Základná škola s materskou školou, Hlavná 37, Vysoká pri Morave


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/463/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1608201373
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1608201373.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr.
Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobkyne: D. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom V.Á. XXX/X, Y. J. H., proti žalovaným: v 1. rade: Základná škola s materskou školou, Hlavná č.
37 , Vysoká pri Morave, IČO: 36 071 293, v 2. rade: Obec Vysoká pri Morave, Hlavná č. 102, Vysoká
pri Morave, IČO: 00 305 197, o odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume
67 086,84 Eur (2 021 058,- Sk), o odvolaní žalobkyne voči rozsudku Okresného súdu Malacky č.k.
6C/389/2008-423 zo dňa 12.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 6C/389/2008-423 zo dňa 12.12.2013 p o t v r
d z u j e.

Žalovaní v 1. a 2. rade n e m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a zaviazal ju nahradiť
žalovaným v 1. a 2. rade trovy prvostupňového konania vo výške 7 383,50 eur k rukám ich právneho
zástupcu JUDr. Milana Valašíka, ktorý žalovaných zastupoval do 31.7.2014. Z odôvodnenia rozsudku
vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia jednorazového odškodnenia bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia v sume 67.086,84 Eur (2.021.058,- Sk) a náhrady trov konania. Nárok
zdôvodnila tým, že ako žiačka žalovaného v 1. rade utrpela dňa 02.03.2006 v čase vyučovacieho procesu
v jeho priestoroch úraz, za ktorý nesú zodpovednosť žalovaní v 1. a 2. rade podľa § 214 Zákonníka
práce. Výšku náhrady uplatnenej škody žalobkyňa preukazovala lekárskym posudkom s tým, že ide
prípad hodný osobitného zreteľa v zmysle § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. a žiadala, aby súd zvýšil
konečnú sumu o 50% z dôvodu, že bola aktívnou jazdkyňou a členkou Slovenskej jazdeckej federácie,
a túto činnosť už po úraze nemôže vykonávať. Nemôže fakticky vykonávať žiadny šport, čo ju vylučuje
z mnohých spoločenských aktivít. Trpí funkčnou mierou poruchy vo výške 20%. Okrem toho je maloletá
a dôsledky úrazu bude znášať po celý život. Musela zmeniť školu a úraz mimoriadne zasiahol do jej
možnosti uplatniť sa v spoločenskom, priateľskom, profesionálnom a školskom prostredí. Úraz mala
utrpieť v čase kedy bola žiačkou 2. ročníka cez tzv. veľkú prestávku, kedy ju sotil
na schodoch V. Ž., žiak 5. ročníka. Následkom pádu si žalobkyňa narazila koleno. Po úraze ju učiteľka,
ktorá mala dozor na školskom dvore, odviedla do triedy. Úraz žalobkyňa nahlásila triednej učiteľke, ktorá
jej koleno vizuálne ohliadla. Nasledujúcu hodinu preplakala a z poslednej hodiny náboženskej výučby
bola uvoľnená farárom Bohumilom Mikulom. Koleno jej opuchlo a musela vyhľadať ošetrujúceho lekára.
V dôsledku úrazu utrpela poškodenie jabĺčka pravého kolena a natrhnutie postranného väziva, ktoré
si vyžiadalo operatívny zákrok. Zdravotný stav žalobkyne nie je stabilizovaný, dochádza k recidívam a
samovoľnému zablokovaniu kolenného kĺbu, čo jej spôsobuje bolesti a obmedzenie v chôdzi i akejkoľvek
činnosti. V dôsledku úrazu jej postihnutá noha prestala správne rásť a dochádza k jej skracovaniu.



