Stredná odborná škola železničná, Palackého 14, Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/269/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110213919
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7110213919.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov
JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Dany Ferkovej v právnej veci žalobkyne: G.. Y. Š., A.. XX.X.XXXX,
W. Q. O., T. X, zast. JUDr. Ivanom Husárom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Vojenská 14, proti
žalovanému: Stredná odborná škola železničná, so sídlom v Košiciach, Palackého 14, IČO: 35 570 563,
zast. JUDr. Alexandrom Farkašovským, advokátom, so sídlom v Košiciach, Pri jazdiarni 1, v konaní
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 40C/178/2010-96 zo dňa 7.6.2012

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 22.3.2010 daná
žalovaným žalobkyni je neplatná. Nárok žalobkyne v časti náhrady mzdy vylúčil na samostatné konanie,
v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách tohto konania.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania vznikol
dňom 1.8.1996 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.7.1996. Od 1.1.2005 žalobkyňa vykonávala
funkciu riaditeľky žalovaného. Dňom 1.1.2006 došlo k zmene zriaďovateľa žalovaného, ktorým sa stal
Krajský školský úrad v Košiciach. Dňom 1.1.2006 prednostka zriaďovateľa vymenovala žalobkyňu do
funkcie riaditeľky žalovaného do 31.12.2009 podľa ust. § 39 ods. 3 zák. č. 596/2003 Z.z. o štátnej
správe v školstve a v školskej samospráve. Funkčné obdobie žalobkyne skončilo dňa 31.12.2009.
Žalobkyňa sa však domnievala, že jej funkčné obdobie malo trvať 5 rokov, t.j. do 31.12.2010 a nie
do 31.12.2009, preto požiadala Krajský školský úrad v Košiciach o vyjadrenie. Tento s poukazom
na vyjadrenie Ministerstva školstva SR oznámil, že funkčné obdobie skončilo dňom 31.12.2009. Dňa
24.2.2010 prednosta Krajského školského úradu v Košiciach menoval do funkcie riaditeľa žalovaného
od 1.3.2010 na dobu 5 rokov H.. Q. O.. Od 1.3.2010 nebola žalobkyňa prítomná v zamestnaní z dôvodu
úmrtia matky, od 3.3.2010 odovzdávala funkciu novému riaditeľovi a následne čerpala dovolenku. Ešte v
čase, keď vykonávala funkciu riaditeľky po 1.1.2010, si dala vypracovať návrh učiteľského úväzku na 22
hod. a tento predložila novému riaditeľovi. Dňa 22.3.2010 sa uskutočnilo jednanie za účasti žalobkyne,
riaditeľa H.. Q. O.Č., U. Č., U. D. a H.. Q. Š., na ktorom riaditeľ ponúkol žalobkyni polovičný úväzok na
ekonomickom úseku. Žalobkyňa v čase vykonávania funkcie riaditeľky mala úväzok 3 hodiny učiteľa a
tento úväzok riaditeľ žalobkyni neponúkol. Žalobkyňa odmietla prácu na polovičný úväzok. Výpoveďou
z pracovného pomeru zo dňa 22.3.2010 žalovaný ukončil so žalobkyňou pracovný pomer podľa ust.
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce s odôvodnením, že do 28.2.2010 žalobkyňa pracovala ako riaditeľka
žalovaného, na základe výberového konania zo dňa 23.2.2010 a menovacieho dekrétu nového riaditeľa
zo dňa 26.2.2010 sa jej funkčné obdobie skončilo 28.2.2010 a vzhľadom k tomu, že v organizácii nie je
pre žalobkyňu vhodná práca, je žalovaný nútený ukončiť s ňou pracovný pomer. Výpovedná doba je 3-



mesačná a pracovný pomer končí 30.6.2010. V súlade s ust. § 76 ods. 2 Zák. práce v prípade, že súhlasí
so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby, bude žalobkyni vyplatené
odstupné vo výške štyroch funkčných platov. So zreteľom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol
skončenie pracovného pomeru k 1.4.2010. Pod textom je uvedené „prevzala: dňa 22.3.2010“, ako aj
ďalší text „Súhlasím so skončením pracovného pomeru k 1.4.2010, meno a priezvisko/dátum/podpis,
G.. Y. Š. a na konci listiny sa nachádza text „podpis“. V kolónke podpis sa nachádza podpis žalobkyne.

