RUŽINOVSKÝ ŠPORTOVÝ KLUB, p. o. (skrátene RŠK, p. o.)


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/139/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215208276
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1215208276.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek
senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Energetic Systems, s.
r. o., Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 36 859 591 (predtým 4 line security s. r. o., Šamorínska
10, 821 06 Bratislava, IČO: 36 859 591), zast. U.. F.na E., F., I. XX, XXX XX W., IČO: 50 262 611,
proti žalovanému: Ružinovský športový klub, Mierová 21, 827 05 Bratislava, IČO: 36 066 257, zast.
Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s. r. o., Miletičova 1, 821 08 Bratislava, IČO: 36 860
891, o zaplatenie 1.183,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II č.k. 23Cb/129/2015-145 zo dňa 12.09.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/129/2015-145 zo dňa
12.09.2016 p o t v r d z u j e .

Žalovaný má voči žalobcovi právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal náhradu trov
konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 01.04.2015
žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 1.183,20 eur s príslušenstvom titulom náhrady
škody. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 757, § 373, § 379 Obchodného zákonníka (ďalej len
„OBZ“), § 415, § 545 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a po vykonanom dokazovaní
dospel k záveru, že žaloba nemá oporu v zákone. Strany sporu uzatvorili dňa 05.05.2009 zmluvu
č. XXX/X/XXXX o poskytovaní strážnej služby v znení dodatku č. 1 zo dňa 19.11.2010, na základe
ktorej žalobca poskytoval žalovanému strážnu službu za odplatu. V zmysle dodatku č. 1 bola zmluva
uzatvorená na dobu určitú päť rokov (uplynúť mala dňa 19.11.2015). Nakoľko žalovaný neuhrádzal
faktúry za poskytovanie strážnej služby riadne a včas, žalobca listom zo dňa 24.10.2011 od zmluvy
odstúpil. V dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného uhrádzať faktúry riadne a včas si žalobca
uplatnil škodu/ušlý zisk vo výške 1.183,20 eur, ktorá mu vznikla za obdobie od 03.12.2011 do 31.12.2011.
Súd prvej inštancie v prvom rade považoval nárok za nedôvodný v celom rozsahu z dôvodu, že žalobca
nepreukázal, že vynaložil všetko potrebné úsilie na to, aby mu škoda/ušlý zisk nevznikla, t.j. že dodržal
zásadu všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktorá vyplýva z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka.
Poukázal na to, že zo skutkového stavu vyplýva, že žalobca už skoro rok pred odstúpením od zmluvy
vedel, že žalovaný nie je schopný riadne a včas uhrádzať vystavované faktúry za poskytnuté služby,
napriek tomu však aj naďalej vykonával pre žalovaného strážnu službu až do konca októbra 2011.
Žalobca do spisu nezaložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že v tomto čase vyvíjal aktivitu, ktorá
by smerovala k získavaniu nových klientov, či už formou inzercie v masmédiách alebo inou formou za
účelom uzavretia nových zmlúv s osobami, pre ktoré by mohol vykonávať strážnu službu. Od novembra
2011 žalobca už neposkytoval žalovanému žiadne služby, teda mal k dispozícii personálny potenciál



na poskytovanie obdobnej služby ako poskytoval žalovanému aj voči iným subjektom, ak by v tomto
smere vynaložil potrebné úsilie. Súd čestné vyhlásenie G.. C. S.Ľ., predsedu predstavenstva ARM, a.s.
o tom, že táto spoločnosť viedla obchodné rokovania so žalobcom za účelom rozšírenia poskytovania
strážnej služby podľa zmluvy o poskytovaní strážnej služby č. XXX/X/XXXX a že žalobca rozšírenie
zmluvy odmietol v dôsledku svojich záväzkov voči žalovanému považoval za irelevantné, nakoľko nie
je datované a nie je z neho zrejmé, kedy došlo k uvedeným rokovaniam medzi ARM, a.s. a žalobcom a
kedy žalobca rozšírenie zmluvy s touto spoločnosťou odmietol. Zároveň mal za to, že tvrdenia žalobcu,
že musel odmietnuť poskytovanie ďalších služieb spoločnosti ARM, a.s., ako aj H. M. ako záujemcovi o
poskytovanie strážnej služby žalobcom, samé osebe nepreukazujú, že žalobca sa snažil predísť vzniku
škody/ušlého zisku, t.j. že vyvíjal aktivitu v súlade so zásadou všeobecnej prevenčnej povinnosti. Preto
konajúci súd nepovažoval za potrebné predvolať a vypočuť ako svedkov konateľa ARM, a.s., či H. M.
a dokazovanie v tomto smere považoval za nadbytočné.

2. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že listinné dôkazy predložené žalobcom nepreukazujú, že žalobca
vykonával činnosť, ktorá by smerovala k predchádzaniu vzniku škody/ušlého zisku, sú len dôkazom toho,
že žalobca mal niekoľko splatných finančných záväzkov voči tretím osobám a nijak nepreukazujú, že
platobnú neschopnosť žalobcu svojím konaním spôsobil žalovaný. Bol toho názoru, že v tejto súvislosti
nemá opodstatnenie ani znalecké dokazovanie, ktoré žalobca navrhol za účelom preukázania príčinnej
súvislosti medzi správaním sa žalovaného a ekonomickým úpadkom žalobcu, nakoľko túto je oprávnený
posúdiť výlučne súd a nie znalec, keďže ide o jeden zo základných zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu, náhradu ktorej si žalobca v tomto konaní uplatňuje na základe podanej žaloby.

3. V druhom rade mal konajúci súd za to, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu priamej príčinnej
súvislosti medzi konaním žalovaného - neplatením odplaty za poskytnuté služby riadne a včas počas
rokov 2010 - 2011 a vznikom škody/ušlého zisku na strane žalobcu v období od 03.12.2011 do
31.12.2011, čo je základným zákonným predpokladom vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu
uplatnenú žalobcom v tomto konaní. Súd dospel k záveru, že kauzálny nexus v predmetnom prípade nie
je daný, a to z dôvodu, že keby aj žalovaný za poskytnuté služby žalobcovi riadne a včas platil, nie je isté,
že predmetná zmluva by zostala v platnosti až do 19.11.2015 tak, ako to tvrdí žalobca vzhľadom k tomu,
že od zmluvy mohli obidve strany odstúpiť pred dojednaným časom za splnenia podmienok uvedených
v zmluve (článok V bod 4 a 5 zmluvy v znení dodatku č. 1), rovnako ako mohlo dôjsť aj k okamžitému
skončeniu zmluvy do jedného mesiaca odo dňa doručenia okamžitého skončenia zmluvy z dôvodov
porušovania zmluvných záväzkov oboch zmluvných strán (článok V bod 6 druhá veta zmluvy v znení
dodatku č. 1). V zmysle uvedenej skutočnosti a reálneho správania sa žalovaného považoval konajúci
súd za nanajvýš nezvyčajné, ak sa žalobca domnieval, že zmluva zostane v platnosti až do 19.11.2015,
a preto nevyvíjal žiadnu činnosť v snahe predchádzať vzniku škody/ušlého zisku aktívnym vyhľadávaním
nových klientov, ktorým by mohol poskytovať strážnu službu. Toto konštatovanie umocňuje aj fakt, že
dňa 24.10.2011 žalobca od zmluvy odstúpil, od novembra 2011 už nevykonával pre žalovaného žiadnu
činnosť, zmluva platne zanikla, t.j. nič mu nebránilo v možnosti uzavrieť novú zmluvu s treťou osobou,
a tým sa vyhnúť hospodárskemu úpadku svojej spoločnosti. O nároku na náhradu trov konania súd
rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalovanému, ktorý mal
v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd
prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vytkol súdu, že nevykonal navrhovaný výsluch G.. C. S.
a H. M., ktorými by si ozrejmil skutkový stav bez pochybností a zistil, že žalobca vykonal všetky potrebné
kroky na zabránenie vzniku škody a vzhľadom na danú situáciu bol poškodený práve tým, že nemohol
rozšíriť svoje zmluvné vzťahy s inými subjektmi, a tak nemohol vzniku škody iným spôsobom predísť.

