Základná škola s materskou školou, Bracovce 26


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9CoPr/3/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716200817
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7716200817.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudkýň
JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne: Q. I., K.. XX. XX. XXXX, O. O.
Č.. XX, zast. Mgr. Martinom Miklušom, právnikom Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na
Slovensku so sídlom Vajnorská 1, 815 70 Bratislava, adresa na doručovanie Námestie legionárov 5, 080
01 Prešov proti žalovanej: Základná škola s materskou školou Bracovce, so sídlom Bracovce 26, 072 05
Bracovce, IČO: 35 545 755 zastúpenej JUDr. Andrejom Adamom, bytom Bracovce č. 132, o zaplatenie
1.332 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 11Cpr/1/2016-80
z 20. 10. 2016

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobkyni 1.332 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % z dlžnej sumy od 01. 01. 2015 do
zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Náhradu trov konania stranám nepriznal.

2. Rozhodol tak o nároku žalobkyne na doplatenie odstupného z dôvodu skončenia pracovného
pomeru zo zdravotných dôvodov na strane žalobkyne dohodou, nakoľko žalovaná jej vyplatila iba časť
odstupného.

3. Po právnom posúdení veci podľa § 1 ods. 4, § 15 ZP, § 34, § 37 ods. 1, 2, 3 OZ, § 59 ods. 1, § 60
ods. 1, 2, 3, § 69 ods. 1 písm. a/, ods. 3, ods. 4 a § 70, § 76 ods. 2 písm. e/, ods. 6 a § 129 ods. 1
ZP, prihliadajúc na výsledky vykonaného dokazovania, mal za preukázané a nesporné, že žalobkyňa na
základe pracovnej zmluvy uzavretej s bývalým ONV, odborom školstva v Michalovciach z 18, 01. 1990
bola pracovne zaradená ako upratovačka Materskej škole v O., pracovný pomer vznikol 08. 01. 1990. V
ten istý deň žalobkyňa uzavrela pracovnú zmluvu týkajúcu sa vedľajšej činnosti na pracovné zaradenie
kuchárka na polovičný úväzok vo vedľajšej činnosti od 01. 8. 1990 bez časového obmedzenia. Na
základe Dohody o zmene dojednaných pracovných podmienok z 30. 04. 1992 uzavretej žalobkyňou so
Školskou správou Q. s účinnosťou od 01. 05. 1992 bola zaradená pracovne ako kuchárka na Základnú
školu v O.. 01. 07. 2002 uzavreli strany pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobkyni vznikol pracovný
pomer s pracovným zaradením na výkon práce: úprava jatočného mäsa, hydiny, rýb na kuchynské
spracovanie pre zabezpečenie výroby jedál s nástupom do práce od 01. 07. 2002 s miestom výkonu
prace Základná škola O.. Dňa 02. 11. 2014 strany uzavreli „Dohodu o okamžitom skončení pracovného
pomeru podľa § 69 Zákonníka práce“ (ďalej len „Dohoda“). Z jej obsahu vyplýva, že sa dohodli, že
pracovný pomer dohodnutý 08. 01. 1990 končí dňom 02. 11. 2014 okamžitým skončením s tým, že



