RUŽINOVSKÝ ŠPORTOVÝ KLUB, p. o. (skrátene RŠK, p. o.)


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/85/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215208278
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1215208278.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu
JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Energetic Systems,
s.r.o., Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 46 780 751, právne zastúpený: JUDr. Tomáš Balážik,
advokát, Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, proti žalovanému: RUŽINOVSKÝ ŠPORTOVÝ KLUB, p. o.
(skrátene RŠK, p. o.), Mierová 21, 827 50 Bratislava, IČO: 36 066 257, právne zastúpený: Advokátska
kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o., Miletičova 1, 821 08 Bratislava, IČO: 36 860 891, o zaplatenie
452,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k.
24Cb/115/2015-459 zo dňa 26.02.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 24Cb/115/2015-459 zo dňa
26.02.2019 potvrdzuje.

Žalovaný nemá voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 01.04.2015 domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 452,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25
% p.a. zo sumy 452,40 eur od 03.12.2011 do zaplatenia a na náhradu trov konania titulom vzniknutej
škody/ušlého zisku.
Žalobu odôvodnil tým, že žalobca (jeho právny predchodca) uzatvoril so žalovaným dňa 01.07.2010
Zmluvu č. XXX/X/XXXX o poskytovaní strážnej služby (ďalej len „Zmluva“) v znení Dodatku č. 1 zo
dňa 18.11.2010 a Dodatku č. 2 zo dňa 06.12.2010, na základe ktorej žalobca poskytoval žalovanému
strážnu službu za odplatu. V zmysle Dodatku č. 2 bola zmluva uzatvorená na dobu určitú päť rokov,
t.j. do 06.12.2015. Nakoľko od novembra 2010 žalovaný prestal žalobcovi uhrádzať odplatu na základe
vystavených faktúr, žalobca listom zo dňa 24.10.2011 od zmluvy odstúpil. Poukázal na to, že dňa
23.02.2012 vydal Okresný súd Bratislava II platobný rozkaz sp. zn. 33 Rob/199/2012, právoplatný a
vykonateľný dňa 21.03.2012, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu 22.199,58 eur
s príslušenstvom titulom nezaplatených faktúr v zmysle zmluvy za jún až november 2011. Žalobca svoj
nárok na náhradu škody/ušlého zisku odvodzoval z porušenia povinnosti žalovaného vplývajúcej z čl. I
a čl. IV Zmluvy v znení Dodatku č. 1 a 2, a teda tým, že neplatil od novembra 2010 faktúry za riadne
poskytnuté služby, následkom čoho bol žalobca nútený od zmluvy odstúpiť, v dôsledku čoho mu vznikol
ušlý zisk. Uviedol, že predmetným konaním žalovaného stratil dôvodne očakávaný prínos výnosu. V
dôsledku nezaplatených faktúr žalobca nebol schopný uhrádzať svoje záväzky, ako aj odvody a mzdy
zamestnancov. V konaní si preto uplatnil nárok na náhradu škody/ušlého zisku v súlade s čl. V bod 4
Zmluvy v spojení s čl. V bod 6 Zmluvy v znení Dodatku č. 1 a 2 odo dňa nasledujúceho po skončení



