Základná škola s materskou školou, Bojničky 150


Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoPr/4/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113214855
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113214855.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členiek
senátu JUDr. Lea Stovičková a JUDr. Daša Kontríková v právnej veci navrhovateľky: Mgr. Q. A., nar.
XX.XX.XXXX, A. XXX, zast. advokátom: Mgr. Július Meszároš, Námestie sv. Anny 20B, Trenčín, proti
odporkyni: Základná škola s materskou školou Bojničky, IČO: 36 080 462, Bojničky 150, zast. advokátom:
JUDr. Július Šefčík, Ul. 9. Mája 15, Trnava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a
iné, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 27Cpr/2/2013-49 zo dňa
3. októbra 2013 v časti zamietnutia návrhu o určenie, že pracovný pomer trvá, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti zamietnutia návrhu, že pracovný pomer trvá p o
t v r d z u j e.

Odporkyni sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd na návrh navrhovateľky určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
odporcu voči navrhovateľke zo dňa 23.04.2013 je neplatné. Vo zvyšku návrh zamietol a rozhodol,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil
ust. § 69 ods. 3 Zákonníka práce s poukazom na skutkové zdôvodnenie tak, že ak zamestnanec
so skončením pracovného pomeru okamžitým skončením nesúhlasí, musí neplatnosť skončenia
pracovného pomeru uplatniť na súde v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer takto
skončiť. Po rozhodnutí súdu, o určení neplatnosti pracovného pomeru zákonodarca rozlišuje 2 prípady,
keď zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a druhý pokiaľ zamestnanec
netrvá na ďalšom zamestnaní. Ak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával,
tak pracovný pomer nekončí na základe neplatného zrušovacieho prejavu, ale v dôsledku zákonom
ustanovenej nevyvrátiteľnej domnienky sa končí dohodou, a to buď uplynutím výpovednej lehoty pri
neplatnej výpovedi alebo dňom, kedy sa mal pracovný pomer skončiť neplatným okamžitým skončením.
Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v konaní vedenom na Okresnom súde
v Piešťanoch č. k. 9C/27/2008 súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporkyni
voči navrhovateľke zo dňa 24.09.2008 je neplatné. Po právoplatnosti rozsudku oznámila navrhovateľka
podaním 20.03.2013 a urgenciou zo dňa 05.04.2013 odporkyni, že chce ukončiť pracovný pomer a
vyzvala odporkyňu k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru. Na pojednávaní navrhovateľka
uviedla, že prácu u odporcu vykonávať nechce. K dohode o ukončení pracovného pomeru nedošlo,
a preto pracovný pomer skončil doručením neplatného skončenia pracovného pomeru navrhovateľke
a to 14.10.2008. Nakoľko pracovný pomer skončil, súd teda v časti neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru z 23.04.2013 vyhovel a zároveň zamietol návrh v časti určenia, že pracovný pomer
trvá. O trovách rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania,
nakoľko každý z nich bol čiastočne úspešný.