Okrem toho došlo u nej i k psychickým zmenám a v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti zaostáva vo
vzdelávaní. Podľa lekárskeho posudku, ktorý vypracovala dňa 09.01.2008 MUDr. H. F.F., detský chirurg
a chirurg MUDr. E. L., PhD., zástupca neštátneho zdravotníckeho zariadenia U. na Z. X Y. L., bolo
bolestné stanovené na 300 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia na 1400 bodov. Okrem toho
sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku následnej psychickej poruchy bolo ohodnotené na 4160
bodov. Bodová hodnota následkov úrazu je 5850 bodov, pričom výška náhrady za bolesť a sťažené
spoločenské uplatnenie pre rok 2006 za jeden bod bola stanovená v sume 345,48 Sk podľa oznámenia
MZ SR č. 242/2006 Z.z. Náhrada celkom predstavuje sumu 2.021.058, Sk. Za úraz nesú zodpovednosť
žalovaný v 1. rade ako škola, ktorej bola žalobkyňa žiačkou a v ktorej sa úraz stal; a žalovaný v 2. rade
ako zriaďovateľ žalovaného v 1. rade.

2. Žalovaný v 1. rade poprel, že by žalobkyňa utrpela úraz dňa 02.03.2006 v čase vyučovacieho procesu
v priestoroch školy. Prípad úrazu bol riadne prešetrený hneď po tom, ako ho matka žalobkyne až dňa
07.03.2006 škole nahlásila. Počas veľkej prestávky nebol žalobkyňou a ani jej spolužiakmi nahlásený
dozor konajúcim učiteľkám žiadny úraz. Nie je pravdou, že žalobkyňa bola učiteľkou odprevadená
do triedy, že by sa sťažovala na bolesť kolena a celú hodinu preplakala. Práve naopak. Na hodine
slovenského jazyka sa nesťažovala a na hodine náboženstva tak vyrušovala, že ju pre arogantné
správanie vyučujúci farár poslal domov. Pri odchode zo školy žalobkyňa uviedla upratovačke, že ide
s rodičmi nakupovať. Z týchto dôvodov žalovaný v 1. rade odmietol spísať záznam o úraze. Matka
žalobkyne podala na riaditeľa ZŠ sťažnosť na Štátnu školskú inšpekciu v Bratislave, ktorá pozostávala
z vykonštruovaných tvrdení. Žalobkyňa po úraze nastúpila na Základnú školu na Kalinčiakovej ulici v
Bratislave so športovým zameraním na hádzanú, kde absolvuje 6-8 hodín týždenne športovú prípravu,
obmedzenie od lekára nemá. Z toho vyplýva, že ani poškodenie zdravia (ktoré nebolo spôsobené v
priestoroch školy) nie je v rozsahu, ako tvrdí žalobkyňa.

3. Žalovaný v 2. rade uplatnil rovnakú obranu ako žalovaný v 1. rade s tým, že úraz žalobkyne sa nestal
v škole, hoci nepochybuje o jej zdravotnom stave.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom zástupcov strán sporu , svedkov G. R., L. H., D.
D., C. L., H. F., E. Ž., G.C. X., maloletých detí V. Ž., R. N., H. F., Z. O., Y.Z. L., G. L., Y. G.Č., G. K., H. F.,
F. J., R. F.F., O. L.. Oboznámil sa so záznamom o prvotnom vyšetrení, lekárskou správou z 05.03.2006,
žiadosťou o spísanie záznamu o úraze, zápisom zo šetrenia úrazu, správami ošetrujúcich lekárov,
stanoviskom PhDr. G. F., posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, sťažnosťou matky
navrhovateľky a jej šetrením, oznámením o výsledku prešetrenia sťažnosti, stanoviskom inšpektorátu
práce, posudkom o miere funkčnej poruchy, preukazom žalobkyne zo Slovenskej jazdeckej federácie,
stanoviskom J. M. Y. J. H., poistnou zmluvou, potvrdeniami ZŠ na Kalinčiakovej 1 a Bernolákovej
1 v Bratislave, výpisom známok, dotazníkmi pre žiakov X., X. C. X. ročníka školy žalovaného v
1. rade, vyšetrovacím spisom OR PZ, ÚJKP Malacky ČVS: ORP-603/2-OVK-BH-06, zápisnicou z
mimoriadneho rodičovského združenia, vyjadrením pedagogických i nepedagogických pracovníkov k
vykonanej inšpekcii, stanoviskom obce a poslancov, stanoviskom Štátnej školskej inšpekcie, dotazníkmi,
návrhmi na uzavretie dohody, odpoveďami žalovaných, a trestným spisom tunajšieho súdu 3T/122/2011.
Poukázal na ustanovenia § 214 ods. 2 Zákonníka práce, § 420 a 444 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1,
4 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia; a konštatoval,
že žaloba nie je dôvodná.

