Základná škola, Požiarnická 3, Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoPr/11/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215231752
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7215231752.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov
JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne F.. O. U., J.. X.X.XXXX, bývajúcej v H.,
A. XX, zastúpenej: AZARIOVÁ&RUŽBAŠÁN law firm s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova č.26, proti
žalovanému: Základná škola Požiarnická 3, Košice, IČO: 31 263 097, zastúpenému JUDr. Frederikou
Birkovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Brezová č. 10, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
a náhrady mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 29Cpr/3/2015-226
zo dňa 4.7.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne,
ktorou sa domáhala určenia, že výpoveď daná jej dňa 28.5.2015 je neplatná a ktorou sa domáhala
náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume jej priemerného zárobku od 1.9.2015
do znovu umožnenia výkonu práce spolu so zákonnými úrokmi z omeškania, ako aj náhrady trov
konania.

2. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že pracovala u žalovanej v pracovnom pomere na dobu
neurčitú s dojednaným druhom práce vedúca jedálne základnej školy. Dňa 28.5.2015 zo strany
zamestnávateľa jej bola osobne doručená výpoveď z dôvodu organizačných zmien. Tvrdila, že u
žalovanej sa jednalo o účelovo urobenú administratívnu zmenu tak, aby sa žalobkyňa stala formálne
nadbytočnou, ale prácu, ktorú vykonávala, vykonáva nová zamestnankyňa zamestnaná na pracovnej
pozícii kuchárka s administratívou. Poukázala na to, že u žalovanej nedošlo k žiadnej zmene úloh
technického vybavenia, ani k zníženiu počtu zamestnancov, a preto nedošlo k organizačnej zmene, na
základe ktorej by sa stala nadbytočnou. Počet stravníkov sa neznížil, naopak v školskom roku 2015/2016
sa mierne zvýšil oproti predchádzajúcemu školskému roku. Poukázala aj na vyhlášku č. 330/2009 Z.z.
s tým, že od počtu stravníkov 101 je povinnosť mať na plný úväzok vedúcu školskej jedálne v zariadení
školského stravovania. Zo strany žalovanej preto neboli splnené podmienky pre platnú výpoveď v čase
doručovania výpovede, nebol daný výpovedný dôvod.

3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť s tým, že rozhodnutím č. 2/2015 bola prijatá organizačná zmena,
v rámci ktorej sa v škole zrušila pracovná pozícia vedúcej školskej jedálne, keďže jej agendu vykonáva
hospodárka školy. Na úseku školskej jedálne sa riešil tým dlhodobý problém s nedostatkom kuchárov,
čo bolo dôvodom pre prijatie rozhodnutia o vytvorení nového pracovného miesta kuchára. Bola prijatá
nová kuchárka, ide však o pracovnú funkciu, ktorá nezahŕňa prácu vedúcej školskej jedálne, keďže túto



prácu vykonávala dokonca aj v čase trvania pracovného pomeru žalobkyne hospodárka školy. Vyhláška
Ministerstva školstva SR č. 330/2009 Z.z., ktorou žalobkyňa argumentuje síce hovorí, že jedáleň s
počtom stravníkov 400 a viac musí mať vedúcu školskej jedálne, avšak neukladá zamestnávateľovi
takúto povinnosť, iba odporúča v prílohe č. 2 akú funkciu by mali zamestnanci jedálne zastávať a v
akom počte. Žalovaná po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou postupovala v súlade s právnymi
predpismi, pretože žalobkyňa odmietla ponúkanú prácu kuchárky s administratívou a napokon neprijala
jediné voľné miesto, ktoré mala žalovaná v čase skončenia pracovného pomeru pre ňu k dispozícii preto
bol pracovný pomer so žalobkyňou podľa žalovanej skončený platne.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie, vec právne posúdil podľa § 59 ods. 1, 61 ods. 1,2,3, § 74, § 77
Zákonníka práce a dospel k záveru, že žalobe žalobkyne nemožno vyhovieť.

5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pri preskúmavaní výpovedného dôvodu v zmysle § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sa sústredil na tri základné otázky a to, či u žalovaného došlo k
organizačnej zmene, t.j. k zmene jeho úloh, zmene technického vybavenia alebo inej organizačnej
zmene, či sa stala žalobkyňa stala nadbytočnou a či je príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou
žalobkyne a organizačnými zmenami.

6. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa bola zamestnaná u žalovanej od 4.7.2003
ako vedúca školskej jedálne základnej školy na dobu neurčitú. Žalovaná listom zo dňa 28.5.2015
skončila pracovný pomer so žalobkyňou z dôvodu, že rozhodnutím riaditeľky školy zo dňa 27.5.2015
o zmene organizačnej štruktúry sa s účinnosťou ku dňu 31.8.2015 v 4. stupni riadenia úsek školskej
jedálne presúva pod vedúcu HP útvaru a v nadväznosti na uvedené sa v škole zrušuje pracovná pozícia
vedúcej školskej jedálne. V dôsledku uvedenej organizačnej zmeny preto zamestnávateľ uviedol, že
žalobkyňa sa stala nadbytočnou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Žalobkyňa výpoveď
prevzala 28.5.2015. Výpovedi predchádzalo rozhodnutie žalovaného č. 2/2015 zo dňa 18.5.2015 o
organizačnej zmene za účelom zvýšenia efektivity práce a zabezpečenia plynulého chodu základnej
školy na hospodárskom úseku a na úseku školskej jedálne. Účinnosť reorganizácie a zrušenia
pracovných miest bola stanovená ku dňu 31.8.2015. Organizačná zmena bola prerokovaná s príslušným
zamestnaneckým orgánom.

7. Bolo tiež preukázané, že v školskom roku 2014/2015 bol počet zamestnancov v školskej jedálni
7 s tým, že 6 zamestnancov pracovalo na plný úväzok a to F.. U. O. ako vedúca jedálne, ďalej
hlavná kuchárka E. X., kuchárka S. S. a H.Á. I. M. H. Y., M. M. X. Q. ako pomocné sily v kuchyni.
Jedna zamestnankyňa pracovala na 60 % úväzok ako pomocná sila, a to Q. Z.. Žalovaný v apríli
požiadal zriaďovateľa, t.j. Mesto Košice o prerokovanie organizácie školského roka 2015/2016, pričom
zriaďovateľ listom zo dňa 21.9.2015 na základe skutočných ukazovateľov v počte žiakov k 15.9. schválil
pre tento školský rok školskej jedálni počet zamestnancov stav 7. V školskom roku 2015/2016 teda
bolo v kuchyni 7 ľudí a to E. X., hlavná kuchárka, S. S., kuchárka, H. I. a H. Y. M. X.H. Q., M. M. M.
K., pomocné sily, ktoré mali 100 % úväzok a napokon F.. F. Ľ., ktorá nastúpila do práce 1.9.2015, ako
kuchárka na 100 % úväzok, čo vyplýva z pracovnej zmluvy, ktorá bola uzavretá 31.8.2015. Následne
na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 21.1.2016 počnúc od 1.2.2016 vykonávala F.. F. Ľ. funkciu
vedúcej školskej jedálne na 33 % úväzok a dohodou o zmene pracovnej zmluvy uzavretou dňa 21.1.2016
vykonávala prácu kuchárky na 67 % úväzok. Následne v roku 2016/2017 v školskej jedálni žalovaného
pracovala E. X. ako hlavná kuchárka na 100 %, kuchárka D. N. na základe pracovnej zmluvy z 10.8.2016
s dňom nástupu do práce 5.9.2016 na dobu neurčitú, ďalej H. I. ako pomocná sila so 100 % úväzkom a
H. Y., kde sa jej pracovná náplň zmenila s účinnosťou od 2.9.2016 na zamestnanca v prevádzke školská
jedáleň základná škola ako pomocná kuchárka. Ďalej pracovala Q. X. ako pomocná sila na 100 % úväzok
a K. M. ako pomocná sila na 100 % úväzok, pričom na základe dohody o zmene pracovných podmienok
u D. X. sa kompetencie vedúcej školskej jedálne presunuli z dôvodu organizačnej zmeny pod vedúcu HP
útvaru s účinnosťou od 1.9.2015 až do 1.2.2016. Na základe organizačnej zmeny zamestnávateľa zo dňa
5.9.2016 došlo k zmene pracovných podmienok vedúcej PP útvaru s tým, že od 26.9.2016 vykonávala
prácu vedúcej školskej jedálni na 100 % úväzok F.. F. Ľ..

