Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžfk/65/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200245
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7017200245.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci sťažovateľa (predtým žalobcu): Mesto Košice, IČO: 00
691 135, Trieda SNP 48/A, Košice, proti žalovanému: Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, IČO:
30 844 878, Priemyselná 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného -
Protokolu o výsledku kontroly hospodárenia žalobcu č. Z-011327/2016/1090/PHA zo dňa 21.12.2016 v
znení Dodatku č. 1 zo dňa 26.01.2017 a Dodatku č. 2 zo dňa 16.03.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti
žalobcu proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/161/2017-170 z 31.01.2018,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti z a m i
e t a .

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2S/161/2017-170 z 31.01.2018 podľa § 98 ods. 1
písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania Protokolu o výsledku kontroly hospodárenia žalobcu č. Z-011327/2016/1090/PHA
z 21.12.2016 (ďalej aj „Protokol“) v znení Dodatku č. 1 zo dňa 26.01.2017 a Dodatku č. 2 zo dňa
16.03.2017. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

2. Predmetom kontroly, ktorú uskutočnila kontrolná skupina žalovaného u žalobcu v mesiacoch august
2016 až november 2016, bol rozpočet mesta, záverečný účet mesta, dodržiavanie všeobecne záväzných
právnych predpisov pri hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladanie s majetkom mesta, plnenie
opatrení z predchádzajúcich kontrol a vnútorný systém za rok 2015. Výsledkom kontroly bol Protokol,
v ktorom žalovaný odporúčal žalobcovi (i) aktualizovať interné smernice s platnou legislatívou, (ii)
dôsledne vykonávať kontrolu čerpania poskytnutých dotácií z rozpočtu mesta, (iii) pravidelne podávať
informácie MZ o stave výstavby futbalového štadióna z návratnej finančnej výpomoci, (iv) zabezpečiť
pravidelnú kontrolu postupu vymáhania svojich pohľadávok v obchodnej spoločnosti - Bytový podnik
mesta Košice, s.r.o., (v) uznesenia MZ o prevode nehnuteľného majetku formulovať tak, aby bolo
jednoznačne zrejmé, podľa ktorých ustanovení zákona o majetku obcí sa prevod schvaľuje, (vi)
každoročne vykonávať kontrolu futbalového klubu z dôvodu opakovaného nedodržania podmienok
dotačnej zmluvy. Na základe námietok žalobcu žalovaný vypracoval dodatky k Protokolu Dodatok č. 1
zo dňa 26.01.2017 a Dodatok č. 2 zo dňa 16.03.2017, ktorými vypustil niektoré odesky Protokolu na
stranách 5, 9, 25, 26 a 32.



3. Krajský súd po preskúmaní podmienok prípustnosti preskúmania žalobou napadnutého Protokolu
dospel k záveru, že žalobu je potrebné odmietnuť pre jej neprípustnosť, keďže smeruje proti opatreniu
predbežnej povahy, ktoré nemohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu.

4. Uviedol, že v systéme správneho súdnictva je právo na súdny prieskum rozhodnutia alebo opatrenia
orgánu verejnej správy na základe správnej žaloby determinované princípom generálnej klauzuly s
negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo
opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia, rušia alebo deklarujú práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté,
okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 7 SSP).

