ŠTÁTNE LESY TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU TATRANSKÁ LOMNICA


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/19/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114231520
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114231520.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov
senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Antónie Kandravej, v spore žalobcov: 1. D.. P. A., Z.. X.X.XXXX, B.
O. XXXX/XXX, XXX XX X., 2. T. X., Z.. X.XX.XXXX, B. Q. XXX, XXX XX V. E., obaja právne zastúpení:
JUDr. Ján Garaj, advokát, so sídlom Hlavná 137, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1. Obec Kamienka,
IČO: 00 329 941, 065 32 Kamienka, 2. D.. F. A., Z.. XX.X.XXXX, B. A. XX, XXX XX A., 3. D.. Q. V., Z..
XX.XX.XXXX, B. A. XXX, XXX XX A., 4. D.. Š. I., Z.. XX.X.XXXX, B. A. XXX, XXX XX A., 5. F. X., Z..
XX.XX.XXXX, B. A. XX, XXX XX A., 6. Štátne lesy TANAP - u, IČO: 31 966 977, Tatranská Lomnica 66,
059 60 Vysoké Tatry, 7. Grécko - katolícka cirkev, Farský úrad Kamienka, IČO: 31 952 054, Kamienka
140,065 32 Kamienka, žalovaný v 7. rade právne zastúpený: Advokátska kancelária SLAMKA & Partners
s.r.o., IČO: 50120000, so sídlom Radlinského 1735/29, 026 01 Dolný Kubín, 8. Poľnohospodárske
družstvo so sídlom v Kamienke, IČO: 00 204 421, Kamienka 438, 065 32 Kamienka, 9. Slovenský
pozemkový fond, IČO: 17 335 345, Búdková 36, 817 15 Bratislava, 10. Poľovnícke združenie PAŠKOVÁ
Kamienka, IČO: 42 342 406, 065 32 Kamienka, žalovaní v 2., 3, 5., 8. a 10. rade právne zastúpení:
JUDr. Michal Dic, advokát, so sídlom 17. novembra 20, 064 01 Stará Ľubovňa, v konaní o neplatnosť
zmluvy, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 4C 257/2014-684 zo
dňa 13.10.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaní v 1. - 10.rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1. a 2.rade
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej ako súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
o určenie neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného revíru zo dňa 8.11.2013, ktorú uzavreli žalovaní v
1/, 6/ až 9/ rade ako vlastníci spoločného poľovného revíru a žalovaní v 2/ až 5/ rade ako zástupcovia
vlastníkov spoločného poľovného revíru, so žalovaným v 10/ rade ako budúcim užívateľom spoločného
poľovného revíru.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie takto:
3. „Vzhľadom na niekoľkonásobne opakovanú vznesenú námietku vecnej aktívnej a vecne pasívnej
legitimácie, a v záujme hospodárnosti konania, súd pristúpil najsamprv k vyriešeniu tejto nastolenej
otázky a vyvodil záver, že pre meritórne rozhodnutie, výsledkom ktorého je zamietnutie žaloby, postačuje
nasledovné:

4. Vo všeobecnosti sa rozlišuje spoločenstvo účastníkov dobrovoľné či spoločenstvo nútené, alebo
spoločenstvo samostatné či spoločenstvo nerozlučné; účastníctvo pre konkrétnu vec potom vyplýva z
povahy predmetu konania, ktorý spravidla vymedzuje hmotné (vecné), ale aj procesné právo a ktorému



sa účastníci konania musia podriadiť, ak chcú mať vo veci kladné meritórne rozhodnutie. V spore o
neplatnosť právneho úkonu - v tomto prípade zmluvy, musia byť účastníkmi - stranami súdneho konania
(§ 60 CSP) veštci účastníci právneho úkonu - v tomto prípade zmluvy, ktorého neplatnosť sa napáda,
pretože sú nositeľmi práv a povinnosti vyplývajúcich z hmotného práva a teda majú vecnú (v tomto
prípade) pasívnu legitimáciu. O nerozlučné spoločenstvo ( § 77 CSP) v konaní ide vtedy, keď účinok
rozsudku by sa vťahoval na všetkých spoločníkov, teda tam, kde podľa hmotného práva je právo alebo
povinnosť nedeliteľnej povahy - znamená to, že je potrebné vydať ohľadne všetkých spoločníkov jediný
rozsudok, pretože účinok rozsudku sa vzťahuje na všetkých spoločníkov buď podľa povahy veci, alebo
podľa zákona.

