Základná škola, Nám. L. Novomeského 2, Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoPr/4/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116206176
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116206176.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členiek
senátu Mgr. Zuzany Čisovskej a JUDr. Evy Feťkovej v spore žalobkyne: M.. M. W., nar. X.XX.XXXX,
bytom v C., J. XX, zastúpenej: JUDr. Marcel Dolobáč, PhD., advokát, so sídlom v Košiciach, Žižkova
39 proti žalovanému: Základná škola Nám. L. Novomeského 2, Košice, so sídlom v Košiciach, Nám. L.
Novomeského 2, IČO: 35 540 648, zastúpeného: Advokátska kancelária PIHORŇA & PARTNERS s.r.o.,
so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 29, IČO: 50 453 785, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 17Cpr/1/2016-269 zo dňa 25.2.2019

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
rozhodol v tomto znení:

I. Skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 22. 12. 2015 j e n e p l a t n é. Pracovný
pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá.
II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania vo rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe zo dňa 10.3.2016, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia,
že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 22.12.2015 je neplatné a pracovný pomer medzi
žalovaným a žalobkyňou naďalej trvá. Žalobkyňa výpoveď z pracovného pomeru, ktorý medzi stranami
vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.8.1994, pokladala za neplatnú tak po stránke formálno-
právnej, ako aj materiálnej. Žalovaný pokladal svoj postup pri rozhodovaní o skončení pracovného
pomeru za zákonný, s tým, že k výpovedi pristúpil výlučne z dôvodu opakovaného porušenia pracovnej
disciplíny zo strany žalobkyne, ktorá nesplnila svoje pracovné povinnosti riadne a včas.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán, svedkov, oboznámením listinných dôkazov,
obsahom CD nosiča a mal za preukázané, žalobkyni vznikol pracovný pomer so žalovaným na
pracovné miesto učiteľky na základe pracovnej zmluvy. Dňa 22.12.2015 bola žalobkyni doručená
výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP, ktorú prevzala dňa 22.12.2015. Z odôvodnenia výpovede
vyplýva, že dňa 1.7.2015 jej bolo doručené písomné upozornenie na menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny s upozornením na možnosť skončenia pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) ZP v
prípade, ak v budúcnosti budú dôvody, pre ktoré zamestnávateľ s ňou môže okamžite skončiť pracovný
pomer alebo pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a tiež, že pre nesplnenie
úlohy uloženej nadriadeným bolo so žalobkyňou dňa 10.12.2015 prejednané opakované porušenie



pracovnej disciplíny s písomným upozornením a preto, na základe vyššie uvedeného, sa zamestnávateľ
rozhodol pracovný pomer so žalobkyňou ukončiť. S týmto postupom boli oboznámení zástupcovia
zamestnancov dňa 15.12.2015. Prílohu výpovede tvorí: Písomné upozornenie zo dňa 1.7.2015, písomné
upozornenie zo dňa 10.12.2015 a vyjadrenie zástupcov zamestnancov.

4. Z upozornenia zo dňa 1.7.2015 súd zistil, že žalobkyňa prevzala upozornenie na menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny, s možnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaný
v ňom špecifikoval, v čom spočíva podľa jeho názoru porušenie pracovnej disciplíny. Zároveň bola
žalobkyňa upozornená, že opätovné porušenie pracovnej disciplíny bude dôvodom na okamžité
skončenie pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 63 písm. e) ZP, bez uvedenia odseku.

5. Z upozornenia zo dňa 10.12.2015 súd zistil, že pri kontrole zamestnávateľa v dňoch 2., 3. a 4.12.2015
boli zistené nedostatky v IŠkVP, v časti prierezové témy a bolo žalobkyni poskytnuté riešenie na
odstránenie zistených nedostatkov. Dňa 7.12.2015 žalovaný pri kontrole zistil, že časť prierezových
tém nie je splnená podľa platného IŠVP zverejneného na web stránke Ministerstva školstva SR, čo
vzhľadom na platné ustanovenie organizačného poriadku, pracovného poriadku a v súlade so ZP
žalovaný považuje za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. V upozornení sa nenachádza
špecifikácia, v čom spočíva nesplnenie úlohy žalobkyňou a teda, v čom spočíva rozpor vypracovanej
úlohy s platným IŠVP.

6. Podaním zo dňa 22.2.2016 žalobkyňa žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní a
prideľovaní práce.

7. Súd prvej inštancie považoval za sporné tvrdenie o platnosti výpovede z pracovného pomeru
z hľadiska jej formálnych nedostatkov (zámena výpovedných dôvodov, upozornenie na okamžité
skončenie pracovného pomeru a nie na možnosť výpovede, určitosť výpovedných dôvodov) a
materiálnych nedostatkov (či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny skutkami uvedenými v prvom
ako aj druhom upozornení) a či došlo k prejednaniu výpovede zo strany zástupcov zamestnancov.
Za rozhodujúce teda súd pokladal posúdenie výpovede z hľadiska splnenia formálno-právnych
predpokladov výpovede, ako aj materiálnych predpokladov.

8. Vec po právnej stránke posúdil podľa ust. § 61 ods. 1 a 2, § 63 ods. 1 písm. d) bod 4., § 63 ods. 1 písm.
e), § 63 ods. 4 a 6, § 74, § 77 a § 79 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce, v znení účinnom k 22.12.2015.

9. Súd uviedol, že za porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca možno považovať zavinené
porušenie povinnosti, ktoré zamestnancovi vyplývajú z právnych, pracovnoprávnych predpisov, pokynov
zamestnávateľa, z kolektívnej zmluvy, pracovnej zmluvy, z pracovného poriadku. Poukázal na to, že
porušenie pracovnej disciplíny je nielen zavinené porušenie povinností pri výkone práce vyplývajúcich
z pracovnej zmluvy, ale aj pri výkone iných činností pre zamestnávateľa z vlastnej iniciatívy, a to
v rozpore s právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pokynmi zamestnávateľa. Všetky prípady
porušenia pracovnej disciplíny musia byť aspoň vo forme nedbanlivosti. Menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny nemusí mať charakter sústavnosti. Pred uplatnením tohto výpovedného dôvodu je
zamestnávateľ povinný v posledných šiestich mesiacoch písomne zamestnanca upozorniť na možnosť
výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny. Na to, aby zamestnávateľ uplatnil výpoveď z
dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, zamestnanec musí aspoň dvakrát porušiť
pracovnú disciplínu menej závažným spôsobom. Posúdenie či došlo k zavinenému porušeniu povinnosti
a stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny je na posúdení súdu. Judikatúra určuje, že pri určovaní
závažnosti porušenia pracovnej disciplíny súd prihliada na osobu zamestnanca, funkciu, ktorú zastáva,
na jeho doterajší postoj k plneniu úloh, na čas a situáciu kedy došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na
intenzitu porušenia pracovných povinností, mieru zavinenia, na dôsledky porušenia pre zamestnávateľa
a či došlo k spôsobeniu škody, a to vo vzťahu ku konkrétnym pomerom u zamestnávateľa.

