Základná škola s materskou školou, Hurbanova 27, Martin


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoPr/3/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920201384
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5920201384.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobkyne: Mgr. U.
Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, XXX XX, zast. Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o., so
sídlom A. Bernoláka 51, 010 01 Žilina, IČO: 47258608, proti žalovanému: Základná škola s materskou
školou, IČO: 30233844, Hurbanova 27, 036 01 Martin, zast. Mgr. Peter Baláž, advokát, so sídlom
ul. Volgogradská 10964/19, 038 61 Martin, IČO: 42071411, v pracovnoprávnom spore o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Ružomberok č. k. 5Cpr/22/2020-56 zo dňa 21. decembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby súd
určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou žalovaného ako zamestnávateľa danou žalobkyni
ako zamestnancovi písomným podaním zo dňa 21.04.2020 označeným ako „rozviazanie pracovného
pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa“, z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce je neplatné. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej
priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že v predmetnej veci nebolo sporné, že zamestnávateľ doručoval
jednostranné skončenie pracovného výpoveďou zo dňa 20.04.2020 žalobkyni doporučenou zásielkou
odovzdanou na prepravu prostredníctvom poštového úradu dňa 21.04.2020, pričom oznámenie o
doručovanej zásielke sa dostalo do dispozičnej sféry žalobkyne dňa 22.04.2020 (tvrdenie žalobkyne
v žalobe), pričom neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie bol realizovaný
dňa 23.04.2020, opakovaný pokus o doručenie bol vykonaný dňa 24.04.2020, kedy bola zásielka aj
uložená na poštovom úrade W., kde si žalobkyňa mohla prevziať zásielku od 23.04.2020, s uvedením
aj telefónneho čísla, na ktorom mohla žalobkyňa požiadať o opakované doručenie zásielky. Ďalej súd
prvej inštancie dôvodil, že tvrdenie žalobkyne obsiahnuté v žalobe, že si nemohla prevziať doporučenú
zásielku, nakoľko sa v mieste trvalého bydliska nezdržiavala, nebolo žalobkyňou žiadnym spôsobom
preukázané. Až v podaní doručenom súdu dňa 19.10.2020 žalobkyňa tvrdila, že dňa 22.04.2020 bola
na pracovisku žalovaného, (kde mala vykonať nevyhnutné administratívne úkony spojené s pracovným
pomerom a prácu jej mala prideliť pani Mgr. U. T.), z ktorého dôvodu si nemohla prevziať zásielku,
ktoré tvrdenie taktiež nebolo preukázané, keď toto vyvrátil žalovaný predložením evidencie dochádzky,
podľa ktorej sa žalobkyňa v uvedený deň nenachádzala na pracovisku žalovaného. Súd prvej inštancie



