Štátny inštitút odborného vzdelávania


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoPr/4/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7218207291
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7218207291.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu
JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom D. XXX/
X, E., proti žalovanému: Štátny inštitút odborného vzdelávania, so sídlom Bellova 3277/54A, Bratislava,
IČO: 173 148 52, zastúpený Advokátskou kanceláriou Cibík Legal, s.r.o., so sídlom Seberíniho 6C,
Bratislava, IČO: 54 256 160, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 10.
novembra 2021 č.k. 41Cpr/35/2018-363

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e výrok rozsudku o zamietnutí žaloby.

M e n í výrok rozsudku o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovanému priznáva nárok na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 2CoPr/6/2019 proti
žalobcovi v rozsahu 10 %.

Z r u š u j e výrok rozsudku o náhrade trov konania štátu.

P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu
10 %.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvej inštancie zamietol žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou danou
žalobcovi právnym predchodcom žalovaného Národným inštitútom celoživotného vzdelávania so sídlom
v Bratislave (NÚCŽV) listom zo dňa 28.3.2018 z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce (ZP), že na základe rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 12.3.2018 bolo
zrušené jeho pracovné miesto vedúceho regionálneho pracoviska v Košiciach od 1.4.2018, pričom
zamestnávateľ nemá pre žalobcu inú vhodnú prácu a nie je ho možné ďalej zamestnávať. Pracovný
pomer sa mal skončiť uplynutím výpovednej lehoty k 30.6.2018. Súd považoval za preukázané splnenie
hmotnoprávnych i formálnych podmienok výpovede, keď zistil existenciu organizačnej zmeny, ktorá
mala za následok zrušenie pracovného miesta žalobcu a jeho nadbytočnosť, a nemal pochybnosti o
existencii príčinnej súvislosti medzi touto organizačnou zmenou a následnou nadbytočnosťou žalobcu.
Konštatoval, že výpoveď zo dňa 28.3.2018 bola urobená v písomnej forme, riadne odôvodnená a
žalobcovi doručená do vlastných rúk, keď bolo zistené splnenie ponukovej povinnosti i prerokovanie
výpovede so zástupcom zamestnancov.

Obsahom potvrdenia o doručení zásielky č. 20156632 v súdnom spise na č.l. 108 mal preukázanú
nedôvodnosť námietok žalobcu o absencii riadneho doručenia výpovede, keď podľa doloženého
listinného dôkazu bola žalobcovi ako i ďalším dvom zamestnancom (C. C., F. B.) doručená poštovým



kuriérom zásielka - výpoveď z pracovného pomeru, ktorej prevzatie do vlastných rúk žalobca potvrdil
svojím podpisom 29.3.2018 o 11.08 hod.. Vychádzajúc z obrany žalobcu, že ukončenie pracovného
pomeru odporuje dobrým mravom a je účelovým postup zamestnávateľa, lebo v čase, keď mu bola daná
výpoveď z pracovného pomeru v skutočnosti nedošlo k organizačným zmenám v rezorte školstva, v
nadväznosti na ktoré mala byť prijatá organizačná zmena u jeho zamestnávateľa, súd prvej inštancie
skúmal splnenie predpokladov použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, a teda
existenciu organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi organizačnou
zmenou a takto vzniknutou nadbytočnosťou, poukazujúc na to, že len také rozhodnutie o organizačných
zmenách, ktoré sleduje zmenu úloh, technického vybavenia a zníženia počtu zamestnancov za účelom
zvýšenia efektívnosti práce predstavuje právny základ pre výpoveď danú z organizačných dôvodov.

