvolací súd (rovnako ako súd
prvej inštancie) bral zreteľ na to, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia (vrátene rozhodnutí, v
ktorých sú chyby) platí tzv. prezumpcia správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za
rozhodnutie, ktoré vyvolá právom predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonnom stanoveným spôsobom
nestane neplatným (je zrušené, alebo zmenené).

41. Zároveň však súdna prax už ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré
majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného začiatku. Nulitné správne
rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd
zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie,
nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý
existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej
forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho
ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno
hovoriť. V prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.

42. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a
nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie
správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne
právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až
do doby zrušenia jeho účinkov.

43. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť.

44. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročil svoje kompetencie, keď skúmal, či
predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý nikdy nenadobudol účinky)
a to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

45. Žalobca vo vzťahu k posúdeniu prvej otázky (kompetencie všeobecného súdu pri posudzovaní
vyvlastňovacieho rozhodnutia) poukazoval na rozsudky NS SR sp.zn. 4Cdo/123/2003, sp.zn.
2Cdo/24/2007 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 419/2014.

46. Žalovaní vo vzťahu k tejto otázke v priebehu celého konania a aj vo vyjadrení k odvolaniu poukazovali
na rozhodnutia NS SR sp.zn. 2MCdo/4/2014 a 3Cdo/263/2018.

47. Odvolací súd za ustálenú súdnu prax vo vzťahu k posúdeniu možnosti (a povinnosti) všeobecných
súdov (okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný) správny akt) zároveň preskúmavať aj to, či tento
akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, považuje nasledovné rozhodnutia počnúc judikátom R
220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov, z ktorého vyplýva, že „súd nie je oprávnený
skúmať meritórnu správnosť správneho aktu, ale z aktu samého skúma, či ide o správny akt (na
rozdiel od tzv. pseudoaktu), či je vydaný v medziach právomoci dotyčného úradu a či je právoplatný
alebo vykonateľný“.



48. Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp.zn. 4Cdo/123/2003 (na ktorý poukazuje žalobca) okrem žalobcom
citovaného konštatovania, že „Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený
skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt
nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym
orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa
uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov (zrušením alebo zmenením)“
uviedol aj tú skutočnosť, že „Okrem povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym
aktom (či nie je paktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako
povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný (R 220/1950
Zbierky rozhodnutí československých súdov)“.

49. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/3/2003, v ktorom dovolací
súd SR konštatoval, že „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym
aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V rámci súdneho
prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo
mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť,
v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami
povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní,
ktorého účastníkom nebol“. V uvedenom spore sa jednalo o obdobné skutkové okolnosti, keď v čase
vyvlastňovania pozemku pôvodný vlastník tohto pozemku, s ktorým bolo konané vo vyvlastňovacom
konaní, už bol mŕtvy. Teda bolo nesporným, že v tom čase vlastníkom bol jeho dedič, s ktorým
však nebolo pri vyvlastnení konané. Dovolací súd mal za to, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal
byť aj účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť,
nedošlo ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“ (rozhodnutie publikované
pod č. 48/2003 ZSP).

50. Podobne NS SR v rozsudku sp.zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K
preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okrem
dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich
platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len
so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do
zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces
na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí
ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym
aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy
rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri
kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú
vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne
účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.“

51. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd okrem toho či sa jedná o nulitný akt je
oprávnený a povinný skúmať, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

52. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie sp.zn. 2Cdo/24/2007, odvolací súd uvádza, že v ňom
dovolací súd konštatoval, že všeobecný súd môže preskúmavať správne akty zásadne len so zreteľom
k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t.j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia
ich správnosti (u ostatných platí prezumpcia ich správnosti). Odvolací súd však považuje za potrebné
uviesť, že sa v ňom jednalo o odlišné skutkové okolnosti, za ktorých dovolací súd vyjadril názor, že
„skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané osobe, ktorá bola v čase jeho vydania
už nebohá, nemá za následok ničotnosť nulitu konfiškačného rozhodnutia“. Je pri tom potrebné brať
zreteľ na tú skutočnosť, že (na rozdiel od rozhodnutia o vyvlastnení) konfiškačné rozhodnutie nemá
konštitutívnu povahu, ale má „iba povahu deklaratórnu, a preto prechod vlastníckeho práva na štát pri
konfiškácii nastupuje ex lege účinnosťou príslušného zákona (resp. nariadenia), bez ohľadu na prípadnú
nezákonnosť, nulitnosť konfiškačného rozhodnutia. Obdobne uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I.
ÚS 419/2014 sa vzťahovalo na prípad týkajúci sa preskúmavania konfiškačného výmeru.



