Záchranná zdravotná služba Bratislava


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/83/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511208490
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1511208490.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: A.. H. G., X..
XX.XX.XXXX, L. S. XXX/XX, X., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Ivan Drdoš s.r.o., IČO:
50 231 456, so sídlom Párovská 26, 949 01 Nitra, proti žalovanému: Záchranná zdravotná služba,
Bratislava, IČO: 17 336 210, so sídlom Antolská 11, 850 07 Bratislava, právne zastúpený: Malata,
Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., IČO: 47 239 921, so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, 821
09 Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 07.12.2017, č.k. 14C/142/2011-360, jednomyseľne
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (výrok I), priznal žalovanému
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100% (výrok II) s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok III).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, § 70, § 74, § 77 zákona č.
311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že na základe doplneného dokazovania dospel
k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. Mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru so
žalobcom má všetky náležitosti po formálnej stránke ako aj v hmotnoprávnej rovine, bola dodržaná
objektívna aj subjektívna lehota v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce a okamžité skončenie pracovného
pomeru bolo prerokované podľa ust. § 74 Zákonníka práce so zástupcami zamestnancov. Vyvodil,
že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru sú jasné, určité a zrozumiteľné a spĺňajú
všetky náležitosti právneho úkonu. Z premietnutého videozáznamu z 18.01.2011 mal za preukázané
porušenie povinnosti mlčanlivosti žalobcu stanovenej v pracovnej zmluve, keď žalobca vystúpením v
médiách sprístupnil informácie o organizačných záležitostiach žalovaného, zverejnil interné záležitosti
žalovaného a rozhodnutia riaditeľa žalovaného a uvádzal skutočnosti, ktoré sa týkajú jeho pracovného
zaradenia a kompetencií u žalovaného. Poukázal na výpoveď svedka A.. Š., ktorý sa vyjadril, že nedal
súhlas žalobcovi na zbavenie mlčanlivosti. Dôvodil, že uzatvorená pracovná zmluva je dvojstranný
právny úkon, v ktorej zmluvné strany prejavili svoju vôľu uzavrieť ju, pričom nebolo preukázané, že by
došlo k zmene pracovnej zmluvy vo vzťahu k mlčanlivosti.



3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca bol do 31.12.2010 poverený riadením žalovaného
ako riaditeľ, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že objednávky neodchádzali riadne už v novembri,
decembri 2010. Žalobca predtým ako riaditeľ a potom ako prevádzkovo-technický námestník mohol
predpokladať, že pokiaľ neodchádzajú objednávky na lieky schválené štatutárom, v januári môže
nastať taká situácia, že dôjde k zníženiu zásob liekov v regionálnych staniciach. Tvrdenie žalobcu,
ktorý bol opätovne od 01.01.2011 vo funkcii prevádzkovo-technického námestníka, že upozorňoval
novozvoleného riaditeľa A.. Š. na to, že je potrebné podpísať objednávky na lieky, bolo v konaní
pred súdom prvej inštancie popreté A.. Š. priamo na pojednávaní i pred médiami. Podľa názoru
súdu prvej inštancie mal žalobca okamžite už v decembri 2010 postupovať v súlade s príkazom
ministra zdravotníctva 4/2010, kedy mohol objednanie liekov konzultovať s ministerstvom zdravotníctva.
Následne ako prevádzkovo-technický námestník mohol zabezpečiť dostatok liekov a zdravotníckeho
materiálu plniac si svoje úlohy podľa pracovnej zmluvy a organizačného poriadku. Preto v dôsledku
konania žalobcu ako aj ďalších zodpovedných osôb sa v januári 2011 vyskytli v niektorých regionálnych
staniciach znížené zásoby liekov. Ustálil, že za organizáciu zabezpečenia zásobovania liekmi v plnej
miere zodpovedal žalobca, ktorý závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu tým, že do 31.12.2010
ako poverený riaditeľ ZDZS nekonal v súlade s organizačným poriadkom a v súlade s príkazom ministra
zdravotníctva 4/2010, kedy mohol objednanie liekov konzultovať s ministrom zdravotníctva skôr a ako
prevádzkovo - technický námestník opätovne v tejto funkcii od 01.01.2011 mohol zabezpečiť dostatok
liekov a zdravotníckeho materiálu plniac si svoje povinnosti podľa pracovnej zmluvy a organizačného
poriadku.

4. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že výpovedné dôvody sa vzájomne vylučujú a sú neurčité. Vo vzťahu
k prvému výpovednému dôvodu, že 18.01.2011 žalobca informoval médiá nepravdivo o nedostatku
liekov uviedol, že v konaní bolo preukázané, že boli znížené zásoby liekov, a to práve konaním žalobcu,
ktorý navyše porušil plnenie pracovných povinností súvisiacich s výkonom funkcie a porušil závažným
spôsobom bod VIII. Pracovnej zmluvy - mlčanlivosť. Jednalo sa tak minimálne o dva dôvody, ktoré
boli jednoznačne preukázané, pričom tieto dôvody boli dôvodmi na okamžité skončenie pracovného
pomeru. Na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom postačoval jeden dôvod - porušenie
mlčanlivosti a vychádzajúc z toho, že dňa 18.01.2011 sa žalovaný dozvedel o šírení informácií žalobcom
a okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom listom zo dňa 09.03.2011, urobil tak v súlade s ust. §
68 ods. 2 Zákonníka práce.