V konaní mal zistené, že právny predchodca žalovaného NÚCŽV bol príspevkovou organizáciou
ministerstva školstva, s právnou subjektivitou, zriadenou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu
SR (aj len „ministerstvo“) zriaďovacou listinou ku dňu 31.10.1990 a plniacou úlohy v oblasti celoživotného
vzdelávania a celoživotného poradenstva, ako vyplývalo zo štatútu schválenému zriaďovateľom. Z
rozhodnutia pôvodného zamestnávateľa žalobcu NÚCŽV o organizačnej zmene zo dňa 12.3.2018 súd
zistil, že s súčinnosťou od 1.4.2018 bolo zrušených 9 pracovných miest regionálneho pracoviska
v Košiciach, vrátane pracovného miesta žalobcu - vedúci regionálneho pracoviska. Z odôvodnenia
organizačnej zmeny vyplývalo, že reaguje na zmeny pripravované v rezorte ministerstva školstva,
plánované zrušenie niektorých úloh a zefektívnenia a využívania prostriedkov verejnej správy v NÚCŽV.
Z príkazu ministra č. 20/2018, ktorý mal byť účinný od 30.4.2018 súdu vyplynulo, že stanovoval
postup pri zrušení príspevkovej organizácie NÚCŽV za účelom racionalizácie a zefektívnenia činnosti
rozpočtových a príspevkových organizácií v pôsobnosti Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu
SR. Termín zrušenia NÚCŽV bol určený ku dňu 30.6.2018 bez likvidácie zlúčením od 1.7.2018 s
rozpočtovou organizáciou Štátnym inštitútom odborného vzdelávania (ďalej ŠIOV). Príkaz ministra č.
20/2018 bol následne zrušený príkazom ministra č. 41/2018, účinným od 28.9.2018, podľa ktorého
k zrušeniu NÚCŽV a jeho zlúčeniu s rozpočtovou organizáciou ŠIOV malo dôjsť s účinnosťou od
30.6.2019. Na základe tohto rozhodnutia zriaďovateľa, sa pôvodný zamestnávateľ žalobcu NÚCŽV
zrušil bez likvidácie zlúčením so Štátnym inštitútom všeobecného vzdelávania, na ktorého prešli práva a
povinnosti z pracovnoprávnych sporov a stal sa právnym nástupcom pôvodného žalovaného, s ktorým
sú ďalej pokračoval v konaní. Pri rozhodnutí súd prvej inštancie vzal do úvahy závery odvolacieho súdu
v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 18.9.2020 sp. zn.2CoPr/6/2019, že existujúce dôkazy preukazovali
organizačnú zmenu zo dňa 12.3.2018 u zamestnávateľa žalobcu, ktorá bola kvalifikovaným dôvodom
na ukončenie pracovného pomeru v čase dania výpovede.

Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa
12.3.2018 bolo prijaté na to kompetentnou osobou A. G., štatutárnym orgánom zamestnávateľa a
výsledkom tejto organizačnej zmeny bolo okrem iného zrušenie pracovného miesta žalobcu, pričom
príkazy ministerstva č. 20/2018 a následne č. 41/2018 potvrdzovali, že táto organizačná zmena
reaguje priamo na predstavy ministerstva školstva o spôsobe riadenia rezortu, budúcnosti NÚCŽV,
a nejedná sa o zastierané, či samoúčelné konanie zamestnávateľa. Pokiaľ zamestnávateľ žalovaného
reagoval na preukázateľne existujúce zámery jeho zriaďovateľa, jeho konanie nemožno považovať za
postup v rozpore s dobrými mravmi, keď bolo už na úvahe riaditeľa NÚCŽV ako štatutárneho orgánu
zamestnávateľa, akým spôsobom splní pokyny svojho nadriadeného, t.j. ministerstva školstva, teda či
zmenou pracovných úloh, znížením počtu zamestnancov, zrušením pracoviska, zlúčením pracoviska s
iným, keďže organizačná zmena predstavuje realizáciu výlučných kompetencií zamestnávateľa, ktorú
súd nepreskúmava. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 12.3.2018, ktoré bolo
podkladom pre ukončenie pracovného pomeru so žalobcom, obsahovo a časovo nadväzovalo na
zámery ministerstva vyplývajúce z príkazu č. 20/2018 účinného od 30.4.2018. Nebolo nevyhnutné,
aby žalobca bol pre zamestnávateľa nadbytočným už v dobe podania výpovede, preto nebolo ani
významné, že k zrušeniu zamestnávateľa alebo účinnosti príkazu ministra došlo v neskoršom období,
keď podstatná bola len existencia organizačnej zmeny pred daním výpovede zjavne odrážajúca reálne
potvrdené zámery nadriadeného orgánu - ministerstva. V dôsledku tohto rozhodnutia o organizačnej
zmene sa žalobca stal nadbytočným, čo bolo v príčinnej súvislosti so zámerom, organizačnou zmenou,
spočívajúcou v efektívnosti jeho činnosti pri plnení úloh, pri nakladaní s finančnými prostriedkami,
ktoré prirodzene zahŕňajú aj náklady na odmeňovanie zamestnancov. Cieľom organizačnej zmeny bolo