1 mesiaca odo dňa doručenia odstúpenia od zmluvy, t.j. od 03.12.2011 do 31.12.2011 v celkovej výške
452,40 eur.
Súd vydal dňa 20.04.2015 platobný rozkaz č.k. 24Cb/115/2015-56, proti ktorému podal žalovaný dňa
11.05.2015 odpor s odôvodnením, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, nakoľko medzi porušením právnej
povinnosti a vznikom škody v predmetnej veci chýba príčinná súvislosť. Žalovaný mal za to, že porušil
iba svoju povinnosť včas zaplatiť dohodnutú odplatu, pričom žalobcovi odstúpením od zmluvy zanikol
nárok na zaplatenie náhrady škody/ušlého zisku, ktorý mohol nadobudnúť v prípade poskytovania
fyzickej ochrany do 06.12.2015. Dodal, že žalobca mu v čase od 24.10.2011 do 02.12.2011 neposkytoval
dohodnuté služby. Uviedol, že zmluvná pokuta, ktorú uhradil žalobcovi za omeškanie s plnením platobnej
povinnosti, v plnom rozsahu skonzumovala nárok na náhradu škody. Nesúhlasil ani s výškou ušlého
zisku tak, ako bola vyčíslená žalovaným.
Podaním doručeným súdu dňa 15.01.2016 žalobca upravil petit žaloby tak, že navrhol, aby súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 452,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
452,40 eur od 30.05.2012 do zaplatenia a na náhradu trov konania. Vzhľadom na to, že nešlo o zmenu
žaloby, súd ďalej konal v zmysle úpravy petitu žaloby predloženej žalobcom.
Súd uznesením č.k. 24Cb/115/2015-280 zo dňa 16.01.2018 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym
nástupcom žalobcu Energetic Systems, s.r.o..
Súd po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1 a 2, § 269 ods. 2, § 344,
§ 349 ods. 1, § 351 ods. 1, § 373, § 379, § 384 ods. 1, § 385, § 757 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník (ďalej len „OBZ“), § 415, § 545 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„OZ“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu je nedôvodný, nakoľko v danom prípade absentuje
kauzálny nexus, keďže žalobca v konaní nepreukázal, že existuje priama príčinná súvislosť medzi
konaním žalovaného spočívajúca v nezaplatení odplaty za poskytnuté služby a vznikom ušlého zisku
na strane žalobcu v období po ukončení zmluvy na základe odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu.
Momentom odstúpenia žalobcu od zmluvy zanikol medzi stranami sporu záväzkovoprávny vzťah, a preto
žalovaný by v zmysle § 351 ods. 1 OBZ zodpovedal len za škodu vzniknutú porušením povinnosti do
zániku zmluvy odstúpením, ktorá však v tomto prípade nenastala. Dodal, že úvaha, v zmysle ktorej by
žalovaný mal zodpovedať aj za škodu/ušlý zisk po tom, čo žalobca od zmluvy odstúpil, nemá oporu
v zákone, inštitút odstúpenia od zmluvy a ukončenie zmluvného vzťahu by tým stratilo opodstatnenie.
Súd nevzhliadol dôvod na priznanie ušlého zisku z dôvodu neosvedčenia kauzálneho nexusu aj z toho
dôvodu, že žalobca nemohol za žiadnych okolností vedieť ako dlho bude zmluva trvať vzhľadom na
čl. V bod 3. až 6. Zmluvy v znení Dodatku č. 2, keďže k ukončeniu zmluvy mohlo dôjsť aj skôr a zo
strany ktorejkoľvek strany sporu. Mal preto za to, že dôsledkom omeškania žalovaného s platením
dohodnutej odplaty nie je vznik nároku na ušlý zisk na strane žalobcu, keď eventuálny ušlý zisk žalobcu
nevznikol ako nevyhnutný následok porušenia tejto povinnosti a okrem toho porušenie tejto právnej
povinnosti bolo v zmluve zabezpečené zmluvnou pokutou. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného,
že zaplatením zmluvnej pokuty zanikol aj nárok na akúkoľvek náhradu škody spôsobnej omeškaním
s platením odplaty, nakoľko zmluvné strany si vyslovene nedohodli povinnosť žalovaného, zaplatiť
žalobcovi aj náhradu škody popri zmluvnej pokute, resp. náhradu škody presahujúcu zmluvnú pokutu.
Poukázal na to, že následkom porušenia povinnosti žalovaného platiť odplatu bolo odstúpenie žalobcu
od zmluvy, v dôsledku ktorého zmluva platne zanikla, a preto žalobcovi nič nebránilo v možnosti hľadania
si nových potenciálnych klientov, žalovaný však nepredložil žiadne relevantné dôkazy preukazujúce,
že v rozhodnom čase vyvíjal takú aktivitu, ktorá by smerovala k získavaniu nových klientov za účelom
uzavretia nových zmlúv, z ktorých by mohol dosiahnuť zisk po tom, ako odstúpil od zmluvy so žalovaným.
Nad rámec uvedeného súd uviedol, že nárok žalobcu v podobe ušlého zisku by musel zamietnuť i z
dôvodu, že žalobca porušil prevenčnú povinnosť podľa § 384 ods. 1 OBZ a § 415 OZ, keď odstúpil
od zmluvy takmer rok od poslednej úhrady odplaty zo strany žalovaného, hoci tak mohol vykonať už
skôr v zmysle Zmluvy v znení Dodatku č. 2, čím sa sám mohol dostať do tvrdenej druhotnej platobnej
neschopnosti. Čestné vyhlásenie S. M., na ktoré poukázal žalobca (avšak do spisu nezaložil) a čestné
vyhlásenie C. Q., považoval súd za irelevantné, nakoľko nie je datované a nie je z neho zrejmé,
kedy došlo k obchodným rokovaniam medzi C. Q. a žalobcom a kedy žalobca uzatvorenie zmluvy
odmietol. Tvrdenia žalobcu, že musel odmietnuť poskytovanie strážnych služieb C. Q., podľa súdu
samé o sebe nepreukazuje, že žalobca sa snažil predísť vzniku škody/ušlého zisku. Súd nepovažoval
za potrebné, účelné a hospodárne vykonanie dôkazu výsluchom svedkov K.. S. M. a C. Q.. Uviedol,
že listiny predložené žalobcom nepostačujú na prijatie záveru o splnení si prevenčnej povinnosti zo
strany žalobcu. Vyjadril názor, že ak bol žalobca nútený po odstúpení od zmluvy so žalovaným ukončiť
pracovné pomery so svojimi zamestnancami, táto skutočnosť vznikla následkom rozhodnutia žalobcu