pracovný pomer bol skončený z dôvodu: okamžité skončenie pracovného pomeru § 69 ods. 1 písm. a/
Zákonníka práce, dňom 02. 11. 2014. Konštatoval, že žalobkyni bol určený, keďže bola zaradená do
4. platovej triedy, funkčný plat mesačne s účinnosťou od 01. 01. 2013 nasledovne: tarifný plat 389 eur,
osobný príplatok 39 eur, spolu 428 eur s tým, že jej bolo zastavené vyplácanie doteraz stanoveného
funkčného platu dňom 30. 12. 2012. Napokon vychádzajúc z obsahu lekárskeho nálezu predloženého
žalobkyňou vyhotoveného Q.. W. F., všeobecným lekárom pre dospelých vyhotovenom 29. 10. 2014,
z obsahu ktorého vyplýva, že žalobkyňa nie je schopná vykonávať doterajšiu prácu s poznámkou, že
potvrdenie bolo vydané na žiadosť zamestnávateľa a môže slúžiť ako doklad zamestnávateľa, nárok
žalobkyne posúdil ako nárok na vyplatenie odstupného. Preto posudzoval, akým spôsobom došlo ku
skončeniu pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej, ktorý bol ukončený právnym úkonom - Dohodou
o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 02. 11. 2014. Posudzujúc obsah predmetného
právneho úkonu podľa názoru súdu ide o dvojstranný právny úkon, ktorý vzhľadom na obsah je potrebné
posudzovať ako Dohodu o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce zo zdravotných
dôvodov na strane zamestnanca - žalobkyne. Zo strany zamestnávateľa nedošlo k preradeniu žalovanej
na inú vhodnú prácu, pretože túto žalovaná v tom čase k dispozícii nemala, čo potvrdila aj riaditeľka školy
vo svojej svedeckej výpovedi, ale došlo k podpisu predmetnej Dohody. Napriek tomu, že takýto spôsob
skončenia pracovného pomeru Zákonník práce nepozná, súd dospel k záveru, že táto skutočnosť
nemôže mať za následok neplatnosť takého právneho úkonu, pretože nikto zo strán sa nedovolával
jeho neplatnosti v prekluzívnej dvojmesačnej lehote, preto ide o platný právny úkon. Dospel k záveru,
že právny úkon uzavretý medzi medzi stranami sporu je potrebné posúdiť ako Dohodu o skončení
pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov na strane zamestnanca - žalobkyne podľa § 60 Zákonníka
práce. Právny úkon strán sporu totiž má všetky náležitosti tohto právneho úkonu, t.z. písomnú
formu, dôvod skončenia pracovného pomeru. Z formulácie je zrejmé, že strany, teda zamestnávateľ a
zamestnanec sa dohodli, že pracovný pomer sa končí dňom 02. 11. 2014. Nachádzajú sa tam podpisy
a identifikácia strán, ako aj dátum vyhotovenia tohto písomného právneho úkonu. Poukazujúc na to,
že v prípade, ak by tento právny úkon mal byť posudzovaný ako okamžité skončenie pracovného
pomeru, tak by v zmysle platnej právnej úpravy musel vykazovať znaky jednostranného právneho úkonu
učineného zamestnancom, v tomto prípade žalobkyňou, ktorý by mal byť adresovaný, resp. doručený
zamestnávateľovi žalovanej a v ktorom by mal byť aj skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného
pomeru tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, v tomto prípade takéto náležitosti tento
právny úkon neobsahuje. Vychádzajúc z § 76 ods. 2 písm. e/ Zákonníka práce mal zo to, že prináleží
zamestnancovi nárok na odstupné vo výške 5 funkčných platov. Žalovaná vyplatila žalobkyni odstupné
vo výške 2 funkčných platov, preto žalobkyni prináleží nárok na doplatenie odstupného vo výške ešte 3
funkčných platov. V tomto prípade ide o sumu 1.332 eur, keďže funkčný plat žalobkyne v čase skončenia
pracovného pomeru predstavoval sumu 405 eur tarifný plat, 39 eur osobný príplatok, spolu 444 eur,
ktorá skutočnosť vyplýva aj z výplatného lístka z novembra 2014 nachádzajúceho na č.l. 44 spisu. Z
uvedených dôvodov vyhovel v tejto časti žalobe a uložil žalovanej povinnosť jej zaplatiť odstupné v
celkovej výške 1.332 eur (3 x 444 eur).

4. O povinnosti žalovanej zaplatiť úrok z omeškania rozhodol s poukazom na ust. § 517 ods. 1, 2
OZ, § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z.. Keďže žalovaná tým, že nevyplatila žalobkyni časť odstupného, na
ktorý jej vznikol nárok, sa dostala do omeškania s plnením a vznikla jej povinnosť zaplatiť aj úroky z
omeškania. Vychádzajúc z § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 517 ods. 2 OZ, keďže žalovaná
sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu v deň nasledujúci po tom, čo jej vznikol nárok na
vyplatenie odstupného, t.j. dňa 01. 01. 2015, t.j. nasledujúcim dňom po splatnosti mzdy (31. 12. 2014)
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 8,05 % platných v čase zročnosti
výplaty odstupného z priznanej sumy od 01. 01. 2015 do zaplatenia.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a náhradu trov konania stranám nepriznal,
nakoľko žalobkyňa, ktorá mala plný úspech vo veci a vznikol by jej nárok na plnú náhradu trov voči
neúspešnej žalovanej ich náhradu nežiadala.

6. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu
zamietnuť, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Namietala, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal vznesenou námietkou premlčania, rozhodol o
žalovanej výške nesprávne, aj keď mal preukázané, aký mala žalobkyňa čistý príjem a nesprávne určil



aj úrok z omeškania vo výške 8,05 %. Zdôrazňovala, že už vo vyjadrení k žalobe namietala premlčanie
k zmene spôsobu skončenia pracovného pomeru, k otázke premlčania sa vyjadril aj jej právny zástupca
v záverečnej reči, keď poukázal na to, že pokiaľ sa žalobkyňa po uplynutí roka a troch mesiacov
na súde domáha podanou žalobou zmeny kvalifikácie skončenia pracovného pomeru, je potrebné to
považovať za bezpredmetné, pretože o tom, či skončil pracovný pomer, tak ako je napísané v listine
alebo skončil v inej, môže rozhodnúť jedine súd. Ak návrh na súd nebol podaný včas alebo vôbec nebol
podaný, pracovný pomer sa skončí napriek tomu, že jeho podkladom bol neplatný právny úkon. Podľa nej
domáhať sa zmeny spôsobu skončenia pracovného pomeru po premlčacej lehote je neskoro. Napriek
tomu súd sa s otázkou premlčania nevysporiadal. Z opatrnosti opätovne vzniesla námietku premlčania
na zmenu právnej kvalifikácie - zmenu spôsobu skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Po vznesení
námietky premlčania nemôže súd priznať žalobkyni požadované plnenie. Poukazovala na to, že tvrdenie
súdu o mesačnej mzde žalobkyne vo výške 444 eur sa nezakladá na pravde, pretože podľa predložených
listinných dôkazov - oznámenie o výške a zložení funkčného platu bolo preukázané, že posledná výška
mzdy žalovanej bola od 01. 01. 2013 spolu 428 eur, nie 444 eur. Dekrét o mzde prevzala žalobkyňa 06.
02. 2013. Súd nevzal do úvahy ani skutočnosť, že v prípade úspechu by jej mohol priznať len čistú mzdu,
teda nie hrubý funkčný plat. Napokon podľa nej súd nesprávne určil výšku úrokov z omeškania, správne
síce uviedol, že výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba ECB, ktorá ku dňu 01. 01. 2015 bola vo výške 0,05 %, preto v prípade úspechu žalobkyni by
mohol určiť úrok z omeškania najviac 5,05 % z dlžnej sumy a nie 8,05 % z dlžnej sumy.

7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny. K námietke „premlčania“ poukazujúc na to, že žalovaná myslela pravdepodobne preklúziu
uviedla, že trvá na svojich vyjadreniach a stanoviskách adresované súdu, v ktorých uviedla, že
nenapáda žalobou neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale žiada o zaplatenie sumy, ktorá jej
má patriť ako rozdiel nevyplatenej časti odstupného. Námietka „premlčania“ zo strany žalovanej podľa
nej nie je na mieste, keďže v prejednávanej veci súd neposudzoval otázku platnosti právneho úkonu,
ktorý zakladal skončenie pracovného pomeru, ale posudzoval, či žalovaná má povinnosť jej zaplatiť
požadovanú sumu na základe uzavretého právneho úkonu. Takáto námietka by bola na mieste iba keby
sa domáhala neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa mal pracovný pomer skončiť, čo sa však netýka
prejednávanej veci. K výške žalovanej sumy uviedla, že bola odmeňovaná podľa zák. č. 553/203 Z.z.,
nie podľa Zákonníka práce. Výška jej platu mala byť podľa nar. vlády č. 441/203 Z.z. v roku 2014 o
výške 405 eur brutto, pričom žalovaná nespochybnila výšku osobného príplatku, ktorý jej bol priznaný,
preto mala byť výška jej funkčného platu v roku 2014 vo výške 444 eur brutto. K námietke o výške úroku
z omeškania uviedla, že súd správne určil výšku úrokov z omeškania, keď určil, že úrok z omeškania bol
v danom čase vo výške 8,05 %. Poukaz na ust. § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. je však nesprávny vzhľadom
na to, že záväzkový vzťah, ktorý zakladá vyplatenie istiny vznikol pred 01. 01. 2013, a teda sa spravuje
predpismi účinnými do 31. 12. 2012 v zmysle § 10c nar. vl. č. 87/1995 Z.z.

8. Žalovaná v písomnom stanovisku k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že navrhuje vyhovieť jej odvolaniu.
Uviedla, že súhlasí s tým, že v prejednávanej veci sa nejedná o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru, keďže tento sa skončil dňom 02. 11. 2014 na základe toho, že žalobkyňa uviedla riaditeľke,
že chce skončiť pracovný pomer okamžite bez čakacej lehoty na preradenie na inú prácu, preto
došlo k vypracovaniu listiny o skončení pracovného pomeru s nezvyčajným názvom „Dohoda o
okamžitom skončení pracovného pomeru“. Podľa nej súd nemal prihliadať na označenie skončenia
pracovného pomeru, ale na obsah vôle žalobkyne, že táto chcela skončiť pracovný pomer okamžite, čo
aj sama na listine podpísala. Z uvedených dôvodov naďalej zotrváva na svojich doterajších podaniach
a stanoviskách.