5. Považoval za zrejmé, že súd na základe vykonaných dôkazov prišiel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, pretože vykonané dokazovanie preukazuje, že žalobca vykonal všetky potrebné kroky na
to, aby predišiel vzniku ešte väčších škôd. Mal za to, že je na jeho slobodnom rozhodnutí, kedy od
zmluvy odstúpi, ak žalovaný neplní svoje povinnosti. Záver súdu, že žalobca skoro rok vedel, že žalovaný
nie je schopný riadne a včas uhrádzať vystavované faktúry za poskytnuté služby a napriek tomu aj



naďalej vykonával pre žalovaného strážnu službu až do novembra 2011, nepovažoval za správny. V
tejto súvislosti poukázal žalobca na to, že v súdnom spise nie je jediný dôkaz preukazujúci neschopnosť
žalovaného neplatiť svoje záväzky riadne a včas, je len zrejmé, že tieto neplnil. Žalobca tak v dobrej viere
aj naďalej poskytoval žalovanému služby, pretože v obchodnej praxi je bežné, že nastanú situácie, kedy
odberateľ nemôže uhradiť v danom čase v dôsledku externých vplyvov, ktoré sám nemôže ovplyvniť,
avšak doplatí zameškané neskôr.

6. Poukázal na to, že taktiež konštatovanie súdu, že je nanajvýš nezvyčajné, ak sa žalobca domnieval,
že zmluva zostane v platnosti až do 19.11.2015 nemá oporu v predložených dôkazoch, keďže sa
nedomnieval, že je reálne, aby zmluva bola v platnosti až do dohodnutého času a v dôsledku správania
žalovaného od nej odstúpil. Trval na tom, že argument konajúceho súdu, že absentuje kauzálny nexus
medzi porušením právnej povinnosti a vznikom ušlého zisku nie je založený na skutkovom a právnom
stave. Nemožno od seba oddeľovať dôvod odstúpenia žalobcu od zmluvy od samotného odstúpenia
od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy v sebe subsumuje dôvod tohto odstúpenia, ktoré zapríčinil žalovaný
neplnením si svojich zmluvných i zákonných povinností. Odôvodnenie súdu, že kauzálny nexus nie
je daný, pretože nie je jasné, či aj keby žalovaný riadne plnil zmluva naozaj trvala do 19.11.2015,
považoval za nedostatočné. Dĺžka trvania vzťahu medzi žalobcom a žalovaným môže mať vplyv na
výšku spôsobenej škody, avšak nie na príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vzniknutý ušlý
zisk. Mal za to, že de facto súd priznal, že medzi ukončením zmluvy a vzniknutou škodou je príčinný
vzťah, hoci podľa súdu nie je, teda odôvodnenie na danom mieste sa javí ako nelogické, nesystematické
a nepreskúmateľné. Vzhľadom na nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré pôsobí
zmätočne a nie je presvedčivé, mal žalobca za to, že v konaní boli i iné vady, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Mal za to, že súd nedostatočne odôvodnil, prečo v konaní absentuje
kauzálny nexus. Vzhľadom na uvedené nedostatky súdneho rozhodnutia a konania žiadal, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu.

7. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý bol toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
správne, zohľadňuje skutkový a právny stav. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Bol toho názoru, že
výsluch G.. C. S. a H. M. by nepreukázal splnenie si prevenčnej povinnosti zo strany žalobcu, nakoľko
žalobca oboch údajných záujemcov odmietol. Mal za to, že žalobca by si splnil svoju prevenčnú
povinnosť, pokiaľ by záujemcov hľadal po odstúpení od zmluvy, prípadne pred odstúpením od zmluvy,
aby mohol kontinuálne pokračovať v poskytovaní strážnej služby aj po odstúpení od zmluvy. V súvislosti
s tvrdením žalobcu, že nie je pravdou, že vedel, že žalovaný nebol schopný skoro rok uhrádzať svoje
splatné záväzky, pričom v obchodnej praxi je bežné, že nastanú situácie, kedy odberateľ nemôže uhradiť
svoje splatné záväzky, žalovaný uviedol, že nie je zrejmé, prečo žalobca náhle odstúpil od zmluvy,
prípadne prečo pred odstúpením nevyvíjal činnosť, ktorá by smerovala k získaniu nových záujemcov, u
ktorých by mohol generovať zisk po odstúpení od zmluvy. Bol toho názoru, že žalobca v konaní nijakým
spôsobom nepreukázal, že odstúpením od zmluvy zabránil vzniku podstatne vyššej škody. Poukázal
na skutočnosť, že žalobca odstúpil od zmluvy po tom, ako mu bola zo strany žalovaného v súlade s
článkom III. bodom 3 zmluvy oznámená zmena časového rozpisu stráženia objektu tak, že s účinnosťou
od 01.11.2011 došlo k podstatnému zúženiu poskytovaných služieb.