5. Poukázal na to, že žalovaný v predmetnej veci vykonal u žalobcu kontrolu zameranú na rozpočet
mesta, záverečný účet mesta, dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov pri hospodárení
s verejnými prostriedkami, nakladanie s majetkom mesta, plnenie opatrení z predchádzajúcich kontrol a
vnútorný systém za rok 2015. Žalovaný o výsledku kontroly vypracoval Protokol, ku ktorému sa žalobca
písomne vyjadril a na základe jeho vyjadrení žalovaný spísal dva dodatky k Protokolu. Napadnutý
Protokol je zhrnutím kontrolných zistení, ktoré viedli žalovaného k záveru o porušení zákonov a v
ktorom žalovaný odporúčal žalobcovi podľa § 13 ods. 2 zákona č. 39/1993 Z.z. o Najvyššom kontrolnom
úrade Slovenskej republiky (ďalej aj „zákon č. 39/1993 Z.z.“) (i) aktualizovať interné smernice s
platnou legislatívou, (ii) dôsledne vykonávať kontrolu čerpania poskytnutých dotácií z rozpočtu mesta,
(iii) pravidelne podávať informácie MZ o stave výstavby futbalového štadióna z návratnej finančnej
výpomoci, (iv) zabezpečiť pravidelnú kontrolu postupu vymáhania svojich pohľadávok v obchodnej
spoločnosti - Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., (v) uznesenia MZ o prevode nehnuteľného majetku
formulovať tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, podľa ktorých ustanovení zákona o majetku obcí sa prevod
schvaľuje, (vi) každoročne vykonávať kontrolu futbalového klubu z dôvodu opakovaného nedodržania
podmienok dotačnej zmluvy.

6. Ďalej poukázal na skutočnosť, že zákon č. 39/1993 Z.z. nezveruje žalovanému právomoc
sankcionovať žalobcu za nedodržanie odporúčaní vo forme individuálneho správneho aktu; žalovaný
môže v zmysle § 21 tohto zákona ukladať len poriadkové pokuty pre nesúčinnosť kontrolovaných
subjektov pri výkone kontroly, o čo v tejto veci nejde. Pojem „rozhodnutie orgánu verejnej správy“
je charakterizovaný procesom jeho prijatia, formou a právnymi účinkami. Rozhodnutie je výsledkom
administratívneho konania (procesom prijatia) regulovaným či už Správnym poriadkom alebo osobitnými
právnymi predpismi (napríklad Daňový poriadok alebo zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov). Právne účinky rozhodnutia spočívajú vo vzniku, zmene alebo zániku
práv, právom chránených záujmov alebo povinností adresátov rozhodnutia; majú konštitutívny alebo
deklaratórny charakter. Rozhodovacia prax súdov v Slovenskej republike považuje za rozhodnutia
spôsobilé byť predmetom prieskumu správnym súdom aj také individuálne správne akty, ktoré nemajú
formálne náležitosti rozhodnutia (nie sú označené slovom „rozhodnutie“), ak sa dotýkajú alebo sa
môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov alebo povinností fyzických a právnických osôb.
Rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým
môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti fyzických a právnických osôb. Pojem „rozhodnutie“
je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu a nie
formy (napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/3/2017 zo dňa 29.03.2017, sp. zn.
10Sža/4/2016 zo dňa 25.05.2016, sp. zn. 6Sž/196/2001 zo dňa 29.04.2002 a sp. zn. 10Sžd/36/2011 zo
dňa 01.08.2012, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 354/08 zo dňa 22.01.2009). Opatrením
orgánu verejnej správy podľa § 3 ods.1 písm. c) SSP je v zmysle dôvodovej správy k zákonu napríklad
záznam a poznámka v katastri nehnuteľností, písomné oznámenie stavebného úradu, že nemá námietky
proti uskutočneniu stavieb, registrácia alebo zmena v registri pozemkových spoločenstiev, evidencia
zmluvy vlastníkov spoločného poľovného revíru o jeho užívaní alebo zmluvy o užívaní poľovného revíru.

7. Krajský súd dospel k záveru, že Protokol nie je rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP,
ktoré zakladá, mení alebo ruší alebo sa dotýka práv, právom chránených záujmov alebo povinností
žalobcu, a to ani konštitutívnym ani deklaratórnym spôsobom. Protokol možno považovať za opatrenie
orgánu verejnej správy sui generis , ktoré však podľa názoru správneho súdu nezakladá, nemení,
neruší ani nedeklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobcu, ani sa ich priamo
nedotýka. V tomto štádiu konania ide o opatrenie predbežnej povahy, ktoré samo o sebe nemôže mať



