Základná škola s materskou školou, Kľačany 263


Súd: Okresný súd Piešťany
Spisová značka: 19Cpr/12/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116222552
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Malovcová
ECLI: ECLI:SK:OSPN:2019:2116222552.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Piešťany sudkyňou Mgr. Zuzanou Malovcovou v spore žalobcu: X.. W. K., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXX/XXX, I., zastúpený: JUDr. Radovan Ulehla, advokát, so sídlom
Winterova 62, Piešťany, proti žalovanému: Základná škola s materskou školou Kľačany, so sídlom
Kľačany 263, Kľačany, IČO: 36 080 471, zastúpený: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom Železničná
4/A, Hlohovec, o náhradu mzdy v dôsledku neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru, t
a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému zo mzdy v sume 23.130 Eur odviesť preddavky
na daň, odvody na zdravotné a sociálne poistenie za zamestnanca a zamestnávateľa z a s t a v u j e.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 20.232 Eur, a to do 90 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania o uloženie povinnosti žalovanému zo mzdy v sume
23.130 Eur odviesť preddavky na daň, odvody na zdravotné a sociálne poistenie za zamestnanca a
zamestnávateľa v rozsahu 100 %.

IV. Žalobca má nárok na náhradu trov konania o náhradu mzdy v rozsahu 74,94 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 11.10.2016, doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 13.10.2016 a
postúpenou Okresnému súdu Piešťany dňa 27.02.2017 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť mu náhradu mzdy v sume 23.130 Eur, z tejto mzdy odviesť preddavky na daň, odvody na
zdravotné a sociálne poistenie za zamestnanca a zamestnávateľa, ako aj všetky náklady na súdne
konanie. Žalobca uviedol, že žalovaný - zamestnávateľ s ním okamžite ukončil pracovný pomer dňa
11.06.2013 z dôvodov, ktorých sa žalobca nedopustil a ktoré zamestnávateľ nepreukázal. Okresný
súd Trnava v rozsudku zo dňa 26.08.2015, sp. zn. 37Cpr/6/2013 rozhodol, že okamžité skončenie
pracovného pomeru bolo neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Tento rozsudok však nenadobudol
právoplatnosť pre odvolanie žalovaného. Zamestnávateľovi žalobca listom zo dňa 10.07.2013 oznámil,
že trvá na ďalšom zamestnávaní. Práceneschopný bol žalobca od 11.06.2013 do 24.09.2013. Žalobca
uviedol, že rozhodujúcim obdobím pre výpočet jeho priemerného zárobku na účely náhrady mzdy je l.
štvrťrok 2013, kde dosiahol plat: január 2013 - 642,50 Eur brutto, február 2013 - 642,50 Eur brutto, marec
2013 - 642,50 Eur brutto. Výpočet priemerného zárobku za rozhodujúce obdobie: (642,50 + 642,50 +
642,50) : (21,74 + 21,74 + 21,74) = 29,5538 Eur/deň x 21,74 dňa = 642,50 Eur/mesiac. Žalobca tiež
uviedol, že náhradu mzdy požaduje za obdobie od 25.09.2013 do 25.09.2016 v sume 23.130 Eur podľa



§ 79 Zákonníka práce (29,5538 Eur/deň x 21,74 dňa x 36 mesiacov = 23.130 Eur). Nakoľko v čase
podania žaloby nebol k dispozícii právoplatný rozsudok o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, žalobca uviedol, že žalobu podáva z dôvodu plynutia premlčacej doby a možného premlčania
jeho nároku na mzdu v zmysle Uznesenia NS SR, sp. zn. 4 Cdo 159/2008 zo dňa 27.01.2010.

2. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril podaním zo dňa 17.01.2017, doručeným súdu dňa 19.01.2017,
keď uviedol, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom okamžitým skončením pracovného
pomeru. Žalobca listom zo dňa 10.07.2013 oznámil, že s okamžitým skončením pracovného pomeru
nesúhlasí a trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný uviedol, že so žalobcom vedie spor o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 37Cpr/61/2013 vo veci
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté. V prípade, ak bude
právoplatne rozhodnuté, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu je neplatné, žalovaný
uviedol, že keďže žalobca požiadal o prideľovanie práce u zamestnávateľa listom zo dňa 10.07.2013,
od tohto dňa by mu vznikol nárok na náhradu mzdy. V čase od 10.07.2013 do 24.09.2013 bol však
žalobca dočasne práceneschopný. Za obdobie práceneschopnosti náhradu mzdy v zmysle ustálenej
judikatúry nemožno priznať. Pritom obdobie práceneschopnosti sa započítava do celkového obdobia,
počas ktorého vzniká nárok na náhradu mzdy. S ohľadom na uvedené, o dobu práceneschopnosti
žalobcu sa skracuje celkové obdobie, za ktoré sa priznáva náhrada mzdy. Žalobca uplatňuje náhradu
mzdy za čas 36 mesiacov, čiže za maximálnu možnú dĺžku v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce.
S ohľadom na uvedené žalovaný žiadal, aby súd vzal na zreteľ žiadosť žalovaného o nepriznanie
náhrady mzdy nad rámec 12 mesiacov. Túto žiadosť žalovaný odôvodnil tým, že žalovaný je rozpočtovou
organizáciou financovanou obcou. Čiastka požadovaná žalovaným za celkové zákonom prípustné
obdobie má zásadný vplyv na rozpočtové náklady školy. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že
žalobca nepreukázal, či bol počas doby, za ktorú si uplatňuje náhradu mzdy evidovaný v evidencii
uchádzačov o zamestnanie na príslušnom úrade práce alebo či vykonával nejakú prácu v pracovnom
alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii,
prečo prípadne neprijal (napr. úradom práce) predloženú pracovnú ponuku, prípadne prečo pracovný
pomer u nového zamestnávateľa skončil. Žalovaný uviedol, že žalobca má vysokoškolské vzdelanie
ekonomického zamerania, pričom v regióne trnavského kraja je dlhodobo nízka miera nezamestnanosti.
Žalovaný namietol aj spôsob určenia priemerného zárobku na účely výpočtu náhrady mzdy. Keďže
žalobca požiadal o prideľovanie práce u zamestnávateľa 10.07.2013, priemerný zárobok na účely
náhrady mzdy sa zisťuje k 1. dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období, t.j.
01.07.2013. Rozhodujúcim obdobím je v danom prípade II. štvrťrok 2013. Na toto určenie nemá vplyv
skutočnosť, že v mesiaci jún 2013 so žalobcom žalovaný skončil pracovný pomer. V danom prípade sa
v zmysle § 134 ods. 3 Zákonníka práce použije tzv. pravdepodobný zárobok.

3. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 07.07.2017, osobne podaným na súde
dňa 11.07.2017, v ktorom uviedol, že Krajský súd Trnava vo svojom rozhodnutí zo dňa 24.01.2017,
sp. zn. 9CoPr/2/2016 nevyhovel odvolaniu žalovanej strany a potvrdil rozhodnutie Okresného súdu
Trnava zo dňa 26.08.2015, sp. zn. 37Cpr/6/2013 o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Rozsudok je právoplatný dňom 06.03.2017. Tiež uviedol, že žalovaná strana tvrdí, že obdobie
práceneschopnosti od 10.07.2013 do 24.09.2013 sa počíta do obdobia náhrady mzdy a o toto obdobie sa
má obdobie náhrady mzdy ponížiť, pričom žalobca náhradu mzdy za obdobie svojej práceneschopnosti
nepožaduje. Zákonník práce nestanovuje, že náhrada mzdy sa počíta za prvých 12 či 36 mesiacov
odo dňa žiadosti o prideľovanie práce. Žalobca bol nezamestnaný až do 05.03.2017, teda približne 42
mesiacov a mal zato, že by si mohol v súlade so ZP uplatňovať náhradu mzdy v počte 36 mesiacov
aj spätne od dátumu 05.03.2017 do 05.03.2014. K požiadavke žalovaného na zníženie náhrady mzdy
na 12 mesiacov žalobca uviedol, že ZŠ s MŠ Kľačany je financovaná nielen obcou, ale i štátom,
ktorý financuje tzv. prenesené kompetencie - teda chod samotnej základnej školy, obec financuje tzv.
originálne kompetencie, pričom obec môže prispievať zo svojho rozpočtu i na prenesené kompetencie.
Mzda žalobcu bola financovaná z peňazí na prenesené kompetencie. Zamestnávateľ bol povinný podľa
zákona o účtovníctve účtovať rezervu na prebiehajúci súdny spor, na základe čoho mal zriaďovateľ a
zrejme i financovateľ prenesených kompetencií (Ministerstvo školstva) začať tvoriť rozpočtovú peňažnú
rezervu na úhradu potenciálneho záväzku. Pokiaľ si túto zákonnú povinnosť zamestnávateľ nesplnil,
nemali by byť následky prenášané na žalobcu. Ďalšou možnosťou financovania náhrady mzdy je
tzv. dohodovacie konanie, o ktoré môže zamestnávateľ cestou zriaďovateľa požiadať Ministerstvo
školstva SR. V roku 2012 požiadala ZŠ s MŠ Kľačany o dve dohodovacie konania v sume vysoko
prevyšujúcej jej rozpočtové možnosti a bolo jej vyhovené. Financovanie náhrady mzdy je teda možné



štandardným spôsobom. Žalobca uviedol, že bol evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie
na ÚPSVaR Piešťany od 25.09.2013 do 05.03.2017 a nemal žiadny pracovný pomer. Žalobca je
držiteľom diplomu zo všeobecného poľnohospodárstva. Uvedená skutočnosť má vplyv na možnosti
zamestnania. Po okamžitom prepustení zo ZŠ s MŠ Kľačany sa nevyhýbal práci, avšak na uchádzača,
ktorý bol okamžite prepustený za hrubé porušenie pracovnej disciplíny sa zamestnávatelia pozerajú
veľmi rezervovane. Postoj zamestnávateľov sa začal čiastočne meniť až v dobe, keď sa mohol preukázať
aspoň neprávoplatným rozsudkom o neplatnosti výpovede. Žalovaná strana tvrdí, že v Trnavskom kraji
je veľmi nízka nezamestnanosť, avšak toto možno platí iba v poslednom roku, a i napriek tomu je veková
kategória päťdesiatnikov považovaná za takmer nezamestnateľnú. Ďalej uviedol, že ak by sa vyhýbal
práci, úrad práce by ho vyradil z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Nové zamestnanie si našiel sám,
teda nie prostredníctvom úradu práce, čo ukazuje, že si zamestnanie aktívne hľadal a naozaj sa chcel
zamestnať. K spôsobu určenia tzv. rozhodujúceho obdobia žalobca uviedol, že výška náhrady mzdy
by nemala byť závislá na tom, či využil prvý alebo posledný deň zákonnej lehoty na podanie žiadosti
o prideľovanie práce. V závere uviedol, že požadovaná náhrada mzdy je primeraná, nepokrýva celé
obdobie, v ktorom bol žalobca nezamestnaný, zamestnávateľ neuviedol relevantné dôvody pre ktoré by
sa mala náhrada mzdy znížiť. Dlhodobú nezamestnanosť v počte 42 mesiacov si nezavinil sám, ale je
výsledkom súbehu skutočností, ktoré nemohol ovplyvniť.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 13.02.2018, doručeným súdu dna
13.02.2018, v ktorom uviedol, že zotrváva na stanovisku, že do obdobia náhrady mzdy je potrebné
započítať aj obdobie práceneschopnosti žalobcu. V tejto súvislosti nie je podstatné, či žalobca žiadal
náhradu mzdy za toto obdobie a rovnako žalobca nesprávne vykladá ustanovenia Zákonníka práce.
Žalovaný tvrdil, že ustanovenie § 79 ods. 1 tretej vety Zákonníka práce má kogentnú povahu, preto
si žalobca nemôže sám určovať rozhodný okamih, od ktorého by mu patrila náhrada mzdy. Zároveň
kogentná povaha vyplýva aj z ustanovenia § 79 ods. 2 druhá veta Zákonníka práce. Žalobcovi by mohla
patriť náhrada mzdy od 10.07.2013 najviac do 10.07.2016. V tejto súvislosti dal žalovaný opakovane
do pozornosti judikát Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 204/2009. Žalovaný uviedol, že škola ako
vzdelávacia inštitúcia potrebuje finančné prostriedky nielen na vyplácanie svojich zamestnancov, ale
pochopiteľne, musí investovať aj do samotného vzdelávania, zakúpenia pomôcok, údržby a opravy
budovy. Podľa správy o výchovno-vzdelávacej činnosti, jej výsledkoch a podmienkach za školský rok
2016/2017, vypracovanej podľa vyhlášky Ministerstva školstva SR č. 9/2006 Z. z. boli náklady školy na
nákup všeobecného materiálu - učebné pomôcky, kancelársky materiál, čistiace prostriedky, učebné a
kompenzačné pomôcky, výpočtová technika, kancelársky materiál a pod. vo výške 16.155,71 Eur, čo je
oproti požadovanej náhrade mzdy žalobcom (23.130 Eur) výrazne nižšia položka. Náklady na mzdy pre
zamestnancov školy predstavovali 155.890,49 Eur, pričom žalobca sa domáha zaplatenia sumy, ktorá
predstavuje 15 % z celkových ročných nákladov školy na mzdy zamestnancov. Zároveň poukázal na to,
že žalovaný nie je podnikateľským subjektom, ktorý by vykonával svoju činnosť za účelom dosahovania
zisku, ale jeho príjem je takmer výlučne závislý na dotáciách z rozpočtov samosprávy, ktorý je primárne
určený na skvalitnenie úrovne vzdelávania a jeho modernizáciu, či mzdy zamestnancov. Vyplatenie
požadovanej sumy by narušilo chod žalovaného a jeho finančné hospodárenie, keďže na tento účel
nemá zabezpečené finančné prostriedky. Žalovaný tiež uviedol, že „aktivity“ žalobcu pri hľadaní si
práce považuje iba za formálne. Žalobca nemôže „ťažiť“ zo vzniknutej situácie, pretože náhrada mzdy
v kontexte prípadu predstavuje akési „odškodnenie“ za spôsobenú krivdu. Pokiaľ žalobca predmetný
inštitút takto poníma, považoval žalovaný jeho výklad za formálny. Vysokoškolsky vzdelaná osoba s
mnohými skúsenosťami by nemala mať problém zamestnať sa na trhu v oblasti ktorej pôsobí žalobca
ani reálne nemá. V obdobnej veci napríklad Okresný súd Bratislava I v konaní pod sp. zn. 25C/92/2008
neakceptoval vyjadrenia navrhovateľa o tom, že dôvodom jeho nezamestnanosti bol okrem iného jeho
vek. V súvislosti s údajnou nemožnosťou žalobcu zamestnať sa počas obdobia 42 mesiacov, mal
žalovaný za to, že je prinajmenšom podozrivá tá skutočnosť, že žalobca si našiel prácu dňa 06.03.2017,
t. j. v čase, keď mu bol doručený potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu Trnava, pričom rozsudok
Okresného súdu Trnava, ktorým bola vyslovená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru,
nadobudol právoplatnosť dňa 06.03.2017. Žalovaný uviedol, že žalobca účelovo čakal do právoplatného
rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, aby tým „natiahol“ dobu, za ktorú
očakával, že mu bude priznaná náhrada mzdy a takmer bezodkladne po právoplatnosti rozhodnutia sa
zamestnal. Žalovaný bol toho názoru, že žalobca sa mohol zamestnať aj skôr, avšak v domnení, že
by mu náhrada mzdy bola ponížená alebo nepriznaná za obdobie nového zamestnania, účelovo čakal
na právoplatné skončenie veci. Žalovaný namietol právomoc súdu v časti rozhodovania o povinnosti
žalovaného ako zamestnávateľa odviesť poistné na zdravotné a sociálne poistenie, ako sa toho domáhal



