ŠTÁTNE LESY TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU TATRANSKÁ LOMNICA


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/166/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109235026
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7109235026.4

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň
JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej spore žalobkyne Z.. F. V., nar. X.XX.XXXX, bytom H.,
V. XXX/X, proti žalovanému Štátne lesy Tatranského národného parku Tatranská Lomnica, so sídlom
Tatranská Lomnica, Vysoké Tatry, IČO: 31966977, zast. JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, so sídlom
Poprad, Mnoheľova 840/8, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 24C/236/2009
- 347 z 22.3.2016 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) uložil žalovanému povinnosť zaslať
žalobkyni doporučene písomné ospravedlnenie s textom: „Pani Z.. F. V., ospravedlňujeme sa Vám
za svoje tvrdenie obsiahnuté v našej sťažnosti Slovenskej advokátskej komore zo dňa 28.11.2008,
v ktorom sme tvrdili, že postupujete pri výkone svojej advokátskej praxe neprofesionálne, neodborne
a používate metódy, ktoré sa priečia nielen Zákonu o advokácii ale aj Advokátskemu poriadku, čím
znevažujete dôstojnosť advokátskeho stavu a zároveň sa Vám ospravedlňujeme za naše tvrdenie
uvedené v sťažnosti zo dňa 4.6.2009, v ktorej sme tvrdili, že pri výkone advokátskej práce postupujete
neprofesionálne, neodborne, používate metódy, ktoré sa priečia nielen Zákonu o advokácii ale aj
Advokátskemu poriadku, čím znevažujete dôstojnosť advokátskeho stavu.“, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. Ďalšími výrokmi rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a priznal
žalobkyni náhradu trov konania vo výške 649,55 €, pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia vo výške
493,55 € a z iných trov vo výške 156 € (súdny poplatok za návrh), ktorú je žalovaný povinný zaplatiť k
rukám právnej zástupkyne žalobkyne.

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala ochrany osobnosti
vo forme písomného ospravedlnenia a priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 € z
dôvodu, že žalovaný svojimi výrokmi v písomných sťažnostiach podaných Slovenskej advokátskej
komore (SAK) opakovaným konaním neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti v písomnej
forme, čím porušil jej právo podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (OZ). V konaní nebolo
sporné, že žalovaný podal na Slovenskej advokátskej komore sťažnosti dňa 28.11.2008 a 4.6.2009,
ktorých predmetom bola profesionálna činnosť žalobkyne ako advokátky pri zastupovaní klienta
Lesoochranárske združenie VLK (ďalej iba LOZ VLK). Revízna komisia SAK pri šetrení obidvoch
sťažností nezistila, aby advokátka svojim postupom a konaním vo veci porušila niektorú z povinností,
ktoré jej zákon a stavovské predpisy ukladajú. Preto pri svojom rozhodovaní postupovala podľa ust. §
4 ods. 4 písm. b/ Disciplinárneho poriadku SAK a vec odložila.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie zdôraznil, že predpokladom úspešného
uplatnenia práva na ochranu osobnosti je to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a to, že zásah bol



objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na právach chránených ust. § 11 OZ. Občianskoprávna
ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity
osobnosti občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k
spoluobčanom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Pritom nie je rozhodujúce, akým
spôsobom došlo k takémuto zásahu. Neoprávnenosť zásahu a teda aj zodpovednosť zaň podľa ust. § 11
a nasl. OZ nie sú vylúčené ani vtedy, ak chránené práva boli porušené obsahom podania adresovaného
štátnemu orgánu. Aj v rámci vyšetrovania a podávania správ príslušným štátnym orgánom môže dôjsť
takouto správou k zásahu do práv občana, pokiaľ správa nezodpovedá skutočnosti a môže ohroziť alebo
narušiť chránené práva občanov. Je pravdou, že neoprávneným zásahom do práv chránených § 11 a
nasl. OZ nie sú prejavy, ktoré podľa obsahu, formy a cieľa je možné považovať za upozornenia, podnety
alebo žiadosti o objasnenia a prešetrenie určitých okolností, pokiaľ boli učinené v prostredí oprávnenom
vec riešiť (podávanie upozornení a podnetov fyzických a právnických osôb voči orgánom oprávneným
vec riešiť). Aj v takomto prípade však zásah nesmie vybočiť z rámca daného platnými predpismi.
Napríklad aj v prípade, že osoba, ktorá vypovedá v súdnom konaní, zasiahne do osobnostných práv
iného, nemusí ísť o zásah neoprávnený, s výnimkou prípadu, kedy sa ten, kto výpoveď pred súdom
činí, dopustí excesu. O neoprávnený zásah nejde vtedy, ak sa stal primeraným spôsobom a nie je v
rozpore s takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je potrebné trvať s ohľadom na
zaistení základnej úcty jej dôstojnosti. Súd prvej inštancie sa zaoberal rozlíšením, či neoprávnený zásah
spočíval v nepravdivých skutkových tvrdeniach alebo neprípustných hodnotiacich úsudkoch, prípadne v
oboch typoch zásahov, z dôvodu, že ustálená súdna judikatúra z hľadiska kritéria pravdivosti posudzuje
jednotlivé typy zásahu odlišne. Žalovaný tvrdil, že jeho sťažnosti obsahujú v podstate len dve skutkové
tvrdenia, a to 1/ tvrdenie, že plnomocenstvo advokátky v zastupovaní LOZ VLK pri požadovaní informácií
od žalovaného a pri zastupovaní klientov v priestupkovom konaní je všeobecné a nekonkrétne a 2/
tvrdenie, že žalobkyňa ako advokátka i ako súkromná osoba požadovala od žalovaného informácie,
ktorými nedisponoval, pričom mal zároveň za to, že z hľadiska kritéria pravdivosti je zrejmé, že obidve
tvrdenia sú pravdivé, a preto nemôže ísť o neoprávnený zásah. Súd prvej inštancie poukázal na to, že
z návrhu na začatie konania a vyjadrenia žalobkyne nevyplýva, že by za neoprávnený zásah do jej práv
pokladala práve tieto žalovaným vybrané skutkové tvrdenia. V žalobe totiž žalobkyňa uviedla, že sa jej
dotkli predovšetkým tie výroky žalovaného, že pri výkone advokátskej praxe postupuje neprofesionálne,
neodborne, že svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala text splnomocnenia a v konečnom
dôsledku v praxi používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o advokácii, ako aj advokátskemu poriadku,
čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu (obsiahnuté v prvej sťažnosti) a že pri výkone advokátskej
praxe postupuje neprofesionálne, neodborne a v praxi používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o
advokácii, ako aj advokátskemu poriadku, čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu (obsiahnuté
v druhej sťažnosti). Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňou označené výroky žalovaného
(okrem výrokov o tom, že navrhovateľka svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala ich
text) predstavujú hodnotiace úsudky žalovaného. Na druhej strane výroky žalovaného, že žalobkyňa
svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala ich text, nepochybne predstavujú skutkové
tvrdenia.

4. K skutkovým tvrdeniam v sťažnostiach žalovaného súd uviedol, že v konaní nebola žiadnym
dôkazom preukázaná ich pravdivosť. Žalovaný neoznačil, ani nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie
pravdivosti tvrdení o tom, že žalobkyňa svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala ich
text. Vo vzťahu k otázke, či hodnotiace úsudky v prvej sťažnosti žalovaného vychádzajú z pravdivého
základu súd uviedol, že pri ich vyslovení vychádzal žalovaný z tvrdenia o vadnosti resp. neplatnosti
plnomocenstiev, pri ktorých vyslovil názor, že pri vyhotovovaní týchto plnomocenstiev nešlo o prejav
slobodnej vôle klientov, žalobkyňa využila, možno aj zneužila momentálnu situáciu aktivistov, ktorým
zo strany žalovaného hrozilo vymáhanie spôsobenej škody, aby ich mohla právne zastupovať v
rôznych konaniach a možno aj bez ich vedomia a pritom účtovať finančné náhrady za právne
zastupovanie. Súd prvej inštancie uviedol, že z hľadiska existencie formálnych a obsahových náležitostí
plnomocenstvám niet čo vytknúť, čo konštatovala aj Revízna komisia SAK vo svojej odpovedi na
sťažnosť žalovaného. Žalovaný sa tiež mylne domnieval, že tieto plnomocenstvá boli udelené na
zastupovanie klientov v priestupkovom konaní. Ako konštatovala Revízna komisia SAK v odpovedi
na sťažnosť, na zastupovanie klientov v priestupkovom konaní žalobkyňa ako advokátka predkladala
osobitné splnomocnenie, ktorého náležitosti podľa zákona je oprávnený posudzovať iba príslušný
správny orgán. Súd prvej inštancie zhrnul, že hodnotiace úsudky žalovaného nevychádzali z pravdivého
základu, pretože plnomocenstvám z právneho hľadiska nebolo možné vytknúť žiadne nedostatky a
zároveň nebolo preukázané, že by žalobkyňa svojvoľne proti vôli splnomocniteľov zasahovala do textu