Listom zo dňa 30.3.2010 žalobkyňa oznámila žalovanému, že dňa 22.3.2010 za prítomnosti G.. D., H..
Š. Y. P.. Č. ponúkol jej prácu na polovičný úväzok, ktorý do 31.3.2010 na dobu určitú vykonávala G..
F.. Po vyjadrení, že s ponúknutou prácou nesúhlasí, svojim podpisom prevzala výpoveď z pracovného
pomeru k 30.6.2010. Týmto oznámila, že výpoveď považuje za neplatnú, pretože v existujúcich úväzkoch
na školský rok 2009/2010 je dostatočný počet hodín pre jej zotrvanie v pracovnom pomere ako
kvalifikovaného pedagogického zamestnanca. Priložila aj návrh úväzku, ktorý ešte ako riaditeľke jej
predložila zástupkyňa pre teoretické vyučovanie dňa 1.2.2010, a taktiež svoj návrh, ktorý žalovanému
predložila 3.3.2010. Z návrhu úväzku súd zistil, že G.. U. D. Y. F.. B. K. dňa 1.2.2010 predložili žalobkyni
návrh úväzku spolu na 22 hod..

Žalovaný v odpovedi na výzvu zo dňa 31.3.2010 na vyššie uvedený list oznámil žalobkyni, že na
osobnom rokovaní dňa 22.3.2010 jej bola doručená výpoveď z pracovného pomeru a v zmysle tejto listiny
jej bol predložený návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 1.4.2010 s tým, že v prípade
súhlasu so skončením pracovného pomeru k uvedenému dňu jej bude vyplatené odstupné vo výške
štyroch funkčných platov. Na tomto rokovaní žalobkyňa za prítomnosti troch svedkov prejavila súhlas
so skončením pracovného pomeru, a to podpisom na listine zo dňa 22.3.2010. Na základe uvedeného
v zmysle § 60 Zák. práce došlo k skončeniu pracovného pomeru ku dňu 1.4.2010, z ktorého dôvodu
pokladá jej list, ktorým namieta neplatnosť výpovede, za bezpredmetný, keďže ku skončeniu pracovného
pomeru nedošlo na základe výpovede.

Žalobkyňa v reakcii na vyššie uvedený list oznámením z 31.3.2012 oznámila žalovanému, že výpoveď,
ktorej prevzatie podpísala dňa 22.3.2010, nepovažuje za výpoveď dohodou, ale za výpoveď z
pracovného pomeru vzhľadom na neplatný § 76 ods. 2 Zák. práce, na ktorý ústne upozornila. Uviedla,
že podpísala len prevzatie tejto výpovede. Listom zo dňa 6.5.2010 oznámila žalovanému, že výpoveď
zo dňa 22.3.2010, ktorú osobne prevzala dňa 22.3.2010, považuje za neplatnú a v zmysle § 79 ods. 2
Zák. práce trvá na to, aby ju žalovaný ďalej zamestnával.

