Centrum sociálnych služieb Dúbrava


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoPr/3/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310208624
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8310208624.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD, v spore žalobkyne P.. P. O., nar. XX.X.XXXX,
bytom X., F. XXXX/XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou GOGA a spol. s.r.o., Žriedlová 3, Košice
proti žalovanej Domov sociálnych služieb Dúbrava, Dúbrava 41, IČO: 00 695 467, zastúpený advokátkou
JUDr. Evou Kákošovou, Snina, Partizánska 1057, o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 5C 138/2010-533 zo dňa 29.11.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté prvoinštančným súdom samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd v poradí tretím rozsudkom určil, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni z
pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 21.4.2009 je neplatná a pracovný
pomer žalobkyne k žalovanému trvá. Žalobkyni vo vzťahu k žalovanému súd priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o uplatnenom nároku žalobkyne, ktorá si v rámci konania o
vylúčenom nároku voči žalovanému na samostatné konanie uznesením Okresného súdu Humenné č.k.
5C 183/2009-136 zo dňa 7.6.2010 uplatňovala nárok na určenie, že výpoveď žalovaného žalobkyni
z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 21.4.2009 je neplatná,
pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá a žalovaný je povinný žalobkyni poskytnúť náhradu mzdy
od 1.8.2009 a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania.

3. O tomto nároku prvý raz rozhodol prvoinštančný súd rozsudkom č.k. 5C 138/2010-235 zo dňa
18.11.2013, kedy určil, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 21.4.2009 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá. Nárok žalobkyne
o náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade trov celého
konania.
Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie žalovanou. Odvolací súd uznesením č.k. 17CoPr
1/2014-313 zo dňa 6.2.2014 napadnutý rozsudok o určenie neplatnosti právneho úkonu zrušil a vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Výrok o vylúčení nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie sa stal právoplatným dňa 28.2.2013.



4. Následne ďalším rozsudkom, a to medzitýmnym rozsudkom Okresný súd Humenné pod č.k. 5C
138/2010-451 zo dňa 20.3.2017 určil, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni z pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 21.4.2009 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne k
žalovanému trvá. Opäť rozhodol o nároku na náhradu mzdy od 1.8.2009, o náhrade trov konania, ktorým
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku v konaní o veci samej.
Odvolací Krajský súd v Prešove medzitýmny rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

5. Aktuálne prvoinštančný súd rozsudkom č.k. 5C 138/2010-533 zo dňa 29.11.2018 rozhodol tak, že
určil, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce zo dňa 21.4.2009 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne k žalovanému trvá.
Žalobkyni vo vzťahu k žalovanému súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým,
že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Prvoinštančný súd tak rozhodol o uplatnenom nároku žalobkyňou, ktorá žiadala určiť neplatnosť
skončenia pracovného pomeru. Svoj nárok odôvodňovala tým, že zamestnávateľ len formálne znížil
počet zamestnancov, nesplnil si ponukovú povinnosť a naviac, jej zaradenie nebolo ako zdravotný
asistent, ale zdravotného pracovníka, kde náplň práce obsahovala aj náplň zdravotného asistenta
aj opatrovateľa, a preto nie je daná príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou zo strany
zamestnávateľa a znížením počtu zamestnancov u žalovaného.

6. V priebehu prvoinštančného konania pod č.k. 5C 183/2009, a to uznesením z čl. 136 konanie v
časti, že žalovaný je povinný zverejniť v regionálnej tlači, konkrétne v denníku Zemplínsky korzár a v
týždenníku Podvihorlatské noviny tento oznam: „Domov sociálnych služieb Dúbrava sa ospravedlňuje
svojej zamestnankyni P.. P. O. za nerovnaké zaobchádzanie v pracovnom pomere“, žalovaný je povinný
upustiť od porušovania zásady rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni, bolo konanie zastavené.

7. Prvoinštančný súd o uplatnenom nároku vykonal dokazovanie a zistil, že žalobkyňa nastúpila pracovať
u žalovanej na základe pracovnej zmluvy uzavretej písomne dňa 28.7.1995, ktorá bola uzatvorená na
dobu určitú s trvaním do 27.4.1996. Táto zmluva sa zmenila dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo
dňa 18.12.1995 v časti trvania tak, že žalobkyňa bude vykonávať dojednanú prácu v rámci VPP. Ďalšou
dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.1996, ktorou sa menila pôvodná pracovná zmluva v
časti trvania bola zmenená tak, že pracovný pomer bude trvať do konca zastupovania pani T.. Po nástupe
uvedenej zamestnankyne ostala žalobkyňa aj naďalej pracovať u žalovaného bez zmeny pracovnej
zmluvy.
V pôvodnej pracovnej zmluve zo dňa 18.12.1995 žalobkyňa mala dohodnutý druh práce uvedený ako
zdravotnícky pracovník. Táto okolnosť medzi stranami sporu nebola sporná.
V tom čase u žalovaného platil organizačný poriadok zo dňa 17.3.1992, vydaný Okresným úradom
Humenné s účinnosťou od 1.1.1992, ktorý nestanovoval počet zamestnancov a ani neupresňoval
pracovné pozície zamestnancov okrem riaditeľa, samostatného odborného ekonóma, hlavnej sestry,
sociálneho pracovníka, hospodársko-správneho pracovníka (vedúceho prevádzkovej jednotky). Tento
organizačný poriadok neobsahoval pozíciu zdravotnícky pracovník.
Žalovaná tvrdila, že pozícia zdravotnícky pracovník patrila pod pozíciu hlavná sestra, kde patrili aj pozície
sestra pri lôžku alebo v neskoršom období označené pozície s názvom strední zdravotnícki pracovníci
a zdravotnícki asistenti.
V priebehu konania nebolo sporné, že žalobkyňa od nástupu do práce u žalovaného až po skončenie
pracovného pomeru výpoveďou nepodpísala žiadnu dohodu o zmene pracovnej zmluvy. V priebehu
pracovného pomeru nesúhlasila so zmenou pracovného zaradenia na opatrovateľku, pretože by klesla
z platovej triedy 6 na platovú triedu 4 a taktiež poprela vypracovanie dohody o zmene pracovného
zaradenia na zdravotnícky asistent, keď neexistenciu tejto dohody konštatoval vo svojej správe aj
inšpektorát práce. Odmietla podpísať takúto dohodu so spätným dátumom.
V priebehu konania však bolo zhodne zistené, že žalovaná od nástupu do zamestnania až do ukončenia
pracovného pomeru výpoveďou vykonávala tú istú činnosť s výhradou podávania liekov a ostatných
činností, ktoré mohla vykonávať len sestra pri lôžku so vzdelaním. Zamestnávateľ žalobkyni nechával
podpisovať vždy náplne práce, ktorých súčasťou boli aj činnosti, ktoré v pozícii opatrovateľky nemohla
vykonávať a z toho dôvodu ich aj odmietala, čo nakoniec bolo aj predmetom konania aj na pracovných
poradách. Keďže nepodpísala dohodu o zmene pracovnej zmluvy na pozíciu zdravotnícky asistent zo
dňa 25.9.2009. Podpísala len pracovnú náplň na funkciu zdravotnícky pracovník.