za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu, pretože slúži len ako prípadný podklad pre ďalší
postup iných orgánov verejnej správy: napríklad Ministerstva financií SR podľa § 20 zákona č. 583/2004
Z.z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy (ďalej len „zákon č. 583/2004 Z.z.“). Možnosť
ukladania odporúčaní žalovaným podľa § 13 ods. 2 zákona č. 39/1993 Z.z. bola upravená v zmysle
medzinárodných kontrolných štandardov, podľa ktorých najvyššie kontrolné inštitúcie v rámci svojej
pôsobnosti majú uplatňovať tiež odporúčania na odstránenie zistených nedostatkov, resp. na zlepšenie
stavu v kontrolovanej oblasti (dôvodová správa k zákonu č. 261/2006 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 39/1993 Z.z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov)
bez možnosti následného sankcionovania ich nedodržania zo strany žalovaného.

8. Uloženie pokuty podľa § 20 zákona č. 583/2004 Z.z. Ministerstvom financií SR za nedodržanie
povinností vyplývajúcich zo zákona č. 583/2004 Z.z. by nepochybne predstavovalo zásah do právneho
postavenia žalobcu, do jeho práv a právom chránených záujmov, to však žalobca v samotnej žalobe
netvrdil. K takémuto zásahu do právnej sféry žalobcu však nemôže dôjsť samotným vydaním Protokolu,
ktorý len konštatuje porušenie zákonov zo strany žalobcu, a preto je jeho súdne preskúmanie v správnom
súdnictve vylúčené pre jeho predbežnú povahu. Protokol by hypoteticky mohol preskúmavať správny
súd postupom podľa § 27 ods.1 SSP v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o uložení pokuty
podľa § 20 zákona č. 583/2004 Z.z. O tento prípad však v predmetnej právnej veci nejde. Navyše,
žalovaný ani autoritatívne nenariadil žalobcovi prijať určité opatrenia, ich prijatie len odporúčal (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/48/2016 zo dňa 28.02.2017).

9. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/31/2011 zo dňa 25.08.2011, na ktoré poukazuje
žalobca, je vývojom rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prekonané. Okrem uvedeného možno
konštatovať, že ide o ojedinelé rozhodnutie, pretože pred jeho vydaním a aj neskôr po ňom už
najvyšší súd zastával právny názor o nepreskúmateľnosti protokolu v správnom súdnictve. Správny súd
vzhľadom na uvedené dospel k názoru nepreskúmateľnosti protokolu v správnom súdnictve pre jeho
predbežnú povahu.

10. Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave podal žalobca kasačnú sťažnosť, v ktorej uviedol, že
krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).
Navrhol, aby kasačný súd napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, eventuálne, aby vydal uznesenie, ktorým sa rušia časti Protokolu v znení Dodatku č. 1
zo dňa 26.01.2017 a Dodatku č. 2 zo dňa 16.03.2017. Zároveň žiadal, aby súd priznal tejto kasačnej
sťažnosti odkladný účinok na základe § 447 SSP.

11. Uviedol, že uznesenie sp. zn. 5Sžo/48/2016, o ktoré sa správny súd opiera, bolo vydané v
prípade, kedy protokol o vykonanej kontrole bol vydaný podľa zákona č. 362/2015 Z.z. o neprimeraných
obchodných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny. Uvedený zákon
upravuje postup Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, v rámci ktorého po kontrole
vykonanej u kontrolovaného subjektu v prípade, ak sa preukáže, že kontrolovaný subjekt v obchodnom
vzťahu dohodol vo svoj prospech neprimeranú podmienku (porušenia sú zaznamenané v protokole o
vykonanej kontrole), nasleduje ex offo správne konanie, v ktorom ten istý správny orgán, ktorý vyhotovil
protokol, kontrolovanému subjektu v zmysle zákona uloží pokutu. V tomto prípade kontrolné zistenia sú
skutočne len podkladom pre správne konanie, v ktorom správny orgán uloží kontrolovanému subjektu v
zmysle zákona pokutu. Uvedené rozhodnutie je následne spôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu
v rámci správneho súdnictva, preto aj akékoľvek zistenia správneho orgánu konštatované v protokole
a predchádzajúce uloženiu pokuty sú spôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho
súdnictva.