8. Na základe zisteného stavu súd prvej inštancie konštatoval, že oproti školskému roku 2014/2015
došlo v školskom roku 2015/2016 k navýšeniu výdaja počtu desiat, ako aj obedov, to znamená k
počtu nárastu stravníkov na počet, na ktorý vyhláška Ministerstva školstva č. 330/2009 Z.z. odporúčala
7 zamestnancov školskej jedálni. Nebola možnosť prijatia nového kuchára z dôvodu maximálneho



povoleného počtu zamestnancov školskej jedálne, a zároveň došlo k totožnosti pracovných úloh
žalobkyne s časťou pracovných úloh hospodárskej školy a hlavnej kuchárky. Pracovná náplň žalobkyne
O. U. ako vedúcej školskej jedálne bola v časti totožná s pracovnou náplňou E. X., hlavnej kuchárky,
ako aj s pracovnou náplňou D. X., hospodárky školy, a preto žalobkyni doručila 3.3.2015 novú pracovnú
náplň vedúcej školskej jedálne, čo potvrdila samotná žalobkyňa v liste zo dňa 6.3.2015, s ktorým
však nesúhlasila. U žalovaného bolo vykonávané viacero organizačných zmien, avšak rozhodnutím č.
2/2015 prijal žalovaný rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorej dôsledkom bolo zlúčenie dvoch útvarov
v 4. stupni riadenia, a to útvaru hospodársko-personálneho s útvarom školskej jedálne, vytvorenie
pozície kuchára s 2/3-inovým úväzkom a administratívou s 1/3-novým úväzkom a výkon činnosti vedúcej
školskej jedálne zostal v pracovnej náplni hospodárky, ako vedúcej zamestnankyne HP útvaru a školskej
jedálne. To vyplynulo aj z dodatku č. 1 k organizačnému poriadku s účinnosťou od 2.9.2015, ale aj
z organizačnej štruktúry. Na základe uvedeného teda nebolo dôvodné tvrdenie žalobkyne, že by u
žalovanej došlo len formálne k organizačnej zmene v dôsledku čoho sa žalobkyňa stala nadbytočnou,
keďže odmietla jej ponúkanú prácu. Na základe uvedeného teda súd konštatoval, že žalobkyňa sa
v dôsledku organizačnej zmeny vykonanej rozhodnutím č. 2/2015 stala pre žalovaného ako vedúca
školskej jedálne nadbytočná, pričom medzi nadbytočnou žalobkyne a organizačnou zmenou je príčinná
súvislosť. Žalovaný potreboval inú štruktúru zamestnancov ako dovtedy mal, potreboval obsadiť pozíciu
kuchára, čo sa následne aj stalo, keď bola do zamestnania prijatá F.. Ľ. F., ktorá nastúpila do práce
1.9.2015 ako kuchárka na 100 %, čo vyplýva z jej pracovnej zmluvy. Výpoveď žalobkyne pritom
žalovaná predložila na prerokovanie odborovej organizácii, ktorá žiadosť žalovanej s rozhodnutím o
organizačnej zmene vzal na vedomie. Na základe výpovede z pracovného pomeru zo dňa 28.5.2015
pracovný pomer žalovaný so žalobkyňou skončil uplynutím 3-mesačnej výpovednej lehoty, t.j. 31.8.2015.
Žalovaný splnil podmienky uvedené v § 61 ods. 3 Zákonníka práce a počas 3 mesiacov znovu neutvoril
zrušené pracovné miesto žalobkyne, t.j. vedúcej školskej jedálne a na toto pracovné miesto po skončení
pracovného pomeru žalobkyne, t.j. po 31.8.2015 neprijal iného zamestnanca. Pracovná zmluva s Ing.
Ľ. F. bola uzavretá 1.9.2015 s nástupom práce, avšak bol dohodnutý iný druh práce, než aký vykonávala
žalobkyňa (kuchárka školskej jedálne na 100 % úväzok). Keďže výpoveď daná žalobkyni žalovanou
obsahovala všetky dôvody požadované Zákonníkom práce pre jej platnosť, súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

9. Následne konštatoval, že žalobkyňa bola v konaní oslobodená od platenia súdneho poplatku podľa
§ 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb., a preto súd nezaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho
poplatku (§ 2 ods. 2 citovaného zákona), pretože žalovaný bol v konaní úspešný.

