Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/62/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4603899806
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Priecelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:4603899806.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
dopravy a výstavby Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody 6, 810 05 Bratislava - mestská
časť Staré Mesto, IČO: 30 416 094, zastúpený advokátskou kanceláriou Advocatur Gémeš, Filipová &
Partner AG, so sídlom Städtle 17, 9490 Vaduz, Lichtenštajnské kniežatstvo, konajúcou prostredníctvom
organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, so sídlom Dolná 370/6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO:
53 096 428, proti žalovaným: 1. ARTTEP a.s., so sídlom Hlavná 1062/30, 900 31 Stupava, IČO: 00 598
321, 2. Ing. Miroslav Šefčík so sídlom Podjavorinskej 37/1, 917 01 Trnava, správca konkurznej podstaty
úpadcu ARTTEP a.s., so sídlom Hlavná 1062/30, 90031 Stupava, IČO: 00 598 321, 3. EDENHAM
VENTURES LTD., so sídlom 35A Regent Street, Jasmine Court, Belize City, Reg. číslo 71,600, 4.
GEBISA HOLDING Ltd., so sídlom Level 2, Nia Maill, Vaea Street, Apia, Samoa, zastúpený VRBA &
PARTNERS s.r.o., so sídlom Sliezska 9, 831 03 Bratislava, IČO: 35 918 225, 5. 365.bank, a.s. (pôvodne
Poštová banka a.s.), so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, 6. POLARIS
GAMMA, a.s. v likvidácii, so sídlom Hattalova 12/C, 831 03 Bratislava, IČO: 35 708 743, o určenie
neplatnosti záložných zmlúv a neexistencie záložného práva, vedenom na Okresnom súde Topoľčany
pod sp. zn. 4C/186/2003, na dovolanie žalovaného v 4. rade proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.
k. 15Cob/150/2018-1204 zo dňa 17. septembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného v 4. rade o d m i e t a .

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“)
rozsudkom č. k. 4C/186/2003-1057 zo dňa 10. 07. 2018, svojím prvým výrokom určil, že záložné právo
v prospech žalovaného v 3. rade EDENHAM VENTURES LTD., so sídlom 35A Regent Street, Jasmine
Court, Belize City, Reg. číslo 71,600 na stavby: autodielňa ev. č. X na parc. č. XXXX/X, plynová kotolňa
ev. č. X na parc. č. XXXX/X a garáže ev. č. X na parc. č. XXXX/X zapísané na LV č. XXXX v kat. úz. K. v
časti C: ŤARCHY, pod por. č. 1 ako záložné právo podľa záložnej zmluvy V. - XX/XX neexistuje. Druhým
výrokom určil, že záložné právo v prospech žalovaného v 4. rade GEBISA HOLDING Ltd., so sídlom
Level 2, Nia Mall, Vaea Street, Apia, Samoa zapísané na LV č. XXXX v kat. úz. K. v časti C: ŤARCHY pod
por. č. 1 ako záložné právo podľa zmluvy o zriadení záložného práva č. XXX/XX na stavbu: prevádzková
budova VPV ev. č. X - postavená na parc. č. XXXX/X - V. XXXX/XX - XXX/XX neexistuje. Žalobu v časti
určenia neplatnosti záložnej zmluvy č. XXX zo dňa 0l. 07. 1994 uzatvorenej medzi žalovaným v l. rade
a VÚB a.s., pobočka Topoľčany, v časti určenia neplatnosti zmluvy č. XXX o zriadení záložného práva
k nehnuteľnému majetku uzatvorenej dňa 02. 10. 1995 medzi žalovaným v l. rade a VÚB a.s., v časti
určenia neplatnosti zmluvy č. XXX/XX o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku uzatvorenej
dňa 07. 06. 1996 medzi ARTEPSTAV, spol. s r.o. a VÚB a.s., v časti určenia neplatnosti zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnostiam č. XX/XX uzatvorenej medzi Slovenskou štátnou sporiteľňou v
Bratislave a žalovaným v l. rade, v časti určenia neplatnosti záložnej zmluvy č. X/XX uzatvorenej dňa



19. 02. 1992 medzi žalovanými v l. a 5. rade a v časti určenia neplatnosti záložnej zmluvy č. XX/XX
uzatvorenej dňa 06. 07. 1992 medzi žalovanými v l. a 5. rade, zamietol (tretí výrok prvoinštančného
rozsudku). Napokon štvrtým výrokom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 3. a 4. rade povinnosť
zaplatiť na účet Okresného súdu Topoľčany súdny poplatok za podanú žalobu o určenie neexistencie
záložného práva, a to každý po 99,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaným v l., 2.,
5. a 6. rade priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu (piaty výrok prvoinšančného
rozsudku). Žalobcovi a žalovaným v 3. a 4. rade navzájom náhradu trov konania nepriznal (šiesty výrok
rozsudku).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný
súd SR“ alebo „ústavný súd“) nálezom č. k. III. ÚS 678/2014-55 zo dňa 17. 03. 2015 (č. l. 802) vo veci
sťažnosti žalobcu rozhodol tak, že základné právo žalobcu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“ alebo "ústava“), základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. I Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/52/2013-683 zo
dňa 19. 06. 2013 bolo porušené a označený rozsudok zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Nitre na ďalšie
konanie. Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že krajský súd sa dôsledne neriadil
ústavnými a zákonnými požiadavkami kladenými na obsah odôvodnenia rozhodnutia, pretože žiadnym
spôsobom nereagoval na právne relevantnú argumentáciu žalobcu ako sťažovateľa vychádzajúcu zo
skorších právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v konaní o určenie neplatnosti prevodu
majetku štátu na iné osoby a v konaní o určenie neplatnosti právnych úkonov - ďalších záložných zmlúv.
Poukázal na nález č. k. II. ÚS 349/09-36 zo dňa 20. 01. 2010,
v ktorom ústavný súd zdôraznil, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu
z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) ako aj na zásadu
viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O. s. p.,
konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie
vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.
Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup resp. z neho
vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „Najvyšší súd SR“, „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) sp. zn. 1Cdo
96/1995 z 0l . 07. 1998, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že absolútna neplatnosť právneho úkonu
(negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege) a hľadí sa naň, akoby nebol urobený;
táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže konvalidovať
ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne
následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností.

3. Následne Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 15Cob/59/2015-845 zo dňa 30. 09. 2016 zrušil
predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k. 4C/186/2003-607
zo dňa 14. 12. 2015 o zamietnutí žaloby v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s poukazom na vyššie citovaný nález ústavného súdu, podľa ktorého v doterajšom konaní neboli
zohľadnené právne účinky skôr právoplatne skončených konaní.