Zamestnávateľ žalovanej pristúpil k organizačnej zmene na pracovisku, keď na základe rozhodnutia
Domova sociálnych služieb v Dúbrave zo dňa 6.4.2009 rozhodol o znížení počtu zamestnancov z
dôvodu dodržania počtu pracovníkov v zmysle schváleného organizačného poriadku platného dňom
zverejnenia, t.j. 31.3.2009. Žalovaný pritom vychádzal z organizačnej štruktúry, podľa ktorej mal v čase
takéhoto rozhodnutia 48 zamestnancov, čo je 3,5 zamestnancov viac, ako je schválený stav pracovníkov.
Tomuto rozhodnutiu predchádzalo schválenie organizačného poriadku v domove sociálnych služieb
Prešovským samosprávnym krajom, kde sa predpokladá počet zamestnancov 44,5. Dňa 6.4.2009
zamestnávateľ žalobkyne vydal písomné rozhodnutie, ktorým znížil počet zamestnancov na pozícii
zdravotnícky asistent z počtu 9 na počet 6. O tomto rozhodnutí informoval vedúcich zamestnancov na
porade riaditeľa dňa 6.4.2009.
Následne bola žalobkyni oznámená výpoveď zo dňa 21.4.2009 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce, ktorá jej bola doručovaná, výpoveď však odmietla prevziať za prítomnosti ďalších zamestnancov
žalovaného. O tomto úkone bola písomne vyhotovená zápisnica o dňa 21.4.2009.
Žalovaný pred uplatnením výpovede požiadal listom zo dňa 7.4.2009 odborový orgán o prerokovanie
tejto výpovede.
Prvoinštančný súd zistil, že podľa organizačných poriadkov, ktoré existovali na pracovisku žalovanej, ani
jeden neobsahoval pozíciu zdravotnícky pracovník a taktiež neobsahoval potrebný počet pracovníkov
u žalovaného. Až v organizačnom poriadku v roku 2007 a v roku 2009 je uvedený celkový počet
zamestnancov v každom jednom organizačnom poriadku vo výške 44,5 zamestnanca.
Prvoinštančný súd vypočul v prejednávanej veci aj svedkov, ktorí potvrdili vykonávanie tej istej práce
žalobkyňou počas celého obdobia, kedy žalobkyňa u žalovaného pracovala. Svedkyňa Y. X. potvrdila,
že výpoveď žalobkyne z pracovného pomeru bola prerokovaná odborovou organizáciou.
Prvoinštančný súd na daný právny vzťah aplikoval jednak ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, §
63 ods. 2 písm. a/, b/ Zákonníka práce a ďalej aj ust. § 74 a § 78 Zákonníka práce.
Dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a výpoveď zo strany žalovaného je neplatná. V konaní nebolo
preukázané, aby žalobkyňa v čase písomného rozhodnutia o organizačnej zmene a následne v čase
dania výpovede zo strany zamestnávateľa bola platne zaradená do pozície zdravotnícky asistent.
Žalobkyňa nastúpila pracovať do pozície zdravotnícky pracovník, počas celého obdobia, kedy u
žalovaného pracovala, pracovná zmluva a zmena pracovného pomeru vykonaná nebola, a to ani
konkludentne.
Žalobkyňa vykonávala tie isté činnosti. Podpisovala len pracovné náplne, aj keď s výhradami, z
dôvodu nedostatku finančných prostriedkov a nemožnosti sa zamestnať inde. Svoj nesúhlas opakovane
vyjadrovala najmä po návrate z materskej dovolenky pri zaradení do nižšej platovej triedy a do pozície
opatrovateľka bez dohody (písomnej alebo konkludentnej).
Žalovaná tvrdila, že tým, že žalobkyňa podpísala pracovné náplne a vykonávala danú prácu, došlo
konkludentne k zmene pracovnej zmluvy a k zmene pracovného zaradenia. Posledná zmena pracovnej
zmluvy mala zaradiť žalobkyňu z pozície opatrovateľka na pozíciu zdravotnícky pracovník (správne
podľa odvolacieho súdu zdravotnícky asistent). V konaní nebolo preukázané, aby sa žalobkyňa a
žalovaný dohodli na takejto zmene na pozíciu zdravotnícky asistent. Pracovná náplň nebola súčasťou
pracovnej zmluvy a v pracovnej náplni ide len o príkladmo vymedzený druh činnosti, ktorý zamestnanec
pri svojej práci vykonáva. Tak nemôže dôjsť ku konkludentnému uzatvoreniu dohody pracovníka a
zamestnávateľa o tom, aké bude jeho pracovné zaradenie, najmä ak s tým žalobkyňa nesúhlasila.
Ďalej sa prvoinštančný súd zaoberal námietkou žalobkyne o neprejednaní výpovede odborovou
organizáciou o ukončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov.
Podľa dôkazov vykonaných pred prvoinštančným súdom žalovaná preukázala splnenie povinnosti
vyplývajúcej z ust. § 74 ods. 1 Zákonníka práce, keď výpoveď žalobkyne vopred prerokovala s
príslušným odborovým orgánom. Podľa § 74 ods. 1 Zákonníka práce prerokovanie nie je podmienené
osobným stretnutím zamestnávateľa a zástupcov odborového orgánu. Rozhodujúce je, že bola doručená
odborovému orgánu žiadosť o prerokovanie výpovede, čo nakoniec potvrdila predsedníčka odborovej
organizácie. Preto prvoinštančný súd mal za to, že výpoveď, ktorá bola daná žalobkyni bola prerokovaná
v súlade so Zákonníkom práce a spôsob prerokovania nezakladá následne neplatnosť tejto výpovede
len z tohto dôvodu.
Prvoinštančný súd sa ďalej zaoberal aj ďalšími namietanými dôvodmi neplatnosti ukončenia pracovného
pomeru, a to formálnymi dôvodmi, ktoré boli pri znižovaní počtu zamestnancov žalovaným. Podľa § 63
ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ si musí splniť hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede z
pracovného pomeru, a to ponukovú povinnosť, na základe ktorej zamestnávateľ urobí zamestnancovi
ponuku na inú vhodnú prácu. Žalovaná v priebehu prvoinštančného konania tvrdila, že v čase výpovede
žalobkyne nemala vhodnú prácu pre žalobkyňu, preto jej nebola ponúkaná ani iná vhodná práca, ktorá