bez priamej súvislosti s odstúpením od zmluvy. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že je ťažko
uveriteľné, že pri obrate 242.349 eur za rok 2011 a pri schopnosti žalobcu zaplatiť 115.200 eur za
reklamu mu vznikol problém uhradiť sumu cca 1.100 eur mesačne na nákladoch za zamestnancov,
ktorých musel žalobca prepustiť údajne z dôvodu ukončenia zmlúv so žalovaným. Súd dospel k záveru,
že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu, ktorými
sú porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym
úkonom škodcu a vzniknutou škodou, preto žalobu zamietol.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil
tým, že neboli splnené procesné podmienky podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa § 365 ods.
1 písm. e) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Napadnutý rozsudok považoval za arbitrárny, zmätočný, nepresvedčivý, nepreskúmateľný, v rozpore
s právnym a skutkovým stavom vo veci samej, súd sa podľa neho priklonil v rozpore s hmotným
právom na stranu žalovaného, pričom konaním súdu došlo k porušeniu zásady nestrannosti, zásady
kontradiktórnosti, zásady dôkazu i zásady pacta sunt servanda, odôvodnenie napadnutého rozsudku je
v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Namietal, že súd nevykonal navrhované dôkazy výsluchom svedkov
K.. S. M. a C. Q., ktorými by bolo preukázané, že žalobca vykonával prevenčnú činnosť v súlade s
§ 384 ods. 1 OBZ, t.j. robil všetky možné úkony, aby predchádzal škodám, hľadal náhradné zmluvy
a odmietol vypočuť konateľa žalobcu v rozpore s § 187 ods. 1 a 2 CSP. Súd podľa neho nevykonal
hodnotenie dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko nevzal do úvahy všetky dôkazy predložené žalobcom, ale
svojvoľne si vybral len tie dôkazy, ktoré mu slúžili k odôvodneniu svojvoľného, nezákonného rozhodnutia,
v rozpore s § 191 CSP a princípmi CSP, ústavou SR a Dohovorom o ľudských právach. Súd podľa neho
rozhodol vo veci predčasne, pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s dôkazmi v
súdnom spise. Poukázal na to, že predložil aj iné dôkazy do súdneho spisu, ktoré preukazujú, že žalobca
oslovil formou reklamy aj iných potencionálnych klientov pre uzavretie náhradných zmlúv a tieto súd
taktiež odmietol zo svojvoľného dôvodu, pričom nevzal do úvahy ani podporné dôkazy, preukazujúce, že
v čase neplnenia zmluvných povinností žalovaného, žalovaný sám vykrádal svoju organizáciu a konal v
rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi. Namietal, že odmietnutím dôkazov žalobcu
a ich nezrozumiteľným hodnotením, súd znevýhodnil žalobcu, t.j. odňal možnosť rovnosti strán sporu a
žalobcovi odňal aj možnosť na spravodlivé súdne konanie a spravodlivé rozhodnutie vo veci samej. Ďalej
uviedol, že súd konal v rozpore s § 181 ods. 2 CSP, keď jasne a zrozumiteľne neurčil, ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré považuje za nesporné. Vyjadril názor, že tvrdenie súdu,
že v danom prípade absentuje kauzálny nexus medzi porušením právnej povinnosti a vznikom ušlého
zisku, nie je založené na skutkovom a právnom stave, nemožno do seba oddeľovať dôvod odstúpenia
od zmluvy žalobcu od zmluvy od samotného odstúpenia od zmluvy, kedy odstúpenie od zmluvy v
sebe subsumuje dôvod tohto odstúpenia, ktoré zapríčinil žalovaný neplnením si svojich zmluvných a
zákonných povinností, čím je podľa neho preukázané, že medzi odstúpením od zmluvy spôsobeným
žalovaným a vznikom ušlého zisku žalobcu existuje priama príčinná súvislosť, t.j. ušlý zisk bol spôsobený
priamo konaním žalovaného a žalovaný zaň nesie zodpovednosť. Dodal, že popretie práva na ušlý zisk
je popretím § 2 ods. 1 a § 381 OBZ. Namietal, že súd nedostatočne odôvodnil, resp. nesprávne posúdil,
prečo má za to, že kauzálny nexus v konaní nie je daný. Uviedol, že dĺžka trvania vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným, nemôže mať vplyv na príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vzniknutým ušlým
ziskom. Tvrdenie súdu, že momentom odstúpenia od zmluvy zanikol medzi stranami sporu právny
vzťah, a preto žalovaný v zmysle § 351 ods. 1 OBZ zodpovedal len za škodu vzniknutú porušením
povinnosti do zániku zmluvy odstúpením, podľa neho neobstojí, je nezákonné a v rozpore s druhou vetou
§ 351 ods. 1 OBZ. Uviedol, že práve nezákonné konanie žalovaného v rozpore so zmluvou je príčinnou
súvislosťou, že žalobca stratil zisk po oprávnenom odstúpení od zmluvy, ktorý by spravidla dosahoval,
ak by nemusel odvrátiť väčšie hroziace škody. Poukázal tiež na to, že v Dodatku č. 2 Zmluvy je jasne
napísané, že odstúpením od zmluvy nezanikajú práva žalobcu na zmluvnú pokutu a náhradu škody.
Zmluva má prednosť pred dispozitívnymi ustanoveniami OBZ. Zdôraznil, že v tomto konaní nežiada ušlý
zisk ani náhradu škody z nezaplatených faktúr, ale žiada ušlý zisk z dôvodu predčasného skončenia