10. O trovách konania rozhodol súd podľa § 257 CSP a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech
náhradu trov konania nepriznal, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa videl súd v prejednávanom
spore, keďže išlo o individuálny pracovnoprávny spor so tzv. slabšou stranou, t.j. zamestnankyňou,
pričom v pracovnoprávnych sporoch prístup súdu je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu,
ako orgány práv do individuálnych pracovnoprávnych vzťahov. Konštatoval zároveň, že nepriznanie trov
konania žalovanému významným spôsobom nezasiahne do ekonomickej činnosti žalovaného.

11. V zákonnej lehote proti zamietavému výroku rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. V prvom rade namietala, že súd prvej inštancie
vôbec neprihliadal na stanovisko Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu zo dňa 16.10.2015,
podľa ktorého funkcie vedúceho zariadenia školského stravovania musí byť riaditeľom školy obsadená
bez ohľadu na počet zapísaných stravníkov. Počtom zapísaných stravníkov a ďalšími podmienkami sa
určuje rozsah jeho činnosti, pracovnej náplne a následne rozsahu jeho pracovného úväzku. Opätovne
poukázala na ust. § 142 zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon a § 8 vyhlášky
Ministerstva školstva SR č. 336/2007 Z.z. o podrobnostiach o činnosti a prevádzky zariadení školského
stravovania, ale i § 6 ods. 1 tejto vyhlášky. Súd prvej inštancie podľa nej (ale ani zriaďovateľ) vôbec
nezohľadnil potrebu zamestnanca na tzv. doplnkové stravovanie, nakoľko u žalovaného sa zvýšil počet
vydaných desiat, čo predstavuje vlastne doplnkové stravovanie. K schváleniu záväzných ukazovateľov
pre školský rok 2015/2016 zo strany zriaďovateľa došlo až 21.9.2015, k skončeniu pracovného
pomeru so žalobkyňou však došlo už 28.5.2015, t.j. v dobe, keď nebol stanovený a potvrdený počet
zamestnancov u žalovaného, preto žalobkyňa má za to, že dané stanovisko zriaďovateľa nie je možno
prihliadať, pretože nie je v príčinnej súvislosti so skončením pracovného pomeru žalobkyne, ani v
príčinnej súvislosti s počtom zamestnancov v nadväznosti na organizačnú zmenu žalovaného. Ďalej
poukazoval na to, že zriaďovateľ neurčuje sám počet zamestnancov v nadväznosti na organizačnú



zmenu žalovaného, ale na základe požiadavky žalovaného, preto ak žalovaný potreboval väčší počet
zamestnancov - kuchárov, tak prípadne zamestnancov v kuchyni, bolo možné kedykoľvek požiadať
zriaďovateľa o prehodnotenie jeho stanoviska a navýšenie normatívu pre žalovaného a to v oblasti
minimálne doplnkového stravovania.