skutočnosť bola žalobkyni oznámená. Organizačná zmena bola vykonaná po tom, čo bolo potrebné
pristúpiť k racionalizačným opatreniam s cieľom zvýšiť efektívnosť práce a rozdeliť prácu medzi širší
počet zamestnancov. O organizačnej zmene bolo rozhodnuté 6.4.2009, pri organizačnej zmene sa
vychádzalo z organizačnej štruktúry organizačného poriadku DSS s tým, že v čase dania výpovede je
48 zamestnancov, čo je 3,5 zamestnancov viac, ako je schválený stav pracovníkov.
V priebehu prvoinštančného konania vyplynuli viaceré pochybnosti o tom, aký skutočný stav
zamestnancov bol v čase prijatia organizačnej zmeny u žalovanej. Žalovaná opakovane počas konania
nevedela vysvetliť, aký bol stav zamestnancov v čase vykonania organizačnej zmeny, keď organizačné
poriadky v roku 2009 a 2007 uvádzajú každý celkový počet zamestnancov 44,5. V čase dania výpovede
a v rozhodnutí o organizačnej zmene uvádza žalovaný počet zamestnancov 48 s tým, že je to o 3,5
zamestnancov viac, ako je schválený stav pracovníkov. Žalovaná sama vo svojich výpovediach pred
prvoinštančným súdom potvrdila, že počet zamestnancov bol v čase výpovede nižší. Prvoinštančný
súd mal k dispozícii tzv. pavúka, ktorý obsahoval organizačnú štruktúru DSS Dúbrava k 1.5.2009, ktorá
označuje skutočný stav zamestnancov 47,5 pracovníkov. Žalovaná uviedla, že tento stav predstavuje
počet všetkých pracovníkov, teda aj tých, ktorí sú na materskej dovolenke, alebo boli práceneschopní.
Trvala na tom, že organizačná zmena znížila počet zamestnancov o troch zdravotných asistentov, teda
na počet pracovníkov 44,5.
Na svoje tvrdenia nepredložila žalovaná žiadne dôkazy.
Prvoinštančný súd tak vyhodnotil, že žalobkyňa preukázala, že výpoveď je neplatná, oproti skutočnosti,
že žalovaný nepreukázal platnosť výpovede, a teda že žalobkyňa bola platne zaradená do pozície
zdravotnícky asistent, nepreukázal, aby si splnil ponukovú povinnosť a ponúkol jej inú vhodnú prácu,
pretože nebolo možné objektívne preukázať, aký počet pracovníkov bol v domove sociálnych služieb
pred daním výpovede žalobkyni a aký počet pracovníkov bol po uskutočnenej zmene.
Prvoinštančný súd nepovažoval námietku žalobkyne v súvislosti s neprejednaním výpovede odborovou
organizáciou za dôvodnú.
Prvoinštančný súd považoval výpoveď danú žalobkyni aj ako konanie zamestnávateľa v rozpore s
dobrými mravmi, keď zamestnávateľ prideľoval žalobkyni vždy tú istú prácu, pretože mu to umožňoval
široko koncipovaný druh práce zdravotnícky pracovník, hoci táto pozícia nebola v platnom organizačnom
poriadku pri jej nástupe do práce. Žalobkyňa u žalovanej vykonávala vždy tú istú prácu, pričom žalovaná
zaraďovala žalobkyňu do pracovnej pozície tak, ako jej to v tom-ktorom čase vyhovovalo.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. Žalovaná v odvolaní
namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odvolaní uviedla, že žalobkyňa pracovala u žalovanej od 28.7.1995 najskôr v rámci
verejnoprospešných prác, neskôr so žalobkyňou uzatvorila žalovaná pracovnú zmluvu z 31.3.1996 na
pozíciu zdravotnícky pracovník, a to na dobu zastupovania pani T.G.. Aj po vrátení pani T.G. žalobkyňa
pracovala u žalovaného naďalej. Pracovný pomer bol následne zmenený na dobu neurčitú v pozícii
zdravotníckeho pracovníka. V tom čase platný organizačný poriadok zo dňa 17.3.1992 nestanovoval
počet zamestnancov, ani neupresňoval ďalšie pracovné pozície, okrem pozície riaditeľa, samostatného
odborného ekonóma, hlavnej sestry, sociálneho pracovníka, hospodársko-správneho pracovníka.
Zdravotnícky pracovník bol v riadiacej pôsobnosti hlavnej sestry. Nebol rozdiel vo vykonávaní práce
zdravotného pracovníka a sestry pri lôžku. V neskorších organizačných poriadkoch títo pracovníci
spadali pod označenie strední zdravotnícki pracovníci a neskôr zdravotnícki asistenti. V tom čase pod
hlavnou sestrou bola zamestnaná aj skupina zamestnancov označená ako sanitári, ktorí vykonávali
opatrovateľskú činnosť. Títo boli neskôr podľa organizačných poriadkov označení ako pomocní zdravotní
pracovníci, alebo opatrovateľky. Neskôr boli prijaté ďalšie organizačné poriadky, ktoré menili organizáciu
práce u žalovanej, naposledy vo vzťahu k predmetu sporu bol prijatý organizačný poriadok 15.10.2007,
ktorým došlo k rozdeleniu doterajšieho úseku sociálnej práce a opatrovateľstva na samostatné úseky,
a to na úsek sociálnej práce a na úsek opatrovateľstva. Na úseku opatrovateľstva zaviedol organizačný
poriadok označenie zdravotnícki asistenti, (čo boli predchádzajúci zdravotnícki pracovníci, sestry pri
lôžku) a označenie opatrovateľky, čo boli predchádzajúci sanitári, resp. pomocní zdravotnícki pracovníci.
Následne žalovaný pristúpil aj k zosúladeniu pracovných zmlúv podľa tohto organizačného poriadku.
Doterajší zdravotnícki pracovníci, resp. sestry pri lôžku sa označením stali zdravotnícki asistenti. Pokiaľ
sa týka počtu pracovných pozícií, v organizačnom poriadku neboli určené, bolo vecou zamestnávateľa
vyhodnotiť, ktorý druh práce je najpotrebnejší.