žalobca vo svojej žalobe. Pokiaľ ide o námietky žalobcu k určeniu rozhodujúceho obdobia pre určenie
výšky náhrady mzdy, tieto považoval žalovaný za nedôvodné, keďže náhrada mzdy patrí zamestnancovi
odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní (t. j. dňa 10.07.2013). Preto
nemožno vychádzať zo skutočnosti, že k skončeniu pracovného pomeru došlo dňa 12.06.2013. Až do
oznámenia žalobcu, že trvá na prideľovaní práce, sa na skončenie pracovného pomeru hľadelo ako na
platné. Žalovaný vzniesol námietku premlčania z dôvodu, že žalobcovi by mohla patriť náhrada mzdy od
10.07.2013 najviac do 10.07.2016. Žaloba bola podaná na súde až dňa 13.10.2016, preto by žalobcovi
bolo možno priznať len náhradu mzdy, ktorá by bola splatná po dni 13.10.2013. Zvyšnú náhradu mzdy
nemožno priznať v dôsledku premlčania.

5. Žalovaný doplnil svoje vyjadrenie podaním zo dňa 01.03.2018, doručeným súdu dňa 01.03.2018, keď
k tvrdeniu žalobcu, že zamestnávateľ (žalovaný) bol povinný podľa zákona o účtovníctve účtovať rezervu
na prebiehajúci súdny spor, na základe čoho mal zriaďovateľ a zrejme i financovateľ prenesených
kompetencií začať tvoriť rozpočtovú peňažnú rezervu na úhradu potenciálneho záväzku a k tvrdeniu,
že ďalšou možnosťou financovania podľa žalobcu jeho náhrady mzdy je tzv. dohadovacie konanie, o
ktoré môže zamestnávateľ cestou zriaďovateľa požiadať Ministerstvo školstva SR uviedol, že žalovaný
požiadal ministerstvo o stanovisko k financovaniu náhrady mzdy v prípade prehratého súdneho sporu,
pričom ministerstvo uviedlo, že škola nemôže žiadať dodatočné finančné prostriedky na vyplatenie
náhrady mzdy bývalému zamestnancovi na základe § 8c (dohadovacie konanie) ods. 1 písm. a) v spojení
s ods. 3 zákona č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení
v znení neskorších predpisov z dôvodu prehratého súdneho sporu. Zároveň dodalo, že ak chce škola
použiť finančné prostriedky poskytnuté v rámci preneseného výkonu štátnej správy na náhradu mzdy
bývalému zamestnancovi na základe rozhodnutia súdu, musí v prvom rade zabezpečiť financovanie
nákladov školy, ktoré jej vzniknú v súvislosti s § 2 ods. 3 citovaného zákona. V nadväznosti na uvedené
žalovaný uviedol, že škola musí zabezpečiť maľovku horných tried a údržbu elektroinštalácie, nakoľko pri
výmene strechy v septembri, kedy boli masívne dažde, zatiekli stropy na hornom poschodí. Zároveň je
škola povinná použiť prostriedky v rámci preneseného výkonu štátnej správy prednostne na uhrádzanie
nákladov na mzdy a platy, vrátane poistného na sociálne a zdravotné poistenie. V tejto súvislosti
poukázal na to, že žalovaný má z celkového rozpočtu vo výške 333.608 Eur (na rok 2018) v rámci
rozpočtu len na mzdy vyčlenených 171.900 Eur, teda viac ako polovicu rozpočtu. Vzhľadom na uvedené
žalovaný žiadal, aby v prípade zaviazania žalovaného na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia
pracovného pomeru, povolil žalovanému splácať jeho záväzok v splátkach vo výške najviac 600 Eur
mesačne, aby sa tým predišlo ohrozeniu chodu školy. Uviedol, že žalobca už je zamestnaný a teda má
mesačný príjem z ktorého si môže pokryť všetky životné potreby, a teda nie je podľa názoru žalovaného
nevyhnutné, aby bola na jeho účet náhrada vyplatená naraz vo vyššej sume.