9. Stanovisko žalobkyne k vyjadreniu žalovanej bolo žalovanej doručené 31. 01. 2017.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovanej ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu danom ust. § 379 a §
380 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
vyhovieť.

11. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.



12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21. 02. 2017 o 13.05 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 15. 02. 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1,3 C.s.p.

13. Žalovaná v odvolaní namieta odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p., t.j.
súd dospel a základe vykonaných dôkazov k nesprávny zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

15. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 C.s.p.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

18. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, žeby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, žeby
opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo žeby
v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, žeby výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. §§ 133 až 135 O.s.p. účinného v
čase jeho rozhodovania, alebo žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

19. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., účinného v čase jeho
rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho
rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

20. Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku (okrem dôvodov týkajúcich sa
výšky úroku z omeškania), s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§
387 ods. 2 C.s.p.). Súd pri rozhodovaní o výške úroku z omeškania čiastočne vychádzal z nesprávneho
predpisu, ale toto pochybenie nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. o výške úroku
z omeškania. Ani odvolacie námietky žalovanej nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú
spôsobilé privodiť jeho zmenu.

21. Odvolací súd sa stotožňuje so so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu,
v zmysle ktorého medzi stranami sporu došlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou podľa §
60 Zákonníka práce zo zdravotných dôvodov na strane zamestnanca - žalobkyne. Na zdôraznenie
správnosti záveru súdu prvej inštancie odvolací súd udáva:



22. Z obsahu spisu je zrejmé a medzi účastníkmi ani nebola sporná skutočnosť, že medzi žalobkyňou
a žalovanou došlo ku skončeniu pracovného pomeru na základe „Dohody o okamžitom skončení
pracovného pomeru zo dňa 02. 11. 2014“, pričom k skončeniu pracovného pomeru došlo 02. 11. 2014. Je
teda zrejmé, že strany sporu nespochybňujú platnosť skončenia pracovného pomeru. Spornou zostáva
iba otázka, z akého dôvodu došlo ku skončeniu pracovného pomeru, ktorú otázku je potrebné vyriešiť
ako predbežnú otázku vzhľadom na to, že od tejto otázky závisí posúdenie (ne)dôvodnosti uplatneného
nároku žalobkyne na doplatenie odstupného.

23. Podľa § 1 ods. 4 ZP ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne
vzťahy Občiansky zákonník.

24. Podľa § 15 ZP prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil,
zodpovedá dobrým mravom.

25. Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 ZP právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich
práv, je neplatný. Právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov,
právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, lebo právny úkon, ktorý
sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento
zákon alebo osobitný predpis. Neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak
neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda,
je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

26. Podľa § 18 ZP zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená,
len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

27. Pri výklade prejavu vôle súdy vychádzajú nielen z gramatického výkladu, ale musia prihliadať aj na
logický výklad, systematický výklad, ako aj na historický výklad. Pri výklade prejavu vôle možno na túto
vôľu zmluvných strán usudzovať okrem iného z ich následného správania, pokiaľ to však povaha veci
pripúšťa. Vôľa toho, kto právny úkon urobil, môže byť pri výklade právne významná len za predpokladu,
že nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Výkladom nemožno doplňovať prejav vôle, meniť alebo
ho nahradzovať. Pre pracovnoprávne účely treba používať pojem právny úkon tak, ako ho vymedzuje
Občiansky zákonník v ust. § 34.

28. Jazykový výklad predstavuje základ pre konanie a pochopenie zmluvného dojednania, je
východiskom objasnenia a ujasnenia jeho obsahu, zmyslu a účelu. Text zmluvy je prvotným priblížením
sa k významu zmluvy, ktorý si chceli účastníci svojim konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy
môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému
významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť,
má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej
dohody (zmluvy). Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný
interpretom právneho úkonu a nie je interpretom tohto právneho úkonu poznateľný. Z vonkajších
okolností spojených s podpisom zmluvy a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba hľadieť hlavne
na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise
zmluvy. Jedným zo základných princípov výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť
zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Tým
je vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním
spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie
zásadou (porovnaj I.ÚS 342/07, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/226/2009).