5. Súd prvej inštancie tak mal za preukázanú pravdivosť a opodstatnenosť skutočností uvádzaných
v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to minimálne v dvoch bodoch - závažnom porušení
pracovnej disciplíny v neplnení povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluve spočívajúcich v plánovaní
a objednávaní zdravotníckeho materiálu, zdravotníckej techniky a liekov a v porušení mlčanlivosti v
zmysle článku VIII. bod 8.1 pracovnej zmluvy. Vzhľadom k uvedenému ustálil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru so žalobcom je platné, preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že priznal žalovanému náhradu
trov konania vo výške 100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodu
uvedeného v § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., teda že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že žalovaný v konaní nepreukázal, že porušil závažne
pracovnú disciplínu. Žalovaný argumentoval tým, že závažne porušil pracovnú disciplínu tým, že si
neplnil pracovné povinnosti v súvislosti s objednávaním liekov, avšak bolo preukázané, že sa nejednalo
o nedostatok liekov, ktorý by ovplyvnil chod žalovaného. Zo strany žalovaného nebol upozornený na
neplnenie si pracovných povinností ani nebol nijako postihovaný. Druhým dôvodom porušenia pracovnej
disciplíny bolo informovanie médií o chode záchrannej služby, čím bolo porušené ust. čl. 8.1 pracovnej
zmluvy, podľa ktorého sa porušenie mlčanlivosti považuje za závažné porušenie pracovných povinností
zamestnanca. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil takéto konanie, a to vzhľadom
k intenzite a k súvisiacim okolnostiam. Uviedol, že práve toto jeho konanie pomohlo vyriešiť situáciu
a ochránilo žalovaného a pacientov pred možnými problémami, ktoré mohli vzniknúť. Z vykonaného



dokazovania vyplynulo, že on nebol prvým, čo o probléme s nedostatkom liekov médiá informoval, práve
naopak pri otázke na nedostatok liekov odmietol tento stav komentovať. Avšak v prípade iných osôb,
ktoré komentovali daný nedostatok, žalovaný nevyvodil žiadnu sankciu, preto tento postup žalovaného
považoval za diskriminačný.

8. Namietal, že dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru sú naformulované neurčito
a nezrozumiteľne, čo spôsobuje jeho neplatnosť. Žalovaný v konaní nepredložil žiadne nové dôkazy,
nepredvolal žiadnych svedkov, len zotrval na svojich tvrdeniach, v konaní nepreukázal, či jeho prejav
vôle bol určitý a zrozumiteľný a či obsahoval jasné dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru,
a to aj vo vzťahu k splneniu povinnosti zamestnávateľa tento úkon vopred prerokovať so zástupcami
zamestnancov. V konaní po zrušovacom rozhodnutí odvolacieho súdu žalovaný dostatočne nevysvetlil,
v čom žalobca porušil pracovnú disciplínu, v čom si neplnil svoje pracovné povinnosti, keď v dôvodoch
okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že informácia o nedostatku liekov bola nepravdivá,
a teda dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol preukázaný. Daný rozpor žalovaný
nevysvetlil, len nahradil termín nedostatok liekov termínom znížený stav liekov, ktorý neohrozil chod
organizácie žalovaného.

9. Dal do pozornosti, že žalovaný nepreukázal ani porušenie pracovnej disciplíny vo vzťahu k
informovaniu médií, keďže on zverejnil len informácie o svojom pracovnom zaradení a kompetenciách,
pričom nebolo preukázané, že by táto informácia poškodila jeho dobré meno alebo spôsobila škodu
do takej miery, aby to bolo možné považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Poukázal
na to, že súd prvej inštancie neprihliadol na svedeckú výpoveď p. Y., ktorý uviedol, že mal ako
novinár rozhovor s p. A.. Š., ktorý mu potvrdil, že mu udelil súhlas k vyjadreniu sa pre médiá.
Poukázal na nepravdivosť tvrdenia, že žalovaný predložil súdu rozhodnutie Ministra zdravotníctva SR
o podaní trestného oznámenia na žalobcu za šírenie poplašnej správy, nakoľko žalovaný v konaní
pred súdom prvej inštancie predložil len rozhodnutie o nesprístupnení informácií médiám v zmysle
zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Toto bolo predložené ako dôkaz, že konanie žalobcu
je predmetom vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní. Takéto konanie však nebolo vedené.
Navyše toto nepravdivé tvrdenie je uvedené aj v dôvodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru,
čo taktiež spôsobuje neplatnosť tohto úkonu. Opätovne poukázal na to, že v konaní neboli preukázané
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali okamžité skončenie pracovného pomeru, a to že dňa 18.01.2011
nepravdivo a zavádzajúco informoval médiá o ohrození chodu organizácie žalovaného v dôsledku
údajného nedostatku liekov, ďalej že jeho konanie bolo, resp. je predmetom vyšetrovania orgánom
činných v trestnom konaní, že by svojím konaním významne poškodil dobré meno žalovaného a že by
sprístupnil pre médiá informácie o organizačných záležitostiach žalovaného, zverejnil interné záležitosti
žalovaného, rozhodnutia riaditeľa, uvádzal skutočnosti, ktoré sa dotýkali jeho pracovného zaradenia a
jeho kompetencií.

