Letisko Poprad - Tatry, a.s.


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoPr/5/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712218213
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8712218213.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobkyne F.. K. Š., J.. XX.XX.XXXX,
G. N. XX, I. Š., zastúpená JUDr. Jánom Martincom, advokátom, Werferova 1, Košice, proti žalovanému
Letisko Poprad - Tatry, a.s., so sídlom Na letisko 100, Poprad, IČO: 35 912 651, zastúpený Mgr.
Róbertom Liškom, advokátom, Štefánikova 882/39, Poprad, o poskytnutie primeraného zadosťučinenia
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr
29/2012-437 zo dňa 12.5.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol. Priznal žalovanému náhradu trov
konania v plnom rozsahu.
Prvoinštančný súd v poradí druhým rozsudkom rozhodol o uplatnenom nároku žalobkyne, ktorým sa
žalobkyňa domáhala určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni a
uplatnila si nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 eur a náhradu trov konania.
Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že na základe úspešného výberového konania bola dňa 30.05.2011
zvolená valným zhromaždením za členku trojčlenného predstavenstva žalovaného. Zároveň so
zvolením do funkcie za člena predstavenstva mala byť so žalobkyňou uzatvorená aj pracovná zmluva
na funkciu riaditeľa ekonomického úseku. So žalobkyňou bola síce uzatvorená následne pracovná
zmluva, ale na dobu určitú do 30.06.2012, čo bolo diskriminačné. Žalobkyňa podpísala zmluvu, keďže
nechcela oddiaľovať nastúpenie do funkcie riaditeľky ekonomického úseku. Aj napriek telefonickému
ubezpečeniu od F.. E., že sa jej pracovná zmluva predĺži pred uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená,
dňa 18.06.2012 jej bolo oznámené, že pracovná zmluva končí a nebude sa predlžovať aj napriek
tomu, že žalobkyňa bola naďalej členkou predstavenstva. Tým, že žalovaný nepredĺžil trvanie pracovnej
zmluvy žalobkyni, nekonal rovnako, ako postupoval vo vzťahu k ostatným dvom členom predstavenstva
žalovaného, ktorí mali pracovné zmluvy na dobu neurčitú. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že ide o
diskrimináciu z politických dôvodov. F.. Z. H., F.. F. E. boli menovaní do predstavenstva v čase, keď bol
ministrom dopravy nominant politickej strany Smer. Žalobkyňa bola zvolená do predstavenstva v roku
2011, keď ministrom dopravy bol nominant politickej strany KDH. Postupom žalovaného pri predĺžení
trvania pracovnej zmluvy bola znížená dôstojnosť, profesionálna česť, odborná povesť, spoločenská
vážnosť žalobkyne.



V priebehu konania žalobkyňa upresnila svoj návrh aj o ďalšie okolnosti svedčiace o jej diskriminácii, a
to, že počas trvania výkonu funkcie členky predstavenstva nemala prístup do kancelárskych priestorov,
pretože F.. E. dala vymeniť kľúče od kancelárie žalobkyne, z ktorej kancelárie jej bol odnesený dokonca
aj počítač a tlačiareň. Ako ďalší diskriminačný dôvod uviedla skutočnosť, že ako členka predstavenstva
nemala k dispozícii materiály na zasadnutie predstavenstva a nevedela sa preto rozhodnúť pri hlasovaní.
Prvým rozsudkom č.k. 17Cpr/29/2012-197 zo dňa 30.10.2015 prvoinštančný súd návrh zamietol a
žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Po podaní odvolania žalobkyňou a potom,
čo odvolací Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 17Copr/2/2016-223 zo dňa 24.5.2016 napadnutý
rozsudok zrušil a inštruoval prvoinštančný súd na spôsob konania v prejednávanej veci záväzným
právnym názorom, prvoinštančný súd opäť napadnutým rozsudkom č.k. 17CoPr/29/2012-437 zo dňa
12.5.2017 žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Prvoinštančný
súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu doplnil dokazovanie, podrobne vo vzťahu k jednotlivým
namietaným diskriminačným dôvodom zistil skutkový stav. Vec právne posúdil podľa § 2 ods. 1, § 3 ods.