Žalobkyňa od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 31.3.1996 až do skončenia pracovného pomeru
nepodpísala žiadnu dohodu o zmene pracovnej zmluvy. Podpísala však pracovnú náplň pre funkciu
opatrovateľky a neskôr aj pre funkciu zdravotného asistenta. Žalobkyňa nepodpísala dňa 30.10.2008
dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 25.9.2008 na funkciu zdravotníckeho asistenta, ale podpísala
pracovnú náplň, kde sa uvádza zdravotnícky asistent, a kde je popis pracovnej činnosti zdravotníckeho
asistenta. Preto žalovaná má za to, že podľa § 54 Zákonníka práce nie je podmienkou, aby dohoda o
zmene pracovných podmienok bola písomná, postačuje, aby konkludentne došlo k výkonu tejto činnosti
ako zdravotnícky asistent zo strany žalobkyne. Tým, že žalobkyňa mala vedomosť o zmene pracovného
zaradenia a podpísaním pracovnej náplne došlo k dohode jej pracovného zaradenia ako zdravotnícky
asistent, došlo k dohode o zmene pracovnej zmluvy, aj keď žalobkyňa túto písomnú zmenu nepodpísala.
Preto žalovaná má za to, že žalobkyňa pracovala v pozícii zdravotníckeho asistenta.
Žalovaná rozhodnutím dňa 6.4.2009 znížila počet zamestnancov v pozícii zdravotný asistent z počtu 9
na počet 6, o čom boli informovaní vedúci zamestnanci na porade riaditeľa dňa 6.4.2009. Výpoveďou zo
dňa 21.4.2009, ktorá bola doručovaná žalobkyni v tento deň, ukončil žalovaný so žalobkyňou pracovný
pomer podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobkyňa odmietla výpoveď prevziať. O odovzdaní výpovede
a plnení si ponukovej povinnosti inej vhodnej práce vyhotovil žalovaný zápisnicu zo dňa 21.4.2009 za
prítomnosti ďalších dvoch zamestnancov. Pred uplatnením výpovede požiadal žalovaný listom zo dňa
7.4.2009 odborový orgán o prerokovanie výpovede. Žalovaná nemohla ponúknuť žalobkyni adekvátnu
prácu, pretože takúto prácu nemala, nemala v tom čase voľné žiadne pracovné miesto. K zníženiu
počtu zamestnancov u žalovanej došlo na základe uznesenia Úradu prešovského samosprávneho kraja
zo dňa 7.4.2009 č. 497/2009, a to príkazného listu predsedu Prešovského samosprávneho kraja č.
5/2009 na zmiernenie dopadov z titulu finančnej krízy na rozpočet PSK, kde štatutári organizácie mali
prijať vlastné opatrenia na zmiernenie dopadov finančnej krízy vo svojej organizácii. Žalovanej bol aj
krátený rozpočet v objeme 1/12 mesačne, počnúc júlom 2009. Preto bol žalovaný povinný pripraviť
zmenu, v dôsledku ktorej znížil počet svojich zamestnancov s cieľom usporiť finančné prostriedky.
Túto organizačnú zmenu konzultoval s vyšším územným celkom, ktorý ju schválil formou schválenia
a podpísania nového organizačného poriadku. Žalovaná v tejto súvislosti vyhodnotila, že v rámci
poskytovania sociálnych služieb potrebuje opatrovateľov viac ako zdravotných asistentov, že potreby
klientov zabezpečí s menším počtom práve zdravotných asistentov. V dôsledku tejto organizačnej
zmeny žalovaná znížila počet zamestnancov o troch, a to o troch zdravotných asistentov, ktorí dostali
výpoveď a zamestnávateľ nemal iné vhodné pracovné miesto, ktoré by im mohol ponúknuť. Súčasťou
organizačného poriadku, ktorý bol schválený v súvislosti s organizačnými zmenami u žalovanej je aj tzv.
pavúk, ktorý predstavuje štruktúru organizácie, jej členenie na úseky s uvedením pracovných pozícií bez
stanoveného počtu. Takáto organizačná štruktúra bola schválená.
Je pravdou, že bol vytvorený aj pavúk k 1.5.2009, ktorý označuje skutočný stav zamestnancov v počte
47,5. Tento pavúk však nezodpovedá skutočnému počtu pracovných miest. Predstavuje počet všetkých
zamestnancov, aj ktorí v tom čase boli na materskej dovolenke alebo ktorí boli práceneschopní a
pracovný pomer im trval. Keďže žalovaný nemal voľné pracovné miesto, nemohol žalobkyni ani žiadne
miesto ponúknuť.
Preto navrhol, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel v celom rozsahu, zrušil rozsudok prvoinštančného
súdu a odvolací súd aby rozhodol tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému náhradu
trov konania vo výške 100 %.