Právne súd posudzoval vec podľa ust. § 15,28 ods. 1,2, 59 ods. 1, 60 ods. 1,2,3, 61 ods. 1,2 a 63 ods. 1,2
Zák. práce účinného do 31.12.2010, ako aj podľa ust. § 3,4 a 39 zák. č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v
školstve a školskej samospráve. Dospel k záveru, že funkčné obdobie žalobkyne ako riaditeľky uplynulo
dňom 31.12.2009. Aj keď v zmysle ust. § 3 ods. 2 zák. č. 596/2003 Z.z. vymenúva zriaďovateľ riaditeľa
na 5-ročné funkčné obdobie, toto ustanovenie je možné aplikovať iba na menovanie riaditeľa podľa §
3 ods. 1 na základe výberového konania, ktoré vyhlasuje zriaďovateľ a za podmienok ustanovených
zákonom. Žalobkyňa nebola menovaná do funkcie riaditeľa na základe citovaného ustanovenia, preto na
dĺžku jej funkčného obdobia od menovania 1.1.2009 nevzťahovalo sa ust. § 3 ods. 2 citovaného zákona,
ale ust. § 39 cit. zák., v zmysle ktorého žalobkyňa bola menovaná do funkcie riaditeľky nie na základe
výberového konania, ale na základe ust. § 39 ods. 1 cit. zák.. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa vykonávala
funkciu riaditeľky od 1.1.2005, t.j. menej ako 5 rokov, skončilo jej funkčné obdobie uplynutím funkčného
obdobia podľa § 3 ods. 2, t.j. uplynutím doby 5-ich rokov. Keďže funkciu vykonávala od 1.1.2005,
skončilo sa funkčné obdobie dňa 31.12.2009. Pracovný pomer žalobkyne po 1.1.2010 u žalovaného
trval a žalovaný mal povinnosť riadne prideľovať žalobkyni prácu po 1.3.2010, kedy bol menovaný
do funkcie riaditeľa H.. O. a zaniklo oprávnenie žalobkyne vykonávať funkciu štatutárneho zástupcu.
Žalovaný si svoje povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nesplnil. Ponúkol jej prácu na polovičný
úväzok na ekonomickom úseku, ktorú žalobkyňa neprijala, pričom neponúkol jej prácu učiteľa na 3-
hodinový úväzok, ktorú vykonávala aj ako riaditeľka. Následne jej doručil výpoveď. Súd dospel k záveru,
že vzhľadom na obsah písomného vyhotovenia ukončenia pracovného pomeru nie je možné dospieť k
záveru, že došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou. Aj keď štatutárny zástupca žalovaného a
svedkovia uviedli, že po predložení výpovede žalobkyňa súhlasila s ukončením pracovného pomeru k
1.4.2010, ich tvrdenie je v rozpore s listinou, ktorou bol ukončený pracovný pomer, pričom návrh tejto
listiny vyhotovil žalovaný a toto tvrdenie je v rozpore s vôľou tvrdenou žalobkyňou. Tento záver vyplýva aj
zo samotného znenia výpovede z pracovného pomeru, ktorú vyhotovil žalovaný, kde uvádza ukončenie



pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce s tým, že výpovedná doba je 3-mesačná
a pracovný pomer končí 30.6.2010 a zároveň cituje ust. § 76 ods. 2 Zák. práce, v zmysle ktorého ak
žalobkyňa súhlasí so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby, bude jej
vyplatené odstupné vo výške štyroch funkčných platov a súčasne navrhol ukončenie pracovného pomeru
k 1.4.2010. Znenie ust. § 76 ods. 2 Zák. práce účinného v čase vyhotovenia a doručenie výpovede
neupravovalo takéto práva a povinnosti a citovaním neúčinného ustanovenia Zák. práce s ponukou 4
funkčných platov žalovaný naviedol žalobkyňu na to, aby súhlasila so skončením pracovného pomeru
k 1.4.2010. Z výpovede z pracovného pomeru je teda nepochybné, že žalobkyňa súhlasila s dátumom
ukončenia pracovného pomeru k 1.4.2010 vzhľadom na ponuku žalovaného na odstupné vo výške 4
funkčných platov, pričom vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že okrem súhlasu s ukončením
pracovného pomeru, nie k pôvodne uvedenému dňu 30.6.2010, ale k dátumu 1.4.2010, by bola súhlasila
aj s ukončením pracovného pomeru dohodou. Žalobkyňa súhlasila iba so zmenou dátumu, ku ktorému
dôjde k ukončeniu pracovného pomeru a nebola preukázaná vôľa žalobkyne ukončiť pracovný pomer
dohodou.