6. Žalobca vzal podaním zo dňa 20.08.2018, osobne podaným na súde dňa 21.08.2018 žalobu v časti,
ktorou sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zo mzdy v sume 23.130 Eur odviesť preddavky
na daň, odvody na zdravotné a sociálne poistenie za zamestnanca a zamestnávateľa späť.

7. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) žalobca môže vziať
žalobu späť.

8. Podľa § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

9. Podľa § 146 ods. 2 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

10. Vzhľadom na to, že žalobca vzal žalobu v časti, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému
zo mzdy v sume 23.130 Eur odviesť preddavky na daň, odvody na zdravotné a sociálne poistenie
za zamestnanca a zamestnávateľa späť skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu ako aj
pojednávanie, súd podľa vyššie citovaných ustanovení konanie v uvedenej časti zastavil a urobil tak v
rozhodnutí vo veci samej a to aj bez súhlasu žalovaného, ktorý v tomto prípade nebol potrebný.

11. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, prednesom právneho zástupcu žalobcu, prednesom
právneho zástupcu žalovaného a listinnými dôkazmi, a to žalobou zo dňa 11.10.2016, potvrdením o



dočasnej PN, stanoviskom k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, podacím lístkom, dokladom
o príjme 1/2013, dokladom o príjme 2/2013, dokladom o príjme 3/2013, vyjadrením žalovaného zo
dňa 17.01.2017, dokladom o príjme 4/2013, dokladom o príjme 5/2013, dokladom o príjme 6/2013,
vyjadrením žalobcu zo dňa 07.07.2017, rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 9CoPr/2/2016-203
zo dňa 24.01.2017, diplomom zo dňa 27.06.2001, potvrdením ÚPSVaR Piešťany zo dňa 22.03.2017,
rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 37Cpr/6/2013-164 zo dňa 26.08.2015, vyjadrením žalobcu zo
dňa 22.11.217, pracovným poriadkom zo dňa 03.09.2012, emailmi, vyjadrením doručeným súdu dňa
13.02.2018, správou o výchovno-vzdelávacej činnosti, jej výsledkoch a podmienkach za školský rok
2016/2017, doplňujúcim vyjadrením zo dňa 01.03.2018, tabuľkou, žiadosťou o stanovisko k financovaniu
náhrady mzdy v prípade ukončeného súdneho sporu zo dňa 29.01.2018, žiadosťou o stanovisko k
financovaniu náhrady mzdy v prípade ukončeného súdneho sporu zo dňa 05.02.2018, stanoviskom
základnej školy s materskou školou k náhrade mzdy v dôsledku neplatného ukončenia pracovného
pomeru, oznámením zo dňa 09.08.2018, potvrdením o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou
poisťovňou, vyjadrením žalobcu zo dňa 20.08.2018, oznámením o výške a zložení funkčného platu zo
dňa 01.04.2013, odpoveďou na žiadosť o podanie správy - Ing. Róbert Maron zo dňa 21.08.2018, spisom
žalobcu na ÚPSVaR Piešťany za obdobie 25.09.2013 do 05.03.2017, ako i s obsahom celého spisu a
zistil nasledovný skutkový stav:

12. Z rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 37Cpr/6/2013-164 zo dňa 26.08.2015, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 9CoPr/2/2016-203 zo dňa 24.01.2017, a ktorý nadobudol
právoplatnosť dňom 06.03.2017 vyplýva, že skončenie pracovného pomeru zamestnanca (žalobcu)
okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 11.06.2013, ktoré bolo dané podľa § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce zamestnávateľom (žalovaným) je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a
žalovaným trvá. Okresný súd Trnava v odôvodnení rozsudku skonštatoval, že nepovažoval dôvody
uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi dňa 11.06.2013 za
preukázané, resp. za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré by mohol zamestnávateľ
(žalovaný) okamžite skončiť so zamestnancom (žalobcom) pracovný pomer.

13. Listom zo dňa 10.07.2013 žalobca žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 11.06.2013 považuje za neplatné a žiada o prideľovanie práce. Predmetný list prevzal žalovaný
dňa 11.07.2013.

14. Z Potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vydaného K.. A. Č., praktickou lekárkou pre
dospelých vyplýva, že žalobca bol neschopný práce od 11.06.2013 do 25.09.2013.

15. Z Potvrdenia o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie od 11.06.2013
do 09.08.2018 vyplýva, že žalobca poberal nemocenské dávky v období od 13.06.2013 do 24.09.2013.

16. Podľa Potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany zo dňa 22.03.2017 bol žalobca
vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 25.09.2013 do 05.03.2017 (vrátane).

17. Oznámením o výške a zložení funkčného platu zo dňa 01.04.2013 bol podľa zákona č. 553/2003 Z.z.
o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a nariadenia vlády SR č. 341/2004 Z.z., ktorým sa
ustanovujú katalógy pracovných činností pri výkone práce vo verejnom záujme a o ich zmenách a
dopĺňaní v znení neskorších predpisov žalobca zaradený do 8. platovej triedy, pracovná trieda jeden a
bol mu priznaný funkčný plat spolu vo výške 562 Eur.

18. Z Pracovného poriadku žalovaného prerokovaného dňa 03.09.2012, Čl. 26 Splatnosť platu vyplýva,
že plat je splatný pozadu za mesačné obdobie, t.j. do 30. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca.

19. Diplomom zo dňa 27.06.2001 bol žalobcovi Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou v Nitre,
agronomickou fakultou priznaný akademický titul inžinier, za ukončené vysokoškolské štúdium
vykonaním štátnej skúšky v študijnom odbore všeobecné poľnohospodárstvo.

20. Zo životopisu žalobcu vyplýva, že v období rokov 1988 - 1991 pracoval v OPMP Drevovýroba
Piešťany ako referent životného prostredia, 1991 - 1995 v MFM Drevovýroba, s.r.o., Piešťany ako
referent životného prostredia a energetiky a neskôr ako vedúci strediska kotolne, 1996 - 2007 v Dovo-



Agro, s.r.o., Drahovce, pracoval ako účtovník, 2007 - 2010 vo Farma Terezov, s.r.o., Hlohovec, kde mal
na starosti komplexné účtovníctvo a výkazníctvo, dane, 2012 - 2013 v ZŠ s MŠ Kľačany, kde pracoval
ako ekonomický pracovník, mal na starosti rozpočtové účtovníctvo a výkazníctvo, mzdy, dane.