10. Mal za to, že v konaní preukázal, že mal od svojho nadriadeného súhlas na informovanie médií, čo A..
Š. v rámci svedeckej výpovede po konfrontovaní s výpoveďou p. Y. nepoprel a čo potvrdil svedok p. Y..
Zaujal názor, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru si vzájomne odporujú, keď na jednej
strane mu bolo vytýkané, že nepravdivo informoval verejnosť o stave liekov, čím žalovaný konštatoval
dostatok všetkých nevyhnutných a potrebných liekov v dispozícii žalovaného a na druhej strane mu
bolo vytýkané, že si neplnil riadne svoje povinnosti súvisiace s plánovaním a objednávaním liekov,
teda, že žalovaný jeho pričinením nemal dostatok liekov. Uviedol, že nebol jediným, kto bol oprávnený
zdravotnícky materiál a lieky plánovať a objednať, nakoľko súčasne zodpovedal aj H.. M., ktorý bol tiež
oprávnený na objednanie liekov preto nie je pravdivé tvrdenie, že za zabezpečenie zásobovania liekmi
niesol zodpovednosť v plnej miere žalobca.

11. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil
tak, že určí, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.03.2011 dané žalovaným žalobcovi,
ktoré žalobca prevzal dňa 10.03.2011 je neplatné, pracovný pomer žalobcu a žalovaného založený
pracovnou zmluvou zo dňa 26.02.2010 trvá a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za
obdobie od 16.03.2011 do dňa vyhlásenia rozsudku v sume 3 926,12 eur mesačne.

12. K odvolaniu žalobcu sa písomným podaním zo dňa 12.02.2018 vyjadril prostredníctvom svojho
právneho zástupcu žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje so závermi rozhodnutia súdu prvej



inštancie, zotrváva na svojich vyjadreniach a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil.

13. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.

15. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa žalobou zo dňa 24.03.2011, doručenou súdu
prvej inštancie dňa 13.04.2011 domáha určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
žalovaného z 09.03.2011 je neplatné a pracovný pomer trvá naďalej. Zároveň sa žalobou domáhal,
aby mu žalovaný uhradil za uvedené obdobie všetky mzdové náležitosti aj s ich príslušenstvom a trovy
konania. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel dňa 26.02.2010 pracovnú zmluvu č. R/3 -
ZDZS-O/408/10M na pracovnú funkciu prevádzkový-technický námestník riaditeľa. Dodatkom č. 1 k
zmluve zo dňa 16.06.2010 bol menovaný do funkcie riaditeľa organizácie na dobu do 31.12.2010, t.j.
do termínu, v ktorom sa predpokladalo obsadenie danej funkcie na základe výberového konania. Dňa
01.01.2011 sa žalobca vrátil na funkciu prevádzkovo-technického námestníka. V čase od 24.12.2010
do 03.01.2011, kedy čerpal žalobca dovolenku, žalobcu v zmysle organizačného poriadku zastupoval
námestník riaditeľa pre úsek ekonomicko-obchodný. Dňa 10.03.2011 žalovaný doručil žalobcovi list č.
R 14/2011/517 datovaný dňom 09.03.2011, kde mu oznámil, že s ním v zmysle § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce okamžite končí pracovný pomer, a to ku dňu doručenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Dôvody uvádzané v okamžitom skončení pracovného pomeru boli, že žalobca
dňa 18.01.2011 nepravdivo a zavádzajúco informoval médiá o ohrození chodu žalovaného v dôsledku
údajného nedostatku liekov, že jeho konanie je predmetom vyšetrovania orgánov činných v trestnom
konaní. Uvedeným konaním žalobca významne poškodil dobré meno žalovaného a významne znevážil
prácu svojich kolegov záchranárov. Pričom v spomínanom rozhovore pre médiá sprístupnil informácie
o organizačných záležitostiach žalovaného, zverejnil interné záležitosti žalovaného a rozhodnutia
riaditeľa žalovaného, uvádzal skutočnosti, ktoré sa dotýkali jeho pracovného zaradenia a kompetencií
žalovaného. Zároveň žalovaný uviedol, že žalobca v čase, kedy informoval médiá, bol sám podľa
pracovného zaradenia a zmysle obsahu pracovnej činnosti podľa prílohy č. 1 k pracovnej zmluve
č.R/3-ZDZS-O/408/10 M plne zodpovedný za plánovanie a objednávanie špeciálneho zdravotníckeho
materiálu, zdravotníckej techniky a v zmysle náplne práce mal kvalifikovane rozhodovať o vybavení
a zariadení staníc ZZS a taktiež bol zodpovedný za riadne zásobovanie zdravotníckym materiálom
a liekmi. Uvedeným konaním preto závažne porušil pracovnú disciplínu, keďže si neplnil povinnosti
vyplývajúce z pracovnej zmluvy, spočívajúce v plánovaní a objednávaní zdravotníckeho materiálu,
zdravotníckej techniky a liekov. V okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný poukázal na čl.
VIII bod 8.1 pracovnej zmluvy. Porušením povinností uvedených v obsahu pracovnej činnosti v prílohe
č. 1 k pracovnej zmluve a porušením povinnosti zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach,
ktoré súvisia s výkonom zamestnania voči zamestnávateľovi sa žalobca dopustil závažného porušenia
pracovnej disciplíny. Listinu - Okamžité skončenie pracovného pomeru žalobca prevzal dňa 10.03.2011.
Z listu žalobcu zo dňa 11.03.2011 odvolací súd zistil, že žalobca v ňom neakceptoval okamžité skončenie
pracovného pomeru, nakoľko dôvody v ňom uvádzané sa nezakladajú na pravde a trval na tom, že
pracovný pomer naďalej existuje a následne dňa 13.04.2011 doručil na súd prvej inštancie žalobu o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy.