5. Na základe výsledkov dokazovania mal súd za preukázané, že úraz žalobkyne sa nestal v priestoroch
školy žalovaného v 1. rade počas vyučovacieho procesu a za následky úrazu tak ako ho popísala
žalobkyňa, nenesú zodpovednosť žalovaní v 1. a 2. rade. Bolo preukázané, že matka žalobkyne
nahlásila úraz, ktorý sa mal stať dňa 02.03.2006 v priestoroch školy, až dňa 07.03.2006. Už tento fakt je
v rozpore s obvyklým spôsobom hlásenia úrazov, ktoré sa hlásia hneď alebo do 48 hodín. Z lekárskych
potvrdení vyplýva, že žalobkyňu mal dňa 02.03.2006 sotiť spolužiak na schodoch, kedy spadla, a v
sobotu dňa 04.03.2006 si vykĺbila jabĺčko. Dňa 05.03.2006 bola ošetrená na pohotovosti, kde uviedla, že
spadla. Dňa 08.03.2006 sa v lekárskej správe opakuje, že si vykĺbila jabĺčko. Žalobkyňa tvrdila, že ju mal
sotiť na schodoch vedúcich do školy spolužiak V. Ž.. Toto tvrdenie bolo vyvrátené viacerými vypočutými
žiakmi. Predovšetkým samotný V. Ž. uviedol, že žalobkyňu nesotil, pretože išiel cez veľkú prestávku
pred ňou a ona sa ho zachytila. Keď sa obzrel bola už na zemi. Toto tvrdenie potvrdil žiak F., ktorý išiel
z veľkej prestávky spolu s V. Ž. a celú situáciu videl. Taktiež to potvrdil žiak G. K., ktorý priamo videl,
že V.Á. Ž. išiel po veľkej prestávke z dvora do školy pred žalobkyňou, a on so svojimi kamarátmi išli za