resp. upravovala text plnomocenstva. Ak na základe tejto skutočnosti žalovaný spochybnil, že išlo o
slobodný prejav vôle klientov ako splnomocniteľov a vyvodil, že žalobkyňa využila a možno aj zneužila
momentálnu situáciu aktivistov, aby ich bez ich vedomia mohla zastupovať a účtovať finančné náhrady
za právne zastupovanie a vyslovil záver, že pri výkone advokátskej praxe postupuje neprofesionálne,
neodborne a v praxi používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o advokácii, ako aj advokátskemu poriadku,
čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu, potom podľa názoru súdu išlo o absolútne nadsadené,
nenáležité hodnotiace úsudky žalovaného bez toho, že by pre ne bolo možné nájsť akýkoľvek reálny
podklad v skutkovom základe posudzovanej veci. K otázke, či hodnotiace úsudky žalovaného uvedené
v jeho druhej sťažnosti vychádzajú z pravdivého základu, poukázal súd prvej inštancie na to, že
žalovaný pri vyslovení hodnotiacich úsudkov v druhej sťažnosti opäť vychádzal z tvrdenia o vadnosti
resp. neplatnosti plnomocenstva z 30.9.2008 udeleného splnomocniteľom LOZ VLK, ktoré žalobkyňa
predložila spolu so žiadosťou o sprístupnenie informácií podľa z. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám. Po podrobnom riešení otázky náležitosti plnomocenstva súd následne uzavrel, že z
obsahu splnomocnenia z 30.9.2008 jednoznačne vyplýva, kto je splnomocniteľom, kto jeho štatutárnym
orgánom, kto bol splnomocnencom, dátum udelenia splnomocnenia, ako aj rozsah splnomocnenia.
Plnomocenstvo je opatrené podpisom splnomocniteľa Ing. Juraja Lukáča, štatutárneho orgánu LOZ
VLK. Súd doplnil, že išlo o tzv. generálne plnomocenstvo, preto žalobkyňa bola oprávnená žiadať
informácie podľa cit. zákona aj vo vzťahu k iným povinným subjektom. Podrobne posúdil aj splnenie
formálnych náležitostí žiadosti o sprístupnenie informácií (§ 14 ods. 1 a 2 zákona č.211/2000 Z. z.).
Žalovaný žiadosti žalobkyne, zastupujúcej žiadateľa LOZ VLK, nevyhovel s poukazom na vadnosť
plnomocenstva. V nadväznosti na uvedené sa potom v sťažnosti podanej na žalobkyňu žalovaný
pozastavoval nad tým, že žalobkyňa dňa 15.10.2008 spracovala žiadosť o sprístupnenie informácií podľa
z. č. 211/2000 Z.z., kde ako žiadateľka vystupovala osobne a požadovala presne tie isté informácie,
ktoré požadovala ako advokátka zastupujúca LOZ VLK. V tejto súvislosti súd konštatoval, že uvedený
postup bol len prirodzenou a logickou reakciou žalobkyne na postup žalovaného, ktorý riadne podanej
prvej žiadosti nevyhovel. Pokiaľ žalovaný v sťažnosti vytýkal reakciu žalobkyne na jeho postup podaním
odvolania proti odmietnutiu poskytnutia informácií poukázal súd na ust. § 19 ods. 1 citovaného zákona
a skonštatoval, že žalobkyňa v súlade s citovaným predpisom a v súlade s oprávnenými záujmami
svojho klienta, ktorý ju splnomocnil na zastupovanie v konaní o slobodnom prístupe k informáciám,