5. Žalobkyňa k odvolaniu v písomnom vyjadrení uviedla, že zrušenie jej pracovného miesta, pre ktoré
by sa stala nadbytočná, nebolo v príčinnej súvislosti vo vzťahu medzi rozhodnutím žalovanej ako
zamestnávateľa a nadbytočnosťou žalobkyne. Preto konanie žalovanej nepožíva právnu ochranu, bolo
v rozpore s dobrými mravmi.
Uviedla, že na základe pracovnej zmluvy pracovala u žalovanej ako zdravotný pracovník. Zdravotnícky
pracovník v tom čase, ako aj v súčasnej dobe, sa delí na stredného zdravotníckeho pracovníka, kde
patria predovšetkým zdravotné sestry, neskôr zdravotnícki asistenti. Ďalej sa zdravotný pracovník člení
aj na skupinu pomocných zdravotných pracovníkov, kde sa radia sanitári a opatrovateľky. Teda pojem
zdravotný pracovník zahŕňa obsahovo aj výkonom všetky spomenuté pracovné pozície. Žalobkyňa
ako zdravotný pracovník musela pracovať aj na pracovných miestach pod jej kvalifikáciu, ak jej
prácu prideľoval zamestnávateľ, teda žalovaný. Najskôr žalobkyňa pracovala ako sestra pri lôžku,
neskôr obsahovo jej práca predstavovala prácu opatrovateľky a následne ako zdravotnícky asistent.
Organizačné poriadky žalovaného pozície, v ktorých žalobkyňa pracovala, nerozoznávali. Dohodnutý
druh práce u žalobkyne bol veľmi široký, čo oprávňovalo žalovanú ako zamestnávateľa prideľovať
žalobkyni prácu od zdravotnej sestry, zdravotného asistenta, sanitára, až po prácu opatrovateľky.



