Spojená škola s vyučovacím jazykom maďarským, Lichnerova 71, Senec


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/212/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207225444
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1207225444.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov
Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobkyne: H.. R. Y.,
X.. XX.X.XXXX, L. P. Š. Č.. XXX, zastúpená: JUDr. Ing. Ján Felšöci, advokát, Bajkalská 31, Bratislava,
proti žalovanému: Spojená škola s vyučovacím jazykom maďarským, Lichnerova 71, Senec, IČO: 30
797 799, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Iveta Šaranská, s.r.o., Sputniková 15, Bratislava,
IČO: 47 250 488, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalovaného proti
medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 7. februára 2014 č.k. 4C 423/2008-299 a
dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 20. decembra 2016 č.k. 4C 423/2008-340 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom
súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Opravuje odôvodnenie dopĺňacieho rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 20.12.2016 č.k. 4C
423/2008-340 v jeho odseku 1. tak, že správne znenie jeho prvej vety je, že „Tunajší súd rozhodol
medzitýmnym rozsudkom č.k. 4C 423/2008-299 zo dňa 7. februára 2014 tak, že....“.

Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie určil,
že výpoveď zo dňa 13.06.2007 daná žalovaným žalobkyni je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u
žalovaného trvá, s tým, že o nároku žalobkyne na náhradu mzdy a o náhrade trov konania rozhodne
konečným rozsudkom po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku.

2. Vychádzal zo žaloby žalobkyne skutkovo odôvodnenej tým, že dňa 13.6.2007 prevzala výpoveď z
pracovného pomeru s odôvodnením, že pani riaditeľka školy J.. A. F. podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) končí s ňou pracovný pomer výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti.
Pracovný pomer mal skončiť uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, ktorá začala plynúť dňom 1. júla
2007 a uplynula dňa 31. augusta 2007. Ďalej sa vo výpovedi z pracovného pomeru uvádza, že na základe
organizačných zmien kvôli klesajúcemu počtu žiakov vyučovacie hodiny pedagogických pracovníkov s
aprobáciami slovenský jazyk a slovenská literatúra a maďarský jazyk a literatúra sa od školského roku
2007/2008 prerozdelia a súčasne, že zamestnávateľ nemá možnosť poskytnúť žalobkyni inú vhodnú
prácu. Podľa žaloby žalovaný dlhodobo vytváral na pracovisku žalobkyni nevhodné podmienky pre
výkon jej pedagogickej práce, nezabezpečil jej vhodné metodické pomôcky a požadoval splnenie úloh
v extrémne krátkom čase.



3. Uviedol, že ďalším písomným podaním žalobkyňa doplnila svoju žalobu o uloženie povinnosti
žalovanému uhradiť jej záväzky z neplatne skončeného pracovného pomeru.

4. Podľa písomného vyjadrenia žalobkyne vo veci zo dňa 12.6.2012 táto bola u žalovaného zamestnaná
najskôr od 1.9.2002 na dobu určitú, neskôr od 1.9.2004 tiež na dobu určitú (na zastupovanie počas
materskej dovolenky). Prvýkrát jej žalovaný oznámil skončenie pracovného pomeru dňa 20.4.2006, a to
z dôvodu návratu zamestnankyne z materskej a rodičovskej dovolenky. Na základe sťažnosti žalobkyne
ohľadom nezákonného postupu žalovaného pri ukončení pracovného pomeru podľa oznámenia zo dňa
20.4.2006 Útvar hlavného kontrolóra Bratislavského samosprávneho kraja skonštatoval, že pracovný
pomer žalobkyne sa konkludentne zmenil z pracovného pomeru na dobu určitú na pracovný pomer na
dobu neurčitú, a teda skončenie pracovného pomeru zo dňa 20.4.2006 je neplatné. Podľa žalobkyne
následne jej žalovaný zaslal dňa 20.6.2006 oznámenie o tom, že skončenie pracovného pomeru zo dňa
20.4.2006 je neúčinné a pracovný pomer pokračuje ďalej. Žalobkyňa ďalej uviedla, že dňa 29.1.2007
zasadala Rada školy pri Spojenej škole s vyučovacím jazykom maďarským v Senci, kde boli diskutované
jej odborné postupy, jej práceneschopnosť a spôsob výučby. V závere zápisnice zo zasadnutia Rady
školy je konštatované, že Rada školy podporuje ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, pričom
dôvodom na skončenie mala byť nespokojnosť žiakov štvrtých ročníkov s jej vyučovacími metódami a
tiež zabezpečenie kľudnej a dôstojnej pedagogickej práce. Následne dňa 13.6.2007 dostala výpoveď z
pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP.

5. Na pojednávaní konanom dňa 7.11.2012 uviedla, že skončenie pracovného pomeru považuje za
neplatné z dôvodu neexistencie organizačnej zmeny, resp. rozhodnutia o organizačnej zmene. Ak aj
rozhodnutie o organizačnej zmene existovalo, mala za to, že sa jedná o zastretý právny úkon, pretože
organizačná zmena nemohla byť dôvodom pre skončenie pracovného pomeru. Súčasne poukázala na
skutočnosť, že v septembri 2007 (čo je nasledujúci mesiac po uplynutí výpovednej doby) bola prijatá u
žalovaného zamestnankyňa, ktorá vyučovala namiesto žalobkyne geografiu.

6. Podľa zástupkyne žalovaného výpoveď ako právny úkon je platná v plnom rozsahu, bola riadne
doručená a boli v nej uvedené dôvody výpovede. Pokiaľ sa jedná o rozhodnutie o organizačnej zmene,
poukázala na zápisnicu z porady školy zo dňa 11.6.2007, v ktorej sa jasne rozhodlo o organizačnej
zmene z dôvodu úbytku žiakov. Súčasne vyjadril názor, že platné právne predpisy nestanovujú obsahové
náležitosti takéhoto rozhodnutia, pričom zápisnica a údaje v nej uvedené spĺňajú kritéria pre takéto
rozhodnutie. Pokiaľ sa jedná o písomnú formu, zákon podľa nej nesankcionuje tento úkon neplatnosťou
v prípade, ak rozhodnutie písomným nie je. Ďalej poukázal na to, že počet žiakov v školskom roku
2006-2007 bol 190 a v školskom roku 2007-2008 klesol tento počet na 176. Ohľadom prijatia nového
zamestnanca právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že zákon a priori nevylučuje takýto postup, pričom
nový zamestnanec nevykonával prácu v totožnom rozsahu, aký mala žalobkyňa.