5. V danom prípade existuje/upravuje danú problematiku lex specialis, ktorým je zákon o poľovníctve
z.č. 274/2009Z.z., a ktorý má prednosť pred lex generalis, teda pred Obč. zák.. Keďže v danej veci, ako
už bolo uvedené existuje lex specialis, je potrebné postupovať podľa neho, a iba v prípade absencie
podstatných ustanovení v lex specialis, musí sa aplikovať lex generalis, čo však v danom prípade nie
je potrebné, pretože z § 14 zákona o poľovníctve, ktorý upravuje obsah a podmienky zmluvy, konkrétne
z ods. 1 možno dospieť k záveru, kto je účastníkom zmluvy o užívaní poľovného revíru - teda kto
je účastníkom napádaného právneho úkonu. Z neho (§14 ods. 1) vyplýva, že účastníkom zmluvy na
jednej strane je budúci užívateľ poľovného revíru, v danom prípade žalovaný v 10. rade a na strane
druhej sú to všetci vlastníci spoločného poľovného revíru, keďže v zmysle cit. zák. ust. „Zmluvu uzatvára
budúci užívateľ poľovného revíru s vlastníkom poľovného revíru alebo vlastníkmi spoločného poľovného
revíru“. Poľovný revír „Vysoká“ je spoločným poľovným revírom. Vlastníci spoločného poľovného revíru,
aj napriek tomu, že sú bezpochyby účastníkmi zmluvy, nemusia byť v nej jednotlivo identifikovaní,
čo vyplýva z § 14 ods. 3 písm. a/ cit. zák. ust., v zmysle ktorého „Zmluva musí obsahovať najmä:
identifikačné údaje užívateľa poľovného revíru a identifikačné údaje splnomocnencov podľa § 5 ods. 7
poverených podpisom zmluvy“. Ide o predvídateľné, logické a pragmatické riešenie zákonodarcu, keďže
by bolo prakticky nemožným, aby takúto zmluvu podpísali všetci vlastníci spoločného poľovného revíru,
ktorých počet v prevažnej miere sa počíta na stovky.

6. Nič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že v danom prípade ide tu o akúsi dvojfázovosť, kde
existujú dve plnomocenstva (i) jedno podľa Obč. zák. na zastupovanie na zhromaždení vlastníkov
poľovných pozemkov, teda vlastník poľovného pozemku niekoho splnomocní na svoje zastupovanie na
zhromaždení, a (ii) podľa § 5 ods. 7 zákona o poľovníctve, kde samotné zhromaždenie splnomocní
niekoho na zastupovanie vlastníkov poľovných pozemkov, o.i. aj na podpis samotnej zmluvy o užívaní
poľovného revíru, čo korešponduje/je plne súladne s doteraz vyššie popísaným.

7. Netreba tu zabudnúť ani na § 2 písm. s/ zákona o poľovníctve - spoločný poľovný revír je vec spoločná,
kde potom sú oprávnení a povinní všetci vlastníci poľovných pozemkov, ktoré tvoria spoločný poľovný
revír, a to spoločne a nerozdielne - § 2 písm. u/ zákona o poľovníctve.

