Základná škola, Kpt. Nálepku 855, Nové Mesto nad Váhom


Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/9/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3516200678
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3516200678.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu
Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobkyne: H.. E. R., bytom C. X, F., proti
žalovanému: Základná škola, Ul. Kpt. Nálepku 855, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 31 202 667, za
účasti intervenienta na strane žalovaného: Mesto Nové Mesto nad Váhom, so sídlom Čsl. armády 1,
Nové Mesto nad Váhom, o zaplatenie 2.237 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 02. mája 2017, č.k. 4Cpr/1/2016-200, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Intervenientovi na strane žalovaného p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému a intervenientovi na strane
žalovaného priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva,
že žalobkyňa sa podanou žalobou (v spojitosti s podaním došlým súdu dňa 13.06.2016) domáhala voči
žalovanému zaplatenia sumy 2.237 eur, pozostávajúcej z príplatku za riadenie vo výške 1.147 eur,
osobného príplatku vo výške 904 eur a kreditového príplatku vo výške 186 eur, s 5,75 % úrokom z
omeškania zo sumy 339 eur od 15.02.2013 do zaplatenia, s 5,50 % úrokom z omeškania zo sumy
600 eur od 15.05.2013 do zaplatenia, s 5,25 % úrokom z omeškania zo sumy 656 eur od 15.11.2013
do zaplatenia, s 5,15 % úrokom z omeškania zo sumy 580 eur od 15.06.2014 do zaplatenia a s
5,05 % úrokom z omeškania zo sumy 176 eur od 15.09.2014 do zaplatenia. Na podklade vykonaného
dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Uviedol, že žalobkyňa ako zamestnankyňa
(S.) sa voči žalovanému ako zamestnávateľovi (škole) domáhala zaplatenia nevyplatenej mzdy z titulu,
že intervenient (zriaďovateľ školy) jej neoprávnene upravil, resp. nepriznal počas funkčného obdobia
výšku príplatkov k funkčnému platu, konkrétne príplatok za riadenie, osobný príplatok a kreditový
príplatok. Medzi stranami nebolo sporné, že počas funkčného obdobia bol plat žalobkyne trikrát
valorizovaný postupne zo sumy XXX eur mesačne na sumu X.XXX,XX eur mesačne. Výklad zákona
žalobkyňou v tom, že platové náležitosti riaditeľa školy pri jej vymenovaní intervenientom sa majú určiť na
celé funkčné obdobie, nie je správny, pretože v konečnom dôsledku by to nebolo na prospech žalobkyne,
keďže by počas funkčného obdobia zostal na úrovni XXX eur mesačne. Medzi stranami nebolo
sporné, že v rámci valorizácie platu bol upravený žalobkyni príplatok za riadenie a osobný príplatok.
Taktiež nebolo sporné, že príplatok za riadenie bol vždy určený v rámci zákonného percentuálneho
rozpätia. Žalobkyňa namietala, že nebol dodržaný zákon v tom smere, že boli predložené iba
návrhy na určenie funkčného platu a nie na určenie osobného príplatku a príplatku za riadenie, a to



bez osobitého zdôvodnenia. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že
tvrdenie žalobkyne nebolo pravdivé. Primátorovi intervenienta boli riadne predkladané písomné návrhy
na určenie platových náležitostí mzdy žalobkyne. V návrhu zo dňa 14.09.2009 je okrem funkčného
platu aj návrh na určenie osobného príplatku a príplatku za riadenie. Zákon nepredpisuje žiadnu formu,
akým spôsobom má vyzerať písomný návrh na určenie platových náležitostí mzdy žalobkyne. Žalobkyňa
namietala, že na zníženie príplatku za riadenie a osobného príplatku intervenient nemal žiaden legitímny
dôvod. Intervenient uviedol, že pri určovaní platových náležitostí vychádzal z dosahovaných pracovných
výsledkov, zmeny náročnosti riadiacej práce, v nadväznosti na hodnotenie
pracovných výsledkov riaditeľa školy a v závislosti od objemu disponibilných finančných prostriedkov.
V rámci vykonaného dokazovania boli predložené hodnotiace hárky žalobkyne, z ktorých vyplynulo, že
počas jej funkčného obdobia jej výkonnosť od roku 2012 klesala, teda nebolo možné podľa súdu sa
stotožniť s argumentáciou žalobkyne, že jej pracovné výsledky sa nemenili. Do úvahy neprichádzala
ani diskriminácia žalobkyne oproti iným riaditeľom škôl, ktorí sú v pôsobnosti intervenienta, nakoľko
súd v rámci vykonaného dokazovania nezistil, že by k iným riaditeľom škôl v pôsobnosti
intervenienta mal intervenient iný prístup, resp. by vychádzal z iných hodnotiacich kritérií. Teda, ak
intervenient počas funkčného obdobia valorizoval plat žalobkyne a menil percento príplatku za riadenie v
rámci zákonného percentuálneho rozpätia, nedošlo k porušeniu zákona, a preto súd v tejto časti žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Obdobnú situáciu súd zistil aj pri osobnom príplatku. Žalobkyňa
uvádzala, že ak osobný príplatok je rozpočtovaný a pri jeho určení sa má vychádzať aj z vnútorných
predpisov žalovaného, tak má nárok aj na tento príplatok. S týmto tvrdením sa súd nestotožnil. Uviedol,
že osobný príplatok je fakultatívnou zložkou platu závislou od vôle zamestnávateľa, keď jeho priznanie,
zníženie a odobratie je plne v kompetencii zamestnávateľa, pričom tento príplatok sa nestáva priznaním
automaticky nárokovateľným po celú dobu trvania pracovného pomeru, keďže zákon č. 553/2003 Z.z.
v § 10 ods. 2 nestanovuje podmienky jeho odobratia alebo zníženia, ani viazanosť na dôvody priznania.
Osobný príplatok je v určenej výške z uvedeného dôvodu nárokovateľný na vyplatenie len počas trvania
jeho priznania v tejto výške, nie v prípade jeho odobratia, resp. zníženia. Žalovaný nemá v rámci
vnútorných predpisov určené, za akých okolností sa priznáva osobný príplatok a aká má byť jeho
výška, teda ani v tomto smere žaloba nebola dôvodná. Ďalej sú uviedol, že medzi stranami nebolo
sporné, že žalobkyňa sa zúčastnila dvoch akreditovaných vzdelávaní, ktoré neboli zaradené do plánu
kontinuálneho vzdelávania žalobkyne, pričom tieto vzdelávacie aktivity žalobkyne boli v rámci príslušnej
kategórie a podkategórie žalobkyne, v ktorej je zaradená. Sporným zostalo, či intervenient
neoprávnene neuznal kredity žalobkyne, ktoré získala za vzdelávanie. Medzi stranami nebolo sporné,
že na podklade sťažnosti žalobkyne Štátna školská inšpekcia Trenčín uložila intervenientovi, aby kredity
uznal, pričom intervenient napriek názoru inšpekcie nezmenil svoje rozhodnutie. Z vykonaného
dokazovania súd zistil, že žalobkyňa sa zúčastnila akreditovaného vzdelávania s dobou platnosti kreditov
do roku 2021. Podľa názoru súdu skutočnosť, že vzdelávacie aktivity žalobkyne boli v rámci príslušnej
kategórie a podkategórie žalobkyne, automaticky neznamená, že žalobkyni vznikne nárok na kredity,
ktoré mal intervenient uznať. Podľa názoru súdu je potrebné brať do úvahy, že je nielen povinnosťou
alebo právom učiteľa sa vzdelávať, ale je potrebné vziať do úvahy aj potreby školy a právo školy sa
rozhodovať, kde a akým spôsobom sa budú jej učitelia vzdelávať. Z tohto dôvodu mal súd za to, že
je povinnosťou každého učiteľa mať schválený plán kontinuálneho vzdelávania, v ktorom sa zohľadňujú
najmä potreby školy. O uvedenom svedčí aj to, že žalobkyni v minulosti nebolo schválené vzdelávanie
na tému rodová rovnosť. Na druhej strane, ak sa žalobkyňa mienila zúčastniť vzdelávacích aktivít,
ktoré neboli zahrnuté v pláne kontinuálneho vzdelávania, nevysvetlila, prečo o tejto aktivite vopred
neinformovala intervenienta a nevyžiadala si vopred jeho stanovisko. Okrem toho, ak žalobkyni neboli
uznané kredity len z dôvodu, že neboli zahrnuté v pláne kontinuálneho vzdelávania, žalobkyňa si mohla
v ďalšom školskom roku tieto témy zaradiť do plánu kontinuálneho vzdelávania, keďže získané kredity
platia až do roku 2021. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol aj v časti nároku na vyplatenie kreditového
príplatku. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Namietala, že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Podľa jej názoru súd neuviedol, že
nebol uvedený dôvod zníženia príplatkov. Z jej pohľadu bolo jediným dôvodom zníženia príplatku za
riadenie a osobného príplatku to, že dňa 04.06.2012 obhájila atestačnú prácu a vykonala II. atestačnú
skúšku, čím dňom 05.06.2012 splnila podmienky pre zaradenie do vyššej platovej triedy. Súd nevzal do
úvahy, že k zníženiu príplatku za riadenie i osobného príplatku došlo z dôvodu priznania vyššej platovej