Keď žalobkyňa začala vykonávať prácu s názvom zdravotný asistent, nedošlo a ani nemohlo u nej dôjsť
k zmene obsahu jej pracovnej zmluvy, pretože druh práce uvedený v pracovnej zmluve a dohodnutý
ako zdravotný pracovník subsumoval vykonanie aj pracovnej činnosti zdravotníckeho asistenta. Teda
na strane žalobkyne nikdy nedošlo ani nemohlo dôjsť, a to ani konkludentným a ani písomným
spôsobom k zmene druhu práce, ktorý bol v pracovnej zmluve dohodnutý ako zdravotný pracovník.
Keď teda žalovaná zrušila časť (nie všetky) pracovných činností, ktoré žalobkyňa mohla vykonávať,
nemohla si vybrať žalobkyňu za nadbytočnú. Žalobkyňa mohla vykonávať aj iné činnosti, a preto za
nadbytočných si mohla vybrať iba tých zamestnancov, ktorí mali ako druh práce dohodnutú výlučne
len prácu zdravotného asistenta. Žalobkyňa mohla tak vykonávať pracovné činnosti, ktoré zrušené
neboli, napríklad prácu opatrovateľky, zdravotnej sestry a podobne. Nie je možné preto prikladať na
ťarchu žalobkyne ako zamestnanca, keď zamestnávateľ uzatvorí so zamestnancom pracovnú zmluvu
na pracovné miesto, ktoré nemá konkrétne pomenované vo svojom organizačnom poriadku. Preto
medzi rozhodnutím žalovanej o zrušení pracovných miest zdravotných asistentov a pracovným miestom
žalobkyne neexistuje príčinná súvislosť.
Žalobkyňa poprela zmenu pracovného pomeru konkludentne vo vzťahu k pracovnému zaradeniu
na zdravotníckeho asistenta, keď podpísala novú náplň práce. Tým len akceptovala nové pracovné
činnosti, ktoré následne vykonávala. Náplň práce je jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý
zamestnancovi prideľuje pracovné činnosti, ktoré spadajú do rozsahu dohodnutého druhu práce. Súhlas
zamestnanca s náplňou práce neznamená, že s náplňou práce súhlasí či nesúhlasí, ale že sa s ňou
oboznámil. Podľa existujúcej judikatúry nové určenie pracovnej náplne v rámci dohodnutého obsahu
druhu práce nemôže predstavovať zmenu pracovnej zmluvy v dohodnutom druhu práce. Žalobkyňa
bola povinná akceptovať novú náplň práce, pokiaľ obsahovo išlo o pracovné činnosti, ktoré bolo možné
subsimovať pod obsah druhu práce, ktoré mala dohodnuté v pracovnej zmluve. Náplne práce, ktoré
mala žalobkyňa ako opatrovateľka a neskôr ako zdravotnícky asistent, sú obsahovo totožné. Naviac,
podpisovanie pracovných náplní bolo zamestnávateľom vynucované rôznym psychickým nátlakom typu
zníženia mzdy alebo hrozbou straty zamestnania. Vyplýva to aj z listiny nachádzajúcej sa v spise, kde
pri nepodpísaní pracovnej náplne bol znížený osobný príplatok žalobkyne na 1.200 Sk. Žalobkyňa v
súvislosti so zmenami náplne práce odmietla podpísať zmenu pracovnej zmluvy. V priebehu konania
však bolo zistené, a to zo šetrenia Inšpektorátu práce v Prešove, že vôbec žiadne zmeny pracovného
zaradenia na zdravotníckeho asistenta vo vzťahu k žalobkyni vykonané neboli, zdá sa, že boli vykonané
len dodatočne.
Uvedené svedčí o konaní žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, keď sa účelovo snažila zamestnávať
zamestnancov na kvalifikačne nižších pracovných pozíciách, hoci od nich vyžadovala práce s vyššou
kvalifikáciou, a to najmä aby im mohla vyplácať nižšiu mzdu. To nakoniec potvrdili aj kontroly z
inšpektorátu práce. Žalobkyňa, ako aj ďalšie zamestnankyne, oficiálne pracovali u žalovaného ako
zdravotnícky asistent, avšak reálne vykonávali prácu zdravotných sestier, čo však nebolo v súlade so
zákonom, pretože boli kompetentné poskytovať len ošetrovateľskú starostlivosť. Napriek uvedenému
nikto iný kompetencie zdravotnej sestry u žalovaného nevykonával a všetky zdravotné sestry v
organizačnom poriadku žalovaného boli označené ako zdravotnícky asistent. Cieľom takéhoto konania
bolo ušetriť finančné prostriedky. Reálne žalobkyňa v tom čase vykonávala prácu zdravotnej sestry,
nie prácu zdravotného asistenta, pretože obsahovo zdravotný asistent je charakterizovaný inými
pracovnými činnosťami, ako tie, ktoré je oprávnený vykonávať zamestnanec na pracovnom mieste
zdravotná sestra. Preto ani pre tento prípad nebol oprávnený žalovaný dať žalobkyni výpoveď pre
nadbytočnosť. Žalobkyňa vykonávala pre žalovaného náročnejšiu, kvalifikovanejšiu prácu, prácu sestry,
nie prácu asistenta. Nemôže byť preto na ťarchu žalobkyne, že žalovaný v organizačnom poriadku, ktorý
si sám vypracoval, kvalifikovanejšiu prácu neuvádza.
Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná mala k dispozícii minimálne jedno voľné pracovné
miesto, ktoré mohla žalobkyni ponúknuť. V rozhodnutí o organizačnej zmene žalovaná deklaruje, že
má 48 pracovných miest. Teda tento počet pracovných miest má byť pred organizačnou zmenou. V
iných dokumentoch sa spomína počet 47,5 miesta. Po organizačnej zmene má byť u žalovanej 44,5
pracovných miest, rozdelených na jednotlivé pozície. V skutočnosti pred organizačnou zmenou bolo
obsadených 46,5 pracovných miest, aj keď organizačný poriadok uvádza, že ich je 47,5. Teda jedno
pracovné miesto musí byť voľné. Splnenie ponukovej povinnosti musí preukazovať zamestnávateľ.
Žalobkyňa tvrdí, že keďže v čase dania výpovede reálne bolo obsadených u žalovanej len 46,5
pracovných miest a žalovaná deklaruje 48, resp. 47,5 pracovných miest, jedno až 1,5 pracovného miesta
bolo voľných. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyňa poukázala na rozdiely pri určovaní počtu pracovných
miest pri deklarovaní obsadenosti týchto pracovných miest a pri určovaní voľných pracovných miest.



Ďalej žalobkyňa uviedla, že aj prerokovanie jej výpovede s odborovou organizáciou nebolo vykonané
v súlade so zákonom, keď odborovej organizácii nebol predložený existujúci právny úkon výpovede.
Nestačí odborovej organizácii predložiť len zámer a úmysel o ukončení pracovného pomeru so
žalobkyňou, ale priamo výpoveď. Preto žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd prvoinštančný rozsudok
potvrdil. Uplatnila si trovy odvolacieho konania.

6. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovanej sa žalovaná aj napriek výzve súdu nevyjadrila.

7. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Prvoinštančný súd
správne zistil skutkový stav, správne aplikoval právny predpis.

8. Odvolací súd podľa § 379 CSP je viazaný rozsahom odvolania žalovanej. Žalovaná namietala
prvoinštančný rozsudok, keď ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 CSP uviedla, že prvoinštančný
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým tvrdeniam (§ 365 ods. 1 písm.
f/ CSP) a ďalej že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
Odvolací súd v tejto súvislosti nemusí dať odpoveď na každú námietku alebo argument žalovanej
uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie námietky a argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (II.ÚS 78/05).