10. Súd právne posúdil porušenia, tvrdené žalovanou, ako výpovedné dôvody podľa § 63 ods. 1 písm.
e) Zákonníka práce, spočívajúce v menej závažnom porušení pracovnej disciplíny (v nezaevidovaní
úrazu, nevykonaní vyúčtovania, nevypracovaní správy zo školy v prírode v termíne) a teda, spočívajúce
v nekonaní, resp. nevykonaní pracovných povinností. Vypracovanie prierezových tém v rozpore s ŠVP
podľa vykonaného dokazovania malo spočívať v tom, že žalobkyňa tri krát predložila vypracovanie,
ktoré však bolo neuspokojivé, v rozpore so ŠVP. Je zrejmé, že žalobkyňa sa zadanú úlohu pokúšala



splniť, avšak z pohľadu zamestnávateľa neuspokojivo. V tomto prípade nemusí byť jednoznačné, či by
malo ísť o porušenie pracovnej disciplíny alebo o neuspokojivé plnenie pracovných povinností. Aj tento
dôvod však súd posudzoval ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže vo všeobecnosti
obsahom pojmu pracovná disciplína sú pracovné povinnosti zamestnanca. Súd za menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny považoval aj nedôsledné plnenie príkazov nadriadených v súvislosti s
plnením pracovných úloh a povinností vyplývajúcich z pracovnej náplne.

11. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je podaná
dôvodne. Podľa názoru súdu výpoveď má formálne nedostatky, ktoré spôsobujú jej neplatnosť. Súd
vyhodnotil vymedzenie výpovedného dôvodu vo výpovedi a jej prílohách ako neurčitý právny úkon
a to aj s ohľadom na to, že v upozornení zo dňa 1.7.2015 zamestnávateľ nesprávne upozornil na
možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale najmä s ohľadom na upozornenie zo dňa
10.12.2015, v ktorom chýba akákoľvek zmienka o tom, v čom spočívalo nesplnenie vypracovaného
zadania žalobkyňou, v čom bolo nesprávne. Podľa názoru súdu tak chýba skutkové vymedzenie dôvodu
skončenia pracovného pomeru a teda, konkrétne opísanie, čím a ako došlo k porušeniu pracovnej
disciplíny. Opísanie resp. označenie zistených nedostatkov žalovaným v priebehu sporu (podanie zo
dňa 22.3.2018) súd pokladal za dotváranie výpovedného dôvodu, čo s poukazom na ust. § 61 ods. 2
Zákonníka práce vyhodnotil ako neprípustné.

12. Súd mal zároveň vykonaným dokazovaním za preukázané, že výpoveď trpí aj materiálnymi
nedostatkami, keďže k vytýkanému porušeniu pracovnej disciplíny pri vypracovaní prierezových tém
podľa jeho názoru nedošlo. K tomuto záveru súd dospel vzhľadom na závery odborného vyjadrenia
ŠPÚ, z ktorých vyplýva, že nie je zrejmé, z akých podkladov mala žalobkyňa vypracovať časť prierezové
témy (keďže na strane 20 a 45 v CD nosiči sú uvedené rôzne východiská pre vypracovanie). Žalovaný
výpoveďami svedkov a štatutárneho orgánu, ani predloženými listinnými dôkazmi neosvedčil, v čom
porušenie úlohy danej žalobkyni spočíva. Priama nadradená, ktorej pokynmi sa mala žalobkyňa okrem
pokynov, ktoré boli v PC na ploche riadiť, uviedla, že si už na konkrétne porušenie pre odstup času
nespomína, avšak s určitosťou vie uviesť, že tam boli predmety, ktoré sa už v 2. ročníku v rámci
IŠkVP nevyučovali. Vzhľadom k tomu, že pre vyhodnotenie uvedených skutočností sú potrebné odborné
vedomosti, ktorými súd nedisponuje, na návrh strán sporu súd požiadal o najskôr ŠSI, neskôr ŠPÚ. ŠPÚ
sa vyjadril aj k zisteným nedostatkom, ktoré žalobkyni vytýkal žalovaný v podaní zo dňa 22.3.2018 a
uviedol, že popis prierezových tém je totožný v oboch verziách, je súčasťou inovovaného školského
vzdelávacieho programu (ďalej IŠkVP) finálnej verzie, preto predpokladá, že vedenie školy podklad
vyhodnotilo ako správny, aj napriek tomu, že nie je vypracovaný v súlade s IŠVP. Súd považoval za
podstatné aj vyjadrenie ŠPÚ, že viaceré predmety nie sú vypracované v súlade s IŠVP. V závere ŠPÚ
uviedol, že vo finálnej verzii IŠkVP sú prierezové témy v identickej podobe, v akej boli zaslané ŠPÚ a
tento dokument bol schválený vedením školy po prerokovaní v pedagogickej rade. Vzhľadom na závery
uvedené ŠPÚ súd zhodnotil, že k porušeniu pracovnej disciplíny pri vypracovaní časti prierezových tém
nedošlo.