16. Z predloženej pracovnej zmluvy odvolací súd zistil, že táto bola uzatvorená medzi žalobcom ako
zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom dňa 26.02.2010. Pracovná funkcia žalobcu bola
dohodnutá ako prevádzkovo-technický námestník riaditeľa. Súčasťou pracovnej zmluvy bola príloha
č. 1, ktorej súčasťou bol obsah pracovnej činnosti žalobcu. Do obsahu pracovnej činnosti žalobcu
ako prevádzkovo-technického námestníka patrilo o.i. zabezpečovanie plánovania a objednávanie
špeciálneho zdravotníckeho materiálu, zdravotníckej techniky i liekov, zodpovednosť za riadne
zásobovanie zdravotníckym materiálom a liekmi. V čl. 8.1 prvá veta pracovnej zmluvy bolo dohodnuté,
že zamestnanec je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel pri výkone
zamestnania u zamestnávateľa alebo v súvislosti s ním a uvedené skutočnosti nesmie oznamovať
alebo inak sprístupniť tretím osobám. Zároveň v tom istom článku bolo dojednané, že porušenie týchto



povinností sa považuje za závažné porušenie pracovných povinností zamestnanca. Z dodatku č. 1 k
pracovnej zmluve odvolací súd zistil, že ním došlo k dohode žalobcu a žalovaného o zmene pracovnej
zmluvy, na základe ktorej od 01.07.2010 do doby obsadenia miesta úspešným uchádzačom výberového
konania, najdlhšie do 31.12.2010, bude žalobca vykonávať funkciu riaditeľa žalovaného. Z obsahu
pracovnej činnosti riaditeľa odvolací súd zistil, že žalobca v čase kedy vykonával funkciu riaditeľa
žalovaného bol zodpovedný za koordinovanie, riadenie, organizovanie a kontrolu výkonu činnosti
zdravotníckeho zariadenia. Zodpovedal o.i. za rozhodovanie o plánovaní a rozpočte, zodpovedal
za vytváranie organizačných, materiálnych a personálnych predpokladov pre výkon zdravotníckych
činností.

17. Podaním zo dňa 08.12.2011 žalobca špecifikoval svoj žalobný návrh a žiadal zmenu žalobného
návrhu tak, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.03.2011 dané
žalovaným žalobcovi je neplatné, ďalej určil, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného založený
pracovnou zmluvou zo dňa 26.02.2010 trvá, zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 16.03.2011 do dňa vyhlásenia rozsudku v sume 3 926,12
eur mesačne a povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania. Súd prvej inštancie pripustil zmenu návrhu
uznesením zo dňa 19.12.2011, sp. zn. 14C/142/2011-136.

18. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23.10.2012, č.k. 14C/142/2011-227, ktorým
žalobu žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd na základe
odvolania podaného žalobcom rozhodol uznesením zo dňa 30.09.2016, č.k. 3Co/131/2013-264 tak, že
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, s
tým, že sa má súd prvej inštancie dôsledne zaoberať dôvodnosťou žaloby, posúdením platnosti úkonu
smerujúcemu k skončeniu pracovného pomeru s ohľadom na vyhodnotenie náležitostí daného právneho
úkonu. V tejto súvislosti sa mal súd prvej inštancie zaoberať tým, či okamžité skončenie pracovného
pomeru bolo zrozumiteľné, dostatočne určité a či obsahovalo presné a zrozumiteľne vyjadrené dôvody
k okamžitému skončeniu pracovného pomeru.

19. Podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť
pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

20. Podľa ustanovenia § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite
skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie
dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty
rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

21. Podľa ustanovenia § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí
zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho
nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi,
inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

22. Podľa ustanovenia § 74 veta prvá Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami
zamestnancov, inak je neplatná.

23. Podľa ustanovenia § 77 veta prvá Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec,
ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

24. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) vyplývajúcemu
z obsahu odvolania, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný
tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p.,
a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce



skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej
veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol
logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

25. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom
prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku, zo správnych skutkových záverov
vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola
odvolacím súdom zistená.

26. Preskúmaním spisu odvolací súd konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie, že okamžité
skončenie pracovného pomeru so žalobcom spĺňa všetky formálne aj hmotnoprávne náležitosti
vyžadované ust. Zákonníka práce. Okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom žalovaným
bolo urobené písomné, bolo žalobcovi doručené a bolo vopred prerokované so zástupcami
zamestnancov súlade s ust. § 74 Zákonníka práce, a to dňa 07.03.2011 (čl. 36). Rovnako odvolací
súd považuje za splnenú aj podmienku uvedenú v ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce (dodržanie
hmotnoprávnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru), vychádzajúc z toho, že táto lehota
začína bežať odo dňa, odkedy organizácia získala vedomosť ( dozvedela sa), že sa pracovník
dopustil takéhoto konania, ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru.
Zamestnávateľ sa o dôvode k okamžitému skončeniu pracovného pomeru dozvie dňom, kedy jeho
vedúci zamestnanec alebo vyššie nadriadený, tomu kto porušil pracovnú disciplínu, získa vedomosť
(dozvie sa), že sa zamestnanec dopustil takéhoto konania, ktoré môže zakladať dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru (rozsudok NS ČR zo dňa 26.3.1998 sp.zn. 2 Cdon 600/97).

27. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že žalovaným uvádzané dôvody okamžitého skončenia pracovného
pomeru sú nezrozumiteľné, navzájom si odporujúce a nepravdivé, odvolací súd uvádza. Z obsahu úkonu
smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi vyplýva, že 09.03.2011 žalovaný za
závažné porušenie pracovnej disciplíny označil konanie žalobcu, ktorým:

a) dňa 18.1.2011 nepravdivo a zavádzajúco informoval médiá o ohrození chodu Záchrannej zdravotnej
služby Bratislava v dôsledku údajného nedostatku liekov, významne poškodil dobré meno organizácie a
významne znevážil prácu svojich kolegov záchranárov a v spomínanom rozhovore pre médiá sprístupnil
informácie o organizačných záležitostiach zamestnávateľa, zverejnil interné záležitosti zamestnávateľa
a rozhodnutia riaditeľa Záchrannej a dopravnej zdravotníckej služby Bratislava a uvádzal skutočnosti,
ktoré sa týkajú jeho pracovného zaradenia a kompetencií v Záchrannej a dopravnej zdravotníckej službe
Bratislava, čím porušil povinnosť zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, ktoré súvisia s
výkonom zamestnania voči zamestnávateľovi v zmysle čl. VIII bod 8.1 Pracovnej zmluvy č. R/3-ZDZS-
O/408/10M,

b) v uvedenom období závažne porušil pracovnú disciplínu tým, že si riadne neplnil povinnosti
vyplývajúce z pracovnej zmluvy, spočívajúce v plánovaní a objednávaní zdravotníckeho materiálu,
zdravotníckej techniky a liekov, čím porušil povinnosti uvedené v obsahu pracovnej činnosti v prílohe
č.1 k pracovnej zmluve č. R/3-ZDZS-O/408/10M.



28. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný dostatočným spôsobom skutkovo vymedzil dôvod
okamžitého skončenia uvedený pod písm. b) Zákonníka práce, t.j. závažné porušenie pracovnej
disciplíny tým, že si žalobca neplnil povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy. Odvolací súd vychádzal
z toho, že pre naplnenie určitosti odvolacieho dôvodu postačuje stručné skutkové uvedenie dôvodu a
skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať
do úplných podrobností, nakoľko pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie
pracovného pomeru neplatné iba vtedy, keby sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol
pracovný pomer okamžite zrušený. Výklad prejavu vôle môže smerovať iba k objasneniu jeho obsahu,
teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne prejavené. Pomocou výkladu prejavu vôle nemožno nahradzovať
alebo doplňovať vôľu, ktorú účastník v rozhodnej dobe nemal alebo, ktorú síce mal, ale ju neprejavil
(rozsudok NS ČR, sp. zn. 21Cdo/2374/2000). V okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný
jasne a určitým spôsobom naformuloval, akého konania, resp. nekonania vo vzťahu k jeho pracovným
povinnostiam sa žalobca dopustil tým, že vymedzil neplnenie si povinností špecifikovaných v prílohe č.
1 k Pracovnej zmluve, ktoré spočívali v porušení povinností spočívajúcich v plánovaní a objednávaní
zdravotníckeho materiálu, zdravotníckej techniky a liekov. Takto uvedený dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru je určitý, nakoľko nie je vnútorne rozporný a je zrozumiteľný, keďže je daná
objektívnosť schopnosť pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie tohto dôvodu.