12. Zo zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vedúca školskej jedálne pri danom počte
stravníkov je nevyhnutná, a teda daná funkcia je nezastupiteľná a nezrušiteľná, preto žalovaný
túto funkciu ani nemohol platne zrušiť a tým pádom nemohla byť žalobkyňa nadbytočná, lebo
samotné rozhodnutie o organizačnej zmene je nezákonné. Ak aj ďalší postup žalovaného bol v
súlade so Zákonníkom práce, prvotný dokument o organizačnej zmene je v rozpore s právnou
úpravou, najmä so školským zákonom a vyhláškou č. 366/2007 Z.z. Súd sa tiež vôbec nezaoberal
možnosťou alebo nemožnosťou zrušenia funkcie vedúcej školskej jedálne ako takej, resp. kumulovaním
čiastočných právomocí na hospodárku školy. Ďalej odvolateľka popisovala opätovne okolnosti skončenia
pracovného pomeru a vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal výpoveďou svedkyne Y. J.
v súvislosti s bossingom a šikanou zo strany riaditeľky K.. M. S.. Nezohľadnil tiež predložené listy,
žiadosť o prešetrenie bossingu, šikanovania a účelových organizačných zmien na pracovisku zo dňa
30.11.2015 adresovaný inšpektorátu práce. Taktiež poukázala na to, že preukázanie ponuky zo strany
zamestnávateľa inej práce vyplýva iba z listu ponuka inej vhodnej práce podľa § 63 ods. 2 Zákonníka
práce zo dňa 28.5.2015, kde chýba podpis žalobkyne a na liste je iba podpis K.. M. S., riaditeľky
žalovaného a troch svedkov D. X., E. A. M. K.. H., pričom rovnaké osoby ako svedkovia vystupujú
na viacerých listoch, preto odvolateľka spochybnila im vierohodnosť a objektívnosť. Žalobkyni bola
údajne ponúknutá práce kuchárky, avšak žalobkyňa nemala ani kvalifikačné či odborné predpoklady
na výkon danej ponúknutej práce a takúto prácu vykonávať ani nevie. Poukázala na to, že žalovaný
v marci 2015 jej predložil novú pracovnú náplň, pričom v pracovnej náplni naďalej ostali práce,
ktoré vykonávala aj hospodárka, napr. spravovanie verejných finančných zdrojov, zabezpečovanie
dodávateľsko-odberateľských vzťahov podľa zákona č. 523/2003 Z.z. o verejnom obstarávaní a
príslušnej internej smernice, vedenie evidencie majetku, finančných prostriedkov a vykonávanie
celoročných a mimoriadnych inventarizácií, taktiež spracovanie podkladov na čerpanie finančných
prostriedkov Európskej únie a iných verejných zdrojov a podobne. Ak teda boli práce vykonávané
duplicitne, prečo ich žalovaný uviedol aj do pripravovanej novej náplne práce vedúcej školskej jedálne
a neprenechal ich iba hospodárke. Je zrejmé, že sa očakával nábor práce aj v oblasti administratívy
v súvislosti s čerpaním finančných prostriedkov Európskej únie, napriek tomu bola pozícia vedúcej
školskej jedálne zrušená a následne cca po polroku nanovo vytvorená bez zásadných zmien, ktoré by
neboli zrejmé už v čase ukončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Podľa jej názoru skutočnosť,
že pracovná náplň v zmysle pracovnej zmluvy u viacerých zamestnancov rovnaká alebo podobná ešte
neznamená, že je potrebné dané miesto zrušiť a skončiť pracovný pomer pre nadbytočnosť. Ďalej súd
prvej inštancie vôbec nezohľadnil okolnosti v súvislosti so skončením pracovného pomeru, a to tak,
že riaditeľka predložila žalobkyni štyri druhy výpovedí, ani s jednou však žalobkyňa nesúhlasila. Ďalej
súd nezohľadnil počet stravníkov, resp. obedov a desiat, ktoré narastali, a to bolo známe už 3.3.2015,
čo súviselo aj s nárastom počtu úkonov a objemu práce žalobkyne. Nezohľadnil, že hlavná kuchárka
p. X. avizovala v novembri 2014, že by chcela ísť do dôchodku, napriek tomu tam pracuje dodnes,
pričom bola aj dlhodobejšie práceneschopná a počas jej práceneschopnosti nebola prijatá žiadna
pomoc, nebola nikým zastúpená, preto je možné, že domnienka o nedostatku pracovných síl v kuchyni
mohla vzniknúť práve v období, keď nebola prítomná hlavná kuchárka. Ďalej vytýkala, že už v čase
skončenia pracovného pomeru sa chystalo otvorenie športovej triedy a bol teda predpoklad ďalšieho
navýšenia stravníkov. Dňa 10.2.2015 v poobedňajších hodinách bol žalobkyni daný príkaz riaditeľa, aby
vypracovala podklady na verejné obstarávanie, a to špecifikáciu a kalkuláciu predpokladanej hodnoty,
na všetky komunity potravín, pričom termín odovzdania bol 13.2.2015. Zároveň v príkaze bolo uvedené,
že ak nebude termín dodržaný, bude sa to považovať za porušenie pracovnej disciplíny. Tento príkaz
mal byť splnený za tri dni, pričom štandardne ide o úkon, ktorý trvá aj 2 - 3 mesiace. Následne
požadované dokumenty boli opätovane žiadané príkazom riaditeľky zo dňa 6.3.2015 napriek tomu,
že všetky tieto podklady už boli riadne odovzdané. V mesiacoch január, február a marec 2015 bolo
siahnuté na osobné príplatky žalobkyne napriek tomu, že žalobkyňa vykonávala inventarizáciu aj po
nociach, no táto skutočnosť nebola zohľadnená. Žalobkyňa ďalej v odvolaní tvrdila, že prepustení
boli iba tzv. prívrženci bývalého riaditeľa p. H., ktorý napadol platnosť zvolenie riaditeľky žalovaného
do funkcie. Napriek tomu, že p. F. mala nastúpiť do práce až od 1.9.2015 v priestoroch žalovaného
sa opakovane pohybovala už v mesiaci august a pripravovala sa na výkon práce u žalovaného.
Práce, ktoré doposiaľ vykonávala žalobkyňa, mala vykonávať hospodárka K.. X., ktorá nespĺňa na