7. Vychádzal i z písomného podania žalovaného vo veci zo dňa 8.4.2013, že predpokladom použitia
výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť
zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Pri
uskutočnení organizačných zmien je potrebné, aby zamestnávateľ o organizačnej zmene písomne
rozhodol s uvedením dôvodu organizačnej zmeny, počtu a štruktúry zamestnancov, ktorých sa
organizačná zmena má týkať. Ďalej uviedol, že ZP neobsahuje definíciu pojmu organizačná zmena,
pričom spravidla sa pod týmto pojmom rozumie - zmena úloh zamestnávateľa, zmena technického
vybavenia, zníženie stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu práce a iné organizačné zmeny.
V tejto súvislosti poukázal na zápisnicu z pracovnej porady zo dňa 11.6.2007, kde je uvedené „od
školského roku 2007/2008 t.j. od 1. septembra 2007 na základe organizačných zmien, kvôli klesajúcemu
počtu žiakov, s aprobáciou slovenský jazyk a slovenská literatúra a maďarský jazyk a literatúra sa
stáva jeden pedagóg nadbytočným“. Podľa názoru žalovaného z uvedeného písomného rozhodnutia
jednoznačne vyplýva, že toto rozhodnutie je formulované presne v intenciách vyššie citovaného
zákonného ustanovenia, pričom dôsledkom nadbytočnosti je klesajúci počet žiakov v školskom roku
2007/2008, termín, odkedy sa jeden pedagóg stáva nadbytočným, je 1. september a je vyšpecifikovaná
aprobácia, v ktorej je nadbytočnosť. Poukázal tiež na skutočnosť, že pre vydanie rozhodnutia, ktoré
zamestnávateľ vydáva v súvislosti s výpovedným dôvodom uvedeným v § 63 ods. 1 písm. b) ZP,
žiadny právny predpis neustanovuje, okrem písomnej formy, žiadne iné formálne náležitosti. Čo
sa týka obsahovej stránky, z písomného rozhodnutia musí byť zrejmé, že sa zamestnanec stane
nadbytočným alebo že príslušný orgán rozhodol o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení



stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, pričom
žiadne iné obsahové náležitosti nie sú zákonom dané. Mal za to, že rozhodnutie riaditeľky školy prijaté
dňa 11.6.2007 spĺňa požiadavku uvedenú v § 63 ods. 1 písm. b) ZP, má písomnú podobu, o organizačnej
zmene a nadbytočnosti zamestnanca bolo rozhodnuté pred samotnou výpoveďou, organizačná zmena a
nadbytočnosť zamestnanca je v príčinnej súvislosti, teda zamestnanec sa stal práve v dôsledku takéhoto
rozhodnutia nadbytočným.

8. Pokiaľ ide o ponukovú povinnosť žalovaný uviedol, že pred daním predmetnej výpovede ponúkol
žalobkyni inú vhodnú prácu, ktorú odmietla vykonávať ponuku v písomnej podobe vo forme Dohody o
zmene dojednaných pracovných podmienok zo dňa 13.6.2007 žalobkyňa odmietla podpísať. Žalobkyni
ponúkol prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, a to v
rozsahu 7 vyučovacích hodín týždenne, a to 3 vyučovacie hodiny maďarský jazyk a literatúra a 4
vyučovacie hodiny dejepisu. Ohľadom prijatia nového zamestnanca počas troch mesiacov od zrušenia
pracovného miesta žalovaný uviedol, že nekonal v rozpore s § 61 ods. 3 ZP, nakoľko je pravdou, že od
septembra 2007 bola prijatá do pracovného pomeru H.. J., avšak táto nebola prijatá na miesto žalobkyne.
Ohľadom prerokovania výpovede zo zástupcami zamestnancov žalovaný vo vyjadrení uviedol, že listom
zo dňa 11.6.2007 požiadal ZO OZ pri Spojenej škole s vyučovacím jazykom maďarským o prerokovanie
výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP so zamestnankyňou H.. R. Y.. ZO OZ pri Spojenej škole s
vyučovacím jazykom maďarským výpoveď prerokovala dňa 13.6.2007 a o prerokovaní bola spísaná
zápisnica.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že podaním zo dňa 12.12.2012 žalobkyňa navrhla zmenu petitu,
v zmysle ktorého žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni aj náhradu mzdy za obdobie od 8.10.2007
do 16.2.2011 vo výške 21.699,90 eur a úroky z omeškania z dlžnej sumy 3.187,48 eur od 8.10.2007
do 16.2.2011, a to do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia a v zmysle ktorého odporca je
povinný uhradiť úroky z omeškania z dlžnej sumy od 17.2.2011 až do zaplatenia, a to do pätnástich
dní od právoplatnosti rozhodnutia. Uvedenú zmenu petitu súd prvej inštancie pripustil uznesením na
pojednávaní konanom dňa 11.1.2013.

10. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol medzitýmne podľa ust. § 61 ods. 1, 2, 3 a 4 ZP, § 63 ods. 1,
2 ZP, § 74 ZP, § 77 ZP, § 79 ods. 1 ZP, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa
uzatvorila so žalovaným dňa 1.9.2004 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol medzi stranami sporu
pracovný pomer. Predmetom pracovnej zmluvy bolo vyučovanie všeobecnovzdelávacích predmetov.
Konštatoval, že predmetom konania je žaloba o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru,
ktorú dal žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyni ako zamestnankyni. Posúdil, že žalovaný ako stredná
škola je v súlade s § 27 ods. 6 zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (Školský zákon)
právnickou osobou, ktorá v právnych vzťahoch vystupuje so svojom mene. Ustálil, že žalobkyňa v súlade
s § 77 ZP podala žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou v lehote 2
mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť.

11. Súd prvej inštancie skúmal splnenie podmienok platnosti výpovede zo dňa 13.6.2007 z dôvodu
nadbytočnosti, a to splnenie podmienky existencie organizačnej zmeny vedúcej k nadbytočnosti,
splnenie povinnosti ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu a splnenie povinnosti prerokovania
výpovede odborovým orgánom.

12. K organizačnej zmene uviedol, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1
písm. b) ZP je i) existencia organizačnej zmeny, ii) nadbytočnosť zamestnanca a iii) príčinná (objektívne
jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, keď o organizačnej
zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ rozhodnúť písomne.
Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď.
Musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v
istom okamihu v dôsledku realizácie stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Nadbytočnosť musí byť
v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými
organizačnými zmenami. K predpokladom pre danie výpovede podľa súdu prvej inštancie patrí to, že
takéto rozhodnutie prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán, podľa ktorého konkrétny zamestnanec sa
stal pre zamestnávateľa nadbytočným. Samotné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách
v konaní o neplatnosť výpovede súd nemôže preskúmavať z hľadiska jeho platnosti ako právneho úkonu,
pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom. V prípade, ak vzniknú pochybnosti, či zamestnávateľ



rozhodol o organizačných zmenách, súd sa môže zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne
prijaté, a či ho urobil zamestnávateľ.