zmluvy v zmysle čl. V ods. 4 a 6 Dodatku č. 2 Zmluvy. Podľa žalobcu zmluvná pokuta dojednaná v čl.
IV ods. 6 Zmluvy nemôže konzumovať škodu po skončení zmluvy dojednanú v čl. V, nakoľko sa viaže
na nezaplatenie záväzkov z tejto zmluvy a nie na odstúpenie od zmluvy. Ďalej poukázal na to, že súd
bol dlhú dobu nečinný a nedal žalobcovi priestor na reakcie žalovaného na pojednávaní, a tým žalobca
musel písať písomné vyjadrenia ako reakciu na tvrdenia žalovaného, pričom vyjadrenia žalobcu sa
nenachádzajú v odôvodnení rozsudku. Uviedol, že právny zástupca žalobcu žiadal súd dňa 28.01.2019
a 31.01.2019, aby odročil pojednávanie určené na 26.02.2019 z dôvodu, že konateľ žalobcu v tom
čase bude v zahraničí a vo veci samej je potrebné ho dopočuť, súd však odignoroval túto skutočnosť,
čím odňal právo žalobcovi na spravodlivý proces. Poukázal na to, že žalovaný nepreukázal liberačné
dôvody, vylučujúce jeho zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobcovi, nesplnil si notifikačnú povinnosť,
ani sa nesnažil odvrátiť škodu, ktorá hrozila žalobcovi a zostal v tejto veci pasívny, čo je v rozpore s
poctivým obchodným stykom. Mal za to, že žalovaný svojím konaním porušil § 757, § 373, § 374, §
377 OBZ, konal v rozpore so zmluvou aj so zákonom a nemôže byť zvýhodnený tým, že nie je povinný
na úhradu ušlého zisku len preto, že zaplatil zmluvnú pokutu za neuhradené faktúry. Žalobca uviedol,
že má nárok podľa Zmluvy a OBZ na škodu/ušlý zisk z porušenia zmluvy a pri odstúpení od zmluvy
a tiež má nárok na zmluvnú pokutu z pohľadávok, ktoré žalovaný neuhradil riadne a včas podľa čl.
IV zmluvy a § 300 až § 302 OBZ. Podľa žalobcu súd nesledoval dôsledne zmluvné podmienky v čl.
IV ods. 6 a 4 Zmluvy, ktoré si zmluvné strany dohodli, keď úprava v OBZ má dispozitívny charakter.
Uviedol že súd použil v bode 30. až 39. odôvodnenia správne zákonné ustanovenia, ale ich neaplikoval
v rozhodnutí a nie je zrejmé, prečo na ne poukázal. Vyjadril názor, že súd v bode 50. rozhodnutia
nesprávne aplikoval svoje odôvodnenie vo vzťahu ku generálnej prevencii, zamieňa tu právny inštitút
generálnej prevencie s prevenčnými opatreniami. Žalobca ďalej uviedol, že vykonal prevenčné opatrenia
podľa § 385 OBZ aj tak, že pred a po ukončení zmluvy hľadal nových klientov na uzatvorenie strážnej
služby formou reklamnej kampane, nepodarilo sa mu však získať nové zmluvy a práve pre takéto
prípady existuje v OBZ právo na náhradu škody/ušlého zisku § 379 a § 381 OBZ. Ďalej poukázal na
skutočnosť, že v dôsledku neplnenia zmluvných povinností žalovaným sa žalobca dostal do druhotnej
platobnej neschopnosti na plnenie si vlastných záväzkov, a to odvody do poisťovní za zamestnancov,
ktorí vykonávali činnosť stráženia v objektoch žalovaného, pričom začatím exekučných konaní proti
žalobcovi z dôvodu druhotnej insolventnosti zapríčinenej žalovaným došlo aj k poškodeniu dobrého
mena žalobcu, kde žalobca stratil možnosť sa zúčastňovať verejných súťaží na vykonanie strážnej
služby pre verejný sektor, čím sa žalobcovi sťažili, resp. znemožnili podmienky naplnenia § 385 OBZ.
Uviedol, že súd nesprávne posúdil skutkový a právny stav, keď použil nesprávnu právnu normu na
zistený skutkový stav a taktiež ju nesprávne aplikoval, konkrétne použil § 545 ods. 2 OZ, hoci OBZ
upravuje zmluvnú pokutu v § 301 OBZ a použil § 415 OZ namiesto § 373 a nasl. OBZ. Žalobca namietal
aj výrok II. napadnutého rozsudku jednak z dôvodu zmeny/zrušenia napadnutého rozsudku odvolacím
súdom a jednak z dôvodu, že priznanie 100 % trov právneho zastúpenia na strane žalovaného sa podľa
neho javí nespravodlivé z dôvodu, že žalovaný vyrábal neprimerané množstvo úkonov v konaní, ktoré
boli nadbytočné, a tým zaťažil neprimerane protistranu na náhradu trov konania, kedy takéto konanie je v
rozpore s dobrými mravmi. Do pozornosti dal tiež otázku účelnosti vynaložených trov konania. Poukázal
na to, že v obdobnej veci sp. zn. 26Cb/161/2015 súd priznal ušlý zisk žalobcovi voči žalovanému, taktiež
bola v tejto veci vykonaná exekúcia pod č. 35/2015 a o námietkach žalovaného sa viedlo konanie pod
sp. zn. 57Er/4712/2015, s uvedeným sa však súd nevysporiadal. S ohľadom na uvedené navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie,
alebo napadnutý rozsudok zmenil v súlade s petitom žaloby.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania, pričom
termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený
na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave, dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok č.k. 24Cb/115/2015-459 zo dňa 26.02.2019 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.

5. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon
upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s
podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré
otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich



nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa
zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

6. Podľa § 344 OBZ, od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento
alebo iný zákon.

7. Podľa § 349 ods. 1 OBZ, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav
vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe nemožno účinky
odstúpenia od zmluvy odvolať alebo zmeniť bez súhlasu druhej strany.

8. Podľa § 351 ods. 1 OBZ, odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy.
Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani
zmluvných povinností týkajúcich sa voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými
stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú
trvať aj po ukončení zmluvy.

9. Podľa § 757 OBZ, pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto
zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.

10. Podľa § 373 OBZ, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu
tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami
vylučujúcimi zodpovednosť.

11. Podľa § 379 OBZ, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje
škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia
svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v
uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.

12. Podľa § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) každý je povinný počínať
si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/115/2015-459 zo dňa 26.02.2019, pretože vykazuje známky
vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali
za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom
iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty
nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného
rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:

16. Medzi stranami nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaný ako
objednávateľ uzatvorili dňa 01.07.2010 Zmluvu o poskytovaní strážnej služby č. XXX/X/XXXX v znení
Dodatku č. 1 zo dňa 18.11.2010 a Dodatku č. 2 zo dňa 06.12.2010, na základe ktorej žalobca poskytoval
žalovanému strážnu službu za odplatu. V zmysle Dodatku č. 2 bola zmluva uzatvorená na dobu
určitú päť rokov (uplynúť mala dňa 06.12.2015). Medzi stranami nebola sporná ďalej skutočnosť,
že žalovaný od novembra 2010 do októbra 2011 neplatil žalobcovi odplatu za vykonané služby, v
dôsledku čoho žalobca listom zo dňa 24.10.2011 od Zmluvy odstúpil. Sporným medzi stranami bolo, či
si žalobca nárok uplatnený z titulu náhrady škody/ušlého zisku vo výške 452,40 eur s príslušenstvom, v
dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného uhrádzať faktúry riadne a včas, uplatnil dôvodne.
Úlohou odvolacieho súdu bolo najmä posúdiť, či súd prvej inštancie správne žalobu zamietol z dôvodu
absencie príčinnej súvislosti medzi vznikom ušlého zisku žalobcu a porušením povinnosti žalovaného



uhrádzať vystavené faktúry riadne a včas. Okrem toho musel odvolací súd posúdiť dôvodnosť námietok
vznesených žalobcom, týkajúcich sa údajných procesných pochybení súdu prvej inštancie v konaní.

17. Náhrada škody je viazaná na existenciu záväzku. Je jedným z dôsledkov jeho porušenia. Túto
viazanosť treba vidieť v štádiu vzniku povinnosti nahradiť škodu. Po vzniku záväzku na náhradu
škody táto viazanosť prestáva jestvovať a záväzok na náhradu škody existuje nezávisle od pôvodného
záväzkového vzťahu, t.j. toho, ku ktorému patrí povinnosť, ktorá bola porušená. Preto, aj keď dôjde
k odstúpeniu od zmluvy a zaniknú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy, záväzok na náhradu
škody ako dôsledok porušenia zmluvy trvá naďalej (§ 351 OBZ). Pre obchodné záväzkové vzťahy je
všeobecnou úpravou náhrady škody úprava obsiahnutá v § 373 až 386 OBZ. Odstúpením od zmluvy
zaniká zmluva a všetky práva a povinnosti strán vyplývajúce zo zmluvy, a to ex nunc. To znamená, že
právny dôvod plnenia dodatočne odpadol. Týka sa to tak splnených, ako aj nesplnených povinností.
Z tejto všeobecnej zásady zákon ustanovuje viacero výnimiek. Odstúpenie sa nedotýka (mimo iných)
následkov porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy odstúpením, bez ohľadu na to, o nároky
ktorej strany ide. V zmysle odseku 1 ide predovšetkým o nárok na náhradu škody vzniknutej porušením
zmluvy. Oprávnená zmluvná strana má však právo na náhradu len tej škody, ktorá je v príčinnej súvislosti
s porušením povinností zo zmluvy. Pokiaľ ide o následky porušenia zmluvy, nemá však odstúpenie od
zmluvy spätné účinky. Všetky právne následky porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy
odstúpením, zostávajú zachované. Vzhľadom na to, že odstúpením od zmluvy zmluva zaniká (§ 349
ods. 1), dodatočne odpadol právny dôvod splnenia týchto povinností. Právna úprava zodpovednosti
za škodu je pomerne zložitá, najmä svojím systematickým usporiadaním v predpisoch súkromného
práva. Nachádza sa tak v Občianskom ako aj Obchodnom zákonníku. Zodpovednosť za škodu je
objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladom
pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo záväzku (alebo inej právnej povinnosti stanovenej
v OBZ), vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Existenciu
týchto predpokladov musí preukázať poškodený. Bez zreteľa na to, v akej právnej úprave je obsiahnutá
zodpovednosť za škodu, predpokladom tejto zodpovednosti je vždy existencia škody. Vo všeobecnosti
je pojem „škoda“ v právnej teórii, ako aj v súdnej praxi ustálený a považuje sa za ňu majetková ujma,
ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Za protiprávne konanie ako predpoklad zodpovednosti za
škodu je označované konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, teda konanie, ktoré porušuje
hmotnoprávne vzťahy. Vo vzťahu k zodpovednosti za škodu je potrebné poukázať na to, že aj nesplnenie
prevenčných povinností (tzv. generálna prevencia) v ustanoveniach § 415 OZ, je považované za
protiprávne konanie. O protiprávne konanie môže ísť len vtedy, ak konanie je v rozpore s existujúcou
hmotnoprávnou právnou úpravou spoločenských vzťahov, alebo je v rozpore so zmluvným dojednaním.