tarify ako zákonného nároku v zmysle zákona č. 553/2003 Z.z. Takýto postup intervenienta považovala
za neoprávnený, nakoľko nedošlo k zmene náplne, rozsahu a charakteru práce, teda podmienok, za
ktorých bol príplatok za riadenie predtým priznaný. Rovnako súd nevzal do úvahy, že podľa pracovného
poriadku zamestnávateľa, ktorý sa vzťahuje aj na ňu ako riaditeľku, dochádza k prehodnocovaniu
osobných príplatkov k 01.09. príslušného roka, teda po hodnotení pedagogického zamestnanca v zmysle
§ 52 zákona č. 317/2009 Z.z. o pedagogických a odborných zamestnancoch a k úprave platu k 01.01.
príslušného roku po valorizácii platov alebo po zvýšení tarifného platu po započítaní odpracovaných
rokov k 31.12. predchádzajúceho roku. Ďalej uviedla, že zo strany intervenienta nebolo preukázateľne
dokázané, že by došlo k zhoršeniu pracovných výsledkov, čoho dôkazom je i hodnotenie zamestnanca
k 31.08.2012, kde intervenient uviedol, že dosiahla veľmi dobré výsledky. Pokiaľ ide o zníženie príplatku
za riadenie na 19 % z tarify a osobného príplatok na 5 % z tarify uviedla, že súd neuviedol, či v
návrhu primátorovi mesta boli uvedené dôvody; podľa nej k zníženiu došlo preto, že v tomto období
jej bolo uznaných 30 kreditov pre vyplácanie kreditového príplatku. Súd ani intervenient nezvali v
úvahu, že v zmysle § 14 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. odbornému a pedagogickému zamestnancovi
za sústavné prehlbovanie odbornej spôsobilosti profesijným rozvojom v kariérnom systéme podľa
osobitného predpisu patrí kreditový príplatok v sume 6 % z platovej tarify a pracovnej triedy, do ktorej
je zaradený, najviac však za 60 kreditov získaných podľa podmienok a v lehote určenej osobitným
predpisom. Následné zníženie príplatkov za riadenie a osobného príplatku iba z dôvodu, že jej bol po
absolvovaní vzdelávaní priznaný kreditový príplatok, považuje za neoprávnené a v rozpore s právom
zamestnanca vzdelávať sa a mať za to priznaný príplatok. Súd podľa jej názoru nevzal do úvahy,
že postup intervenienta možno považovať za diskrimináciu tých, ktorí v súlade so zámermi školstva
investujú svoj čas a energiu do vzdelávania za účelom skvalitnenia svojej práce. Nedostatočne bola
vyhodnotená skutočnosť, že intervenient porušil zákon, keď nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho
orgánu - Okresného úradu Trenčín, odboru školstva, ktorý nárok na kreditový príplatok za vzdelávacie
programy: Komunikácia učiteľa vo vyučovacom procese a Medzinárodné projekty a partnerstvá cez
internet uznal, ale intervenient chybu neodstránil. Taktiež intervenient porušil zákon v tom, že po
prešetrení sťažnosti ju neinformoval, že na základe svojvoľného rozhodnutia jej kreditový príplatok
vyplácať nebude. Jeho vyjadrenie, že nesúhlasí s postupom kompetentného orgánu, nemá oporu v
zákone. Uviedla, že prihláška na vzdelávací program „Komunikácia“ bola podaná v roku 2011 ešte
pred novelou zákona č. 317/2009 Z.z. s dodržaním vyhlášky MŠ SR č. 445/2009 Z.z. a v súlade so
znením § 14 zákona č. 553/2003 Z.z., s uvedením nároku na vyplácanie kreditového príplatku bez nutnej
požiadavky zaradenia v pláne kontinuálneho vzdelávania. Následne postupovala v zmysle dodatku
k plánu kontinuálneho vzdelávania pre šk. rok 2011/2012, v ktorom bol stanovený postup po novele
zákona č. 317/2009 Z.z. V tomto dodatku, ktorý bol intervenientovi predložený a ním aj schválený dňa
05.03.2012, sa okrem iného uvádza, že zamestnávateľ môže uznať kredity aj za vzdelávanie, ktoré nie
je v pláne na príslušný rok, pokiaľ je v súlade s cieľmi a potrebami školy a uskutočňuje sa vo voľnom čase
zamestnanca. Zásadná pre posúdenie uznania kreditového príplatku je podľa nej tá skutočnosť, že v
pláne pre šk. rok 2011/2012 mala uvedený program kontinuálneho vzdelávania Etická výchova s počtom
kreditov 25, ktorého súčasťou je aj tematický celok Komunikácia. Nakoľko však program Etická výchova
nebol otvorený, v zmysle ponuky MPC absolvovala obsahovo podobné vzdelávanie Komunikácia učiteľa
vo vyučovacom procese za 10 kreditov. Tento však intervenient z dôvodu iného názvu, ako bol uvedený
v prílohe plánu kontinuálneho vzdelávania, odmietol akceptovať. V zmysle zákona boli z jej strany
splnené všetky požiadavky - obe vzdelávania boli v súlade s potrebami školy. Pri posúdení programu
Komunikácia učiteľa vo vyučovacom procese, ktorý bol absolvovaný miesto v pláne na rok 2011/2012
uvedeného programu Etická výchova, ide o obsahovo podobné programy, s rozdielnou dĺžkou trvania a s
menším počtom kreditov, z čoho vyplýva, že Komunikácia nie je v nesúlade s plánom KV. Ďalej poukázala
na ust. § 35 ods. 8 zákona č. 317/2009 Z.z. s tým, že návrh ročného plánu kontinuálneho vzdelávania
pre príslušný rok spolu aj s prílohami predkladajú zriaďovateľovi k vyjadreniu riaditelia základných škôl.
Zriaďovateľ sa vyjadruje tak, že ho vezme na vedomie. Časť ročného plánu kontinuálneho vzdelávania
základnej školy pre pedagogických zamestnancov v rámci tzv. originálnych kompetencií v školstve spolu
s finančnou analýzou podlieha schváleniu zriaďovateľa. Z uvedeného znenia vyplýva, že zriaďovateľ sa
vyjadruje k plánu kontinuálneho vzdelávania ako celku, nie iba k prílohám. Taktiež sa nikde neuvádza,
že má schvaľovať riaditeľovi vzdelávania, ktorých sa môže zúčastniť. Riaditeľ školy predkladá koncepciu
a vypracováva aj školský vzdelávací program, za ktorý je zodpovedný, a je teda kompetentný posúdiť,
ktoré vzdelávanie je pre školu potrebné. Zriaďovateľovi vo vzťahu k riaditeľovi vyplýva posúdiť, či
absolvované vzdelávanie spĺňa podmienku zaradenia do požadovanej kategórie a podkategórie a na
základe druhu a typu vzdelania sledovať, či je využiteľné v rámci koncepcie školy alebo aprobačného
predmetu a k tomu v zmysle § 14 zákona č. 553/2003 Z.z. uznať nárok na kreditový príplatok. V