ňou. V. Ž. tak nemohol žalobkyňu sotiť. Väčšina vypočutých žiakov potvrdila, že žalobkyňa bola počas
vyučovania v poriadku. Na poslednej hodine náboženstva vyrušovala a vynadala farárovi, ktorý vyučoval.
Vyprovokovala stav, kedy ju farár pred skončením školy pustil domov, pričom videli, že žalobkyňa zo
školy bežala (žiaci L., F.). Žiak L. a žiačka N. videli, ako žalobkyňa sama padla na schodoch v škole, a
nie na schodoch vedúcich do školy. Súd tak mal preukázané, že žalobkyňa v priestoroch školy nemohla
spadnúť na schodoch v dôsledku toho, že ju mal sotiť žiak V. Ž.. Pád na schodoch sama nafingovala
(výpoveď žiaka K.). Viacerí žiaci potvrdili aj skutočnosť, že ešte v ten deň videli žalobkyňu ako behá po
dedine, a taktiež viacerí ju videli na druhý deň ako spadla na kolieskových korčuliach (žiaci N., J., F.
C. L.), mala poranené koleno a tiekla jej krv, pričom nemohla chodiť. Dve kamarátky ju odviedli domov
(žiaci F., L.). Žiak G. L. podľa súdu najvierohodnejšie osvetlil skutočnosti, ktoré sa udiali a potvrdil, že
žalobkyňa spadla na kolieskových korčuliach a v škole ju nikto nesotil. Bola klamárka a sama mu uviedla,
že spadla na kolieskových korčuliach. Ostaní žiaci takmer zhodne vypovedali, že sa o tom všeobecne
vedelo, že V. Ž. žalobkyňu nesotil, a že úraz utrpela pri páde na kolieskových korčuliach v dedine. Tieto
skutočnosti potvrdili aj ďalšie vykonané dôkazy - stanoviská učiteľov školy o tom, že žalobkyňa nehlásila
v škole úraz, ktorý by jej mal spôsobiť V. Ž.. Svedkovia farár L. H. a upratovačka G. R. zhodne potvrdili,
že zo školy odchádzala žalobkyňa v poriadku, a nemala žiadne problémy. Súd konštatoval aj záver, že u
žalovaného v 1. rade nebol problém nahlásiť úraz žalobkyne ak by sa stal tak, ako to uvádzala jej matka,
keďže mal v tom období uzavretú poistnú zmluvu pre prípad utrpenia úrazu žiaka v škole. Žalobkyňa
v konaní tvrdila, že po úraze nemohla vykonávať žiadny šport, žiadne spoločenské aktivity a stratila
možnosť uplatniť sa v spoločenskom, priateľskom, profesijnom a školskom prostredí. Tieto skutočnosti
mal súd dôkazne vyvrátené predovšetkým potvrdením J. M. Y. Y. J. H. o tom, že žalobkyňa začala u nich
jazdiť na koni tesne po úraze od mája 2006 do septembra 2006, a od júna 2007 do októbra 2007, pričom
mala tréningy pravidelne trikrát v týždni. Taktiež z výpovede svedka G. X. - K. B. na F.A., a z potvrdení
doložených do spisu vyplýva, že žalobkyňa po úraze navštevovala športovú školu so zvýšeným počtom
hodín telesnej výchovy a športovej prípravy so zameraním na hádzanú. Pred nástupom do tejto školy
predložila potrebné lekárske potvrdenie, že je schopná túto športovú prípravu absolvovať. Počas štúdia
na tejto škole neboli zaznamenané výrazné problémy s absolvovaním učebného plánu. Riaditeľ školy
uviedol, že od matky žalobkyne sa dozvedel, že žalobkyňa hádzanú absolvovala aj na predchádzajúcej
škole. Z potvrdení všetkých škôl, ktoré žalobkyňa navštevovala od roku 2006 vyplýva, že dosahovala
z predmetu telesná výchova známku výborný. Celý priebeh úrazu u žalovaného v 1. rade šetrila aj
Štátna školská inšpekcia Bratislava, ktorá vo svojom stanovisku uviedla, že vyjadrenia pedagogických
a nepedagogických pracovníkov a ani vyhodnotenie dotazníkov, ktoré vypĺňali žiaci školy, jednoznačne
nepotvrdilo, že sa úraz žalobkyne v škole stal. Súd prihliadol aj na to, že matka žalobkyne úraz nahlásila
ako poistnú udalosť dňa 19.03.2008 poisťovni Allianz -Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, v ktorej bol
žalovaný v 1. rade poistený bez jeho vedomia. Poisťovňa odmietla plnenie, pretože podľa posudkového
lekára poisťovne úraz žalobkyne nezanechal z klinického hľadiska hodnotiteľné trvalé následky, ktoré
by bolo možné odškodniť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo aj to, že žalobkyňa sa v škole správala
povýšenecky, klamala a dokázala zahrať divadielko, pričom jej rodičia ju bili, fackali a nadávali jej. Matka
žalobkyne bola na tunajšom súde právoplatne odsúdená pre zločin podvodu, motívom ktorého bola
snaha získať finančné prostriedky od značného počtu osôb pre svoje obohatenie v rokoch 2007 a 2008.
Na základe takto vyhodnotených dôkazov sa súd v plnom rozsahu stotožnil s obranou žalovaných a
žalobu zamietol v celom rozsahu.