1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, 3 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Skonštatoval, že žalobkyňa
vo svojej žalobe tvrdila, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania troma spôsobmi, bolo
to spôsobené diskrimináciou z politických dôvodov. Prvoinštančný súd sa zameral aplikujúc ust. § 11
ods. 2 Antidiskriminačného zákona na preukazovanie okolností žalovaným, že žalovaný žalobkyňu
nediskriminoval, a teda že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Ani po doplnení dokazovania
prvoinštančný súd nedospel k záveru, že žalovaný v konaní porušil zásadu rovnakého zaobchádzania.
Žalobkyňa bola členkou predstavenstva žalovaného od 30.5.2011 do 31.3.2013. Pracovný pomer
žalobkyne u žalovaného trval od 1.7.2011 do 30.6.2012.
Žalobkyňa bola zvolená za členku predstavenstva žalovaného. Žiadala, aby bola zamestnaná u
žalovaného aj vo vrcholovom manažmente. Žalovaný so žalobkyňu uzatvoril pracovný pomer na dobu
určitú, išlo o jeden rok. Tento postup bol obvyklým postupom žalovaného pri uzatváraní pracovných
zmlúv s novými zamestnancami. Ak následne po uplynutí doby trvania pracovného pomeru na dobu
určitú žalovaný neuzavrel so žalobkyňou dodatok k pracovnej zmluve, ktorým by predĺžil trvanie
pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, resp. by bola zmenená dĺžka trvania pracovného pomeru
na dobu neurčitú, takýto postup žalovaného prvoinštančný súd vyhodnotil s poukazom na dôkazy,
ktoré boli vykonané pred prvoinštančným súdom, najmä vo vzťahu k iným pracovným pomerom, pri
súbehu pracovnoprávnych vzťahov a zmlúv o výkone funkcie člena predstavenstva, ako aj z výsluchu
svedkov tak, že takýto postup žalovaného bol obvyklým postupom pri posudzovaní možnosti uzatvorenia
dodatku k pracovnej zmluve so zamestnancom a výsostné právo zamestnávateľa rozhodnúť sa, či
zamestnancovi predĺži dobu trvania pracovného pomeru alebo nie. Žalovaný preukázal, že jeho konanie
nemalo žiaden politický dôvod pri takomto rozhodovaní. Posudzovanie odborných profesijných kvalít
zamestnanca pri rozhodovaní o ďalšom trvaní pracovného pomeru zamestnanca nie je porušením
zákazu rozdielneho zaobchádzania a diskriminácie zamestnanca.
Prvoinštančný súd naviac zistil, že obdobným spôsobom bol uzatváraný pracovný pomer s ostatnými
členmi predstavenstva. V histórii žalovaného prvoinštančný súd nezistil okrem žalobkyne prípad, že by
pracovný pomer vznikol následne po vymenovaní do funkcie člena predstavenstva žalovaného. Všetci
členovia predstavenstva žalovaného sa stali najskôr riadnymi zamestnancami žalovaného a až potom
sa stali členmi predstavenstva. F.. M. H. a F.. K. K. skončili vo funkcii člena predstavenstva žalovaného aj
pracovný pomer u žalovaného približne v rovnakom čase. F.. Z. H. a F.. Z. V. po skončení funkcie člena
predstavenstva boli naďalej zamestnancami žalovaného. Prípad žalobkyne je neporovnateľný s inými
členmi predstavenstva žalovaného. Nie je ho možné však vyhodnotiť ako diskriminačný. Žiaden člen
predstavenstva nemá zákonný ani morálny nárok vyplývajúci z obchodných zvyklostí, ktorý by zakladať
právo na existenciu pracovného pomeru v spoločnosti žalovaného, ktoré je členom predstavenstva.