bola nielenže oprávnená, ale aj povinná podať tento opravný prostriedok. Napokon, aj revízna komisia
SAK v odpovedi na druhú sťažnosť odporcu uviedla, že nemožno pokladať za porušenie povinností
advokáta, ak advokát podal opravný prostriedok alebo iný podnet na príslušný správny orgán v súvislosti
s nesprístupnením informácií. Ak na základe takéhoto skutkového základu odporca vyriekol hodnotiaci
úsudok, že žalobkyňa pri výkone advokátskej praxe postupuje neprofesionálne, neodborne a v praxi
používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o advokácii, ako aj advokátskemu poriadku, čím znevažuje
dôstojnosť advokátskeho stavu, potom opäť ide o absolútne nadsadené, nenáležité hodnotiace úsudky
bez toho, že by pre tieto úsudky bolo možné nájsť akýkoľvek reálny podklad v skutkovom základe
posudzovanej veci. K obrane žalovaného, že k tvrdenému zásahu do práva na ochranu osobnosti
došlo v rámci výkonu subjektívneho práva stanoveného zákonom, ktoré žalovaný využil tak, že sa
so sťažnosťami na žalobkyňu a jej postup obrátil na stavovskú organizáciu advokátov (SAK), súd
prvej inštancie uznal, že neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti nie sú prejavy,
ktoré podľa obsahu, formy a cieľa je možné považovať za upozornenia, podnety alebo žiadosti o
objasnenia a prešetrenie určitých okolností, pokiaľ boli učinené v prostredí oprávnenom vec riešiť
(podávanie upozornení a podnetov fyzických a právnických osôb voči orgánom oprávneným vec riešiť).
Petičné právo predstavuje právo každého obracať sa na štátne orgány a orgány územnej samosprávy
so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami vo veciach verejného alebo iného spoločenského záujmu.
Ani toto právo však nie je neobmedzeným právom, pretože je obmedzené samotnými zákonnými
náležitosťami článku 18 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj základnými právami iných
osôb, konkrétne právami iných fyzických osôb na ochranu osobnej cti, dobrej povesti a mena (článok
10 ods. 1 Listiny). Do občianskej cti fyzickej osoby možno neoprávnene zasiahnuť nielen zverejnením
difamujúcich skutkových tvrdení, najmä zverejnením nepravdivých skutočností týkajúcich sa fyzickej
osoby, ale tiež neprípustnými hodnotiacimi úsudkami o tejto osobe (neprípustnou kritikou občana, či
jeho konania). Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze kritiky vecnej (opierajúcej sa o
pravdivé skutočnosti a vyvodzujúcej z nich závery, ktoré tieto skutočnosti odôvodňujú) a ak je primeraná
obsahom i formou. Kritika je určitý sumár hodnotiacich úsudkov a vždy vyjadruje názor toho, kto takéto
úsudky prednáša. O vecnú kritiku ide vtedy, ak vychádza z pravdivých východiskových podkladov,
avšak súčasne musí z týchto východiskových podkladov vyvodzovať aj zodpovedajúce hodnotiace
závery. Znamená to, že ak by aj kritika vychádzala z pravdivých východiskových podkladov, ale by išlo