13. Pokiaľ išlo o porušenie pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať v nezaevidovaní úrazu do knihy
úrazov, nedostatočnom vedení hospodárskej agendy školy v prírode, a oneskorenom vyhotovení správy
z priebehu školy v prírode, teda v konaní v rozpore s poverením žalobkyne ako vedúcej školy v
prírode, súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nebolo preukázané, že došlo
k porušeniu pracovnej disciplíny. Súd zohľadnil, že úraz bol evidovaný v zošite úrazov, zošit úrazov
bol odovzdaný zástupkyni pre primárne vzdelávanie. V tomto prípade ani z upozornenia na porušenie
pracovnej disciplíny nevyplýva, že žalobkyňa porušila ústny príkaz nadriadenej evidovať úraz aj v knihe
úrazov, či akým spôsobom porušila evidovanie hospodárskej agendy, čo nebolo vyúčtované, v akom
rozsahu. Z dôkazov predložených do spisu vyplynulo, že hospodárska agenda bola vedená primerane,
výška vyzbieraných peňazí súhlasí s vystavenými pokladničnými dokladmi. Ak boli súčasťou školy v
prírode aj výlety hradené z triedneho fondu, žalovaný tieto skutočnosti uviedol až dodatočne v priebehu
konania a teda, neprípustne dotváral výpovedný dôvod. Rovnako, žalovaný súdu nepreukázal konkrétne
postupy, kto u žalovaného eviduje úraz a v akej knihe, nepredložil prípadné organizačné dokumenty či
iné dôkazy, z ktorých by vyplývala táto povinnosť žalobkyne. Aj keď následne žalovaný uviedol, že tento
pokyn dala žalobkyni jej priama nadriadená, súdu prišlo nelogické, že priama nadriadená prevzala zošit
úrazov zo školy v prírode (čo popreté nebolo), pričom zároveň ústne uložila príkaz zaevidovať úraz bez
zošita. Súdu preto nebolo zrejmé, podľa čoho mala žalobkyňa evidovať úraz v knihe úrazov, keď zošit
mala nadriadená a dátum si pamätať nemusela.



14. Vzhľadom na odborné vyjadrenie Štátneho pedagogického ústavu, že mu neboli doručené podklady
k bodom týkajúcim sa posúdenia, či pokyny na vypracovanie boli jasné, zrozumiteľné a dostatočné
na vypracovanie úlohy, ako aj či mali M.. W. a M.. I. rovnakú úlohu ako žalobkyňa, ako aj vyjadrenie
ŠPÚ, že z podkladov, ktoré mu boli doručené, nie je jasné, ktorá verzia prierezových tém je finálna a
platná, preto ich podľa predložených podkladov interpretoval postupne, súd prvej inštancie poukázal
na skutočnosť, že žalovaného vyzval na ozrejmenie skutočností, z ktorých sa má odborné vyjadrenie
vypracovať. Na základe odpovede žalovaného súd na vypracovanie odborného vyjadrenia poskytol
podklady, tvoriace obsah spisu v takom rozsahu, ako ich poskytol a opísal samotný žalovaný či už
v písomných podaniach alebo na pojednávaní. Odpoveď ŠŠI, že vypracovanie odborného vyjadrenia
nespadá do jeho kompetencie a odporúča obrátiť sa na ŠPÚ, súd zaslal na vyjadrenie žalovanému a
doručil mu aj uznesenie, ktorým uložil vypracovať odborné vyjadrenie ŠPÚ.

15. K námietke žalovaného voči vyjadreniu ŠPÚ súd prvej inštancie uviedol, že ŠPÚ nemal z čoho
vychádzať z dôvodov na strane žalovaného. Súd poskytol ŠPÚ všetky materiály, ktoré poskytol súdu
žalovaný. Žalovaný pokyny z plochy počítača nevedel predložiť a ani neuviedol resp. nekonkretizoval,
o aké pokyny išlo a ak okrem pokynov v počítači dal žalobkyni aj ďalšie pokyny k vypracovaniu úlohy, v
čom tieto spočívali, v akých elaborátoch je zaznačené nevykonanie úlohy podľa pokynov. Žalovaný teda
bližšie neuviedol, aký charakter mali pokyny na ploche v počítači, v čom boli špecifické oproti pokynom
na vypracovanie prierezových tém v minulom roku atď. Nakoniec súd poukázal na skutočnosť, že už
22.2.2016 žalobkyňa žalovanému doručila oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní
práce z dôvodu, že výpoveď považuje za neplatnú. Žalovaný tak pre prípad súdneho sporu si mohol a
mal nechať podklady, ktoré boli uložené v počítači.

16. K návrhu žalovanej na doplnenie dokazovania vypracovaním odborného vyjadrenia Štátnou školskou
inšpekciou, ktorá by porovnala štátny vzdelávací program so školským vzdelávacím programom, čo patrí
do jej kompetencie, súd uviedol, že návrh zamietol jednak z dôvodu hospodárnosti, keďže podľa súdu
výpoveď má formálne nedostatky, preto nie je potrebné ďalšie dokazovanie. Vypracovanie odborného
vyjadrenia najskôr súd uložil ŠŠI, ktorá odborné vyjadrenie nespracovala, keďže uviedla, že to nepatrí
do jej kompetencie a odkázal na ŠPÚ. Aj ŠPÚ uviedol, že kontrola školských vzdelávacích programov
je v kompetencii ŠŠI, o ktorej vyjadrenie požiadali, no nebolo im doručené. ŠŠI uviedla, že metodické
usmernenie podáva školám ŠPÚ, ktorý jej ich tvorcom, ŠŠI ako orgán kontroly hodnotí, či ŠkVP je v
súlade s ŠVP. Pre súd nie je pri posúdení porušenia pracovnej disciplíny podstatná otázka, či ŠkVP - časť
prierezových tém bola vypracovaná v súlade so ŠVP, ale či žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu, t.j.
úlohu podľa pokynov žalovaného na vypracovanie. V prejednávanom prípade nie je zrejmé, aké pokyny
mala žalobkyňa na vypracovanie (20 a 40 z CD nosiča sú uvedené rôzne východiská). Pokyny iné, ako
uložené na ploche počítača, žalovaný netvrdil a tieto pokyny už nemal k dispozícii.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP,
vychádzajúc zo zásady úspechu a úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Zároveň vyslovil, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