zníženie stavu zamestnancov z dôvodu utlmenia a zániku činnosti zamestnávateľa, čoho dôkazom
napokon je aj zrušenie NÚCŽV. Súd mal preukázané, že zamestnávateľ žalobcu nedisponoval v čase
dania výpovede žiadnym voľným pracovným miestom v mieste pracoviska žalobcu, ktoré by mohol
žalobcovi ponúknuť, a ani žalobca takú okolnosť netvrdil. Súd preto považoval za splnenú tiež ponukovú
povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 ZP. V časti námietok žalobcu, že nemal vedomosť o organizačných
zmenách, poukázal na samotné tvrdenia žalobcu na pojednávaní zo dňa 18.1.2019, z ktorých vyplynulo,
že žalobca komunikoval s vtedajším štatutárom žalovaného (A. G.) o organizačných zmenách, mal o
nich vedomosť, a súd poukázal aj na to, že právna úprava s informovaním o organizačných zmenách
nespája platnosť či neplatnosť pracovného pomeru, ale v zásade postačuje, ak sa zamestnanec
oboznámi s rozhodnutím o organizačnej zmene až vo výpovedí z pracovného pomeru. Žiadosťou o
prerokovanie skončenia pracovného pomeru a odpoveďou A. H. I. ako zástupcu zamestnancov mal
potvrdené tiež prerokovanie skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 ZP. Konštatoval, že A. I.
bol zvolený za zamestnaneckého dôverníka na volebné obdobie do roku 2018, no v zmysle výkladu
§ 255 ods. 1 Zákonníka práce ustálil, že u zamestnávateľa žalobcu pôsobil aj v ďalšom období v
roku 2018, keďže iný zástupca zvolený nebol a s týmto A. I. zamestnávateľ prerokovával aj ďalšie
výhody pre zamestnancov v roku 2017 na roky 2018, ako mu to osvedčovala dohoda z decembra
2017 medzi právnym predchodcom žalovaného a A. I. upravujúca podmienky na vyplatenie odstupného
a odchodného zamestnancov. Súčasne konštatoval, že pokiaľ by A. H. I. nebol v čase dania výpovede
žalobcu zamestnaneckým dôverníkom a z konania vyplýva, že žiadna iná osoba, ako zástupca
zamestnancov v organizácii právneho predchodcu žalovaného nepôsobila, za takýchto okolností by sa
ani nevyžadovalo prerokovanie výpovede. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP
vychádzajúc z toho, že žalobca bol v konaní plne neúspešný, preto priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % žalovanému.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s návrhom, aby súd zmenil napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie a jeho žalobe vyhovel alebo rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody vymedzené § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP.
Namietal nesprávnosť doručenia výpovede dôvodiac, že pokiaľ aj bola doložená kópia potvrdenia o
doručení zásielky zo dňa 29.3.2018, nie je jednoznačné, že išlo o doručenie do vlastných rúk a že išlo o
výpoveď z pracovného pomeru. Zopakoval námietky o účelovom konaní zamestnávateľa pri ukončení
pracovného pomeru tvrdiac neexistenciu organizačných zmien v čase dania výpovede, o čom mala
svedčiť listina zo dňa 22.3.2018 podpísaná štatutárom NÚCŽV J. G., v ktorom liste zamestnávateľa
reagujúcom na požiadavku žalobcu na vrátenie osobného príplatku, A. G. okrem iného uviedol, že o
pripravovaných zmenách v organizácii NÚCŽV pre nepriaznivú ekonomickú situáciu ho budú informovať,
z čoho odvolateľ vyvodzoval, že v uvedenom čase neexitovalo rozhodnutie o organizačnej zmene
datované dňom 12.3.2018. Uviedol, že vo svojich podaniach i vyjadreniach na pojednávaní opakovane
navrhoval vykonanie dôkazov, ktoré sa týkali organizačného poriadku a štatútu NÚCŽV, registratúrnych
záznamov, ku ktorým súd neprihliadal, a ktoré mali nasvedčovať účelovosti konania zamestnávatelia v
súvislosti s organizačnými zmenami, ktoré mali viesť k zrušeniu organizácie, a mali preukazovať, že
celý postup zamestnávateľa je porušením aspektu dobrých mravov. Považoval za nesprávne, ak súd
nevyhovel jeho návrhu na opakovanie výsluchu A. I.. Tvrdil, že pokiaľ s A. I. bol ukončený pracovný
pomer až v neskoršom období dohodou, o ktorú žiadal aj žalobca ešte pred daním výpovede, ale
nebolo mu vyhovené, považoval to za diskriminačný postup zamestnávateľa. V tejto súvislosti považoval
za významný dôkaz, ktorý súd prvej inštancie nevykonal, výpis súdu z registra Sociálnej poisťovne
o dobe zamestnania a základe príjmu A. I., ktorý výpis potvrdzoval, že A. I. skončil pracovný pomer
s NÚCŽV k neskoršiemu dátumu, dohodou a získal aj odchodné. Pre absenciu slovného vyjadrenia
„nadbytočnosť“, považoval výpoveď z pracovného pomeru za neurčitú, dôvodiac tiež tým, že táto
mu mala byť daná podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Spochybňoval oprávnenie štatutára
žalobcu A. G. na rušenie aktivít NÚCŽV bez zmeny štatútu a súčasne viedol polemiku o včasnosti
podania odvolania žalovaným proti predchádzajúcemu vyhovujúcemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
V doplňujúcom podaní k odvolaniu (súdu doručené v odvolacej lehote spolu s odvolaním), zopakoval
svoje výhrady voči procesu doručovania výpovede, postupu zamestnávateľa pri ukončení pracovného
pomeru, nerovnaké zaobchádzanie v pomere k A. I., ktorý získal odstupné aj odchodné, považoval za
pochybenie súdu, ak nezopakoval výsluch svedka A. I. a nezisťoval, akí zamestnanci ostali pracovať
v ŠIOV, ktorý sa stal právnym nástupcom jeho bývalého zamestnávateľa.