4. Po rozhodnutí Ústavného súdu SR a Krajského súdu v Nitre, súd prvej inštancie na základe
predchádzajúceho dokazovania i jeho doplnenia dospel k záveru, že žaloba
o určenie neplatnosti záložných zmlúv a neexistencie záložných práv žalovaných v 3. a 4. rade je iba
čiastočne dôvodná, a to v časti neexistencie záložných práv žalovaných v 3. a 4.rade, preto v tejto časti
žalobe vyhovel a v časti určenia neplatnosti záložných zmlúv žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku vyplýva, že žalobca (pôvodne ním bolo Mesto Topoľčany
s tým, že uznesením č. k. 40186/2003-278 zo dňa 17. 0l. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Nitre č. k. 15Cob/39/2007-283 zo dňa 31. 05. 2007 súd pripustil zámenu účastníkov na strane žalobcu)
sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti záložných zmlúv uzatvorených medzi žalovanými, a
to záložných zmlúv, ktorých vklad bol povolený pod č. V. XXX/XX, V. XXXX/XX a V. XXXX/XX a ktoré
uzavrel žalovaný



v l. rade so žalovaným v 4. rade, ako aj záložnej zmluvy V. XXXX/XX uzavretej medzi žalovaným v l.
rade a právnym predchodcom žalovaného v 3. rade a taktiež záložných zmlúv registrovaných Štátnym
notárstvom v Topoľčanoch pod č. RIII XXXX/XX a RIII XXX/XX uzavretých medzi žalovaným v l. rade
a žalovaným v 5. rade z dôvodu, že tieto sú od počiatku neplatné, nakoľko majetok žalovaného v l.
rade, na ktorý sa vzťahovali záložné zmluvy, bol vylúčený z konkurznej podstaty úpadcu, z dôvodu
ktorého nemohlo dôjsť k vzniku platných záložných zmlúv, pričom na jeho strane je naliehavý právny
záujem na určovacej žalobe, nakoľko stále existuje reálna hrozba, že by sa jeho majetkom uspokojili
pohľadávky žalovaných. Z uvedeného dôvodu v súčasnej dobe nemôže voľne disponovať so svojim
majetkom. Poukázaním na ust. § 151a ods. l, § 151b ods. l, 4, § 151d ods. l, § 151f ods. 1, § 39 a § 40
ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 137 písm. c/, d/ zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“) súd prvej inštancie konštatoval, že v danej
právnej veci, posudzujúc ju za platnosti a účinnosti ustanovenia § 137 C. s. p., hmotné právo nepripúšťa
žalobu o určenie právnej skutočnosti, ktorou je neplatnosť predmetných záložných zmlúv, preto je
potrebné žalobu ako nespôsobilý právny prostriedok pre riešenie sporu medzi stranami zamietnuť ako
nedôvodnú. Uviedol, že pri určení neplatnosti záložnej zmluvy ide o právnu skutočnosť, pri ktorej sa
podľa § 137 písm. d/ C. s. p., možno žalobou domáhať, aby sa rozhodlo o určení jej neplatnosti,
len ak to vyplýva z osobitného predpisu. Žalobca nepoukazoval na žiaden osobitný právny predpis, z
ktorého by vyplývalo, že sa môže domáhať určenia neplatnosti záložnej zmluvy a súd tiež žiaden takýto
osobitný predpis nezistil, preto žalobu v časti o určenie neplatnosti záložných zmlúv pre nepreukázanie
osobitného predpisu, na základe ktorého by sa mohol žalobca domáhať neplatnosti záložných zmlúv,
zamietol a ďalej sa v tejto časti žaloby otázkou platnosti všetkých záložných zmlúv nezaoberal. Zároveň
poukázal na to, že spochybňovanie platnosti záložnej zmluvy môže byť dôvodom na podanie žaloby
o určenie neplatnosti dražby podľa § 21 ods. 2 veta prvá zákona č. 527/2002 Z. z., o dobrovoľných
dražbách, a teda v takom prípade by súd v zmysle § 137 písm. d/ C. s. p., rozhodoval o neplatnosti
dražby ako o právnej skutočnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu.

6.

Žalobca sa okrem neplatnosti záložných zmlúv domáhal aj určenia, že záložné práva žalovaných v 3.
a 4. rade na základe záložných zmlúv č. XXX - V. a č. XXX/XX - V. neexistuje, eventuálne, že záložné
právo nie je možné vykonať. V tejto časti súd považoval žalobu za dôvodnú. Uviedol, že podstatou
eventuálneho petitu je návrh
na prisúdenie jedného nároku a ak by tomuto nároku nebolo možné vyhovieť, tak návrh
na prisúdenie iného nároku. Preto ak súd rozhoduje podľa druhého subsidiárneho petitu, prvý petit
zamietne. Naopak, ak súd rozhodne podľa prvého (primárneho) petitu, o druhom petite už nerozhoduje
(uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/113/2010). Podstatou eventuálneho petitu je návrh na prisúdenie
iba jedného nároku. Vzájomný vzťah oboch petitov je teda daný tým, že súd sa môže zaoberať a
rozhodovať o druhom (eventuálnom) petite až po tom, keď je zistená a preukázaná neodôvodnenosť
alebo neopodstatnenosť plnenia v zmysle prvého petitu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/347/2009).

7. Primárnym petitom v tomto prípade bolo určenie neexistencie záložných práv žalovaných v 3. a 4.
rade, pričom otázka neplatnosti záložných zmlúv je iba otázkou predbežnou, keďže na základe oboch
záložných zmlúv došlo ku vkladu do katastra nehnuteľností a na odstránenie stavu ohrozenia práva
žalobcu alebo neistoty v jeho právnom postavení bolo potrebné rozhodnúť, či záložné právo neexistuje
alebo v prípade, ak by súd dospel k záveru, že záložné právo existuje, tak eventuálne určiť, že ho nie je
možné vykonať, ak by žalobca preukázal, že záložné právo bolo už premlčané. Žalobca teda preukázal
naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa § 137 písm. c/ C. s. p., keďže ide
o určenie, že tu právo nie je, a to aj s poukazom na aktuálny zápis na LV č. XXXX v kat. úz. K., kde
je evidované záložné právo žalovaného v 3. rade ako ťarcha na stavby: autodielňa ev. č. X na parc. č.
XXXX/X, plynová kotolňa ev. č. X na parc. č. XXXX/X a garáže ev. č. X na parc. č. XXXX/X podľa záložnej
zmluvy V. a v poznámke sa nachádza oznámenie o začatí výkonu záložného práva č. XXX cestou
dobrovoľnej dražby na uvedené nehnuteľnosti žalovaným v 3. rade. Taktiež na LV č. XXXX v kat. úz.



K. je medzi ťarchami evidované záložné právo v prospech žalovaného v 4. rade podľa záložnej zmluvy
č. XXX/XX na stavbu: prevádzková budova VPV ev. č. X, postavená na parc. č. XXXX/X a žalovaný
v 4.rade si hocikedy môže uplatniť uspokojenie zabezpečenej pohľadávky začatím výkonu záložného
práva podľa § 151l OZ. Tým je v oboch prípadoch daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení
neexistencie záložného práva, eventuálne na určení, že záložné právo nie je možné vykonať, pretože
len týmto určením sa môže vyriešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu medzi žalobcom a
žalovanými v 3. a 4. rade na základe predmetných záložných zmlúv a zabráni sa vzniku ďalších žalôb.

8.

