Štátny inštitút odborného vzdelávania


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoPr/6/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7218207291
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7218207291.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň
JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: H.. V. Z., nar. X.X.XXXX, bytom P. XXX/
X, S., proti žalovanému: Štátny inštitút odborného vzdelávania, so sídlom Bellova 3277/54a, Bratislava,
IČO: 17314852, zastúpeného JUDr. Milanom Cibíkom, advokátom, so sídlom Tomášikova 4, Bratislava,
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Košice II č.k. 41Cpr/35/2018-111 z 10. apríla 2019

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku o vylúčení nároku žalobcu na náhradu mzdy
na samostatné konanie.

Z r u š u j e rozsudok, okrem výroku o vylúčení nároku žalobcu na náhradu mzdy na samostatné konanie
a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví
určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 28.3.2018 doručená žalovaným žalobcovi dňa 29.3.2018
je neplatná a pracovný pomer trvá (I. výrok). Nárok žalobcu o náhradu mzdy vylúčil na samostatné
konanie (II. výrok), priznal žalobcovi nárok na náhradu trov v časti o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru v rozsahu 100 % (III. výrok) a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť za žalobu súdny poplatok
vo výške 99,50 € na účet Okresného súdu Košice II (IV. výrok).

2. V konaní vystupoval na strane žalovaného ako bývalý zamestnávateľ žalobcu Národný ústav
celoživotného vzdelávania so sídlom v Bratislave, IČO 699438, ktorý bol po rozhodnutí súdu prvej
inštancie zrušený a zlúčený so Štátnym inštitútom celoživotného vzdelávania, IČO 17314852 s
účinnosťou od 1.7.2019. Odvolací súd v zhode s § 64 CSP rozhodol o pokračovaní v konaní s uvedeným
subjektom ako právnym nástupcom pôvodného žalovaného.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových tvrdení žalobcu, že u žalovaného a jeho právneho
predchodcu pôsobil ako vedúci regionálneho pracoviska 15 rokov a dňa 29.3.2018 mu bola doručená
výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej „Zákonník
práce“) z dôvodu zrušenia jeho pracovného miesta s účinnosťou od 1.4.2018 na základe rozhodnutia o
organizačnej zmene zamestnávateľa zo dňa 12.3.2018. Žalobca uviedol, že v čase, keď mu bola daná
výpoveď z pracovného pomeru nedošlo právne a skutkovo k organizačným zmenám pripravovaným v
rezorte školstva, v nadväznosti na ktoré bola prijatá organizačná zmena u jeho zamestnávateľa, preto
zastával názor, že neboli splnené podmienky pre ukončenie jeho pracovného pomeru výpoveďou z
organizačných dôvodov. Žalobca z organizačnej zmeny zamestnávateľa zo dňa 12.3.2018 zistil, že
dochádza k zmene počtu zamestnancov v dôsledku pripravovaných zmien v rezorte školstva, a v
nadväznosti na zmeny úloh a predmetu činnosti zamestnávateľa. Podľa „Príkazu ministra č. 20/2018
o postupe pri zrušení príspevkovej organizácie Národného ústavu celoživotného vzdelávania“ (ďalej



„Príkaz ministra č. 20/2018“) účinného od 30.4.2018 malo dôjsť k zrušeniu zamestnávateľa dňom
30.6.2018 a jeho zlúčeniu od 1.7.2018 so Štátnym inštitútom odborného vzdelávania. Uvedená zmena
však nebola realizovaná a Národný ústav celoživotného vzdelávania fungoval naďalej. Národný ústav
celoživotného vzdelávania so súhlasom svojho zriaďovateľa Ministerstva školstva, vedy, výskumu
a športu SR (ďalej aj „ministerstvo“) pristúpil dňom 28.9.2018 k zmene svojho štatútu, v ktorom
bol ale zachovaný jeho doterajší predmet činnosti. Žalobca poukázal na to, že Príkaz ministra č.
20/2018 bol zrušený „Príkazom ministra č. 41/2018 o postupe pri zrušení príspevkovej organizácie
Národného ústavu celoživotného vzdelávania“ (ďalej „Príkaz ministra č. 41/2018“) účinným od
28.9.2018, na základe ktorého bol zrušený Národný ústav celoživotného vzdelávania (ďalej „NÚCŽV“)
dňom 30.6.2019 namiesto pôvodne určeného dátumu 30.6.2018. Žalobca spochybňoval aj splnenie
povinnosti zamestnávateľa na prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov uvádzajúc, že Ing.
Ladislavom Šurina, s ktorý mala byť výpoveď prerokovaná ako so zamestnaneckým dôverníkom, nebol
legitímnym zástupcom zamestnancov. Uplatnil si nárok na náhradu mzdy od 1.7.2018 do 31.8.2018 v
hodnote 1.667 €, a následne od 1. 9. 2018 do 30. 9. 2018 v sume 833,50 €.