29. Vo vzťahu k tomu, či došlo zo strany žalobcu k naplneniu daného dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru odvolací súd prihliadol na to, že jedným z dôvodov, pre ktoré môže zamestnávateľ
okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom, je porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom
závažným spôsobom. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam
zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi
predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou
zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje na príkaz, ktorý bol vydaný ministrom zdravotníctva a na ktorý sa odvolával vo svojej
výpovedi žalobca, resp. ním odôvodnil skutočnosť, prečo nedošlo z jeho strany k riadnemu zabezpečeniu
vykonania objednávok liekov a zdravotníckeho materiálu. Podľa Príkazu ministra zdravotníctva č. 4/2010
zo dňa 21.07.2010 bola o.i. uložená žalovanému povinnosť neprijímať žiadne rozhodnutie v procesoch
prebiehajúcich verejných obstarávaní. Podľa bodu d) predmetného príkazu bol žalovaný každý úkon
po vydaní príkazu povinný vopred konzultovať s vedúcim služobného úradu Ministerstva zdravotníctva
SR. Odvolací súd má za to, že daný príkaz nie je dôvodom, pre ktorý by si žalobca nemohol neplniť
svoje pracovné povinnosti, keď z daného príkazu nie je vyvoditeľný záver, že požiadať o konzultáciu
bol výslovne oprávnený len riaditeľ žalovaného, resp. nebol oprávnený o ňu požiadať iný zamestnanec,
v ktorého kompetencii je príslušná oblasť verejného obstarávania. Preto podľa názoru odvolacieho
súdu neobstojí argumentácia žalobcu, že nebol oprávnený vykonať objednávky, nakoľko mu nebol
daný súhlas v súvislosti s povinnosťou konzultácie. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ žalobca po
nástupe do práce po dovolenke dňa 03.01.2011 dôvodil potrebou objednať lieky a za týmto účelom
informoval riaditeľa, príkaz mu nebránil aby nepostupoval tak, že s ním v súlade osloví kompetentného
vedúceho služobného úradu Ministerstva zdravotníctva SR za účelom konzultácie objednávky materiálu
a liekov. Je nutné poukázať na to, že žalobca vykonával u žalovaného vedúcu funkciu ako námestník
riaditeľa, a predtým sám vykonával dočasne funkciu riaditeľa, kedy musel o procese konzultácie mať
nielen vedomosť, ale musel vedieť aj ako postupovať, a teda mohol a mal vedieť, koho v danej situácii
osloviť, komu danú objednávku na konzultáciu poslať ako aj s kým danú objednávku konzultovať.
Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ by postupoval tak, že osloví s potrebou konzultácie objednávky
kompetentnú osobu na ministerstve, bol by týmto si splnil svoje pracovné povinnosti ustanovené mu
pracovnou zmluvou. Takto však nekonal a nevyvíjal ani ďalšiu činnosť smerujúcu k zabezpečeniu
možnosti vykonať objednávku liekov a zdravotníckeho materiálu v súlade s príkazom. Následnú
nečinnosť žalobcu, pri ktorej bol navyše predpoklad, o ktorom musel mať žalobca vedomosť, že nastane
situácia, v rámci ktorej môže byť ohrozená prevádzka organizácie žalovaného z dôvodu nedostatku
liekov, je dôvodné považovať za neplnenie si pracovných povinností žalobcu.

30. Správnosť záverov súdu prvej inštancie je zrejmá aj s ohľadom na svedecké výpovede H..
L., L.. H. G., L.. C. M., z ktorých vyplynulo, že na niektorých staniciach žalovaného došlo k
obmedzenému množstvu liekov, čím bolo preukázané, že skutočne došlo k porušeniu pracovných
povinností žalobcu. Pri posudzovaní intenzity porušenia pracovných povinností žalobcu bolo nutné
vziať do úvahy, že takouto nečinnosťou resp. neplnením si pracovných povinností mohla nastať