V prípade záložnej zmluvy č. XXX uzavretej dňa 0l. 07. 1994 medzi záložným veriteľom VÚB a.s. a
záložcom ARTTEP STAV a.s. Topoľčany, ide o neplatný právny úkon s poukazom na predchádzajúce
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 47Cb/423/95 (č. l. 713) v obdobnej veci, v ktorej sa
uvedený súd zaoberal platnosťou záložných zmlúv uzavretých záložcom ARTTEP STAV a.s. Topoľčany.
Vo svojom rozhodnutí konštatoval, že v záložných zmluvách mal byť označený záložca obchodným
menom ARTTEP a.s. Stupava, nakoľko ARTTEP STAV a.s. Topoľčany s IČO: 00 598 321 ako
samostatný subjekt neexistuje, ale ide o odštepný závod spoločnosti ARTTEP a.s. Stupava s názvom
ARTTEP a.s., samostatná obchodná jednotka ARTTEP STAV a.s., so sídlom Krušovská 2090/61,
Topoľčany a ako vedúci je v obchodnom registri zapísaný P. A.. Vedúci odštepného závodu však nemal
oprávnenie robiť právne úkony za akciovú spoločnosť ARTTEP Stupava, ale mal oprávnenie robiť právne
úkony týkajúce sa odštepného závodu, ktorý však nebol vlastníkom nehnuteľností, ktoré tvoria predmet
záložných práv. S poukazom na § 40 ods. 1 OZ považoval krajský súd predmetné záložné zmluvy za
neplatné a rešpektujúc názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze sp. zn. III. ÚS 678/2014 zo dňa 17.
03. 2015, podľa ktorého konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať
právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti
s riešením daného prípadu, vychádzal z toho, že záložná zmluva č. XXX je absolútne neplatným
právnym úkonom, keďže zákon pri uzatváraní záložnej zmluvy predpisuje písomnú formu. Aj na základe
neplatnej záložnej zmluvy však podľa 151d ods. 1 OZ, v znení účinnom do 31. 12. 2002 mohlo vzniknúť
záložné právo za splnenia dvoch podmienok, a to odovzdania veci záložnému veriteľovi a súčasne jeho
dobromyseľnosti, že záložca je oprávnený vec založiť. Pokiaľ ide o prvú podmienku (odovzdanie veci
záložnému veriteľovi), súd sa stotožnil s názorom, ktorý prezentoval ešte právny predchodca žalovaného
v 3. rade vo svojom stanovisku zo dňa 15. 02. 2017 (č. l. 887) s tým, že v prípade nehnuteľností
je potrebné pod pojmom odovzdanie rozumieť vklad záložného práva do katastra nehnuteľností, a
preto v prípade posúdenia vzniku záložného práva na základe záložnej zmluvy č. XXX považoval súd
podmienku odovzdania veci záložnému veriteľovi za splnenú vkladom záložnej zmluvy do KN pod č.
V.. Splnenie druhej podmienky vzniku záložného práva, a to dobromyseľnosti záložného veriteľa v tom,
že záložca je oprávnený vec založiť, súd za preukázanú nemal. Súd poukázal na uznesenie NS SR
sp. zn. 6Cdo/71/2011 zo dňa 27. 02. 2013, podľa ktorého ochrana skutočného vlastníka zaručovaná
zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám”, môže byť prelomená ochranou dobrej viery
nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ
je dobromyseľný. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany
dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí
javiť ako spravodlivé. O dobrú vieru ide vtedy, ak v danom prípade záložný veriteľ ani pri vynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať', nemal,
prípadne nemohol mať z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca dôvodné pochybnosti o tom, že
v skutočnosti záložcovi vlastnícke právo nesvedčí a teda nie je oprávnený vec založiť. V prípade záložnej
zmluvy č. XXX bol ako vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v kat. úz. K. v čase jej uzavretia
vedený žalovaný v l. rade a nie záložca ARTTEP STAV a.s. Topoľčany, ktorý bol iba organizačnou
zložkou žalovaného v 1. rade. Uvedená skutočnosť je dôvodom neplatnosti samotnej záložnej zmluvy
(rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 47Cb/423/95). Už v tom čase bola na Okresnom súde Topoľčany pod
sp. zn. 6C/247/1993 podaná žaloba na určenie neplatnosti prevodu vlastníctva majetku štátu podľa HZ
R- X/XX zo dňa 23. 11. 1990, na základe ktorej žalovaný v l. rade sporné nehnuteľnosti na LV č. XXXX
nadobudol a ktorej bolo vyhovené. Pokiaľ by si teda záložný veriteľ v rámci minimálnej obozretnosti
preveril zápis v KN a aktuálny výpis z obchodného registra na vlastníka nehnuteľnosti vedeného v tom
čase na LV č. XXXX, musel by zistiť, že záložca je len organizačnou zložkou žalovaného v l. rade,
ktorý bol ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný na LV č. XXXX a za takýchto okolností by záložnú zmluvu
nemohol uzatvoriť, čo jednoznačne vylučuje jeho dobromyseľnosť, že záložca je oprávnený vec založiť.
Keďže žalovaný



v 3. rade v rámci svojej obrany neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie dobromyseľnosti záložného
veriteľa, súd mal za to, že záložný veriteľ neprejavil potrebnú opatrnosť
pri uzatváraní záložnej zmluvy, ktorú by ako veriteľ poskytujúci záložcovi nemalú finančnú čiastku,
prejaviť mal a toto jeho nezodpovedné konanie nesvedčí o tom, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom
záložného práva, prijal dobromyseľne, práve naopak, právny úkon uzavrel napriek vedomosti, že záložca
nie je vlastníkom nehnuteľností, i keď mal možnosť si tieto skutočnosti bez väčších ťažkostí overiť.
Uvedené skutočnosti vylučujú vznik záložného práva v prospech záložného veriteľa na základe záložnej
zmluvy č. XXX, ktorej vklad do KN bol povolený pod č. V. XXX/XX. Súd preto žalobe žalobcu v
časti určenia neexistencie záložného práva žalovaného v 3. rade vyhovel. Keďže súd rozhodol podľa
primárneho petitu žalobcu o neexistencii záložného práva žalovaného v 3. rade, o druhom (eventuálnom)
petite, že záložné právo v prospech žalovaného v 3. rade nie je možné vykonať, už nerozhodoval a
otázkou premlčania záložného práva sa ďalej už nezaoberal (keďže túto by musel posudzovať len v
prípade zamietnutia prvého petitu).

9.

V prípade záložnej zmluvy č. XXX/XX, ktorej vklad bol povolený pod č. V. a ktorá bola uzavretá medzi
VÚB a.s. ako záložným veriteľom a spoločnosťou ARTEPSTAV, spol. s r.o. Stupava, IČO: 34 131 736,
ide taktiež o neplatný právny úkon s poukazom
na ustanovenie § 39 OZ, ktorý svojim obsahom odporuje zákonu, nakoľko záložca tým, že ako predmet
zálohu použil nehnuteľnosti, ktorých vlastníkom bola iná spoločnosť, zasiahol do vlastníckych práv
tretieho subjektu a nakladal s jeho majetkom, a teda na iného previedol viac práv než sám mal.
Skutočnosť, že záložca v čase uzavretia záložnej zmluvy nebol vlastníkom prevádzkovej budovy VPV
ev. č. X na parc. č. XXXX/X vyplýva aj z toho, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
9Cbi/167/06 zo dňa 19. 11. 2008 (č. l. 913) bolo okrem iného určené, že do konkurznej podstaty
úpadcu - žalovaného v l. rade, nepatrí nehnuteľnosť na LV č. XXXX zapísaná ako prevádzková budova
VPV s. č. XXXX, ev. č. X na pozemku parc. č. XXXX/X a keďže táto nehnuteľnosť bola vylučovaná
z konkurznej podstaty úpadcu, znamená to, že v čase uzatvárania záložnej zmluvy bola vedená vo
vlastníctve žalovaného v 1. rade, a to na základe hospodárskej zmluvy R-E./XX (č. l. 708), kde v prílohe
je okrem iných nehnuteľností uvedená aj administratívna budova VPV na parc. č. XXXX/X v kat. úz. K.. Je
však nesporné, že na základe tejto neplatnej záložnej zmluvy došlo ku vkladu do katastra nehnuteľností
pod č. V., čím bola splnená prvá podmienka vzniku záložného práva podľa § 151d ods. 1 OZ v znení
účinnom do 31. 12. 2002, a to podmienka odovzdania veci záložnému veriteľovi. Podľa názoru súdu
však splnenie druhej podmienky vzniku záložného práva, a to dobromyseľnosti záložného veriteľa, teda
že záložca je oprávnený vec založiť, preukázané nebolo, keďže v čase uzatvárania záložnej zmluvy
bol vlastníkom zálohu iný subjekt ako záložca a uvedenú skutočnosť mohol záložný veriteľ v rámci
minimálnej obozretnosti zistiť oboznámením sa s vtedy aktuálnym zápisom na LV č. XXXX a porovnaním
tohto zápisu s výpisom z obchodného registra na vtedajšieho vlastníka nehnuteľnosti. Záložný veriteľ
tieto skutočnosti pred uzatvorením záložnej zmluvy evidentne nepreveril, i keď poskytoval záložcovi
nemalú finančnú čiastku, a teda potrebnú obozretnosť prejaviť mal a ak tak neurobil, tak toto jeho konanie
vylučuje akúkoľvek dobromyseľnosť a tým aj vznik záložného práva podľa záložnej zmluvy č. XXX/XX a
následného vkladu V. E.. Súd mal za to, že záložný veriteľ záloh neprijal dobromyseľne, čo vylučuje vznik
záložného práva. Súd preto žalobe žalobcu v časti o určenie neexistencie záložného práva žalovaného
v 4. rade podľa záložnej zmluvy č. XXX/XX, vyhovel. Pri hodnotení okolností, za ktorých boli uzatvorené
obe záložné zmluvy, musel súd prísne posudzovať dobromyseľnosť záložného veriteľa, pričom vtedajšie
zápisy na LV vylučujú akúkoľvek domnienku záložného veriteľa, že záložca je oprávnený vec založiť a
v jeho prospech nie je možné zohľadniť ani prípadné nesprávne posúdenie tohto právneho stavu. Na
základe uvedeného súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že záložný veriteľ nekonal dobromyseľne a
ani žalovaní v 3. a 4. rade nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by tento názor súdu spochybňovali a ktoré
by odôvodňovali posúdenie veci podľa § 151d ods. 1 veta druhá OZ v znení účinnom do 31. 12. 2002.

10. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu
v časti určenia neplatnosti záložných zmlúv špecifikovaných vo výrokovej časti rozsudku



pod bodom III. z dôvodu nepreukázania naliehavosti právneho záujmu na takomto určení a zároveň
vyhovel žalobe žalobcu v časti určenia neexistencie záložných práv žalovaných v 3. a 4. rade tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti I. a II. rozsudku.
11. Vo vzťahu k súdnemu poplatku súd prvej inštancie uviedol, že

žalobca žalobu na určenie neexistencie záložných práv žalovaných v 3. a 4. rade podal na súde dňa
05. 10. 2015, pričom podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb., o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov, žalobca je oslobodený od poplatku. Keďže v tejto časti súd žalobe žalobcu
vyhovel, podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona ho zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku za podané
žaloby o určenie neexistencie záložného práva žalovaných v 3. a 4. rade, nakoľko v tejto časti konania
nemali úspech. Súdny poplatok bol stanovený podľa položky 1 písm. b/ poznámky I Sadzobníka súdnych
poplatkov.

12. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným
v l., 2., 5. a 6. rade, ktorí mali vo veci plný úspech, keďže žaloba o určenie neplatnosti záložných zmlúv
bola voči nim zamietnutá, priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. Zároveň podľa
§ 255 ods. 2 C. s. p., žalobcovi a žalovaným v 3. a 4. rade navzájom náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko mali vo veci len čiastočný úspech, a to žalobca v časti určenia neexistencie záložného práva a
žalovaní v 3. a 4. rade voči žalobcovi v časti určenia neplatnosti záložných zmlúv.

13. Na odvolanie žalovaného v 4. rade proti výrokom II., IV. a VI. prvoinštančného rozsudku, Krajský
súd v Nitre ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 15Cob/150/2018-1204 zo dňa 17. 09. 2019, rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil, stotožniac sa s jeho
odôvodnením v celom rozsahu, vrátane právneho záveru o tom, že záložná zmluva č. XXX/XX, ktorej
vklad bol povolený pod č. V. XXXX/XX a ktorá bola uzavretá medzi VÚB a.s., ako záložným veriteľom a
spoločnosťou ARTEPSTAV spol. s r.o., je neplatným právnym úkonom podľa ust. 39 OZ.

14. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného v 4. rade podľa § 365 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ C.
s. p., odvolací súd skúmal odôvodnenosť podaného odvolania v tom, či bola splnená podmienka
dobromyseľnosti záložného veriteľa, pôvodne VÚB a.s. Bratislava, a to v tom prípade, pokiaľ bolo
preukázané, že predmet zálohu, prevádzková budova VPV p. č. X na parc. č. XXXX/X, nebola v čase
uzavretia záložnej zmluvy vo vlastníctve záložcu.

15. Odvolací súd poukázaním na ust. § 151d ods. 1 OZ, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 9Cbi/167/06 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 678/2014-55 zo dňa 17. 03. 2015, vo
vzťahu k zistenému skutkovému stavu, podľa ktorého záložca ARTEPSTAV spol. s r. o., dal do zálohu
cudziu vec, zdôraznil potrebu skúmania dobromyseľnosti záložného veriteľa (právneho predchodcu
žalovaného v 4. rade) ako podmienky vzniku záložného práva. Odvolací súd uviedol, že dobromyseľnosť
sa posudzuje v každom individuálnom prípade špecificky, a to s ohľadom na subjektívne ako aj objektívne
možnosti a schopnosti záložného veriteľa. V danom prípade VÚB a.s., Bratislava ako permanentný
poskytovateľ úverov pri uzatváraní množstva záložných zmlúv má a aj mal profesionálnu možnosť
zistiť skutočnosti ohľadne vlastníctva, resp. nevlastníctva záložcu k predmetu záložného práva, keďže
táto činnosť je jednou z predmetu jeho podnikateľskej činnosti. S poukazom na uvedené sa odvolací
súd nestotožnil s odvolacím dôvodom žalovaného v 4. rade, podľa ktorého možno prisúdiť záložnému
veriteľovi (VÚB a.s. Bratislava) pozíciu dobromyseľnosti pri konaní vo veci uzavretia záložnej zmluvy č.
XXX/XX, ktorej vklad bol povolený pod č. V. XXXX/XX. Odvolací súd konštatoval aj správnu aplikáciu
ust. § 255 ods. 1 C. s. p. prvoinštančným súdom.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1 C. s. p., v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p., a v odvolacom konaní úspešnému
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu.

17. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 05. 02. 2020.

18. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný v 4. rade
(č. l. 1224 - 1238), prípustnosť ktorého vyvodil z ustanovení
§ 420 písm. f/ C. s. p., a § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. Dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok
Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/150/2018-1204 zo dňa 17. 09. 2019 v celom rozsahu zrušil a



vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania. Žalovaný v 4.
rade navrhol tiež odloženie právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dôvodiac tým, že pokiaľ by
kataster nehnuteľností vymazal záložné právo z katastra nehnuteľností a vlastnícke právo k zálohu
by bolo následne dotknuté ďalšími právnymi skutočnosťami, dovolateľ by po prípadnom úspechu v
dovolacom konaní mohol mať problém so spätným zápisom záložného práva na list vlastníctva voči
novému dobromyseľnému nadobúdateľovi.