o difamujúci hodnotiaci úsudok, takúto kritiku nemožno pokladať za prípustnú. V prejednávanej veci
však hodnotiace úsudky postrádajú akýkoľvek podklad v skutkovom základe posudzovanej veci. Aj za
situácie, že žalovaný sa (mylne) domnieval, že posudzované plnomocenstvá boli skutočne vadné pre
absenciu náležitostí, tak tie slovné spojenia a výrazy, ktoré použil pri vyslovení hodnotiacich úsudkov,
sú evidentne v značnom nepomere k cieľu kritiky. Je z nich zrejmé vážne obvinenie navrhovateľky
z nečestného a neodborného jednania. Takáto kritika je neprimeraná, presahuje obsahom, formou
a cieľom rámec pravdivej objektívnej kritiky. Súd potom pristúpil k posudzovaniu otázky, či zásah
žalovaného bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 OZ. Uviedol, že
pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť tieto práva. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. O objektívnu spôsobilosť vyvolať
takéto následky nejde napr. vtedy, ak došlo k zásahu napr. pri rozhovore len medzi dvoma osobami.
Ak sa však dostanú prednesené výroky na verejnosť, alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je tu
daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana. Súd sa nestotožnil s
názorom žalovaného, že zásah nebol spôsobilý narušiť alebo ohroziť chránené práva iba z dôvodu,
že sťažnosti boli riešené len interne - príslušným stavovským orgánom. Skonštatoval, že k zásahu do
osobnostných práv žalobkyne nedošlo v súkromnom rozhovore medzi dvoma osobami alebo listom
určeným len žalobkyni, ale s obsahom sťažností sa s určitosťou museli oboznámiť aj ďalšie osoby -
členovia revíznej komisie, ktorí sú advokáti, a tiež aj osoby, pracujúce na oddelení sťažností, čo vedie
k záveru o objektívnej spôsobilosti narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 OZ, okrem osobnej
občianskej cti, dôstojnosti, aj profesijnú česť a vážnosť advokáta ako podnikateľa. Z výpovedí svedkov
F.. Z. V., S.. S. U. M. F.. Z. X. mal súd za preukázané, že následky na mravnej integrite žalobkyne, vrátane
jej profesijnej cti a vážnosti, skutočne nastali. Vzhľadom na intenzitu obvinení z nečestného jednania,
neodborného postupu ako advokátky, vzhľadom na prostredie, v ktorom boli sťažnosti prejednávané,
súd nemal pochybnosti o tom, že takýto zásah mohol mať a aj skutočne mal vplyv na súkromný, pracovný
a profesijný život žalobkyne, že sa ním cítila hlboko dotknutá, že došlo k narušeniu kvality jej života v
rodine ako aj zamestnaní. V neposlednom rade súd poukázal na to, že intenzitu následkov zásahu je
potrebné vnímať aj v tej súvislosti, že zo strany žalovaného išlo o opakované zásahy, vyjadrené v dvoch
sťažnostiach, nasledujúcich po sebe v krátkom časovom úseku 6 mesiacov. Napokon súd konštatoval,
že obe formy zadosťučinenia (ospravedlnenie ako aj náhrada nemajetkovej ujmy vo výške požadovanej
3.000 €) sú dôvodné. V konaní úspešnej žalobkyni súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Po odvolaní sa žalovaného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom sp. zn.
3Co/340/2016 z 26.10.2016 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobkyni priznal plnú náhradu trov
odvolacieho konania. Stotožnil sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, vyslovil názor, že súd
prvej inštancie poskytol dostatočné odôvodnenie na relevantnú procesnú obranu odvolateľa vznesenú
počas konania, konkrétne dal odpoveď na otázku neoprávnenosti zásahu žalovaného, jeho spôsobilosti
zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, na charakter konania o sťažnosti. Nepovažoval za dôvodnú
odvolaciu námietku, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva odpoveď na relevantné argumenty.
K odvolacej námietke, že zo strany žalovaného nešlo o zásah spôsobilý privodiť ujmu na právach
žalobkyne, pretože uplatňoval iba svoje petičné právo garantované ústavou, odvolací súd uviedol, že
prípadný konflikt medzi petičným právom a právom na ochranu osobnosti je potrebné riešiť aplikáciou
princípu proporcionality. Aj petičné právo je obmedzené základným právom na ochranu osobnej cti,
dobrej povesti a mena, preto ani výkon petičného práva v situácii, že dôjde k vybočeniu (excesu)
z jeho primeraného uplatňovania bude posudzovaný ako neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti. Uznal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva odpoveď na obranu žalovaného
v tej časti, v ktorej sa odvoláva na ust. § 6 z. č. 152/1998 Z. z. (zákon o sťažnostiach) v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého podanie sťažnosti sa nesmie stať podnetom ani dôvodom na
vyvodzovanie dôsledkov, ktoré by sťažovateľovi spôsobili akúkoľvek ujmu. Odvolací súd k tomu uviedol,
že aj bez potreby vykonania, či zopakovania dokazovania je potrebné jeho gramatickým a logickým
výkladom dospieť k jednoznačnému záveru, že uplatnenie práva na ochranu osobnosti prostredníctvom
občianskoprávnej žaloby v žiadnom prípade nemožno považovať za vyvodzovanie dôsledkov v zmysle
citovaného ustanovenia. Vznik prípadnej ujmy vyplývajúcej z porušenia práva na ochranu osobnosti
je totiž následkom porušenia práva povahy občianskoprávnej, ktoré nemá a nemôže mať žiadnu
spojitosť so vznikom ujmy podľa predpisu verejného práva, ktorým je zákon o sťažnostiach. K odvolacej
námietke žalovaného, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho argumentáciou, že nemôže byť
postihovaný za úkon, ktorý predpokladá istú mieru jeho nespokojnosti a pochybnosti odvolací súd
konštatoval, že odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR z 20.3.2007 sp. zn. 5Cdo/180/2007 nijako
nespochybňuje závery odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pretože obsahuje iba právny výklad