4. Súd prvej inštancie mal v konaní zistené, že žalobca pracoval na regionálnom pracovisku NÚCŽV v
Košiciach na pozícii vedúceho a listom zo dňa 28.3.2018 mu dal zamestnávateľ NÚCŽV výpoveď podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce z dôvodu, že na základe rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej
zmene zo dňa 12.3.2018 bolo zrušené jeho pracovné miesto od 1.4.2018, pričom zamestnávateľ nemá
pre žalobcu vhodnú prácu a nie je ho možné ďalej zamestnávať. Pracovný pomer mal skončiť uplynutím
výpovednej lehoty k 30.6.2018. Zamestnávateľ vo výpovedi uviedol, že skončenie pracovného pomeru
bolo prerokované so zamestnaneckým dôverníkom.

5. Rozhodnutím zamestnávateľa žalobcu NÚCŽV o organizačnej zmene zo dňa 12.3.2018 bolo
preukázané, že s účinnosťou od 1.4.2018 bolo zrušených 9 pracovných miest regionálneho pracoviska,
vrátane pracovného miesta žalobcu - vedúci regionálneho pracoviska. Z odôvodnenia organizačnej
zmeny vyplývalo, že reaguje na zmeny pripravované v rezorte ministerstva školstva a plánované
zrušenie niektorých úloh a predmetov činnosti NÚCŽV z dôvodu zefektívnenia využívania prostriedkov
verejnej správy.

6. Z Príkazu ministra č. 20/2018, ktorý mal byť účinný od 30. 4.2018 súdu vyplynulo, že stanovoval
postup pri zrušení príspevkovej organizácie NÚCŽV za účelom racionalizácie a zefektívnenia činnosti
rozpočtových a príspevkových organizácií v pôsobnosti Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu
SR. Termín zrušenia NÚCŽV bol určený ku dňu 30.6.2018 bez likvidácie, zlúčením od 1.7.2018 s
rozpočtovou organizáciou Štátnym inštitútom odborného vzdelávania (ďalej „ŠIOV“). Príkaz ministra č.
20/2018 bol zrušený následným Príkazom ministra č. 41/2018 účinným od 28.9.2018, podľa ktorého k
zrušeniu NÚCŽV a jeho zlúčeniu z rozpočtovou organizáciou ŠIOV malo dôjsť s účinnosťou od 30. 6.
2019.