V zamietajúcej časti, v ktorej súd zamietol návrh navrhovateľky, že pracovný pomer trvá, podala
odvolanie navrhovateľka. V odvolaní poukázala na to, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil
dokazovanie, kedy dospel na základe toho k záveru, že navrhovateľka v priebehu konania zmenila
názor na otázku jej ďalšieho zotrvania v pracovnom pomere u odporcu. Po tom, ako bol rozsudok
Krajského súdu v Trnave 23Co/171/2012-134 zo dňa 18.03.2013 potvrdený rozsudok Okresného súdu
v Piešťanoch č. k. 9C/27/2008-83 zo dňa 12.01.2012, cestou právneho zástupcu sa obrátila s listami
z 05.04.2013 a 22.04.2013 na odporcu a navrhla skončenie pracovného pomeru, resp. požiadala
o stretnutie za účelom rokovania o spôsobe skončenia pracovného pomeru, avšak listom právneho
zástupcu zo 07.05.2013 podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce oznámila odporcovi, že trvá na tom, aby
ju naďalej zamestnával, nakoľko je toho názoru, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa, ktoré jej bolo doručené 23.04.2013 je neplatné. Je toho názoru, že listom zo 07.05.2013
jasne deklarovala svoju vôľu zotrvať v pracovnom pomere u odporcu (a zároveň zmenila svoj postoj
vyjadrený listami z 05.04.2013 a 22.04.2013), nakoľko napriek rozsiahlemu dokazovaniu vykonanému v
konaniach jeho výzvou z 19.04.2013 ju vyzval do zamestnania s pracovným zaradením vedúca školskej
knižnice a archivárka. Táto výzva jej však bola doručená 22.04.2013, pričom nasledujúci deň zo strany
odporkyne jej bolo doručené skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia disciplíny.
Odporkyňa jej týmto postupom znemožnila vyhodnotiť jej ponuku inej práce, nakoľko medzi doručením
výzvy na nástup do zamestnania a doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol
žiaden priestor na jej reakciu, výzva jej bola doručená 22.04.2013 a okamžité skončenie pracovného
pomeru 23.04.2013. Listom svojho právneho zástupcu z 20.03.2013 vyzvala odporkyňu na riešenie
vzniknutej situácie a odporkyňa jej pokusy o vyriešenie vleklej právnej neistoty v oblasti pracovného
pomeru zámerne neriešil počnúc doručením neplatného skončenia pracovného pomeru 14.10.2008
až do spísania výzvy k nástupu do zamestnania do 19.04.2013, resp. až do doručenia neplatného
skončenia pracovného pomeru zo strany odporcu navrhovateľke 23.04.2013. Navrhovateľka je preto
toho názoru, že po celé uvedené konanie jej pracovný pomer trval, nakoľko okamžité skončenie
pracovného pomeru dané listom odporcu doručeným 14.10.2008 bolo právoplatne určené ako neplatné.
Samotná odporkyňa po skončení niekoľkoročného súdneho sporu listom zo dňa 19.04.2013 vyzvala
k nástupu do zamestnania, čím potvrdila, že aj ona sama po celé uvedené obdobie ju považovala za
svojho zamestnanca. Je toho názoru, že ak by malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru u odporkyne
v dôsledku nevyvrátiteľnej právnej domnienky podľa § 69 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce, ako to
uvádza prvostupňový súd, ku skončeniu pracovného pomeru mohlo dôjsť najskôr 23.04.2013, teda
dňom doručenia neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru, o ktorom sa vedie toto konanie.
Listom právneho zástupcu zo 07.05.2013 po tom, ako odporkyňa opakovane spôsobom, ktorý nemá
oporu v zákone, sa pokúsila skončiť pracovný pomer, oznámila odporcovi, že naďalej trvá na tom, aby
ju zamestnával. Základnou podmienkou tohto kroku zamestnanca je existencia pracovného pomeru,
v opačnom prípade by takýto krok nemal žiadne právne následky, pričom samotné ustanovenie § 79
ods. 1 Zákonníka práce stanovuje, že ak zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer nekončí, s výnimkou, ak rozhodne súd. Je toho názoru, že súd mal
prihliadnuť na jej predchádzajúce konanie, najmä na oznámenie zamestnávateľovi o tom, že trvá na
tom, aby ju naďalej zamestnával (listom zo 07.05.2013) a taktiež na skutočnosť, že na pojednávaní
03.10.2013 sa v celom rozsahu pripojila k prednesu svojho zástupcu. Ak by odvolací súd rozhodoval o jej
odvolaní postupom podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., právny zástupca navrhovateľky vyčíslil zároveň trovy
prvostupňového i odvolacieho konania, prvostupňového v sume 340,16 eur a druhostupňového v sume
81,45 eur a navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že súd určuje, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany odporkyne voči navrhovateľke z 23.04.2014 je neplatné a pracovný pomer
u odporkyne naďalej trvá, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku trovy prvostupňového i odvolacieho konania v sume 421,61 eur k rukám jej právneho zástupcu.