Žalovaný výhrady odvolateľa hodnotil ako neopodstatnené uvádzajúc, že súd nevykonal len tie
dôkazy navrhnuté žalobcom, ktoré nemali vplyv na merito veci, postup zamestnávateľa pri skončení
pracovného pomeru so žalobcom nemožno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, lebo
bolo vykonané v dôsledku preukázateľných organizačných zmien a nadbytočnosti žalobcu, pri ukončení
pracovného pomeru so žalobcom žalovaný nemal možnosť ho naďalej zamestnávať, ani žiadne ďalšie
pracovné miesto vytvorené nebolo, sám žalobca mal záujem o ukončenie pracovného pomeru, len iným
spôsobom, a v tomto smere je nevýznamné ako bolo postupovanému voči A. I.. Zdôraznil, že žalobca
sám potvrdil, že výpoveď z pracovného pomeru prevzal, táto skutočnosť bola potvrdená jeho podpisom
na listine poštového kuriéra, preto výpoveď danú žalobcovi považoval za platnú a žiadal rozsudok ako
vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu vzniknutých trov.

Z odvolacej repliky žalobcu vyplýva, že považuje za selektívny a odporujúci dobrým mravom postup
zamestnávateľa, ktorý dal žalobcovi výpoveď avšak s iným zamestnancom skončil pracovný pomer
dohodou, pričom rozsah pracovnej odmeny A. I. spochybňuje dôveryhodnosť jeho výpovede i výpovede
štatutára A. G.. Opätovne vyjadril nesúhlas s postupom súdu, ktorý nezopakoval výsluch svedkov,
keď považoval za podstatné, že pri ukončením pracovného pomeru výpoveďou mu bolo priznané len
odchodné, nie už však odstupné, ktoré však bolo vyplatené A. I., u ktorého bola aplikovaná dohoda, čo
potvrdzoval aj výpis z registra Sociálnej poisťovne. Naďalej zotrval na tvrdeniach o neúčinnosti doručenia
výpovede z pracovného pomeru, a zopakoval, že zamestnávateľ mal postupovať podľa § 63 ods. 1
písm. a) ZP, keď zefektívnenie činnosti v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP bolo len zastieraním skutočnej
podstaty organizačných zmien.

Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že výsledok lustrácie z registra Sociálnej poisťovne A. H. I. o
jeho príjmoch, nemá vplyv na predmet posudzovania platnosti výpovede žalobcu z pracovného pomeru.
Zdôraznil, že žalobca prevzal zásielku do vlastných rúk, čo sám potvrdil a týmto nastávajú aj v zmysle
ustálenej judikatúry súdov s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/218/2007 právne
dôsledky doručenia podľa § 38 ods. 1 ZP. Poukázal na výsledky dokazovania, ktoré potvrdili organizačné
zmeny v inštitúcii právneho predchodcu žalovaného, nemožnosť zamestnávateľa ďalej zamestnávať
žalobcu, pričom ustanovenia Zákonníka práce dávajú zamestnávateľovi právo na regulovanie počtu
svojich zamestnancov v rozsahu, ktorý zodpovedá jeho potrebám, ktoré rozhodnutie o výbere
zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer súd nepreskúmava. V konaní bola
obsahom listinných dôkazov, ako aj výpoveďami štatutárneho zástupcu zamestnávateľa i svedka A.
I. potvrdené riadne prerokovanie ukončenia pracovného pomeru so žalobcom a splnenie všetkých
podmienok platného skončenia pracovného pomeru.

Žalobca vo svojom ďalšom podaní opakovane označil rozhodnutie o organizačnej zmene za účelové,
ktoré ani nebolo prijaté v rozhodnom čase 12.3.2018 a vyjadril nesúhlas s postupom zamestnávateľa,
ktorý podľa neho zvýhodnil A. I. pri ukončení pracovného pomeru vyplatením vyššieho odstupného, lebo
s ním skončil pracovný pomer dohodou.