6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Žalovaným ako úspešným účastníkom konania priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej
výške 7.383,50 Eur. Súd konštatoval, že právny zástupca žalovaných si účtoval za jeden úkon právnej
pomoci sumu 552,69 Eur za celé obdobie sporu, hoci cena úkonu predstavovala v roku 2008, 2009
a 2010 sumu 559,32 Eur, zníženú o 20 % pri spoločnom zastupovaní dvoch osôb (§ 13 ods. 3 zák.
č. 655/2004 Z. z. t. j. 447, 6 Eur x 2), čo predstavuje sumu 895,20 Eur. V roku 2011, 2012 a 2013
predstavovala cena úkonu sumu 559, 32 Eur znížená o 50 % pri zastupovaní dvoch osôb (§ 13 ods. 2
Zák. č. 655/2004 Z.z., t. j. 279,66 Eur x 2), čo predstavuje sumu 559,32 Eur. Súd žalovaným priznal
náhradu za úkony právnej služby tak, ako ju vyúčtoval právny zástupca v sume 6.079,59 Eur za 11
úkonov právnej pomoci po 552,69 Eur (prevzatie a príprava v roku 2008 u odporcu v 1. rade a v roku
2009 u odporcu v 2. rade; a účasť na 10 pojednávaniach, a to 1x v roku 2010, 1x v roku 2011, 3x v roku
2012 a 5x v roku 2013); spolu s 20 %-tnou DPH v sume 1215,91 Eur. Všetko spolu v sume 7.295,50
Eur. Právny zástupca si uplatnil aj režijný paušál po 8,- Eur za jeden úkon právnej služby (spolu 88,-
Eur bez DPH), hoci režijný paušál v roku 2008 bol 6,32 Eur za jeden úkon, v roku 2009 bol 6,95 Eur
za úkon, v roku 2010 bol 7,21 Eur za úkon, v roku 2011 bol 7,41 Eur za jeden úkon, v roku 2012 bol



7,63 Eur a v roku 2013 bol 7,81 Eur za úkon; spolu v sume 89,83 Eur. Súd priznal žalovaným režijný
paušál len v uplatnenej sume 88,- Eur.