21. Zo spisu žalobcu vedeného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany vyplýva, že za obdobie
od 25.09.2013 do 25.09.2016 prejavil žalobca záujem o 1 pracovnú ponuku v septembri 2013, o 1
pracovnú ponuku v októbri 2013, o 6 pracovných ponúk v novembri 2013, o 5 pracovných ponúk v
decembri 2013, o 1 pracovnú ponuku vo februári 2014, o 2 pracovné ponuky v marci 2014, o 3 pracovné
ponuky v apríly 2014, o 1 pracovnú ponuku v máji 2014, o 2 pracovné ponuky v júni 2014, o 1 pracovnú
ponuku v júli 2014, o 1 pracovnú ponuku v októbri 2014, o 1 pracovnú ponuku v novembri 2014, o 1
pracovnú ponuku v decembri 2014, o 1 pracovnú ponuku v marci 2015, o 2 pracovné ponuky v júni
2015, o 2 pracovné ponuky v júli 2015, o 1 pracovnú ponuku v októbri 2015, o 1 pracovnú ponuku v
novembri 2015, o 2 pracovné ponuky v decembri 2015, o 2 pracovné ponuky vo februári 2016, o 3
pracovné ponuky v marci 2016, o 3 pracovné ponuky v apríly 2016, o 5 pracovných ponúk v máji 2016,
o 1 pracovnú ponuku v júni 2016, o 4 pracovné ponuky v júli 2016, o 4 pracovné ponuky v auguste 2016
a o 6 pracovných ponúk v septembri 2016.

22. Podľa Potvrdenia zo dňa 21.10.2014 sa žalobca zúčastnil Veľtrhu pracovných príležitostí - práca a
kariéra 2014 v Trnave za účelom hľadania zamestnania.

23. Z Osvedčenia o absolvovaní odborného kurzu: Kurz PC - MS Office administratíva zo dňa 13.06.2016
vyplýva, že žalobca v období od 30.05.2016 do 13.06.2016 úspešne ukončil rekvalifikáciu.

24. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany listom zo dňa 21.08.2018 súdu oznámil, že žalobca
nebol vedený ako poberateľ žiadnej dávky na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany. Žalobca
za zaujímal najmä o pozície ekonóma, kontrolóra, účtovníka a administratívneho pracovníka. Ponuky z
úradu práce boli žalobcovi poskytnuté k jeho požiadavkám a vzdelaniu. Všetky ponúknuté odporúčania
prijal a pri poslednom sa zamestnal.

25. Dňa 03.03.2017 uzatvoril žalobca ako zamestnanec s Mestskou knižnicou mesta Piešťany ako
zamestnávateľom Pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu knižnično-informačný pracovník, s dňom
nástupu do práce dňa 06.03.2017.

26. Žalobca požiadal dňa 08.03.2017 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany o vyradenie
z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 06.03.2017 z dôvodu nástupu do zamestnania.
Rozhodnutím, č.k. PN2/OSO/ZAM/2017/7083 zo dňa 22.03.2017 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Piešťany vyradil žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 06.03.2017.

27. Žalobca pri výsluchu pred súdom k dátumu nástupu u nového zamestnávateľa, ktorý bol 06.03.2017
uviedol, že o dátume nástupu rozhodol zamestnávateľ, on ho neovplyvňoval. Žalobca nevedel, ani
nemohol vedieť, kedy príde rozsudok krajského súdu, ani nemohol vedieť, aký bude výsledok. Pokiaľ
ide o tvrdenie protistrany o tom, že doba nezamestnanosti bola príliš dlhá, tak mal za to, že túto
dobu si nespôsobil sám. K priebehu pracovných pohovorov uviedol, že problémom bolo, že dostal
skončenie pracovného pomeru pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Toto sa obzvlášť posudzuje
u zamestnávateľa. Zúčastnil sa aj pohovorov v personálnych agentúrach, kde túto skutočnosť vnímali
ako problém. Pokiaľ žalovaná strana namieta nízku nezamestnanosť v regióne, táto bola iná v roku
2013 ako v súčasnosti. Rovnako poukázal na tzv. štrukturálnu nezamestnanosť v závislosti od vzdelania,
jazykovej výbavy, sú veľké percentuálne výkyvy. Žalobca uviedol, že reagoval prakticky na každý inzerát,
ktorý bol na profesii alebo v novinách, piešťanskom AB, príp. aj iné personálne portály. Úrad práce
samozrejme. Počet bol rôzny, v závislosti od ponuky. Boli mesiace, keď bola jedna, boli mesiace, keď
boli štyri. Zaujímal sa aj o ponuky, ktoré neboli inzerované, neboli zverejňované. Ak by bol formálnym
zberačom potvrdení o hľadaní zamestnaní, tak by takúto nadprácu nerobil. V rozhodnom období nemal
žiadny príjem z pracovného pomeru, nemal ani žiadny nezdaňovaný príjem, mal len malý príjem z
prenájmu malého bytu. Vzhľadom na to, že je to známy, tak sa výška nájmu pohybuje na úrovni 205 Eur.
Tento príjem nepostačoval na úhradu mesačných výdavkov. Obmedzil výdaje, žil z úspor. Vlastní iba
jednoizbový byt v Piešťanoch, býva v rodičovskom dome. Ako primárny dôvod, prečo ho zamestnávatelia
odmietali zamestnať videl v charaktere skončenia pracovného pomeru. Hrubé porušenie pracovnej
disciplíny. Toto neriskovali. Nehodlali zamestnať človeka, ktorý by sa potenciálne mohol dopustiť, resp.



dopustil hrubého porušenia pracovnej disciplíny. Aktuálny zamestnávateľ ho zamestnal po tom, čo
už mohol povedať, že okresný súd vyhovel žalobe. Mohlo zohrať úlohu aj to, že ovládal rozpočtové
účtovníctvo. Bolo to jediné zamestnanie, kde mu ponúkli možnosť nástupu. Cez úrad práce absolvoval
kurz na IT zručnosti.

28. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 29.01.2019 uviedol, že požadujú náhradu
mzdy za obdobie 36 mesiacov vo výške funkčného platu žalobcu, teda vo výške 562 Eur.

29. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 29.01.2019 uviedol, že voči výške
mzdy 562 Eur nemajú námietky a požadujú výšku splátok v sume 200 Eur. K žiadostiam žalobcu,
ktoré zasielal zamestnávateľom na portáli napr. Profesia, uviedol, že tu nie je žiadna reakcia zo strany
potenciálnych zamestnávateľov, ktorých kontaktoval. Tiež poukázal na predvolania zo strany ÚPSVaR,
resp. ponuky pre žalobcu na zamestnanie, kde taktiež v mnohých prípadoch absentuje vyjadrenie
zamestnávateľa o tom, prečo nebol prijatý resp. pri niektorých bolo uvedené, ako napr. predvolanie
zo dňa 02.02.2017, kde bol zamestnávateľ IT Buble service s.r.o. dôvodom bolo odmietnutie žalobcu,
lebo nespĺňa kvalifikačné predpoklady. Ďalej tu bol zamestnávateľ W. N. - Delta, kde bolo uvedené, že
žalobca nevyhovuje na pozíciu, má slabú komunikáciu. Dôvod nezamestnania žalobcu bol výlučne na
jeho strane, resp. v mnohých prípadoch tento dôvod absentuje. Pokiaľ ide o pracovnú zmluvu, poukázal
na to, že zamestnanie žalobcu bolo účelové, pretože v zmluve je formálne uvedené, že bola uzatvorená
dňa 03.03.2017, avšak žiadosť o vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie podal až 08.03.2017.
Nič mu nebránilo podať túto žiadosť skôr, hneď po tom, ako uzatvoril zmluvu. Z týchto dôvodov mal za
preukázané, že žalobca naťahoval čas a čakal na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Trnave.

30. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 29.01.2019 uviedol, že reakcie
zamestnávateľov samotný žalobca nevie žiadnym spôsobom ovplyvniť. Čo sa týka tvrdení o nejakých
účelových zamestnaniach, resp. neaktivite žalobcu, na ktoré poukázal právny zástupca žalovaného,
uviedol, že tieto sú až z roku 2017, čiže sa nedotýkajú rozhodného obdobia, za ktoré požaduje žalobca
náhradu mzdy v tomto konaní. Tiež uviedol, že ak by žalobca striktne nedodržiaval pokyny ÚPSVaR,
bol by z evidencie uchádzačov o zamestnanie vyradený. K čomu nedošlo. Na základe toho mal za to,
že počas celej doby evidencie konal žalobca tak, ako vyžadujú minimálne predpoklady určené právnymi
predpismi na to, aby bol evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie.

31. Právny zástupca žalobcu v záverečnom vyjadrení uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava
žalobného návrhu, resp. jeho úprav, ako boli vykonané v priebehu konania. Navrhol, aby súdom bola
žalobcovi priznaná náhrada mzdy za obdobie 36 mesiacov od 25.09.2013 vo výške funkčného platu.
Zároveň navrhol, aby žalovaný bol zaviazaný na náhradu trov konania vo výške 100%.

32. Právny zástupca žalovaného v záverečnom vyjadrení žiadal, aby súd náhradu mzdy znížil na 12
mesiacov, nakoľko žalobca sa mal a mohol zapojiť do pracovného pomeru u iného zamestnávateľa.
Pokiaľ sa nezapojil, mal za to, že to bolo z dôvodov na jeho strane. Poukázal aj na rozsudok NS SR sp.
zn. 4Cdo/204/2009. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, žiadal, aby súd náhradu trov konania nepriznal.
Vzhľadom na to, že bola vznesená námietka premlčania, ktorá sa javí ako dôvodná. Takisto vzhľadom
na späťvzatie žaloby, kedy žalobca zobral žalobu v rozsahu zaplateného poistného späť, pričom tak
urobil až na procesnú obranu žalovaného.

33. Podľa Čl. 2 posledná veta zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“),
výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi;
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov.

34. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.



35. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

36. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 553/2003 Z. z.“),
funkčný plat na účely tohto zákona je súčet tarifného platu, zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 7 a 8 a
príplatkov určených mesačnou sumou podľa odseku 1 písm. c) až j), l), u) a v). Funkčný plat je aj plat pri
vykonávaní inej práce alebo funkčný plat poskytovaný podľa § 30 ods. 3, § 32a ods. 1 a § 32b ods. 1 a 2.

37. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z., ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na
zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo
o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce alebo funkčný
plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.

38. Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z. z., pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa
vzťahuje tento zákon, zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3 a 5, § 118
ods. 2 až 4, § 119 ods. 2, § 120 až 122, § 122a ods. 2 až 4, § 122b ods. 2 až 4, § 123 ods. 2 a 3, § 124,
§ 127 ods. 1 až 3, § 128, § 134 a 135 Zákonníka práce.

39. Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak.

40. Podľa § 130 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce, mzda sa vypláca vo výplatných termínoch
dohodnutých v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve.

41. Podľa § 1 ods. 1 a 4 Zákonníka práce, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v
súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne
pracovnoprávne vzťahy. Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy
podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

42. Podľa § 100 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“),
právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie
súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo
veriteľovi priznať.

43. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

44. Podľa § 102 Občianskeho zákonníka, pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo
právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.

45. Podľa § 488 Občianskeho zákonníka, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi
vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

46. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

47. Podľa § 494 Občianskeho zákonníka, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho
sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

48. V zmysle na danú vec sa vzťahujúceho ust. § 79 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu
neplatného skončenia pracovného pomeru, t.j. ku dňu 11.06.2013, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe



a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru (ods. 1). Ak celkový čas,
za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na
žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť,
prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy
môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

49. Skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.06.2013, ktoré bolo dané podľa
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce žalovaným ako zamestnávateľom žalobcovi ako zamestnancovi
je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá, vyplýva z rozsudku Okresného súdu
Trnava, č.k. 37Cpr/6/2013-164 zo dňa 26.08.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v
Trnave, č.k. 9CoPr/2/2016-203 zo dňa 24.01.2017, a ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 06.03.2017,
pričom súd z neho vychádzal a mal ním preukázané splnenie jednej z podmienok priznania náhrady
mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, a to neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Listom zo dňa 10.07.2013, doručeným žalovanému dňa 11.07.2013, ktorým žalobca oznámil
žalovanému, že trvá na tom, aby ho žalovaný i naďalej zamestnával, mal súd preukázanú ďalšiu z
podmienok prisúdenia náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, a to oznámenie
zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.

50. Žalobca žalobou požadoval náhradu mzdy za obdobie od 25.09.2013 do 25.09.2016, t.j. za obdobie
36 mesiacov. Žalovaný tvrdil, že keďže žalobca požiadal o prideľovanie práce u zamestnávateľa listom
zo dňa 10.07.2013, od tohto dňa mu vznikol nárok na náhradu mzdy a tak žalobcovi mohla patriť náhrada
mzdy od 10.07.2013 najviac do 10.07.2016.

51. K uvedenému súd uvádza, že podľa § 79 Zákonníka práce náhrada mzdy patrí zamestnancovi
odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Aplikujúc predmetné ustanovenie na daný prípad, žalobcovi patrila náhrada mzdy odo dňa 11.07.2013
(odkedy žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní) až do času, keď žalovaný
umožní žalobcovi pokračovať v práci. Nakoľko žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci počas
konania o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, žalobca má nárok na náhradu
mzdy do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. do
06.03.2017. Po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi
prácu, vznikajú zamestnancovi nároky v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca v konaní
požadoval náhradu mzdy v rámci uvedeného obdobia, teda od 25.09.2013 do 25.09.2016, t.j. za obdobie
36 mesiacov. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac
za čas 36 mesiacov. Z ustanovenia § 79 Zákonníka práce nemožno vyvodiť ten právny záver, ako
tvrdí žalovaný, že zamestnanec môže požadovať náhradu mzdy iba za prvých 36 mesiacov, ktoré sa
počítajú bezprostredne odo dňa kedy zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na zamestnávaní.
Uvedené z ustanovenia § 79 Zákonníka práce nevyplýva, keď toto ustanovenie hovorí o celkovom čase,
za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy. Právny názor žalovaného považuje súd
za právne neprijateľný a s týmto sa nestotožnil.