mal teda za to, že žalobkyňa sama svojím konaním zmarila prevzatie doručovanej výpovede, preto
súd prvej inštancie jej obranu v tomto smere vyhodnotil ako irelevantnú, rovnako aj argumentáciu o
skrátení odbernej lehoty žalovaným, keď táto okolnosť nemala vplyv na platnosť výpovede, ktorá bola v
písomnej forme a doručovaná žalobkyni, pričom nedoručená zásielka sa vrátila zamestnávateľovi dňa
28.04.2020, ktorý dátum bol dňom doručenia výpovede. Výpovedná doba podľa § 62 ods. 2 ZP začala
plynúť dňom 01.05.2020 a v súlade s ust. § 62 ods. 7 ZP a uplynula dňa 31.06.2020. Ďalej súd prvej
inštancie dôvodil, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených
v Zákonníku práce. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo
možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. V danom prípade zamestnávateľ rozviazal
pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 , písm. b/ ZP z dôvodu nadbytočnosti pracovného miesta
žalobkyne, ktoré bolo zrušené v zmysle rozhodnutia o organizačnej zmene č.2 zo dňa 20.04.2020 s
tým, že zamestnávateľ nemá možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas
v mieste, ktoré bolo dojednané ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve, ani v mieste bydliska
žalovanej, a to ani po predchádzajúcej príprave. Poukázal na to, že podstatou výpovedného dôvodu
uvádzaného v § 63 ods. 1 písm. b/ ZP je existencia organizačných zmien na strane zamestnávateľa a s
tým súvisiaca nadbytočnosť zamestnanca. Ide o prípady, kedy zamestnávateľ v dôsledku organizačných
zmien nemá možnosť prideľovať zamestnancovi práce dohodnuté podľa pracovnej zmluvy. V praxi k
takýmto situáciám najčastejšie dochádza pri investíciách do technického vybavenia zamestnávateľa
za účelom zefektívnenia práce, následkom čoho je však potreba zníženia stavu zamestnancov, resp.
pri znižovaní zamestnaneckého portfólia v dôsledku negatívnej hospodárskej situácie. O organizačnej
zmene musí zamestnávateľ rozhodnúť písomne. Predpokladom výpovedného dôvodu nadbytočnosti je
to, že v dôsledku realizácie organizačnej zmeny v dohľadnom čase, spravidla počas plynutia výpovednej
doby, stratí zamestnávateľ možnosť zamestnanca zamestnávať. Rozhodnutie o výbere zamestnanca,
ktorý sa má stať nadbytočným, je v plnej pôsobnosti zamestnávateľa. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 29.01.2009, sp. zn. 3Cdo33/2008: „Ak zamestnávateľ na základe svojho rozhodnutia o organizačných
zmenách znižuje počet zamestnancov v rovnakom pracovnom zaradení, o výbere zamestnanca,
ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere
rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať.) Súd prvej inštancie tiež uviedol, že pri uplatnení výpovede
z organizačných dôvodov bol zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu podľa
§ 63 ods. 2 ZP Zákonníka práce. Ponuka inej vhodnej práce je hmotnoprávnou podmienkou výpovede
zo strany zamestnávateľa. Jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Významná je tá skutočnosť,
či v okamihu, kedy je zamestnancovi daná výpoveď, zamestnávateľ disponuje voľnými pracovnými
miestami. Aby bola splnená ponuková povinnosť, zamestnávateľ musí mať potrebu, aby bola určitá
pracovná činnosť reálne vykonávaná. Na základe uvedeného výpoveď zamestnávateľa z organizačných
dôvodov bude aktuálna v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť ďalej zamestnanca zamestnávať (t.
j., nedisponuje žiadnym iným voľným vhodným pracovným miestom), resp. ak zamestnanec ponúknuté
voľné pracovné miesto odmietol. Podľa súdu prvej inštancie, v prípade súdneho konania týkajúceho
sa neplatnosti výpovede je zamestnávateľ povinný preukazovať, že zamestnanec ponuku inej vhodnej
práce odmietol. V prípade, ak zamestnávateľ takouto vhodnou prácou nedisponuje, objektívne nemá
vhodnú prácu pre zamestnanca, nemôže svoju ponukovú povinnosť naplniť. V takomto prípade je
potrebné, aby zamestnávateľ vo výpovedi uviedol, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca vhodnú
prácu v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, čo bol aj daný prípad, keď Zamestnávateľ
konštatoval, že nemá žiadne voľné miesto v organizácii, pričom nebola preukázaná existencia voľného
pracovného miesta, ktoré by mohlo byť ponúknuté žalobkyni. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že pokiaľ
žalobkyňa namietala existenciu rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že rozhodnutie zamestnávateľa bolo prijaté písomne, pričom zo znenia ust. § 63
ods. 1 písm. b) ZP nevyplýva, že by zamestnávateľ bol povinný súčasne s daním výpovede alebo ešte
skôr aj toto svoje písomné rozhodnutie zamestnancovi predložiť. Uvedená námietka žalobkyne bola teda
nedôvodná, súd prvej inštancie mal jednoznačne preukázané písomné rozhodnutie zamestnávateľa
č. 2 z 20.4.2020 o organizačnej zmene. Predmetné rozhodnutie zamestnávateľ prijal „...z dôvodu
efektívneho nakladania s finančnými prostriedkami podľa zákona č. 596/2003 Z.z., zákona 597/2003 Z.z.
a pre nevyhovujúcu štruktúru kvalifikácie pedagogických zamestnancov znižuje počet zamestnancov k
31.5.2020v pracovnej pozícii „učiteľ/ka1.stupňa ZŠ“ z pôvodného počtu 21 na nový počet 18.“ Podľa
súdu prvej inštancie v prejednávanej veci žalovaný preukázal dôvod výpovede z dôvodu podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keď žalobkyňa sa stala v čase podania výpovede nadbytočnou, teda
počet zamestnancov u žalovaného presahoval znížený počet určených pracovných miest. Žalovaným
tvrdený nadstav zamestnancov vznikol v dôsledku toho, že po ujatí sa funkcie riaditeľky školy p. O.
v januári 2020 podali viacerí učitelia výpovede z pracovného pomeru, ktoré výpovede však následne