9. Žalovaná v odvolaní namietala, že prvoinštančný súd z vykonaných dôkazov nesprávne skutkovo
zistil okolnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd zistil, že prvoinštančný súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovania, a to nielen listinami,
ktoré sa nachádzajú pripojené v spise, pripojené v spise Okresného súdu Humenné sp. zn. 5C
183/2009, z ktorého uplatnený nárok, o ktorom bolo rozhodované v tomto konaní bol vylúčený na
samostatné konanie, ale boli vykonané aj rozsiahle výsluchy strán sporu a svedkov. Prvoinštančný súd
všetky vykonané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov prvoinštančný súd uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku, čo nakoniec je povinný, ktorá povinnosť mu vyplýva z ust. § 220 ods. 2 CSP.
Prvoinštančný súd pri hodnotení dôkazov tieto nehodnotil ľubovoľne. Každý jeden dôkaz, ktorý bol
v prejednávanej veci, hodnotil vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam z hľadiska jeho dôležitosti,
zákonnosti jeho získania a pravdivosti, resp. hodnovernosti zdroja, z ktorého tieto dôkazy pochádzajú.
Ku každému jednému dôkazu mali možnosť obe sporové strany zaujať svoje stanovisko, na preukázanie
svojich tvrdení navrhnúť ďalšie dôkazy, pričom súd aj sám mohol vzhľadom na osobitnú povahu
tohto konania vykonať ďalšie dôkazy, ktoré strany sporu, resp. žalobkyňa nenavrhla. Z množstva
vykonaných dôkazov prvoinštančný súd správne tieto dôkazy usporiadal tak, že z nich vytvoril vo
vzájomnej súvislosti skutkový stav dôležitý pre rozhodnutie o veci samej. Vysporiadal sa so všetkými
dôkazmi, ktoré mali relevanciu k prejednávanej veci, a to k neplatnosti skončenia pracovného pomeru
žalobkyne u žalovanej. Prvoinštančný súd správne hodnotil masu dôkazov, ktoré mal k dispozícii k
vyhláseniu rozhodnutia, ktoré je predmetom preskúmania. Celé hodnotenie dôkazov je absolútne v
súlade s pravidlami formálnej logiky a nie je možné k tomuto postupu hodnotenia dôkazov, ktorý zvolil
prvoinštančný súd nič vyčítať. Nebolo zistené, že by prvoinštančný súd niektorý z dôkazov favorizoval,
resp. niektorý z dôkazov podstatných pre rozhodnutie opomenul. Niektoré okolnosti, ktoré boli dôkazmi
zistené a preukázané sa následne medzi stranami sporu stali zhodné. Skutkové okolnosti zistené
prvoinštančným súdom sú správne, spôsobilé na právne posúdenie veci. To, že prvoinštančný súd pri
hodnotení dôkazov dospel skutkovo k inej interpretácii situácie, než ako si na základe vlastného výkladu
stanovuje skutkové okolnosti žalovaná, neznamená, že závery prvoinštančného súdu nie sú správne.
Žalovaná nepreukázala dôkazmi pred prvoinštančným súdom svoju tvrdenú verziu skutkových okolností,
nenavrhla žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a na zmenu zistených skutkových
okolností. Preto závery prvoinštančného súdu sú správne a týmito skutkovými okolnosťami je v súlade
s ust. § 383 CSP viazaný aj odvolací súd.

10. Pokiaľ žalovaná namieta nesprávne právne posúdenie veci, táto okolnosť, pokiaľ sa prejaví v
rozhodnutí, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu, spôsobuje právnu vadu rozhodnutia. Tento
odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd 1) neaplikoval príslušnú
právnu normu (úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), 2) aplikoval nesprávnu právnu normu



(namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), 3) obsah správnej právnej normy nesprávne
interpretoval, alebo 4) správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne interpretoval.
Prvoinštančný súd však uvedené rozhodnutie takouto vadou nezaťažil. Na správne zistený skutkový
stav z predchádzajúceho správneho vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov správne aplikoval
aj právnu normu. Skutkovým zisteniam a úvahe súdu v súvislosti s hodnotením dôkazov na jednej strane
korešponduje právny záver súdu prvej inštancie na strane druhej a správne aplikovaný právny predpis,
ktorý priamo a jednoznačne sa týka predmetu sporu a prejednávanej veci. Žalovaná vo svojom odvolaní
bližšie neuviedla, prečo považuje rozhodnutie prvoinštančného súdu nesprávne právne posúdené, preto
odvolací súd sa obmedzil len na takto uvedené dôvody nedôvodnosti odvolacej námietky.

11. Len pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré dôvody odvolací
súd poukazuje a s ktorými dôvodmi sa stotožňuje, je potrebné akcentovať tú okolnosť, že žalovaná
ako zamestnávateľ prijala organizačné zmeny po predchádzajúcich pokynoch svojho zriaďovateľa,
Prešovského samosprávneho kraja. Organizačným zmenám predchádzalo rozhodnutie zamestnávateľa
o znížení počtu zamestnancov, kde v rozhodnutí zo dňa 6.4.2009 vychádzajúc z organizačnej štruktúry
Organizačného poriadku žalovaného bol stav pred organizačnou zmenou 48 zamestnancov. Preto podľa
Domova sociálnych služieb v Dúbrave je potrebné znížiť stav zamestnancov o 3,5 zamestnanca z
kategórie zdravotnícky asistent, kde z doterajších 9 zamestnancov mali byť ponechaní 6 zamestnanci.
To, že zníženie počtu zdravotníckych asistentov len o 3 a nie 3,5 zamestnanca, ako sa hovorí
v rozhodnutí o organizačnej zmene je adekvátnym riešením zabezpečenia efektívnosti práce u
žalovaného, nebolo stranami sporu namietané. Týmto rozhodnutím sa však deklaruje dosiahnutie cieľa
zabezpečenia efektívnosti práce. Toto rozhodnutie bolo prijaté pred vypracovaním výpovede žalobkyne
a pred prerokovaním tejto výpovede odborovou organizáciou. Pokiaľ sa žalovaná rozhodla vykonať
racionalizáciu zamestnancov v pozícii zdravotnícky asistent, bolo povinnosťou žalovanej jednoznačne
a nezameniteľne preukázať, že žalovaná túto pozíciu v organizačnej štruktúre žalovanej aj mala a
zastávala a vykonávala túto činnosť.