zmysle uvedeného odvolávať sa na rovnaký postup intervenienta pri neschválení kreditov ako voči
riaditeľovi ZUŠ je nedôvodné, pretože v prípade jej vzdelávania ide iba o záležitosť, že vzdelávanie
malo iný názov a nižší počet kreditov, ako to, ktoré v prílohe plánu KV bolo uvedené. Následne tvrdila,
že súd nedostatočne prihliadol na skutočnosť, že hodnotenie a hodnotiace hárky riaditeľov, z ktorých
sa vychádzalo aj pri znížení osobného príplatku a príplatku za riadenie, vypracovával zamestnanec
MsÚ, ktorý podľa Organizačného poriadku mesta riadi a navrhuje platové záležitosti zamestnancom
na svojom oddelení, nie je však v zmysle § 6 zákona č. 598/2003 Z.z. nadriadeným
zamestnancom riaditeľom škôl s právnou subjektivitou, ani priamym nadriadeným v zmysle § 52 zákona
č. 317/2009 Z.z. Keďže hodnotenie jej činnosti nebolo vykonávané v súčinnosti s radou školy a obecnou
školskou radou, ktoré sú zo zákona č. 596/2003 Z.z. aj orgánmi verejnej kontroly, vyjadrujúcimi sa ku
koncepčným zámerom škôl i k správam vo výchovno-vzdelávacích výsledkoch a podmienkach škôl a
ona nemala možnosť sa k svojmu hodnoteniu podľa zákona č. 317/2009 Z.z. vyjadriť, nemožno vylúčiť,
že ide o zámerné znižovanie príplatkov z dôvodu priznania kreditového príplatku. Taktiež nemožno
vylúčiť ani subjektívne hodnotenie zo strany hodnotiteľa, resp. osobnú zaujatosť. Ďalej uviedla, že súd
nezohľadnil skutočnosť, že výška príplatkov sa u nej znižovala vždy s priznaním kreditového príplatku,
resp. po vykonaní II. atestácie, čím došlo k rozporu aj s § 14 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z.
Opomenul, že pedagogickému zamestnancovi a odbornému zamestnancovi patrí platová tarifa podľa
stupnice platových taríf pedagogických a odborných zamestnancov uvedenej v prílohe č. 7 v závislosti
od platovej triedy a pracovnej náročnosti, do ktorej je zaradený podľa § 5 a § 5a. Súd tiež nezohľadnil
práce vykonané nad rámec pracovných povinností riaditeľa školy a priklonil sa k vyjadreniu zriaďovateľa,
ktorý celé jej úsilie zámerne nedoceňoval a negoval s jasným zámerom, aby mohol zdôvodniť zníženie
osobného príplatku. Tvrdenie intervenienta, že pri stanovení príplatku za riadenie boli zohľadnené
aj práce na projekte rekonštrukcie školy, považovala za účelové. Podľa dohodnutého druhu práce v
pracovnej zmluve bola riaditeľka prijatá na vykonávanie výchovno-vzdelávacej činnosti a vyššie uvedené
práce boli nad štandardný rámec pracovných povinností riaditeľa školy. Namietala, že súd akceptoval
hodnotiace hárky, ktoré boli predložené v rámci dokazovania, pričom nebral na vedomie jej informáciu, že
s hodnotiacim hárkom nikdy nebola oboznámená a posledné hodnotenie s uvedením, že dosahuje veľmi
dobré výsledky, obdržala v roku 2012. Aj napriek tomu jej bol osobný príplatok i príplatok za riadenie
následne k 01.01.2013 znížený.