Ďalej sa prvoinštančný súd zaoberal tvrdenou diskrimináciou žalobkyne v súvislosti s neposkytovaním
dostatočných informácií potrebných na riadny výkon pracovnej funkcie a funkcie členky predstavenstva.
Prvoinštančný súd zistil z vykonaných dôkazov, ktoré predložil žalovaný, že žalobkyňa počas trvania
pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, ale aj počas výkonu funkcie člena predstavenstva
žalovaného mala poskytované zo strany žalovaného informácie potrebné na výkon funkcie
ekonomického riaditeľa i člena predstavenstva žalovaného. Pokiaľ žalobkyňa v priebehu konania
poukázala na konkrétne podania žalovaného alebo podania adresované žalovanému (napr. list
predsedovi predstavenstva Eurolot-Poľsko, spoločnosti Holidays Czech airlines, veľvyslanectvu SR
vo Varšave, Ministerstvu dopravy), prvoinštančný súd skonštatoval, že išlo o bežnú korešpondenciu
žalovaného, ktorej vybavenie nepodlieha schváleniu predstavenstvom. Pokiaľ predstavenstvo malo
zasadnúť 14.6.2012, na vykonanie prieskumu trhu vo veci poistenia zodpovednosti za škodu, nie je



potrebné vec prejednať v predstavenstve. Žalobkyňa nebola upovedomená o predstavenstve konanom
24.7.2012, pretože verejné obstarávanie prebiehalo od februára 2012, projektová dokumentácia bola
pravidelne prejednaná vo vedení spoločnosti žalovaného, ku ktorému vedeniu patrila aj žalobkyňa.
Ohľadne nehody vrtuľníka z 3.8.2012 a predstavenstvu dňa 23.8.2012 bolo zistené a preukázané
žalovaným, že žalobkyňa ako členka predstavenstva nebola členom bezpečnostného výboru, preto na
zasadnutie bezpečnostného výboru nebola pozvaná. Informácia o nehode jej bola poskytnutá až priamo
na zasadnutí predstavenstva.
Potrebné informácie pre realizáciu pracovnoprávnych vzťahov a pre realizáciu a výkon funkcie člena
predstavenstva u žalobkyne boli poskytované v potrebnom rozsahu.
Ďalej žalobkyňa namietala, že v zmysle čl. II. bod 2.7 Zmluvy o výkone funkcie člena predstavenstva
jej nebola počas výkonu funkcie člena predstavenstva poskytnutá kancelárska miestnosť v sídle
spoločnosti žalovaného, ktorá svojim vybavením zodpovedá výkonu jej funkcie.
Prvoinštančný súd zistil, že ani tento dôvod tvrdenej diskriminácie nie je daný, pretože spoločnosť
MicroStep-MIS, spol. s.r.o. potvrdila, že v kancelárii žalobkyne, ktorú mala k dispozícii počas trvania
pracovnoprávneho vzťahu, v určitom období súbežne aj počas výkonu funkcie člena predstavenstva
spoločnosti sa nachádzal počítač aj tlačiareň, resp. tlačiareň sa nachádzala v spoločných priestoroch
pre všetkých zamestnancov. Vlastnú kanceláriu mala počas trvania pracovného pomeru. V čase výkonu
funkcie člena predstavenstva mala k dispozícii kancelársku miestnosť, od ktorej jej na požiadanie boli
vydané kľúče, tieto kľúče po ukončení zasadnutia predstavenstva mala žalovanému vrátiť. Takýmto
režimom sa spravovali aj ostatní členovia predstavenstva, ktorí neboli zároveň v pracovnoprávnom
vzťahu so žalovaným. Takíto zamestnanci nemali k dispozícii počas výkonu funkcie pridelený žiadny
počítač a ani tlačiareň, ktoré by boli majetkom žalovaného.