8. Nesprávne určený okruh účastníkov konania v sporovom konaní nemôže súd odstrániť z úradnej moci
a nemôže o tomto nedostatku žalobcu ani poučiť, ak je ten navyše zastúpený advokátom (§ 160 ods.
3 CSP), nakoľko sa jedná o hmotnoprávnu skutočnosť a poučenie by bolo v tomto smere v rozpore
jednak s § 160 ods. 3 CSP ako aj zo zásadou rovnosti strán konania podľa čl. 6 CSP. Ak teda má mať
rozsudok súdu (ktorým by súd aj žalobe vyhovel) účinky voči všetkým účastníkom zmluvy, musia byť
účastníkmi súdneho konania o neplatnosť tejto zmluvy všetci jej účastníci, lebo len všetci sú nositeľmi
vecnej legitimácie; nie je prípustné, aby na návrh a po súdnom konaní iba s niektorými účastníkmi zmluvy,
boli rozhodnutím (ktoré svojou nezavinenou neúčasťou v súdnom konaní nemohli ovplyvniť) viazaní aj iní
účastníci zmluvy, pričom súd bez návrhu (z vlastnej iniciatívy) nie je oprávnený určovať okruh účastníkov
sporu či už na strane žalobcu alebo žalovaného. Určenie neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného revíru
sa týka tak všetkých majiteľov poľovných pozemkov tvoriacich tento spoločného poľovný revír.

9. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie, jednoducho povedané, žalobu môže podať každý, kto sa
cíti byť na svojich právach dotknutý, a žalobcovia jednoznačne deklarovali v čom sa cítia dotknutí na
svojich právach - sú vlastníkmi/spoluvlastníkmi poľovných pozemkov, a ako poľovníci nemôžu na nich
poľovať. Žalobu o určenie neplatnosti zmluvy je potrebné považovať za určovaciu žalobu podľa § 137
písm. c/ CSP, pričom jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby o určenie je aj skutočnosť,
že účastníci majú vecnú legitimáciu. Vo všeobecnosti platí, že vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či
tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je účastníkom právneho vzťahu



alebo práva, o ktoré v konaní ide, vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva.
Rozhodujúce je teda to, kto je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní
ide. Určovaciu žalobu môže podať ten, kto má naliehavý právny záujem na požadovanom určení proti
žalovanému. Naliehavý právny záujem je daný tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo
žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. To znamená, že u
žalobcu musí ísť buď o právny vzťah či právo existujúce alebo o takú jeho procesnú či hmotnoprávnu
situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje
neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Účastníkom napádanej zmluvy, ako spolu/
vlastník poľovných pozemkov bol však iba žalobca v 1. rade - čl. 625. Žalobca v 2. rade, keďže jeho
poľovné pozemky sú „spoločnou nehnuteľnosťou“, účastníkom napádanej zmluvy sám nebol - § 8, §
9 ods. 13 z.č. 97/2013Z.z., a ako taký sám ani potom nemôže v tomto konaní vystupovať ako žalobca
- § 16 ods. 2 cit. zákona - čl. 621. Teda minimálne u neho potom absentuje aktívna vecná legitimácia.
Žalovanou stranou namietaná procesná plná moc udelená Dr. Garajovi na zastupovanie žalobcov v
tomto konaní zodpovedná § 89 CSP.“