Keďže súd mal za to, že nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou, skúmal formálne náležitosti
výpovede z pracovného pomeru a dospel k záveru, že výpoveď je neplatná, a to najmä s poukazom
na uvedené zmätočné dojednania, a to jednak uvedenie 3-mesačnej výpovednej doby, ktorá má končiť
30.6.2010, citovanie neúčinného ust. § 76 ods. 2 Zák. práce s ponukou 4-mesačného odstupného
a návrh na skončenie pracovného pomeru k 1.4.2010. Ďalším dôvodom neplatnosti výpovede bola
neexistencia uplatneného výpovedného dôvodu - § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, lebo z vykonaného
dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že u žalovaného nedošlo v rozhodnom období k žiadnej
organizačnej zmene, čo potvrdil sám štatutárny zástupca. Z jeho výpovede a z výpovede svedkov
vyplynulo, že chcel urobiť organizačné zmeny, a to znížiť počet zástupcov, k čomu aj v neskoršom období
došlo, nebolo však preukázané, že by pracovné miesto žalobkyne bolo v dôsledku organizačnej zmeny
zrušené. Žalovaný mal povinnosť prideľovať žalobkyni prácu po zániku jej funkcie riaditeľky, keďže bola
s ním v pracovnom pomere a túto si nesplnil a ak tvrdí, že žalobkyňa sa stala nadbytočnou, pretože
pre ňu nebola vhodná práca, takéto tvrdenie nie je možné v zmysle ustálenej judikatúry považovať za
organizačnú zmenu, ktorá by bola dôvodom výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Na základe
uvedeného súd určil, že výpoveď je neplatná, keďže žalovaný dal žalobkyni výpoveď z dôvodu, ktorý
nie je citovaný v ust. § 63 ods. 1,2 Zák. práce a tento dôvod ani nebol skutkovo vymedzený.

Konanie o nároku na náhradu mzdy vylúčil z dôvodu hospodárnosti na samostatné konanie.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.
d/ a f/ O.s.p. a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť rozsudok
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie otázky
ukončenia pracovného pomeru. Poukázal na to, že potom, čo žalobkyňa neprijala ním ponúkanú prácu,
doručil jej návrh na ukončenie pracovného pomeru k 1.4.2010. Tento návrh žalobkyňa akceptovala
podpisom pred svedkami. Stotožnil sa so záverom súdu, že listina označená ako „Výpoveď z pracovného
pomeru“ zo dňa 22.3.2010 neobsahuje formálne náležitosti výpovede, avšak nesúhlasil so záverom
súdu, že túto listinu nemožno považovať za dohodu o skončení pracovného pomeru. Aj keď obsah tejto
listiny je sčasti zmätočný, je nesporné, že obsahovala dojednanie o vzájomnom ukončení pracovného
pomeru k 1.4.2010. Podmienkou dohody o skončení pracovného pomeru je prejav vôle oboch účastníkov
smerujúci k skončeniu pracovného pomeru a jednak stanovenie určitého dňa, ku ktorému sa má
pracovný pomer skončiť (R 27/1960). Uvedená listina mala všetky náležitosti dohody o skončení
pracovného pomeru. Vykonaným dokazovaním nesporne bola preukázaná vôľa žalobkyne ukončiť
pracovný pomer dohodou, a to jednak samotnou listinou a jednak výpoveďami svedka. Za účelové
považoval tvrdenie žalobkyne o tom, že svojim podpisom neprejavila súhlas so skončením pracovného
pomeru k 1.4.2010, ale potvrdila prevzatie listiny. Tento záver vyvracia samotný text listiny zo dňa
23.3.2010, kde je uvedené „Súhlasím so skončením pracovného pomeru k 1.4.2010“. Aj keď na uvedenej
listine je uvedené ust. § 76 ods. 2 Zák. práce, ktoré bolo v čase doručenia výpovede neúčinné,
nemožno bez ďalšieho ustáliť, že žalobkyňa bola úmyselne navedená žalovaným na to, aby súhlasila
s dátumom ukončenia pracovného pomeru k 1.4.2010, nakoľko k pochybeniu zo strany štatutárneho
orgánu žalovaného došlo v dôsledku nedostatočnej znalosti príslušných právnych noriem.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu
trov odvolacieho konania. Z označenia samotného obsahu listiny vyhotovenej žalovaným jednoznačne