12. Z obsahu vykonaných dôkazov však žalovaná nepreukázala, a bolo na nej dôkazné bremeno, že
žalobkyňa zastávala pozíciu zdravotnícky asistent, keď v priebehu celého trvania pracovného pomeru k
platnej zmene pracovnej zmluvy nedošlo. Tu odvolací súd poukazuje na závery prvoinštančného súdu
a naviac udáva, že žalobkyňa bola prijatá do pozície zdravotný pracovník, ktorá pozícia v celom svojom
spektre obsahuje nielen výkon činnosti zdravotného asistenta alebo opatrovateľa v rámci organizačnej
štruktúry žalovaného. V rámci pracovnej zmluvy u žalovanej nebolo dohodnuté, aký druh práce má
žalobkyňa vykonávať, jej pracovná činnosť v pracovnej zmluve bližšie nebola konkretizovaná, preto,
pokiaľ náplňou práce sa jej pracovné povinnosti v priebehu trvania pracovného pomeru menili a stále
bolo možné konštatovať nezmenenú pracovnú pozíciu zdravotníckeho pracovníka, zmenou pracovných
činností, resp. obmedzením pracovnej činnosti sa pracovná pozícia, resp. pracovné zaradenie nemenilo.
Nové určenie pracovnej náplne v rámci dohodnutého obsahu druhu práce nemôže predstavovať zmenu
pracovnej zmluvy v dohodnutom druhu práce (NS ČR 21Cdo 2858/2007). Teda akákoľvek zmena
práce a náplni pracovnej činnosti označená akýmkoľvek výkonom tejto práce bez predchádzajúcej
platnej zmeny zaradenia v rámci organizačnej štruktúry a zmeny pracovnej zmluvy nezakladá ani
konkludentne zmenu pracovného zaradenia zo zdravotného pracovníka na zdravotného asistenta (ani
opatrovateľa), pokiaľ pôvodné pracovné zaradenie v svojej podstate obsahuje aj činnosti týchto nižších
pracovných pozícií a pokiaľ určitý časový úsek žalobkyňa vykonáva na príkaz zamestnávateľa len
niektoré druhy pracovných činností z pôvodne široko spektrálneho určenia rozsahu pracovných činností
zodpovedajúcich pôvodnému pracovnému zaradeniu zdravotnícky pracovník.

13. Je preto sporné, či pracovné zaradenie žalobkyne bolo platne zmenené zo zdravotníckeho
pracovníka na zdravotníckeho asistenta. Dôkazné bremeno na preukázanie týchto okolností leží na
strane žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý tým, že žalovaná ako zdravotnícky asistent sa stala
nadbytočnou nesie dôkazné bremeno na preukázanie jednak jej pozície zdravotníckeho asistenta na
jednej strane a jednak nadbytočnosti.

14. O tom, či reálne bola splnená ponuková povinnosť na inú pracovnú pozíciu žalobkyni taktiež žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno. V rozhodnutí o organizačnej zmene aktuálny stav pracovníkov je rátaný
na 48. Toto rozhodnutie je zo 6.4.2009. Z rozviazania pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce opäť zamestnávateľ konštatuje, že u žalovaného je toho času 48
zamestnancov, teda 3,5 zamestnancov viac, ako schválený stav pracovníkov. V organizačnom poriadku



žalovanej z roku 2007 je určený stav zamestnancov 44,5, a v organizačnom poriadku z marca 2009, teda
tesne pred prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene sa konštatuje celkový počet zamestnancov opäť
44,5. Táto okolnosť nesvedčí o tom, že skutočne ku dňu rozhodnutia o organizačnej zmene a momentu
dania výpovede žalobkyni sa na pracovisku vyskytovali 3,5 miesta nad schválený stav pracovníkov,
keď v zhruba tom istom časovom období bez toho, aby bolo preukázané prijímanie nových pracovníkov
zo strany žalovaného sa zvýšil počet pracovníkov o 3,5. Žalovaný nemal jednoznačne ustálený a
prepočítaný stav pracovníkov, resp. zamestnancov v svojej organizácii a tieto rozličné čísla nesvedčia o
závere, že na pracovisku reálne aj dochádza k organizačnej zmene a k znižovaniu počtu zamestnancov
práve pre tento dôvod.

15. Odvolací súd udáva, že nie je úlohou odvolacieho súdu skúmať, či pokiaľ by bola žalobkyňa
vykonávala funkciu zdravotného asistenta a by došlo ku korektnej organizačnej zmene na pracovisku,
sa zamestnávateľ správne alebo nesprávne rozhodol vo vzťahu k ukončeniu pracovného pomeru k jej
osobe, pretože výber nadbytočného zamestnanca je výlučne v kompetencii zamestnávateľa.
Vzhľadom na uvedené okolnosti odvolací súd len z toho, čo bolo zistené a vyplýva to z prvoinštančného
spisu dospel k záveru, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je správne, zákonné. Preto rozhodnutie
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, preto žalobkyni
bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania pre plný úspech v odvolacom konaní. O výške
týchto trov rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.



Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.