18. Proti rozsudku (všetkým jeho výrokom) podal včas odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil tým,
že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že výpoveď trpí formálnymi, ako aj materiálnymi
vadami. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že k porušeniu pracovnej disciplíny došlo. Pokiaľ
výpoveď uvádza ako výpovedné dôvody len odkaz na jednotlivé upozornenia na porušenie pracovnej
disciplíny, žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru NS SR (uznesenie sp.zn. 5 Cdo 95/2009, rozsudok
sp.zn. 5 Cdo 205/2007), v zmysle ktorej nie je potrebné dopodrobna rozvádzať skutkový stav, ale
postačuje odkaz na predchádzajúce písomné upozornenia, dané zamestnancovi tak, aby bolo zrejmé,
aké sú skutočné dôvody, ktoré viedli k ukončeniu pracovného pomeru. V danom prípade boli konkrétne
dôvody riadne vymedzené v upozorneniach na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré boli so žalobkyňou
riadne prejednané, preto vymedzenie výpovedného dôvodu odkazom na upozornenia nemožno
pokladať za formálny nedostatok výpovede. Žalovaný mal zároveň za to, že v oboch upozorneniach
bol riadne opísaný skutkový stav, na základe ktorého došlo k porušeniu pracovnej disciplíny. Čo sa
týka upozornenia zo dňa 20.12.2015, k porušeniu pracovnej disciplíny došlo nesplnením úlohy, zadanej
zamestnávateľom (vypracovanie prierezových tém IŠKVP pre 2. ročník) a to riadne a včas. Skutkový
opis pritom obsahuje aj odkazy na materiály, v súlade s ktorými mala byť úloha splnená. Žalobkyňa



bola pritom prostredníctvom prezentácie poučená, ako má úlohu splniť. V tejto súvislosti žalovaný
namietal, že súd zamietol jeho návrh na vykonanie dokazovania odborným vyjadrením Štátnej školskej
inšpekcie, ktorá by porovnala štátny vzdelávací program so školským vzdelávacím programom, pričom
poukázal tiež na to, že v konaní namietal nesprávnosť vyjadrenia ŠPÚ, ktorý pravdepodobne omylom
vychádzal z nesprávnych podkladov, pretože konečné schválené témy boli rozdielne. Vo vzťahu k záveru
súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané porušenie pracovnej disciplíny tak, ako bolo vymedzené v
upozornení zo dňa 1.7.2015, žalovaný namietal, že súd sa nevyjadril k tomu, že žalobkyňa vyhotovila
správu z priebehu školy v prírode oneskorene, ako aj, že v správe absentovali informácie o úraze
žiakov na školskom výlete v škole v prírode. V otázke evidovania súd nevzal do úvahy obvyklé konanie
zamestnancov školy v daných prípadoch, podľa ktorých žalobkyňa nepostupovala a to ani napriek
následnému priamemu pokynu nadriadenej. To, že nadriadená prevzala zošit s evidenciou úrazov
ešte neznamená, že žalobkyňa nemala vykonať pokyn nadriadeného. Otázka vedenia hospodárskej
agendy je presne definovaná v Poverení výkonu funkcie pedagogického vedúceho v škole v prírode
v bode 6, ktoré bolo žalobkyni známe. Napriek tomu žalobkyňa neuviedla všetky výdavky zo školy,
ktoré okrem vyzbieraných peňazí zahŕňajú aj tie, ktoré sú hradené z triedneho fondu. Čo sa týka
písomného upozornenia zamestnanca na možnosť výpovede, skutočnosť, že žalovaný upozornil na
možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a nie na možnosť výpovede, nemôže viesť k
záveru o neplatnosti výpovede. Nejde totiž o právny úkon, ale len o skutočnosť (faktický úkon), ktorá
je hmotnoprávnym predpokladom na právny úkon výpovede. Okamžité skončenie pracovného pomeru
je pritom závažnejší spôsob konania ako výpoveď a podstatné je, že žalobkyňa bola upozornená na
možnosť skončenia pracovného pomeru v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny a teda, vedela o
následkoch, ktoré môžu nastať v prípade ďalšieho porušenia pracovnej disciplíny. Vzhľadom na vyššie
uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie alebo aby vo veci sám rozhodol.

19. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Vo vzťahu k otázke, či vo výpovedi postačuje uviesť odkaz na
predchádzajúce písomné upozornenia zamestnávateľa na porušenie pracovnej disciplíny, k poukazu
žalovaného na judikatúru Najvyššieho súdu SR namietala, že táto sa vzťahuje na odlišné skutkové
ako aj právne okolnosti. Predmetom konania vo veci sp.zn. 5Cdo 205/2007 nebolo určenie neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru, ale určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
(obdobne aj v konaní pod sp.zn. 5Cdo 95/2009), pričom podmienka predchádzajúceho písomného
upozornenia na rozdiel od výpovede z pracovného pomeru nepatrí medzi hmotnoprávne podmienky
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podstatným rozdielom je tiež okolnosť, že išlo o skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnanca, nie zo strany zamestnávateľa. Z hľadiska ochrannej funkcie
pracovného práva je prirodzené, že na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca sa budú
klásť menšie formálno-právne nároky. Žalobkyňa zotrvala na názore, že v prípade výpovede uvedenie
odkazu na predchádzajúce písomné upozornenia nepostačuje pre splnenie podmienky skutkového
vymedzenia dôvodu výpovede. Dôvod výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) nespočíva vo vydaní
písomného upozornenia, ale v menej závažnom porušení pracovnej disciplíny, preto je zamestnávateľ
povinný uviesť konkrétne skutkové okolnosti, v ktorých takéto porušenie vidí. Mala za to, že namieste
je dôsledný doslovný výklad požiadavky uvedenej v ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce a teda, že dôvod
výpovede musí byť vymedzený priamo v texte listiny obsahujúcej právny úkon výpovede. Ak by aj
platilo, že vo výpovedi postačuje uviesť odkaz na predchádzajúce písomné upozornenie, je potom
nevyhnutné, aby aspoň toto upozornenie obsahovalo zákonným spôsobom vymedzený výpovedný
dôvod a aby bolo vo výpovedi uvedené, že dôvodom pre výpoveď sú práve skutkové okolnosti
uvedené v písomnom upozornení, V danej veci však písomné upozornenia zo dňa 1.7.2015 ani zo dňa
10.12.2015 zákonným spôsobom výpovedný dôvod nevymedzujú, tak ako na to poukázal súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. Najmä v upozornení zo dňa 10.12.2015 chýba akákoľvek
zmienka o tom, v čom spočívalo nesplnenie vypracovaného zadania žalobkyňou, resp. táto zmienka
sa obmedzuje na to, že témy neboli spracované podľa platného IŠVP zverejneného na webovom
sídle Ministerstva školstva. Súd prvej inštancie konštatoval aj materiálne vady výpovede vo vzťahu k
jednotlivým porušeniam deklarovaným v prvom upozornení, hoci to nebolo potrebné, pretože výpoveď je
neplatná už pre formálne nedostatky. Ani procesnou verifikáciou výpovedného dôvodu sa žalovanému
nepodarilo preukázať, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu. V procese dokazovania sa vyjadril aj
Štátny pedagogický ústav (ŠPÚ), ktorý uviedol, že popis prierezových tém je totožný v oboch verziách a
je súčasťou inovovaného školského vzdelávacieho programu finálnej verzie, preto možno predpokladať,
že vedenie školy (t.j. žalovaný) podklad vyhodnotilo ako správny, aj napriek tomu, že nie je vypracovaný
v súlade s IŠVP. K návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania vyjadrením Štátnej školskej inšpekcie



