Základná škola s materskou školou, Hurbanova 27, Martin


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/158/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920201384
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5920201384.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne P.. U. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX,
XXX XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou M Kojtalová, s.r.o., so sídlom A. Bernoláka 51, 010
01 Žilina, IČO: 47258608, proti žalovanej Základnej škole s materskou školou, IČO: 30233844, so
sídlom Hurbanova 27, 036 01 Martin, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Balážom, so sídlom ul.
Volgogradská 10964/19, 038 61 Martin, IČO: 42071411, o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou, vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 5Cpr/22/2020, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. októbra 2021 sp. zn. 11CoPr/3/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

l. Okresný súd Ružomberok (ďalej len ,,súd prvej inštancie”) rozsudkom zo dňa 21. decembra 2020
č. k. 5Cpr/22/2020-56 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby súd určil, že skončenie
pracovného pomeru výpoveďou žalovaného ako zamestnávateľa danou žalobkyni ako zamestnancovi
písomným podaním zo dňa 21.04.2020 označeným ako „rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou zo
strany zamestnávateľa“, z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné. O nároku
na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej priznal náhradu trov konania v
plnom rozsahu.

1.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer
výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP z dôvodu nadbytočnosti pracovného miesta žalobkyne,
ktoré bolo zrušené v zmysle rozhodnutia o organizačnej zmene č. 2 zo dňa 20.04.2020 s tým, že
zamestnávateľ nemá možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste,
ktoré bolo dojednané ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve, ani v mieste bydliska žalovanej, a
to ani po predchádzajúcej príprave. Pokiaľ žalobkyňa namietala existenciu rozhodnutia zamestnávateľa
o organizačnej zmene, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že rozhodnutie zamestnávateľa bolo
prijaté písomne, pričom zo znenia ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP nevyplýva, že by zamestnávateľ bol
povinný súčasne s daním výpovede alebo ešte skôr aj toto svoje písomné rozhodnutie zamestnancovi
predložiť. Uvedená námietka žalobkyne bola teda nedôvodná, súd prvej inštancie mal jednoznačne
preukázané písomné rozhodnutie zamestnávateľa č. 2 z 20.4.2020 o organizačnej zmene. Predmetné
rozhodnutie zamestnávateľ prijal „...z dôvodu efektívneho nakladania s finančnými prostriedkami podľa
zákona č. 596/2003 Z. z., zákona 597/2003 Z. z. a pre nevyhovujúcu štruktúru kvalifikácie pedagogických
zamestnancov znižuje počet zamestnancov k 31.5.2020 v pracovnej pozícii „učiteľ/ka1.stupňa ZŠ“ z
pôvodného počtu 21 na nový počet 18.“ Podľa súdu prvej inštancie v prejednávanej veci žalovaný
preukázal dôvod výpovede z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keď žalobkyňa sa stala
v čase podania výpovede nadbytočnou, teda počet zamestnancov u žalovaného presahoval znížený
počet určených pracovných miest.



1.2. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne týkajúcu sa postupu pri prerokovaní organizačnej zmeny ako
aj samotnej výpovede so zástupcami zamestnancov, poukázal na ust. § 237 ods. 2 ZP, v spojení s
§ 17 ods. 2 ZP, ak by aj išlo o takú zásadnú organizačnú zmenu, ako má na mysli cit. ust. § 237
ods. 2 písm. c) ZP, jej prípadné neprerokovanie so zástupcami zamestnancov by nemalo za následok
neplatnosť výpovede zamestnávateľa podľa cit. ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP, a to z dôvodu, že ust.
§ 237 ZP výslovne nesankcionuje zamestnávateľa pre nedodržanie postupu podľa cit. ust. § 237 ods.
2 písm. c) ZP neplatnosťou jeho právneho úkonu - výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP.
Žalovaný preukázal, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo prerokované so zástupcom ZO OZ
PSaV na Slovensku (pečiatka a podpis zástupcu OZ na listine - Rozhodnutie o organizačnej zmene
z 20.04.2020), zároveň preukázal aj prerokovanie samotnej výpovede podľa § 74 ZP, o čom svedčí
zápisnica č. 4/2020 z rokovania výboru ZO OZ PŠaV na Slovensku pri ZŠ a MŠ Hurbanova , Martin,
konaného dňa 20.04.2020, z obsahu ktorej vyplýva program rokovania - prerokovanie na organizačnú
zmenu výpovede zamestnancov, pričom návrh na skončenie pracovného pomeru bol na podnet Mgr.
Lucie Smikovej (štatutár ZŠ a MŠ Hurbanova). Výbor - prerokoval návrh na organizačnú zmenu
výpovede zamestnancov a berie na vedomie organizačnú zmenu ukončenie prac. pomeru. V bode 3.
je uvedený menný zoznam zamestnancov, ktorých sa zmena týka. Zákon neupravuje samotnú formu
prerokovania, pričom podľa § 237 ods. 1 ZP sa prerokovaním rozumie výmena názorov a dialóg medzi
zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, je prípustné využiť akúkoľvek formu, ktorá nevzbudzuje
pochybnosti o tom, že k prerokovaniu došlo a čo bolo predmetom prerokovania. Výbor ZO mal
dostatočnú vedomosť o organizačnej zmene (pečiatka a podpis zástupcu OZ je na rozhodnutí č.2/2020)
ako aj z toho vyplývajúcich následkov pre vymedzených zamestnancov - rozviazanie pracovného
pomeru. Aj samotné rozviazanie pracovného pomeru bolo opatrené pečiatkou a podpisom zástupcu
zamestnancov s uvedením poznámky o prerokovaní dňa 20.04.2020. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému, ktorý bol vo veci úspešný, právo na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ,,odvolací súd”) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 29. októbra
2021 sp. zn. 11CoPr/3/2021 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne
a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na
základe preskúmania rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo
vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu
stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu
prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje. Pokiaľ žalobkyňa
namietala neurčitosť výpovede ako právneho úkonu, čo do špecifikácie rozhodnutia o organizačnej
zmene, ktoré bolo dôvodom pre skončenie pracovného pomeru, odvolací súd vyhodnotil túto námietku
ako nedôvodnú. Výpoveď zo strany žalovaného obsahovala všetky zákonom stanovené náležitosti a
jej dôvod bol dostatočne určito a jednoznačne vymedzený. Vo výpovedi je presne špecifikované, že sa
jednalo o rozhodnutie o organizačnej zmene č. 2 zo dňa 20. apríla 2020, ktorým bolo pracovné miesto
žalobkyne zrušené. Predmetné rozhodnutie je vymedzené názvom, poradovým číslom rozhodnutia
žalovaného ako zamestnávateľa, ako aj dátumom jeho prijatia, pričom vo výpovedi je konkretizovaný
druh organizačnej zmeny, ktorým je zrušenie pracovného miesta žalobkyne. Samotná výpoveď ako
dôvod skončenia pracovného pomeru uvádza nadbytočnosť zamestnanca z dôvodu zrušenia jeho
pracovného miesta v súvislosti s organizačnou zmenou č. 2 zo dňa 20. apríla 2020. Judikatúra nekladie
na zamestnávateľa požiadavku, aby vo výpovedi boli uvedené dôvody, ktoré viedli k organizačnej
zmene. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nie je právnym úkonom a súd ani nie je
oprávnený posudzovať jeho platnosť (napr. Komentár k Zákonníku práce, vydavateľstvo C. H. Beck,
Helena Barancová, str. 292).
2.1 Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že nedošlo k riadnemu prerokovanie organizačnej zmeny a
prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov, čo spôsobuje, že hmotnoprávna podmienka
platnosti výpovede nebola splnená, odvolací súd konštatuje, že táto námietka nie je dôvodná. V ust. § 74
Zákonníka práce je upravený postup prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov. Žalovaný v
konaní na súde prvej inštancie predložil viacero dôkazov, ktoré sa týkali splnenia všetkých povinností
vo vzťahu k právu zamestnanca na prerokovanie tak organizačnej zmeny, ako aj samotnej výpovede.
Žalovaný preukázal, že riadne a včas požiadal odborovú organizáciu o prerokovanie tak organizačnej
zmeny, ako aj predmetnej výpovede. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že prerokovanie organizačnej zmeny a
prerokovanie výpovede musí byť prerokované samostatne, odvolací súd konštatuje, že takéto tvrdenie
žalobkyne nemá oporu v Zákonníku práce, ani v rozhodovacej praxi súdov. Podľa krajského súdu, súd