Preto prvoinštančný súd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal
nárok na náhradu trov konania úspešnému žalovanému.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Žalobkyňa
namietala, že prvoinštančný súd jej podľa antidiskriminačného zákona neposkytol adekvátnu ochranu
pred diskrimináciou od žalovaného. Žalovaný so žalobkyňou zachádzal spôsobom, pri ktorom porušil
zásadu rovnakého zaobchádzania.
Pokiaľ sa týka prvého diskriminačného dôvodu, a to v pracovnoprávnom vzťahu uzavretom na dobu
určitú oproti iným členom predstavenstva, žalobkyňa udáva v odvolaní, že žalovaný nepreukázal, že so
žalobkyňou zaobchádzal rovnako ako s inými členmi predstavenstva, ktorým v tom nebránil osobitný
predpis. Žalobkyňa nielenže nemala uzatvorený pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú, ale dokonca
nebol je predĺžený ani na dobu výkonu členky predstavenstva, teda do 31.1.2013. Všetci členovia
predstavenstva, pokiaľ im v tom nebránil osobitný predpis, mali uzatvorený aj pracovnoprávny pomer
so žalovaným na dobu neurčitú. Nepredĺženie pracovnej zmluvy bolo zo strany žalovaného politicky
motivované, pretože pri odôvodňovaní nepredĺženia pracovnej zmluvy žalobkyni riaditeľka žalovaného
zdôvodnila, že jej to neodporučili zástupcovia regiónu Poprad na stretnutí. Takýto postup nie je ani
morálny, nie je ani zákonný a nevyplýva ani z obchodných zvyklostí. Poukázala pritom na členov
predstavenstva u žalovaného pred jej nástupom do predstavenstva spoločnosti, ale aj následne keď
členovia predstavenstva obsadzovali z titulu výkonu funkcie člena predstavenstva aj najvyššie pracovné
pozície, a to po celú dobu výkonu člena predstavenstva okrem tých, ktorým tomu bránil osobitný predpis.
Ďalej žalobkyňa namietala postup prvoinštančného súdu pri vyhodnotení diskriminačného dôvodu
v súvislosti s poskytnutím kancelárie na rozdiel od ostatných členov predstavenstva v čase, keď
vykonávala funkciu členky predstavenstva. Kanceláriu u žalovaného mali pridelenú všetci členovia
predstavenstva, ktorí boli vo funkcii súčasne so žalobkyňou. Žalobkyni bola po zániku jej pracovného
pomeru, avšak za trvania funkcie členky predstavenstva, odňatá jej kancelária, výmenou kľúčov
zamedzený samostatný vstup do nej a technické vybavenie a pracovné materiály (spisy) boli odstránené.
Uvedené je v rozpore so zmluvou o výkone funkcie, ktorá zaručuje členovi predstavenstva pridelenie
kancelárie s príslušným vybavením.
Oproti iným členom predstavenstva, ktorí neboli obmedzovaní v užívaní kancelárie, sa cíti žalobkyňa
diskriminovaná.
Ďalej namietala, že jej neboli poskytované informácie na rozdiel od ostatných členov predstavenstva,
keď nemala pre výkon svojej funkcie dostatok informácií. Ostatní členovia predstavenstva žalovaného
nepozvali žalobkyňu na zasadnutie predstavenstva dňa 31.12.2012 a v januári 2013, nedoručili jej ani
zápisnicu z týchto zasadnutí. Neinformovali ju ani o mimoriadnej udalosti na letisku, ktorou bola havária
vrtuľníka. Ako členka kolektívneho štatutárneho orgánu niesla zodpovednosť a podieľala sa na riadení



spoločnosti a bolo povinnosťou ostatných členov oboznámiť ju s mimoriadnou udalosťou, za ktorú v
prípade nesprávneho riešenia mimoriadnej udalosti by niesla zodpovednosť.
Preto žiadala, aby súd žalobe vyhovel a zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu a určil, že žalovaný
porušil zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni
nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 eur. Uplatnila si trovy konania.