(ŠŠI) žalobkyňa uviedla, že z hľadiska právneho posúdenia veci nie je podstatné, či je školský vzdelávací
program v súlade so štátnym, ale či žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu, t.j. úlohu podľa pokynov
žalovanej na jej vypracovanie; na viac, vykonanie tohto dôkazu je nehospodárne aj z dôvodu, že výpoveď
je neplatná pre formálne vady. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, týkajúcu sa faktickej nesprávnosti
vyjadrenia ŠPÚ, žalobkyňa poukázala na to, že súd prvej inštancie sa s touto námietkou náležite
vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Pre zistenie, či žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu,
bolo potrebné zistiť, na základe akých podkladov mala žalobkyňa úlohu vypracovať, aké konkrétne
pokyny dostala a teda porušila, Žalovaný pritom namieta správnosť podkladov, ktoré súdu predložil on
sám a je neprijateľné, aby tento postup bol na ujmu slabšej, chránenej strany (zamestnanca). K námietke
žalovaného, že súd nebral do úvahy obvyklé konanie zamestnancov školy, žalobkyňa uviedla, že
obvyklé konanie zamestnancov nepredstavuje pracovný pokyn, ktorý by bol pre zamestnanca záväzný.
Pokiaľ ide o zaevidovanie úrazu po návrate zo školy v prírode, žalobkyňa nemohla úraz zaevidovať do
ďalšej osobitnej evidencie po tom, čo podkladovú evidenciu (zošit), vyhotovenú v rámci školy v prírode
od nej prevzala nadriadená. Žalobkyňa teda nemala k dispozícii podklad na splnenie tejto úlohy, čo
zamestnávateľ nemôže vyhodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny. K otázke právnych následkov
upozornenia na možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňa uviedla, že odvolávanie
sa žalovaného na celkom odlišný inštitút pracovného práv (okamžité skončenie pracovného pomeru
namiesto výpovede) a to nielen v texte upozornenia, ale aj v jeho samotnom označení, nemôže byť
považované za chybu v písaní. Žalovaná svojim postupom nenaplnila účel upozorňovacej povinnosti,
pretože bola o možných následkoch nepravdivo zavádzaná. Mala za to, že písomné upozornenie
na možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru je možné považovať za bezprávnu vyhrážku
zamestnávateľa, pretože v prípade opakovaného menej závažného porušenia pracovnej disciplíny
zamestnávateľ nie je oprávnený pracovný pomer skončiť okamžite, ale len výpoveďou v zmysle
ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Žalovaná teda vydala také upozornenie, ktoré nie je
právom aprobované. K poukazu žalovanej na rozhodovaciu prax, podľa ktorej pri určovaní závažnosti
porušenia pracovnej disciplíny prihliadal na osobu zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu úloh,
či došlo k spôsobeniu škody atď. žalobkyňa uviedla, že uvedené okolnosti nepredstavujú porušenie
pracovnej disciplíny; ide o pomocné kritériá, ktoré súdu slúžia pre skúmanie, či zamestnávateľom použitý
výpovedný dôvod bol v skutočnosti po materiálnej stránke naplnený. Ak v danom prípade výpovedný
dôvod, tak ako ho žalovaný vymedzil (resp. nevymedzil) neexistuje, tieto okolnosti nie sú spôsobilé, aby
ho založili. Ide o okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadať pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej
disciplíny, ale len za predpokladu, že k jej porušeniu došlo. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa
navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

20. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na stanovisku, že rozhodnutie NS SR sp.zn.
5Cdo 95/2009 je aplikovateľné aj na predmet tohto sporu. V danej súvislosti poukázal aj na rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25CoPr 1/2017 zo dňa 7.6.2017, ktorý predmetné rozhodnutie NS SR
aplikoval na obdobnú vec, pričom upriamil pozornosť najmä na ust. § 15 Zákonníka práce, vzťahujúce
sa k otázke výkladu prejavu vôle, s tým, že pre neurčitosť prejavu vôle je výpoveď neplatná len vtedy,
ak by sa ani výkladom prejavu vôle nedalo zistiť, prečo došlo k ukončeniu pracovného pomeru. Ak je
zreteľné, z akých dôvodov dochádza k skončeniu pracovného pomeru, stačí uviesť dôvod tak, aby bolo
zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré viedli k skončeniu pracovného pomeru a nevznikli pochybnosti,
čo chcel účastník prejaviť. Skutkový stav teda nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, ale
postačí napríklad odkaz na predchádzajúce písomné upozornenie dané zamestnancovi. Pokiaľ ide o
dôkaz vyhotovenia vyjadrenia ŠŠI, žalovaný tvrdil, že podklady pre ŠPÚ nesprávne poskytol súd, čo
žalovaný namietal na prvom pojednávaní. Namietal tiež, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou,
že žalobkyňa vyhotovila správu z priebehu školy v prírode oneskorene, čo samo o sebe predstavuje
porušenie pracovnej disciplíny, pričom v správe chýbali aj informácie o úraze žiakov.

21. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného žalobkyňa poukázala a zotrvala na predchádzajúcej
argumentácii.

22. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas
a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.



23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31.10.2019 o 9,00 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 230/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 8.10.2019 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 1 a 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.

24. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku je v podstatných bodoch vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám
uvedeným v CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch
na ne odkazuje. Odvolacie námietky žalovaného nepovažoval odvolací súd za dôvodné, odvolací
súd nepresvedčili o svojej opodstatnenosti. Súd prvého stupňa jasným a zrozumiteľným spôsobom
vyhodnotil vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie a odvolací súd
sa s nimi stotožnil, keďže v nich nezistil pochybenie. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v
celom rozsahu poukazuje. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie
skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,
193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné
dôvody, ktoré by preňho privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaní uvádzal už aj v
konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal a tieto nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho
posúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie vo veci.

25. Podľa ods. 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

26. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva:

27. Výpoveď pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru.
Pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z
pracovného pomeru musí byť písomná a doručená; zamestnávateľ vo výpovedi môže uplatniť iba dôvod
uvedený v Zákonníku práce.

28. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie určil výpoveď z pracovného
pomeru za neplatnú jednak z dôvodu nedostatku hmotnoprávnych resp. formálnych podmienok
(náležitostí) výpovede a jednak aj z dôvodu, že nebolo preukázané, že došlo k porušeniu pracovnej
disciplíny. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre vyslovenie záveru o neplatnosti výpovede postačuje, ak nie
sú splnené hmotnoprávne resp. formálne podmienky výpovede.

29. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov
ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

30. Podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d) bod. 4. Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak neuspokojivo plní pracovné úlohy a zamestnávateľ ho v posledných
šiestich mesiacoch písomne vyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase
neodstránil.



31. Podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď
iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť
pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v
súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

32. Jednotlivé výpovedné dôvody sú taxatívne vymedzené v ust. § 63 ods. 1 Zákonníka práce. V
posudzovanom prípade žalovaný použil výpovedný dôvod podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) druhá
alternatíva Zákonníka práce, t.j. výpoveď žalobkyni dal pre menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny. Je však potrebné mať na zreteli, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou ustanovenia právneho
predpisu), ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. To, ako dôvod výpovede právne kvalifikoval
zamestnávateľ, teda nie je samo osobe rozhodujúce; je vecou súdu, aby posúdil, ktorý v Zákonníku
práce uvedený výpovedný dôvod bol skutkovým opísaním dôvodu výpovede naplnený [porovnaj
napr. Zhodnocení rozhodování soudů o některých otázkách skončení pracovního poměru Cpj 42/76,
publikované v Sborníku stanovisek, zpráv o rozhodovaní soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů
ČSSR, ČSR a SSR 1970 - 1983, SEVT, Praha 1986 (v skratke „Zborník IV“), str. 190; ďalej aj rozsudky
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2Cdon 1053/96, 21Cdo 1524/98, 21Cdo 2383/2008].

33. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v priebehu sporu vyvstala otázka, či porušenie pracovných
úloh či pracovných povinností, ktoré žalovaný kvalifikoval ako (opakované) menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny a ktoré bolo dôvodom pre danie výpovede, nie je potrebné právne kvalifikovať ako
naplnenie výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d) bod. 4. Zákonníka práce, t.j. že išlo
o neuspokojivé plnenie pracovných úloh. Súd prvej inštancie pri posudzovaní tejto otázky uviedol, že
v danom prípade nie je jednoznačné, či išlo o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo
o neuspokojivé plnenie pracovných úloh a napokon sa priklonil k záveru, že vytýkané nedostatky je
možné kvalifikovať ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Vyriešenie uvedenej otázky by
bolo skutočne významné pre posúdenie, či boli splnené aj ďalšie podmienky, ktoré zákon ustanovuje
pre platnosť výpovede z pracovného pomeru rozdielne pre každý z týchto výpovedných dôvodov.

34. Odvolací súd však uvádza, že v posudzovanej veci bolo jednoznačné vyriešenie tejto otázky (t.j.
či ide o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo o neuspokojivé plnenie pracovných úloh)
irelevantné, z dôvodu, že výpoveď je neplatná podľa ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce pre neurčitosť a
teda, pre nedostatočné skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu.

35. Kľúčovou spornou otázkou v danej veci bolo, či spôsob, ktorý žalovaný použil pri vymedzení
výpovedného dôvodu, keď len odkázal na písomné upozornenie zo dňa 10.12.2015, predstavuje
nepochybné skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu v zmysle ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce a
teda, vymedzenie takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom výpovedný dôvod (skutkovo) spočíva.
Žalobkyňa primárne zastávala názor, že výpovedný dôvod, pre ktorý zamestnávateľ dáva zamestnancovi
výpoveď, resp. jeho skutkové vymedzenie, musí byť vždy uvedené v zrušujúcom písomnom prejave
(priamo v texte výpovede).

36. Zákonodarca v § 61 ods. 2 druhej vete Zákonníka práce na platnosť výpovede vyžaduje, aby
zamestnávateľ výpovedný dôvod určitým spôsobom skutkovo konkretizoval, čo znamená, že uvedie
skutočnosti, v ktorých vidí naplnenie zákonného výpovedného dôvodu.

37. Zmyslom a účelom ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce je, aby zamestnanec bol voči výpovedi
z pracovného pomeru náležite chránený, hlavne aby sa mohol brániť, že uplatnený výpovedný dôvod
nie je daný. Je preto nevyhnutné, aby vo výpovedi bolo jednoznačne uvedené, z ktorého zákonného
dôvodu je dávaná. Keďže výpovedným dôvodom je určitá skutočnosť, vykazujúca znaky zákonného
výpovedného dôvodu, treba, aby dôvod v písomnej výpovedi bol skutkovo uvedený.

38. Dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy,
ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s
inými skutkami. Dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce je nutné uviesť nielen tak, aby
bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 Zákonníka práce bol uplatnený, ale súčasne
takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého



výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z
akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že výpovedný dôvod nebude možné
dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje. Dôvod výpovede musí byť
v písomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody,
ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby
nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného
pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K
splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej
dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie
zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má
skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru, je potrebné uviesť tak,
aby boli určité a zrozumiteľné; nedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z
pracovného pomeru (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2009 sp.
zn. 5MCdo 17/2008).

39. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností
(detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru
neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi
výpoveď. Tu je treba mať na pamäti, že výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu obsahu,
teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne zamestnávateľom prejavené; pomocou výkladu prejavu vôle
nemožno preto nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v rozhodnej dobe nemal, alebo
ktorú síce mal, ale ktorú vo výpovedi neprejavil. Pri výklade prejavu vôle pritom nie je významným
(podstatným) to, či je alebo nie je daná existencia skutočností, ktoré by inak prípadne mohli zakladať
dôvod pre výpoveď z pracovného pomeru (pomocou výkladu prejavu vôle, ako už bolo spomenuté,
nemožno prejav vôle nahradzovať či dopĺňať o to, čo prejavené nebolo), ale samotný obsah prejavenej
vôle žalovaného.

40. Zákon nestanovuje, akým spôsobom má byť dôvod vo výpovedi uvedený, takže spôsob jeho
uvedenia je otázkou výkladu, či už zo strany účastníkov pracovnoprávneho vzťahu alebo súdu
v prípadnom súdnom spore. Podľa povahy toho ktorého výpovedného dôvodu bude miera jeho
skutkového vymedzenia rôzna; niekedy sa bude kryť so skutkovou podstatou uvedenou v zákone
(napr. § 63 ods. 1 písm. a/, c/ Zákonníka práce), niekedy postačí jeho stručné skutkové ozrejmenie
(napr. pri výpovedi podľa § 63 ods. 1 písm. e/, prvá alternatíva Zákonníka práce, bude stačiť odkaz
na právoplatný trestný rozsudok), inokedy si vyžaduje bližšiu skutkovú konkretizáciu, aby nevznikali
pochybnosti, ktorý výpovedný dôvod sa vo výpovedi uplatňuje (napr. § 63 ods. 1 písm. d/, e/ - druhá
alternatíva Zákonníka práce). Zo zrušovacieho prejavu zamestnávateľa totiž musí byť so zreteľom na
všetky okolnosti prípadu dostatočne zrejmé, ktorý z výpovedných dôvodov zamestnávateľ vo výpovedi
uplatnil a z čoho vyvodzuje, že tu tento zákonný dôvod je a čo bude teda predmetom dokazovania
v prípadnom spore o neplatnosť výpovede. V tomto smere treba rozlišovať medzi skutočnosťami
uvedenými v písomnej výpovedi zamestnávateľom a ich preukázaním (dokázaním) v prípadnom súdnom
spore z hľadiska jej platnosti a účinnosti pre účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Ak je so zreteľom na
to, čo výpovedi predchádzalo, medzi účastníkmi skutkovo nepochybné, čo je dôvodom výpovede, stačí aj
citácia zákona. Preto ak dôvod vo výpovedi je uvedený nejakým spôsobom, môže súd vyhlásiť výpoveď
za neplatnú pre neuvedenie dôvodu len vtedy, ak na základe vykonaného dokazovania a za použitia
výkladu zistí, že uvedený výpovedný dôvod je medzi účastníkmi sporný. Inak výpoveď spĺňa náležitosti
ustanovené Zákonníkom práce. Hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede pre menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 1 písm. e/, druhá alternatíva, Zákonníka práce) je preto
splnená aj vtedy, ak zamestnávateľ vo výpovedi, okrem skutkového vymedzenia ostatného (posledného)
porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré pristúpil k výpovedi, iba odkázal na svoje písomné prejavy,
v ktorých zamestnanca upozornil na možnosť výpovede v súvislosti s predchádzajúcimi porušeniami
pracovnej disciplíny.

41. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že s ohľadom na okolnosti
posudzovaného prípadu je pri hodnotení dostatočného skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu
možné vychádzať z odkazu výpovede na jej prílohu (prílohy), konkrétne z odkazu na písomné
upozornenie zo dňa 10.12.2015.



42. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 56/2008.
Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí uvádza, že hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede
pre sústavné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny je splnená aj vtedy, ak zamestnávateľ
vo výpovedi, okrem skutkového vymedzenia ostatného porušenia pracovnej disciplíny, iba odkázal
na svoje písomné prejavy, v ktorých zamestnanca upozornil na možnosť výpovede v súvislosti s
predchádzajúcimi porušeniami pracovnej disciplíny. Najvyšší súd SR ako súd dovolací sa nestotožnil
so záverom odvolacieho súdu, že zákonnej požiadavke na riadne skutkové vymedzenie použitého
výpovedného dôvodu vo výpovedi nezodpovedal samotný odkaz na obsah iných listín (ktorými bola
žalobkyňa v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornená na možnosť výpovede) bez
toho, aby žalovaná obsah takých listín neurobila súčasťou výpovede. Najvyšší súd SR pre porovnanie
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2000 sp.zn. 5Cdo 155/99 a
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.1.1999 sp.zn. 5Cdo 86/98).

43. Odvolací súd však zdôrazňuje, že prijatie tohto názoru nezbavuje súd povinnosti skúmať, či skutkové
vymedzenie porušenia pracovnej disciplíny, uvedené v písomnom upozornení, na ktoré výpoveď
odkazuje, je dostatočne určité v zmysle ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Zároveň je potrebné dodať, že
v posudzovanom prípade je významným len obsah písomného upozornenia zo dňa 10.12.2015, pretože
podľa odkazu, uvedeného vo výpovedi, sa práve v ňom malo nachádzať skutkové vymedzenie ostatného
porušenia pracovnej disciplíny, t.j. toho porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré bola daná výpoveď.
Obsah písomného prejavu zo dňa 1.7.2015, v ktorom žalovaný žalobkyňu upozornil na možnosť
skončenia pracovného pomeru (na viac nesprávne, jeho okamžitým skončením a nie výpoveďou) v
súvislosti s predchádzajúcim porušením pracovnej disciplíny, je irelevantný, pretože nepredstavuje
skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu, pre ktorý sa zamestnávateľ rozhodol ukončiť pracovný
pomer, ale len ďalšiu hmotnoprávnu podmienku výpovede z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e)
druhá alternatíva Zákonníka práce.