7. Súd prvej inštancie prihliadol na obsah výpovede riaditeľa NÚCŽV X.. H.. O., V.., ktorý bol do funkcie
ustanovený v januári 2018 ako krížový manažér, aby na základe rozhodnutia ministerstva pripravil
NÚCŽV na zrušenie z dôvodov zefektívnenia hospodárskej činnosti. Vypovedal, že za predchádzajúceho
vedenia boli vyprodukované značné dlhy, preto boli prijaté ministerstvom racionalizačné opatrenia, ktoré
mal uviesť do praxe. Zamestnancov informoval o zrušení NÚCŽV, so žalobcom o skončení pracovného
pomeru a zrušení organizácie hovoril dvakrát. Súd vzal ďalej do úvahy výpoveď svedkyne Q.. S. Y., s
ktorou bol rovnako skončený pracovný pomer z organizačných dôvodov, ktorá uviedla, že o dôvodoch
ukončenia pracovného pomeru sa dozvedela až z výpovede, čo považovala za profesionálne a ľudské
zlyhanie manažmentu zamestnávateľa. Podľa jej stanoviska štatutár nemal kompetencie na organizačné
zmeny, ak sa tieto odvolávali na avizované zmeny v rezorte školstva. Z výpovede svedka H.. J. Š. zistil,
že pôsobil ako zástupca zamestnancov do roku 2018, kedy mala prebehnúť nová voľba zástupcu, ktorá
však neprebehla, no zamestnávateľ s ním prerokoval skončenie pracovného pomeru žalobcu. Podľa
vyjadrení svedka zamestnanci mali vedomosť, že dôjde k organizačným zmenám u zamestnávateľa v
súvislosti so zmenami v rezorte školstva, čo sa odrazilo aj v prijatej organizačnej zmene NÚCŽV.

8. Právne vec posudzoval podľa ustanovení Základných zásad Článku 1 a 2 Zákonníka práce, § 13
ods. 3 Zákonníka práce, § 63 ods. 1 písm. b/, § 62 ods. 1, 3, 7, § 74, § 77 Zákonníka práce a dospel
k záveru, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi je neplatná pre absenciu organizačnej
zmeny zamestnávateľa. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 12.3.2018, ktoré



sledovalo zníženie počtu zamestnancov za účelom zefektívnenia využívania prostriedkov verejnej
správy v nadväznosti na pripravované zmeny v rezorte školstva a na plánované zrušenie niektorých úloh
a predmetov činnosti Národného ústavu celoživotného vzdelávania vyhodnotil ako nedostatočný právny
základ, čo odôvodnil tým, že zamestnávateľ nepreukázal, aby v čase organizačnej zmeny a v čase
výpovede z pracovného pomeru došlo k zmene jeho úloh, jeho technického vybavenia alebo inej zmene,
v príčinnej súvislosti s ktorou by sa žalobca stal nadbytočným. Výpoveď bola daná žalobcovi v období,
keď ešte nebola známa definitívna podoba zmien v rezorte školstva, a zo Štatútu NÚCŽV účinného od
28. 9. 2019 nevyplývala žiadna zmena jeho úloh. Výpoveď považoval za neplatnú aj z dôvodu jej rozporu
s dobrými mravmi vzhľadom na okolnosti a spôsob ukončenia pracovného pomeru. K uvedenému súd
uviedol, že zamestnávateľ zrušil pracovné miesto žalobcu v čase, keď o organizačných zmenách na
úrovni ministerstva nebolo rozhodnuté, pretože Príkaz ministra č. 20/2018 bol účinný až od 30.4.2018 a
zamestnávateľ nepreukázal, že oboznámil žalobcu ako zamestnanca s pripravovanými organizačnými
zmenami. Pretože súd konštatoval neplatnosť skončenia pracovného pomeru z vyššie uvedených
dôvodov, nezaoberal sa skúmaním ďalších podmienok platnosti výpovede z pracovného pomeru. V
závere však dodal, že v prípade, ak H.. Š. nemal mandát na zastupovanie zamestnancov pre rok 2018
ako to tvrdil žalobca, tak potom je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že u zamestnávateľa v čase
skončenia pracovného pomeru so žalobcom nepôsobila žiadna odborová organizácia, či zamestnanecký
dôverník.

9. Vylúčenie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru na samostatné
konanie odôvodnil potrebou ďalšieho dokazovania. Nárok na náhradu trov konania v časti sporu o
určenie neplatnosti výpovede posudzoval podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP)
priznajúc plne procesnému žalobcovi náhradu vzniknutých trov. Žalovanému uložil poplatkovú povinnosť
za podanie žaloby uložil podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pretože žalobca
je v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru oslobodený od úhrady súdnych poplatkov.

10. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný uplatňujúc odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (d), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(f) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Navrhoval, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

11. Odvolateľ považoval za nesprávny a výsledkom vykonaného dokazovania nezodpovedajúci
záver súdu prvej inštancie o absencii organizačnej zmeny, ako predpokladu skončenia pracovného
pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Zamestnávateľom žalobcu nebolo ministerstvo,
ale NÚCŽV, a v konaní bola preukázaná existencia rozhodnutia zamestnávateľa žalobcu NÚCŽV o
organizačnej zmene zo dňa 12.3.2018. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynul zámer rezortu
školstva zrušiť NÚCŽV, čo vo svojom výsluchu potvrdil aj štatutárny zástupca NÚCŽV riaditeľ H..O..
Bolo plne v kompetencii riaditeľa NÚCŽV urobiť organizačné zmeny za účelom zefektívnenia fungovania
organizácie. V súlade so súdnou judikatúrou rozhodnutie o organizačnej zmene je plne v kompetencii
zamestnávateľa, a nepodlieha preskúmavaniu súdu. V priamej súvislosti s prijatou organizačnou
zmenou došlo k ukončeniu pracovného pomeru so žalobcom, pre ktorého neexistovalo už žiadne iné
voľné pracovné miesto, a zamestnávateľ ho preto nemohol ďalej zamestnávať.

12. Za zmätočný a neodôvodnený označil odvolateľ aj záver súdu o neplatnosti výpovede pre rozpor s
dobrými mravmi, keď nebolo zrejmé, v čom konkrétnom mal takýto rozpor s dobrými mravmi spočívať,
pretože v zásade súd zopakoval len skutočnosti, na ktorých založil svoj záver o tom, že neboli naplnené
podmienky pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom z organizačných dôvodov. H.. O. vypovedal,
že k zmenám vo vedení NÚCŽV a jeho ustanoveniu do funkcie riaditeľa došlo práve z dôvodu, že NÚCŽV
mal byť zrušený, zamestnancov o dôvodoch skončenia pracovného pomeru informoval. Uvedené vo
výpovedi potvrdil aj H.. Š.. Odvolateľ zdôraznil, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou
základného práva na súdnu ochranu, no v rozsudku absentujú právne preskúmateľné argumenty, na
podklade ktorých súd dospel k svojmu názoru.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu hodnotil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako správne, zastával
názor, že žalovaný si nechce priznať, že výpoveď z pracovného pomeru je závažným zásahom



do postavenia každého zamestnanca. Za nesprávny považoval názor žalovaného, aby o štruktúre
žalovaného, či náplni jeho pracovnej činnosti mal rozhodovať štatutár, ako keby tu neexistoval platný
štatút žalovaného. Považoval za nemravné, ak sa zamestnancom odoberajú pohyblivé zložky mzdy,
aby títo boli poškodení pri určení prislúchajúceho odstupného v súvislosti s výpoveďou z pracovného
pomeru. Považoval za nemravné zníženie stavu zamestnancov zo štyroch na jedného a ešte v priebehu
plynutia výpovednej lehoty zlikvidovanie priestorov pracoviska tak, že bolo znemožnené vykonávať
prácu do skončenia výpovednej lehoty. Žalovaný výpovede z pracovného pomeru so zamestnancami
neprerokoval, chcel túto skutočnosť zhojiť prejednaním výpovede so zástupcom zamestnancov, a preto
je neopodstatnené akékoľvek poukazovanie žalovaného na obsah svedeckej výpovede štatutára a H..
Š.. Odlišné skutočnosti totiž vo svojej výpovedi uvádzala svedkyňa Q.. S. Y..

14. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na všetkých svojich doterajších tvrdeniach poukazujúc na to,
že žalobcom vyzdvihované svedectvo Q.. S. Y. je motivované tým, že táto sama podala žalobu proti
žalovanému o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru.

15. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

16. Skôr, než odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa prípustnosťou
podaného opravného prostriedku zo strany žalovaného. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie
rozhodoval tak vo veci samej tj o právnych pomeroch strán sporu z pracovného vzťahu, ako aj o
procesných právach strán a procesnom postupe súdu (trovy konania, súdny poplatok, vylúčenie veci na
samostatné konanie), o ktorých sa rozhoduje formou uznesenia. Odvolanie sa dotýkalo aj výroku, ktorým
súd vylúčil na samostatné prejednanie sporu konanie o náhrade mzdy súvisiace s neplatným skončením
pracovného pomeru. Uvedené rozhodnutie v zmysle § 166 ods. 2 CSP sa týka procesného postupu súdu
v konaní, teda má charakter procesného rozhodnutia a túto procesnú povahu nestráca ani v prípade,
ak je súčasťou výroku meritórneho rozsudku. Proti tejto forme súdneho rozhodnutia v zásade odvolanie
prípustné nie je (§ 355 ods. 2 CSP). Pripúšťa sa len v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne uvedené v § 357
CSP. Uznesenie o vylúčení veci na samostatné konanie nespadá medzi uznesenia voči ktorým zákon
pripúšťa odvolanie. Odvolací súd nezistil ani naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 2 CSP,
keď právoplatné uznesenie súdu, ktorým bol vylúčený nárok na náhradu mzdy na samostatné konanie,
nemá žiaden vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Nárok na náhradu mzdy predstavuje samostatné právo
žalobcu, so samostatným skutkovým základom, ktorého prejednanie je síce závislé na rozhodnutí o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale je spôsobilé byť samostatným predmetom konania, preto
nemá ani povahu závislého výroku podľa § 367, § 379 CSP, teda nie je odvolaním vo veci samej dotknutý.
Vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie bolo podané proti uzneseniu, proti ktorému zákon odvolanie
nepripúšťa, a nebola zistená ani vada uznesenia majúca vplyv na vec samú, odvolací súd odvolanie
proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania odmietol ako neprípustné podľa § 386 písm. c/ CSP.

17. V ostatnom rozsahu bolo odvolanie žalovaného prejednané ako podané včas a oprávnenou osobou
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v
zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrário, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a § 380 CSP, z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je odvolací súd viazaný podľa § 380 ods. 1 CSP dospejúc k
záveru, že odvolanie je dôvodné.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi
jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo
na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej
lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý a navrhovať
dôkazy a vyjadrovať sa k ním, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí,
zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany
súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či právo na jeho preskúmanie. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).



19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná mandukčná
povinnosť súdu a pod.). V súlade so zjednocujúcim stanoviskom Najvyššieho súdu SR publikovaným
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. R 2/2016, za inú vadu konania sa považuje aj
nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

20. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami prednesené, prípadne
nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti,
ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd
prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

21. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

22. Odvolacie dôvody boli v danom prípade naplnené. Záver súdu prvej inštancie, že skončenie
pracovného pomeru so žalovaným z dôvodu organizačných zmien bolo v rozpore s dobrými
mravmi a súčasne, že žiadne organizačné zmeny u zamestnávateľa neprebehli, odporuje skutkovým
zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania, a rozsudok je pre rozpornosť argumentov a
nedostatok dôvodov zaťažený vadou zmätočnosti a nepreskúmateľnosti. Svojím procesným postupom
a rozhodnutím súd znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
nevykonal navrhované dôkazy, ktoré nedostatky nemožno napraviť v odvolacom konaní, preto bolo jeho
rozhodnutie zrušené podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP.