3. V zákonnej lehote proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa aj prostredníctvom právneho zástupcu.
Uviedla, že školy a školské zariadenia sú financované podľa zákona č. 597/2003 Z.z.
o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení a nariadenia vlády
SR č. 630/2008 Z.z., ktorými sa ustanovujú podrobnosti rozpisu finančných prostriedkov zo štátneho
rozpočtu pre školy a školské zariadenia, a to priamo zo štátneho rozpočtu v rámci tzv. prenesených
kompetencií a prostredníctvom výnosu podielových daní v rámci tzv. originálnych kompetencií cez
ich zriaďovateľov. Zamestnanci rezortu školstva sú odmeňovaní podľa zákona č. 553/2003 Z.z., čo
je potrebné posudzovať inak ako odmeňovanie podľa Zákonníka práce. Zákon č. 553/2003 Z.z. v §
10 upravuje osobný príplatok ako fakultatívnu zložku platu, pričom neupravuje konkrétne podmienky
vzniku nároku zamestnanca na tento príplatok, ani jeho výšku. V tejto súvislosti poukázala na § 4 ods.
8 cit. zákona. Zamestnávateľ má mať spracované pracovné činnosti, ktoré vykonávajú zamestnanci
nad rámec svojich bežných pracovných povinností vyplývajúcich z ich pracovného zaradenia oproti
porovnateľným zamestnancom. Pri plnení takto určených pracovných činností zo strany zamestnanca
sa pre neho osobný príplatok v príslušnej výške stáva už nárokový. V konaní žiadny takýto vnútorný
predpis predložený nebol a z vyjadrení intervenienta vyplynulo, že výšku osobných príplatkov určoval
na základe hodnotení riaditeľov škôl a školských zariadení. Z § 10 ods. 3 zákona č. 553/2003 Z.z.
vyplýva, že o priznaní osobného príplatku, jeho zvýšení, znížení alebo odobratí rozhoduje
zamestnávateľ na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca. Podľa vyjadrenia
žalovaného, resp. intervenienta sa tak malo diať na základe návrhov vedúceho oddelenia školstva,
mládeže a telesnej kultúry Mesta Nové Mesto na Váhom ako zriaďovateľa. V skutočnosti
však žiadne takéto návrhy predložené neboli. Boli predložené iba návrhy na určenie funkčného platu
a nie osobného príplatku bez osobitného zdôvodnenia jeho zníženia. Súd zamietnutie uplatňovaného
nároku na kreditový príplatok odôvodnil skutočnosťou, že aj ak pedagogický zamestnanec absolvuje
kontinuálne vzdelávanie v rámci svojej kategórie a podkategórie, v ktorej je zaradený, neznamená
to povinnosť uznania takto získaných kreditov za účelom vyplácania kreditového príplatku. Podľa §
47a ods. 10 zákona č. 317/2009 Z.z. riaditeľ školy za účelom vyplácania kreditového príplatku uzná
pedagogickému zamestnancovi získané kredity za programy kontinuálneho vzdelávania absolvované
pre príslušnú kategóriu a podkategóriu, v ktorej je pedagogický zamestnanec zaradený v



závislosti od potrieb a zamerania školy a v súlade s plánom kontinuálneho vzdelávania. Ustanovenie
§ 47b ods. l cit. zákona umožňuje pedagogickému zamestnancovi proti neuznaniu kreditov podať
sťažnosť, o ktorej rozhodne príslušný orgán miestnej štátnej správy v školstve, ktorým v danom prípade
bol Okresný úrad, odbor školstva Trenčín. Z obsahu jeho oznámenia o výsledku prešetrenia sťažnosti
žalobkyne proti neuznaniu kreditov jednoznačne vyplýva, že jej sťažnosť je opodstatnená a že získané
kredity bolo povinnosťou uznať, nakoľko boli splnené všetky zákonné podmienky. Čo sa týka príplatku za
riadenie poukázala na skutočnosť, že z jej strany nedošlo v priebehu jej funkčného obdobia k žiadnemu
zníženiu výkonov a zániku niektorých pracovných povinností vyplývajúcich z jej pracovného zaradenia
riaditeľky školy, čo by odôvodňovalo zníženie príplatku za riadenie, ako aj osobného príplatku. Podľa §
3 ods. 3 zákona č. 596/2003 Z.z. zriaďovateľ (intervenient) súčasne s vymenovaním riaditeľa školy do
jeho funkcie mu určí aj platové náležitosti, a to na dobu celého funkčného obdobia. V danom prípade
postupným znižovaním osobného príplatku a príplatku za riadenie došlo k porušeniu tohto zákona.
Pokiaľ išlo o nevyplácanie kreditového príplatku, došlo k porušeniu ust. zákona č. 317/2009 Z.z. Záverom
poukázala aj na skutočnosť, že k znižovaniu osobného príplatku, ako aj príplatku za riadenie došlo
vždy v súvislosti s valorizáciou platov pedagogických zamestnancov, resp. vzniku nároku na
vyplácanie kreditového príplatku, čo potvrdil aj samotný žalovaný a intervenient vo svojom vyjadrení k
žalobe zo dňa 16.03.2017, teda vždy keď u nej dochádzalo k zvýšeniu platu. Z uvedených
dôvodov žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. K podanému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril intervenient. Tvrdenie žalobkyne, že znížením
osobného príplatku a príplatku za riadenie počas funkčného obdobia došlo k porušeniu § 3 ods. 3 zákona
č. 596/2003 Z.z. považoval za nesprávne, keďže z cit. ustanovenia vyplýva zriaďovateľovi povinnosť
dohodnúť v pracovnej zmluve na dobu funkčného obdobia riaditeľa školy podstatné náležitosti uvedené
v § 43 ZP a súčasne s vymenovaním mu určiť platové náležitosti podľa osobitného predpisu, ktorým
je zákon č. 553/2003 Z.z. Výraz „na dobu funkčného obdobia“ sa nevzťahuje na druhú časť vety v
citovanom ustanovení zákona, t.j. na určenie platových náležitostí, ako aj toho, že platová tarifa aj
náležitosti funkčného platu podľa § 4 zákona č. 553/2003 Z.z., t.j. príplatky určené mesačnou sumou, sa
poskytujú v závislosti od splnenia podmienok stanovených v tomto zákone a nemožno ich poskytovať
fixne po celé funkčné obdobie bez splnenia týchto podmienok. Pokiaľ ide o osobný príplatok uviedol,
že sa jedná o nenárokovú zložku funkčného platu, ktorú určoval riaditeľke školy počas funkčného
obdobia podľa § 26 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z., pričom postupoval v súlade s § 10 zákona, a to
tak, že v závislosti od dosahovaných výsledkov, mimoriadnych osobných schopností alebo za práce
vykonávané nad rámec pracovných povinností určoval tento príplatok pevnou sumou, zaokrúhlenou na
50 eurocentov nahor v rámci ustanoveného limitu osobného príplatku. Poukázal na to, že § 4 ods. 7
a § 10 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. ukladá zamestnávateľovi splniť len 2 podmienky, ktoré splnil,
o čom svedčia písomné návrhy vedúceho oddelenia školstva MsÚ na určenie funkčného platu a jeho
zložiek a písomné rozhodnutia primátora mesta o určení platu, ktoré predložil na pojednávaní. Tvrdenie
žalobkyne, že preložené návrhy na určenie funkčného platu riaditeľke školy nemožno považovať za
návrhy osobného príplatku, nepovažoval za správne, pretože žiadny právny predpis neurčuje formu
ani obsah takéhoto návrhu. V zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 533/2003 Z.z. sa vyžaduje písomný
návrh na priznanie, zvýšenie, zníženie alebo odobratie osobného príplatku a neukladá sa povinnosť
osobitného zdôvodnenia návrhu. Ďalej uviedol, že žalobkyňa namietala, že uplatňovaný nárok na
doplatenie príplatku za riadenie bol zamietnutý s odôvodnením, že sa jedná o nenárokový príplatok. V
stanovisku predloženom na pojednávaní síce žalovaný použil nenáležité označenie tohto príplatku za
fakultatívny, pričom mal na mysli pohyblivosť jeho výšky v rámci stanoveného percentuálneho podielu,
avšak toto nesprávne vyjadrenie na pojednávaní opravil. Nárok vedúceho zamestnanca na príplatok za
riadenie bol uznaný vždy ako oprávnený a zákonný, avšak vo výške určenej oprávnenou osobou v rámci
rozpätia percentuálneho podielu podľa prílohy č. 6 zákona č. 553/2003 Z.z. Čo sa týka nároku žalobkyne
na kreditový príplatok, zastával názor, že kreditový príplatok za kontinuálne vzdelávanie Komunikácia
učiteľa vo vyučovacom procese a Školské projekty a medzinárodne partnerstvá jej nebol priznaný,
nakoľko neboli splnené všetky podmienky v zmysle § 14 ods. 2 zákona č. 533/2003 Z.z. a
§ 47a ods. 9 zákona č. 317/2009 Z.z., t.j. vzdelávanie, za ktoré požadovala uznanie kreditov, nebolo
zaradené do plánu kontinuálneho vzdelávania a na účely vyplácania kreditového príplatku vo výške 6
% platovej tarify treba mať uznaných 30 kreditov, pričom žalobkyňa ich mala uznaných len 18. Uviedol,
že ust. § 47a ods. 9 neumožňuje zámenu absolvovaného vzdelávacieho programu s iným vzdelávacím
programom, ktorý bol zaradený do plánu. Pri posudzovaní nároku na kreditový príplatok sa prihliada len
na absolvované programy zaradené do plánu, ak sú zároveň splnené aj ostatné podmienky. Postup
pri neuznaní kreditov potvrdilo aj Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR ako správny a