8. Žalovaný ďalej uviedol, že v predmetnej veci chýba príčinná súvislosť medzi porušením zmluvnej
povinnosti a vznikom nároku na ušlý zisk. Dôsledkom omeškania sa žalovaného s platením dohodnutej
odplaty nie je vznik nároku na ušlý zisk na strane žalobcu, keď eventuálny ušlý zisk žalobcu nevznikol ako
nevyhnutný následok porušenia tejto povinnosti. Poukázal na to, že porušil len jednu zmluvnú povinnosť,
a to uhrádzať odplatu žalobcovi riadne a včas, následkom porušenia ktorej bola povinnosť uhradiť
zmluvnú pokutu a odstúpenie žalobcu od zmluvy. Podľa tvrdenia žalobcu škoda/ušlý zisk mu vznikol až
na základe odstúpenia od zmluvy, ktoré realizoval on sám. V tejto súvislosti žalovaný citoval ust. § 351
ods. 1 OBZ, a poukázal na skutočnosť, že nárok žalobcu na ušlý zisk vznikol až po odstúpení od zmluvy
a mal za to, že aj pokiaľ by medzi žalobcom a žalovaným existovala dohoda o možnosti požadovať
náhradu škody/ušlého zisku popri zmluvnej pokute (existenciu takejto dohody zásadne odmietal), bol
by nárok žalobcu uplatňovaný v tomto konaní nedôvodný, nakoľko žalobcovi nárok na náhradu škody/
ušlého zisku počas platnosti zmluvy ani nevznikol. Zdôraznil, že ak by žalobca neodstúpil od zmluvy,
nárok na ním požadovanú náhradu škody/ušlý zisk by mu nevznikol a z uvedeného je zrejmé, že nárok na
náhradu škody uplatňovaný žalobcom mu nemohol vzniknúť počas trvania zmluvy, pričom odstúpením
od zmluvy všetky práva a povinnosti zanikli (viď rovnaký názor v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej



republiky, sp. zn. 32 Cdo 2799/2007). Záverom žalovaný uviedol, že pokiaľ by sme pripustili opak, bolo
by jednoduchšie dosiahnuť zisk odstúpením od zmluvy, ako reálnym plnením služieb, ktoré ovplyvňuje
viacero skutočností. Považoval za neprípustné, aby žalobca 4 roky pred skončením platnosti zmluvy od
tejto odstúpil a tým mu vznikol nárok na náhradu ušlého zisku, pričom prostredníctvom zamestnancov,
ktorí sa mu odstúpením od zmluvy uvoľnili, môže generovať ďalší zisk u iného objednávateľa. S
prihliadnutím na uvedené navrhol, aby odvolací súd odvolanie zamietol a žalovanému priznal náhradu
trov konania a trov právneho zastúpenia v plnej výške.