23. Súd prvej inštancie správne skúmal splnenie predpokladov použitia výpovedného dôvodu podľa § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorým je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca
a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, poukazujúc na
to, že len také rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré sleduje zmenu úloh
zamestnávateľa, technického vybavenia a zníženia počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia
efektívnosti práce, predstavuje právny základ pre výpoveď danú zamestnancovi z organizačných
dôvodov. Správne tiež konštatoval, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nemá
povahu právneho úkonu, preto nie je predmetom posudzovania platnosti alebo neplatnosti tohto
rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že zamestnávateľ žalobcu prijal rozhodnutie
o organizačnej zmene dňa 12.3.2018 sledujúc zníženie počtu zamestnancov za účelom zefektívnenia
využívania prostriedkov verejnej správy v nadväznosti na pripravované zmeny v rezorte školstva, a mal
preukázanú existenciu Príkazu ministra č. 20/2018 účinného od 30.4.2018 a následne Príkazu ministra
č. 41/2018 účinného od 28.9.2018, ktoré sa dotýkali zrušenia zamestnávateľa žalobcu Národného
ústavu celoživotného vzdelávania. NÚCŽV mal byť pôvodne zrušený dňom 30.6.2018, napokon k jeho
zrušeniu došlo k 30.6.2019 bez likvidácie zlúčením od 1.7.2019 so Štátnym inštitútom odborného
vzdelávania. Nezrozumiteľný je preto záver súdu, že zamestnávateľ žalobcu nemal dostatočný právny
základ pre výpoveď danú žalobcovi z organizačných dôvodov. Preukázateľne rozhodnutím prijatým
zo dňa 12.3.2018 kompetentnou osobou H.. O., štatutárnym orgánom zamestnávateľa, došlo k takej
organizačnej zmene, ktorej výsledkom bolo okrem iného zrušenie pracovného miesta žalobcu, a z
Príkazov ministerstva č. 20/2018 a č. 41/2018 vyplývalo, že prijatá organizačná zmena reaguje priamo
na predstavy ministerstva o spôsobe riadenia rezortu a o budúcnosti NÚCŽV v jeho riadiacej pôsobnosti,



teda nie je samoúčelným konaním zamestnávateľa žalobcu. Ak bolo zrejmé, že ministerstvo reálne
pripravuje zmeny vo svojej pôsobnosti priamo sa dotýkajúce zamestnávateľa žalobcu NÚCŽV, ktorú
organizáciu plánovalo zrušiť a jej úlohy presunúť na iný orgán, bolo vecou riadiaceho orgánu NÚCŽV tj
riaditeľa H.. O., aby sa s týmto zámerom vysporiadal pri prijímaných organizačných opatreniach. V tomto
kontexte úvahy súdu o tom, že zamestnávateľ si počínal v rozpore s dobrými mravmi, ak ukončil pracovný
pomer so žalobcom vyznievajú ako nepodložené. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene
zo dňa 12.3.2018 totiž obsahovo, časovo a logicky nadväzuje na zámery ministerstva, prezentované v
Príkaze ministra č. 20/2018 účinného odo dňa 30.4.2018 a Príkaze ministra č. 41/2018 účinného odo
dňa 28. 9. 2018, teda je potvrdená reálna existencia dôvodov, pre ktoré došlo k zrušeniu pracovného
miesta žalobcu, a ktoré smerovali k zvyšovaniu efektívnosti verejnej správy. Nebolo nevyhnutné, aby
žalobca bol pre zamestnávateľa nadbytočným už v dobe podania výpovede (porovnaj NS SR sp.zn.
4Cdo/102/2009), preto nie je podstatné, či k zrušeniu zamestnávateľa alebo účinnosti Príkazov ministra
došlo v neskoršom období. Podstatná je len existencia organizačnej zmeny pred daním výpovede,
ktorá zjavne odrážala reálne zámery nadriadeného orgánu-ministerstva. Nemožno tiež zistiť, na akých
úvahách založil súd svoj názor, že ak zamestnanec nie je oboznámený s organizačnými zmenami,
tak je skončenie pracovného pomeru neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Súd sa nevyjadril v čom
nachádzal takú intenzitu porušenia etiky pracovnoprávnych vzťahov, aby to bolo možné hodnotiť ako
odporujúce dobrým mravom. Pritom z výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 18.1.2019 (č.l. 80 spisu)
vyplýva, že žalobca sa s riaditeľom žalovaného o organizačných zmenách zhováral a mal o nich
vedomosť. Právna úprava nehovorí o spôsobe, akým má byť informovaný zamestnanec o rozhodnutí
zamestnávateľa, a v zásade postačuje, ak sa oboznámi s rozhodnutím o organizačnej zmene až vo
výpovedi z pracovného pomeru. Podstatné je, aby tieto informácie boli skutkovo vymedzené, a aby tu
bola preukázateľná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou zmenou.
Zrušenie pracovného miesta žalobcu malo nepochybne za následok jeho nadbytočnosť, čo viedlo ku
skončeniu pracovného pomer.

24. Ukončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť nie je podmienené
absolútnym znížením celkového počtu zamestnancov, môže k nemu dôjsť aj pri jeho zvyšovaní. Pre
zamestnávateľa nie je dôležitý len počet zamestnancov, ale aj ich celková skladba z hľadiska profesií a
kvalifikácie. Nie je dokonca vylúčené, aby zamestnávateľ pri nedostatku zamestnancov určitej profesie
alebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové pracovné pomery, a tým zvyšoval počet
zamestnancov, a súčasne aby mal nadbytok zamestnancov iných povolaní alebo na inom úseku
pracovnej činnosti. Rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane
nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť písomne. Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený, pokiaľ
ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí. Aj v prípade, ak pracovnú činnosť
rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná, vykonáva viacero zamestnancov,
o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne sám a ani
súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať, súd však skúma, či boli splnené ostatné
podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod. Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena
realizovala práve v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď, musí však byť o nej určeným spôsobom
rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku jej realizácie
stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami
v úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, alebo
musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré má zabezpečiť efektívnosť práce.
Výpovedný dôvod by nebol daný, ak by u zamestnávateľa na určitom pracovisku síce prebiehali vnútorné
organizačné zmeny, avšak zamestnávateľ by pracovný pomer chcel skončiť so zamestnancom na úplne
odlišnom pracovisku alebo so zamestnancom vykonávajúcim práce, ktoré s týmito zmenami nesúvisia.
Zamestnávateľ nemôže tento výpovedný dôvod použiť ani v takom prípade, ak nadbytočnosť nevznikla
v dôsledku vnútorných organizačných zmien u zamestnávateľa, ale v príčinnej súvislosti s uzavieraním
pracovných pomerov s novými zamestnancami. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď z dôvodu
uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nesmie počas dvoch mesiacov po skončení
pracovného pomeru s takýmto zamestnancom znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať na toto
pracovné miesto iného zamestnanca ako to stanovuje ustanovenie § 61 ods. 3 ZP (v znení účinnom ku
dňu dania výpovede žalobcovi).

25. V zmysle štatútu Národného ústavu celoživotného vzdelávania niet pochýb, že ide o príspevkovú
organizáciu ministerstva školstva s právnou subjektivitou, zriadenú ministerstvom, ktorej činnosť riadil,
a za ktorú zodpovedal riaditeľ, ako jej štatutárny orgán. V danom prípade nie je sporné, že organizačná