nefunkčnosť záchrannej služby a následné ohrozenie poskytovania prvej pomoci a zdravia. Činnosť
žalovaného je mimoriadne významná s poukazom na plnenie úloh, ktoré spočívajú v poskytovaní
neodkladnej starostlivosti, preto sú kladené na zamestnancov vysoké nároky z hľadiska prístupu k
plneniu si svojich pracovných povinností. Porušenie pracovnej disciplíny je tu preto spravidla okolnosťou
závažnejšej a významnejšej povahy, než ako by tomu bolo u subjektov iného typu. Vysoké nároky
a požiadavky kladené v tomto smere na zamestnancov žalovaného preto posúvajú mieru intenzity
porušenia pracovnej disciplíny na inú úroveň. Z tohto dôvodu je dodržiavanie povinností významným
kritériom pre posudzovanie intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Z vykonaného dokazovania síce
jednoznačne nebolo preukázané, že chod žalovaného v rozhodnom období bol priamo ohrozený,
je však zrejmé, že zásobovanie z dôvodu nevykonávania objednávok nebolo uskutočňované, čím
dochádzalo k úbytku potrebných liekov a materiálu tak, že zásoby boli postačujúce len na pár dní
a v prípade náhlej potreby riešenia hromadnejšieho prípadu, by bol sťažený postup žalovaného vo
vzťahu k plneniu si svojich povinností v rámci ochrany zdravia. Berúc do úvahy špecifiká danej
situácie, možno tento stav vyhodnotiť ako nežiadúci. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej
inštancie vyvodil zlyhanie organizácie zabezpečovania zásobovania liekov u žalovaného v čase,
kedy za predmetné zabezpečenie bol podľa obsahu náplne práce zodpovedný žalobca, čím došlo k
závažnému porušeniu pracovnej disciplíny tak, ako je daný dôvod špecifikovaný v okamžitom skončení
pracovného pomeru zo dňa 09.03.2011. Bezpredmetná je preto aj argumentácia žalobcu, že zároveň
iní zamestnanci boli spoluzodpovední za vzniknutú situáciu, keď práve z obsahu náplne práce žalobcu
jednoznačne vyplýva, že ako prevádzkovo-technický námestník riaditeľa práve žalobca zodpovedal
za riadne zásobovanie zdravotníckym materiálom a liekmi. Zásobovanie nebolo vykonávané riadne,
čím došlo k neplneniu si pracovných povinností žalobcu v takom rozsahu, že mohol byť ohrozený
riadny chod organizácie žalovaného. Možno tak zhodne so závermi súdu prvej inštancie konštatovať,
že uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol naplnený tak, ako ho špecifikoval
v listine okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.03.2011 žalovaný a bol formulovaný jasne
a zrozumiteľne tak, že nebol zameniteľný s iným dôvodom. Na správnosť uvedených záverov nemá
vplyv argumentácie žalobcu, že pred okamžitým skončením pracovného pomeru nebol žalovaným
na neplnenie pracovných povinností upozorňovaný nakoľko preukázanie písomného upozornenia na
porušenie pracovnej disciplíny sa vyžaduje len v prípade dania výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e)
Zákonníka práce, nie v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce. Vychádzajúc tak z toho, že žalobca nezabezpečoval riadne objednávanie liekov
dopustil sa porušenia pracovnej disciplíny, pričom toto porušenie pracovnej disciplíny z hľadiska jeho
intenzity je nutné považovať za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom, z ktorého dôvodu
okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. l písm. b) Zákonníka práce bolo opodstatnené.

31. Ďalším dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru uvedeným žalovaným v okamžitom
skončení pracovného pomeru so žalobcom bolo, že žalobca dňa 18.01.2011 nepravdivo a zavádzajúco
informoval médiá o ohrození chodu žalovaného v dôsledku údajného nedostatku liekov, čím významne
poškodil dobré meno organizácie a významne znevážil prácu svojich kolegov záchranárov. Daný dôvod
bol v okamžitom skončení pracovného pomeru naformulovaný jasne a je z neho bez pochybností
vyvoditeľné akého skutku sa žalobca dopustil. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia v uvedenej
časti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, keď z vykonaného
dokazovania vyvodil, že žalobca médiám poskytol informácie o vnútornej organizácii žalovaného, o jeho
pracovnom zaradení ako aj o tom, že na staniciach záchrannej služby je nedostatok niektorých liekov
a zdravotníckeho materiálu. Je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že v pracovnej zmluve sa žalobca
zaviazal, že bude zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel pri výkone zamestnania
a nesmie ich oznamovať tretím osobám. V danom prípade sa jednalo o sprístupnenie informácií
prostredníctvom médií s celoštátnou pôsobnosťou, čo predstavuje vážny zásah do sféry žalovaného
a sprístupnenie informácií o žalovanom vo veľkom rozsahu. Odvolací súd už vyššie konštatoval,
že pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom, súd nie je viazaný
tým, že zamestnávateľ hodnotí určité konanie zamestnanca, ktoré predstavuje porušenie pracovnej
disciplíny. Zo záznamu V. H. C. R. je však zrejmé, že žalobca porušil svoju povinnosť mlčanlivosti vo
vzťahu k žalovanému ako zamestnávateľovi, keď vyslovil, že na staniciach v Bratislave bol nedostatok
lieku adrenalín, uviedol, že v práci ho ohľadom problémov so zásobovaní liekov nikto nekontaktoval,
informoval médiá o presune kompetencií v rámci štruktúry zamestnávateľa ako aj o príkaze riaditeľa
žalovaného.



32. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že súd prvej inštancie neprihliadol na výpoveď R. J.. C. Y.,
redaktora denníka R., ktorý uviedol, že A.. Š. mu dal súhlas, aby informoval média o nedostatku liekov,
i keď sa jednalo o nezainteresovného svedka, odvolací súd uvádza nasledovné. Pri posudzovaní,
či poskytnutím informácie médiám došlo zo strany žalobcu k porušeniu pracovnej disciplíny tak, že
uvedené konanie žalobcu nemožno kvalifikovať inak ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, bolo
zásadným, že informácie poskytnuté médiám žalobcom sa týkali skutočností, ktoré sa žalobca dozvedel
pri výkone zamestnania u žalovaného alebo v súvislosti s ním, čo nebolo v konaní sporným, preto
tieto podliehali povinnosti mlčanlivosti, na ktoré sa žalobca zaviazal v pracovnej zmluve. Zároveň
je zásadným skutočnosť, že v čase poskytnutia informácie médiám ( 18.01.2011) žalobca zastával
u žalovaného pozíciu prevádzkovo - technického námestníka, do kompetencie, ktorého nepatrilo
zastupovanie záujmov žalovaného voči štátnym orgánom, právnickým osobám a fyzickým osobám, t.zn.
ani komunikácia v mene žalovaného s médiami. Je tak zrejmým, že takéto informácie bol oprávnený
poskytovať médiám len riaditeľ žalovaného a len ten mohol žalobcu zbaviť mlčanlivosti. Nedôvodnou
je argumentácia žalobcu, že A.. Š. v rámci svedeckej výpovede po konfrontovaní s výpoveďou p. Y.
nepoprel, že žalobca mal od svojho nadriadeného ( A.. Š.) súhlas na informovanie médií. Svedok A..
Y. Š. na pojednávaní dňa 05.06.2012 uviedol že nezbavil žalobcu povinnosti mlčanlivosti a súhlas na
informovanie médiám udelil H.. M. a p. H.. Aj po priamej konfrontácii svedka A.. Š. C. R. J.. Y., svedok A..
Š. opätovne na otázku žalobcu uviedol, že takýto súhlas na informovanie médiám nedal. I keď svedok C.
Y., redaktor denníka R., vo svojej výpovedi ( pojednávanie dňa 05.06.2012 čl. 200) uviedol, že : “.. Š. H.
J., Ž. G. R. A.. G., C. A. H. S. X. Z., J. R. E. V. A.”, toto konštatovanie samo o sebe nemožno považovať za
hodnoverné preukázanie zbavenia mlčanlivosti žalobcu. I keď na prvý pohľad by bolo možné považovať
vyjadrenia svedkov A.. Š. C. J.. Y. za rozporné, pri hodnotení ich výpovede je potrebné mať na zreteli, že
žalobca, ktorý do 31.12.2010 zastával pozíciu riaditeľa žalovaného, mal vedomosť o tom, že informácie
médiám za žalovaného poskytuje výlučne riaditeľ žalovaného A.. Š. ( vyjadrenie žalobcu na pojednávaní
dňa 08.11.2011), preto mal zachovať minimálne primeranú obozretnosť a skôr ako poskytol médiám
rozhovor mal riadne a preukázateľné požiadať o zbavenie mlčanlivosti v danej veci. Nakoľko zákon
nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie
jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti, nie je možné polemizovať so skutkovými
závermi súdu prvej inštancie, napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie
je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie. Hodnotenie
dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery
sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o
tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo hodnoverne preukázané,
že žalovaný dal žalobcovi súhlas na zverejnenie informácií, resp. by ho pozbavil povinnosti mlčanlivosť
zachovávať.

33. Vychádzajúc z uvedeného, zohľadniac okolnosti prípadu a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu
pracovnej disciplíny žalobcom sa odvolací súd zhoduje i s úvahou súdu prvej inštancie v tom, že v
konaní preukázané porušenie pracovnej disciplíny žalobcom je takým závažným porušením pracovnej
disciplíny, že jeho zotrvanie u zamestnávateľa by nebolo ďalej možné a žalovaný oprávnene voči
nemu postupoval zvoleným spôsobom. Na správnosť záverov súdu prvej inštancie nemá žiaden vplyv
skutočnosť, či vo vzťahu k osobe žalobcu bolo vedené trestné konanie.

34. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane výroku
o trovách prvoinštančného konania) podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

35. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok
na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti
tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).