19. Žalovaný v 4. rade (ďalej tiež „dovolateľ“) v dovolaní namietol nesprávny postup Ústavného súdu
SR pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti žalobcu a vytkol mu nesprávne právne posúdenie veci v
jeho náleze č. k. III. ÚS 678/2014-55 zo dňa 17. 03. 2015 tvrdiac, že prejudiciálnou otázkou nemalo
byť v danom prípade skúmanie platnosti, resp. neplatnosti zmlúv o prevode majetku štátu na iné
osoby, tak ako to vo svojom rozhodnutí uviedol ústavný súd a nebolo ani povinnosťou konajúcich
súdov zaoberať sa rozhodnutiami všeobecných súdov, v ktorých bolo rozhodnuté o neplatnosti prevodu
majetku štátu na základe Hospodárskej zmluvy R - X/XX uzatvorenej dňa 23. 11. 1990. Spornou bola
otázka posudzovania platnosti záložných zmlúv, vo vzťahu ku ktorej dovolateľ tvrdí, že tieto boli uzavreté
platne, nakoľko záložné právo vzniká na základe písomnej zmluvy a v prípade, že ide o nehnuteľnosť,
tak vkladom do katastra nehnuteľností. Poukázaním na § 151d ods. 1 OZ v znení účinnom do 31. 12.
2002 vyslovil, že v danom prípade sa pri určení platnosti záložných zmlúv mali posudzovať iba otázky.
či boli splnené obe podmienky potrebné k vzniku záložného práva, teda či sa vec odovzdala záložnému
veriteľovi (vložila do katastra nehnuteľností) a či bol záložný veriteľ dobromyseľný. Keďže obe otázky boli
v súdnom konaní posudzované a v odôvodneniach rozsudkov oboch konajúcich súdov boli aj náležite
odôvodnené, má dovolateľ za to, že ústavný súd SR v právnom posúdení veci pochybil a rozsudok
Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/52/2013-683 zo dňa 19. 06. 2013 zrušiť nemal.

20. Dovolateľ v dovolaní nesúhlasí ani so záverom ústavného súdu o tom, že absolútne neplatný
právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté
o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Tvrdí, že v súčasnom právnom prostredí sa
pred ochranou vlastníckeho práva priorizuje ochrana dobromyseľného nadobúdateľa resp. záložného
veriteľa, vo vzťahu ku ktorému tvrdeniu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo
71/2011
z 27. 02. 2013 a nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“)
sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. 01. 2016.

21. V ďalšej časti dovolania dovolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní dobromyseľnosti
záložného veriteľa vychádzal len z jednej, aj to nesprávnej skutočnosti, že na LV bol v čase uzavretia
úverovej a záložnej zmluvy zapísaný ako vlastník zálohu žalovaný v 1. rade, na základe čoho
prvoinštančný súd rozhodol, že žalovaný v 4. rade nebol dobromyseľný, nakoľko skutočnosť, že záložca
nie je vlastníkom nehnuteľnosti/zálohu, si záložný veriteľ mohol overiť zápisom na LV. Žalovaný tvrdí, že
na LV bol v tom čase zapísaný práve záložca, obchodná spoločnosť ARTEPSTAV, spol. s.r.o., a záložný
veriteľ si prostredníctvom LV riadne overil vlastníka nehnuteľnosti. Túto skutočnosť žalovaný v 4. rade
riadne namietal v podanom odvolaní. Odvolaciemu súdu žalovaný v 4. rade vytkol, že sa jeho námietkou
ohľadom skutočného zápisu na liste vlastníctva vznesenou v odvolaní žiadnym spôsobom nevysporiadal
a v odôvodnení rozhodnutia iba uviedol, že sa stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu. Žalovaný
tvrdí, že namietaná skutočnosť bola podstatná a rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci a odvolací súd
mal povinnosť zaoberať sa ňou, nakoľko rozhodnutie prvoinštančného súdu bolo založené iba na tejto
nesprávne posúdenej skutočnosti. Poukázaním na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05
a I. ÚS 226/03, rozhodnutie NS SR sp. zn 4Obdo/61/2013, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
[(ďalej tiež „ESĽP“), napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A], Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 1 8390/91) tak žalovaný tvrdí,
že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a nepresvedčivé, a teda arbitrárne, v dôsledku
ktorej skutočnosti odvolací súd znemožnil jeho osobe, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a teda k procesnej vade konania v
zmysle § 420 písm. f/ C. s. p.

22. Nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľ vidí aj v tej okolnosti,
že tento v rozsudku uviedol, že „..VÚB a.s. Bratislava ako permanentný poskytovateľ úverov pri
uzatváraní množstva záložných zmlúv má ako aj mal profesionálnu možnosť zistiť skutočnosti ohľadne
vlastníctva, resp. nevlastníctva záložcu k predmetu záložného práva, keďže táto činnosť je jednou z



predmetu jeho podnikateľskej činnosti”. Dovolateľ namieta, že odvolací súd neoznačil žiadne tvrdenia
ani dôkaz, z ktorých vychádzal a neoznačil ani konkrétne spôsoby, ako sa žalovaný v 4. rade mohol
dozvedieť, že zapísaný údaj vo verejnej, štátom vedenej evidencií sa neskôr, po právoplatnosti súdneho
rozhodnutia v inom súdnom konaní, o ktorom nemal vedomosť a v ktorom nebol účastníkom konania,
ukáže ako nepravdivý. Má za to, že záložný veriteľ vynaložil všetku potrebnú starostlivosť, ktorá sa v
tom čase od neho dala spravodlivo očakávať pri bežnom obchodnom styku, pričom jeho povinnosťou
nebolo skúmať platnosť nadobúdacieho titulu nehnuteľnosti, keďže vlastnícke právo záložcu bolo riadne
zapísané na vtedy platnom liste vlastníctva.

23. Nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľ vzhliada v bode 21.
rozsudku, v ktorom odvolací súd uviedol „S právnym posúdením veci
zo strany súdu prvej inštancie ohľadom záveru, že záložná zmluva č. XXX/XX, ktorej vklad bol povolený
pod č. V. XXXX/XX a ktorá bola uzavretá medzi VÚB a.s. ako záložným veriteľom a spoločnosťou
ARTEPSTAV spol. s r. o., je neplatným právnym úkonom podľa ust. § 39 OZ sa odvolací súd stotožňuje.”
Dovolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie výrokom III. zamietol žalobu v časti, ktorá sa týkala
určenia neplatnosti záložných zmlúv, preto mu nie je jasné, ako sa odvolací súd mohol stotožniť so
záverom, ktorý prvoinštančný súd nevyslovil. Zdôraznil zároveň, že podľa jeho názoru nemohlo ísť o
neplatný právny úkon, nakoľko boli splnené obe podmienky pre vznik záložného práva, konkrétne zápis
záložného práva na list vlastníctva a dobromyseľnosť záložného veriteľa.

24. Dovolateľ ďalej tvrdí, že súdy, napriek tomu, že mali skúmať dobrú vieru záložného veriteľa,
v prejednávanom spore pochybili, keď dobromyseľnosť záložného veriteľa dostatočne neskúmali.
Prvoinštančný súd posúdenie dobrej viery zakladal
na skutočnosti, ktorá sa na základe dôkazu predloženého žalovaným v 4. rade ukázala ako nesprávna a
neexistentná, napriek tomu odvolací súd na tento dôkaz nebral ohľad a vôbec sa s ním nevysporiadal, iba
prebral skutkové a právne posúdenie z prvoinštančného rozsudku. Dovolateľ má za to, že preukázanie
nedobromyseľnosti záložného veriteľa je povinnosťou žalobcu, ktorý v priebehu konania neuniesol
dôkazné bremeno v tom, že záložný veriteľ bol nedobromyseľný. Tvrdí, že nie je povinnosťou žalovaného
v 4. rade, aby preukazoval dobromyseľnosť záložného veriteľa, nakoľko tá sa prezumuje a opak je
potrebné dokazovať. V prípade pochybností platí, že záložný veriteľ konal dobromyseľne. Žalobca
nedoložil
do súdneho spisu žiadny relevantný dôkaz, ktorý by jednoznačne, alebo aspoň čiastočne spochybňoval
dobromyseľnosť záložného veriteľa.