44. Čo sa týka skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu, z obsahu písomného upozornenia na
porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 10.12.2015 je zrejmé, že úlohou žalobkyne bolo spracovať
prierezové témy v IŠkVP pre 2. ročník, s tým, že ich má elektronicky odovzdať do 30.11.2015. Ku
splneniu úlohy bola dňa 16.11.2015 vykonaná inštruktáž, pričom všetky podklady (konkrétne podklady v
upozornení nie sú uvedené) mala mať žalobkyňa uložené na pracovnej ploche počítača podľa pokynov
(konkrétne pokyny žalovanej v upozornení nie sú uvedené). Dňa 2.12.2015 boli kontrolou zistené
nedostatky v IŠKvP v časti prierezové témy (konkrétne nedostatky vypracovanej úlohy v upozornení
nie sú uvedené). Dňa 3.12.2015 a 4.12.2015 bolo zistené, že prierezové témy neboli spracované podľa
platného IŠVP zverejneného na web stránke Ministerstva školstva SR, čo bolo žalobkyni následne
oznámené spolu s návrhom na riešenie odstránenia nedostatkov (konkrétny návrh riešenia nedostatkov
nie je v upozornení uvedený). Na žiadosť žalobkyne jej žalovaný poskytol požadovaný materiál -
kompletný IŠKvP pre 2. ročník a náhradný termín splnenia úlohy (7.12.2015). Dňa 7.12.2015 žalovaný
pri kontrole zistil, že časť prierezových tém IŠKvP nebola splnená podľa platného IŠVP zverejneného
na web stránke Ministerstva školstva SR.

45. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne konštatoval,
že v upozornení žalovaného zo dňa 10.12.2015 sa nenachádza špecifikácia, v čom spočívalo nesplnenie
úlohy žalobkyňou a teda, v čom bolo nesprávne, v čom spočíval rozpor vypracovanej úlohy s
platným IŠVP. Absentuje teda akákoľvek zmienka o tom, v čom spočívali nedostatky v spracovaní
zadanej úlohy, resp. táto zmienka sa obmedzuje na to, že témy neboli spracované podľa platného
IŠVP zverejneného na webovom sídle Ministerstva školstva. Upozornenie teda nespĺňa náležitosti z
hľadiska určitosti vytýkaného nedostatku v pracovnej činnosti žalobkyne. Ako vyplynulo z vykonaného
dokazovania, samotná pracovná úloha bola zadaná len vo všeobecnej rovine. Zadanie pracovnej
úlohy musí byť konkrétne a jednoznačné. Žalovaný nevedel predložiť pokyny z plochy počítača, ktoré
mal poskytnúť k vypracovaniu úlohy, nekonkretizoval, o aké pokyny išlo, v čom spočívali, aký bol
návrh jeho riešenia na odstránenie nedostatkov. Bez tejto bližšej špecifikácie nie je možné zistiť, čo
bolo konkrétnym obsahom zadanej pracovnej úlohy, najmä však, aké konkrétne pokyny žalobkyňa
obdržala a predovšetkým, v čom konkrétne spočívali nedostatky vo vypracovanej úlohe. Žalovaný až
v priebehu konania opísal resp. označil zistené nedostatky, čo súd prvej inštancie správne vyhodnotil
ako neprípustné dotváranie výpovedného dôvodu. Zákonník práce neposkytuje možnosť dodatočne
meniť, dopĺňať alebo konkretizovať skutkové okolnosti dôvodu výpovede. Odvolací súd ďalej dodáva,
že zamestnanec by mal už pri samotnom zadaní pracovnej úlohy vedieť kritériá, ktoré zamestnávateľ



použije pri vyhodnotení plnenia pracovnej úlohy, na základe akých kritérií bude posudzovať to, či sa táto
pracovná úloha splnila alebo nie. Je potrebné dodať, že napriek nekonkrétnemu a nejednoznačnému
vymedzeniu pracovnej úlohy a neuvedeniu kritérií vyhodnotenia pracovnej úlohy žalobkyňa neodmietla
úlohu splniť a odovzdala zamestnávateľovi ňou spracovaný materiál.

46. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za takejto situácie, kedy výpovedný dôvod
nebol v upozornení zo dňa 10.12.2015 vymedzený skutkovo dostatočne konkrétne, súd nemohol
platnosť resp. danosť tohto výpovedného dôvodu posúdiť, čo znamená, že ak výpoveď neobsahuje
skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu v súlade s ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce, je neplatná,
a to bez ohľadu na to, či prezentovaný výpovedný dôvod v skutočnosti existoval. Pri nedostatku
určitosti výpovede spočívajúcej v tom, že zamestnávateľ dôvod výpovede vymedzí natoľko neúplne
(nekonkrétne), že len s pomocou výkladu takto nedostatočne prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia
(neuvedených) údajov jej obsah pre nejednoznačnosť objasniť nemožno, je nutné takúto výpoveď
pokladať za neplatnú.

47. Vzhľadom na vyššie uvedený záver odvolací súd uvádza, že hodnotenie ďalších otázok, vrátane
dokazovania, zameraného na posúdenie otázky, či skutočne došlo k porušeniu pracovnej disciplíny
konaním či nekonaním žalobkyne, vytýkaným v ostatnom upozornení žalovaného zo dňa 10.12.2015
alebo v predchádzajúcom upozornení zo dňa 1.7.2015, bolo nadbytočné. Ako už odvolací súd uviedol
vyššie, pre vyslovenie záveru o neplatnosti výpovede postačuje, ak nie sú splnené hmotnoprávne resp.
formálne podmienky výpovede. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nezaoberal ďalšími odvolacími
námietkami a argumentáciou žalovaného, ktoré sa týkali jeho návrhu na vykonanie dokazovania
odborným vyjadrením Štátnej školskej inšpekcie, ktorá by porovnala štátny vzdelávací program so
školským vzdelávacím programom, ani námietkou nesprávnosti vyjadrenia Štátneho pedagogického
ústavu, ďalej ani tvrdením, že preukázal porušenie pracovnej disciplíny, vymedzené v upozornení zo
dňa 1.7.2015, ako aj s otázkou, či upozornenie na možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
a nie na možnosť výpovede môže viesť k záveru o neplatnosti výpovede. Uvedené otázky totiž nemajú
vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

48. Odvolací súd uzatvára, že rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobe vyhovel, je vecne správny.
Odvolací súd preskúmal aj odvolaním napadnutý výrok o náhrade trov konania a konštatuje, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. V spore mala plný úspech žalobkyňa, preto jej podľa ust.
§ 255 ods. 1 CSP patrí v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá v spore
úspech nemala.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok v celom rozsahu potvrdil postupom podľa ust.
§ 387 ods. 1 CSP.

50. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. V prejednávanom spore v odvolacom konaní bola žalobkyňa
úspešná v plnom rozsahu, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovanému v rozsahu 100 %.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( § 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).