zobrali späť, avšak v tom čase riaditeľka školy pani O. so späťvzatím výpovedí nesúhlasila a počas
plynutia výpovedných lehôt prijala nových zamestnancov do pracovného pomeru, s dňom nástupu do
práce od 01.04.2020. Dňa 25.03.2020 bola odvolaná pani O. z pozície riaditeľky školy a dočasne
poverená a Mgr. X., poverená vedením školy ešte pred vznikom pracovného pomeru udelila súhlas
so späťvzatím výpovedí zo strany zamestnancov. Ak došlo k účinnému odvolaniu výpovede, t. j. ak
zamestnávateľ súhlasil so späťvzatím výpovede, pracovný pomer naďalej pokračovať za nezmenených
podmienok. Pokiaľ bola daná výpoveď, až do uplynutia výpovednej doby, resp. do účinného odvolania
výpovede sú zamestnávateľ a zamestnanec viazaní povinnosťami v zmysle uzavretej pracovnej zmluvy.
K účinnému späťvzatiu výpovedí došlo ešte pred vznikom pracovného pomeru žalobkyne, čím tak od
01.04.2020 vznikol v organizácii nadstav, ktorú situáciu riešilo vedenie školy rozhodnutím o organizačnej
zmene č. 2 zo dňa 20.04.2020 k 31.05.2020. Súd prvej inštancie mal za to, že boli splnené podmienky
pre danie výpovede žalobkyni zo strany žalovaného z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP. Ďalej
súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o námietku žalobkyne týkajúcu sa postupu pri prerokovaní
organizačnej zmeny ako aj samotnej výpovede so zástupcami zamestnancov, poukázal na ust. § 237
ods. 2 ZP, v spojení s § 17 ods. 2 ZP, podľa ktorého právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so
zástupcami zamestnancov je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
V danom prípade podľa súdu prvej inštancie ak by aj išlo o takú zásadnú organizačnú zmenu, ako má
na mysli cit. ust. § 237 ods. 2 písm. c) ZP jej prípadné neprerokovanie so zástupcami zamestnancov
by nemalo za následok neplatnosť výpovede zamestnávateľa podľa cit. ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP,
a to z dôvodu, že ust. § 237 ZP výslovne nesankcionuje zamestnávateľa pre nedodržanie postupu
podľa cit. ust. § 237 ods. 2 písm. c) ZP neplatnosťou jeho právneho úkonu - výpovede podľa ust. §
63 ods. 1 písm. b) ZP. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný preukázal, že rozhodnutie o organizačnej
zmene bolo prerokované so zástupcom ZO OZ PSaV na Slovensku (pečiatka a podpis zástupcu OZ na
listine - Rozhodnutie o organizačnej zmene z 20.04.2020), zároveň preukázal aj prerokovanie samotnej
výpovede podľa § 74 ZP, o čom svedčí zápisnica č.4/2020 z rokovania výboru ZO OZ PŠaV na
Slovensku pri ZŠ a MŠ M. , P., konaného dňa 20.04.2020, z obsahu ktorej vyplýva program rokovania -
prerokovanie na organizačnú zmenu výpovede zamestnancov, pričom návrh na skončenie pracovného
pomeru bol na podnet Mgr. D. X. (štatutár ZŠ a MŠ Hurbanova). Výbor - prerokoval návrh na organizačnú
zmenu výpovede zamestnancov a berie na vedomie organizačnú zmenu ukončenie prac. pomeru.
V bode 3. je uvedený menný zoznam zamestnancov, ktorých sa zmena týka. Súd prvej inštancie
tiež uviedol, že zákon neupravuje samotnú formu prerokovania, pričom podľa § 237 ods. 1 ZP sa
prerokovaním rozumie výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom.
Je prípustné využiť akúkoľvek formu, ktorá nevzbudzuje pochybnosti o tom, že k prerokovaniu došlo
a čo bolo predmetom prerokovania. Zástupcovia zamestnancov by mali mať konkrétnu vedomosť
o dôvodoch skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že výbor ZO mal
dostatočnú vedomosť o organizačnej zmene (pečiatka a podpis zástupcu OZ je na rozhodnutí č.2/2020)
ako aj z toho vyplývajúcich následkov pre vymedzených zamestnancov - rozviazanie pracovného
pomeru. Aj samotné rozviazanie pracovného pomeru bolo opatrené pečiatkou a podpisom zástupcu
zamestnancov s uvedením poznámky o prerokovaní dňa 20.04.2020. V súvislosti s účasťou zástupcov
zamestnancov na skončení pracovného zo strany zamestnávateľa súd prvej inštancie konštatoval, že
sporná výpoveď zo dňa 20.04.2020 bola dňa 20.04.2020 v súlade s cit. ust. 74 ZP vopred prerokovaná zo
zástupcami zamestnancov, čo vyplýva z predloženej zápisnice zo zasadnutia výboru ZO OZ konaného
dňa 20.04.2020. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému, ktorý bol
vo veci úspešný, právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
úradníkom.

3. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá namietala, že konanie je
postihnuté vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa poukázala na to, že na základe
vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým záverom o tom, že
žalobkyňa sa v čase podania výpovede stala nadbytočnou a že boli splnené podmienky pre danie
výpovede žalobkyni zo strany žalovaného z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Podľa
názoru žalobkyne je rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou neurčité a skutkové vymedzenie nie
je v takom rozsahu, aby bolo možné dospieť k záveru platnosti takéhoto právneho úkonu. Žalovaným
predložené rozhodnutie o organizačnej zmene, ako i žalovaným prezentované dôvody, ktoré by
mali viesť k prijatiu takéhoto rozhodnutia, nemohlo vytvoriť relevantný právny základ pre výpoveď



zamestnávateľa, keďže sám zamestnávateľ zmätočne produkoval tvrdenia, čo prijatým rozhodnutím
sledoval. Ďalej odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil i otázku splnenia
ďalšej hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede, a to splnenie zákonnej povinnosti žalovaného
ako zamestnávateľa podľa § 74 Zákonníka práce. Podľa žalobkyne je nesprávny skutkový a právny
záver, že výpoveď bola dňa 20.04.2020 v súlade s ust. § 74 Zákonníka práce vopred prerokovaná so
zástupcami zamestnancov, čo vyplýva z predloženej zápisnice zo zasadnutia výboru ZO OZ, konaného
dňa 20.04.2020. Ďalej odvolateľka namietala, že žalovaný nepreukázal, že by zamestnávateľ doručil
odborovej organizácií žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktorej prílohou
by bol návrh výpovede obsahujúci náležitosti výpovede, pretože len doručením takejto žiadosti nastanú
účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa prerokovať výpoveď s odborovým orgánom. Vzhľadom na
uvedené považovala žalobkyňa za nesprávny výrok o náhrade trov konania, ktorý je závislý na výsledku
konania založenom na úspechu vo veci. Navrhla zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný tak, že výpoveď zo strany žalovaného obsahovala
všetky zákonom stanovené náležitosti a jej dôvod bol dostatočne určito a jednoznačne vymedzený.
Podľa žalovaného tento sa v dôsledku konania bývalého vedenia školy dostal do situácie, kedy mal v
pracovnom pomere viac učiteľov ako potreboval. Preto pristúpil k zrušeniu pracovných miest niektorých
učiteľov, a to logicky u tých, ktorí boli u neho v pracovnom pomere najkratšie, boli v dôchodkovom veku,
nemali splnenú povinnosť preukázania bezúhonnosti, zdravotnej prehliadky. Žalovaný tiež uviedol, že
tvrdenie žalobkyne, že menil dôvody, pre ktoré s ňou skončil pracovný pomer, sa nezakladajú na pravde.
Podľa žalovaného súd správne vyhodnotil obsah zápisnice z rokovania výboru tak, že k prerokovaniu by
došlo. Na podporu tohto záveru doložil aj výpoveď opatrenú pečiatkou odborovej organizácie s podpisom
štatutára a uvedením, že výpoveď bola prerokovaná dňa 21.04.2020. Podľa žalovaného v zápisnici o
prerokovaní organizačnej zmeny bolo uvedené, s ktorými ďalšími zamestnancami mal byť pracovný
pomer skončený, pričom ten aj skončený bol a následne žalovaný na zrušené pracovné miesto neprijal
žiadnych zamestnancov. Preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

5. V replike sa žalobkyňa vyjadrila tak, že zotrváva na podanom odvolaní a dôvodoch nezákonnosti
a nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobkyňa sa nestotožnila s názorom žalovaného
prezentovaný v rámci jeho vyjadrenia, že by zákonné ustanovenia vyplývajúce zo Zákonníka práce boli
vykladané tendenčne. Žalobkyňa zotrvala na odvolacích dôvodoch, ktoré uviedla vo svojom odvolaní.