prvej inštancie správne vyhodnotil obsah zápisnice z rokovania ZO OZ PŠaV na Slovensku pri ZŠ a
MŠ Hurbanova 27, Martin tak, že k prerokovaniu organizačnej zmeny, ako aj k prerokovaniu predmetnej
výpovede skutočne došlo. Navyše, žalovaný už v konaní na súde prvej inštancie predložil výpoveď
opatrenú pečiatkou a podpisom odborovej organizácie, pričom išlo o výpoveď obsahovo totožnú s
výpoveďou, ktorá bola doručená žalobkyni žalovaným. V predmetnej výpovedi bolo uvedené, že táto
bola prerokovaná s príslušnou odborovou organizáciou dňa 20.04.2020, pričom tento dôkaz aj podľa
odvolacieho súdu jednoznačne preukazuje, že žalovaný s odborovou organizáciou prerokoval výpoveď
ako takú, nielen zoznam mien zamestnancov, s ktorými chce skončiť pracovný pomer. V tejto súvislosti
krajský súd konštatuje, že pre platnosť výpovede sa vyžaduje prerokovanie, ktoré je v zmysle ust. §
237 Zákonníka práce zadefinované ako výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a
samotným zamestnávateľom. Skutočnosť, že výpoveď doručená žalobkyni nebola opatrená pečiatkou
odborovej organizácie však nemá za následok neplatnosť takéhoto úkonu, pretože Zákonník práce
ani neustanovuje žiadnu predpísanú formu prerokovania výpovede medzi zástupcami zamestnancov a
zamestnávateľom (napr. prípustná je i forma telefonického prerokovania).
2.2. Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobkyne ohľadne zmeny dôvodov, pre ktoré
s ňou žalovaný skončil pracovný pomer. Žalovaný v rozhodnutí o organizačnej zmene uviedol ako dôvod
zrušenia pracovného miesta jej nadbytočnosť. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného,
že vo výpovedi tento dôvod zopakoval a v rámci súdneho konania len bližšie popísal okolnosti, ktoré
predchádzali vzniku nevyhovujúcej skladby zamestnaneckej štruktúry a potreby rušiť pracovné miesta.
Aj podľa odvolacieho súdu vždy išlo o ten istý výpovedný dôvod, tie isté okolnosti, resp. príčiny, ktoré
viedli žalovaného k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobkyňou. O trovách odvolacieho konania
odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3.1 Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s
poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP pre porušenie práva na spravodlivý proces a podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP pre nesprávne právne posúdenie sporu odvolacím súdom, navrhujúc jeho zrušenie
a vrátenie veci odvolaciemu súdu, resp. súdu prvej inštancie. Podľa dovolateľky sa odvolací súd vo
svojom rozhodnutí riadne nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, odôvodnenie rozhodnutia
je nedostatočné a nezodpovedá ust. § 220 v spojení s § 387 ods. 3 CSP. Žalobkyňa namietala
zmätočnosť uplatneného výpovedného dôvodu, s poukazom na skutkové okolnosti prednesené zo
strany žalovaného na pojednávaní dňa 24.11.2020, namietajúc jasnosť a určitosť výpovedného dôvodu
ako hmotnoprávneho predpokladu platnosti výpovede. Z dokazovania vyplynulo, že k podaniu výpovede
žalovaného voči žalobkyni viedli iné skutkové okolnosti ako tie, ktoré sú podkladom napadnutej
výpovede, z čoho vyplývala aj spornosť posúdenia príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou žalobkyne. Námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu sa týkala aj
posúdenia splnenia zákonnej podmienky v zmysle § 74 Zákonníka práce.
3.2. Dovolateľka uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, namietajúc nesprávne
právne posúdenie otázky prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka
práce, s poukazom na odklon od rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 5 Cdo 255/2008 a sp. zn. 5
Cdo 140/2010. Podľa dovolateľky nebol správny záver odvolacieho súdu, že nemá oporu v Zákonníku
práce tvrdenie žalobkyne, že by prerokovanie organizačnej zmeny a prerokovanie výpovede muselo
nastať samostatne, keď rozhodnutie o organizačnej zmene musí existovať pred podaním výpovede.
Forma prerokovania otázok so zástupcami zamestnancov podľa Zápisnice č. 4/2020 z 21.04.2020
podľa dovolateľky nezodpovedá zákonom predpokladanému a súdnou praxou ustálenému spôsobu
prerokovania skončenia pracovného pomeru zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov.
3.3. Ďalšie nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom dovolateľka videla v posúdení otázky
skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu v zmysle § 61 ods. 2 a § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce. Odvolací súd v rozpore so súdnou praxou zaujal nesprávny názor, že skutkové vymedzenie
výpovede, ktoré nezodpovedá reálnym skutočnostiam vedúcim k ukončeniu pracovného pomeru
žalobkyne, a teda k posúdeniu existencie organizačnej zmeny v príčinnej súvislosti medzi organizačnou
zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, je bez právneho významu, keďže ide len o doplnenie
skutkových okolností. Poukázala pritom na judikát R 3/1977 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 21 Cdo 2999/2000.