3. K uvedenému vyjadreniu zaujal písomné stanovisko žalovaný. Uviedol, že žalobkyňa v priebehu
celého konania neoznačila právne relevantné dôkazy. Žalobu opiera o svoje subjektívne názory. V
danom prípade ide o obrátené dôkazné bremeno, žalobkyňa musí označiť dôkazy, z ktorých možno
dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Žalobkyňa takéto dôkazy
nepredložila. Pokiaľ sa týka ukončenia pracovnoprávneho vzťahu, žalovaný poukázal na ust. § 48
Zákonníka práce, kde zamestnávateľ má možnosť po uplynutí pracovného pomeru dojednaného
na dobu určitú, sa rozhodnúť, či so zamestnancom uzatvorí ďalší pracovný pomer, resp. predĺži
tento pracovný pomer. Toto právo má žalovaný už aj s poukazom na to, že podniká v špecifickej
oblasti leteckej prepravy a je dôležité, aby každý zamestnanec si uňho plnil pracovné povinnosti. V
minulosti niekoľkokrát pracovný pomer so zamestnancami nepredĺžil. Tento inštitút je akousi formou
ochrany zamestnávateľa, čo aj žalovaný využil. Na strane žalobkyne však k uzatvoreniu pracovného
pomeru došlo až po tom, čo došlo k vzniku jej členstva v predstavenstve spoločnosti, čo historicky u
žiadneho zamestnanca v spoločnosti žalovaného v minulosti nenastalo. Vždy členovia predstavenstva
boli zamestnancami žalovaného, avšak boli zamestnancami žalovaného už pred vznikom členstva v
predstavenstve spoločnosti a mali uzatvorenú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Žalovaný podrobne
rozviedol všetkých bývalých, ako aj súčasných členov predstavenstva žalobcu s tým, že všetci členovia
predstavenstva, ktorí boli volení z radov zamestnancov, okrem žalobkyne, boli už v čase zvolenia na
funkciách a mali už v čase zvolenia pracovný pomer na dobu neurčitú, pretože na letisku už pracovali
dlhšiu dobu.
Žalovaný zaujal stanovisko aj k odvolaniu žalobkyne vo vzťahu k poskytnutiu kancelárskych priestorov,
keď poukázal na to, že výpoveďami svedkov a písomným vyjadrením spoločnosti MicroStep-MIS
preukázali, že žalobkyni počas celého výkonu funkcie člena predstavenstva bola bezplatne poskytnutá
kancelárska miestnosť vybavená počítačom a tlačiarňou. V prípade potreby jej boli vydané kľúče od
kancelárskej miestnosti, pričom sa v miestnosti aj ostatných priestoroch mohla zdržiavať podľa potreby
a po ukončení kľúče vrátila. Počas zasadnutia predstavenstva nebolo potrebné žalobkyni poskytovať
miestnosť, pretože zasadnutia predstavenstva sa konali v kancelárii výkonného riaditeľa. Pokiaľ mala
záujem pracovať aj po zasadnutí predstavenstva, na požiadanie jej bola poskytnutá kancelárska
miestnosť. Žiadny z členov predstavenstva nemal nikdy pridelenú samostatnú kancelársku miestnosť,
pretože letisko takýmito kanceláriami nedisponuje. Ostatní členovia predstavenstva, ktorí boli vo funkcii
súčasne so žalobkyňou, nemali pridelené kancelárske miestnosti, ale iba kancelárie, v ktorých pracujú
ako zamestnanci.
Žalobkyni počas výkonu funkcie člena predstavenstva boli poskytované všetky podklady a informácie pre
vykonávanie tejto funkcie. Pokiaľ žalobkyňa uviedla, že nebola pozvaná na zasadnutie predstavenstva
dňa 31.12.2012 a v januári 2013, vo vzťahu k zasadnutiu predstavenstva dňa 31.12.2012 žalobkyňa
podala samostatnú žalobu, ktorú krajský súd zamietol. V januári 2013 sa predstavenstvo nezišlo
a nezasadalo. Pokiaľ sa týka mimoriadnej udalosti havárie vrtuľníka, žalobkyňa a ani žiaden z
členov predstavenstva bezprostredne neboli informovaní o tejto situácii, pretože takýmito informáciami
letisko nedisponovalo. Podrobné informácie boli členom predstavenstva poskytnuté na zasadnutí
predstavenstva.