10. Naviac sa súd prvej inštancie vyjadril aj k namietaným dôvodom neplatnosti, pričom ani tieto dôvody
nemal súd prvej inštancie za preukázané.
11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že priznal právo na náhradu trov konania
úspešným žalovaným proti neúspešným žalobcom v rozsahu 100 %.
12. Proti uvedenému rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalobcov, v ktorom uviedli, že trvajú
na názore, že okruh žalovaných bol vymedzený správne, pričom žalobcovia vychádzali z predpokladu,
že konanie splnomocnencov už na zhromaždení vlastníkov poľovných pozemkov bolo bez oprávnenia,
nakoľko písomné plnomocenstva v tej dobe neboli predložené k nahliadnutiu, a preto podľa názoru
žalobcov neexistovali. Pokiaľ vlastníci pozemkov nikdy konanie tzv. splnomocnencom, t.j. žalovaných v
2/ až 5/ rade neschválili, resp. aspoň nie v takom počte, aby boli oprávnení konať za toľko osôb, že by
mohli ďalej splnomocniť na podpis spornej zmluvy, mohli by byť žalovaní v 2/ až 5/ rade osobne zaviazaní
z takéhoto úkonu. Okruh sporových strán bol teda vymedzený správne, nakoľko žalovaní v 1/, 6/ 7/ a 9/
rade boli vlastníkmi pozemkov dotknutých spornou zmluvou. Pohľad súdu na otázku právnej legitimácie
je preto zjednodušený a aj vnútorne rozporný, pričom takýto výklad Zákona o poľovníctve reálne vylučuje
súdnu ochranu poľovníctva a podmienok jeho výkonu, nakoľko je len iluzórne sa domnievať, že je možné
vyniesť rozsudok a viesť konanie voči všetkým vlastníkom, čo je dôvodom na ústavno-súladný prieskum
tohto zákona. Taktiež nesúhlasili so záverom o absencii naliehavého právneho záujmu, a preto závery
súdu prvej inštancie sú flagmentným porušením práva žalobcov na súdnu ochranu. Tieto vyplývajú zo
skutočností, že súd prvej inštancie zamietol návrhy na vykonanie dokazovania po tom, čo si starostlivo
naplánoval tieto procesné úkony, nakoniec bolo vypočutých iba niekoľko osôb, pričom súd nebral do
úvahy, že množstvo svedkov so zjavne odlišným bydliskom, bez rodinného alebo iného vzťahu, sa
nedostavilo na nariadené pojednávanie s ospravedlneniami, ktoré boli rovnaké. Z týchto dôvodov súd
mal opätovne svedkov predvolať, alebo ich nechať predviesť. Taktiež súd prehliadol nedôveryhodnosť
výpovedí vypočutých svedkov z dôvodu priateľských či iných väzieb a sú tu odôvodnené pochybnosti
o verzii žalovaných o autenticite plnomocenstiev. Súd sa nevyrovnal so zisteniami, ktoré nasvedčovali
tomu, že plnomocenstvá mohli byť vyfabrikované ešte počas trvania súdneho konania a predložené až v
priebehu konania sporu. V danom prípade žalobcovia majú zodpovedať za trovy právneho zastúpenia a
svedočné za celkovo 6 pojednávaní, pričom pre rozhodnutie, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, by
postačovalo jediné pojednávanie, preto žalobcovia odmietajú svoju procesnú zodpovednosť za takéto
trovy. Z týchto dôvodov žiadali o zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
13. Žalovaný v 7/ rade uviedol k podanému odvolaniu, že toto považuje za nedôvodné najmä vo
vzťahu k otázke pasívnej legitimácie, nakoľko ak žalobcovia mali záujem, aby ich právam a právom
chráneným záujmom bola poskytnutá ochrana prostredníctvom súdu, mali uzavrieť okruh účastníkov na
strane žalovaných tak, že mali žalovať jednotlivých vlastníkov či podielových spoluvlastníkov poľovných
pozemkov a nie ich zástupcov. Z týchto dôvodov súd nemohol riadne konať a z tohto dôvodu nie je
dôvodné zaujať ani stanovisko k ostatným právnym otázkam.
14. Žalovaní v 2/, 3/, 5/, 8/ a 10/ rade k podanému odvolaniu uviedli, že sa nestotožňujú s dôvodmi
odvolania, hlavne s poukazom na konštatáciu súdu o nepresne určenom okruhu hlásenia legitimovaných
účastníkov konania. Námietky žalobcov sú právne irelevantné a ich tvrdenie o správnosti žalovať
zástupcov vlastníkov pôdy nemajú oporu. Z týchto dôvodov nepovažujú za potrebné sa vyjadriť k
ostatným odvolacím námietkam. Zároveň žiadali priznať náhradu trov odvolacieho konania.