13. Poukázal na to, že podľa vyjadrenia právnej zástupkyne žalovaného je rozhodnutie o organizačnej
zmene obsiahnuté v zápisnici z pracovnej porady zo dňa 11.6.2007, konkrétne v bode 8., kde je
uvedené „od školského roku 2007/2008, t.j. od 1. septembra 2007 na základe organizačných zmien,
kvôli klesajúcemu počtu žiakov, s aprobáciou slovenský jazyk a slovenská literatúra a maďarský jazyk
a literatúra sa stáva jeden pedagóg nadbytočným“. Súd prvej inštancie konštatoval, že zápisnica z
pracovnej porady školy zo dňa 11.6.2007 je písaná ručným písmom, v úvode sú ako prítomní uvedení:
pedagógovia pedagogického zboru, ospravedlnený H.. B. H.. Ďalej je v nej uvedený program s desiatimi
bodmi označenými arabskými číslicami. Pod bodom 8. je uvedený vyššie citovaný obsah. V závere
zápisnice je uvedené, kto zápisnicu zapísal (B. F.) a súčasne pri uvedení riaditeľky školy sa nachádza
podpis (F.). Na základe vyhodnotenia zápisnice z pracovnej porady zo dňa 11.6.2007 mal súd prvej
inštancie za to, že v danom prípade neexistuje rozhodnutie o organizačnej zmene. Vyjadril názor, že
predmetná zápisnica neobsahuje taký bod programu, ktorý by bolo možné považovať za rozhodnutie o
organizačnej zmene zamestnávateľa. Z bodu 8. zápisnice nevyplývajú žiadne zmeny úloh, technického
vybavenia, prípadne zníženie počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu práce alebo iné organizačné
zmeny. Vyslovil, že z uvedenej zápisnice ani jednoznačne nevyplýva skutočnosť, či takéto prípadné
rozhodnutie prijala oprávnená osoba. V závere sa pri označení riaditeľky školy nachádza iba podpis (F.)
bez predtlačeného mena a priezviska, pričom takisto absentuje odtlačok pečiatky zamestnávateľa. Z
uvedeného neprijal záver, že rozhodnutie o organizačnej zmene prijal žalovaný ako oprávnená osoba.
Uviedol, že ak by aj bod 8. zápisnice z pracovnej porady zo dňa 11.6.2007 považoval za rozhodnutie
o organizačnej zmene, absentuje podľa jeho názoru príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou zamestnanca. Zhrnul, že v preskúmavanej veci žalovaný doručil žalobkyni výpoveď zo
dňa 13.6.2007 danú podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu skutkovo vymedzeného tak, že „na základe
organizačných zmien kvôli klesajúcom počtu žiakov vyučovacie hodiny pedagogických pracovníkov s
aprobáciou slovenský jazyk a slovenská literatúra a maďarský jazyk a literatúra sa od školského roku
2007/2008 prerozdelia“. Vychádzal z prednesu právnej zástupkyne žalovaného ohľadom poklesu počtu
žiakov, že v školskom roku 2006/2007 bol počet žiakov 190 a v školskom roku 2007/2008 bol počet
žiakov 176 žiakov. Na pojednávaní konanom dňa 19.4.2013 právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že
v roku 2006/2007 bolo v odbore slovenský jazyk a maďarský jazyk celkovo 68 vyučovacích hodín na 4
pedagógov, čo je 17 vyučovacích hodín na jedného pedagóga, to znamená o 5 vyučovacích hodín menej
ako je celý úväzok pedagóga, ktorý je 22 vyučovacích hodín. V roku 2007/2008 bolo 65 vyučovacích
hodín na 4 pedagógov, čo je 14 vyučovacích hodín na jedného pedagóga. Na uvedené vyjadrenie
reagovala žalobkyňa tak, že z predložených triednych kníh je možné zistiť, že v období od 1.9.2007 do
31.12.2007 pedagógovia vyučujúci slovenský jazyk a maďarský jazyk mali 5-6 hodín nadpočet týždenne,
t.j. mali 27-28 hodín. Pri spočítaní celkového počtu nadhodín u jednotlivých pedagógov ide o 22 hodín
a viac, čo je jeden plný úväzok v rozsahu 22 vyučovacích hodín. S uvedeným tvrdením nesúhlasil
žalovaný, podľa ktorého sú podstatné predmety slovenský jazyk a literatúra a maďarský jazyk a literatúra,
z ktorých má aprobáciu žalobkyňa, a ostatné predmety, ktoré vyučovali iní pedagógovia, sú podľa
jeho názoru irelevantné. Poukázal na to, že na otázku súdu, aby žalovaný vysvetlil skutočnosť, že v
roku 2006/2007 vyučovali slovenský jazyk a literatúru a maďarský jazyk a literatúru štyria pedagógovia
vrátane žalobkyne a v roku 2007/2008 vyučovali slovenský jazyk a literatúru a maďarský jazyk a literatúru
takisto štyria pedagógovia (F., R., G. C. Z.), žalovaný uviedol, že si nepamätá konkrétne pracovné
úväzky jednotlivých pedagógov a pravdepodobne p. Z. dostala vyučovanie maďarského jazyka vo svojej
triede, kde bola triednou. Na otázku súdu, či v roku 2007/2008 došlo k zrušeniu triedy, žalovaný uviedol,
že nie. Z uvedeného skutkového stavu súd prvej inštancie vyhodnotil, že v danom prípade absentuje
príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Uznal, že v školskom
roku 2007/2008 došlo k poklesu žiakov oproti predchádzajúcemu školskému roku 2006/2007 o 14
žiakov, avšak podľa tvrdenia žalovaného v školskom roku 2007/2008 nedošlo k zrušeniu žiadnej triedy. Z
uvedeného mal za to, že je irelevantný pokles žiakov o 14, ak nedošlo zároveň k zrušeniu triedy, pretože
pokles žiakov o 14 neznamenal, že by nebolo potrebné vyučovať predmety slovenský jazyk a literatúru a
maďarský jazyk a literatúru. Ak aj došlo k poklesu žiakov o 14 a nedošlo k zrušeniu triedy, zostala potreba
výučby uvedeného predmetu v rovnakom rozsahu bez ohľadu na pokles žiakov v triedach. Vyhodnotil
preto, že predmet slovenský jazyk a literatúra a maďarský jazyk a literatúra bolo potrebné vyučovať v
nezmenenom rozsahu bez ohľadu na to, či v triede bolo 25 žiakov alebo 20 žiakov.