zákonný, keď vo svojom stanovisku oznámilo, že na vyplácanie kreditového príplatku musia byť splnené
všetky podmienky, teda aj zaradenie vzdelávacieho programu do plánu kontinuálneho vzdelávania.
Ďalej uviedol, že čo sa týka príplatkov, tak nedochádzalo len k znižovaniu, ale aj k jeho zvyšovaniu,
pričom na konci funkčného obdobia dosiahol funkčný plat žalobkyne, oproti platu určenému pri menovaní
do funkcie zvýšenie o 26,74 %. Konštatoval, že pri úprave funkčného platu z dôvodu preradenia do
vyššej platovej triedy po vykonaní II. atestácie bol žalobkyni príplatok za riadenie aj osobný príplatok
zvýšený oproti predchádzajúcim príplatkom a nie znížený. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

5. K podanému vyjadreniu intervenienta sa písomne vyjadrila žalobkyňa, pričom podrobne rozporovala
jeho vyjadrenia s tým, že sa v ostatnom pridržiavala podaného odvolania.

6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

7. V prejednávanom prípade sa žalobkyňa ako riaditeľka školy domáhala voči žalovanému zaplatenia
príplatkov k funkčnému platu, konkrétne príplatku za riadenie, osobného príplatku a kreditového
príplatku. Súd prvej inštancie, pokiaľ ide o príplatok za riadenie bol toho názoru, že predložené
hodnotiace hárky žalobkyne preukazovali, že jej pracovná výkonnosť od roku 2012 klesala, do úvahy
neprichádzala ani diskriminácia žalobkyne, pričom ak intervenient počas funkčného obdobia valorizoval
plat žalobkyne a menil percento príplatku za riadenie v rámci zákonného percentuálneho rozpätia,
nedošlo k porušeniu zákona, a preto v tejto časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Rovnaký záver
zaujal súd prvej inštancie aj k osobnému príplatku. Uviedol, že osobný príplatok je fakultatívnou zložkou
platu plne závislou od vôle zamestnávateľa, pričom tento príplatok sa nestáva priznaním automaticky
nárokovateľným po celú dobu trvania pracovného pomeru, keďže zákon č. 553/2003 Z.z. v § 10
ods. 2 nestanovuje podmienky jeho odobratia alebo zníženia, ani viazanosť na dôvody priznania.
Nakoniec na kreditový príplatok podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa nemala nárok, nakoľko
intervenient správne neuznal požadované kredity za absolvovanie vzdelávacích programov, keď dôvodil,
že vzdelávacie aktivity žalobkyne boli v rámci príslušnej kategórie a podkategórie žalobkyne, čo však
automaticky neznamená, že jej vznikne nárok na kredity, ktoré mal intervenient uznať. Podotkol, že je
povinnosťou učiteľa sa vzdelávať a právom školy rozhodovať, kde a akým spôsobom sa budú jej učitelia
vzdelávať, pričom z toho dôvodu je povinnosťou každého učiteľa mať schválený plán kontinuálneho
vzdelávania, v ktorom sa zohľadňujú potreby školy. Žalobkyňa zároveň nevysvetlila, prečo, ak sa mienila
zúčastniť vzdelávacích aktivít, ktoré neboli zahrnuté v pláne kontinuálneho vzdelávania, o tejto aktivite
vopred neinformovala intervenienta a nevyžiadala si vopred jeho stanovisko. Na základe uvedeného
súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v celom rozsahu.

8. V podanom odvolaní žalobkyňa namietala nepriznanie týchto príplatkov, pričom svoj názor podrobne
v podanom odvolaní vysvetlila.