29. Prihliadajúc na obsah listiny označenej ako „Dohoda o okamžitom skončení pracovného pomeru
z 02. 11. 2014“ je zrejmé, že obsahuje Dohodu o skončení pracovného pomeru, pričom dôvodom pre
skončenie pracovného pomeru bola skutočnosť, že žalobkyňa predložila riaditeľke žalovanej Lekársky
nález vystavený na jej meno vyhotovený MUDr. W. F. dňa 29. 10. 2014, v ktorom bolo uvedené, že
„po zdravotnej stránke nie je schopná vykonávať doterajšiu prácu“. Keďže medzi stranami sporu nie
je pochybnosť o platnosti skončenia pracovného pomeru, predmetom konania ani nie je neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, pričom lehota určená v § 77 ZP, prihliadajúc na formuláciu tohto



ustanovenia, sa vzťahuje iba na žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Preto neobstojí
námietka žalovanej o námietke premlčania ( správne preklúzie).

30. Z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výsluchu svedkyne, vtedajšej riaditeľky žalovanej,
bolo preukázané, že inú vhodnú prácu žalobkyni nemohla ponúknuť, lebo všetky pozície boli obsadené.
Prihliadajúc na obsah Dohody, na výpovede žalobkyne a svedkyne Q.. P. Q. aj odvolací súd dospel k
záveru, že úmyslom strán bolo ukončiť pracovný pomer dohodou podľa § 60 ods. 1, 2 ZP z dôvodu,
že žalobkyňa podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho
zdravia, preto za správny považuje záver súdu prvej inštancie, že v danom prípade boli splnené
podmienky pre vyplatenie odstupného podľa § 76 ods. 2 písm. e/ Zákonníka práce.

31. Správne súd prvej inštancie rozhodol o vyčíslení výšky funkčného platu žalobkyne vychádzajúc z
obsahu „výplatného lístka“ za obdobie 11/14 predloženého žalobkyňou a vypracovaného žalovanou,
v ktorom žalovaná pri určovaní tarify vychádzala z nariadenia vlády SR č. 441/2013 Z.z., ktorým sa
ustanovujú zvýšené stupnice platový taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Keďže
žalobkyni bol priznaný aj osobný príplatok vo výške 39 eur, správne súd prvej inštancie vychádzal z
funkčného platu 444 eur.

32. Podľa § 29 ods. 1 zák. č. 553/2003 Z.z. ak osobité predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a
zamestnancov podľa § 1 ods. 1 obsahujú ustanovenia o mzde, je ňou plat podľa tohto zákona. Správne
preto postupoval súd prvej inštancie, pokiaľ pri určovaní výšky odstupného vychádzal zo mzdy podľa
zák. č. 553/2003 Z.z. s prihliadnutím na nariadenie vlády č. 441/2013 Z.z.. Samotná skutočnosť, že
žalovanou nebolo vypracované a žalobkyni doručené oznámenie o určení funkčného platu podľa nar.
vl. č. 441/2013 účinného od 1.1.2014 do 1.1.2015 nemá vplyv na správnosť rozhodnutia súdu o výške
nároku.

33. Napokon za správny je potrebné považovať záver súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobkyni úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne.

34. Podľa §10c (prechodných ustanovení k úprave účinnej od 01. 02. 2013) nar. vl. č. 87/1995 Z.z. ak
záväzkový vzťah vznikol pred 01. 02. 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných
k 31. 01. 2013 aj za dobu omeškania po 31. 01. 2013.

35. V danom prípade záväzkový vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou vznikol pred 01. 02. 2013, preto
pri určovaní výšky úrokov z omeškania bolo potrebné vychádzať z právnych predpisov účinných k 31.
01. 2013 aj keď žalovaná sa dostala do omeškania po 31. 01. 2013. Úroková sadzba ECB v období
od 10. 09. 2014 do 09. 12. 2015 bola 0,05 %. Podľa § 3 ods. 1 vyhl. č. 87/1995 Z.z. v znení platnom
a účinnom do 31. 01. 2013, výška úrokov z omeškania je o 8 %-tuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Je teda zrejmé, že žalobkyni prináležal úrok z omeškania vo výške 8,05 %, preto správne súd prvej
inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie úroku z omeškania v uvedenej výške, aj keď z iného dôvodu.

36. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p a § 262 ods. 1, 2 C.s.p.

38. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, ale trov odvolacieho konania jej však
preukázateľne nevznikli. Žalovaný pre neúspech v konaní nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania, preto odvolací súd stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta
posledná C.s.p.).

Poučenie:



Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).