14. Ďalej sa súd prvej inštancie zameral na zistenie, či žalovaný ponúkol žalobkyni inú vhodnú prácu
v súvislosti so skončením pracovného pomeru, keď konštatoval, že ust. § 63 ods. 2 ZP stanovuje
tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti
výpovede z pracovného pomeru. Uviedol, že podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, kedy ide o absolútnu
nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, pričom splnenie tejto ponukovej povinnosti v konaní o
neplatnosť výpovede musí preukázať zamestnávateľ. Pripomenul, že v danej veci žalobkyňa tvrdila,
že jej nebola ponúknutá žiadna iná práca. Poukazovala tiež na znenie výpovede, kde je uvedené
„zamestnávateľ Vám nemá možnosť poskytnúť inú vhodnú prácu“. Právna zástupkyňa žalovaného
ohľadom splnenia ponukovej povinnosti predložila listinu označenú ako dohoda o zmene dojednaných
pracovných podmienok zo dňa 13.6.2007, ktorá obsahovala zmenu pracovného úväzku tak, že od
1.9.2007 mala žalobkyňa vyučovať 7 vyučovacích hodín týždenne. Podľa vyjadrenia žalovaného
žalobkyňa uvedený dokument odmietla podpísať, čo potvrdila svojím podpisom p. Z.. Vychádzal z jej
svedeckej výpovede, že bola privolaná ako svedok, keď riaditeľka mala ponúknuť žalobkyni čiastočný
úväzok, s čím žalobkyňa nesúhlasila a odmietla to podpísať, pričom svedkyňa si nepamätala, čo
konkrétne riaditeľka hovorila žalobkyni a tiež si nepamätala, či tam boli aj iní svedkovia. V konaní tak
nemal za preukázané, že by bola žalobkyni ponúknutá iná práca s uvedením, že ak túto odmietne,
môže jej byť daná výpoveď. Vyhodnotil, že žalovaný sa dňa 13.6.2007 pokúšal uzavrieť so žalobkyňou
dohodu o zmene pracovných podmienok bez toho, aby bola oboznámená s tým, že v prípade, ak
odmietne, bude jej daná výpoveď. Navyše v konaní zistil, že žalovaný od 3.9.2007 prijal do zamestnania
štyroch pedagógov - H.. D. E. - náboženská výchova, H.. X. J. - biológia, chémia a geografia, A..
Y. R. - odborné predmety a A.. Z. Y. - odborné predmety. Ohľadom H.. X. J. žalobkyňa uviedla, že
táto vyučovala predmet geografia, ktorý vyučovala aj žalobkyňa predtým, ako s ňou bol ukončený
pracovný pomer. Podľa žalovaného H.. J. bola prijatá namiesto p. L., ktorá vyučovala predmety biológia,
chémia a ako nekvalifikovaný pedagóg geografiu a podľa jej názoru je na zamestnávateľovi, aby určil,
či uvedený predmet bude učiť kvalifikovaný alebo nekvalifikovaný pedagóg. K uvedenému súd prvej
inštancie uviedol, že z predloženého diplomu H.. X. J. č. C. XXXXXX vyplýva, že táto absolvovala
vysokoškolské štúdium vykonaním štátnej skúšky v študijnom odbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích
predmetov: biológia - chémia. Ustálil, že H.. J. nemala rovnako ako žalobkyňa kvalifikáciu na výučbu
predmetu geológia, preto uvedený záväzok mohol byť ponúknutý žalobkyni. Vykonaným dokazovaním
mal preto za preukázané, že H.. J. vykonávala prácu, ktorá bola predmetom dohodnutého druhu
práce žalobkyne, a to pred uplynutím zákonnej trojmesačnej lehoty, počas ktorej zamestnávateľ
nesmie na zrušené pracovné miesto prijať iného zamestnanca. Za podstatnú mal skutočnosť, že
napriek formálnemu skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou mal žalovaný možnosť prideľovať
žalobkyni prácu podľa jej pracovnej zmluvy, teda vyučovanie všeobecnovzdelávacích predmetov, ktorým
geografia nepochybne je. Poukázal na konštantnú judikatúru, podľa ktorej musí zamestnávateľ ponúknuť
zamestnancovi akékoľvek voľné pracovné miesto, ktoré má k dispozícii. Vyjadril názor, že ide nielen
o miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne kvalifikácii, ale aj o také miesto, ktoré
by prípadne vyžadovalo predchádzajúcu prípravu zamestnanca na jeho zastávanie, keď záleží len na
zamestnancovi, či také miesto prijme alebo nie.

15. K prerokovaniu výpovede zástupcami zamestnancov uviedol, že hoci právne účinky výpovede
zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi nastanú až po doručení výpovede zamestnancovi, je
zamestnávateľ povinný prejednať so zástupcami zamestnancov v podstate tú istú výpoveď, ktorú
následne mieni doručiť zamestnancovi. Táto podmienka nie je splnená v prípade, keď zamestnávateľ
len informuje o svojom úmysle rozviazať pracovný pomer výpoveďou z konkrétneho zákonného dôvodu.

16. Posúdil, že v žiadosti žalovaného o prerokovanie výpovede zo dňa 11.6.2007, č. 182a/07 (č.l.
197) je uvedené, že „Podľa § 74 Zákonníka práce žiadam ZO OZ pri Spojenej škole s vyučovacím
jazykom maďarským v Senci o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce so zamestnancom H.. R. Y., X.. XX.X.XXXX“ a ďalej je uvedené
odôvodnenie „od školského roku 2007/2008 na základe organizačných zmien kvôli klesajúcom počtu
žiakov vyučovacie hodiny slovenský jazyk a slovenská literatúra a maďarský jazyk a literatúra sa
prerozdelia. Z toho dôvodu sa 1 pedagóg s aprobáciou slovenský jazyk a slovenská literatúra a
maďarský jazyk a literatúra stáva od 1. septembra 2007 nadbytočným podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonník práce“. Uviedol, že hmotno-právna podmienka platnosti výpovede v zmysle § 74 ods. 1
ZP je splnená, ak zástupcovia zamestnancov prerokujú výpoveď predtým, než zamestnávateľ voči
zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním jednostranne z určitého výpovedného dôvodu pracovný