6. V duplike sa žalovaný vyjadril tak, že má za to, že pracovný pomer bol skončený so žalobkyňou
platne, t. j. v súlade s právnymi predpismi a na základe skutočných a preukázaných okolnosti. Zdôraznil,
že dôvody skončenia pracovného pomeru uvedené v rozhodnutí o organizačnej zmene a vo výpovedi
sú totožné. Poukázal na to, že na pojednávaní jeho právny zástupca len upresnil to, čo viedlo k
nadbytočnosti žalobkyne, kedy u žalovaného v dôsledku prijatia nových zamestnancov nastal stav, že od
vzniku pracovného pomeru žalobkyne a ďalších vyše 20 zamestnancov na rôznych pozíciách mal viac
zamestnancov ako potreboval. Na základe uvedených skutočnosti zotrval na tom, že súd prvej inštancie
rozhodol správne, a preto žiada odvolanie žalobkyne v plnom rozsahu zamietnuť.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
žalobkyne v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil.

8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z
uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

9. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov



je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

10. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalobkyne, formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej
apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň
poukazuje na zodpovednosť odvolateľky za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s
nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380
ods. 1 CSP).

11. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria
jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie.

12. Pokiaľ žalobkyňa namietala neurčitosť výpovede ako právneho úkonu, čo do špecifikácie rozhodnutia
o organizačnej zmene, ktoré bolo dôvodom pre skončenie pracovného pomeru, odvolací súd vyhodnotil
túto námietku ako nedôvodnú. Podľa názoru odvolacieho súdu výpoveď zo strany žalovaného
obsahovala všetky zákonom stanovené náležitosti a jej dôvod bol dostatočne určito a jednoznačne
vymedzený. Vo výpovedi je presne špecifikované, že sa jednalo o rozhodnutie o organizačnej zmene č.
2 zo dňa 20. apríla 2020, ktorým bolo pracovné miesto žalobkyne zrušené. Predmetné rozhodnutie je
vymedzené názvom, poradovým číslom rozhodnutia žalovaného ako zamestnávateľa, ako aj dátumom
jeho prijatia, pričom vo výpovedi je konkretizovaný druh organizačnej zmeny, ktorým je zrušenie
pracovného miesta žalobkyne. Samotná výpoveď ako dôvod skončenia pracovného pomeru uvádza
nadbytočnosť zamestnanca z dôvodu zrušenia jeho pracovného miesta v súvislosti s organizačnou
zmenou č. 2 zo dňa 20. apríla 2020. Aj podľa odvolacieho súdu judikatúra nekladie na zamestnávateľa
požiadavku, aby vo výpovedi boli uvedené dôvody, ktoré viedli k organizačnej zmene. Rozhodnutie
zamestnávateľa o organizačnej zmene nie je právnym úkonom a súd ani nie je oprávnený posudzovať
jeho platnosť (napr. Komentár k Zákonníku práce, vydavateľstvo C. H. Beck, Helena Barancová, str.
292).

13. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobkyne týkajúca sa okolností doručovania výpovede, keďže s
touto odvolacou námietkou sa súd prvej inštancie náležite vyporiadal v bode 8. odôvodnenia rozsudku.
Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ žalobkyňa namietala, že dňa 22. apríla 2020 sa zdržiavala v
priestoroch zamestnávateľa a preto jej nebolo možné platne doručiť výpoveď poštou, toto tvrdenie
preukázané nebolo, ako to správne ustálil súd prvej inštancie, keď konštatoval, že žalovaný jej tvrdenie
vyvrátil už v konaní pred súdom prvej inštancie predložením evidencie dochádzky zo dňa 22.04.2020, z
ktorej jasne vyplynulo, že žalobkyňa sa v predmetný deň na pracovisku nenachádzala.

14. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že nedošlo k riadnemu prerokovanie organizačnej zmeny a
prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov, čo spôsobuje, že hmotnoprávna podmienka
platnosti výpovede nebola splnená, odvolací súd konštatuje, že táto námietka nie je dôvodná. V tejto
súvislosti krajský súd konštatuje, že v ust. § 74 Zákonníka práce je upravený postup prerokovania
výpovede so zástupcami zamestnancov. Žalovaný v konaní na súde prvej inštancie predložil viacero
dôkazov, ktoré sa týkali splnenia všetkých povinností vo vzťahu k právu zamestnanca na prerokovanie
tak organizačnej zmeny, ako aj samotnej výpovede. Aj podľa odvolacieho súdu žalovaný nielenže
preukázal, že riadne a včas požiadal odborovú organizáciu o prerokovanie tak organizačnej zmeny, ako
aj predmetnej výpovede. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že prerokovanie organizačnej zmeny a prerokovanie
výpovede musí byť prerokované samostatne, odvolací súd konštatuje, že takéto tvrdenie žalobkyne
nemá oporu v Zákonníku práce, ani v rozhodovacej praxi súdov. Podľa krajského súdu, súd prvej
inštancie správne vyhodnotil obsah zápisnice z rokovania ZO OZ PŠaV na Slovensku pri ZŠ a MŠ
Hurbanova 27, Martin tak, že k prerokovaniu organizačnej zmeny, ako aj k prerokovaniu predmetnej
výpovede skutočne došlo. Navyše, žalovaný už v konaní na súde prvej inštancie predložil výpoveď



opatrenú pečiatkou a podpisom odborovej organizácie, pričom išlo o výpoveď obsahovo totožnú s
výpoveďou, ktorá bola doručená žalobkyni žalovaným. V predmetnej výpovedi bolo uvedené, že táto
bola prerokovaná s príslušnou odborovou organizáciou dňa 20.04.2020, pričom tento dôkaz aj podľa
odvolacieho súdu jednoznačne preukazuje, že žalovaný s odborovou organizáciou prerokoval výpoveď
ako takú, nielen zoznam mien zamestnancov, s ktorými chce skončiť pracovný pomer. V tejto súvislosti
krajský súd konštatuje, že pre platnosť výpovede sa vyžaduje prerokovanie, ktoré je v zmysle ust. §
237 Zákonníka práce zadefinované ako výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a
samotným zamestnávateľom. Skutočnosť, že výpoveď doručená žalobkyni nebola opatrená pečiatkou
odborovej organizácie však nemá za následok neplatnosť takéhoto úkonu, pretože Zákonník práce
ani neustanovuje žiadnu predpísanú formu prerokovania výpovede medzi zástupcami zamestnancov a
zamestnávateľom (napr. prípustná je i forma telefonického prerokovania).

15. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalobkyne, ktorá sa týkala nezrušenia žiadneho
pracovného miesta v súvislosti s organizačnou zmenou č. 2, argumentujúc tým, že v organizačnej
štruktúre k 20.04.2020 a k 31.05.2020 nedošlo k žiadnej zmene. V tejto súvislosti odvolací súd
konštatuje, že organizačná štruktúra obsahuje špecifikáciu jednotlivých druhov pracovných miest a nie
ich presné počty. Aj podľa krajského súdu žalovaný prepočtom úväzkov učiteľov a potvrdením o počte
zamestnancov na tejto pozícii preukázal nadbytočnosť žalobkyne, pričom rovnako preukázal, že uňho
došlo k zrušeniu pracovných miest, resp. k ich poklesu. Navyše, v zápisnici odborovej organizácie o
organizačnej zmene a o prerokovaní výpovede je uvedené, s ktorými ďalšími zamestnancami mal byť
pracovný pomer ukončený. Bolo preukázané, že žalovaný na zrušené pracovné miesta neprijal žiadnych
zamestnancov, pričom vykazoval nulový počet pracovných miest a preto nemohol žalobkyni poskytnúť
žiadne pracovné miesto.

16. Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobkyne ohľadne zmeny dôvodov, pre ktoré s
ňou žalovaný skončil pracovný pomer. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že žalovaný v rozhodnutí
o organizačnej zmene uviedol ako dôvod zrušenia pracovného miesta jej nadbytočnosť. Odvolací súd sa
stotožnil s argumentáciou žalovaného, že vo výpovedi tento dôvod zopakoval a v rámci súdneho konania
len bližšie popísal okolnosti, ktoré predchádzali vzniku nevyhovujúcej skladby zamestnaneckej štruktúry
a potreby rušiť pracovné miesta. Aj podľa odvolacieho súdu vždy išlo o ten istý výpovedný dôvod, tie
isté okolnosti, resp. príčiny, ktoré viedli žalovaného k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobkyňou.

17. Ďalšie argumenty žalobkyne v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované
len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

18. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu
zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu
byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami
a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu,
nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných
základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje len také
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody
sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

19. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa



súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody
odvolateľky boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

20. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje
vecnú správnosť, nebol napadnutý odvolacími námietkami, ktoré by produkovali relevantnú odvolaciu
argumentáciu vo vzťahu k nároku na náhradu konania.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania
má žalovaný v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalobkyni úspešný.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)