15. Žalovaný v 4/ rade uviedol, že dôvody uvedené v odvolaní nemajú vplyv na skutkovú a právnu
stránku napadnutého rozsudku a sú právne irelevantné, pričom žalobcovia v odvolaní neuviedli žiadnu
skutočnosť, s ktorou by sa súd v napadnutom rozsudku nevyporiadal. Poukázal na to, že tvrdenia
žalobcov sú vytrhnuté z kontextu a snažia sa vyvolať dojem, že žalovaný v 4/ rade uvádza nepravdivé
a klamlivé skutočnosti, čo považuje za nezmyselné a osočujúce.
16. Žalobcovia v 1/ a 2/ rade sa k podaným vyjadreniam k odvolaniu nevyjadrili.
17. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcov nie je dôvodné.
18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
20. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd zhodnotil, že súd prvej
inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodnenie
spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho
rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil
záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno
uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen
právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne
závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté
rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
21. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
22. Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním v prejednávanom spore vyplýva, že dňa
8.11.2013 bola podpísaná zmluva o užívaní poľovného revíru, uzavretá v zmysle § 13 až 15 zákona č.
274/2009 Z.z. o poľovníctve v znení neskorších zmien a doplnkov, kde ako zmluvné strany boli uvedení
žalovaní v 1/ rade, 6/ rade, 7/ a 9/ rade a žalovaný v 10/ rade ako budúci užívateľ poľovného revíru.
Pod bodmi 2, 3, 4, 5 a 8 boli uvedení „vlastníci poľovných pozemkov“ zastúpení žalovanými v 2/ rade,
3/ rade, 4/, 5/ a 8/ rade. Na základe tejto zmluvy vlastníci spoločného poľovného revíru prenechali
do užívania tento revír žalovanému v 10/ rade, pričom v zmluve bola uvedená náhrada za užívanie
spoločného poľovného revíru, ako aj podmienky jeho užívania s právami a povinnosťami zmluvných
strán. Predmetná zmluva bola zaevidovaná Okresným úradom Stará Ľubovňa, pozemkovým a lesným
odborom, pod č. L 2013/038-2 dňa 22.10.2013. Súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku
k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v spore, pretože v spore nevystupovali
všetky subjekty, ktorých práv a povinností sa týkal predmet konania; žalobcovia v podanom odvolaní v
podstate vyčítali súdu prvej inštancie, že pokiaľ napadnutý rozsudok odôvodnil nesprávnym okruhom
strán na strane žalovaného mal učiniť hneď na prvom pojednávaní, aj keď s týmto názorom nesúhlasia,
čím by nedošlo k vzniku vysokých trov konania.
23. Pod pojmom vecná legitimácia je potrebné rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva; aktívne
vecne legitimovaná je strana, ktorá tvrdí a je schopná preukázať, že je nositeľom tvrdeného hmotného
práva a pasívne vecne legitimovaná je strana, o ktorej žalobca tvrdí, že je nositeľom tvrdenej
hmotnoprávnej povinnosti a v konaní to aj skutočne preukáže; skúmanie vecnej legitimácie strán
(aktívnej a pasívnej) je imanentnou súčasťou každého sporu a jeho výsledok sa prejaví v rozhodnutí