4. Žalovaný považoval dovolanie žalobkyne za nedôvodné, preto ho navrhol odmietnuť a priznať mu
náhradu trov dovolacieho konania. Pokiaľ žalobkyňa namietala ignorovanie rozporu medzi dôvodmi
výpovede uvedenými vo výpovedi a dôvodmi výpovede prezentovanými žalovaným v priebehu konania,
konkrétne sa malo jednať o príčinu, resp. dôvod organizačnej zmeny, pre ktorú sa žalobkyňa stala



nadbytočnou, oba súdy v tomto smere podľa názoru žalovaného správne skonštatovali, že dôvodom
výpovede danej žalovaným žalobkyni bol nadstav existujúci na jej pracovnej pozícii. Žalovaný v
priebehu konania len upresnil, ako a kedy došlo k vzniku tohto nadstavu, t.j. uviedol príčiny jeho
vzniku. Nijako v priebehu konania nemenil dôvody, pre ktoré pristúpil k organizačnej zmene - zníženiu
počtu zamestnancov na pracovnej pozícii, na ktorej pracovala aj žalobkyňa. Žalobkyňa v priebehu
konania formulovala v tomto smere nesprávny a ničím nepodložený záver, že organizačná zmena a
výpoveď musia byť prerokované samostatne a postupne tak, že najskôr sa musí prerokovať organizačná
zmena a až po jej platnom prerokovaní možno pristúpiť k formulovaniu výpovede a jej prerokovaniu.
Zákonník práce neukladá pod sankciou neplatnosti výpovede povinnosť zamestnávateľovi samostatne
a vopred prerokovať organizačnú zmenu a až následne samotnú výpoveď, v tomto smere neexistuje
ani žiadna ustálená judikatúra, ktorá by dávala za pravdu žalobkyni a od ktorej by sa mali súdy
oboch stupňov odkloniť. Práve naopak aktuálne rozhodnutia súdov dávajú aj v tejto otázke za pravdu
žalovanému, že neprerokovanie organizačnej zmeny samostatne a oddelene od prerokovania výpovede
nie je dôvodom na vyhlásenie skončenia pomeru za neplatné. Explicitne bol tento záver vyslovený aj
Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 2 MCdo 21/2009. Žalobkyňa v tomto smere dôvodila, že
rozhodnutie o organizačnej zmene musí existovať pred podaním výpovede. Toto rozhodnutie však v
danom prípade zjavne existovalo a bolo prijaté ešte pred prerokovaním výpovede odbormi. Posledný
argument žalobkyne uvedený v závere dovolania o údajnej nepresvedčivosti rozhodnutia krajského súdu
je len holým konštatovaním, ktoré nie je ďalej rozvinuté ani podložené. Obsah rozhodnutí oboch súdov
svedčí skôr o presnom opaku, t.j. o náležitom zdôvodnení oboch rozhodnutí opierajúc sa o riadne zistený
skutkový stav a relevantnú judikatúru.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako neprípustné odmietnuť.
6. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.
7.1. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
7.2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.
7.3. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v
dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových
zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho



zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi
prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade
zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f/ CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP.
7.4. V dôsledku spomenutej viazanosti (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio) dovolanie
nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie
dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie
a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a
akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných
vadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva.
7.5. Dovolací súd konštatuje aj to, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku
povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku.
Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má
vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba
nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou
úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je
teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až
§ 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,
nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v
dovolacom konaní.

8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je
nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky,
ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou)
povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní
náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432
ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý
dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP

9. Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého
dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9.1. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
9.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3 Cdo 214/2017,
8 Cdo 73/2017, 9 Cdo 278/2020). Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích
námietok skúmal, či došlo k dovolateľmi namietanej procesnej vade.
9.3. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, sú
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
9.4. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných



ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).
9.5. Dovolateľka, vychádzajúc z obsahu dovolania, prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420
písm. f/ CSP a k tomu dovolaciemu dôvodu uvádza, že odvolací súd dostatočne a riadne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, riadne sa nevyporiadal s odvolacou argumentáciou a jeho rozhodnutie je zaťažené
vadou nepreskúmateľnosti.

10. Z viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a z judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je porušením ústavou
a Dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. A to z viacerých
aspektov dotýkajúcich sa kvalitatívnej stránky odôvodňovania súdnych rozhodnutí.
10.1. Z čiastkových analýz doterajšej judikatúry možno vyvodiť niektoré nasledujúce požiadavky na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré by mal súd v odôvodnení svojho rozhodnutia rešpektovať.
Medzi tieto možno zaradiť požiadavky o zákaze vnútornej rozpornosti argumentácie (požiadavka
relevantnosti, jasnosti presnosti a konkrétnosti argumentu), povinnosť odôvodniť odklon od existujúcej
judikatúry, povinnosti „vyrovnať sa“ s ústavnoprávnym argumentom a názormi právnej vedy, možnosti
odvolacieho súdu prevziať argumenty prvostupňového súdu a iné.
10.2. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). Dovolací súd
nezistil opodstatnenosť tvrdenia dovolateľov o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvej inštancie.
10.3. Treba mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
V posudzovanom prípade bolo potrebné zohľadniť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Konanie
pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí pritom jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Odvolací
súd jasným, rozhodným, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli
k rozhodnutiu, poskytol primerané odpovede na odvolacie námietky; jeho úvahy a z nich vyvodené
závery, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu, nemožno považovať
za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Odvolací súd teda procesne nekonal nesprávne, spôsobom
zmätočným, ktorým by žalobkyni znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.
10.4. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že súd prvej inštancie a odvolací
súd svoje rozhodnutie neodôvodnili spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Dovolací súd nezdieľa názor
dovolateľky o arbitrárnosti, zmätočnosti, či nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu. K žalobkyňou namietanej otázke zmätočnosti uplatneného výpovedného dôvodu, s
poukazom na skutkové okolnosti prednesené zo strany žalovaného na pojednávaní dňa 24.11.2020,
namietajúc jasnosť a určitosť výpovedného dôvodu ako hmotnoprávneho predpokladu platnosti
výpovede, sa dostatočne jasne a vyčerpávajúco vyjadril súd prvej inštancie (por. body 10 až 20
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) a následne aj odvolací súd (body 12 a 16 odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu), keď oba súdy zhodne považovali za preukázané, že výpoveď zo
strany žalovaného obsahovala všetky zákonom stanovené náležitosti a jej dôvod bol dostatočne určito
a jednoznačne vymedzený, vo výpovedi je presne špecifikované, že sa jednalo o rozhodnutie o
organizačnej zmene č. 2 zo dňa 20. apríla 2020, ktorým bolo pracovné miesto žalobkyne zrušené.
Predmetné rozhodnutie je vymedzené názvom, poradovým číslom rozhodnutia žalovaného ako
zamestnávateľa, ako aj dátumom jeho prijatia, pričom vo výpovedi je konkretizovaný druh organizačnej
zmeny, ktorým je zrušenie pracovného miesta žalobkyne. Samotná výpoveď ako dôvod skončenia