25. V ďalšej časti dovolania žalovaný v 4. rade, poukázaním na rozhodnutia konajúcich súdov, vydané
pred rozhodnutím Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti (pôvodný rozsudok prvoinštančného
súdu č. k. 4C/186/2003-607 zo dňa 14. 12. 2012 o zamietnutí žaloby žalobcu, potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu č. k. 15Cob/52/2013-683 zo dňa 19. 06. 2013), uviedol, že tieto o dobromyseľnosti
záložného veriteľa nemali pochýb, pričom o dovolaní voči označeným rozhodnutiam rozhodol Najvyšší
súd SR uznesením č. k. 4Obdo/61/2013-672 zo dňa 28. 08. 2014 tak, že dovolanie odmietol. V
nadväznosti na uvedené dovolateľ tvrdí, že je neprípustné, aby v konaní, v ktorom súdy rozhodli o tej
istej otázke rovnako (o dobromyseľnosti záložného veriteľa), následne bez zmeny skutkového stavu
a bez dostatočného odôvodnenia rozhodli následne rozdielne. Takýto postup vyvoláva pochybnosti
o nezávislosti a nestrannosti konajúcich súdov, najmä v prípade, keď je žalobcom orgán Slovenskej
republiky. V nadväznosti na uvedené žalovaný v 4. rade tvrdí, že v konaní bola porušená zásada
právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia. Zmena posudzovania prípadu nastala až po tom, ako
Ústavný súd SR nálezom č. k. III ÚS 678/201455 zo dňa 17. 03. 2015 zrušil rozsudok Krajského súdu
v Nitre č. k. 15Cob/52/2013-683 zo dňa 19. 06. 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zopakoval, že
ústavný súd vec nesprávne právne posúdil, preto nebol daný dôvod. aby vec vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd podľa dovolateľa pri právnom posúdení veci vychádzal z už po právnej stránke zastaraného
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/96/1995 SR zo dňa 01. 07. 1998, podľa ktorého absolútne
neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne
rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Poukázaním na uznesenie NS SR
sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27. 02. 2013, nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 02. 10, nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/11 z 11. mája 2011, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva GLADYSHEVA v. Ruská federácia, sťažnosť č. 7097/10, BEYELER v. Taliansko, sťažnosť č.
33202/96, MOSKAL v. Poľsko, sťažnosť č. 10373/05 dovolateľ tvrdí, že právny názor ústavného súdu
v označenom náleze je prekonaný. Ústavný súd nezohľadňoval ochranu dobromyseľného záložného



veriteľa, čím sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá takúto ochranu za
určitých vyššie uvedených podmienok umožňuje. Na základe toho, že aj následné rozsudky Okresného
súdu Topoľčany a Krajského súdu v Nitre vychádzali a pridržiavali sa právneho posúdenia veci Ústavným
súdom SR uvedeným v jeho náleze, má dovolateľ za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Nesprávnym postupom ústavného súdu sa konanie podľa dovolateľa predĺžilo, čo je
v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.

26. Sumarizujúc vyššie uvedené tvrdenia, žalovaný v 4. rade má za to, že postupom konajúcich súdov
bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, právo na predvídateľnosť
súdneho rozhodnutia a došlo tiež k porušeniu zákazu svojvoľného postupu súdu. Nesprávne právne
posúdenie veci dovolateľ vzhliada v názore odvolacieho súdu o tom, že záložný veriteľ pri uzatváraní
záložnej nebol dobromyseľný, preto je záložná zmluva neplatná a záložné právo nevzniklo. Podľa
dovolateľa je správne právne posúdenie veci také, že záložný veriteľ pri uzatváraní záložnej zmluvy
dobromyseľný bol, preto je záložná zmluva platná a záložné právo na základe záložnej zmluvy vzniklo
platne, bez ohľadu na skutočnosť či osoba, ktorá v čase podpisu záložnej zmluvy bola uvedená na
príslušnom liste vlastníctva ako vlastník zálohu, v skutočnosti vlastníkom zálohu bola alebo nie.

27. K dovolaniu žalovaného v 4. rade sa písomne vyjadril žalobca (písomným podaním zo dňa 22.
05. 202 na č. l. 1286 - 1295 spisu), ktorý, považujúc dovolanie žalovaného za neprípustné, resp. za
nedôvodné, navrhol dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť.

28. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 03. 06. 2020 (č. l. 1297 spisu) bolo vyjadrenie
žalobcu v súlade s ust. § 436 ods. 4 C. s. p., zaslané žalovanému v 4. rade, ako aj ďalším žalovaným (v
1. až 3., 5. a 6. rade). Žalovaný v 4. rade reagoval písomným podaním zo dňa 19. 06. 2020 (č. l. 1305
- 1308), v ktorom zotrval na svojich dovolacích námietkach a uplatnil aj ďalší dovolací dôvod podľa §
421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Predmetné podanie bolo žalobcovi zaslané v prílohe listu zo dňa 29. 06.
2020 (č. l. 1310),
ku ktorému žalobca zaslal písomné vyjadrenie zo dňa 17. 08. 2020, v ktorom zotrval
na neprípustnosti, resp. nedôvodnosti dovolania žalovaného. Ďalšie vyjadrenia sporových strán už
nenasledovali.

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.)
po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou
C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalovaného v 4.
rade treba odmietnuť.

30. Podľa § 419 C. s. p., je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
C. s. p.

31. Podľa § 420 C. s. p., je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v
písm. a/ až f/ predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).

32. Naproti tomu pre dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).



33. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 C. s. p., okrem prípadov uvedených v písm. a/
až c/ citovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.).
Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná
v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú
k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v
dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací
dôvod (§ 420 alebo § 421 C. s. p. v spojení s § 431 ods. 1
C. s. p., a § 432 ods. 1 C. s. p.). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom,
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil
v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 59/2017
z 08. 06. 2017).

34. V rozhodovanej veci dovolateľ v dovolaní dôvodí vadou zmätočnosti podľa
§ 420 písm. f/ C. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Pre naplnenie predmetného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie
troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný
postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3/ intenzita tohto
zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod nesprávnym
procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia
tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom
konaní. Medzi tieto práva však nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy,
aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv strany sporu.

35. Procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p., dovolateľ vyvodzuje
z toho, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a nepresvedčivé a
v dôsledku toho arbitrárne.

36. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastala názor, že dovolateľom
namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania;
nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila
tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s.
p.). S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (viď sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.“. Zmeny v právnej úprave
dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto
stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

37. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik
proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

38. V odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s
odôvodnením prvoinštančného rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil vlastné dôvody v
písomnom vyhotovení svojho uznesenia. Takýto postup korešponduje so zákonným ustanovením §-u
387 ods. 2 C. s. p., ktoré reflektuje na prípady potvrdenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, kedy odvolací
súd spravidla vo svojom rozhodnutí preberá skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Takýto
postup reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvej inštancie,



kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých
prípadoch rozhodnutia obsahujú sporovým stranám známe podania, známe napadnuté rozhodnutia
(rozsudok alebo uznesenie) a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a
presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