Krajský súd v Košiciach prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.
1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov dospejúc k záveru, že vo výroku vo veci samej, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na
vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, je rozsudok vecne správny, preto ho odvolací súd
potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 CSP. V ostatnom rozsahu výrokov o náhrade trov konania strán a štátu,
odvolací súd konštatoval nesprávnosť skutkových zistení a právneho posúdenia veci, preto v zhode s
§ 388 CSP výrok o náhrade trov konania strán sporu zmenil tak, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku
a podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil výrok o náhrade trov štátu.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 7. decembra 2022 v pojednávacej
miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli
zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli krajského súdu v súlade § 219 ods. 3 CSP.



Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (h).

V spornej otázke platnosti skončenia pracovného pomeru so žalobcom odvolací súd nezistil naplnenie
žiadneho z odvolacích dôvodov, pretože súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom
rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané
dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny
záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv a ani iná vada. ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok v zamietavom výroku ako vecne správny
potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a na
zdôraznenie jeho správnosti k odvolacím námietkam žalobcu uvádza:

Listina o výpovedi bez pochybností vymedzuje ako dôvody skončenia pracovného pomeru so žalobcom
rozhodnutie o organizačnej zmene z 12.3.2018, ktorou došlo k zníženiu počtu zamestnancov, a
v spojitosti s ktorou bolo jeho pracovné miesto zrušené, zamestnávateľ nemal pre neho inú vhodnú
prácu a nemohol ho zamestnávať, t.j. žalobca sa stal nadbytočným ako to predpokladá hmotnoprávna
úprava v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Samotná absencia pojmu „nadbytočnosť“ nečiní takú
výpoveď neurčitým, či nezrozumiteľným právny úkonom, keď z jej obsahu je zrejmé na základe akých
skutočností, a z akého zákonného dôvodu sa pracovný pomer končí. O dôvodoch výpovede nemal
napokon pochybnosti ani žalobca, ktorý svoju obranu založil najmä na popieraní organizačnej zmeny
tvrdiac, že také rozhodnutie zamestnávateľa zo dňa 12.3.2018 neexistovalo. Tento jeho názor bol
však vyvrátený obsahom vykonaného dokazovania, že organizačná zmena bola prijatá pre pracovisko
žalobcu v Košiciach 12.3.2018 pred ukončením pracovného pomeru so žalobcom jeho zamestnávateľom
NÚCŽV, ako príspevkovou organizáciou ministerstva školstva, ktorej činnosť riadil, a za ktorú zodpovedal
jej riaditeľ A. G. ako štatutárny orgán. Z rozhodnutia o organizačnej zmene bolo zrejmé, že sa jedná
o reštrukturalizáciu zamestnávateľa, čo malo za následok zrušenie pracovného miesta žalobcu. Tak,
ako v súkromnoprávnych vzťahoch v trhovom hospodárstve súkromné firmy reagujú na situáciu na
trhu práce, rovnako tak rozpočtové, príspevkové a iné štátne organizácie ako orgány verejnej moci
nevyhnutne reagujú na situáciu súvisiacu s hospodárením štátu. Súd skúma len existenciu organizačnej
zmeny, a posudzuje, či sa nejednalo o predstierané, či účelové konanie zamestnávateľa, na ktorú
nekalosť však v danom prípade niet dôvodu usudzovať. Nemožno považovať za konanie v rozpore
s dobrými mravmi realizáciu právomoci riaditeľa NÚCŽV, ktorý reagoval na preukázateľne existujúce
zámery zriaďovateľskej inštitúcie – ministerstva o zrušení NÚCŽV. Príkaz ministra formálne dosvedčoval
existenciu plánov, pokynov ministerstva, ale sám o sebe nebol predpokladom skončenia pracovného
pomeru so žalobcom. Takým predpokladom bola organizačná zmena prijatá zamestnávateľom dňa 12.
3. 2018. Rozhodnutie o organizačnej zmene nadväzovalo na stanovisko zriaďovateľa - ministerstva,
v ktorého kompetencii je určovať podriadeným orgánom úlohy, a niet pochybností, že zámerom
ministerstva bolo postupné zrušenie zamestnávateľa žalobcu, čo dokazujú nielen Príkazy ministra
č. 20/2018 a následne č. 41/2018, ale aj reálne ukončenie činnosti NÚCŽV. V kontexte ukončenia
pracovného pomeru so žalobcom, ktorého zamestnávateľom nebolo ministerstvo, ale NÚCŽV, bolo
bez právneho významu, či a v ktorom období bol príkaz ministerstva vydaný, ak niet pochýb, že
tvrdenia zamestnávateľa žalobcu, že organizačnou zmenou reagoval na pokyny svojho nadriadeného
orgánu, sú pravdivé. Je vo výlučnej kompetencii dotknutej podriadenej organizácie ministerstva, v danom
prípade zamestnávateľa žalobcu, akým spôsobom pokyny svojho nadriadeného orgánu - zriaďovateľa
realizoval, či to bolo zmenou pracovných úloh, znížením počtu zamestnancov, zrušením pracoviska,