7. Rozsudok napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 5.3.2014.
V tom čase bola ešte zastúpená ako maloletá jej zákonnými zástupcami - rodičmi D. F. C. E. F.. Namietla,
že súd prvej inštancie nezistil dostatočne skutkový stav a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu poukázala na to, že úraz nahlásila svojej vtedajšej triednej
učiteľke J. Y.Ě., ktorá však ako svedok pred súd predvolaná nebola. Na pojednávaní dňa 19.9.2013
súd prvej inštancie vyzval zástupcu žalobkyne, aby súdu oznámil adresu svedkyne Y.. Bolo to až v
závere konania, pričom súd bol informovaný zo strany žalovaného v 1. rade, že pani Y. žije vo Veľkej
Británii a na Slovensko chodí niekoľko krát ročne. Nie je jasné prečo súd poveril zisťovaním aktuálnej
adresy svedkyne maloletú žalobkyňu, keď žalovaný v 1. rade mal omnoho lepšie predpoklady, aby o
jej adrese získal vedomosť. V konečnom dôsledku súd pri rozhodovaní vychádzal len z vyjadrenia tejto
svedkyne, ktoré mala poskytnúť pre účely vedenia školy žalovaného v 1. rade v čase, kedy bola u neho
zamestnaná. Súd prvej inštancie nebral do úvahy ani lekárske posudky bez akéhokoľvek odôvodnenia.
Iba skonštatoval, že úraz sa žalobkyni nemohol stať v škole a poukazoval na dátumy vyšetrenia a
podobne. Pokiaľ však mal pochybnosti o tom, či a kedy sa úraz stal, mal predvolať aj lekárov, ktorí
maloletú žalobkyňu ošetrovali, alebo aspoň si vyžiadať záznamy, ktoré by osvetlili prípadné nejasnosti.
Súd vypočúval iba bývalých spolužiakov žalobkyne aj keď bolo zrejmé, že po niekoľkých rokoch si
nemožno všetko presne pamätať. Svedčia o tom i ich samotné výpovede, ktoré sa od seba podstatne
rozlišujú. Rovnako sa výpovede pred súdom líšili od toho čo uviedli v čase bezprostredne po incidente.
Súd však bral do úvahy iba tie skutočnosti, ktoré potvrdzujú tvrdenia žalovaných v 1. a 2. rade. Žalobkyňa
ďalej namietla, že súd nevysvetlil prečo sa mu ako relevantnejšie zdali tvrdenia svedkov, ktorí uvádzali,
že deň po úraze v škole maloletá žalobkyňa behala po dedine, či dokonca korčuľovala, ako oficiálne
lekárske záznamy a potvrdenia, z ktorých jednoznačne vyplýva, že deň po úraze a dokonca ani niekoľko
týždňov po ňom behať, korčuľovať a ani inak športovať nemohla. Tento rozpor súd nijakým spôsobom
nevyriešil. Pokiaľ ide o výpovede bývalých spolužiakov žalobkyne je prinajmenšom zvláštne, že v čase
úrazu a pri jeho vyšetrovaní nikto z nich nespomínal, že by mala žalobkyňa padnúť na korčuliach. Naproti
tomu po niekoľkých rokoch si pred súdom zhodne spomenuli, že žalobkyňa deň pred úrazom určite
padla na korčuliach a všetci ju pri tom aj videli. Z nejasných dôvodov súd prvej inštancie označil za
najvierohodnejšiu výpoveď svedka G. L., ktorý dosvedčil, že žalobkyňa spadla na korčuliach a že V.
Ž. ju nesotil, a to napriek tomu, že pri tom nebol. Naproti tomu viacerí svedkovia, a medzi nimi aj V.
Ž.Á., uviedli, že pád žalobkyne videli, aj to, že sa sťažuje učiteľkám na bolesť kolena. Je zarážajúce
konštatovanie súdu, že tvrdenie žalobkyne o tom, že ju mal na schodoch sotiť V. Ž. bolo vyvrátené
vypočutými spolužiakmi, pričom predovšetkým sám V. Ž. uviedol, že maloletú žalobkyňu nesotil. Súd pri
rozhodovaní vychádzal aj s ničím nepodložených obvinení žalovaných v 1. a 2. rade, podľa ktorých vraj
rodičia maloletú žalobkyňu bili. Voči tomuto sa žalobkyňa a jej zákonní zástupcovia rázne ohradzujú.
Nie sú preukázané ani tvrdenia, podľa ktorých matka žalobkyne vyvíjala na lekárov nátlak; doslova, že
si operáciu vynútila. Tiež nesúhlasia s tým, aby pri rozhodovaní boli brané do úvahy predchádzajúce
zranenia žalobkyne, ktoré boli riadne prešetrené, a súčasne vyjadrenia žalovaných, že pri týchto úrazoch
boli nezrovnalosti a podobne. Je irelevantné trestné stíhanie matky žalobkyne, ktoré s prejednávanou
vecou nesúvisí a preto by na to pri rozhodovaní súd nemal prihliadať. V odôvodnení rozsudku je tiež
nesprávne uvedené, že žalobkyňa bola zo školy na F. ulici preložená na základe toho, že navštevovanie
školy namietal žalovaný v 1. rade. Toto tvrdenie je nepravdivé, čo potvrdili aj ďalšie dôkazy. Žalovaní
v 1. a 2. rade sa zákonným zástupcom žalobkyne vyhrážali trestným stíhaním za poisťovací podvod,
pričom samotná poisťovňa svoje plnenia nespochybnila. To svedčí o šikane rodiny žalobkyne zo strany
žalovaných. V petite odvolania žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol
(pravdepodobne ide o omyl - pozn. odvolacieho súdu), alebo, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Odvolanie bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaných v 1. a 2. rade dňa 30.4.2013, kedy
žalovaných ešte vo veci zastupoval. Právny zástupca sa k odvolaniu nevyjadril.

9. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Odvolací súd preto odvolanie žalobkyne prejednal podľa



citovaných ustanovení a po vyhodnotení výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie a odvolacích
námietok žalobkyne dospel k záveru, že nie je dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku.
Keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd prejednal odvolanie bez
nariadenia pojednávania, postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP, a rozsudok vo
veci verejne vyhlásil dňa 5.09.2017.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva dostatočne jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobkyne, aj s obranou žalovaných. Súd
ustálil skutkový stav zistený po rozsiahlom a náležite vykonanom dokazovaní, vyvodil z neho správne
skutkové a právne závery, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a poukazuje na ne
v súlade s § 387 ods. 2 CSP.

11. K záverom súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť už len nasledovné:
Vo veci nebolo sporné, že žalobkyňa utrpela úraz kolena. Pre rozhodnutie o žalovaných nárokoch
v súvislosti s týmto úrazom bolo rozhodujúce v konaní zistiť, či k úrazu došlo v priestoroch školy
žalovaného v 1. rade počas vyučovacieho času, za čo zodpovedá škola žalovaného v 1. rade a žalovaný
v 2. rade ako jej zriaďovateľ. Dôkazné bremeno tvrdenia žalobkyne, že úraz utrpela dňa 2.3.2006 cez
prestávku na schodoch školy po jej sotení spolužiakom V. Ž., bolo na strane žalobkyne. Hoci sa úraz
mal stať v prítomnosti mnohých spolužiakov žalobkyne, ktorí boli pri nej počas prestávky, žiaden z
nich priebeh úraz podľa jej výpovede nepotvrdil; vrátane spolužiaka V. Ž.U., ktorý sotenie jednoznačne
poprel. Rozhodujúce sú aj výpovede farára L. H., ktorý viedol vyučovaciu hodinu v triede žalobkyne po
tvrdenom úraze, a upratovačky G. R., v prítomnosti ktorej žalobkyňa zo školy v deň úrazu odchádzala.
Obaja zhodne uviedli, že žiadne následky na zdraví žalobkyne neboli viditeľné a žalobkyňa ich ani
netvrdila. Za podstatnú považuje odvolací súd aj skutočnosť, že úraz bol v škole nahlásený matkou
žalobkyne až po 5 dňoch, dňa 7.3.2006, hoci nebol žiaden dôvod pri takom druhu a rozsahu zranenia
ako žalobkyňa tvrdila, aby úraz nebol ohlásený v ten istý, resp. najneskôr nasledujúci deň po lekárskom
ošetrení. Odvolacie námietky žalobkyne vo vzťahu k vzniku a priebehu úrazu sú založené len na
spochybňovaní vierohodnosti a na niektoré rozpory vo výpovediach vypočutých svedkov, ale sama
nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by dostatočne preukázal pravdivosť jej tvrdení. Súd prvej inštancie
preto správne ustálil skutkový záver, že k úrazu žalobkyne nedošlo v priestoroch školy spôsobom ako
tvrdila žalobkyňa. Následne bolo už nad rámec potrebného dokazovania zaoberať sa tým, kedy a ako
žalobkyňa v skutočnosti úraz utrpela, a následkami, ktoré utrpela v dôsledku úrazu, ktorý sa stal
na inom mieste a iným spôsobom. Nebolo preto potrebné ani vypočúvať ošetrujúcich lekárov, resp.
znalcov. Napriek tomu aj závery súdu v tomto smere možno vyhodnotiť ako správne. Vykonané dôkazy
jednoznačne nasvedčujú tomu, že ak by žalobkyňa skutočne utrpela tak vážne poškodenie nohy s
trvalými následkami, nemohla by v krátkom čase po úraze absolvovať štúdium na škole so zameraním
na športové aktivity, resp. pravidelne jazdiť na koni. Tvrdenia žalobkyne aj odvolací súd vyhodnotil ako
nepravdivé a nepreukázané.

12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

13. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Aj keď boli žalovaní plne úspešní aj v odvolacom konaní, odvolací im nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, pretože im žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).