53. Zároveň odvolací súd nepovažuje za správny názor žalobcu, že za nulitný (neúčinný) akt (paakt)
možno považovať iba taký akt, ktorý nebol vydaný orgánom, ktorý má na to právomoc.

54. Platný právny poriadok vo všeobecnosti (Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok,
Správny súdny poriadok, Zákon o správnom konaní a iné) pojem nulitný (ničotný) správny akt vôbec
nedefinoval, na rozdiel od ČR, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky ničotného rozhodnutia v
správnom konaní a upravuje aj postup, t.j. kedy a za akých podmienok po zistení ničotnosti z dôvodov
stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp. vyslovuje súd.

55. Na základe procesnej teórie a niekoľkých rozhodnutí všeobecných súdov či ÚS SR, ktoré
kvalifikovali vlastnosti nulitného správneho aktu, odvolací súd má za to, že nulita rozhodnutia nie je
iba dôsledkom toho, že akt vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ale môže byť aj dôsledkom
iných obzvlášť závažných vád, ako: nedostatku právneho základu, najťažších vád príslušnosti,
absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu
spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia
fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne (viď napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžr/52/2016).

56. Uvedené teoretické úvahy sa napokon prejavili aj v aktuálnej právnej úprave (aj keď nie vo
všeobecnosti, ale v oblasti daňového práva), keď v zmysle § 64 ods. 1, 2 zákona č. 563/2009 Z.z.
o správe daní (daňový poriadok) v znení účinnom od 1.1.2012 na účely správy daní sa za nulitné
rozhodnutie považuje rozhodnutie vydané podľa tohto zákona uvedené v odseku 2. Také rozhodnutie
nemá právne účinky a hľadí sa naň, akoby nebolo vydané (ods. 1). Pri správe daní je nulitným
rozhodnutím rozhodnutie, ktoré a) vydal správca dane (orgán) na to vecne nepríslušný; ak ide o správcu
dane, ktorým je obec, za nulitné sa považuje aj rozhodnutie, ktoré vydal správca dane na to miestne
nepríslušný, b) bolo vydané omylom inej osobe, c) nadväzuje na nulitné rozhodnutie. A s účinnosťou od
1.1.2020 aj rozhodnutie, ktorým bola vyrubená daň po zániku práva vyrubiť daň.

57. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 20/2020 vyplýva, že v zmysle všeobecnej teórie,
ako aj súdnej praxe za jeden z možných dôvodov nulity správneho rozhodnutia možno považovať
okrem iného aj nedostatok predpísanej formy dokumenty, ktorý nemá esenciálne náležitosti rozhodnutia:
„O paakt ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané účinky, ide vtedy, ak sú jeho vady také zásadné
a zrejmé, že na neho „nemožno hľadieť“ ako na správny akt. Za jeden z možných dôvodov nulity
správneho rozhodnutia možno považovať okrem iného aj nedostatok predpísanej formy dokumentu,
ktorý nemá esenciálne náležitosti rozhodnutia. Aj v prípade priznania práva, resp. nároku správnym
orgánom formou listu možno hovoriť o nulite takéhoto rozhodnutia pre nedostatok predpísanej formy
dokumentu, ak neobsahuje esenciálne náležitosti rozhodnutia“. Ústavný súd vychádzal z úvahy, že „v
právnom poriadku Slovenskej republiky chýba všeobecné zákonné vymedzenie pojmu nulita správneho
rozhodnutia, resp. vymedzenie vád, ktoré nulitu (ničotnosť) správneho aktu spôsobujú. Judikatúra i teória
správneho práva zhodne uvádzajú, že o paakt ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané účinky, ide
vtedy, ak sú jeho vady také zásadné a zrejmé, že na neho „nemožno hľadieť“ ako správny akt (pozri
Soňa Košičiarová. Správny poriadok, Komentár s novelou účinnou od 1.1.2004, Heuréka, 2004, s. 191).“

58. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 8Sžr/52/2016 vychádzal z úvahy, že pojem účastník konania
patrí ku kľúčovým pojmom správneho poriadku, pretože prostredníctvom tohto subjektu dochádza v
správnom konaní k individualizácii abstraktných vzťahov upravených v hmotnoprávnych predpisoch.
Legálna definícia účastníkov konania v správnom poriadku je formulovaná relatívne široko, tak aby
postihla čo najširší okruh subjektov, ktorých sa môže správne konanie dotknúť. Správny orgán je potom
povinný počas celého konania skúmať, či všetky subjekty spĺňajú podmienky na priznanie účastníka
konania. Účastník správneho konania, na to aby sám mohol konať pred správnym orgánom, musí
disponovať procesnou subjektivitou a procesnou spôsobilosťou. Procesnú subjektivitu - spôsobilosť byť
účastníkom správneho konania má každý, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, teda ten, kto
je subjektom práva podľa hmotného práva, ako aj ten, komu ju zákon výslovne priznáva. Procesná
spôsobilosť je potom schopnosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti v správnom konaní.
NS SR dospel k záveru, že správne rozhodnutie odporcu je ničotným (nulitným) z dôvodu, že odporca
vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá
nemala v čase vydania rozhodnutia odporcu procesnú subjektivitu.



59. Obdobne v rozhodnutí sp.zn. 2MCdo/4/2014 (na ktoré poukazovali žalovaní) sa jednalo o skutkové
okolnosti kedy v čase vyvlastňovacieho konania a v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení, boli
už všetci pôvodní spoluvlastníci mŕtvi. Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižších inštancií s poukazom
na skutočnosť, že v dôsledku zásady univerzálnej sukcesie nastúpili do majetkovoprávnych vzťahov
týchto pozemnoknižných zomrelých spoluvlastníkov okamihom ich smrti ich dedičia, vychádzali z úvahy,
že vyvlastňovacie konanie sa viedlo nesprávne proti pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke. Mali za to,
že pokiaľ príslušný orgán konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako vlastníkom a vlastnícke
právo k veci, ktorá je predmetom sporu patrilo subjektom odlišným od vyvlastňovaných, nemohli nastať
právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania
a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na československý štát. K nehnuteľnosti tak ostalo
zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom (dedičom zomrelého
pôvodného vlastníka). Prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo vadné,
neúčinné, súdy považovali za prevzatie veci bez právneho dôvodu.

60. Žalovaní správne poukazovali v priebehu konania a vo vyjadrení k odvolaniu aj na rozhodnutie NS
SR sp.zn. 3Cdo/263/2018, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že napriek viacerým odlišnostiam aj
vo veci určenia vlastníctva možno zohľadniť závery vyslovené v konaní sp.zn. 3Cdo/96/98, že právne
účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája, nemôže privodiť vyvlastňovacie konanie, ktoré prebehlo
v rozpore so zákonom; teda že v prípade protizákonného vyvlastňovacieho konania alebo rozhodnutia
nemožno týmto priznať potrebné právne účinky len s poukazom na nevyužitie opravných prostriedkov,
ktorými by sa prípadne šlo proti stavu nezákonnosti brániť a že rozhodnutím správneho orgánu
o vyvlastnení, ktorému (s poukazom na uvedené vyššie) nejde priznať potrebné právne účinky, nie je
súd viazaný a nie je z neho ani (bez ďalšieho) povinný vychádzať, resp. naň prihliadať. Dovolací súd
považoval za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pokiaľ súdy nižšej inštancie
vychádzali z možnosti priznania účinkov aj rozhodnutiu o vyvlastnení s pochybnou právoplatnosťou.
Dovolací súd považoval za použiteľný aj na rozhodnutia správnych orgánov prinajmenšom za pomoci
argumentu právnej logiky „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) uznesenie Veľkého senátu zo
7. októbra 2020 sp.zn. 1 V Cdo/6/2019 s právnou vetou „súd je oprávnený posúdiť, kedy“ (rozumej teda
aj, či) „nadobudlo súdne rozhodnutie v inej veci právoplatnosť; pri posúdení tejto otázky nie je viazaný
vyznačenou doložkou právoplatnosti. Pri posudzovaní správnosti údajov vyznačených v doložke nie je
obmedzený žiadnou lehotou“.

61. Rovnako v rozhodnutí NS SR sp.zn. 3Cdo/96/1998 išlo o stav zmätočnosti vyvlastňovacieho
konania pre jeho vykonanie s už nežijúcimi vlastníkmi - nedostatok nástupu účinkov sa usudzoval zo
stavu uskutočnenia správnym orgánom konania s už nežijúcimi vlastníkmi pozemkov, ktorým preto ani
nemohol byť ustanovený opatrovník.

62. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že opatrovníka možno ustanoviť len účastníkovi, ktorý nepochybne
existuje (čo u fyzických osôb znamená, že ešte žije a u právnických osôb, že vznikli a dosiaľ nezanikli) ,
ale jeho ustanovenie nemôže prichádzať do úvahy u osoby, ktorá už neexistuje a nie je zrejmé, kto je jej
právnym nástupcom. V takom prípade by sa jednalo o rozhodnutie za neexistencie jednej z podmienok
konania, či presnejšie pri zaťažení konania neodstrániteľnou prekážkou, brániacou jeho ďalšiemu
pokračovaniu. Je totiž všeobecne známou skutočnosťou, že mŕtva fyzická osoba nemá spôsobilosť
mať práva a povinnosti, s nedostatkom takejto spôsobilosti ide takpovediac ruku v ruke i nedostatok
spôsobilosti byť účastníkom konania a ak takáto skutočnosť je tu už v čase začatia konania, vadu
spočívajúcu v konaní s takýmto „subjektom“ nemožno napraviť žiadnym spôsobom, t.j. ani ustanovením
opatrovníka.

63. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a vyššie uvedenej judikatúry odvolací súd v danom prípade
má za to, že obvodný národný výbor vo vyvlastňovacom konaní konal s osobami, ktoré v tom čase nemali
právnu subjektivitu, a teda nemohli byť účastníkmi konania. Takýmto osobám nie je možné ani ustanoviť
v konaní opatrovníka- toho je možné ustanoviť iba žijúcim osobám (ktorých pobyt nie je známi). Správny
orgán v danom prípade vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe (právnym predchodcom žalovaných),
a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia
procesnú subjektivitu. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť,
a to ani na základe doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je tak závažná, že
vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a nemohlo nadobudnúť účinky.



64. Odvolací súd tiež poukazuje na všeobecné zásady dedenia, najmä na to, že dedičstvo sa nadobúda
smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka. Keďže správny
orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch
a pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností - právnymi
nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa (ktorí jediní
prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania). V prípade, ak nehnuteľnosť neprešla na
štát platne, nedošlo k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Takýto záver vyplýva z ustálenej
rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, na ktorú poukázal odvolací súd už v zrušujúcom uznesení
a je tiež prezentovaný Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/68/2019 zo dňa 30. októbra 2019.

65. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že rozhodnutie
o vyvlastnení je ničotným (nulitným) aktom a aj po jeho vydaní ostalo zachované vlastnícke právo
dedičov zomrelých pôvodných vlastníkov.

66. Správny je preto záver súdu, že Čsl. štát (a následne Slovenská republika) nikdy nenadobudol
vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Zároveň súd správne uzavrel, že takéto
rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil
nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne
akceptovateľný titul vstupu do držby.

67. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo Čsl.
štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,
majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona
(išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke
právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

68. Súd prvej inštancie správne poukázal na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“,
t.j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Aj odvolací súd je toho názoru,
že vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako
nevlastníka, platne nadobudnúť.

69. Pretože žalobca v konaní zároveň tvrdil, že vlastnícke právo nadobudol vydržaním, správne sa súd
prvej inštancie následne zameral na posúdenie tejto otázky a dospel pri tom k záveru, že podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania neboli splnené.

70. Odvolací súd považuje uvedený záver za vecne správny, aj keď v časti z iných dôvodov.

71. Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia
zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z
domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú
dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Základnými podmienkami
vydržania vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/
spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené
kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.

72. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku,
či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.



73. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,
že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007).

74. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už
v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho
dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

75. Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa
ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

76. Odvolací súd má za to, že v danom prípade pri posudzovaní dobromyseľnosti žalobcu, ako držiteľa,
z objektívneho hľadiska súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje
vstup do držby.

77. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vstúpil do dobromyseľnej držby na základe nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. 1.5.1991, t.j. citovaný zákon považoval za titul vstupu do držby
(avšak podľa súdu následne nebola splnená požiadavka udržania si statusu dobromyseľného držiteľa
po dobu celej 10-ročnej vydržacej doby).

78. Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvej inštancie) má za to, že žalobca nemohol vstúpiť do
dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb.

79. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací
súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,
kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie.

80. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva
fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď
štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne
popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

81. Tak ako je to vyššie uvedené o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať,
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v
skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.



82. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné
od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z
hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke
právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom.

83. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR
neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamom
zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné aby pre potrebu
vzniku vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

84. Napokon odvolací súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp.zn.
11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom práve
ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu
vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného
z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného
zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala žalobcu)
žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na nadobudnutie
vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré predpokladá ust. §
14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.

85. Žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého by bolo možné ho
považovať za dobromyseľného držiteľa.

86. Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. dochádza „ k prechodu z majetku Slovenskej
republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich
pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba
vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

87. V danom prípade však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti
zákona o majetku obcí vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri
nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri
posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

88. Podľa odvolacieho súdu pri zvýšenej obozretnosti žalobca mal (a mohol) sám dospieť k záveru
o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že sporné
nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva Slovenskej republiky a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke
právo k týmto nehnuteľnostiam (z vyššie uvedených dôvodov).

89. Odvolací súd si je vedomý toho, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky nemožno
považovať za rozhodnutia dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, no má za to, že ak
tieto rozhodnutia riešia v zásade totožnú (resp. analogická) právnu otázku ako je riešená v tomto spore
a vychádzali z totožnej právnej úpravy, za situácie, keď slovenské súdne autority by doposiaľ uvedenú
otázku neriešili, nebolo by možné ignorovať ich „neformálnu judikatúrnu relevanciu“, čo znamená, že
súd by síce nebol právnym názorom v nich obsiahnutým žiadnym spôsobom viazaný, ale v prípade
ak sa s týmto názorom stotožní môže na takéto rozhodnutia podporne poukázať. Preto aj odvolací
súd (rovnako ako súd prvej inštancie) poukazuje na tomto mieste aj na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky z 19. mája 2004 sp.zn. 22Cdo/469/2004, s ktorého závermi sa stotožňuje: „pokiaľ štátny
orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal
detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§
130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) ani uvažovať“.

90. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že
štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval



platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť
presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol
mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

91. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných
nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.

92. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať
faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991
Zb., a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, čomu
nasvedčuje napr. okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností.

93. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že o dobromyseľnosti nemožno hovoriť vtedy, keď sa držiteľ
oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec patrí,
teda keď sa držiteľ od kohokoľvek či akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnostiach, ktoré musia u neho
objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí. Pochybnosť držiteľa môže vyvolať
aj informácia od inej osoby ako vlastníka.

94. Nemožno preto opomenúť ani tie nesporné skutočnosti, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade nadobudli
vlastnícke právo titulom rozhodnutia o dedičstve č. H. XXXX/XX, ako dedičia po poručiteľovi Q. C.,
nar. XX.X.XXXX, ktorý spoluvlastnícky podiel nadobudol na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v
Košiciach č. XXX/XX, ako dedič po poručiteľke R. C., A. O.. Žalovaný v 4. rade nadobudol vlastnícke
právo titulom osvedčenia o dedičstve č. XXX/XXX/XXXX, ako dedič po poručiteľke R. O., A. O., nar.
XX.XX.XXXX, ktorá spoluvlastnícky podiel nadobudla na základe rozhodnutia o dedičstve č. H. XXX/
XX, ako dedička po poručiteľovi R. O. (E.).

95. Z uvedeného je zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti boli predmetom dedičského konania
a vlastnícke právo žalovaných bolo potvrdené notárom, ako súdnym komisárom, v rokoch 1974, 1988 (a
následne 1992 a 2004). Žalobca aj preto objektívne musel mať pochybnosti o oprávnenosti nadobudnutia
vlastníctva od svojho právneho predchodcu už pri vstupe, t.j. ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č.
138/1991 Zb.

96. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, a teda
nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním.

97. S poukazom na to, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, nie sú právne relevantné
námietky žalobcu vzťahujúce sa k posúdeniu plynutia, resp. spočívania 10-ročnej vydržacej doby
a ne/narušenia dobromyseľnosti žalobcu pri držbe predmetných nehnuteľností. Uvedené námietky
nie sú spôsobilé spochybniť vyššie uvedené úvahy odvolacieho súdu, že žalobca nikdy nevstúpil do
dobromyseľnej držby, nakoľko mu nesvedčí žiaden nadobúdací titul (ani domnelý).

98. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

99. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 a
§ 396 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol úspešným žalovaným, preto odvolací súd rozhodol
tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku a priznal úspešným žalobcom nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie osobitným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

100. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:



Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).