52. Vzhľadom na uvedené súd posudzoval nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 25.09.2013
do 25.09.2016, tak ako sa domáhal žalobou, pričom súd sa zaoberal žiadosťou žalovaného, aby súd
náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov žalobcovi ako zamestnancovi nepriznal, resp. znížil.

53. K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že žalobca sa náhrady mzdy domáhal
žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 13.10.2016 a postúpenou Okresnému súdu
Piešťany dňa 27.02.2017. Podľa § 43 ods. 3 Civilného sporového poriadku právne účinky spojené s
podaním žaloby alebo iného podania zostávajú pri postúpení sporu zachované. Žalobca sa domáhal



náhrady mzdy za obdobie od 25.09.2013 do 25.09.2016, pričom z Pracovného poriadku žalovaného
prerokovaného dňa 03.09.2012, Čl. 26 Splatnosť platu vyplýva, že plat je splatný pozadu za mesačné
obdobie, t.j. do 30. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Vzhľadom na uvedené bola mzda za
september 2013 splatná do 30.10.2013, a keďže žaloba bola podaná na súd dňa 13.10.2016 bola
podaná v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty, teda včas.

54. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si
zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa
zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ktorú bol schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie
voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý neplatne skončil so zamestnancom
pracovný pomer a nesplnil si svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu. V zmysle § 79 Zákonníka
práce nie je založené oprávnenie súdu náhradu mzdy do 12 mesiacov znížiť, keďže rozsah nároku
žalobcu na náhradu mzdy v danom prípade je daný citovaným zákonným ustanovením, za daných
okolností bez možnosti súdu tento rozsah moderovať.

55. Nakoľko žalovaný ako zamestnávateľ podal v konaní v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce
návrh na zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, súd sa zaoberal otázkou, či sú v
prejednávanej veci splnené podmienky pre takýto postup. Žalovaný túto žiadosť odôvodnil pomermi
žalovaného, ktorý je rozpočtovou organizáciou financovanou obcou a skutočnosťou, že žalobca si
aktívne nehľadal zamestnanie a účelovo čakal do právoplatného rozhodnutia o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, aby tým „natiahol“ dobu, za ktorú očakával, že mu bude priznaná
náhrada mzdy.

56. Pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce o zníženie náhrady
mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov je súd oprávnený prihliadať k okolnostiam, ktoré existovali po
uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada mzdy.

57. Zákonník práce v ustanovení § 79 ods. 2 v znení účinnom do 31.08.2007 ukladal súdu, na ktoré
skutočnosti najmä má prihliadnuť pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa o nepriznanie náhrady
mzdy prevyšujúcej (v tom čase) deväť mesiacov, a síce či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný
u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa
do práce nezapojil. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.09.2007 neurčuje
konkrétne, na ktoré skutočnosti má súd pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa prihliadať. Súd má
za to, že z novelizácie ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce (po odstránení vety za bodkočiarkou)
je možné vyvodiť, že pre nepriznanie alebo primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov už nie je prednostne rozhodujúca otázka zamestnania sa žalobcu ako zamestnanca v
rozhodnom období, ale celkovo otázka, či by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2
Zákonníka práce. Súd pritom poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo
dňa 14.09.2011, v ktorom rozhodnutí dovolací súd uviedol, že „hodnotová zmena v právnom poriadku
mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu
mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to
v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného
ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka
práce. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni
hodnotu slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu
hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany
proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať
dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň
znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky
negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo
konať protiprávne.“

58. Zákonník práce v aktuálnom znení teda neuvádza, na ktoré skutočnosti je pri posudzovaní žiadosti
zamestnávateľa súd povinný prihliadať, pričom ak zamestnávateľ požiada o nepriznanie alebo krátenie
náhrady mzdy, žiadaná náhrada mzdy za čas prevyšujúci obdobie 12 mesiacov závisí na úvahe súdu.
Pri rozhodovaní o náhrade mzdy nad obdobie 12 mesiacov súd spravidla zisťuje okolnosti, ktoré súvisia



so zabezpečením zamestnanca, a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. Vo veci tak nie je
právne významná skutočnosť, či žalovaný disponuje dostatkom finančných prostriedkov na vyplatenie
náhrady mzdy, neskúmajú sa pomery žalovaného.

59. S poukazom na ustálenú súdnu prax, ako aj vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa o nepriznanie alebo krátenie náhrady mzdy súd zisťuje, či
a v akom rozsahu by priznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi.
V rámci toho je podľa názoru súdu potrebné prihliadať na všetky okolnosti neplatného skončenia
pracovného pomeru, t.j. či išlo napr. len o formálne nedostatky skončenia pracovného pomeru, na
správanie sa zamestnávateľa a zamestnanca v čase predchádzajúcom skončeniu pracovného pomeru,
ale aj na pomery zamestnanca, teda či bol zamestnanec v danom období niekde zamestnaný, za akých
podmienok a zárobkových možností takúto prácu vykonával. Aj s poukazom na súdnu prax stále platí, že
po uplynutí 12 mesiacov ustupuje sankčná a satisfakčná funkcia náhrady mzdy do úzadia a zvýrazňuje
sa jej sociálna funkcia. Je preto potrebné tiež skúmať, či správanie sa zamestnanca pri zabezpečovaní
si iného príjmu bolo korektné, pričom krátenie alebo nepriznanie náhrady mzdy prichádza do úvahy, ak
zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zabezpečiť si príjem, a tak si aspoň čiastočne nahradiť
ušlý príjem, alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.

60. V konaní mal súd za preukázané, že žalobca bol v období od 25.09.2013 do 05.03.2017 (vrátane)
evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch, pričom v tomto období nepoberal
žiadne dávky vyplácané Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany ani nemocenské dávky
vyplácané Sociálnou poisťovňou. Ako vyplýva zo spisu žalobcu vedeného Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Piešťany, žalobca si aktívne hľadal zamestnanie. Zaujímal sa najmä o pozície ekonóma,
kontrolóra, účtovníka a administratívneho pracovníka, čo je adekvátne k jeho praxi a vzdelaniu. Všetky
ponúknuté odporúčania od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany prijal. Zúčastnil sa Veľtrhu
pracovných príležitostí - práca a kariéra 2014 v Trnave za účelom hľadania zamestnania, absolvoval
rekvalifikačný kurz. Dňa 03.03.2017 uzatvoril žalobca ako zamestnanec s Mestskou knižnicou mesta
Piešťany ako zamestnávateľom Pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu knižnično-informačný pracovník,
s dňom nástupu do práce dňa 06.03.2017. Bol to jediný zamestnávateľ, ktorý mu ponúkol možnosť
nástupu do zamestnania.