18. Ušlý zisk sa v súlade s konštantou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že
u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa
to s pohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktíva, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu.
Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, alebo musí byť naisto postavené, že pri
pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený
dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu
(škodnej udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate z podnikateľskej príležitosti alebo zmarenie
podnikateľského zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu
ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je potrebné súčasné
naplnenie predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody
(ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním. Dôkazné bremeno naplnenia
týchto podmienok vzniku zodpovednosti za ušlý zisk pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého
zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu
existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré
pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol, nebyť protiprávnej udalosti, t.j.
dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery
dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný
ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností by potom mohlo viesť len
k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (uznesenie NS SR
sp. zn. 4 MCdo 28/2008); za ušlý zisk nemožno považovať hypoteticky jej ušlý zisk, ktorý nemá žiadny
konkrétny preukázateľný základ. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti
zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného



je s ohľadom na existujúce okolnosti toho-ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná, až
blížiaca sa k istote. Pokiaľ žalobca nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý
mohol pri bežnom chode veci očakávať, nemôže byť v konaní úspešný.

19. Žalobca nárok na náhradu škody/ušlý zisk odvodzoval z porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného,
zaplatiť žalobcovi za poskytovanie strážnej služby odplatu riadne a včas, nakoľko v súvislosti s uzavretím
zmluvy očakával, že dôjde k rozmnoženiu jeho majetkových hodnôt. Protiprávnym konaním žalovaného,
neplatením odplaty za poskytnuté služby však stratil očakávaný prínos výnosu, ktorý si preto uplatnil v
konaní ako náhradu škody/ušlý zisk. Mal za to, že v prípade, že by mu žalovaný pravidelne uhrádzal
odmenu za poskytnuté služby, nespôsobil by tým škodu/ušlý zisk, nakoľko zmluva by zostala v platnosti
až do 06.12.2015. Vzhľadom na skutkové a právne zistenia, súd prvej inštancie dospel k záveru, že
odstúpením žalobcu od zmluvy listom zo dňa 24.10.2011 záväzkovoprávny vzťah medzi stranami sporu
zanikol a žalovaný by zodpovedal za škodu vzniknutú porušením zmluvnej povinnosti do odstúpenia od
tejto zmluvy pri kauzálnom nexuse. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie úplne a správne
zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Súd
dospel k správnemu záveru, že kauzálny nexus v predmetnom prípade nie je daný. Žalobca nepreukázal,
že existuje priama príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného, spočívajúcom v nezaplatení odplaty
za poskytnuté služby a vznikom ušlého zisku na strane žalobcu v období po ukončení zmluvy na základe
odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že skutočnosť, že žalovaný bol v
omeškaní s platením žalobcom vystavených faktúr, sama osebe neviedla k vzniku ušlého zisku na strane
žalobcu. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka,
aktom odstúpenia od zmluvy dochádza zásadne k zániku všetkých práv a povinností strán zo zmluvy, a
to s účinkami ex nunc. Po odstúpení od zmluvy síce pretrvávajú niektoré jej následky, avšak vzhľadom
na to, že žalobca sám od zmluvy listom zo dňa 24.10.2011 odstúpil, nemôže si úspešne nárokovať
náhradu ušlého zisku z porušenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy, nakoľko zmluva už v období, za
ktoré si žalobca ušlý zisk nárokuje, nebola platná. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu
prvej inštancie, podľa ktorého, keby aj žalovaný za poskytnuté služby žalobcovi riadne a včas platil, nie
je isté, že predmetná zmluva by zostala v platnosti až do 06.12.2015 tak, ako to tvrdí žalobca vzhľadom
na to, že v zmysle čl. V bod 3 až 6 Zmluvy v znení Dodatku č. 2, od zmluvy mohli obidve strany odstúpiť
pred dojednaným časom za splnenia podmienok uvedených v zmluve. V predmetnej veci chýba príčinná
súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom nároku na ušlý zisk. Dôsledkom omeškania
sa žalovaného s platením dohodnutej odplaty nie je vznik nároku na ušlý zisk na strane žalobcu, keď
eventuálny ušlý zisk žalobcu nevznikol ako nevyhnutný následok porušenia tejto povinnosti. Žalovaný
správne poukázal na to, že porušil len jednu zmluvnú povinnosť, a to uhrádzať odplatu žalobcovi riadne
a včas, následkom porušenia ktorej bola jeho povinnosť uhradiť zmluvnú pokutu a možnosť žalobcu
odstúpiť od zmluvy. V prípade, ak by žalobca neodstúpil od zmluvy, nárok na ním požadovanú náhradu
škody/ušlý zisk by mu nevznikol a je zrejmé, že nárok na náhradu škody uplatňovaný žalobcom mu
nemohol vzniknúť počas trvania zmluvy. V danom prípade následkom porušenia povinností žalovaného
platiť dohodnutú odmenu však bolo odstúpenie žalobcu od zmluvy, v dôsledku ktorého zmluva platne
zanikla, takže žalobcovi nič nebránilo v hľadaní si nových potenciálnych klientov a v možnosti uzavrieť
s nimi novú zmluvu, ako správne konštatoval konajúci súd. Súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že žalobcom uplatnený nárok nemá oporu v zákone.

20. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca nepreukázal
ani svoje tvrdenia, že vynaložil všetko potrebné úsilie na to, aby mu škoda/ušlý zisk nevznikla, t.j.
že dodržal zásadu všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktorá vyplýva z ustanovenia § 384 ods. 1
Obchodného zákonníka a § 415 Občianskeho zákonníka. Obsah ustanovenia § 415 Občianskeho
zákonníka je možné chápať ako generálne ustanovenie zakladajúce všeobecnú prevenčnú povinnosť.
Jeho obsah je však vždy nutné konfrontovať s konkrétnou situáciou. Toto ustanovenie právneho poriadku
je nutné chápať ako krajnú možnosť pri posudzovaní prípadov, v ktorom nie je možné identifikovať, aká
právna povinnosť bola porušená. Uvedené ustanovenie subjektu neukladá povinnosť predvídať každý,
v budúcnosti možný vznik škody. Ide o záväznú právnu povinnosť každého dodržiavať nielen povinnosti
uložené právnymi predpismi a povinnosti prevzaté zmluvne, ale - aj bez konkrétne stanoveného pravidla
správania - počínať si natoľko obozretne, aby konaním alebo opomenutím konania nevznikla škoda
iným, ani jemu samému. Navyše použitie ustanovenia § 415 OZ prichádza do úvahy len v prípadoch, ak
nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Uvedený
záver súdu prvej inštancie o nedodržaní prevenčnej povinnosti žalobcu bol logickým vyhodnotením
skutočnosti, že žalobca už skoro rok pred odstúpením od zmluvy vedel, že žalovaný neuhrádza



vystavované faktúry za poskytnuté služby, napriek tomu však aj naďalej vykonával pre žalovaného
strážnu službu až do odstúpenia od zmluvy, do konca októbra 2011, pričom v konaní nepredložil žiadne
relevantné dôkazy preukazujúce, že v tomto čase vyvíjal aktivitu, ktorá by smerovala k získavaniu nových
klientov za účelom uzavretia nových zmlúv s osobami, pre ktoré by žalobca mohol vykonávať strážnu
službu a u ktorých by mohol dosiahnuť zisk po odstúpení od zmluvy.

21. V tejto súvislosti odvolací súd posúdil ako nedôvodnú námietku žalobcu, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhovaný výsluch svedkov K.. S. M. a C. Q.. Konajúci súd dostatočne a presvedčivo v
napadnutom rozhodnutí odôvodnil, z akých dôvodov nepovažoval za potrebné navrhovaných svedkov
vypočuť a odvolací súd sa k nim prikláňa a tiež považuje dokazovanie v tomto smere za nadbytočné.
Súd prvej inštancie taktiež správne vyhodnotil, že listinné dôkazy predložené žalobcom nepreukazujú,
že žalobca vykonával činnosť, ktorá by smerovala k predchádzaniu vzniku škody/ušlého zisku a
nepreukazujú, že platobnú neschopnosť žalobcu svojím konaním spôsobil žalovaný. Za nedôvodnú
odvolací súd považoval námietku žalobcu, že súd odmietol vypočuť konateľa žalobcu v rozpore s §
181 ods. 2 CSP a odmietol odročiť pojednávanie vytýčené na deň 26.02.2019. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na Vyrozumenie vo veci ospravedlnenia (č.l. 400), ktorým súd prvej inštancie
vyrozumel žalobcu o tom, že nevyhovel jeho návrhu na odročenie pojednávania, pričom súd uviedol,
na základe akých dôvodov tak postupoval. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že žalobca
k žiadosti o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 26.02.2019 nepriložil žiadny dôkaz, ktorý by
osvedčoval ním tvrdené skutočnosti a keďže predmetné vyrozumenie bolo zo strany súdu žalobcovi
doručené dňa 30.01.2019, žalobca, resp. jeho právny zástupca mal dostatok času na to, aby si súkromné
záležitosti zariadil tak, aby sa mohol dostaviť na súdom nariadené pojednávanie dňa 26.02.2019.
Rovnako nedôvodná je námietka žalobcu, že súd nedal žalobcovi priestor na reakcie žalovaného na
pojednávaní. Odvolací súd mal po preskúmaní veci preukázané, že v konaní bolo uskutočnených
viacero pojednávaní, na ktorých žalobca mal možnosť sa k prejednávanej veci vyjadriť (dňa 09.12.2015,
26.02.2019). Ako nesprávne sa odvolaciemu súdu javí tvrdenie žalobcu, v zmysle ktorého konajúci
súd pochybil tým, že neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré považuje za
nesporné. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že povinnosť podľa § 181 ods. 2 CSP, vychádzajúc zo
znenia uvedeného ustanovenia a odbornej literatúry, sa vzťahuje len na prvé pojednávanie uskutočnené
vo veci. Nakoľko prvé pojednávanie v súdenej veci bolo uskutočnené dňa 09.12.2015, t.j. ešte za
účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok), ktorá
uvedenú povinnosť nestanovovala, súd prvej inštancie nevykonaním vyššie spomenutých úkonov
žiadnym spôsobom nepochybil.