zlúčením pracoviska s iným, keďže organizačná zmena predstavuje realizáciu výlučných kompetencií
zamestnávateľa, ktoré súd nepreskúmava. Pokiaľ zamestnávateľovi prináleží výlučná kompetencia
rozhodovať o spôsobe svojej vnútornej organizácie, nemôže do tohto vnútorného rozhodovacieho
procesu vstupovať súd, ak zákon takú možnosť nepredpokladá, a hodnotiť organizačné zmeny
ako nedostatočný základ pre skončenie pracovného pomeru, ak v priamej súvislosti s nimi sa
stal zamestnanec nadbytočným. V konkrétnom prípade bolo nepodstatné, či došlo alebo nedošlo k
obsahovej zmene činnosti zamestnávateľa ako vyplýval z jeho štatútu, ak cieľom organizačných zmien
bolo utlmenie činnosti zamestnávateľa a v neskoršom období jeho zrušenie, ktorý sledovaný cieľ v
konaní nebol ničím spochybnený.

Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený pokiaľ ide o jeho rozhodnutie, s ktorým z viacerých
zamestnancov pracovný pomer pre nadbytočnosť skončí. Aj v prípade, ak ide o pracovnú
činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočnou a túto vykonáva viacero
zamestnancov, o výbere zamestnanca, s ktorým ukončí pracovný pomer rozhoduje výlučne sám
zamestnávateľ a súd takéto rozhodnutie nepreskúmava. Zákon tiež nevyžaduje, aby sa organizačná
zmena realizovala práve v čase, keď bola daná zamestnancovi výpoveď, musí byť však o nej určitým
spôsobom rozhodnuté tak, aby bolo zrejmé, že zamestnanec je pre zamestnávateľa nepotrebný v
priamej príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technické objavenie alebo inými
organizačnými zmenami, ktoré sa prejavujú rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov. Výpovedný
dôvod nie je daný len v prípade, ak by zamestnávateľ končil pracovný pomer so zamestnancom
na úplne inom pracovisku, než na ktorom prebiehali vnútorné organizačné zmeny alebo postavenie
zamestnanca aj vykonávanie jeho práce by s takýmito zmenami nesúviseli. V prejednávanej veci boli
splnené podmienky rozhodnutia zamestnávateľa o zmene jeho budúceho výkonu pôsobnosti v súvislosti
so sledovaním znižovania nákladov na chod inštitúcie.

Ak postup zamestnávateľa smeruje k zmenám jeho vnútornej organizácie a utlmeniu činnosti, ukončenie
pracovného pomeru za takýchto okolností nemožno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými
mravmi. Je už na rozhodnutí zamestnávateľa, či pristúpi k ukončeniu pracovného pomeru dotknutých
zamestnancov dohodou alebo výpoveďou zo zákonných dôvodov. Výsledok tejto jeho voľby nemožno
vnímať bez ďalšieho ako existenciu konania v rozpore s dobrými mravmi alebo dôvody zakladajúce
diskriminačné konanie. Jednou zo všeobecných zásad pracovnoprávnych vzťahov je zásada rovnakého
zaobchádzania vyjadrená aj v zákaze diskriminácie a zásade výkonu práv a povinností v súlade s
dobrými mravmi (§ 13 ZP v spojení s ustanoveniami zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní
Antidiskriminačný zákon). Tvrdenie o porušení takýchto pravidiel však nemôže byť založené na
subjektívnom, negatívnom vnímaní situácie spojenej so skončením pracovného pomeru, ale musí
vyplývať z dôkaznej situácie v spore. Nie každé pochybenie, či neštandardný alebo formalistický
postup možno hodnotiť ako porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, resp. diskriminačné konanie.
Diskriminačné je len konanie priamo či nepriamo smerujúce k zvýhodneniu osoby alebo skupiny
osôb v porovnaní s inými osobami, ktorého pohnútkou sú zákonom predvídané diskriminačné dôvody.
Takými sú najmä konanie zamestnávateľa zakladajúce sa na odlišnom prístupe k zamestnancom
z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania, rasy, príslušnosti k národnostnej či etnickej skupine,
zdravotného stavu, osobného stavu, veku, sexuálnej orientácie, politického či iného zmýšľania (§ 13
ZP, § 2 Antidiskriminačného zákona). Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť
dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo. Súčasne musí tvrdiť, čo je pohnútkou diskriminačného konania (napríklad, rasa, či etnická
príslušnosť a pod.). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo
preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Žiadne takéto okolnosti
žalobca v konaní netvrdil a z konania ani nevyplynuli, teda nebolo zistené, aby z niektorého zákonom
predpokladaného alebo žalobcom označeného dôvodu diskriminácie (komparátor) zamestnávateľ
postupoval voči žalobcovi diskriminačne v porovnaní s iným zamestnancom s rovnakým, či obdobným
pracovným zaradením, pracovnou náplňou, miestom výkonu práce. Žalobcovi prekážalo, že s A. I. mal
byť pracovný pomer skončený dohodou, na základe ktorého mal nárok na vyššiu sumu odstupného.
Uvedené bez ďalšieho nezakladá žiadne dôvody pre konštatovanie diskriminačného postupu na
strane zamestnávateľa, či porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, keďže rozhodnutie o spôsobe
ukončenia pracovného pomeru bolo na výbere zamestnávateľa a A. I. pôsobil na odlišnom pracovisku v