ust. § 11 a nasl. OZ vo vzťahu k predpokladom, za ktorých je možné určitý zásah považovať za
neoprávnený a objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach a zaoberá
sa obsahom vyjadrenia, ku ktorému došlo pri výkone subjektívneho práva garantovaného zákonom.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia práve dáva odpoveď na otázku, prečo považuje zásah zo strany
žalovaného za neoprávnený a v čom vidí jeho objektívnu spôsobilosť privodiť ujmu na chránených
právach žalobkyne. Odvolací súd jednoznačne súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že hodnotiace
úsudky žalovaného v jeho sťažnostiach sú neprimeraným excesom pri výkone jeho subjektívneho práva
podať sťažnosť vzhľadom na zvolené a použité výrazové prostriedky.

6. Rozsudok odvolacieho súdu napadol včas podaným dovolaním žalovaný z dôvodov podľa § 420
písm. f/, § 421 ods. 1 písm. b/, c/ CSP. Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu videl dovolateľ
v tom, že mu neposkytol odpoveď na právne významné argumenty, bagatelizoval ustálenú súdnu prax,
na ktorú sa žalovaný odvolával, nevysporiadal sa s opodstatnenosťou a výškou priznanej nemajetkovej
ujmy. Dovolateľ zotrval na svojich tvrdeniach, že z jeho strany nešlo o zásah spôsobilý privodiť ujmu na
právach žalobkyne, pretože uplatňoval iba svoje petičné právo garantované ústavou. Vzhľadom na to,
že dovolateľ nepovažoval sťažnosti ani z hľadiska vecnej kritiky za také, ktoré by prekročili zákonom
dovolené medze, mal za to, že nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy je neopodstatnený.
Nesúhlasil s právnym posúdením zásahu, ktorým mala byť spôsobená ujma, mal za to, že išlo o
realizovanie ústavou garantovaného práva, kedy sa sťažnosť týkala výlučne profesijného konania
advokátky. Z obsahu sťažností nevyplýva a v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by
žalovaný sťažnosťami kritizoval súkromný život žalobkyne, resp. sa odchýlil od meritu obsahu svojej
sťažnosti. Kritika vyslovená z jeho strany v týchto sťažnostiach k vysloveným pochybnostiam nebola
zjavne neprimeraná, resp. nepredstavovala exces z výkonu petičného práva žalovaného. V uvedených
sťažnostiach neboli použité vulgarizmy ani hrubé či expresívne výrazy. Súdy nešpecifikovali, ktoré
vyjadrenia žalovaného podľa ich názoru presahovali zákonom dovolený rozsah petičného práva.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Cdo 124/2018 z 30.7.2020 v spojení
s opravným uznesením z 26.10.2020 rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26.10.2016 sp. zn.
3Co/340/2016 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Konštatoval, že odvolací súd vo svojom
rozhodnutí nevysvetlil, ktoré konkrétne vyjadrenia žalovaného podľa jeho názoru presahovali zákonom
dovolený rozsah petičného práva a považoval hodnotiace úsudky bez bližšej špecifikácie za neprimeraný
exces pri výkone subjektívneho práva podať sťažnosť vzhľadom na použité výrazové prostriedky.
Dovolací súd sa stotožnil s námietkami dovolateľa v zmysle procesnej vady podľa § 420 písm. f/ CSP
a dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá vada spočíva predovšetkým v nedostatočnom odôvodnení
rozsudku odvolacieho súdu v podstatných otázkach, od ktorých záviselo správne rozhodnutie veci, keď
odvolací súd bez náležitého odôvodnenia potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bez toho,
aby špecifikoval, v čom konkrétne videl neprimeraný exces pri výkone práva dovolateľa podať sťažnosť.
Dovolací súd vytkol, že odvolací súd vôbec nezohľadnil ani argumentáciu dovolateľa v časti, kde tvrdí,
že podanými sťažnosťami realizoval svoje ústavné právo vyslovenia pochybností v konaní žalobkyne,
pričom jeho kritika konania sa týkala výlučne jej profesijného konania ako advokátky. Dovolací súd dal
do pozornosti, že žalobkyňa je advokátka vykonávajúca svoju činnosť v zmysle z. č. 586/2003 Z.z. o
advokácii v znení neskorších predpisov a zdôraznil, že aj advokáti spadajú do režimu tzv. verejných vecí,
ktoré na seba prirodzene pútajú verejnú pozornosť a všeobecný záujem, sú vystavení vyššej miere kritiky
a v rovine ústavného práva platí prezumpcia, že ide o kritiku ústavne konformnú. Poukázal na povinnosť
advokáta dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis Advokátskej komory.
Vo vzťahu k stretu petičného práva a osobnostných práv dovolací súd dal do pozornosti uznesenie NS
SR sp. zn. 1MCdo/4/2010 z 29.2.2012, podľa ktorého pri strete petičného práva s právom na ochranu
osobnosti a súkromného života, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, je vecou súdu, aby s
prihliadnutím na okolnosti každého prípadu zvážili, či jednému z nich nebola bezdôvodne daná prednosť
pred druhým právom. Úlohou súdu je, aby na základe konkrétnych okolností prípadu zvážil, či určitý výrok
(vychádzajúci z práva na sťažnosť) dosahuje takej intenzity, že zasahuje do práva na ochranu cti a dobrej
povesti a či je primeraný. Petičné právo je ústavne zaručené a uplatnené podľa práva za predpokladu,
že nezasahuje neoprávnene do iných základných práv, ak je petičné právo zneužité, ide o neoprávnený
zásah do osobnosti druhého. Dovolací súd uzavrel, že odôvodnenie odvolacieho súdu nedáva odpovede
na podstatné a relevantné otázky, preto je nepreskúmateľné. Bude preto potrebné ustáliť, o aké výroky
žalovaného konkrétne išlo, ktoré z predmetných výrokov sú hodnotiacimi úsudkami a ktoré skutkovými
tvrdeniami a zároveň či a ako zasiahli do práv žalobkyne, následne bude potrebné vyhodnotiť, či