9. Žalobca v doplnení odvolania uviedol, že so žalovaným uzatvorili dňa 5.12.2016 dohodu o splátkach vo
veci podľa platobného rozkazu 26Cb/161/201-57, ktorý bol vydaný v obdobnej veci. Nakoľko žalovaný
uznal záväzok vo veci skutkovo rovnakej a dokonca dlžnú sumy dňa 20.12.2016 uhradil, vyslovil názor,
že vzhľadom na princíp právnej istoty by mal súd prvej inštancie aj v prípade tohto súdneho konania
postupovať tak, že uzná nárok žalobcu a prizná mu náhradu ušlého zisku.
10. Žalovaný vo vyjadrení k doplneniu odvolania uviedol, že je zjavne neopodstatnené, s tvrdeniami
žalobcu sa nestotožňuje, považuje ich za účelové a zavádzajúce, nakoľko žalovaný viackrát uviedol,
že platobný rozkaz v konaní sp. zn. 26Cb/l61/2015 sa stal právoplatným z dôvodu zmeškania lehoty
na podanie odporu, keďže žalovaný bol zahltený podaniami žalobcu, ktorý svoj nárok rozdelil na šesť
konaní.

11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez
nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli
súdu a webovej stránke súdu v súlade s § 219 ods. 3 CSP. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení
sa s dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je vecne správne.

12. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
pretože z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom
vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne
hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné:

13. Úlohou odvolacieho súdu, vzhľadom na námietky odvolateľa, bolo v prvom rade posúdiť, či v
prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 05.05.2009 uzavreli zmluvu č. XXX/X/XXXX o
poskytovaní strážnej služby v znení dodatku č. 1 zo dňa 19.11.2010, na základe ktorej žalobca
poskytoval žalovanému strážnu službu za odplatu. V zmysle dodatku č. 1 bola zmluva uzatvorená
na dobu určitú päť rokov (uplynúť mala dňa 19.11.2015). Nakoľko žalovaný neuhrádzal faktúry za
poskytovanie strážnej služby riadne a včas, žalobca listom zo dňa 24.10.2011 od zmluvy odstúpil.
Sporným medzi stranami bolo, či si žalobca nárok uplatnený z titulu náhrady škody/ušlého zisku vo
výške 1.183,20 eur, ktorá mu vznikla za obdobie od 03.12.2011 do 31.12.2011 v dôsledku porušenia
zmluvnej povinnosti žalovaného uhrádzať faktúry riadne a včas, uplatnil dôvodne.

14. Podľa § 344 OBZ, od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento
alebo iný zákon.

15. Podľa § 349 ods. 1 OBZ, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav
vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe nemožno účinky
odstúpenia od zmluvy odvolať alebo zmeniť bez súhlasu druhej strany.

16. Podľa § 351 ods. 1 OBZ, odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy.
Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani
zmluvných povinností týkajúcich sa voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými
stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú
trvať aj po ukončení zmluvy.

17. Podľa § 757 Obchodného zákonníka pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností
ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl..



18. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný
nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené
okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

19. Podľa § 379 Obchodného zákonníka nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda,
ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok
porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti,
ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.

20. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

21. Náhrada škody je viazaná na existenciu záväzku. Je jedným z dôsledkov jeho porušenia. Túto
viazanosť treba vidieť v štádiu vzniku povinnosti nahradiť škodu. Po vzniku záväzku na náhradu
škody táto viazanosť prestáva jestvovať a záväzok na náhradu škody existuje nezávisle od pôvodného
záväzkového vzťahu, t.j. toho, ku ktorému patrí povinnosť, ktorá bola porušená. Preto, aj keď dôjde
k odstúpeniu od zmluvy a zaniknú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy, záväzok na náhradu
škody ako dôsledok porušenia zmluvy trvá naďalej (§ 351 OBZ). Pre obchodné záväzkové vzťahy je
všeobecnou úpravou náhrady škody úprava obsiahnutá v § 373 až 386 OBZ. Odstúpením od zmluvy
zaniká zmluva a všetky práva a povinnosti strán vyplývajúce zo zmluvy, a to ex nunc. To znamená, že
právny dôvod plnenia dodatočne odpadol. Týka sa to tak splnených, ako aj nesplnených povinností.
Z tejto všeobecnej zásady zákon ustanovuje viacero výnimiek. Odstúpenie sa nedotýka (mimo iných)
následkov porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy odstúpením, bez ohľadu na to, o nároky
ktorej strany ide. V zmysle odseku 1 ide predovšetkým o nárok na náhradu škody vzniknutej porušením
zmluvy. Oprávnená zmluvná strana má však právo na náhradu len tej škody, ktorá je v príčinnej súvislosti
s porušením povinností zo zmluvy. Pokiaľ ide o následky porušenia zmluvy, nemá však odstúpenie od
zmluvy spätné účinky. Všetky právne následky porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy
odstúpením, zostávajú zachované. Vzhľadom na to, že odstúpením od zmluvy zmluva zaniká (§ 349
ods. 1), dodatočne odpadol právny dôvod splnenia týchto povinností. Právna úprava zodpovednosti
za škodu je pomerne zložitá, najmä svojím systematickým usporiadaním v predpisoch súkromného
práva. Nachádza sa tak v Občianskom ako aj Obchodnom zákonníku. Zodpovednosť za škodu je
objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladom
pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo záväzku (alebo inej právnej povinnosti stanovenej
v OBZ), vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Existenciu
týchto predpokladov musí preukázať poškodený. Bez zreteľa na to, v akej právnej úprave je obsiahnutá
zodpovednosť za škodu, predpokladom tejto zodpovednosti je vždy existencia škody. Vo všeobecnosti
je pojem "škoda“ v právnej teórii, ako aj v súdnej praxi ustálený a považuje sa za ňu majetková ujma,
ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Za protiprávne konanie ako predpoklad zodpovednosti za
škodu je označované konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, teda konanie, ktoré porušuje
hmotnoprávne vzťahy. Vo vzťahu k zodpovednosti za škodu je potrebné poukázať na to, že aj nesplnenie
prevenčných povinností (tzv. generálna prevencia) v ustanoveniach § 415 OZ, je považované za
protiprávne konanie. O protiprávne konanie môže ísť len vtedy, ak konanie je v rozpore s existujúcou
hmotnoprávnou právnou úpravou spoločenských vzťahov, alebo je v rozpore so zmluvným dojednaním.

22. Ušlý zisk sa v súlade s konštantou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že
u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa
to s pohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktíva, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu.
Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, alebo musí byť naisto postavené, že pri
pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený
dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu
(škodnej udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate z podnikateľskej príležitosti alebo zmarenie
podnikateľského zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu
ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je potrebné súčasné
naplnenie predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody
(ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním. Dôkazné bremeno naplnenia
týchto podmienok vzniku zodpovednosti za ušlý zisk pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého
zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu



existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré
pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j.
dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery
dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný
ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností by potom mohlo viesť len
k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba "fikciou" (uznesenie NS SR
sp. zn. 4 MCdo 28/2008) za ušlý zisk nemožno považovať hypoteticky jej ušlý zisk, ktorý nemá žiadny
konkrétny preukázateľný základ. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitostí
zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného
je s ohľadom na existujúce okolnosti toho, ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až
blížiaca sa k istote. Pokiaľ žalobca nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý
mohol pri bežnom chode veci očakávať, nemôže byť v konaní úspešný.