pracovného pomeru uvádza nadbytočnosť zamestnanca z dôvodu zrušenia jeho pracovného miesta v
súvislosti s organizačnou zmenou č. 2 zo dňa 20. apríla 2020. Odvolací súd reagoval aj na špecifickú
odvolaciu námietku žalobkyne ohľadne zmeny dôvodov, pre ktoré s ňou žalovaný skončil pracovný
pomer, keď sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že vo výpovedi tento dôvod zopakoval a v
rámci súdneho konania len bližšie popísal okolnosti, ktoré predchádzali vzniku nevyhovujúcej skladby
zamestnaneckej štruktúry a potreby rušiť pracovné miesta, vždy išlo o ten istý výpovedný dôvod, tie
isté okolnosti, resp. príčiny, ktoré viedli žalovaného k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobkyňou.
Aj podľa dovolacieho súdu je z odôvodnení súdov nižších inštancií jasné, že za základ posúdenia
platnosti výpovede danej žalobkyni zo strany žalovaného považovali preukázanú okolnosť nadbytočnosti
žalobkyne v dôsledku organizačnej zmeny spočívajúce v znížení počtu zamestnancov. Z výpovede
žalovaného na pojednávaní pred súdom prvej inštancie nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by
boli popretím, resp. zásadným spochybnením preukázania predmetnej organizačnej zmeny.

11. Námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu sa podľa dovolateľky týkala aj
posúdenia splnenia zákonnej podmienky v zmysle § 74 Zákonníka práce. Aj k tejto otázke sa podľa
dovolacieho súdu dostatočne jasne a vyčerpávajúco vyjadril už súd prvej inštancie (por. body 21 až
24 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) a následne aj odvolací súd (bod 14 odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu), keď oba súdy zhodne považovali za preukázané, že žalovaný v konaní
na súde prvej inštancie predložil viacero dôkazov, ktoré sa týkali splnenia všetkých povinností vo
vzťahu k právu zamestnanca na prerokovanie tak organizačnej zmeny, ako aj samotnej výpovede.
Žalovaný preukázal, že riadne a včas požiadal odborovú organizáciu o prerokovanie tak organizačnej
zmeny, ako aj predmetnej výpovede. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že prerokovanie organizačnej zmeny a
prerokovanie výpovede musí byť prerokované samostatne, odvolací súd konštatoval, že takéto tvrdenie
žalobkyne nemá oporu v Zákonníku práce, ani v rozhodovacej praxi súdov. Podľa zápisnice z rokovania
ZO OZ PŠaV na Slovensku pri ZŠ a MŠ Hurbanova 27, Martin, k prerokovaniu organizačnej zmeny,
ako aj k prerokovaniu predmetnej výpovede skutočne došlo. Navyše, žalovaný už v konaní na súde
prvej inštancie predložil výpoveď opatrenú pečiatkou a podpisom odborovej organizácie, pričom išlo
o výpoveď obsahovo totožnú s výpoveďou, ktorá bola doručená žalobkyni žalovaným. V predmetnej
výpovedi bolo uvedené, že táto bola prerokovaná s príslušnou odborovou organizáciou dňa 20.04.2020,
pričom tento dôkaz aj podľa odvolacieho súdu jednoznačne preukazuje, že žalovaný s odborovou
organizáciou prerokoval výpoveď ako takú, nielen zoznam mien zamestnancov, s ktorými chce skončiť
pracovný pomer. Zákonník práce neustanovuje žiadnu predpísanú formu prerokovania výpovede medzi
zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom (napr. prípustná je i forma telefonického prerokovania).

12. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania aj z právnych záverov, na ktorých odvolací súd
založil svoje rozhodnutie (právne posúdenie otázky platnosti výpovede a splnenia podmienky jej
prerokovania so zástupcami zamestnancov), k čomu dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej
úpravy občianskeho súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení
sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci (viď R 54/2012). Podľa právneho názoru
najvyššieho súdu nie je ani po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania
dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky
súdom) na možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia.
Na tom, že ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci nezakladá dovolateľom tvrdenú vadu
zmätočnosti, zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (l Cdo 202/2017, 2
Cdo 101/2017, 3 Cdo 94/2017, 4 Cdo 47/2017, 5 Cdo 145/2016, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 76/2018, 9 Cdo
86/2020). Právne posúdenie môže zakladať dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP cez prizmu niektorej zo
skutkových podstát uvedených pod písmenom a/ až c/ (§ 421 ods. 1 CSP). Skutočnosť, že dovolateľka
má odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu
v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

Dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP

13. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe



dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

14. V zmysle § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa § 432 ods. 2 CSP sa dovolací dôvod
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie,
v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, pričom právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na
zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

15. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť
len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od
interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o
rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení). Je potrebné však zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť
výlučne iba tá právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým
a zrozumiteľným spôsobom).

16. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad
rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania.

17. V prejednávanej veci žalobkyňa prípustnosť svojho dovolania vyvodila z ustanovenia § 421 ods.
1 písm. a/ CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné:
17.1. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický odklon jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu“. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by
mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací
súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu
doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (k tomu pozri napr. rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017; podobne tiež napr. 4 Cdo 95/2017 a 7 Cdo 140/2017).
17.2. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí
dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená
prax dovolacieho súdu (R 83/2018). Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená
predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však
možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr
vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. V zmysle judikátu R 71/2018
do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj



naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Do ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu však nepatria rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky.
17.3. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým
nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa. V
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je tiež ustálený názor, v zmysle ktorého sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú
kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

18. Zhrnúc vyššie uvedené, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je
relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/musí ísť o otázku
riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob
jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá "odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranou
nastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba,
dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).

19. Dovolateľka v dovolaní v prvom rade namietala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej
praxe dovolacieho súdu v prípade riešenia právnej otázky prerokovania výpovede so zástupcami
zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce, poukazujúc na rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 255/2008 a
5 Cdo 140/2010.

20. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 72/2006 dospel k nasledovným záverom: V citovanom
ustanovení § 74 ods. 1 ZP sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru
výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Uvedené
ustanovenie určuje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom
(ako zástupcom zamestnancov) výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ako hmotno-
právnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej,
v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 ZP, spôsobuje ich neplatnosť (t.j. neplatnosť výpovede
alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru.). Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa
nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovaní skončenia pracovného pomeru alebo
priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru, k žiadosti o prerokovanie
adresovanej príslušnému odborovému orgánu, obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením
§ 61 ods. 2 ZP (u okamžitého skončenia pracovného pomeru § 70 ZP), to znamená, že dôvod
výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento
nemožno dodatočne meniť. Ustanovenie § 74 ZP o účasti príslušného odborového orgánu pri skončení
pracovného pomeru nemožno vykladať izolovane, ale v nadväznosti na uvedené ustanovenie § 61 ods.
2 ZP. Citované zákonné ustanovenie nie je totiž samoúčelné, ale smeruje k ochrane zamestnanca,
aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodné prepúšťal zamestnancov z pracovného
pomeru. Ak v danej veci odporca požiadal len formou interného oznámenia zo 14. októbra 2002,
ktoré neobsahovalo všetky náležitosti výpovede v zmysle § 61 ods. 2 v spojení s § 63 ods. 1 písm.
b) ZP, závodný výbor odborovej organizácie o prerokovanie výpovede s navrhovateľom podľa § 63
ods. 1 písm. b) ZP, treba prisvedčiť správnosti záveru odvolacieho súdu o nesplnení hmotno-právnej
podmienky platnosti výpovede uvedenej v citovanom ustanovení § 74 ods. 1 ZP, ktorá má za následok
neplatnosť tohto právneho úkonu. Vyjadrenie odborového orgánu z 22. októbra 2002, ktorým zobral
výpoveď na vedomie s tým, že žiadal, aby pri organizačnej zmene boli dodržané všetky ustanovenia
Zákonníka práce, preto nemožno považovať za platné prerokovanie výpovede pri skončení pracovného
pomeru s navrhovateľom. To, že uvedené interné oznámenie bolo nepostačujúce, vyplýva napokon aj
zo samotného vyjadrenia tohto odborového orgánu.

21. Dovolací súd v rozhodnutí sp.zn. 5 Cdo 255/2008 vychádzal z nasledovných skutkových okolností: V
prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že riaditeľ odporkyne listom z 15. mája



2003 požiadal všetky ZV základných organizácií Odborového zväzu masmédií (OZM) pôsobiacich v STV
o stretnutie za účelom prerokovania výpovedí u tých zamestnancov, ktorí boli vybraní ako nadbytoční
a ktorí dostanú výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP. Zároveň riaditeľ odporkyne navrhol, aby sa
stretnutie uskutočnilo 20. mája 2003 alebo 21. mája 2003 a v prípade, že by tento termín nevyhovoval,
21. a 22. mája 2003. Predsedníčka ZO OZM Dr. G. G. v liste zo 16. mája 2003 oznámila odporkyni, že
sa vyjadria po obdržaní podkladov k predmetnému prejednávaniu k termínu stretnutia v rámci zákonnej
lehoty. V prílohe ďalšieho listu odporkyne z 19. mája 2003 adresovaného ZV OZM predložil riaditeľ
odporkyne odborovému orgánu menný zoznam zamestnancov, ktorí boli vybraní ako nadbytoční a ktorí
sú členmi tejto odborovej organizácie s tým, že všetci dostanú výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b)
ZP. V tomto zozname bola zapísaná aj navrhovateľka. Odborový orgán sa na stretnutie navrhované
na 20. mája 2003 nedostavil, a preto riaditeľ odporkyne opätovne požiadal listom z 21. mája 2003
odborový orgán o prerokovanie výpovedí a navrhol stretnutie v termínoch 21. mája 2003, 22. mája
2003 alebo 23. mája 2003. Listom z 23. mája 2003, ktorý bol odporkyni doručený 26. mája 2003,
odborový orgán odporkyňu vyzval, aby zoznam zamestnancov, ktorí nepodpíšu dohodu o skončení
pracovného pomeru, bol doplnený o nasledovné doklady: zrušenie pracovnej pozície, ponukové konanie
s vyjadrením zamestnanca a žiadosť o prerokovanie výpovedí na konkrétnych zamestnancov. Riaditeľ
odporkyne listom z 23. mája 2003 oznámil odborovému orgánu, že mu poskytol všetky potrebné
informácie slúžiace ako podklad k prerokovaniu, údaje identifikujúce zamestnanca, s ktorým bude
pracovný pomer rozviazaný, dôvod [§ 63 ods. 1 písm. b) ZP] a spôsob skončenia pracovného pomeru
(výpoveďou). Splnil si preto povinnosť vopred prerokovať výpovede s príslušným odborovým orgánom
v zmysle § 74 ods. 1 ZP.
21.1. Pri právnom posúdení dovolací súd poukázal na závery rozhodnutia z 28. septembra 2006
sp. zn. 1 Cdo 72/2006, od záverov ktorého nie je dôvod sa odkloniť ani v prejednávanom prípade.
V prejednávanom spore dospel k záveru, že za prerokovanie výpovede totiž nemožno považovať
len predloženie menného zoznamu zamestnancov (pri hromadnom prepúšťaní), ktorým bude daná
výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP. Takéto konanie odporkyne možno vyhodnotiť len ako
jeho oznámenie odborovému orgánu o úmysle rozviazať pracovný pomer s viacerými zamestnancami,
vrátane navrhovateľky. Preto postup odborového orgánu, ktorý listom z 23. mája 2003 požiadal
odporkyňu o doplnenie (aktualizáciu) zoznamu zamestnancov, najmä vzhľadom na skutočnosť, že
po dodaní zoznamu došlo k rozviazaniu pracovných pomerov viacerých zamestnancov dohodami,
nemožno považovať za postup v rozpore s právnymi predpismi a dobrými mravmi. Účasť príslušného
odborového orgánu pri skončení pracovného pomeru podľa právnej úpravy upravenej v Zákonníku práce
(zákon č. 311/2001 v znení zákona č. 165/2002 Z. z. a zákona č. 408/2002 Z. z. v znení platnom a
účinnom do 30. júna 2003) nemožno považovať len za formálny úkon bez jeho materiálneho obsahu.
Preto za situácie, keď odporkyňa bezdôvodne odmietla oprávnenú požiadavku odborovej organizácie o
doplnenie podkladov, uplatnenú listom z 23. mája 2003, nemožno právny záver o splnení si povinnosti
predchádzajúceho prerokovania výpovede navrhovateľky s odborovým orgánom, považovať za vecne
správny. Opačný záver by viedol k tomu, že povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným
odborovým orgánom výpoveď z pracovného pomeru, ktorej nesplnenie zákonodarca sankcionoval
jej neplatnosťou, by bola výlučne formálna, bez reálnej možnosti odborového orgánu prerokovať so
zamestnávateľom takúto výpoveď a vyjadriť sa k veci s kompletnou znalosťou problematiky.