pomer. Účelom uloženia povinnosti zamestnávateľovi prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov
výpoveď dávanú zamestnancovi je poskytnúť ochranu zamestnancovi pred prípadným zneužívaním
postavenia zamestnávateľa. V zmysle tohto ustanovenia sa podľa názoru súdu prvej inštancie musí
prerokovať samotná výpoveď zamestnávateľa, t.j. jeho už vyhotovený, existujúci právny úkon, nie len
zámer, úmysel alebo jeho rozhodnutie dať zamestnancovi v budúcnosti výpoveď. V prejednávanej
veci bola žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie vypracovaná dňa 11.6.2007, to znamená, že už
tento deň mala byť vypracovaná výpoveď, ktorá mala byť prílohou žiadosti o prerokovanie. Tá však
podľa dátumu na nej uvedenom bola vyhotovená až dňa 13.6.2007. Z uvedeného mal za zrejmé, že
odborový orgán nemal k dispozícii listinu o výpovedi, ktorú mal prerokovať, a teda logicky mohol len
vziať na vedomie zámer žalovaného skončiť pracovný pomer so žalobkyňou. Z predloženej evidencie
žalovaného o prijatej a odoslanej pošte mal za preukázané, že žiadny iný dokument okrem žiadosti
o prerokovanie a zápisnice o prerokovaní nebol medzi zamestnávateľom a odborovým orgánom
doručovaný. Vyhodnotil, že po doručení žiadosti žalovaný už nedoručil odborovému orgánu samostatne
listinu o výpovedi. Takisto neprisvedčil prípadnému tvrdeniu, že výpoveď bola vyhotovená skôr ako
dňa 13.6.2007 a tento dátum bol na ňu dopísaný dodatočne, nakoľko takáto skutočnosť nevyplynula
z vykonaného dokazovania. Konštatoval, že nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať so
zástupcami zamestnancov výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru ZP formuluje ako
hmotno-právnu podmienku výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na znenie ustanovenia § 17 ods. 2 ZP spôsobuje
neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vyjadril navyše pochybnosti,
či v danom prípade bola splnená podmienka „prerokovania“ výpovede v zmysle § 74 ZP, keď v
zápisnici ZO OZ pri Spojenej škole s vyučovacím jazykom maďarským zo dňa 13.6.2007 je uvedené
„predsedkyňa ZO OZ pri Spojenej škole s vyučovacím jazykom maďarským privítala prítomných a
zároveň im prečítala list riaditeľky školy zo dňa 11.6.2007 vo veci prerokovania výpovede H.. R. Y..
Po prečítaní listu riaditeľky školy zareagovala H.. C. L. L.Á. s otázkou, či aj v prípade, že sa jedná
o nečlena je potrebné prerokovanie výpovede základnou odborovou organizáciou odborového zväzu.
Predsedkyňa ZO OZ odpovedala, že každá výpoveď daná zo strany zamestnávateľa musí byť vopred
prerokovaná s odborovou organizáciou“. Vyhodnotil, že z uvedenej zápisnice nevyplýva, že by medzi
členmi odborového orgánu bola realizovaná výmena názorov, prípadne dialóg ohľadom výpovede zo dňa
13.6.2007. Podľa názoru súdu prvej inštancie prečítanie listu (žiadosti o prerokovanie) predsedníčkou
ZO OZ nemožno považovať za riadne prerokovanie výpovede v zmysle § 74 ZP. Za podstatnú mal tiež
skutočnosť, že žalovaný nepreukázal, že by prerokovanie výpovede predchádzalo samotnému daniu
výpovede, a to vzhľadom na skutočnosť, že prerokovanie a doručenie výpovede boli uskutočnené v
jeden deň, a to 13.6.2007. Súd prvej inštancie poukázal na to, že evidencia žalovaného o prijatej
a odoslanej pošte osvedčuje opak, a teda že najprv bola odoslaná výpoveď žalobkyni evidovaná
pod číslom 185 a následne bola žalovanému doručená zápisnica o prerokovaní výpovede evidovaná
pod číslom 186 predloženej evidencie. Zistil, že na predloženej zápisnici ZO OZ pri Spojenej škole s
vyučovacím jazykom maďarským zo dňa 13.6.2007 je odtlačok pečiatky žalovaného s označením dňa
a hodiny, kedy bola zápisnica doručená žalovanému, a to 13.6.2007 o 11,00 hod. Mal za to, že z tejto
skutočnosti však nemožno vyvodiť nepochybný záver, že výpoveď bola prerokovaná vopred, a to s
poukazom na zápis v evidencii došlej a odoslanej pošty, ako aj s poukazom na to, že na doručovanej
výpovedi absentuje údaj o čase doručenia. V predmetnej výpovedi sa nachádza záznam, že „výpoveď
bola prerokovaná dňa 13.6.2007 o 10,00 hod. na členskej schôdzi ZO OZ pri Spojenej škole s vyuč.
jazykom maďarským“, čo by osvedčovalo prerokovanie výpovede pred daním samotnej výpovede,
avšak táto skutočnosť mal za rozpornú so zápisom v knihe došlej a odoslanej pošty, kde výpoveď je
evidovaná pod číslom 185 a až následne pod číslom 186 je doručenie zápisnice o prerokovaní výpovede
ZO OZ. Uzavrel, že žalovaný tento rozpor počas konania neodstránil, a teda z vykonaných dôkazov
nemožno mať podľa súdu prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že by prerokovanie výpovede
predchádzalo úkonu - daniu výpovede. Na záver súd prvej inštancie poukázal na to, že objektívne
právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak
však účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho
realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale o chybný
výkon práva. Takéto konanie sa totiž realizuje nie na dosiahnutie výsledkov, ktoré má pozitívne právo
v úmysle chrániť, ale len preto, aby sa formálne dosiahol súlad so zákonom. Preto treba takýto výkon
práva považovať, aj keď je formálne v súlade so zákonom, za len zdanlivý výkon práva. Účelom takéhoto
konania nie je totiž výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu (totožne
napr. ZSP 5/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 31.3.2011, sp. zn. 2MCdo 2/2010). Súd prvej
inštancie uviedol, že oficiálnemu doručeniu výpovede žalobkyni predchádzali viaceré skutočnosti, ktoré



nasvedčujú tomu, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou nie z dôvodu nadbytočnosti, ale z
dôvodu „nespokojnosti žiakov štvrtých ročníkov s jej vyučovacími metódami a tiež zabezpečenia kľudnej
a dôstojnej pedagogickej práce“, ako je to konštatované v zápisnici zo zasadnutia Rady školy zo dňa
29.1.2007, pričom v predmetnej zápisnici je súčasne uvedené, že Rada školy podporuje návrh A.. D.
C., podpredsedu BSK, ukončiť pracovný pomer s H.. R. Y. a že tento návrh v plnej miere podporuje aj
riaditeľka školy.

17. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a vykonané dôkazy považoval súd prvej inštancie žalobu
žalobkyne za dôvodnú a v časti na určenie neplatnosti výpovede zo dňa 13.6.2007 jej vyhovel, s tým,
že o nároku žalobkyne na náhradu mzdy a o náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti
tohto rozsudku konečným rozsudkom. O určení, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá, rozhodol
dopĺňacím rozsudkom, nakoľko vzal do úvahy, že žalobkyňa trvá na jej ďalšom zamestnávaní a že
žalovaný ani netvrdil, že od neho ak zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu
ďalej zamestnával, keď takýto skutkový záver podľa súdu prvej inštancie nevyplynul ani z vykonaného
dokazovania.

18. Proti medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým určil, že výpoveď zo dňa 13.06.2007
daná žalovaným žalobkyni je neplatná, ako aj proti jeho dopĺňaciemu rozsudku, ktorým určil, že pracovný
pomer medzi žalobkyňou a žalovaným stále trvá, podal riadne a včas odvolania prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne žalovaný. Napadnutý medzitýmny rozsudok žiadal zmeniť a žalobu žalobkyne
zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu
prvej inštancie vytkol, že sa nezaoberal okolnosťami skončenia pracovného pomeru žalobkyne z dôvodu
nástupu zamestnankyne H.. U. R. do práce po ukončení jej materskej dovolenky. Vyjadril názor, že
výpoveď daná žalobkyni bola písomná a žalobkyni doručená dňa 13.06.2007, jej skutkový dôvod je
vyjadrený jednoznačne. Mal za o, že v ZP sa nenachádza pojem „organizačná zmena“, s tým, že v
danom prípade riaditeľka školy prijala dňa 11.06.2007 písomné rozhodnutie po organizačnej zmene,
ktoré bolo vyhlásené na porade, ktorej sa zúčastnila i žalobkyňa. Vyjadril názor, že žiaden právny predpis
neustanovuje riaditeľovi školy povinnosť pri svojom podpise uviesť predtlačené meno a priezvisko a
použiť odtlačok pečiatky. K výpovedi z pracovného pomeru došlo až následne, keď žalobkyňa odmietla
prijať iné pre ňu vhodné mesto. Do pozornosti dal konštantnú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd
nie je oprávnený posudzovať platnosť rozhodnutia o organizačnej zmene, keďže nejde o právny úkon.
Právne posúdenie je možné len so zreteľom na to, či rozhodnutie o organizačnej zmene bolo vydané
zamestnávateľom. Pokiaľ ide o ponukovú povinnosť uviedol, že pred výpoveďou ponúkol žalobkyni inú
vhodnú prácu, ktorú žalobkyňa odmietla, a to vo forme dohody o zmenených pracovných podmienkach,
s tým, že žalobkyni ponúkol prácu v rozsahu 7 vyučovacích hodín týždenne. Uvedené mal za potvrdené
svedkyňou Z.. Námietka žalobkyne, že od septembra 2007 bola na jej miesto prijatá H.. J., podľa
neho neobstojí, keďže v konaní mal za preukázané, že táto nebola prijatá na miesto žalobkyne. K
preukázaniu prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov uviedol, že táto podmienka bol splnená,
nakoľko prerokovaním sa s poukazom na ust. § 237 ZO v znení účinnom k 13.06.2007 rozumie
výmena názorov a dialóg zrozumiteľným spôsobom a vo vhodnom čase a primeraným spôsobom, s
cieľom dosiahnuť dohodu. Zhrnul, že listom zo dňa 11.06.2007 požiadal zástupcov zamestnancov o
prerokovanie výpovede z pracovného pomeru žalobkyne a v žiadosti zaslal všetky potrebné informácie.
K prerokovaniu došlo dňa 13.06.2007.