23. Žalobca nárok na náhradu škody/ušlý zisk odvodzoval z porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi za poskytovanie strážnej služby odplatu riadne a včas (články I a IV zmluvy v
znení dodatku č.1), nakoľko v súvislosti s uzavretím zmluvy očakával, že dôjde k rozmnoženiu jeho
majetkových hodnôt. Protiprávnym konaním žalovaného, neplatením odplaty za poskytnuté služby, však
stratil očakávaný prínos výnosu, ktorý si preto uplatnil v konaní ako náhradu škody/ušlý zisk. Mal za
to, že v prípade, že by mu žalovaný pravidelne uhrádzal odmenu za poskytnuté služby, nespôsobil by
tým škodu/ušlý zisk, nakoľko zmluva by zostala v platnosti až do 19.11.2015. Vzhľadom na skutkové a
právne zistenia, súd prvej inštancie dospel k záveru, že odstúpením žalobcu od zmluvy listom zo dňa
24.10.2011záväzkovo-právny vzťah medzi stranami sporu zanikol a žalovaný by zodpovedal za škodu
vzniknutú porušením zmluvnej povinnosti do odstúpenia od tejto zmluvy pri kauzálnom nexuse. Odvolací
súd bol toho názoru, že súd prvej inštancie úplne a správne zistil skutkový stav a na základe vykonaných
dôkazov došiel k správnym skutkovým zisteniam. Súd dospel k správnemu záveru, že kauzálny nexus
v predmetnom prípade nie je daný, a to z dôvodu, že keby aj žalovaný za poskytnuté služby žalobcovi
riadne a včas platil, nie je isté, že predmetná zmluva by zostala v platnosti až do 19.11.2015 tak,
ako to tvrdí žalobca vzhľadom k tomu, že od zmluvy mohli obidve strany odstúpiť pred dojednaným
časom za splnenia podmienok uvedených v zmluve. Odvolací súd sa stotožnil s názorom konajúceho
súdu ako aj žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi
konaním žalovaného - neplatením odplaty za poskytnuté služby riadne a včas počas rokov 2010 - 2011
a vznikom uplatneného ušlého zisku na strane žalobcu v období od 03.12.2011 do 31.12.2011, čo je
základným zákonným predpokladom vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu uplatnenú žalobcom
v tomto konaní. V predmetnej veci chýba príčinná súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a
vznikom nároku na ušlý zisk. Dôsledkom omeškania sa žalovaného s platením dohodnutej odplaty nie je
vznik nároku na ušlý zisk na strane žalobcu, keď eventuálny ušlý zisk žalobcu nevznikol ako nevyhnutný
následok porušenia tejto povinnosti. Žalovaný správne poukázal na to, že porušil len jednu zmluvnú
povinnosť a to uhrádzať odplatu žalobcovi riadne a včas, následkom porušenia ktorej by bola povinnosť
uhradiť zmluvnú pokutu a možnosť odstúpenia žalobcu od zmluvy. V prípade, ak by žalobca neodstúpil
od zmluvy, nárok na ním požadovanú náhradu škody/ušlý zisk by mu nevznikol a je zrejmé, že nárok
na náhradu škody uplatňovaný žalobcom mu nemohol vzniknúť počas trvania zmluvy. V danom prípade
následkom porušenia povinností žalovaného platiť dohodnutú odmenu však bolo odstúpenie žalobcu od
zmluvy, v dôsledku ktorého zmluva platne zanikla, takže žalobcovi nič mu nebránilo v možnosti uzavrieť
novú zmluvu s treťou osobou, a tým sa vyhnúť hospodárskemu úpadku svojej spoločnosti, ako správne
konštatoval konajúci súd. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu
záveru, že žalobcom uplatnený nárok nemá oporu v zákone.

24. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca nepreukázal
ani svoje tvrdenia, že vynaložil všetko potrebné úsilie na to, aby mu škoda/ušlý zisk nevznikla, t.j. že
dodržal zásadu všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktorá vyplýva z ustanovenia § 415 Občianskeho
zákonníka. Obsah ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka je možné chápať ako generálne
ustanovenie zakladajúce všeobecnú prevenčnú povinnosť. Jeho obsah je však vždy nutné konfrontovať
s konkrétnou situáciou. Toto ustanovenie právneho poriadku je nutné chápať ako krajnú možnosť
pri posudzovaní prípadov, v ktorom nie je možné identifikovať, aká právna povinnosť bola porušená.
Uvedené ustanovenie subjektu neukladá povinnosť predvídať každý, v budúcnosti možný vznik škody.
Ide o záväznú právnu povinnosť každého dodržiavať nielen povinnosti uložené právnymi predpismi a
povinnosti prevzaté zmluvne, ale - aj bez konkrétne stanoveného pravidla správania - počínať si natoľko
obozretne, aby konaním alebo opomenutím konania nevznikla škoda iným, ani jemu samému. Navyše



použitie ustanovenia § 415 prichádza do úvahy len v prípadoch, ak nie je konkrétna právna úprava
vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Uvedený záver súdu prvej inštancie o
nedodržaní prevenčnej povinnosti žalobcu bol logickým vyhodnotením skutočnosti, že žalobca už skoro
rok pred odstúpením od zmluvy vedel, že žalovaný neuhrádza vystavované faktúry za poskytnuté služby,
napriek tomu však aj naďalej vykonával pre žalovaného strážnu službu až do odstúpenia od zmluvy, do
konca októbra 2011, pričom v konaní nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce, že v tomto čase vyvíjal
aktivitu, ktorá by smerovala k získavaniu nových klientov za účelom uzavretia nových zmlúv s osobami,
pre ktoré by žalobca mohol vykonávať strážnu službu a u ktorých by mohol dosiahnuť zisk po odstúpení
od zmluvy.