vyplýva, že ide o výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Rovnako
je v predmetnej listine uvedená výpovedná doba a dátum jej skončenia. Následne žalovaný v listine
uvádza, že ak žalovaná bude súhlasiť so skorším dátumom skončenia pracovného pomeru, bude jej
vyplatené odstupné vo výške štyroch funkčných platov. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
predmetné zákonné ustanovenie v čase vyhotovenia výpovede a jej doručenia nebolo účinné, a teda
žalovaný jeho citovaním naviedol žalobkyňu na to, aby súhlasila so skončením pracovného pomeru k
skoršiemu dátumu. V žiadnom prípade však súhlas žalobkyne so skončením pracovného pomeru nebol
prejavenou vôľou žalobkyne skončiť pracovný pomer dohodou.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania
v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalovaného nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.3.2013 o 9.10 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 11.3.2013 v zmysle ust. § 156 ods.
1,3 O.s.p..

Žalovaný namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods.2 písm.d/, f/ O.s.p., t.j. súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého
stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods.2
O.s.p.).

Správne, zákonu zodpovedajúce, presvedčivé a podrobné sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje.

Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré boli predmetom dokazovania na súde prvého
stupňa a s ktorými sa súd prvého stupňa náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci, a
preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Predmetom konania v prejednávanej veci je neplatnosť výpovede danej žalobkyni žalovaným podľa ust.
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce listom zo dňa 22.3.2010.

Podstatou odvolacích námietok žalovaného je tvrdenie, že k skončeniu pracovného pomeru medzi
účastníkmi konania nedošlo výpoveďou, ale dohodou k 1.4.2010. Listinu zo dňa 22.3.2010, označenú
ako „Výpoveď z pracovného pomeru“, považuje žalovaný za návrh na uzavretie dohody o skončení



pracovného pomeru, ktorý žalobkyňa akceptovala podpisom pred svedkami dňa 22.3.2010. Týmto malo
dôjsť k súhlasnému prejavu vôle účastníkov skončiť pracovný pomer dohodou.

S týmto záverom vzhľadom na okolnosti daného prípadu, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, sa
odvolací súd nestotožňuje. Vykonaným dokazovaním nebola totiž preukázaná vôľa žalobkyne ukončiť
so žalovaným pracovný pomer dohodou.

Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, vyžaduje teda súhlasný (zhodný)
prejav vôle oboch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu ukončiť pracovný pomer, pričom jeho
podstatnou náležitosťou je aj uvedenia dňa jeho skončenia. Prejav vôle účastníkov musí byť pritom
slobodný a vážny, určitý a zrozumiteľný. V súlade so zásadou dobromyseľnosti a spravodlivosti v
pracovnoprávnych vzťahov Zákonník práce výslovne zakotvuje, že úkon v pracovnoprávnych vzťahoch
treba posudzovať tak, aby to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedalo dobrým
mravom. Okolnosťami, za ktorých sa právny úkon urobil, treba rozumieť súbor skutočností, ktoré
v komplexe majú alebo môžu mať vplyv na celkový obsah právneho úkonu. Ide o otázku, ktorú
je oprávnený posúdiť súd. Dobrými mravmi treba v zásade rozumieť všeobecne uznávané pravidlá
správania a spolužitia.