výkon týchto prác kvalifikačné predpoklady a nemala ani zdravotnú spôsobilosť. Odvolateľka uviedla,
že samotná funkcia riaditeľky žalovaného, resp. spôsob ako bola zvolená, bol nezákonný, preto aj
akékoľvek ďalšie rozhodnutia sú nezákonné. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Košice II vo
veci vedenej pod sp.zn. 13C/144/2015, ktorého predmetom bolo určenie, že výberové konanie zo dňa
25.9.2014 na funkciu riaditeľa školy Požiarnická 3, Košice, je neplatné, preto súd konštatoval, že došlo
k nedodržaniu zákonných podmienok pri predmetnom výberovom konaní. Rozhodnutie o organizačnej
zmene nemôže byť účelové, musí vždy sledovať zefektívnenie práce a podľa rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp.zn. 21Cdo/2204/2003 zo dňa 27.4.2004 v prípade, že rozhodnutím zamestnávateľa, poprípade
jeho realizáciou boli od počiatku sledované iné ako uvedené ciele a že teda zamestnávateľ príslušný
orgán len predstieral prijatie organizačného opatrenia je potrebné bez ohľadu na to, ako svoje opatrenie
označil dôvodiť, že toto rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo prijaté. Žalovaná síce formálne pozíciu
vedúcej školskej jedálne zrušila, avšak prácu postupne pridelila inému a novoprijatému zamestnancovi a
teda žalobkyňa, ktorá bola prepustená z pracovného pomeru nebola nadbytočná. Napokon odvolateľka
namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, čím bolo porušené jej právo na
spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal a neposúdil argumenty žalobkyne, vôbec
nevykonal a neposúdil dôkazy predložené žalobkyňou a to stanovisko Ministerstva školstva vedy a
výskumu a športu zo dňa 16.10.2015, nevyjadril sa k výsluchu svedkyne p. J. o šikane a bossingu na
pracovisku a ani len neuviedol, prečo tieto dôkazy nevykonal a neprihliadal na ne. Na základe uvedeného
navrhla žalobkyňa, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie,
prípadne rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne
správne a navrhol ho potvrdiť. Žalovaná v konaní preukázala listinnými dôkazmi, že na úseku školskej
jedálne došlo z objektívnych dôvodov, ktorými bol zvýšený počet stravníkov v školskom roku 2015/2016
k zmene jej úloh na tomto úseku. Okrem športových tried bola vytvorená ďalšia trieda pre prvákov, čím
sa počet stravníkov zvýšil na tristo a tento stav bol zrejmý po ukončení prijímacieho konania začiatkom
kalendárneho roku 2015. Tento zvýšený počet stravníkov si vyžadoval výdaj z väčšieho počtu jedál a
žalovaná nedisponovala dostatočným počtom kuchárov, čo vyplývalo aj z vykonávacieho predpisu a
to vyhlášky Ministerstva školstva vedy, výskumu a športu SR č. 330/2009 Z.z. príloha č. 2. Žalovaná
preto pristúpila k prehodnoteniu výkonu jednotlivých činností na úseku školskej jedálne a požiadala
zriaďovateľa, aby sa vyjadril k skladbe zamestnancov, pretože na úseku školskej jedálne pracovali
iba dve kuchárky namiesto odporúčaných troch. Zároveň sa pri prehodnocovaní jednotlivých činností
zistilo, že vedúca školskej jedálne vykonáva v časti ekonomickej činnosť totožnú s činnosťou hospodárky
a v časti týkajúcej sa samotnej stravy totožnú s činnosťou hlavnej kuchárky. S cieľom zefektívnenia
práce v školskej jedálni preto prebiehali medzi riaditeľkou školy a vedúcou školskej jedálne vzájomné
konzultácie. Ich výsledkom bol list žalobkyne zo dňa 6.5.2015, v ktorom táto uviedla, akú činnosť by
mala vykonávať ako vedúc školskej jedálne, pričom táto činnosť zodpovedala úväzku rozsahu 1/3-
iny pôvodnej pracovnej náplne hospodárky školy a hlavne kuchárky. Žalobkyňa mala kvalifikáciu na
výkon činnosti kuchára, pretože je absolventkou hotelovej školy, a preto žalovaná vydala rozhodnutie
č. 2/2015, ktorým bola prijatá predmetná organizačná zmena. Keďže žalovaná nemohla prijať nového
kuchára bez súhlasu zriaďovateľa s organizačným opatrením sledovala jediný cieľ a to zefektívnenie
činnosti na úseku školskej jedálni pri zachovaní pôvodného zamestnancov, čo zodpovedalo aj citovanej
právnej norme (vyhl. Ministerstva školstva SR č. 330/2009 Z.z). Keďže žalobkyňa neprijala ponúkané
pracovné miesto, ktoré subsumovalo 1/3-inu administratívnej činnosti a 2/3-iny činnosti kuchára, bol pre
nadbytočnosť s ňou skončený pracovný pomer podľa § 63 ods.1 písm.b/ Zákonníka práce. Následne
bola na miesto kuchára prijatá F.. F., ktorá mala kvalifikáciu aj na výkon administratívnej činnosti v
školskej jedálni a v súvislosti s ďalšími žalobkyňou namietanými skutočnosťami uvedenými v odvolaní
žalovaná poukázala, že pred súdom prvej inštancie žalobkyňa nenamietala, že jej nebola ponúknutá iná
práca, splnenie ponukovej povinnosti nebolo medzi stranami sporu sporné.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané
včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380
ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú
preukázané a rozsudok je vecne správny, preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 4.7.2019 po predchádzajúcom zverejnení miesta a času



verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1,
3 a § 378 ods. 1 CSP.

15. Žalobkyňa v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. Odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu,
ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu
a pod.). Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu
v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobkyne vymedzených v
podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je opodstatnené
a uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad
vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán, pričom
rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej
inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných
vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky odvolateľa
boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri
rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu
prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto ho
odvolací súd ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

17. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, odkazuje na nich a na
zdôraznenie správnosti rozsudku uvádza:

18. Podmienkou použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
je organizačná zmena u zamestnávateľa, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi
organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak
zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej
zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce
vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže nastať
napríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením celkového počtu zamestnancov
s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce (rozhodnutie NS SR z 29.1.1991 č.k. 6Cz1/91), tiež aj zmenou
štruktúry zamestnancov podľa potreba organizácie. Skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť
pritom nie je podmienené absolútnym znížením celkového počtu zamestnancov, môže k nemu dôjsť aj
pri jeho zvyšovaní. Pre zamestnávateľa totiž nie je dôležitý len počet zamestnancov, ale aj ich celková



skladba z hľadiska profesií a kvalifikácie. Nie je dokonca vylúčené, aby zamestnávateľ pri nedostatku
zamestnancov určitej profesie alebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové pracovné
pomery, a tým zvyšoval počet zamestnancov, a súčasne aby mal nadbytok zamestnancov iných povolaní
alebo na inom úseku pracovnej činnosti. Rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa
zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť písomne. Zamestnávateľ nie je zákonom
obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí. Aj v prípade, ak
pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná, vykonáva viacero
zamestnancov, o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne
sám a ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať, súd však skúma, či boli splnené
ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod (rozsudok KS Brno č.k. 7Co 612/66). Zákon
nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala práve v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď,
musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom
okamihu v dôsledku jej realizácie stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Nadbytočnosť musí byť v
príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými
organizačnými zmenami, alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré má
zabezpečiť efektívnosť práce. Výpovedný dôvod by nebol daný, ak by u zamestnávateľa na určitom
pracovisku síce prebiehali vnútorné organizačné zmeny, avšak zamestnávateľ by pracovný pomer chcel
skončiť so zamestnancom na úplne odlišnom pracovisku alebo so zamestnancom vykonávajúcim práce,
ktoré s týmito zmenami nesúvisia. Zamestnávateľ nemôže tento výpovedný dôvod použiť ani v takom
prípade, ak nadbytočnosť nevznikla v dôsledku vnútorných organizačných zmien u zamestnávateľa, ale
v príčinnej súvislosti s uzavieraním pracovných pomerov s novými zamestnancami. Ak zamestnávateľ
dal zamestnancovi výpoveď z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (v znení
účinnom ku dňu dania výpovede žalobcovi), nesmie počas troch mesiacov po skončení pracovného
pomeru s takýmto zamestnancom znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať na toto pracovné
miesto iného zamestnanca ako to stanovilo ustanovenie § 61 ods. 3 ZP (viď Komentár k Zákonníku
práce iura edition).