zásah bol neoprávnený ako aj či tu existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a neoprávnenosťou
zásahu. Až potom bude možné vyhodnotiť, či zásah presiahol prípustnú intenzitu do takej miery, že už
ho nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. Následne v konkurencii dvoch práv, petičného
a práva na ochranu osobnosti, ustáliť dôvody, ktoré právo má prednosť a prečo, a to pri zohľadnení
všetkých relevantných okolností daného prípadu a dať presvedčivú odpoveď na to, na základe akých
dôvodov tomu tak je. V ďalšom konaní bude potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, že sťažnosti boli
podané v súvislosti s výkonom advokátskej činnosti žalobkyne, netýkali sa žalobkyne ako fyzickej
osoby a jej súkromného života, boli preskúmavané orgánom na to zákonom a stavovskými predpismi
určenými za súčasného zachovania povinnosti mlčanlivosti v zmysle z. č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Až
následne bude potrebné vyhodnotiť na základe všetkých okolností, či za danej situácie išlo o zásah do
osobnostných práv. Rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný aj pokiaľ ide o výrok, ktorým súd
priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 €, lebo vôbec nevysvetlil, prečo v danom
prípade, ak došiel k záveru, o zasiahnutí do práv žalobkyne, nepostačuje len ospravedlnenie, a zároveň
nevysvetlil, ako a na základe čoho dospel k výške priznanej sumy.

8. Po obdržaní rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo124/2018 z 30.7.2020 sa žalobkyňa
ako sťažovateľka obrátila na Ústavný súd SR a namietala porušenie základného práva domáhať sa
zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva v konaní pred súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd vyššie označeným uznesením Najvyššieho súdu SR. Namietala, že NS SR dovolanie žalovaného
považoval za procesne prípustné a dôvodné podľa § 420 písm. f/ CSP. Uznesením sp. zn. III. ÚS
60/2021-17 z 29.1.2021 bola Ústavným súdom SR ústavná sťažnosť JUDr. Ivety Rajtákovej odmietnutá
ako zjavne neopodstatnená.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) po vrátení veci dovolacím súdom v súlade s
ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP po posúdení podmienok procesnej prípustnosti podaného odvolania,
opätovne prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až
361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z
hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 1 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. f/ O.s.p., § 205 ods. 1 písm. b/, f/ O.s.p) a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a vychádzajúc zo záväzného právneho názoru
dovolacieho súdu (§ 455 CSP) konštatuje, že z dôvodov podrobne rozobraných v rozhodnutí dovolacieho
súdu, nie sú zatiaľ podmienky pre potvrdenie (§ 387 CSP) ani pre zmenu rozhodnutia (§ 388 CSP) súdu
prvej inštancie, preto rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