inom pracovnom zaradení. Prvkom diskriminácie je vždy rozdielne zaobchádzanie s rôznymi subjektmi,
ktoré sa nachádzajú v rovnakom alebo porovnateľnom postavení.

Neopodstatnené sú tiež námietky odvolateľa týkajúce sa doručenia výpovede z pracovného pomeru.
Žalobca v podanej žalobe, ako i vo svojej výpovedi na pojednávaní 18.1.2019 potvrdil, že výpoveď
mu bola doručená dňa 29.3.2018, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj listinný dôkaz „Potvrdenie o doručení
zásielky“ na č.l. 108 súdneho spisu, na ktorom je vlastnoručný podpis žalobcu o prevzatí zásielky od
doručovacej spoločnosti do vlastných rúk, čím v zmysle zákona a judikatúry súdov (Najvyšší súd SR sp.
zn. 3Cdo/218/07, Najvyšší súd ČR sp. zn. 21Cdo/2172/2003) boli naplnené právne účinky doručenia
podľa § 38 ods. 1 ZP v spojení s § 70 ZP, keď žalobca osobne prevzal uvedenú písomnosť. Súd správne
vyhodnotil aj splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 ZP, keď bolo zistené, že
zamestnávateľ nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré
bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo
strany zamestnávateľa je potrebné posudzovať podľa stavu, ktorý je tu v čase dania výpovede. Voľným
pracovným miestom je pracovné miesto, na ktorom má zamestnávateľ v čase dania výpovede možnosť
zamestnanca zamestnávať (Najvyšší súd SR 4MCdo 5/2010, 8Cdo 194/2017). Sám žalobca potvrdil,
že v mieste jeho pracoviska boli štyri pracovné miesta, z ktorých tri vrátane jeho pracovného miesta boli
zrušené, teda neexistovalo žiadne voľné pracovné miesto, ktoré by bolo možné žalobcovi ponúknuť.
Obsah listín (žiadosť o prerokovanie, odpoveď) preukazovali prerokovanie skončenia pracovného
pomeru žalobcu so zástupcom zamestnancov A. I., u ktorého súd akceptovateľným spôsobom zdôvodnil
zotrvanie vo funkcii zamestnaneckého dôverníka podľa § 235 ZP v roku 2018. Správne tiež konštatoval,
že pokiaľ by u zamestnávateľa nepôsobil žiadny zástupca zamestnancov, splnenie podmienky § 74 ZP
o prerokovaní skončenia pracovného pomeru by sa nevyžadovalo.

Nemožno súhlasiť s tvrdením odvolateľa, aby súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, alebo bezdôvodne nezopakoval už vykonané dokazovanie
výsluchom svedkov. Žalobca poukazuje na potrebu oboznámenia štatútu zamestnávateľa, príkazov
ministerstva o postupe pri rušení NÚCŽV, registratúrnych záznamov zamestnávateľa o prichádzajúcich
i odovzdaných listinách, žiadal o opakovanie výpovede svedkov A. I. a štatutára spoločnosti A. G..
Význam dôkazov a potreba ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci súdu,
ktorý rozhoduje o merite návrhu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 52/03), a v ktorého právomoci je posúdiť i to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Súd nevykoná najmä dôkazy na
preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j.
ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom
tvrdení strán. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že vzal do úvahy listinné
dôkazy na ktoré poukazuje žalobca, vyhodnocujúc ich z hľadiska významnosti k sporným otázkam
platnosti výpovede, vykonaných organizačných zmenách, keď nepovažoval za potrebné opakovanie
výsluchov už v konaní skôr vypočutých svedkov či oboznamovanie ďalších listín, lebo tieto neboli
z hľadiska hmotného práva významné, resp. boli nadbytočné, keďže existencia pre vec rozhodných
skutočností bola už v konaní preukázaná. Pokiaľ obsahom predložených listín a výpovedí svedkov bolo
preukázané prerokovanie výpovede z pracovného pomeru s A. I. v postavení zástupcu zamestnancov,
zaevidovanie uvedených listín v registratúrach, resp. absencia takej evidencie nemohli nijako ovplyvniť
z týchto listín vyplývajúce závery. Rovnako tak bez vplyvu na hodnotenie dôvodnosti žaloby bolo aj
žalobcom požadované oboznámenie výpisu z registra Sociálnej poisťovne o dobe zamestnanosti A. I.
a jeho vymeriavacom základe, keďže ako už bolo vyššie konštatované, bolo na úvahe zamestnávateľa,
ako naplní organizačnými zmenami sledovaný účel, teda s ktorými zamestnancami, akým spôsobom,
a v akom časovom horizonte ukončí pracovný pomer. Prostredníctvom systému súdneho registra
získaný výpis z registra Sociálnej poisťovne nemá vplyv na hodnotenie platnosti výpovede z pracovného
pomeru žalobcu. Ľudsky pochopiteľná reakcia žalobcu, ktorý sa vzhľadom na dlhoročnú dobre odvedenú
prácu, cítil dotknutý postupom svojho zamestnávateľa pri ukončení pracovného pomeru, považujúc ho
za dehonestujúci, či nekorektný, nezakladá dôvody pre vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, u ktorého odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval naplnenie formálnych i
hmotnoprávnych podmienok, z ktorých dôvodov rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby v zhode s § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.