22. Dovolací súd v rozhodnutí sp, zn. 5 Cdo 140/2010 zopakoval záver, že za prerokovanie výpovede nie
je možné považovať len predloženie menného zoznamu zamestnancov (pri hromadnom prepúšťaní),
ktorým bude daná výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, poukazujúc zároveň na
rozhodnutie sp. zn. 1 Cdo 72/2006. Obsah pojmu prerokovanie logicky v sebe zahŕňa aj možnosť
vyjadrenia sa k podanej žiadosti, nie je len úkonom jednej strany, ale musí obsahovať aj prípadnú
možnosť reakcie adresovanej strany. Zákon nestanovuje formu prerokovania výpovede, neustanovuje
teda povinnosť, aby nevyhnutne k prerokovaniu muselo dôjsť ústnym rokovaním za prítomnosti oboch
strán. Prerokovanie neznamená, že by sa malo prikročiť k spoločnému zasadnutiu zamestnávateľa
a odborovej organizácie. Cieľom tejto zákonnej podmienky je, aby zámer zamestnávateľa skončiť
pracovný pomer so zamestnancom bol oznámený odborovej organizácii a zároveň aby jej bola daná
možnosť sa (po vlastnom prerokovaní) k tomuto zámeru vyjadriť (resp. nevyjadriť). Zákon bližšie
nestanovuje žiadne podmienky, v ktorých má zamestnávateľ alebo odborová organizácia konať. Z
požiadavky, že výpoveď má byť vopred prerokovaná vyplýva to, že zamestnávateľ sa na odborovú
organizáciu musí obrátiť skôr, než k výpovedi pristúpi a že zároveň by medzi doručením žiadosti
odborovej organizácie o prerokovanie a vlastným vykonaním výpovede mala ubehnúť primeraná
doba tak, aby odborová organizácia mala reálnu možnosť vec prerokovať a zamestnávateľovi svoje



stanovisko oznámiť. Je legitímnym nárokom odborovej organizácie požadovať od zamestnávateľa
informácie, ktoré považuje za potrebné na zaujatie úplného stanoviska bez ohľadu na skutočnosť, či
ho následne bude tlmočiť zamestnávateľovi v písomnej forme alebo na osobnom rokovaní. Preto v
posudzovanej veci z dôvodu, že žalovaný neoznámil odborovej organizácii požadované informácie,
nemožno proces prerokovania výpovede považovať za ukončený. Treba konštatovať, že je správny
právny záver odvolacieho súdu o tom, že konanie odborovej organizácie, ktorá uplatňovala svoje nároky
vyplývajúce zo zákona, nie je možné považovať za obštrukcie a jej neúčasť na stretnutiach navrhnutých
žalovanou za marenie povinnosti žalovanej vopred prerokovať s odborovým orgánom výpoveď žalobcu.

23. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 2 MCdo 21/2009 dospel k nasledovným záverom: Pre splnenie
povinnosti vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď (alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru) Zákonník práce neurčuje spôsob prerokovania a neodkazuje ani na § 237 s tým,
že pokiaľ rokovanie neprebehlo spôsobom tu uvedeným, je neplatné. Konkrétna forma prerokovania
medzi zamestnávateľom a zamestnancom v zmysle § 237 Zákonníka práce závisí podľa čl. 1 a čl.
5 Smernice 2002/14/Es od dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov. Napokon
Zákonník práce dáva možnosť zástupcom zamestnancom vyjadriť sa k skončeniu pracovného pomeru,
ale nedáva im možnosť zmeniť toto rozhodnutie zamestnávateľa, preto sa podľa § 74 za prerokovanie
považuje, aj keď k nemu vôbec nedošlo (v uvedenej lehote).

24. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 14/2013 dospel k nasledovným záverom: Pri posudzovaní,
či bola splnená hmotnoprávna podmienka platného skončenia pracovného pomeru vyplývajúca z § 74
Zákonníka práce, súd vo všeobecnosti skúma, či zástupca zamestnancov „vopred“ prerokoval výpoveď
z pracovného pomeru, neskúma však, aký postup pri tom zvolil. Ak bola žiadosť zamestnávateľa
o prerokovanie výpovede „vopred“ prerokovaná, sama skutočnosť, že išlo (len) o ústnu žiadosť a
zamestnanec nebol na jej prerokovanie prizvaný, nemení nič na tom, že k prerokovaniu výpovede
došlo (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 127/2005). Najvyšší súd v rozhodnutí
sp. zn. 5 Cdo 17/2008 uviedol, že Zákonník práce síce nepredpisuje, ako má prebiehať prerokovanie
výpovede zástupcom zamestnávateľov, je však nevyhnutné, aby už v čase tohto prerokovania bol dôvod
výpovede konkretizovaný dostatočne určito (viď R 47/2007) tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti,
z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Dovolací súd, nadväzujúc na tieto úvahy, pre
účely preskúmavanej veci konštatuje, že s požiadavkou, aby výpoveď bola prerokovaná spôsobom
vylučujúcim pochybnosti o tom, konkrétne aká výpoveď a z akého dôvodu bola (neskôr) daná, je logicky
spojená požiadavka prerokovania výpovede podľa § 74 Zákonníka práce takým spôsobom, ktorý vylúči
prípadné pochybnosti o tom, či výpoveď bola vôbec takto (vopred) prerokovaná.

25. Sumarizujúc vyššie uvedené závery jednotlivých rozhodnutí dovolacieho súdu možno za jeho
ustálenú rozhodovaciu prax pri právnom posúdení otázky prerokovania výpovede so zástupcami
zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce považovať nasledovné kritériá: 1. v žiadosti o
prerokovanie výpovede adresovanej príslušnému zástupcovi zamestnancov musí byť dôvod výpovede
vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, t.j. dostatočne jasne a určito, 2.
za prerokovanie výpovede nemožno považovať len predloženie menného zoznamu zamestnancov,
ktorým bude daná výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP, resp. oznámenie odborovému orgánu
o úmysle rozviazať pracovný pomer s viacerými zamestnancami, 3. povinnosť zamestnávateľa vopred
prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď z pracovného pomeru nemožno vnímať výlučne
formálne, bez reálnej možnosti odborového orgánu prerokovať so zamestnávateľom takúto výpoveď a
vyjadriť sa k veci s kompletnou znalosťou problematiky, súčasťou čoho je právo odborového orgánu
vyžiadať si od zamestnávateľa doplňujúce informácie či podklady a povinnosť zamestnávateľa dôvodne
požadované doplňujúce informácie či podklady predložiť, 4. zákon nestanovuje formu prerokovania
výpovede, musí byť však preukázané, že došlo k reálnemu prerokovaniu, pričom obsah pojmu
prerokovanie logicky v sebe zahŕňa aj možnosť vyjadrenia sa k podanej žiadosti, 5. zákon dáva
možnosť zástupcom zamestnancom vyjadriť sa k skončeniu pracovného pomeru, ale nedáva im
možnosť zmeniť toto rozhodnutie zamestnávateľa. Zároveň zo žiadneho ustanovenia Zákonníka
práce nevyplýva, že by zamestnávateľ nemohol zástupcovi zamestnancov predložiť na prerokovanie
naraz informáciu o organizačnej zmene a zároveň výpovede jednotlivým zamestnancom na základe
tejto organizačnej zmeny. Z časového hľadiska je podstatným to, aby samotnej výpovedi danej
zamestnancovi predchádzalo jej prerokovanie so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka
práce.