25. V tejto súvislosti odvolací súd posúdil ako nedôvodnú námietku žalobcu, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhovaný výsluch G.. C. S. a H. M.. Konajúci súd dostatočne a presvedčivo v napadnutom
rozhodnutí odôvodnil, z akých dôvodov nepovažoval za potrebné navrhovaných svedkov vypočuť a
odvolací súd sa k nim prikláňa a tiež považuje dokazovanie v tomto smere za nadbytočné. Súd prvej
inštancie taktiež správne vyhodnotil, že listinné dôkazy predložené žalobcom nepreukazujú, že žalobca
vykonával činnosť, ktorá by smerovala k predchádzaniu vzniku škody/ušlého zisku, sú len dôkazom
toho, že žalobca mal niekoľko splatných finančných záväzkov voči tretím osobám a nepreukazujú, že
platobnú neschopnosť žalobcu svojím konaním spôsobil žalovaný.

26. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že v tejto súvislosti nemá opodstatnenie
ani znalecké dokazovanie, ktoré žalobca navrhol za účelom preukázania príčinnej súvislosti medzi
správaním sa žalovaného a ekonomickým úpadkom žalobcu, nakoľko túto je oprávnený posúdiť výlučne
súd a nie znalec, keďže ide o jeden zo základných zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za
škodu, náhradu ktorej si žalobca v tomto konaní uplatňuje na základe podanej žaloby. Právne posúdenie
veci, t.j. či (ne)boli naplnené podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a či je nárok v
žalobe opodstatnený, je výlučne vecou súdu a nie znalca. Inými slovami nárok poškodeného na ušlý zisk
nemôže založiť znalecký posudok, ale len preukázanie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody.

27. Odvolací súd sa na základe uvedených skutočností stotožnil s názorom súdu prvej inštancie,
ktorý na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože
nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného - neplatením odplaty za
poskytnuté služby riadne a včas počas rokov 2010 - 2011 a vznikom škody/ušlého zisku na strane
žalobcu v období od 03.12.2011 do 31.12.2011, čo je základným zákonným predpokladom vzniku
zodpovednosti žalovaného za škody uplatnenú žalobcom v tomto konaní. Konajúci súd sa zaoberal
a posúdil všetky argumenty a dôkazy predložené sporovými stranami a na základe vykonaného
dokazovania tak vyslovil správny záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania
zodpovednosti žalovaného za uplatnenú škodu/ušlý zisk.

28. V sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná
povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd
ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

29. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností
stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,
teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana netvrdila, nebude
predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu za
následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

30. Záverom odvolací súd dodáva, že nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalobcu, že vzhľadom
na nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré pôsobí zmätočne a nie je presvedčivé, v



konaní boli i iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd má za to,
že v odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, aké dôkazy vo veci vykonal, z ktorých vychádzal, pričom v
závere rozhodnutia ich vyhodnotil tak, že nárok žalobcu nemá oporu v zákone a dostatočne odôvodnil aj
ako dospel k záveru, že v konaní absentuje kauzálny nexus. Odôvodnenie rozsudku považuje odvolací
súd za dostatočne jasné aj zrozumiteľné.

31. Odvolací súd sa nezaoberal ďalšími námietkami žalobcu vznesenými v doplnení odvolania, nakoľko
neboli uplatnené včas, keď podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

32. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne
správny.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP. Úspešnému žalovanému odvolací súd voči žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania,
o ich výške rozhodne súd prvej inštancie.

34. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

35. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

36. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).