10. V nadväznosti na argumentáciu dovolacieho súdu v zrušujúcom uznesení odvolací súd dopĺňa,
že súd prvej inštancie pri ďalšom rozhodovaní vezme do úvahy, že žalobkyňa sa ochrany osobnosti
domáha z titulu výkonu advokátskej činnosti ako advokátka, ktorá práve z titulu výkonu tejto práce môže
byť vystavená nielen vyššej miere kritiky ale zvýšenú hranicu kritiky musí aj strpieť. Žalovaný podal
Revíznej komisii SAK prvú sťažnosť na žalobkyňu dňa 28.11.2008, na ktorú revízna komisia reagovala
tak, že postup advokátky nemožno hodnotiť ako disciplinárne previnenie, pri šetrení sťažnosti nebolo
zistené, aby advokátka svojím postupom a konaním porušila niektorú z povinností, ktoré jej zákon
a stavovské predpisy ukladajú. V krátkom čase po obdržaní tejto odpovede žalovaný dňa 4.6.2009
adresoval Revíznej komisii SAK druhú sťažnosť na žalobkyňu ako advokátku s viac menej totožným
obsahom najmä pokiaľ ide o záver sťažnosti. Takéto správanie sa žalovaného podľa názoru odvolacieho
súdu možno hodnotiť ako minimálne zvláštne, lebo len ťažko mohol dôvodne predpokladať (vzhľadom
na odpoveď revíznej komisia na svoju predchádzajúcu sťažnosť), že Revízna komisia SAK skoro totožné
námietky v sťažnosti vyhodnotí inak ako v sťažnosti skoršej (revízna komisia dňa 29.10.2009 sťažnosť
odložila, nakoľko nezistila dôvod na začatie disciplinárneho konania, lebo skutok uvedený v sťažnosti
nie je disciplinárnym previnením advokáta). V tejto súvislosti sa vynára otázka, či z jeho strany vo
vzťahu k žalobkyni malo ísť o kritiku a či táto bola prípustná, ústavne konformná, ktorú žalobkyňa ako
advokátka musí strpieť alebo opakovanou sťažnosťou vytýkajúcou žalobkyni jej údajne neprofesionálne
a neodborné kroky a metódy sledoval žalovaný ani nie samotnú kritiku žalobkyne ako takú, ale nejaký
iný cieľ (napr. znepríjemnenie života advokátky protistrany žalovaného v mnohých iných sporoch).
Na druhej strane bude treba zohľadniť aj to, či samotné výroky uvedené v závere sťažnosti sú takej
intenzity, že sú spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu cti a dobrej povesti žalobkyne a či sú
primerané celej situácii. Z obsahu spisu podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že konanie oboch



strán sporu je ovplyvnené antagonistickým vzťahom medzi samotným žalovaným a klientom žalobkyne
Lesoochranárskym združením VLK, ktorá ho ako advokátka zastupuje v mnohých konaniach nielen vo
vzťahu k žalovanému. Množstvo, charakter sporov medzi týmito subjektmi, rozdielnosť ich názorov, sa
prenáša aj do vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným v tomto konaní. Odvolací súd v nadväznosti
na to poukazuje na tú skutočnosť, že žalovaný k podaniu prvej sťažnosti na žalobkyňu pristúpil dňa
28.11.2008, keď predtým žalobkyňa ako advokátka LOZ VLK podala dňa 21.10.2008 na Obvodnom
úrade v Poprade návrh na prejednanie priestupku Ing. Petra Lišku, v tom čase riaditeľa žalovaného za
zneprístupnenie požadovaných informácií na základe žiadosti z 30.9.2008. Javí sa preto, že sťažnosť
žalovaného bola akoby protireakciou žalovaného na krok advokátky a v konkrétne posudzovanej veci
bude treba zvážiť vec aj z tohto hľadiska.

11. V ďalšom konaní bude súdu prvej inštancie postupovať v intenciách rozhodnutia dovolacieho súdu a
dokazovanie zameria na ním vytknuté nedostatky a vady a v prípade že dospeje k záveru o dôvodnosti
žaloby ako takej, pokiaľ ide o zasiahnutie do práv žalobkyne, vysvetlí aj, ako došiel k záveru o dôvodnosti
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 €.

12. Po prípadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v
novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (čl. 11 ods. 4
CSP) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde z právneho
názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), a dovolacieho súdu (§ 455 CSP) vyjadreného v tomto
uznesení. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo
vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi
sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220
ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.

13. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne tiež o nároku strán na náhradu trov konania,
vrátane trov odvolacieho a dovolacieho konania (§ 396 ods. 3, § 453 ods. 3 CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal senát hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje



sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).