vo veci samej. Súdna prax je jednotná v názore, podľa ktorého stranami súdneho konania o neplatnosť
právneho úkonu musia byť všetci, ktorí právny úkon uzavreli (prípadne ich právni nástupcovia) a to
buď ako žalobcovia, alebo ako žalovaní; v prípade zmluvy ak niektorá zo zmluvných strán (prípadne
jej právny nástupca) nie je stranou v súdnom spore, súd musí žalobu zamietnuť pre nedostatok
vecnej legitimácie (porovnaj napríklad rozsudok bývalého Najvyššieho súdu Československej republiky
sp. zn. 3Cz/61/1987 zo dňa 29.02.1988, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/122/2002 zo dňa 01.05.2003 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 30/2004,
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/158/2010 zo dňa 17.02.2011 a sp.
zn. 5Cdo/211/2013 zo dňa 13.05.2014 ale aj uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/2806/2005 zo dňa 21.12.2005, sp. zn. 29Cdo/1879/2011 zo dňa 18.09.2012 alebo sp. zn.
29ICdo/79/2014 zo dňa 27.11.2014). V prípade sporu o určenie neplatnosti právneho úkonu je tak
vecná legitimácia strán (spolu s existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom
určení) predpokladom úspešnosti žaloby. V spore o určenie neplatnosti právneho úkonu však nejde len
o to, či konkrétny subjekt (žalobca alebo žalovaný) mohol mať podľa hmotného práva vplyv na vznik
sporného právneho úkonu, ale tiež o to, či a ako sa následné určenie neplatnosti tohto právneho úkonu
premietne do jeho právnych pomerov (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/366/2015 zo dňa 20.05.2015).
24. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že z hľadiska predmetu konania
(určenie neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného revíru) pasívna vecná legitimácia nesvedčí len stranám,
ktoré žalobcovia označili na strane žalovaných; podľa odvolacieho súdu stranami v prejednávanom
spore z hľadiska vecnej legitimácie nevyhnutne museli byť všetci vlastníci spoločného poľovného
revíru; uvedený záver vyplýva z príslušných ustanovení zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve v
znení neskorších predpisov upravujúcich rozhodovanie o prenechaní užívania poľovného revíru inej
osobe, v zmysle ktorých o využití práva poľovníctva v poľovnom revíri (ďalej len „užívanie poľovného
revíru“) rozhoduje vlastník samostatného poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného
revíru postupom podľa § 5 (t.j. na zhromaždení vlastníkov poľovných pozemkov) s tým, že vlastník
samostatného poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu užívať poľovný revír
sami alebo prostredníctvom nimi založenej poľovníckej organizácie alebo jeho užívanie môžu postúpiť
zmluvou o užívaní poľovného revíru( §11 ods.1 a 2 zákonač.274/2009 Z. z. o poľovníctve v znení
neskorších predpisov); v prípade rozhodnutia vlastníkov o postúpení užívania poľovného revíru inej
osobe sa postúpenie užívania realizuje písomnou zmluvou (§ 13 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o
poľovníctve v znení neskorších predpisov), ktorú uzatvára budúci užívateľ poľovného revíru s vlastníkom
poľovného revíru alebo vlastníkmi spoločného poľovného revíru (§ 14 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o
poľovníctve v znení neskorších predpisov); nakoľko zmluvu o postúpení užívania spoločného poľovného
revíru uzavierajú všetci vlastníci poľovných pozemkov, stranami sporu o určenie jej neplatnosti musia
byť všetci vlastníci poľovných pozemkov spolu s fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorej bolo
užívanie poľovného revíru postúpené (skutočnosť, že za vlastníkov podpisujú zmluvu splnomocnenci
zvolení na zhromaždení nie je z hľadiska vecnej legitimácie právne významná); v prípade určenia
neplatnosti zmluvy ide vo vzťahu k stranám sporu o nerozlučné spoločenstvo a teda ide o také spoločné
práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo
žalovaný (§ 77 ods. 1 C.s.p.); nutnosť účasti všetkých uvedených subjektov v spore v prípade určenia
neplatnosti zmluvy o postúpení užívania poľovného revíru tak vyplýva zo skutočnosti, že vzhľadom na
spoločné práva a povinnosti, ktoré sú predmetom konania, nie je možné pripustiť, aby stranou sporu
neboli všetci účastníci dotknutého právneho vzťahu, pretože nemožno pripustiť, aby sporné uznesenie,
resp. sporná zmluva, boli záväzné len pre jednu skupinu vlastníkov poľovných pozemkov a pre inú
skupinu nie (t.j. pre tých, ktorí boli stranami sporu, v ktorom by došlo k určeniu ich neplatnosti nakoľko
výrok rozsudku je v zmysle § 228 C.s.p. záväzný len pre strany, resp. ich právnych nástupcov); nutnosť
účasti všetkých vlastníkov poľovných pozemkov v spore tak nemusí vyplývať z výslovného ustanovenia
právneho predpisu (zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve v znení neskorších predpisov), pretože
vyplýva z charakteru spoločných práv a povinností, ktoré sú predmetom konania; pokiaľ žalobcovia na
strane žalovaných označili okrem vlastníkov pozemkov (žalovaní 1/, 6/ , 7/ a 9/), a ako žalovaných 2/
až 5/ a 9/ aj splnomocnených zástupcov vzhľadom na predmet konania neoznačili na strane žalovaných
všetky pasívne vecne legitimované subjekty, čím zabránili súdu prvej inštancie v možnosti posudzovať
dôvodnosť žaloby z hľadiska tvrdených dôvodov neplatnosti zmluvy (porovnaj rozsudok Krajského súdu
Banská Bystrica sp. zn. 17Co 425/2016 z 27.9.2017).
25. Nakoľko vecná legitimácia strán v spore vyplýva v prejednávanom spore z hmotného práva, súd
prvej inštancie nezaťažovala ani poučovacia povinnosť ohľadne správneho okruhu strán v spore a ani
povinnosť vykonať dokazovanie na zistenie všetkých do úvahy prichádzajúcich vecne legitimovaných