Na odvolanie navrhovateľky podala vyjadrenie odporkyňa. Poukázala vo vyjadrení na to, že považuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorom bolo podané odvolanie za správne a že je založené
na skutočnostiach a dôkazoch predložených oboma stranami. Z odvolania navrhovateľky je zrejmé, že
ide o účelový krok. Vo všetkých listoch odoslaných odporkyni navrhovateľka uvádza, že chce skončiť
pracovný pomer, či to vari nie je dôkaz o tom, že navrhovateľka nemá záujem na ďalšom trvaní
pracovného pomeru? Aj na pojednávaní 03.10.2013 uviedla, že jej bol priznaný plný invalidný dôchodok,
o čom upovedomila odporkyňu s tým, že nemôže vykonávať svoju prácu. U odporkyne vykonávať prácu
nechce a ani inú prácu nevládze a nemôže vykonávať. Rozhodne neobstojí tvrdenie, že navrhovateľka



nechcela skončiť pracovný pomer a uvedenú skutočnosť uviedla, pretože na pojednávaní bola pod
vplyvom stresu. Jej všetky kroky prostredníctvom právneho zástupcu smerovali k tomu, že pracovný
pomer chce ukončiť. Jej ide o to, že takýto spôsob skončenia pracovného pomeru jej vyhovuje a
zároveň poukázala odporkyňa na ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, až na poslednú časť vety, že s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Odporkyňa je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď zamietol návrh
navrhovateľke v časti trvania pracovného pomeru je správne, avšak v prípade, ak by mal odvolací súd
iný názor, dáva do pozornosti predmetné citované ustanovenie, pretože v tomto konkrétom prípade je
nespravodlivé žiadať od odporkyne, aby navrhovateľku naďalej zamestnávala, keď prácu ani nemôže
reálne vykonávať. Preto navrhol zamietnuť odvolanie a vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po tom, čo zistil, že odvolanie je podané včas
a oprávnenou osobou (§ 201 a § 204 O.s.p.), prejednal vec obsahom a dôvodmi podaného odvolania (§
212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. so zverejnením
termínu vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., pretože zistil, že
rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny.

Podľa ust. § 69 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný
pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, platí, ak
so zamestnávateľom sa nedohodne písomne inak, že jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a)
bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený
okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že ak zamestnanec so skončením pracovného pomeru
okamžitým skončením nesúhlasí, musí neplatnosť skončenia uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov
odo dňa, keď sa mal pracovný pomer takto skončiť. Následne po rozhodnutí súdu nastávajú 2 situácie,
keď zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával a druhý prípad, keď na
tom netrvá. Prvostupňový súd správne poukázal na prípad druhý, ak zamestnanec netrvá na ďalšom
zamestnávaní a vtedy pracovný pomer končí na základe neplatného zrušovacieho prejavu, ale v
dôsledku zákonom ustanovenej nevyvrátiteľnej domnienky dohodou, a to buď uplynutím výpovednej
doby pri neplatnej výpovedi, a pri okamžitom skončení pracovného pomeru, dňom, kedy sa mal pracovný
pomer týmto neplatným aktom, to znamená neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru
skončiť. Prvostupňový súd usúdil obsah listov z 20.03.2013, z 05.04.2013 adresovaných odporkyni, že
chce ukončiť pracovný pomer a zároveň vyzýval odporkyňu k uzavretiu dohody o skončení pracovného
pomeru. Tak isto sa vyjadrila navrhovateľka aj na pojednávaní 03.10.2013, keď uviedla, že jej bol
priznaný invalidný dôchodok, uvedomila si, že prácu u odporcu vykonávať nemôže, že vykonávať u
odporcu nechce, na inú prácu nevládze, čiže nemôže ju vykonávať. Tieto všetky jej prejavy a obsah
podaní z 20.03.2013 a 05.04.2013 správne prvostupňový súd vyhodnotil, že nechce vykonávať u
odporcu, netrvá na ďalšom zamestnaní u odporcu. Zároveň súd posúdil aj skončenie pracovného
pomeru správne, pretože k dohode o ukončení pracovného pomeru nedošlo a skončil takto doručením
podľa skončenia pracovného pomeru navrhovateľke. Správe potom prvostupňový súd rozhodol, že v
časti neplatného skončenia pracovného pomeru zo dňa 23.04.2013 je neplatné toto skončenie a zároveň
zamietol v časti určenia, že pracovný pomer trvá.

Vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa preto odvolací súd s poukazom na ust. § 219 O.s.p.
potvrdil.

Podľa ust. § 224 za použitia ust. § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol, že sa odporkyni nepriznáva náhrada trov
konania, pretože bola v konaní úspešná, avšak náhradu trov konania si neuplatnila.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom počtom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.