12. Podľa názoru sťažovateľa v prípade Mesta Košice došlo k výkonu kontroly a vyhotoveniu protokolu
v zmysle zákona č. 39/1993 Z.z. Uvedený zákon upravuje samotný výkon kontroly a vyhotovenie
protokolu, ako aj povinnosť kontrolovaného subjektu prijať opatrenia na odstránenie nedostatkov. Zo
zákona však nevyplýva, že by na základe zistení konštatovaných v protokole obligatórne nasledovalo
uloženie pokuty, resp. inej sankcie a protokol bol len opatrením predbežným, po ktorom nasleduje
vydanie správneho rozhodnutia. Aj možnosť ministerstva financií podľa § 20 zákona č. 583/2004 Z.z.,
na ktorú správny súd poukázal, je len možnosťou, správne konanie nenastáva priamo zo zákona



a v prípadnom správnom konaní vedenom ministerstvom financií ministerstvo nepodrobí prieskumu
kontrolórov NKÚ, ale samo je povinné v správnom konaní preukázať nesplnenie povinností vyplývajúcich
zo zákona č. 583/2004 Z.z.

13. Sťažovateľ poukázal na to, že aj keby iný správny orgán na základe zistení obsiahnutých v
protokole NKÚ začal správne konanie a jeho výsledkom bude správne rozhodnutie, prípadný prieskum
takéhoto rozhodnutia sa nezameria na postup kontrolórov NKÚ, resp. správnosť a zákonnosť zistení
kontrolórov, ale bude zameraný na preskúmanie konania, postupu a správneho rozhodnutia len
dotknutého správneho orgánu. V prípade prieskumu správneho konania teda nedôjde k prieskumu napr.
zákonnosti konania v súvislosti s formuláciou kontrolných zistení obsiahnutých v protokole samotnom.

14. Na rozdiel od protokolu vyhotoveného na základe zákona č. 362/2015 Z.z., protokol vyhotovený
na základe zákona č. 39/1993 Z.z. má charakter konečný. Vzhľadom na konečný charakter protokolu
vydaného NKÚ podľa zákona č. 39/1993 Z.z. má žalobca na rozdiel od názoru správneho súdu za to,
že sa nejedná o opatrenie predbežnej povahy, a teda protokol nie je vylúčený zo súdneho prieskumu.
Protokol a kontrolné zistenia v ňom obsiahnuté podľa názoru žalobcu sú spôsobilé zasiahnuť do práv a
povinností kontrolovaného subjektu a to napriek skutočnosti, že zákon nedáva NKÚ možnosť žalobcovi
uložiť v súvislosti s kontrolnými zisteniami sankcie vo forme individuálneho správneho aktu. Na jednej
strane podľa tvrdenia NKÚ a podľa tvrdenia správneho súdu je NKÚ len kontrolným orgánom, ktorého
zistenia nezasahujú do práv a povinností kontrolovaného subjektu, na druhej strane je tu zákonná
povinnosť kontrolovaného prijať príslušné opatrenia na základe kontrolných zistení.

15. Podľa názoru sťažovateľa Protokol nie je náležite odôvodnený, v dôsledku čoho je de
facto nepreskúmateľný a arbitrárny. Takýmto rozhodnutím bola sťažovateľovi odňatá možnosť na
prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným orgánom verejnej moci, čo predstavuje zásah do práv
a právom chránených záujmov žalobcu.

16. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so závermi krajského súdu a navrhol
kasačnú sťažnosť zamietnuť. V otázke prípustnosti preskúmavania protokolov o výsledku kontroly sa
naďalej žalovaný pridržiava svojich vyjadrení, pričom podľa jeho názoru protokol o výsledku kontroly
nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, nakoľko sám o sebe nepredstavuje zásah do
práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Obsahom protokolu sú výlučne informácie
o dodržiavaní, resp. porušení zákona, ku ktorým sa mal kontrolovaný subjekt možnosť vyjadriť spôsobom
a postupom podľa zákona č. 39/1993 Z.z. Žalovaný nemá právomoc uložiť sankciu podľa zákona č.
583/2004 Z.z., a preto nemôže žiadnym spôsobom zasiahnuť do subjektívnych práv kontrolovaného
subjektu, avšak samotný Protokol, tak ako správny súd vo svojom uznesení uvádza, môže byť
prípadným podnetom pre rozhodnutie iných orgánov verejnej správy, v tomto prípade Ministerstva
financií SR.

17. Podľa názoru žalovaného dôvod uvedený v kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP
- nesprávne posúdenie veci, teda ako nedostatky právneho posúdenia v merite veci ani nemôžu byť v
danej veci zistené, nakoľko správny súd o merite veci nerozhodoval.

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1, 2 SSP) a
dospel k záveru, že podaná kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

19. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej



správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

22. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie prípustnosti súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov
verejnej správy, je teda vždy ich spôsobilosť zasiahnuť do práv, slobôd alebo záujmov subjektov, ktorým
sú určené. Súdnemu preskúmaniu preto podliehajú aj také správne akty orgánov verejnej správy, ktoré
nespĺňajú formálne náležitosti rozhodnutia, za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom
(bez možnosti nápravy prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia alebo rušia
práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo sa ich priamo dotýkajú.

23. Podľa § 7 SSP správne súdy nepreskúmavajú
a) právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník
konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie
umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na
prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku
oprávnená,
b) správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a
opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich
vydal, ak tento zákon neustanovuje inak,
c) všeobecne záväzné právne predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak,
d) súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc súdu v civilnom
procese,
e) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo
poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania,
f) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ktorých vydanie závisí
výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak neznamenajú právnu
prekážku výkonu povolania, zamestnania, podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti; to neplatí na
rozhodnutia a opatrenia v sociálnych veciach,
g) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy o nepriznaní alebo odňatí
odbornej spôsobilosti fyzickej osobe a právnickej osobe, ak neznamenajú právnu prekážku výkonu
povolania alebo zamestnania,
h) rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne
rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis.

24. Podľa § 27 ods. 1 SSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo
opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané
rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné
a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom
podľa § 6 ods. 2. Ak orgán verejnej správy, ktorý vydal skoršie rozhodnutie alebo opatrenie, nie je v
konaní pred správnym súdom žalovaným, má postavenie účastníka konania podľa § 32 ods. 3 písm. c).

25. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná.

26. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v citovanom znení, kto tvrdí, že bol na právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

27. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že v tomto konaní nebolo možné pristúpiť
k preskúmaniu Protokolu o výsledku kontroly hospodárenia žalobcu č. Z-011327/2016/1090/PHA
zo dňa 21.12.2016 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 26.01.2017 a Dodatku č. 2 zo dňa 14.03.2017, pretože
nie je v právomoci správneho súdu preskúmavať správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú
povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a
právnickej osoby. Protokol ako opatrenie predbežnej povahy môže slúžiť ako prípadný podklad pre ďalší
postup správnych orgánov verejnej správy. Ak dôjde k takým zisteniam, pri ktorých dochádza k porušeniu
právnych predpisov, Protokol môže slúžiť ako podklad pre začatie správneho konania vecne príslušných



orgánov verejnej správy. V prípadoch, ak ide o zistenia, ktoré súčasne nezakladajú porušenie právnych
predpisov, Protokol nebude podkladom pre ďalší postup príslušných orgánov.

28. Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že preskúmavaniu
podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa rozhodlo o právach a
povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom preskúmania musí byť právoplatné
rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho orgánu, a nie každý jednotlivý krok správneho
orgánu, ktorý konečnému rozhodnutiu predchádza.

29. Ďalšou podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola
ukrátená na svojich právach, ktoré je nevyhnutné konkrétne pomenovať.