19. Výpovedný dôvod v prejednávanom prípade je aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne
špecifikovaný, výpovedná doba uvedená v súlade so zákonnými predpismi. Vzhľadom na obsah
rozhodnutia o organizačnej zmene možno vyvodiť záver, kedy mala nastať účinnosť organizačnej zmeny,
ktorá výpovedi predchádzala, čo napokon bolo potvrdené aj vo výpovedi. Tu poukazuje odvolací súd
na špecifiká vyučovacieho procesu v školstve - školský rok a prázdniny, bol už predbežne známy počet
stravníkov, čomu, ako vyplýva z prednesov žalovaného i jeho právneho zástupcu, sa prispôsobovala
organizačná zmena.

20. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal aj s námietkami žalobcu o jeho nadbytočnosti v
súvislosti s organizačnou zmenou, kedy súrne potreboval žalovaný kuchára, žalobkyňa však odmietla
ponúkané voľné miesto. Jej námietky ohľadne skutočnej realizácie ponuky (formálna stránka) odvolací
súd považoval len za účelové, keďže sama v spore uvádza, že na ponúkanú pozíciu nemala kvalifikáciu.
K realizácii organizačnej zmeny skutočne aj došlo, na miesto žalobkyne nebol prijatý po skončení
pracovného pomeru žiaden pracovník na pozíciu vedúceho školskej jedálne a žalovaná ponúkané
miesto kuchárky neprijala.

21. V súvislosti s námietkami ohľadne zákonných ustanovení o povinnosti školy mať pracovné
miesto vedúcej školskej jedálne odvolací súd uvádza, že v § 142 z. č. 245/2008 Z.z. o výchove
a vzdelávaní (školský zákon) sa uvádza, že Ministerstvo školstva ustanoví všeobecne záväzným
predpisom spôsob organizácie a prevádzky školského stravovania, určovanie počtu zamestnancov,
kontroly kvality podávaných jedál, materiálno-technické zabezpečenie školských jedálni, podrobnosti o
predaji doplnkových jedál v školských bufetoch. Týmto predpisom je vyhl. č. 330/2009 Z.z. , ktorá v
Prílohe 2 uvádza odporúčaný počet zamestnancov v školskej jedálni, ich skladbu, má teda odporúčací
charakter, nie je tam stanovená povinnosť mať určitú pozíciu a podľa názoru odvolacieho súdu, je na
organizácii - škole, aby zabezpečila plnenie svojich úloh aj na úseku školského stravovania.

22. Skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nevyjadril k výpovedi svedkyne p. J. ohľadne jej údajnej šikany
na pracovisku, nezakladá ešte dôvod jeho nesprávneho rozhodnutia, pretože žalobkyňa takéto dôvody
neuvádzala ani nepreukázala.



23. K rozhodnutiu o trovách konania bližšie námietky žalobkyne v odvolaní nesmerovali, odvolací súd
konštatuje správne je aplikovanie zákonných ustanovení pri rozhodovaní a preto aj výrok o náhrade trov
konania bol odvolacím súdom ako vecne správy potvrdený.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
257 CSP. Žalovaný bol síce v odvolacom konaní úspešný, ale vzhľadom na charakter sporu, vzhľadom
na to, že proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania nepodal odvolanie, náhradu trov
odvolacieho konania si neuplatnil, v súlade s dôvodmi súdu prvej inštancie ani odvolací súd žiadnej zo
strán sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

25. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).