9. Podľa § 8 ods. 1, 2, 3 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri
výkone práce vo verejnom záujme, v znení účinnom do 31.12.2014, vedúcemu zamestnancovi patrí
príplatok za riadenie. Príplatok za riadenie vedúcemu zamestnancovi určí zamestnávateľ v rámci
rozpätia percentuálneho podielu z platovej tarify najvyššieho platového stupňa platovej triedy, do ktorej
je zaradený, a vedúcemu pedagogickému zamestnancovi v rámci rozpätia percentuálneho podielu z
platovej tarify platovej triedy, do ktorej je zaradený, zvýšenej o 24 %. Rozpätie percentuálneho podielu
podľa stupňa riadenia a pôsobnosti zamestnávateľa je uvedené v prílohe č. 6. Príplatok za riadenie podľa
odseku 2 určí zamestnávateľ s prihliadnutím na náročnosť riadiacej práce pevnou sumou zaokrúhlenou
na 50 eurocentov nahor.

10. Podľa prílohy č. 6 k zákonu, percentuálny podiel príplatku za riadenie bol v tomto prípade v rozpätí
od 12 - 40 %.

11. Z citovaných ustanovení vyplýva, že tento príplatok vedúcemu zamestnancovi patrí, je nárokovateľný
v rámci zákonných medzí s tým, že ho určuje zamestnávateľ v rámci percentuálneho rozpätia
stanoveného zákonom, pričom je určovaný iba podľa náročnosti riadiacej práce. Funkcia riadiaceho
zamestnanca so sebou nesie aj zvýšenú zodpovednosť, väčšie pracovné nároky oproti iným, „bežným“



zamestnancom, a preto účelom tohto ustanovenia je uvedenú prácu i vyššie finančne ohodnotiť.
Hodnotenie je v kompetencii zamestnávateľa, pričom zákon mu definuje medze, v rámci ktorých jeho
úvahy môžu byť nasmerované. Tými sú náročnosť vykonávanej riadiacej práce a percentuálne rozpätie
určené zákonom, pričom nemožno opomenúť i všeobecné ohraničenia, ktoré sú vyjadrené v celom
právnom poriadku, napr. dobrými mravmi alebo zákazom diskriminácie. V hodnotení nie je možné
myslieť, že prebieha bez subjektívneho prvku hodnotiteľa (hodnotenie je spojené so subjektívnym
vnímaním), pričom uvedené nemožno hodnotiť negatívne, nakoľko konkrétna výška tohto príplatku
môže pôsobiť motivujúco, ale i naopak, môže byť výrazom nespokojnosti zamestnávateľa s riadiacou
prácou vedúceho zamestnanca; pri zachovaní vyššie definovaných limitov je postup zamestnávateľa
pri zmene tohto príplatku súladná so zákonom. Teda platí záver, že nárokovateľný je samotný základ
tohto príspevku, nenárokovateľným je samotný výber z konkrétneho percentuálneho rozpätia pri
súčasnom zachovaní ostatných vyššie spomenutých zákonných kritérií, pričom pri akejkoľvek zmene
tohto príplatku, ak dôvody zmeny nie sú v rozpore s právnym predpisom , nemôže súd do ich
prehodnocovania zasahovať.

12. V súlade s uvedeným, zníženie príplatku za riadenie u žalobkyne nemožno pokladať za protiprávne,
nakoľko žalovaný a intervenient v priebehu konania dostatočne preukázali, z akých dôvodov pokladali za
žiaduce tento príspevok znižovať, pričom dôvodom tu bola znížená pracovná výkonnosť žalobkyne, ktorú
preukazovali predložené hodnotiace hárky žalobkyne, čím bol hodnotená náročnosť riadiacej práce,
s tým, že súčasne bolo zachované percentuálne rozpätie stanovené zákonom pre tento príplatok (čo
v konaní ani nebolo sporným). Diskriminácia žalobkyne nebola preukázaná, pričom k tomuto tvrdeniu
neboli zo strany žalobkyne ani produkované žiadne konkrétne tvrdenia ani dôkazy. Napriek tomu,
že bol žalobkyni valorizovaný plat a časová súvislosť so znížením príplatku za riadenie bola zrejmá,
nemožno so súvzťažnosti medzi tým automaticky prijať záver, že tento príplatok bol znížený spôsobom
odporujúcim zákonu, keď dôvodom bola znížená pracovná výkonnosť žalobkyne. Preto sa aj odvolací
súd stotožnil so zamietnutím žaloby ohľadne tohto nároku žalobkyne. Z hľadiska efektivity administratívy
odmeňovania treba považovať súčasné prehodnotenie viacerých zložiek platu za vhodnejšie ako časté
zasahovanie do zložiek platu jednotlivo.

13. Podľa § 10 ods. 1 , 2 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme, v znení účinnom do 31.12.2014, zamestnancovi na ocenenie mimoriadnych
osobných schopností, dosahovaných pracovných výsledkov alebo za vykonávanie práce nad rámec
pracovných povinností a pedagogickému zamestnancovi aj za podmienok podľa odseku 2 možno priznať
osobný príplatok až do sumy zodpovedajúcej ustanovenému limitu; to sa nevzťahuje na zamestnanca
zamestnávateľa uvedeného v § 1 ods. 1 písm. g). Osobný príplatok sa určí pevnou sumou zaokrúhlenou
na 50 eurocentov nahor. O priznaní osobného príplatku podľa odseku 1, jeho zvýšení, znížení alebo
odobratí rozhoduje zamestnávateľ na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca.

14. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia („možno priznať“) vyplýva, že osobný príplatok je
nenárokovateľná zložka platu, a to na „ocenenie“ mimoriadnych osobných schopností, dosahovaných
pracovných výsledkov alebo za vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností, pričom zákon
definuje limit. Osobou oprávnenou rozhodovať o osobnom príplatku je zamestnávateľ, a to pri dodržaní
postupu - priznanie, zvýšenie, zníženie alebo odobratie navrhuje vedúci zamestnanec písomne
zamestnávateľovi. V prípade nedodržania tohto postup však zákon nestanovuje žiadny následok,
teda napr. že by nemohol byť priznaný, zvýšený, znížený alebo odobratý osobný príplatok bez
návrhu vedúceho zamestnanca. Osobný príplatok, slúžiaci na „ocenenie“, je plne závislý od vôle
zamestnávateľa, pričom zákon predpokladá, že táto vôľa zamestnávateľa môže byť počas plynutia
pracovného pomeru menená (priznanie, zvýšenie, zníženie alebo odobratie) a je namieste podotknúť, že
táto môže byť zmenená i bez zmeny kvality (hodnoty) práce zamestnanca (napr. nadobudnutím nových,
resp. hlbších vedomostí zamestnávateľa o charaktere a kvalite vykonávanej práce zamestnanca, čím
sa môže znížiť alebo zvýšiť v jeho očiach kvalita práce zamestnanca, čo je dôvodom na zmenu
„ocenenia“, ergo zmenu výšky osobného príplatku). Tým, že sa jedná o nenárokovateľnú časť platu,
súd nemá právomoc preskúmavať, či osobný príplatok je priznaný (resp. zvýšený, znížený alebo
odobratý) dôvodne, za podmienky, že tento postup zamestnávateľa nevykazuje žiadne znaky rozporu
s dobrými mravmi, resp. neviedol ho diskriminačný dôvod alebo iný rozpor s právnym predpisom. Pre
úplnosť je potrebné dodať, že pri výklade tohto ustanovenia je nevyhnutné vychádzať aj zo systematiky
celého právneho poriadku SR, keď napr. zákon č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe v § 132 ods. 2
stanovuje tri zákonné dôvody, kedy možno osobný príplatok štátnemu zamestnancovi zvýšiť, znížiť alebo