Vzhľadom na závažnosť právnych následkov, aké dohoda o skončení pracovného pomeru vyvoláva
(skončenie pracovného pomeru), je v záujme právnej istoty účastníkov pracovnoprávneho vzťahu jej
uzavretie v písomnej forme. Proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru možno posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 43a a nasl.). Návrh na uzatvorenie dohody o skončení
pracovného pomeru ako jednostranný adresovaný právny úkon má smerovať ku skončeniu pracovného
pomeru k určitému dňu. Obsah dohody o skončení pracovného pomeru nemusí byť na tej istej listine.

Môže ísť o písomný návrh a jeho písomne prijatie. Nedodržanie písomnej formy dohody o skončení
pracovného pomeru nespôsobuje jej neplatnosť. Pokiaľ prejav vôle v tomto dvojstrannom právnom
úkone (bez ohľadu na jeho formu) nie je formulovaný výslovne, ale iným spôsobom, nesmie vzbudzovať
pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť.

Danosť vôle je základným predpokladom každého právneho správania, tvorí podstatnú,
neopomenuteľnú a ničím nenahraditeľnú (výkladom neodstrániteľnú) náležitosť právneho úkonu. Právny
úkon je prejav vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností
účastníkov právneho vzťahu. Podstatu právneho úkonu tvorí prejav vôle. Vôľa je nenahraditeľným
prvkom prejavu vôle. Prejav je odrazom (vyjadrením) psychického vnútra človeka, rozpoznateľný v
objektívnej realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite (navonok) uplatniť, musí byť vyjadrená tak,
aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná. Pokiaľ ide o prejav vôle výslovný, spravidla ľahšie možno v
ňom identifikovať uvedené rozlišovacie znaky, charakterizujúce vôľu a jej obsahovú stránku. Zložitejšia
situácia nastáva, ak je prejav vôle uskutočnený mlčky (konkludentne); v týchto prípadoch sa uplatňuje
pravidlo, ktoré dovoľuje na ňu prihliadať, len pokiaľ vzhľadom na všetky okolnosti sú vylúčené akékoľvek
pochybnosti o tom, že tu vôľa je a tiež i to, aká je táto vôľa (porovnaj § 35 ods. 1,2 Obč. zák.).

V prejednávanej veci vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že listina označená ako „Výpoveď z
pracovného pomeru“ zo dňa 22.3.2010 bola žalobkyni doručená dňa 22.3.2010. Nepochybne obsahom
tejto listiny bola tak výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, ako aj návrh
na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru. Išlo teda jednoznačne o prejav vôle žalovaného
ukončiť so žalobkyňou pracovný pomer, či už výpoveďou alebo dohodou.

Takýto jednoznačný prejav vôle žalobkyne ukončiť pracovný pomer však chýba, čo vylučuje uzavretie
dohody o skončení pracovného pomeru.

Spornou bola totiž otázka, či podpisom tejto listiny žalobkyňa vyjadrila vôľu skončiť pracovný pomer
dohodou alebo iba potvrdila prevzatie výpovede. Správne preto súd prvého stupňa zameral dokazovanie
na zisťovanie skutočnej vôle žalobkyne a za tým účelom skúmal okolnosti, za ktorých došlo k podpisu
tejto listiny. Tieto okolnosti, ako aj správanie žalobkyne po prevzatí tejto listiny nenasvedčujú však jej vôli
ukončiť pracovný pomer so žalovaným dohodou a danosť takejto vôle výslovne nevyplýva ani z vyššie
uvedenej listiny.



Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že vzhľadom na obsah písomného
vyhotovenia listiny označenej ako „Výpoveď z pracovného pomeru“ zo dňa 22.3.2010, ako aj vzhľadom
na okolnosti daného prípadu, nie je možné dospieť k záveru, že podpisom tejto listiny došlo k skončeniu
pracovného pomeru dohodou.