Pokiaľ sa týka procesu verejného obstarávania, žalobkyňa ako členka predstavenstva mohla o
uzatváraní zmlúv rozhodovať, avšak takémuto rozhodovaniu muselo predchádzať verejné obstarávanie,
ktoré neriadi predstavenstvo.
Preto žalovaný žiadal rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť a uplatnil si trovy konania.

4. K vyjadreniu žalovaného zaujala písomné stanovisko žalobkyňa, ktorá v podrobnostiach bližšie
rozviedla svoje odvolacie dôvody a poukázala na to, že ako členka štatutárneho orgánu mala mať
rovnaké postavenie ako ostatní členovia. Poukázala na svoje predchádzajúce vyjadrenia na žalobu a
na odvolanie.

5. K písomnému vyjadreniu žalobkyne k vyjadreniu žalovaného bol na vyjadrenie vyzvaný žalovaný. Do
rozhodnutia odvolacieho súdu k zaujatiu stanoviska žalovaným nedošlo.



6. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario, keď nebolo zistené, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a
nevyžaduje si to žiaden dôležitý verejný záujem (v súvislosti s § 378 a § 314 CSP), keď prvoinštančný súd
riadne vo veci nariadil pojednávanie, a v súlade s osobitnými ustanoveniami § 307 až § 315 CSP dospel
k záveru, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je správne. Prvoinštančný súd v potrebnom rozsahu
zistil skutkový stav vo vzťahu ku všetkým tvrdeným diskriminačným dôvodom, riadne vec právne posúdil
a správne vo veci aj rozhodol.
Je potrebné uviesť, že už odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, a to v uznesení č.k.
17CoPr/2/2016-223 zo dňa 24.5.2016 upriamil pozornosť na to, že na strane žalovaného je síce dôkazné
bremeno, ktoré spočíva v tom, že práve žalovaný musí preukázať, že so žalobkyňou nezaobchádzal
diskriminačne, avšak v prvom rade musí žalobkyňa uniesť nielen bremeno tvrdenia, ale aj preukázať na
prvý pohľad (prima facie) diskrimináciu. Až potom sa toto dôkazné bremeno prenáša na žalovaného s
povinnosťou preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.
Žalobkyňa bola povinná nielen tvrdiť diskrimináciu, ale pre unesenie jej dôkazného bremena v rozsahu,
aby poskytla argumenty, teda skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k diskriminácii (priamej alebo
nepriamej), čo sa v prejednávanej veci nestalo. Vierohodnosť diskriminácie bola spomínaná už
v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, avšak žalobkyňa neoznačila žiaden
dôkaz, ktorý by si súd bol ex offo zaobstaral, svedčiaci o tom, že niet dôvodu pochybovať o
jej diskriminácii. Odôvodnenie prvoinštančného rozsudku vo vzťahu k diskriminovaniu žalobkyne je
absolútne unesenie dôkazného bremena žalovaného, ktorý bez akýchkoľvek pochýb preukázal, že
k diskriminácii žalobkyne nedošlo a nedošlo k diskriminácii žalobkyne nielen ako zamestnankyne,
nielen ako členky predstavenstva žalovaného oproti iným zamestnancom, ale ani z politických
dôvodov, ktoré síce boli tvrdené, avšak preukázané a ani len osvedčené neboli. Postavenie žalobkyne
ako členky predstavenstva spoločnosti samo osebe nezakladá bez ohľadu na to, aké postavenie
majú ostatní členovia predstavenstva, právo na uzatvorenie pracovnoprávneho vzťahu a už vôbec
nie právo na uzatvorenie pracovnoprávneho vzťahu na dobu výkonu členstva v predstavenstve