V časti rozhodnutia o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd
vychádzal z § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, keď sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že neboli
splnené podmienky pre aplikáciu tohto zákonného ustanovenia. Civilné sporové konanie, pokiaľ ide o
rozhodovanie o trovách konania, je založené na tzv. zásade úspechu, ktorá je vyjadrená v § 255 ods.
1 CSP tak, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Procesne
úspešnému žalovanému by tak patrila náhrada trov konania v plnom rozsahu. Uvedenú zásadu možno
výnimočne prelomiť cez aplikáciu § 257 CSP. Výklad podmienok pre aplikáciu § 257 CSP zákonná
úprava neformuluje, ale ponecháva na súdnu prax. K aplikácii vyššie citovaného zákonného ustanovenia
dochádza z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné
pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na
súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v dôvodoch na strane sporovej
strany alebo v okolnostiach prejednávaného sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia prichádza
do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

Odvolací súd vzal do úvahy, že vo veci bolo konané so slabšou stranou sporu, ktorej sa poskytuje
zvýšená ochrana, a na strane žalovaného išlo o orgán štátu, v mene ktorého úkony pri skončení
pracovného pomeru realizovali osoby s právnickým vzdelaním. Napriek širšiemu odbornému zázemiu
žalovaného, bol tento zastúpený v konaní aj kvalifikovaným zástupcom z radov advokátov, preto
mu vznikali aj náklady spojené s právnym zastúpením. Aj keď niet zákonného dôvodu, pre ktoré
by si akákoľvek právnická osoba nemohla zvoliť kvalifikovanú právnu pomoc v podobe profesijného
advokátskeho zástupcu, súd v okolnostiach sporu považoval za spravodlivé prihliadať k takto
zvýšeným trovám konania procesne úspešného žalovaného v pomere k žalobcovi ako bývalému
zamestnancovi, ktorý je v pozícii starobného dôchodcu. Vzal tiež do úvahy prístup štátnej organizácie
ako zamestnávateľa k svojim zamestnancom, ktorí mali len krátke obdobie na adaptáciu na zmenu
situácie v organizačných plánoch zamestnávateľa, čo tiež môže prispievať k vzniku podozrení a
nespokojnosti zamestnancov s konaním zamestnávateľa a podieľať sa tak na existencii súdneho
konania. Sledujúc vyvážené usporiadanie vzájomných pomerov sporových strán so zreteľom na fakt, že
žalovaný je štátnou rozpočtovou organizáciou a žalobca je poberateľom starobného dôchodku na úrovni
1.000,00 eur, súd považoval za zodpovedajúce princípu spravodlivosti uloženie povinnosti žalobcovi
k náhrade trov žalovanému v rozsahu 10 %.

Odvolací súd zrušil rozhodnutie vo výroku o náhrade trov štátu podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP, keďže
rozhodnutie o náhrade trov nepredstavuje rozhodnutie o veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané
neexistovali. Z obsahu spisu vyplýva, že ku dňu rozhodnutia súdu neexistovali žiadne trovy konania
štátu, o ktorých by mal súd rozhodnúť, keď na náhradu trov svedočného bol v konaní zaviazaný žalobca
uznesením zo dňa 4.6.2019, právoplatným 8.7.2019 č.k. 41Cpr/35/2018-135. Iní svedkovia si nárok na
svedočné neuplatnili v zákonnej lehote, preto ich právo na náhradu zaniklo (§ 258 ods. 3 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,



d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).