zmena zamestnávateľa žalobcu bola prijatá 12.3.2018 pred ukončením pracovného pomeru so
žalobcom, z ktorej organizačnej zmeny bolo zrejmé, že sa jedná o reštrukturalizáciu zamestnávateľa,
čo malo za následok zrušenie pracovného miesta žalobcu. Tak, ako v súkromnoprávnych vzťahoch
v trhovom hospodárstve súkromné firmy reagujú na situáciu na trhu práce, rovnako tak rozpočtové,
príspevkové a iné štátne organizácie ako orgány verejnej moci nevyhnutne reagujú na situáciu súvisiacu
s hospodárením štátu. Súd skúma len existenciu organizačnej zmeny, a posudzuje, či sa nejednalo
o predstierané, či účelové konanie zamestnávateľa, na ktorú nekalosť však v danom prípade niet
dôvodu usudzovať. Nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi realizáciu právomoci
riaditeľa NÚCŽV, ktorý reagoval na preukázateľne existujúce zámery zriaďovateľskej inštitúcie -
ministerstva o zrušení NÚCŽV. Príkaz ministra formálne dosvedčoval existenciu plánov, pokynov
ministerstva, ale sám o sebe nebol predpokladom skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Takým
predpokladom bola len organizačná zmena prijatá zamestnávateľom dňa 12. 3. 2018. Rozhodnutie
o organizačnej zmene nadväzovalo na stanovisko zriaďovateľa - ministerstva, v ktorého kompetencii
je určovať podriadeným orgánom úlohy, a niet pochybností, že zámerom ministerstva bolo zrušenie
zamestnávateľa žalobcu, čo dokazujú nielen Príkazy ministra č. 20/2018 a následne č. 41/2018,
ale aj reálne ukončenie činnosti NÚCŽV. V kontexte ukončenia pracovného pomeru so žalobcom,
ktorého zamestnávateľom nebolo ministerstvo, ale NÚCŽV, bolo bez právneho významu, či a v
ktorom období bol príkaz ministerstva vydaný, ak niet pochýb, že tvrdenia zamestnávateľa žalobcu, že
organizačnou zmenou reagoval na pokyny svojho nadriadeného orgánu, sú pravdivé. Je vo výlučnej
kompetencii dotknutej podriadenej organizácie ministerstva, v danom prípade zamestnávateľa žalobcu,
akým spôsobom pokyny svojho nadriadeného orgánu - zriaďovateľa realizoval, či to bolo zmenou
pracovných úloh, znížením počtu zamestnancov, zrušením pracoviska, zlúčením pracoviska s iným,
keďže organizačná zmena predstavuje realizáciu výlučných kompetencií zamestnávateľa, ktoré súd
nepreskúmava. Pokiaľ zamestnávateľovi prináleží výlučná kompetencia rozhodovať o spôsobe svojej
vnútornej organizácie, nemôže do tohto vnútorného rozhodovacieho procesu vstupovať súd, ak zákon
takú možnosť nepredpokladá, a hodnotiť organizačné zmeny ako nedostatočný základ pre skončenie
pracovného pomeru, ak v priamej súvislosti s nimi sa stal zamestnanec nadbytočným. V konkrétnom
prípade bolo nepodstatné, či došlo alebo nedošlo k obsahovej zmene činnosti zamestnávateľa ako
vyplýval z jeho štatútu, ak cieľom organizačných zmien bolo utlmenie (zánik) činnosti zamestnávateľa,
ktorý sledovaný cieľ v konaní nebol ničím spochybnený. Prijatá organizačná zmena zo dňa 12. 3.
2018 bola teda kvalifikovaným, zákonu aj dobrým mravom zodpovedajúcim dôvodom na ukončenie
pracovného pomeru so žalobcom v čase dania výpovede.

26. Podľa § 74 veta prvá Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov,
inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. K uvedenému predpokladu
platného skončenia pracovného pomeru so žalobcom súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na
právne posúdenie veci, sa ďalšími predpokladmi skončenia pracovného pomeru nezaoberal, no ak
H.. Š. ako zamestnanecký dôverník túto funkciu nevykonával, tak by vychádzal zo skutočnosti, že u
zamestnávateľa žalobcu nepôsobila odborová organizácia resp. zamestnanecký dôverník.

27. Splnenie podmienky vyžadovanej § 74 Zákonníka práce prichádza do úvahy len v prípade, ak u
zamestnávateľa pôsobí zástupca zamestnancov. Pretože súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho
ustálenia skutkového stavu veci a právneho posúdenia neplatnosti výpovede založiac svoj názor na
závere o nedostatkoch organizačných zmien a konania zamestnávateľa v rozpore s dobrými mravmi,
nezaoberal sa splnením tejto ani ďalších podmienok platnosti výpovede, resp. k nim nevykonával
žiadne dokazovanie a z vykonaného dokazovania nevyvodil žiadne skutkové závery, ktoré by následne
právne vyhodnotil. Súd sa nevysporiadal ani s tvrdeniami žalobcu, že výpoveď mala byť doručená v
jednej obálke pre troch zamestnancov. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vychádzajúc z právnych
záverov odvolacieho súdu vyslovených v uvedenom uznesení bude venovať náležitú pozornosť splneniu
ostatných formálnych a hmotnoprávnych predpokladov skončenia pracovného pomeru so žalobcom (§
38, § 61, § 63, § 74 Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania výpovede), zaujmúc stanovisko k
tým sporným otázkam skončenia pracovného pomeru, ktoré mu vyplynú z dokazovania. V opätovnom
rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne tiež o trovách celého konania vrátane trov
odvolacieho konania.



28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).