19. Žalovaný podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne riadne a včas písomným podaním
doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.02.2017 odvolanie aj proti dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej
inštancie a žiadal ho zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť v ním rozhodnutej časti. Žiadal vydať opravné
uznesenie ohľadom zrejmej nesprávnosti v jeho odôvodnení, keď súd prvej inštancie nesprávne uviedol,
že medzitýmne rozhodol rozsudkom zo dňa 7. apríla 2014, hoci medzitýmny rozsudok súd prvej inštancie
vydal dňa 7. februára 2014. Vyjadril názor, že na jeho vydanie neboli splnené procesné podmienky,
keď žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala len určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru,
ktorú žalobu doplnila dňa 12.6.2012. Na pojednávaní konanom dňa 7.11.2012 sa právna zástupkyňa
žalovaného vyjadrila k žalobe a nie k žalobe doplnenej, majúc za to, že k doplnenej žalobe sa
bude vyjadrovať až po pripustení zmeny žaloby súdom prvej inštancie, ku ktorému rozhodnutiu však
nedošlo. Bola jej tak odňatá možnosť vyjadriť sa k časti žaloby týkajúcej sa trvania pracovného pomeru
žalobkyne. Poukázala na konštantnú judikatúru, podľa ktorej pracovný pomer trvá len za predpokladu,
že zamestnanec toto oznámil svojmu zamestnávateľovi, ktoré oznámenie nahrádza žaloba, ktorou si
uplatnil aj náhradu mzdy. Žalobkyňa však pôvodne podala žalobu len o určenie neplatnosti výpovede



z pracovného pomeru a súd prvej inštancie podľa jeho názoru nesprávne uvádza, že o určenie
trvania pracovného pomeru bola žaloba rozšírená písomným podaním zo dňa 12.6.2012, kedy si
žalobkyňa uplatnila voči nemu len náhradu mzdy. O návrhu žalobkyne na zmenu petitu žaloby zo dňa
12.6.2012 súd prvej inštancie nerozhodol. Vyjadril názor, že nemožno od neho spravodlivo požadovať
ďalšie zamestnávanie žalobkyne, a to vzhľadom na značný časový odstup od doručenia výpovede.
Odôvodnenie napadnutého dopĺňacieho rozsudku označil za nepresvedčivé a nezrozumiteľné.

20. Žalobkyňa písomné odvolacie repliky k odvolaniam žalovaného nepodala.

21. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

22. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods.
1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219
ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že obe odvolania žalovaného nie sú dôvodné,
keď súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie správnym smerom a v
rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy,
ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil
(§ 220 ods. 2 CSP), z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého medzitýmneho rozsudku v
spojení s dopĺňacím rozsudkom je dostatočne vyčerpávajúce a v odvolaniach uvádzané argumenty nie
sú spôsobilé privodiť iný než ním vyslovený právny záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na
určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru žalobkyne a určenie, že jej pracovný pomer trvá.
Odvolací súd sa preto vyjadruje len k odvolacím námietkam žalovaného.

24. Inštitút skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť v dôsledku rozhodnutia
zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktorým zamestnávateľ zruší jedno alebo viac pracovných
miest, je nástrojom umožňujúcim znižovanie počtu zamestnancov z dôvodov hospodárskej krízy
a pod. Zákonník práce a pracovné právo celkovo plní ochrannú funkciu zameranú na záujmy
a postavenie zamestnanca. Skončenie pracovného pomeru takýmto spôsobom preto podlieha
prísnym formálnym a hmotnoprávnym požiadavkám, ktorých nedodržanie môže viesť k neplatnosti
takéhoto skončenia pracovného pomeru. Účelom súdneho konania, ktorého predmetom je práve
preskúmavanie platnosti takéhoto právneho úkonu zamestnávateľa, je preto zisťovanie vylúčenia
pochybností či rizík o jeho platnosti, keď nadbytočnosť zamestnanca musí byť objektívna, absolútna
a nespochybniteľná. Zamestnanec sa stáva pre zamestnávateľa nadbytočným, ak zamestnávateľ
nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Nemožnosť zamestnávať znamená, že zamestnávateľ
nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, a teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať (R 51/1997). Dôvody nadbytočnosti pritom môžu spočívať v tom, že zamestnávateľ
nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Dôkazné
bremeno splnenia podmienky nadbytočnosti zamestnanca nad všetku pochybnosť je v takomto súdnom
konaní na zamestnávateľovi. Organizačnú zmenu zamestnávateľ realizuje, pokiaľ nemá možnosť
svoju nepriaznivú ekonomickú situáciu riešiť iným spôsobom, a to napr. vnútornou reorganizáciou
práce. V zmysle ustálenej judikatúry rozhodnutie o organizačnej zmene nie je preskúmateľným
právnym úkonom a hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti je
splnenie tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľom. Táto je splnená, ak zamestnávateľ nemá možnosť
zamestnanca zamestnávať ďalej ani na kratší pracovný čas v mieste dohodnutom ako miesto výkonu
práce zamestnanca, alebo zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú vhodnú ponúknutú prácu na
takomto mieste alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na ňu. Ponuková povinnosť musí byť
splnená pred doručením výpovede. Výpoveď musí byť písomná a riadne doručená zamestnancovi,
vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov pôsobiacimi u zamestnávateľa.

25. Pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa z dôvodu
uvedeného v ust. § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce je nevyhnutné kumulatívne splnenie
nasledovných podmienok:



1 - písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického
vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných
zmenách,
2 - nadbytočnosť zamestnanca
3 - príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca,
4 - ponuka inej vhodnej práce pre zamestnanca v dohodnutom mieste výkonu práce,
5 - prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov.