spoločnosti a ani na dobu neurčitú. Je vecou zamestnávateľa, ako si riadi svoje pracovnoprávne
vzťahy, ktoré sú separátne od vzťahov v predstavenstve spoločnosti. Oba právne inštitúty, a to
členstvo v predstavenstve spoločnosti a pracovnoprávny vzťah sú dokonca upravované v samostatných
kódexoch (Obchodný zákonník a Zákonník práce), kde nie je vylúčený súbeh týchto dvoch inštitútov,
avšak jeden inštitút nepodmieňuje existenciu ďalšieho inštitútu a už vôbec nemôže žalobkyňa si
vynucovať trvanie pracovnoprávneho vzťahu na dobu, ktorú ona považuje za nediskriminačnú oproti
iným členom predstavenstva, ktorí do predstavenstva spoločnosti vstupovali ako dlhoroční zamestnanci
žalovaného. Nebolo preukázané, že žalobkyňa bola diskriminovaná a ani osvedčené, že žalobkyňa bola
diskriminovaná vo vzťahu k prístupu do kancelárskych priestorov. Žiaden člen predstavenstva, ktorý
nebol viazaný pracovnoprávnym vzťahom so žalovaným nemal vyčlenené len pre seba samostatne
kancelárske priestory žalovaného. Boli v zmysle dohody mu poskytované priestory u žalovaného v
prípade potreby a zasadnutia predstavenstva, avšak nie v rozsahu, ako to mali zamestnanci žalovaného.
Uvedená okolnosť o tvrdenej diskriminácii zo strany žalobkyne nebola ani len osvedčená, pretože
žalobkyňa odvodzovala svoje nároky členky predstavenstva od pracovnoprávnych vzťahov, ktoré v čase
trvania pracovnoprávneho pomeru mala k dispozícii a ako zamestnanec spoločnosti ich mohla riadne
využívať denne. Ako členka predstavenstva mala k dispozícii miestnosť, avšak vždy bolo potrebné so
žalovaným vec komunikovať.
Pokiaľ žalobkyňa namietala nedostatočné informácie zo strany žalovaného pri výkone funkcie člena
predstavenstva, ani táto okolnosť preukázaná nebola. Naopak, bolo preukázané, že žalobkyňa si
robila nároky na poskytnutie informácií, na ktoré nemala oprávnenie s nimi disponovať, keď napríklad
obstarávacie konania boli v kompetencii výkonného manažmentu spoločnosti a taktiež v súvislosti
s nehodou vrtuľníka nebola v krízovom manažmente, takže ako členka predstavenstva o týchto
záležitostiach bola informovaná priamo na zasadnutí predstavenstva spoločnosti.
Všetky diskriminačné tvrdenia žalobkyne na prvý pohľad neboli preukázané, preto táto okolnosť
absolútne stačila na to, aby bola žaloba zamietnutá. Keďže prvoinštančný súd v rámci vyhľadávacej
zásady sám zisťoval ešte okolnosti dôležité pre posúdenie, či skutočne k diskriminácii žalovanej
dochádzalo alebo nie, zistil, že k takejto diskriminácii nedochádzalo, boli vykonané všetky dôkazy na
potvrdenie, že žalovaný so žalobkyňou narábal ako s ostatnými zamestnancami, nebola žalobkyňa vo
vzťahu k ostatným zamestnancom a členom predstavenstva žiadnym spôsobom znevýhodňovaná, a
preto správne žalobu zamietol. Preto aj odvolací súd aplikujúc ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správne potvrdil.



7. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP s použitím ust. §
255 ods. 1 CSP a priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu, pretože v odvolacom konaní bol žalovaný v plnom rozsahu vo vzťahu k žalobkyni úspešným.
O týchto trovách rozhodne prvoinštančný súd vo vzťahu k výške podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným
uznesením.

8. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.