22. V sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná
povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd
ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

23. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností
stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,
teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana netvrdila, nebude
predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu za
následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

24. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, podľa ktorého súd použil nesprávnu právnu
normu a nesprávne ju aplikoval, keď mal namiesto § 545 ods. 2 OZ aplikovať § 301 OBZ a namiesto
§ 415 OZ mal použiť § 373 a nasl. OBZ. Odvolací súd dáva do pozornosti, že zmluvná pokuta je
v Obchodnom zákonníku upravená len doplnkovo, preto sa na obchodnoprávne vzťahy subsidiárne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o zmluvnej pokute, a to v zmysle § 1 ods. 2 OBZ. Odvolací
súd sa vzhľadom na uvedené nestotožnil s argumentáciou žalobcu, ktorý tvrdil opak. Rovnaký záver platí



aj pre ustanovenie § 415 OZ o všeobecnej prevenčnej povinnosti. Žalobca v odvolaní taktiež poukazoval
na platobný rozkaz sp. zn. 26Cb/161/2017 zo dňa 08.06.2015, ktorým súd v obdobnej veci zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu. Odvolací súd k tomu uvádza, že právoplatný platobný
rozkaz vydaný v jednej veci nevytvára podmienku rovnakého rozhodnutia, keď v skutkovo a právne
podobnej veci, sa dospeje na základe vykonaného dokazovania k iným záverom. V danom prípade
nejde o porušenie princípu právnej istoty tak, ako má na mysli Ústava SR, a odvolací súd nie je takýmto
rozhodnutím viazaný ani v zmysle § 193 CSP.

25. Žalobca odvolaním napadol aj II. výrok rozsudku, ktorým súd priznal žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Priznanie 100 % trov právneho zastúpenia na strane žalovaného sa mu
javilo nespravodlivé z dôvodu, že žalovaný vyrábal neprimerané množstvo úkonov v konaní, ktoré boli
nadbytočné a tým zaťažil neprimerane protistranu na náhradu trov konania, kedy takéto konanie je v
rozpore s dobrými mravmi, a do pozornosti dal tiež otázku účelnosti vynaložených trov konania. Podľa
§ 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že rozhodovanie o náhrade trov konania má dve samostatné
fázy. Prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej
inštancie, ktorý rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnom
skončení veci. Nakoľko žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie plne úspešný, prináleží mu
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Posúdenie toho, za ktoré jednotlivé uskutočnené úkony
prináleží právnemu zástupcovi žalovaného odmena, a teda v akej výške prizná žalobcovi nárok na
náhradu trov konania, bude úlohou súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, kde súd bude
musieť vyhodnotil účelnosť vynaložených trov (§ 251 CSP) a bude musieť odôvodniť, z akých dôvodov
nebola konkrétna položka trov konania priznaná.

26. Odvolací súd dodáva, že nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalobcu, že vzhľadom na nedostatky
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré pôsobí zmätočne a nie je presvedčivé, v konaní boli i iné
vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd má za to, že v odôvodnení súd
prvej inštancie uviedol, aké dôkazy vo veci vykonal, z ktorých vychádzal, pričom v závere rozhodnutia ich
vyhodnotil tak, že nárok žalobcu nemá oporu v zákone a dostatočne odôvodnil, ako dospel k záveru, že v
konaní absentuje kauzálny nexus. K takémuto právnemu záveru súd dospel po tom, čo vyhodnotil každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Odôvodnenie rozsudku považuje odvolací
súd za dostatočne jasné a zrozumiteľné. Napadnutý rozsudok nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti,
nedošlo k porušeniu zásad civilného procesu namietaných žalobcom, naopak, v konaní bola zachovaná
rovnosť sporových strán a výsledkom je zákonné, spravodlivé a presvedčivé rozhodnutie.

27. Žalobca ako odvolací dôvod uviedol v odvolaní aj to, že neboli splnené procesné podmienky,
avšak opomenul uviesť, ktorá konkrétna procesná podmienka podľa neho nebola splnená. Odvolací
súd tento odvolací dôvod považoval za absolútne nedôvodný, keďže v danom prípade boli splnené
všetky procesné podmienky na to, aby mohol súd vo veci konať a rozhodnúť. Boli splnené procesné
podmienky na strane súdu, ako i na strane žalobcu a žalovaného, vecné procesné podmienky i negatívne
procesné podmienky. Rovnako neboli naplnené ani ďalšie žalobcom uvádzané odvolacie dôvody,
nakoľko procesný postup súdu bol správny, konanie nemá inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie vykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a napadnuté
rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

28. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).

29. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali



do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

30. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k.
24Cb/115/2015-459 zo dňa 26.02.2019 potvrdil v zmysle § 387 ods. 2 CSP ako vecne správny.

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne nevznikli.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).