odňať, pričom zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo
verejnom záujme stanovuje iba konkrétny postup (teda nie zákonné dôvody zvýšenia, zníženia alebo
odňatia) pri priznávaní, zvýšení, znížení alebo odobratí (návrh vedúceho zamestnanca, rozhodnutie
zamestnávateľa), z čoho možno dedukovať, že úmyslom zákonodarcu tu bolo ponechať viac priestoru
zamestnávateľovi pri priznávaní alebo zmene osobného príplatku zamestnancovi. Osobný príplatok a
jeho priznanie (vrátane zmien) je preto plne v kompetencii zamestnávateľa, spočíva tak v jeho rukách
prostriedok na motiváciu svojich zamestnancov, a to pod subjektívnym hodnotením, pri zachovaní
zákonných štandardov, z ktorých nesmie vybočiť.

15. Odvolací súd na základe uvedeného zhodne so súdom prvej inštancie je toho názoru, že sa
u osobného príplatku jedná o nenárokovateľnú zložku platu, pričom súd nemá právomoc hodnotiť
subjektívne hodnotenie zamestnávateľa, ako si cení prácu konkrétneho zamestnanca, ak nevybočuje zo
všeobecných mantinelov zákona, nakoľko motiváciu k tomuto kroku zamestnávateľ zdôvodňovať nemá
povinnosť, keďže nemožno vylúčiť snahu o pozitívne zabezpečenie fungovania zamestnávateľa, a preto
samotná zmena osobného príplatku môže tkvieť v nie nelegitímnych zámeroch zamestnávateľa. Na
základe uvedeného aj odvolací súd považoval zamietnutie žaloby ohľadne tohto nároku žalobkyne za
vecne správne. O časovej súvislosti zmeny osobného príplatku platí rovnako záver ods. 12 odôvodnenia
rozsudku.

16. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme, v znení do 31.12.2014, pedagogickému zamestnancovi a odbornému
zamestnancovi za sústavné prehlbovanie odbornej spôsobilosti profesijným rozvojom v kariérovom
systéme podľa osobitného predpisu patrí kreditový príplatok v sume 6 % z platovej tarify platovej triedy a
pracovnej triedy, do ktorej je zaradený, a to za každých 30 kreditov získaných podľa podmienok a v lehote
určenej osobitným predpisom, najviac však za 60 kreditov získaných podľa podmienok a v lehote určenej
osobitným predpisom. Kreditový príplatok zamestnávateľ prizná na dobu platnosti priznaného kreditu
podľa osobitného predpisu. Kreditový príplatok sa určí pevnou sumou zaokrúhlenou na 50 eurocentov
nahor.

17. Podľa § 47a ods. 1 zákona č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných
zamestnancoch, v znení účinnom do 19.12.2014, kredity za absolvované akreditované programy
kontinuálneho vzdelávania podľa § 47 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/
ZZ/2009/317/20131101.html> priznáva poskytovateľ, ktorý vydá pedagogickému zamestnancovi a
odbornému zamestnancovi osvedčenie podľa § 35 ods. 7 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/
ZZ/2009/317/20131101.html> o počte získaných kreditov.

18. Podľa § 47a ods. 10 citovaného zákona, riaditeľ školy a riaditeľ školského zariadenia
uzná pedagogickému zamestnancovi a odbornému zamestnancovi získané kredity za programy
kontinuálneho vzdelávania absolvované pre príslušnú kategóriu a podkategóriu, v ktorej je
pedagogický zamestnanec alebo odborný zamestnanec zaradený, alebo pre vyučovaný predmet učiteľa,
v závislosti od potrieb a zamerania školy alebo školského zariadenia a v súlade s plánom kontinuálneho
vzdelávania, na účely vyplácania kreditového príplatku podľa osobitného predpisu; riaditeľovi školy a
riaditeľovi školského zariadenia uzná kredity zriaďovateľ v závislosti od potrieb a zamerania školy alebo
školského zariadenia a v súlade s plánom kontinuálneho vzdelávania, na účely vyplácania
kreditového príplatku podľa osobitného predpisu.

19. Z uvedených ustanovení vyplýva, že riaditeľovi školy uzná kredity za absolvované akreditované
programy kontinuálneho vzdelávania zriaďovateľ, a to v závislosti od potrieb a zamerania školy alebo
školského zariadenia a v súlade s plánom kontinuálneho vzdelávania. Tieto dve podmienky - v závislosti
od potrieb a zamerania školy alebo školského zariadenia a v súlade s plánom kontinuálneho vzdelávania
- musia byť v zmysle citovaného zákonného ustanovenia naplnené kumulatívne.

20. Z obsahu spisu vyplýva, že intervenient, zriaďovateľ, neuznal žalobkyni kredity za dva absolvované
vzdelávacie akreditované programy, a to „Komunikácia učiteľa vo vyučovacom procese“ za 10
kreditov, absolvovaný dňa 26.03.2013, a „Školské projekty a medzinárodné partnerstvá“ za 8
kreditov, absolvovaný dňa 28.04.2014. Intervenient zároveň žalobkyni uznal 15 kreditov za vzdelávací
akreditovaný program „Umelecký prednes v systéme školských súťaží“ absolvovaný dňa 28.05.2014.



Intervenient neuznanie kreditov odôvodnil tým, že tieto neboli v súlade s plánom kontinuálneho
vzdelávania.

21. Pokiaľ ide o vzdelávací akreditovaný program „Umelecký prednes v systéme školských súťaží“, tento
bol absolvovaný dňa 28.05.2014, uvedený je tiež v osobnom pláne profesijného rastu zamestnanca
na šk. rok 2013/2014 (č.l. 121). Okrem tohto vzdelávania figurujú v osobnom pláne profesijného rastu
zamestnanca ďalšie 3 vzdelávania. Plán kontinuálneho vzdelávania na šk. rok 2013/2014 však v spise
absentuje. Intervenient, ako bolo už uvedené, uznal žalobkyni kredity za toto obdobie, z čoho možno
vyvodiť, že tento vzdelávací program bol v pláne kontinuálneho vzdelávania (keďže intervenient ani
netvrdil opak, kredity uznal).