26. V posudzovanom spore súdy nižších inštancií predmetnú otázku naplnenia podmienky ust.
§ 74 Zákonníka práce posudzovali v súlade s vyššie uvedenými kritériami, keď na základe
vykonaného dokazovania považovali za preukázané, že príslušnej odborovej organizácii ako zástupcovi
zamestnancov bola vopred predložená výpoveď daná žalobkyni z dôvodu nadbytočnosti v zmysle § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, v ktorej bol výpovedný dôvod vymedzený dostatočne jasne a určito ako
dôvod nadbytočnosti z dôvodu rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 20.04.2020,
odborová organizácia mala možnosť vyjadriť sa, nevzniesla však žiadne pripomienky či výhrady. V
posudzovanom prípade nebola preukázaná žiadna taká zásadná vada, ktorá by mala za následok
konštatovanie nesplnenia zákonnej podmienky v zmysle § 74 Zákonníka práce, za akú by bolo možné
považovať to, ak by zamestnávateľ zástupcovi zamestnancov oznámil iba rozhodnutie o organizačnej
zmene, či zámer prepustiť konkrétnych zamestnancov (a nepredložil by zároveň výpoveď, ktorú plánuje
dať konkrétnemu zamestnancovi), resp. by iba predložil menný zoznam nadbytočných zamestnancov,
alebo by zástupcovi zamestnancov neumožnil vyjadriť sa k žiadosti o prerokovanie, resp. nepredložil by
mu dostatočné informácie či podklady a nereagoval by na žiadosť o ich doplnenie. Dovolací súd preto
uzatvára, že odvolací súd sa neodklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu v prípade riešenia právnej
otázky prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce

27. Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej praxe dovolacieho
súdu v prípade riešenia právnej otázky skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu v zmysle § 61 ods.
2 a § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, poukazujúc na judikát R 3/1977 a rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 2999/2000.

28. Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp.zn. 6 Cz 193/67 uverejnenom v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod R č. 34/1968 vyslovil, že výpovedný dôvod musí byť v písomnej výpovedi
uvedený tak, aby bolo zrejmé aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovného
pomeru k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel účastník
prejaviť, t.j. ktorý výpovedný dôvod uplatňuje, a aby bolo zaistené, že uplatnený výpovedný dôvod
nebude môcť byť dodatočne zmenený.

29. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 137/2002 poukázal na to, že už v rozhodnutí č. 34/1968
Zbierky rozhodnutí a oznámení súdov bol zaujatý právny názor, že výpovedný dôvod musí byť v
písomnej výpovedi uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka
pracovného sporu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel
účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný výpovedný dôvod uplatňuje, a aby bolo zaistené, že uplatnený
výpovedný dôvod nebude môcť byť dodatočne menený. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že
tam, kde je v zákone v tesnej spojitosti formulovaných niekoľko výpovedných dôvodov [§ 46 ods. 1 písm.
f) Zákonníka práce] bude uvedenie uplatneného výpovedného dôvodu v písomnej výpovedi vyžadovať
bližšiu skutkovú konkretizáciu. Obdobne z rozhodnutia č. 39/1969 Zbierky rozhodnutí a oznámení súdov
vyplýva, že ak je výpovedný dôvod podmieňovaný viacerými skutočnosťami, nestačí k jeho uvedeniu
v písomnej výpovedi len uvedenie zákonnej skutkovej podstaty, ale vyžaduje sa jej bližšie skutkové
odôvodnenie, aby nevznikli pochybnosti, v čom je prezumované naplnenie zákonného výpovedného
dôvodu. Zmyslom ustanovenia § 44 ods. 2 Zákonníka práce v znení do 1. apríla 2002 bolo, aby účastníci
pracovného pomeru boli proti výpovedi primerane chránení, aby sa mohli brániť, že výpovedný dôvod
nebol daný. Preto bolo potrebné výpovedný dôvod uvádzať tak, aby vo výpovedi bolo jednoznačne
vyjadrené, z ktorého zákonného dôvodu bol daný. Pretože výpovedným dôvodom bola určitá skutočnosť,
ktorá vykazovala znaky zákonného výpovedného dôvodu, bolo potrebné, aby dôvod výpovede bol
vždy uvedený. Podľa charakteru toho - ktorého výpovedného dôvodu bola miera skutkového uvedenia
dôvodu rôzna (R 2/1971). Súd nebol viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú účastník vo výpovedi uviedol.
Musel vychádzať z toho, ako bola výpoveď skutkovo vymedzená, a či toto skutkové naplnenie bolo
predpokladom niektorého z výpovedných dôvodov (R 3/1977).

30. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 124/2010 konštatoval nasledovné závery: Výpovedný
dôvod použitý vo výpovedi z pracovného pomeru je charakterizovaný skutkovým vymedzením; súd
pri posúdení, o aký výpovedný dôvod ide, vychádza zo skutkového vylíčenia tohto dôvodu. Ako
dôvod vo výpovedi právne kvalifikoval zamestnávateľ, nie je samo osobe rozhodujúce; je vecou súdu,
aby posúdil, ktorý v Zákonníku práce uvedený výpovedný dôvod bol skutkovým opísaním dôvodu
výpovede naplnený [porovnaj napr. Zhodnocení rozhodování soudů o některých otázkách skončení
pracovního poměru Cpj 42/76, publikované v Sborníku stanovisek, zpráv o rozhodovaní soudů a



soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR 1970 - 1983, SEVT, Praha 1986 (v skratke
„Zborník IV“), str. 190; ďalej aj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Cdon 1053/96, 21
Cdo 1524/98, 21 Cdo 2383/2008]. Skutkové vymedzenie dôvodu výpovede je z hľadiska jeho významu
a dôsledkov treba vidieť nielen v postulovanom zámere (cieli) predísť možným pochybnostiam o tom,
z ktorého dôvodu sa so zamestnancom rozväzuje pracovný pomer (právnym posúdením súd nie je
viazaný). Skutková konkretizácia výpovedného dôvodu napĺňajúca identifikačný účel, aby nedochádzalo
k dodatočnej zmene dôvodu (Zákonník práce neposkytuje možnosť dôvod výpovede dodatočne meniť;
dodatočné skonkretizovanie výpovede nemožno považovať za súčasť výpovede), má význam aj preto,
že nedostatok určitosti u výpovede ako jednostranného adresného právneho úkonu môže znamenať,
že nenastane zamýšľaný právny účinok (skončenie pracovného pomeru) a súd výpoveď posúdi ako
neplatnú (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Tu je treba mať na pamäti,
že výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo prejavené;
pomocou výkladu prejavu vôle nemožno preto nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ
v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale ktorú vo výpovedi neprejavil.
30.1 Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce upravuje len jeden výpovedný dôvod
a to nadbytočnosť zamestnanca. Uvedený výpovedný dôvod obsahuje však viacero skutočností -
druhov organizačných zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženie
stavu zamestnancov s cieľom zefektívnenia práce, iné organizačné zmeny), v dôsledku ktorých sa
zamestnanec môže stať nadbytočným. Aj v prípade výpovede odkazujúcej na § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce (čo nie je skutkové vymedzenie) musí byť dôvod výpovede skutkovo vymedzený a
to tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a tiež /a to na prvom mieste/ aby výpoveď
bolo možno posúdiť ako právny úkon platný (so zreteľom na určitosť ako náležitosť prejavu vôle). Pri
nedostatku určitosti výpovede spočívajúcej v tom, že zamestnávateľ dôvod výpovede vo výpovedi buď
vôbec skutkovo neuvedie, alebo ak dôvod uvedie (vymedzí) natoľko neúplne (nekonkrétne), že len s
pomocou výkladu takto nedostatočne prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia (neuvedených) údajov jej
obsah pre nejednoznačnosť objasniť nemožno (v takom prípade potom platí incerta pro nullis habentur,
teda čo je neurčité, pokladá sa za neexistujúce), je takáto výpoveď neplatná. V prejednávanej veci
žalovaný ako zamestnávateľ v písomnej výpovedi z pracovného pomeru žalobcovi skutkové vymedzenie
dôvodu výpovede podal ako nadbytočnosť na základe rozhodnutia predstavenstva. Výkladom takto
prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia o to, čo prejavené nebolo, nemožno vôbec zistiť, k akej
organizačnej zmene u žalovaného malo dôjsť a na základe ktorého písomného rozhodnutia jeho
predstavenstva sa tak malo stať; v čom konkrétne má spočívať nadbytočnosť žalobcu. Vymedzenie
výpovedného dôvodu nadbytočnosti žalobcu je natoľko skutkovo vágne a neúplné (neurčité), že má za
následok neplatnosť výpovede.

31. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 185/2018 (toto rozhodnutie bolo predmetom aj prieskumu
Ústavného súdu SR v konaní sp. zn. I. ÚS 449/2021 so záverom o odmietnutí ústavnej sťažnosti), v
plnom rozsahu prevzal právne závery z rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 124/2010, zároveň skonštatoval,
že v súdenej veci šlo o odlišnú skutkovú situáciu, pretože rozhodnutie o organizačnej zmene bolo
konkretizované - išlo o rozhodnutie zamestnávateľa č. 1/2012 z 7. marca 2012. Z daného rozhodnutia
vyplýva, že išlo o znižovanie stavu zamestnancov, pričom o organizačnej zmene bola žalobkyňa
upovedomená na pracovnej porade konanej dňa 13. marca 2012. Vedomosť žalobkyne o organizačnej
zmene pred doručením výpovede preukazuje aj úradný záznam z 11. júna 2012, ktorý bol spísaný a
tiež podpísaný dovolateľkou. Z obsahu výpovede je zrejmé, že bola daná žalobkyni podľa § 63 ods. 1
písm. b/ ZP z organizačných dôvodov, ktoré boli odôvodnené práve vyššie spomenutým rozhodnutím
zamestnávateľa.

32. V posudzovanom spore súdy nižších inštancií predmetnú právnu otázku skutkového vymedzenia
výpovedného dôvodu v zmysle § 61 ods. 2 a § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce posudzovali v súlade
s vyššie ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, keď na základe vykonaného dokazovania
považovali za preukázané, že namietaná výpoveď ako dôvod skončenia pracovného pomeru uvádza
nadbytočnosť zamestnanca z dôvodu zrušenia jeho pracovného miesta v súvislosti s organizačnou
zmenou č. 2 zo dňa 20. apríla 2020. Výpovedný dôvod bol dostatočne určito a jednoznačne vymedzený,
keď v namietanej výpovedi bolo presne špecifikované, že sa jednalo o rozhodnutie o organizačnej
zmene č. 2 zo dňa 20. apríla 2020, ktorým bolo pracovné miesto žalobkyne zrušené. Predmetné
rozhodnutie bolo vymedzené názvom, poradovým číslom rozhodnutia žalovaného ako zamestnávateľa,
ako aj dátumom jeho prijatia, pričom vo výpovedi je konkretizovaný druh organizačnej zmeny, ktorým je
zrušenie pracovného miesta žalobkyne. Zároveň nebolo ničím preukázané, že by skutkové vymedzenie



výpovedného dôvodu v preskúmavanej výpovedi nenapĺňalo zákonný výpovedný dôvod v zmysle §
63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, resp. že by skutočné dôvody skončenia pracovného pomeru
nekorešpondovali s uvedeným výpovedným dôvodom. Dovolací súd preto uzatvára, že odvolací súd
sa neodklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu v prípade riešenia právnej otázky skutkového
vymedzenia výpovedného dôvodu v zmysle § 61 ods. 2 a § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

33. K dovolateľkou uvádzanej argumentácii vychádzajúcej z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 21 Cdo 2999/2000, je dôležité zdôrazniť, že do pojmu ustálená rozhodovacia prax
dovolacieho súdu rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky nespadajú (por. tiež sp. zn. 6 Cdo 129/2017, 1 Cdo 162/2020). S prihliadnutím na uvedené
neprichádza do úvahy konštatovať prípadný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
resp. rozdielnosť rozhodovania dovolacieho súdu. Navyše predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 21 Cdo 2999/2000 a právne závery z neho vyplývajúce nie sú k nastolenému právnemu problému
priliehavé pre odlišnosť skutkových i právnych okolností, keď predmetom sporu bolo posudzovanie
platnosti výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny.

34. Dovolací súd preto dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady zmätočnosti podľa § 420
písm. f) CSP odmietol v zmysle § 447 písm. c) CSP a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne
posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP.

35. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi
priznal nárok na ich náhradu, pretože výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinili
žalovaní (§ 256 ods. 1 CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.