30. Vylúčenie postupu správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva, právom chránené
záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zo súdneho prieskumu súvisí s tým,
že bez priamej spojitosti by došlo k neprimeranému rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych
orgánov v správnom súdnictve.

31. Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, s výnimkou tých, ktoré zákon
výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomoci pri preskúmaní správnych rozhodnutí je teda
obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú. Rozhodnutia,
ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené v ustanovení § 7 SSP. Predmetné ustanovenie
v písmene a/ až h/ obsahuje taxatívny výpočet konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo
súdneho prieskumu.

32. Najvyšší súd sa v zmysle uvedeného stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že Protokol ako
taký nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sám o sebe nepredstavuje zásah do
práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Predmetný Protokol je možné považovať
podľa názoru najvyššieho súdu za podkladové rozhodnutie v zmysle § 27 ods. 1 SSP. Žalovaný nemá
právomoc uložiť sankciu podľa zákona č. 583/2004 Z.z., a preto nemôže žiadnym spôsobom zasiahnuť
do subjektívnych práv kontrolovaného subjektu, avšak samotný Protokol môže byť prípadným podnetom
pre rozhodnutie iných orgánov verejnej správy, v tomto prípade Ministerstva financií SR.

33. Aj Protokol má za určitých okolností potenciál byť samostatne preskúmaný správnym súdom,
resp. jeho čiastkové závery, či opatrenia, avšak nevyhnutnou podmienkou je, aby tieto predstavovali
relevantný zásah do právneho postavenia kontrolovaného subjektu spôsobom, že jeho práva alebo
právom chránené záujmy boli zo strany orgánu verejnej správy porušené alebo priamo dotknuté.
Sťažovateľ však na žiadny takýto konkrétny zásah do jeho práv nepoukázal. Vo svojej kasačnej
sťažnosti len všeobecne tvrdil ujmu na svojich právach, pričom jeho argumentácia sa v podstate
odvíjala v hypotetickej rovine o možnom budúcom zásahu do jeho práv. Uvedená argumentácia
sťažovateľa nie je spôsobilá zvrátiť prijatý právny záver krajského súdu o nemožnosti súdneho
prieskumu predmetného Protokolu. Až v prípade, ak príslušný správny orgán na základe uvedenej
správy vyvodí z kontrolných zistení pre sťažovateľa sankčný postih, resp. iný negatívny nezvratný
(právoplatný) zásah do jeho právneho postavenia, bude takéto rozhodnutie správneho orgánu, ako
aj postup a podkladové rozhodnutia tomu predchádzajúce, preskúmateľný súdom, pretože až týmto
rozhodnutím dôjde k reálnemu zásahu do práv a povinností sťažovateľa a až o tomto môže správny súd
rozhodovať, či je zákonný alebo nie.

34. Podľa § 447 ods. 1 SSP v citovanom znení, kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo
opomenutého sťažovateľa uznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi
následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného
účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.

35. Podľa § 447 ods. 2 SSP v citovanom znení, nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho
priznaním na základe rozhodnutia kasačného súdu podľa odseku 1 sa do právoplatného rozhodnutia
kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozasatavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu
a takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení
iných orgánov verejnej moci.



36. Sťažovateľ sa v kasačnej sťažnosti domáhal priznania odkladného účinku kasačnej sťažnosti.
Kasačný súd rozhodol, že kasačnej sťažnosti neprizná odkladný účinok vzhľadom k tomu, že Protokol
nie je spôsobilý sťažovateľovi spôsobiť závažnú ujmu, nakoľko nemôže zasiahnuť do práv a právom
chránených záujmov tak, ako už vyššie konštatoval kasačný súd. Vo svetle uvedeného kasačný súd
návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti v zmysle ustanovenia § 447 ods. 2 SSP v
spojení s ustanovením § 188 SSP zamietol.

37. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky
sťažovateľa vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP
zamietol.

38. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods.
1 a § 168 SSP tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu v
kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.

39. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.