26. Konajúci súd sa pri skúmaní danosti výpovedného dôvodu uvedeného v ust. § 63 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce musí sústrediť na splnenie vyššie uvedených kumulatívnych podmienok, pričom
dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje zamestnávateľa. Súd nepreskúmava platnosť rozhodnutia
o organizačnej zmene, avšak preskúmava jeho existenciu, navyše ak v danom prípade bola práve
táto okolnosť sporná, pretože žalobkyňa v rámci rozhodných skutočností, od ktorých odvíjala svoj
žalobou uplatnený nárok, uvádzala neexistenciu rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene,
neexistenciu svojej nadbytočnosti v dôsledku realizovanej organizačnej zmeny, ktorá bola podkladom
pre výpoveď vo vzťahu k nej, a svoje tvrdenia v tomto smere sa snažila i preukázať za účelom
vyvrátenia tvrdenia žalovaného ako zamestnávateľa o tom, že v dôsledku organizačnej zmeny sa stala
nadbytočnou tým, že bolo zrušené jej pracovné miesto dohodnuté v pracovnej zmluve. V neposlednom
rade žalobou uplatnený nárok odvíjala od nesplnenia ďalšej náležitosti potrebnej v zmysle Zákonníka
práce na platnosť výpovede z pracovného pomeru, a to výpovedi predchádzajúce prerokovanie
výpovede so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce zamestnaneckou radou alebo
odborovým orgánom, keď z dikcie uvedeného ustanovenia vyplýva, že prerokovať treba výpoveď. V
praxi ide o doručenie žiadosti zamestnávateľa zástupcovi zamestnancov o prerokovanie do úvahy
prichádzajúcej výpovede alebo aj doručenie samotnej výpovede na jej posúdenie. Účinky splnenia
tejto povinnosti zamestnávateľa teda nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie
skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru
výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce (R 47/2007).
Uvedená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede taktiež smeruje k ochrane zamestnanca, aby
zamestnávateľ nezneužil formu prerokovania výpovede.

27. Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako procesnej normy platnej a
účinnej do 30.6.2016, t.j. aj v čase prvoinštančného konania, ktoré vydaniu napadnutého medzitýmneho
rozsudku predchádzalo, dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho,
čo uviedli účastníci. S uvedeným ustanovením korešponduje i aktuálne znenie ust. § 191 ods. 1 CSP
o voľnom hodnotení dôkazov, platné a účinné i v čase vydania napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, keď v zmysle ust. § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť
spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

28. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je
vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré
boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon
nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo
vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové
i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

29. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s
poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov
je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v



záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

30. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,
len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal
za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).

31. Na základe uvedeného treba konštatovať, že súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom
vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a správne ustálil, že v danom prípade nedošlo k
preukázaniu existencie predchádzajúceho písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej
zmene, v dôsledku ktorej bola ním vo vzťahu k žalobkyni realizovaná výpoveď z pracovného pomeru,
nedošlo k jednoznačnému splneniu dôkaznej povinnosti žalovaným o tom, že žalobkyňa sa pre neho
stala v príčinnej súvislosti s ním tvrdenou organizačnou zmenou nadbytočná, nedošlo k preukázaniu
splnenia ponukovej povinnosti žalovaným a že výpoveď daná žalobkyni bola odborovou organizáciou
prerokovaná zákonu zodpovedajúcim spôsobom. S hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie v tomto
smere a s jeho právnymi závermi vyslovenými na základe tohto hodnotenia dôkazov sa odvolací súd
plne stotožňuje, keď úvodnú odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie sa nezaoberal
právnou významnosťou skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou z dôvodu nástupu H.. R. do
práce po ukončení materskej dovolenky, vyhodnotil za úplne irelevantnú vzhľadom na vyššie uvádzané
zákonné podmienky pre platnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, pričom samozrejme
prihliadol na skutočnosť, že pracovný pomer žalobkyne bol so zreteľom na rozhodnutie Útvaru
hlavného kontrolóra BSP uzatvorený na dobu neurčitú. V konaní nebola sporná otázka písomnosti a
doručenia výpovede z pracovného pomeru žalobkyni, spornou bola otázka existencie predchádzajúceho
rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, keď žalovaný dôvodil a tvrdil, že týmto rozhodnutím
prijatým pred realizáciou výpovede z pracovného pomeru vo vzťahu k žalobkyni bola zápisnica z porady
pedagogického zboru konanej dňa 11.06.2007. Odvolací súd sa s vyslovenými závermi súdu prvej
inštancie, ktorými právne uzavrel, že uvedená zápisnica z porady nespĺňa kritéria, na základe ktorých
by ju bolo možné kvalifikovať za rozhodnutie o organizačnej zmene, stotožňuje a dopĺňa, že uvedená
zápisnica ani neobsahuje údaj, že sa jej riaditeľka školy A. F. zúčastnila, nakoľko podľa obsahu zápisnice
sa jej zúčastnili pedagógovia školy bez špecifikácie a bez ich konkrétneho vymedzenia. Z uvedeného
dôvodu potom neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nebol oprávnený
preskúmavať platnosť uvedeného rozhodnutia, keď rozhodnutie v danej veci absentuje. Odvolací súd
sa stotožnil i s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie pokiaľ ide o preukázanie nadbytočnosti
žalobkyne žalovaným, keď tento vzhľadom na prerozdelenie jej práce ostatným pedagógom počas ich
nadčasov nepreukázal jej nadbytočnosť, pretože nepreukázal, že jej prácu nepotreboval. Odvolacie
argumenty žalovaného k splneniu ponukovej povinnosti vo vzťahu k žalobkyni vyhodnotil odvolací
súd taktiež za nedôvodné, keď s hodnotením vykonaného dokazovania v tomto smere súdom prvej
inštancie je nutné v plnom rozsahu súhlasiť a uzavrieť, že žalovaný v danej veci nepreukázal jej slnenie
nespochybniteľne. Ohľadom náležitého prerokovania výpovede z pracovného pomeru odborovou
organizáciou bol povinný navrhnúť dokazovanie a uniesť dôkazné bremeno v tomto smere žalovaný
ako strana sporu nesúca v sporovom občianskom súdnom konaní ovládanom prejednacou zásadou
povinnosť unesenia dôkazného bremena. Opäť je potom nutné konštatovať nesplnenia dôkazného
bremena v tomto smere žalovaným, ktorý nepreukázal, že k prerokovaniu výpovede žalobkyne z
pracovného pomeru zástupcami zamestnancov došlo zákonu a judikatúre zodpovedajúcim spôsobom,
keď nepreukázal, že k žiadosti o prerokovanie bola pripojená i samotná výpoveď z pracovného pomeru,
resp. že by táto (jej konkrétne znenie) bola súčasťou žiadosti. Súdny záver o riadnom, zákonnom
a súdnej judikatúre zodpovedajúcom prerokovaní výpovede zástupcami zamestnancov by tak nebol
dokazovaním podložený. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie
o tom, že k prerokovaniu výpovede nedošlo pred jej samotnou realizáciou, čo má za následok taktiež
jej neplatnosť.

32. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovaného
za nedôvodné a napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil, a to i v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 20.12. 2016
č. k. 4C 423/2008, keď odvolanie žalovaného proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku vyhodnotil taktiež za
nedôvodné. Zrejmú nesprávnosť vyskytnutú sa v odôvodnení dopĺňacieho rozsudku v 1. odseku tohto



odôvodnenia spočívajúcu v nesprávnom uvedení dátumu vydania medzitýmneho rozsudku súdu prvej
inštancie opravil odvolací súd podľa ust. § 224 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

33. Uvedený dopĺňací rozsudok súd prvej inštancie vydal podľa ust. § 225 CSP v zmysle pokynu
odvolacieho súdu zo dňa 30.09.2016 a určil ním, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným
trvá. Pre účely jeho vydania nariadil pojednávanie na deň 20.12.2016, na ktoré predvolal právnych
zástupcov oboch strán sporu, ktorí obaja ospravedlnili svoju neprítomnosť elektronicky, s tým, že
právny zástupca žalovaného žiadal i o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov, na preukázanie
ktorého dôvodu nepripojil žiadne listiny preukazujúce takýto dôvod odročenia pojednávania. Súd prvej
inštancie preto neporušil zákonný procesný postup, ak pojednávanie neodročil. Nad rámec skutkového
stavu uvedeného v medzitýmnom rozsudku súd prvej inštancie v dopĺňacom rozsudku uviedol, že
v rámci doplnenia žaloby žalobkyňa žiadala okrem iného aj určiť, že pracovný pomer strán sporu
trvá, ktoré doplnenie žaloby bolo doručené žalovanému dňa 26.12.2012 (správne 26.10.2012, pozn.
odvolacieho súdu). Poukázal na to, že i z ďalších prednesov a výpovedí žalobkyne vyplýva, že trvá
na ďalšom zamestnávaní žalovaným. Pôvodný medzitýmny rozsudok súd prvej inštancie doplnil o
určenie, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá s poukazom na ust. § 79 ods. 1 Zákonníka
práce v znení účinnom do 31.8.2007, keď žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne so
žalovaným trvá, vyhodnotil za dôvodnú, majúc za to, že žalovaný v spore skutkovo netvrdil, že od
neho ako od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnanca naďalej
zamestnával. Vyhodnotil, že takýto skutkový záver nevyplynul ani z vykonaného dokazovania.

34. Žalovaný v odvolaní proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku podanom riadne a včas prostredníctvom
svojho právneho zástupcu žiadal žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne a žalovaného
trvá, zmeniť a zamietnuť. Dôvodil, že sa k zmenenej žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala i tohto
určenia, nemal možnosť vyjadriť sa, nakoľko dňa 07.11.2012 sa na pojednávaní vyjadril k žalobe
ako takej a nie k jej doplnenej verzii, nakoľko súd prvej inštancie nevydal uznesenie o pripustení
zmeny žaloby. Navyše argumentoval tým, že doplnenie žaloby žalobkyňou písomným podaním zo dňa
12.06.2012 nemožno považovať za oznámenie zamestnávateľovi o tom, že má záujem na ďalšom
zamestnávaní. Poukázal na základný predpoklad pre vyhovenie tejto časti žaloby, a to oznámenie
zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ktoré oznámenie môže byť v zmysle
ustálenej judikatúry nahradené i žalobou na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a
náhradu mzdy, pričom však žalobkyňa sa pôvodnou žalobou náhrady mzdy nedomáhala. Náhrady
mzdy sa domáhala až v zmysle pripustenej zmeny žaloby unesením súdu prvej inštancie vydaným dňa
11.01.2013, ktoré znenie petitu však určenie, že pracovný pomer trvá, podľa neho neobsahovalo. Vytkol
súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne zaoberal jeho možnosťou ďalej zamestnávať žalobkyňu a to
s ohľadom na časový odstup od doručenia výpovede z pracovného pomeru. Odôvodnenie dopĺňacieho
rozsudku označil za nepresvedčivé a bez náležitej právnej argumentácie.

35. Uvedenú odvolaciu argumentáciu žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie
vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnenú vzhľadom na obsah spisového materiálu, z ktorého je
zrejmé, že žalobkyňa sa pôvodnou žalobou zo dňa 05.09.2007 domáhala proti žalovanému určenia
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru realizovanej dňa 13.06.2007, ktorú žalobu písomným
podaním zo dňa 22.09.2009 nejasne a nezrozumiteľne doplnila o uloženie povinnosti žalovanému
uhradiť jej záväzky z neplatne skončeného pracovného pomeru, ktoré vadné podanie bolo korigované
ďalším písomným doplnením žaloby zo dňa 12.06.2012, ktoré bolo aj právnej zástupkyni žalovaného
doručené na vyjadrenie dňa 26.10.2012. V zmysle uvedeného doplnenia pôvodnej žaloby už žalobkyňa
žiadala i určiť, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá. Z uvedeného vývoja procesných podaní
žalobkyne upravujúcich petit žaloby pred otvorením pojednávania, t. j. pred začatím konania vo veci,
realizovaných po doručení uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 10.10.2008, č. k. 4C 423/2008-11,
ktorým bola žalobkyňa vyzvaná na doplnenie neúplnej žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa
05.09.2007, odvolací súd vyhodnotil, že žalobou vo veci sa žalobkyňa domáhala okrem určenia
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru aj určenia, že pracovný pomer medzi stranami sporu
trvá, ako aj náhrady mzdy, o ktorom rozsahu žaloby právna zástupkyňa žalovaného mala vedomosť
doručením jej podania upravujúceho žalobný petit dňa 26.10.2012 a ku ktorému rozsahu mala možnosť
sa vyjadriť a formulovať právnu obranu žalovaného v spore. Nakoľko ďalším písomným podaním zo dňa
12.12.2012 žalobkyňa opätovne odstránila vady svojej žaloby o špecifikáciu požadovanej náhrady mzdy,
súd prvej inštancie vydal na pojednávaní konanom dňa 11.01.2013 uznesenie o doplnení petitu žaloby o
túto špecifikáciu náhrady mzdy. Uvedeným uznesením však doplnil pôvodný petit žaloby, ktorá v zmysle



všetkých doplňujúcich písomných podaní žalobkyne už petit týkajúci sa určenia, že pracovný pomer
medzi stranami sporu trvá, už obsahovala, keď takého znenie petitu žaloby bolo doručovane aj právnej
zástupkyni žalovaného na vyjadrenie, pričom nebolo nutné vydaním uznesenia pripúšťať zmenu petitu,
keďže išlo o jeho úpravu. Procesným postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k odňatiu práva na
spravodlivý proces vo vzťahu k žalovanému, keď teda neobstojí odvolací argument žalovaného o tom,
že žalobkyňa sa žalobou nedomáhala určenia, že pracovný pomer trvá, resp. že sa nedomáhala náhrady
mzdy ako ekvivalentu písomného oznámenia zamestnávateľovi o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Následne bolo potom procesnou povinnosťou žalovaného splniť si pre účely úspechu v konaní v časti o
určenie, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá, dôkaznú povinnosť v tom smere, že nemožno
od neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, ktoré dôkazné bremeno si nesplnil
ani v rovine tvrdenia, keďže žiadne takéto skutočnosti ani netvrdil, a preto nemohol uniesť ani dôkazné
bremeno o ich pravdivosti týchto tvrdení, ako konštatoval správne aj súd prvej inštancie.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobkyne v odvolacom konaní, ktorej však nárok
na ich náhradu nepriznal, keďže jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).