Obsahom tejto listiny je tak výpoveď z pracovného pomeru, ako aj návrh na uzavretie dohody o skončení
pracovného pomeru, ktorý sa viaže na neexistujúce zákonné ustanovenie § 76 ods. 2 Zák. práce
s prísľubom vyplatenia odstupného vo výške štyroch funkčných platov. Túto listinu pritom vyhotovil
žalovaný ako zamestnávateľ a jej zmätočnosť a nedostatky nemôžu byť na ujmu a v neprospech
žalobkyne.

Žalovaný vyhotovil túto listinu tak, že sám zahrnul do jej textu aj súhlas so skončením pracovného
pomeru k 1.4.2010 a kolónku „podpis“ umiestnil až na koniec textu.

Pokiaľ teda žalobkyňa podpísala uvedenú listinu, nie je zrejmé, že či týmto podpisom potvrdila iba
prevzatie výpovede alebo aj vyjadrila súhlas so skončením pracovného pomeru dohodou.

Z jej bezprostredne nasledujúceho právneho úkonu po doručení tejto listiny, adresovaného žalovanému
(vyjadrenie k 30.3.2010) pritom vyplýva, že namieta neplatnosť výpovede z pracovného pomeru. Aj
v ďalšom písomnom vyjadrení z 31.3.2010 výslovne uvádza, že podpisom potvrdila iba prevzatie
výpovede. Nejde teda iba o jej účelové tvrdenia v súvislosti s týmto súdnym konaním, ako to namieta
žalovaný v odvolaní.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že vôľou žalobkyne nebolo skončiť pracovný pomer
dohodou, jej vôľou bolo iba skončenie pracovného pomeru k skoršiemu dátumu ako k 30.6.2010
vzhľadom na prísľub odstupného.

Za týchto okolností nemožno uzavrieť, že došlo ku skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi
konania dohodou tak, ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa, lebo chýba zhodný prejav oboch
účastníkov pracovnoprávneho vzťahu ukončiť pracovný pomer dohodou. Danosť vôle žalobkyne ukončiť
pracovný pomer dohodou výslovne nevyplýva z vyššie uvedenej listiny. Hypotetická konštrukcia, že
podpisom vyššie uvedenej listiny žalobkyňa vyjadrila vôľu ukončiť pracovný pomer dohodou k 1.4.2010,
by mohla byť považovaná za danú, len pokiaľ vzhľadom na všetky okolnosti prípadu sú vylúčené
akékoľvek pochybnosti o tom, že tu takáto vôľa bola a že jej obsahom bolo skončenie pracovného
pomeru dohodou k 1.4.2010, avšak o takýto prípad vzhľadom na vyššie uvedené v prejednávanej veci
nešlo.

Nepochybne podpisom vyššie uvedenej listiny žalobkyňa potvrdila jej prevzatie a keďže jej obsahom
bola výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, správne súd prvého stupňa
zameral dokazovanie na splnenie zákonom predpísaných náležitosti jej platnosti.

Vo výpovedí chýba predovšetkým skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu tak, aby bolo zrejmé, z
akého dôvodu došlo k skončeniu pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaný cituje ust. § 63 ods. 1 písm.
b/ Zák. práce, existencia tohto výpovedného dôvodu preukázaná nebola (nadbytočnosť žalobkyne
vzhľadom na rozhodnutie o organizačnej zmene), lebo u žalovaného v čase doručenia výpovede
žalobkyni nedošlo k žiadnej organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa žalobkyňa stala nadbytočnou.

Nakoniec nedostatok formálnych náležitosti výpovede uznáva aj sám žalovaný.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je odvolanie žalovaného z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov nedôvodné a rozhodnutie súdu, ktorým určil neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, je
vecne správne.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust.
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).



Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.