22. Vzdelávací akreditovaný program „Komunikácia učiteľa vo vyučovacom procese“, absolvovaný dňa
26.03.2013, mal preto figurovať v pláne kontinuálneho vzdelávania na šk. rok 2012/2013, keďže v
tomto školskom roku bol absolvovaný, pričom z plánu kontinuálneho vzdelávania pre tento šk. rok
(č.l. 120) nevyplýva, že by žalobkyňa mala absolvovať práve tento vzdelávací program, mala podľa
tohto plánu absolvovať 4 iné vzdelávacie podujatia (medzi nimi aj dve iné aktualizačné vzdelávania,
pričom akreditovaný program „Komunikácia učiteľa vo vyučovacom procese“ bol rovnakého druhu, teda
aktualizačné vzdelávanie). Absolvovala však iný vzdelávací program, než bolo jej povinnosťou, ak chcela
mať kredity uznané, pričom z tohto istého plánu vyplýva, že iní učitelia mali program „Komunikácia
učiteľa vo vyučovacom procese“ riadne zapísaný. Z uvedeného preto možno vyvodiť, že žalobkyňa sa
nezúčastnila programu, ktorý by bol v súlade s plánom kontinuálneho vzdelávania, ale zúčastnila sa
iného, za ktorý potom žiadala uznať od zriaďovateľa kredity. Rovnako nemožno zistiť, či by program
„Komunikácia učiteľa vo vyučovacom procese“ bol v súlade s jej osobným plánom profesijného rastu
zamestnanca pre šk. rok 2012/2013, nakoľko tento v konaní nebol predložený, čo ide na ťarchu
žalobkyni. Intervenient preto dôvodne neuznal žalobkyni kredity, nakoľko absolvované vzdelávacie
podujatie nebolo v súlade s plánom kontinuálneho vzdelávania pre daný šk. rok (2012/2013), nakoľko
žalobkyňa mala absolvovať vzdelávania uvedené v predmetnom pláne. V danom prípade nebola
naplnená druhá z vyžadovaných kumulatívnych podmienok ust. § 47a ods. 10 zákona č. 317/2009 Z.z.,
a to že absolvované vzdelávanie musí byť v súlade s plánom kontinuálneho vzdelávania. Neobstoja
preto ani námietky žalobkyne, že absolvovala za vzdelávací program „Etická výchova“ vzdelávací
program „Komunikácia učiteľa vo vyučovacom procese“, keďže vzdelávací program „Etická výchova“
bol zaradený do plánu kontinuálneho vzdelávania pre šk. rok 2011/2012, ktorý však v spise absentuje,
a preto nie je možné mať uvedené za preukázané a vzdelávací program „Komunikácia učiteľa vo
vyučovacom procese“ bol zahrnutý v pláne kontinuálneho vzdelávania pre nasledujúci šk. rok, teda
2012/2013, pričom tento si riadne zapísali viacerí učitelia, avšak žalobkyňa tak neučinila.

23. V prípade vzdelávacieho akreditovaného programu „Školské projekty a medzinárodné partnerstvá“,
absolvovaného dňa 28.04.2014, tento mal byť zaradený v pláne kontinuálneho vzdelávania pre
šk. rok 2013/2014. Tento plán kontinuálneho vzdelávania však v spise absentuje, pričom možno
vychádzať z osobného plánu profesijného rastu zamestnanca pre šk. rok 2013/2014 (č.l. 121), kde
má žalobkyňa uvedené podujatie „Umelecký prednes v systéme školských súťaží“, ktoré kredity
jej boli za tento vzdelávací program uznané (čo svedčí v prospech tvrdenia, že program „Školské
projekty a medzinárodné partnerstvá“ mal byť uvedený aspoň v osobnom pláne profesijného rastu
zamestnanca pre daný šk. rok), a ďalšie 3 vzdelávacie podujatia, pričom medzi nimi absentuje vzdelávací
program „Školské projekty a medzinárodné partnerstvá“. Je potrebné preto zastávať názor, že ani tento
vzdelávací program nebol v súlade s plánom kontinuálneho vzdelávania, jednak preto, že plán pre šk.
rok 2013/2014 nebol v konaní predložený a taktiež preto, že tento záver nesvedčí ani z dokumentu
- osobný plán profesijného rastu zamestnanca pre šk. rok 2013/2014. Zostáva dodať, že vzdelávací
program „Školské projekty a medzinárodné partnerstvá“ bol druhom aktualizačného vzdelávania, pričom
v osobnom pláne mala žalobkyňa zaznamenané iné aktualizačné vzdelávanie, a to „Ako učiť sloh“. Na
základe uvedeného preto odvolací súd konštatuje zhodný záver so súdom prvej inštancie, že nebola
naplnená druhá z vyžadovaných kumulatívnych podmienok ust. § 47a ods. 10 zákona č. 317/2009 Z.z.
znení do 19.12.2014, a to, že absolvované vzdelávanie musí byť v súlade s plánom kontinuálneho
vzdelávania. Nemôže byť preto ani relevantné stanovisko Štátnej školskej inšpekcie Trenčín, že mali byť
uznané kredity žalobkyni intervenientom z dôvodu, že absolvované vzdelávacie programy boli v rámci
jej kategórie a podkategórie. Hodnotenie, či je alebo nie je absolvovaný program pre príslušnú kategóriu
alebo podkategóriu žalobcu je irelevantné vzhľadom na znenie ust. § 47a ods. 10 citov. zákona
z dôvodu, že riaditeľovi školy alebo školského zariadenia, teda nie pedagogickému zamestnancovi



a odbornému zamestnancovi, pri ktorých má hodnotenie vzdelávania pre príslušnú kategóriu alebo
podkategóriu relevanciu, uznáva zriaďovateľ kredity iba v závislosti od potrieb a zamerania školy alebo
školského zariadenia a v súlade s plánom kontinuálneho vzdelávania.

24. Vzhľadom k tomu, že odvolacie námietky žalobkyne neboli dôvodné, bolo potrebné rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť v celom rozsahu ako vecne správny.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že intervenientovi na strane žalovaného priznal voči žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný.
O výške týchto trov rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. Žalovanému, ako
úspešnej strane v odvolacom konaní, by taktiež patril nárok na náhradu týchto trov. Odvolací súd mu
však nárok na ich náhradu nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).