39. Vo vzťahu k tvrdeniu o nedostatočnom odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu, žalovaný v 4. rade dôvodí tým, že sa tento nevysporiadal s jeho námietkou ohľadom skutočného
zápisu na liste vlastníctva a v odôvodnení svojho rozhodnutia iba uviedol, že sa stotožňuje so závermi
prvoinštančného súdu, ktorý pri posudzovaní dobromyseľnosti záložného veriteľa vychádzal len z jednej
(podľa dovolateľa nesprávnej) skutočnosti, že na liste vlastníctva bol v čase uzavretia úverovej a
záložnej zmluvy zapísaný ako vlastník zálohu žalovaný v 1. rade, na základe čoho prvoinštančný súd
rozhodol, že žalovaný v 4. rade nebol dobromyseľný. Dovolateľ v tejto súvislosti tvrdí, že konajúce
súdy dobromyseľnosť záložného veriteľa dostatočne neskúmali. Nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť
rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľ vzhliada aj v tej okolnosti, že tento neoznačil žiadne tvrdenia
ani dôkaz, z ktorých vychádzal pri konštatovaní, že „..VÚB a.s. Bratislava ako permanentný poskytovateľ
úverov pri uzatváraní množstva záložných zmlúv má ako aj mal profesionálnu možnosť zistiť skutočnosti
ohľadne vlastníctva, resp. nevlastníctva záložcu k predmetu záložného práva, keďže táto činnosť je
jednou z predmetu jeho podnikateľskej činnosti”. Odvolaciemu súdu súčasne vytkol, že neoznačil
konkrétne spôsoby, ako sa žalovaný v 4. rade mohol dozvedieť, že údaj zapísaný vo verejnej, štátom
vedenej evidencii sa neskôr, po právoplatnosti súdneho rozhodnutia v inom súdnom konaní (o ktorom
nemal vedomosť a v ktorom nebol účastníkom konania), ukáže ako nepravdivý. Dovolateľ ďalej vytkol
odvolaciemu súdu nezrozumiteľnosť odôvodnenia jeho rozhodnutia v bode 21. rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd stotožnil s právnym posúdením veci vykonaným prvoinštančným súdom o tom, že záložná
zmluva č. XXX/XX, ktorej vklad bol povolený pod č. V. XXXX/XX a ktorá bola uzavretá medzi VÚB
a.s. ako záložným veriteľom a spoločnosťou ARTEPSTAV spol. s r. o., je neplatným právnym úkonom
podľa ust. § 39 OZ. Poukazujúc na výrok III. prvoinštančného súdu o zamietnutí žaloby žalobcu v časti
o určenie neplatnosti záložných zmlúv, dovolateľovi nie je jasné, ako sa odvolací súd mohol stotožniť
so záverom, ktorý prvoinštančný súd nevyslovil. Napokon, poukázaním na v konaní skôr vydané
rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu, ktoré boli zrušené na základe rozhodnutia Ústavného
súdu SR č. k. III ÚS 678/2014-55 zo dňa 17. 03. 2015 a ktoré pôvodne o dobromyseľnosti záložného
veriteľa pochýb nemali, následne, bez zmeny skutkového stavu a bez dostatočného odôvodnenia
rozhodli opačne, teda nedobromyseľnosti záložného veriteľa, dovolateľ súdom vytkol porušenie zásady
právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia.

40. Pokiaľ ide o závery prvoinštančného súdu ohľadne existencie či neexistencie záložného práva v
prospech žalovaného v 4. rade, potvrdené súdom odvolacím, je nepochybné, že dovolateľ namieta
spôsob a rozsah zisťovania skutkových okolností a skutkových záverov súdov, z ktorých následne
vyvodili právne závery, s ktorými dovolateľ nesúhlasí. Vo vzťahu k neexistencii záložného práva v
prospech žalovaného v 4. rade súd prvej inštancie poukázal na nutnosť kumulatívneho splnenia
dvoch podmienok vzniku záložného práva a osobitne práve (ne)splnenie druhej podmienky vzniku
záložného práva, a to (ne)dobromyseľnosti záložného veriteľa, zdôvodnil podrobným spôsobom (body
24., 25. prvoinštančného rozsudku). Pokiaľ ide o stotožnenie sa zo strany odvolacieho súdu s právnou
argumentáciou prvoištančného súdu o neplatnosti záložnej zmluvy č. XXX/XX podľa § 39 OZ (ktorú
okolnosť dovolateľ namietol tvrdiac, že súd prvej inštancie vo výroku III. svojho rozsudku záver o
neplatnosti záložnej zmluvy nevyslovil), dovolací súd dovolateľa upozorňuje, že išlo o vyriešenie otázky
prejudiciálnej v súvislosti s riešením danej veci.

41. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku je nepochybne zjavné, z akých dôkazných prostriedkov
súd prvej inštancie pri ustálení skutkového stavu vychádzal a ako skutkové závery právne posúdil,
nemožno preto „hovoriť“ o nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. Pokiaľ sa odvolací súd s rozhodnutím
súdu prvej inštancie stotožnil poukázaním na vecnú správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia,
potom aj v prípade, že je jeho odôvodnenie pomerne stručné, ale odkazujúce na výstižné zdôvodnenie
predmetu konania súdom prvej inštancie, nie je dôvod vôbec uvažovať o arbitrárnosti jeho rozhodnutia.
Dovolací súd zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/
C. s. p., nezakladá (a účinky umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvoláva) to, že by
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch
(k tomu porovnaj najmä judikát R 54/2012). Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C. s.
p., nezakladá ani (prípadné) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie



všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere
najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993, R 125/1999
a R 42/1993.

42. K námietke dovolateľa o porušení zásady právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia tým, že po
rozhodnutí ústavného súdu (nálezom SR č. k. III ÚS 678/2014-55
zo dňa 17. 03. 2015), rozhodli prvoinštančný aj odvolací súd bez zmeny skutkového stavu a bez
dostatočného odôvodnenia rozdielne od svojich rozhodnutí pred nálezom ústavného súdu, dovolací súd
upriamuje pozornosť dovolateľa na skutočnosť, že dôvodom zrušenia skoršieho rozsudku odvolacieho
súdu (č. k. 15Cob/52/2013--683 z 19. 06. 2013) bolo nesprávne právne posúdenie prejudiciálnej otázky
platnosti záložnej zmluvy. Ústavný súd preto označený rozsudok ako porušujúci právo žalobcu (ako
sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a vyslovil, že
odvolací súd je právnym názorom ústavného súdu viazaný (s poukazom na 56 ods. 6 zákona o ústavnom
súde). Následne odvolací súd uznesením č. k. 15Cob/59/2015-845 zo dňa 30. 09. 2016 zrušil skorší
rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 4C/186/2003-607 zo dňa 14. 12. 2012 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Súdy v ďalšom konaní vychádzali z právneho názoru vysloveného Ústavným súdom SR vo
vyššie označenom náleze.

43. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za nutné poukázať na skutočnosť, že pod vadu zmätočnosti
podľa § 419 C. s. p., nemožno (v žiadnom prípade) subsumovať nespokojnosť dovolateľa s nálezom
Ústavného súdu SR č. k. III ÚS 678/2014-55 zo dňa 17. 03. 2015 (ani s nijakým iným), ktorej okolnosti
v konkrétnom prípade venoval podstatnú časť svojho dovolania. Je dôležité poukázať na skutočnosť,
vyplývajúcu z Ústavy SR, a to, že Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 14) a ako taký „stojí“ mimo sústavy všeobecných súdov Slovenskej republiky. Je
pravdou (skutočnosť uvedená dovolateľom v dovolaní), že proti rozhodnutiu ústavného súdu opravný
prostriedok podať nemožno; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného
na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného
súdu (čl. 133 ústavy). Podľa čl. 34 Dohovoru, ktorýkoľvek jednotlivec, mimovládna organizácia alebo
skupina osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných Dohovorom alebo
jeho protokolmi jednou z Vysokých zmluvných strán (t. j. štátov), môžu podať sťažnosť Európskemu súdu
pre ľudské práva. Podľa čl. 35 ods. 1 Dohovoru, ESĽP môže prejednávať vec až po vyčerpaní všetkých
vnútroštátnych prostriedkov nápravy, podľa všeobecne uznávaných pravidiel medzinárodného práva
a v lehote šiestich mesiacov odo dňa, keď bolo prijaté konečné rozhodnutie. Za vyčerpanie všetkých
vnútroštátnych prostriedkov nápravy sa považuje aj podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu.

44. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, pokiaľ aj dovolateľ už nemohol žiadať preskúmanie
rozhodnutia ústavného súdu na vnútroštátnej úrovni, stále mal možnosť obrátiť sa na ESĽP
(samozrejme tiež po splnení určitých podmienok a pravidiel konania), v žiadnom prípade však nemôže
očakávať prípadné prehodnotenie rozhodnutia ústavného súdu, súdom dovolacím (nakoľko takáto
právomoc mu neprináleží).
45. V ďalšej časti dovolania žalovaný v 4. rade dôvodí prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
a/ C. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Pokiaľ dovolateľ dôvodí odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, potom je
povinný
v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne,
konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri
svojom rozhodovaní odkloniť (k tomu viď R 83/2018).

46. Dovolateľ opodstatnenosť svojho dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.,
premostením opäť cez nález Ústavného súdu SR č. k. III ÚS 678/2014-55 zo 17. 03. 2015, založil na
tvrdení, že na rozdiel od prekonaného právneho názoru ústavného súdu v označenom náleze, súčasné
právne prostredie priorizuje pred ochranou vlastníckeho práva, ochranu dobromyseľného nadobúdateľa
resp. záložného veriteľa. Tým, že ústavný súd nezohľadňoval ochranu dobromyseľného záložného
veriteľa, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá takúto ochranu za určitých



vyššie uvedených podmienok umožňuje. Vo vzťahu k uvedenému dovolateľ dôvodí uznesením NS SR
sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27. 02. 2013, nálezom Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 02. 10. 2012,
nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/11 z 11. 05. 2011 a v dovolaní označenými niekoľkými
rozhodnutiami ESĽP.

47. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., by mal
dovolateľ vysvetliť (a označením rozhodnutia Najvyššieho súdu SR doložiť), v čom sa riešenie právnej
otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a uviesť, ako by
mala byť táto otázka správne riešená.

48. Z obsahu dovolania dovolateľa je zrejmá opäť prioritne jeho polemika s právnym názorom ústavného
súdu v jeho náleze č. k. III ÚS 678/2014-55, spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia a kritika toho,
ako sa vysporiadal právne s posúdením prejudiciálnej otázky platnosti záložnej zmluvy. Vo vzťahu k
uvedenému dovolací súd zdôrazňuje a dovolateľovi do pozornosti dáva, že prípustnosť dovolania podľa
§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., je podmienená odklonom odvolacieho (nie ústavného) súdu od ustálenej
súdnej praxe dovolacieho súdu. Pre splnenie prípustnosti dovolania podľa označeného ustanovenia je
nepostačujúce tvrdenie dovolateľa o tom, že aj súd prvej inštancie a následne aj súd odvolací vychádzali
a pridržiavali sa právneho posúdenia veci ústavným súdom.

49. Naviac, v danom prípade má význam aj to, aké rozhodnutie (rozhodnutia) dovolateľ v dovolaní
označí za ustálenú rozhodovaciu prax. Pokiaľ dovolateľ dôvodí aj rozhodnutiami Ústavného súdu SR,
Ústavného súdu ČR a rozhodnutiami ESĽP, tieto pod pojem ustálenej súdnej praxe zahrnúť nemožno s
akcentom na skutočnosť, že Civilný sporový poriadok viaže prípustnosť dovolania v ustanovení § 421
ods. 1 C. s. p., v písm. a/ a c/ výlučne na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho;
argumentácia inými rozhodnutiami ako rozhodnutiami dovolacieho súdu môže byť relevantná ako
podporná argumentácia pri odôvodňovaní dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.,
avšak nemôže byť spôsobilá vyvolať dovolací prieskum právnych záverov odvolacieho súdu vo veciach,
v ktorých dovolateľ odvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ (alebo písm.
c/) C. s. p. V nadväznosti
na uvedené dovolací súd dáva do pozornosti dovolateľa uznesenie sp. zn. 3Obdo/70/2016
zo dňa 30. 01. 2017, v ktorom uviedol, že dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.
s. p., je viazaný na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho a má sa ním
zabezpečiť jednota uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch, čím sa zvyšuje právna istota a
subjektom práva sa umožňuje predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída. K
pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ viď bližšie aj rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/29/2017
zo dňa 24. 01. 2018, ktoré občianskoprávne kolégium NS SR prijalo dňa 10. 10. 2018 ako judikát pod
č. R 71/2018.

50. Len pre úplnosť dovolací súd k rozhodnutiu sp. zn. 6Cdo/71/2011, ktorým dovolateľ v dovolaní
dôvodí vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., uvádza, že
predmetom konania bolo posudzovanie dobromyseľnosti nadobúdateľa nehnuteľnosti od nevlastníka,
s akcentom na kolíziu princípu ochrany práva pôvodného vlastníka a princípu ochrany dobrej viery
nového nadobúdateľa, v procese tzv. malej privatizácie. Predmetné rozhodnutie tak vychádza z
odlišného skutkového základu. Naviac, dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Obdo/24/2019 z 28.05.2019, v ktorom najvyšší súd ako súd dovolací vyslovil názor, že
„...vo všeobecnosti nemožno jednotne určiť, t. j. unifikovať okolnosti, za existencie ktorých by bolo
možné prijať záver o dobromyseľnosti záložného veriteľa, že záložca je oprávnený vec založiť. Takéto
okolnosti - podľa názoru dovolacieho súdu - nemožno jednotne určiť ani judikatúrou, pretože posúdenie
dobromyseľnosti bude vždy závisieť od okolností a súvislostí konkrétneho prípadu, ktoré sú svojou
povahou jedinečné a v iných prípadoch sa nemusia ani vyskytnúť.“ (bod 64. označeného uznesenia).

51. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, najvyšší súd nezistil ani splnenie predpokladov na
odloženie právoplatnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 C. s. p., a v súlade s ustálenou
praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

52. Dovolací súd záverom k písomnému podaniu žalovaného v 4. rade zo dňa
19. 06. 2020, označenému ako „Vyjadrenie k vyjadreniu Žalobcu zo dňa 22.05.2020“ (č. l. 1305 - 1308),
v ktorom žalovaný vyslovil danosť dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., poukazuje



na ust. 434 C. s. p., podľa ktorého dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie dovolania.

53. Podľa § 427 ods. 1 veta prvá C. s. p., dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Rozsudok odvolacieho súdu č. k. 15Cob/150/2018-1204 zo dňa 17. 09. 2019 bol právnemu zástupcovi
dovolateľa - žalovaného v 4. rade doručený, ako vyplýva z údaja na doručenke založenej v spise ako č.
l. 1214, dňa 20. 01. 2020, a teda lehota dvoch mesiacov uplynula dňa 20. 03. 2020. Keďže vyjadrenie
žalovaného zo dňa 19. 06. 2020, v ktorom poukázal na ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., a ktoré by
podľa obsahu bolo možné považovať za doplnenie jeho dovolania zo dňa 19. 03. 2020 o ďalší dovolací
dôvod, bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 22. 06. 2020, dovolací súd naň nemohol prihliadnuť.

54. Dovolací súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti uzatvára, že rozhodnutia konajúcich
súdov nevykazujú prvky arbitrárnosti, tieto sú dostatočne odôvodnené, a teda preskúmateľné, ktorá
okolnosť viedla dovolací súd k záveru, že v konaní pred odvolacím súdom, ani súdom prvej inštancie,
k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. f/ C. s. p., nedošlo. Vo vzťahu k
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., má dovolací súd za nepochybné, že dovolateľ
dovolací dôvod nevymedzil spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C. s. p. So zreteľom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti, dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. f/ C. s. p., odmietol, a to
bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti napadnutých rozhodnutí.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393
ods. 2 veta druhá C. s. p. a § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.