subjektov, ktoré mali byť vzhľadom na predmet konania stranami sporu; keďže výlučne súd rozhoduje,
ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, nemožno mu vyčítať nevykonanie dôkazu, ktorý nebol potrebný pre
rozhodnutie vo veci; preto neobstojí odvolacia námietka žalobcov, že súd prvej inštancie vykonal niektoré
výsluchy, pretože navrhnutý dôkaz nebol potrebný na rozhodnutie, nakoľko pre rozhodnutie súdu stačilo
zistenie, že stranou sporu nie je čo len jeden vlastník poľovných pozemkov (ako to argumentoval aj súd
prvej inštancie); zo spisu sa pritom javí, že vlastníkov poľovných pozemkov je nepomerne viac (časť
zoznamu vlastníkov na č.l. 131 spisu); na strane žalobcov nemožno pri určovaní okruhu sporových
strán na strane žalovaného hovoriť ani o informačnom deficite, ktorý by mal súd v záujme dosiahnutia
spravodlivosti pri rozhodovaní zohľadniť (k problematike informačného deficitu pozri napr. Svoboda, K.:
Nové instituty českého civilního procesu. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2012, s. 99-103), keď pod
informačným deficitom tu treba rozumieť také okolnosti, ktoré objektívne bránia strane podať riadnu
žalobu a dostatočne určite uviesť čoho sa domáha, keď ide napríklad o prípad, kedy strana nie je
schopná vlastnými silami získať dostatočné podklady pre formuláciu žaloby, ktorá situácia je splnená
vtedy, keď podkladmi potrebnými na formuláciu žaloby disponuje len žalovaný, resp. iný subjekt);
žalobkyni nič nebránilo zistiť okruh sporových strán z hľadiska vecnej legitimácie z verejne prístupných
registrov (najmä kataster nehnuteľností).
26. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcov správne zamietol z dôvodu nesprávne
stanoveného okruhu strán sporu na strane žalovaných. V prejednávanom spore odvolací súd v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne
podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
27. Žalobcovia podané odvolanie ťažiskovo odôvodnili tým, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a súčasne tým,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.
1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj jeho právne
posúdenie vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaných v konaní v prejednávanom spore však
považuje odvolací súd za správne . Ani odvolací dôvod žalobcov spočívajúci v nevykonaní navrhnutého
dôkazu (výsluchu svedkov) potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/
C.s.p.) nepovažuje odvolací súd za dôvodný, pretože skutkový stav zistený z vykonaného dokazovania
považoval za postačujúci na rozhodnutie vo veci. Podľa § 185 ods. 1 C.s.p. súd rozhodne ktorý z
navrhnutých dôkazov vykoná.
28. Otázke posúdenia naliehavého právneho záujmu vznesená v odvolaní je irelevantná, nakoľko súd
prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, preto sa touto námietkou
odvolací súd nezaoberal.
29. Týmto postupom súdu prvej inštancie nepochybne nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
pričom súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré sa rozhodol ďalšie navrhnuté
dôkazy žalobcami nevykonať (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Táto situácia nie je dôvodom pre aplikáciu ust. § 257
CSP, nakoľko v žiadnom prípade nemožno hovoriť o nehospodárnom postupe súdu. Súd prvej inštancie
je viazaný pri vykonávaní dokazovania v konaniach, ktorých nevystupuje slabšia strana návrhmi strán
sporu, pričom strany sporu, ktoré navrhli takýto dôkazný prostriedok, si musia byť vedomé, že v prípade
neúspechu budú povinné niesť náhradu trov konania, ako aj náhradu trov, ktoré vznikli v súvislosti s
vykonaním dôkazného prostriedku, ktorý navrhli. Táto situácia nie je dôvodom pre aplikáciu ust. § 257
CSP, preto odvolací súd považoval aj túto odvolaciu námietku za dôvodnú.
30. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil (§ 387 ods. 1 / C.s.p.).
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov
konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaní 1/ až 10/
boli v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešní, priznal im odvolací súd proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).