61. Žalobca v rozhodnom období býval v rodičovskom dome a mal príjem z prenájmu bytu vo výške 205
Eur mesačne. Primárny dôvod, prečo ho zamestnávatelia odmietali zamestnať videl žalobca najmä v
charaktere skončenia pracovného pomeru, teda okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné
porušenie pracovnej disciplíny, ale aj v tom, že bol osobou, z dôvodu veku na trhu práce znevýhodnenou.

62. Dôkazné bremeno na preukázanie skutočností pre rozhodnutie súdu o znížení, resp. nepriznaní
náhrady mzdy spočíva na zamestnávateľovi, ktorý musí preukázať, že sú tu skutočnosti, pre ktoré by
priznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi.

63. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca účelovo naťahoval čas, pretože sa zamestnal v deň právoplatnosti
rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru dňa 06.03.2017 súd uvádza, že žalobca sa
žalobou domáhal náhrady mzdy za obdobie od 25.09.2013 do 25.09.2016, teda za 36 mesiacov, pričom
zo zákona nemá nárok na náhradu mzdy presahujúcej toto obdobie. Preto tvrdenie žalovaného o
„naťahovaní“ času nemá právny ani logický základ. Navyše súd uvádza, že žalobca pracovnú zmluvu
podpísal už dňa 03.03.2017. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca podal žiadosť o vyradenie z evidencie
uchádzačov o zamestnanie až 08.03.2017, pričom mu nič nebránilo podať túto žiadosť skôr, hneď po
tom, ako uzatvoril zmluvu, čím mal žalovaný za preukázané, že žalobca naťahoval čas a čakal na
právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, súd uvádza, že uchádzač o zamestnanie je povinný
do ôsmich kalendárnych dní písomne oznámiť úradu každú zmenu skutočností rozhodných pre vedenie v
evidencii uchádzačov o zamestnanie. Preto, keď žalobca uzatvoril pracovnú zmluvu dňa 03.03.2017 a o
vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie požiadal dňa 08.03.2017, konal v súlade so zákonom.

64. K tvrdeniu žalovaného, že sa žalobca mal a mohol zapojiť do pracovného pomeru u iného
zamestnávateľa a pokiaľ sa nezapojil, bolo to z dôvodov na jeho strane súd uvádza, že interpretácia ust. §
79 ods. 2 Zákonníka práce, vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne
skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s článkom 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z neexistujúcej povinnosti preto



nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania
náhrady mzdy (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.09.2011).

65. Otázku, prečo sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru nezapojil do práce,
je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska článku 2 Základných zásad Zákonníka práce a jeho
nezapojenie do práce zohľadniť iba z hľadiska, či nešlo o konanie, ktoré je zneužitím jeho práva z
pracovnoprávnych vzťahov. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce je teda potrebné aplikovať takým
spôsobom, aby sa tým nenegovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúce z odseku 1 tohto
zákonného ustanovenia a aby pre zamestnávateľa nebolo „výhodným“ konať protiprávne, spoliehajúc sa
práve na možnosť súdnou cestou dosiahnuť nepriznanie náhrady mzdy. Súd vykonaným dokazovaním
nemal za preukázané, že by si žalobca vlastnou vinou zanedbal možnosť zabezpečiť si príjem.

66. Súd poukazuje na skutočnosť, že ako prvoinštančný, tak odvolací súd v odôvodnení rozsudkov
skonštatovali, že nepovažovali dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru daného
žalovaným žalobcovi dňa 11.06.2013 za preukázané, resp. za tak závažné porušenie pracovnej
disciplíny, pre ktoré by mohol zamestnávateľ (žalovaný) okamžite skončiť so zamestnancom (žalobcom)
pracovný pomer. Znamená to teda, že neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
nebola daná len formálnymi nedostatkami okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale bola
daná skutočnosťou, že nebolo preukázané také správanie žalobcu, ktoré by odôvodňovalo okamžité
skončenie pracovného pomeru. Súd tiež prihliadol na skutočnosť, že žalobca si aktívne hľadal
zamestnanie a že bol v rozhodnom období sociálne odkázaný na náhradu mzdy v plnom rozsahu.
Ak náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce má charakter satisfakcie voči zamestnancovi
a sankcie voči zamestnávateľovi, a zároveň je odrazom povinnosti zamestnávateľa znášať dôsledky
svojho protiprávneho konania (viď. uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.09.2011), je
vylúčené, aby v prípade neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v tu prejednávanej veci
bola žalobcovi nepriznaná, resp. znížená náhrada mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, nakoľko by to
nebolo možné považovať za súladné s princípom spravodlivosti.

67. Nakoľko žalovaný, ktorého zaťažovalo bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno v konaní o jeho
návrhu na zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, nepreukázal, že
by priznanie náhrady mzdy žalobcovi bolo v rozpore s dobrými mravmi, súd s poukazom na princíp
spravodlivosti a primeranosti zohľadniac všetky okolnosti prípadu nevidel žiadny dôvod na nepriznanie
náhrady mzdy žalobcovi aj za čas presahujúci 12 mesiacov, a to s prihliadnutím najmä na skutočnosť,
že žalobca v rozhodnom období nedosahoval žiadny príjem, aktívne si hľadal zamestnanie a taktiež
vzhľadom na dôvody neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Súd tiež zdôrazňuje, že
náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov možno znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne.

68. Z navrhnutých dôkazov súd nevykonal žalovaným navrhnuté dopočutie žalobcu ohľadom jeho
predchádzajúcich zamestnaní, ktoré mal predtým, ako bol zamestnaný u žalovaného. Súd to považoval
za nehospodárne a nadbytočné, keďže vykonanie tohto dôkazu nemohlo viesť k preukázaniu sporných
skutočností a navyše priebeh zamestnaní žalobcu vyplýval zo životopisu žalobcu, ktorý bol súčasťou
spisu žalobcu vedeného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany.

69. Pokiaľ ide o výšku náhrady mzdy, súd poukazuje na skutočnosť, že medzi stranami bolo nesporné,
že žalobca pracoval u žalovaného ako zamestnanec pri výkone práce vo verejnom záujme, pričom
odmeňovanie týchto zamestnancov upravuje zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme. Z uvedeného dôvodu súd pri určení výšky náhrady mzdy za
jednotlivé mesiace nevychádzal z priemerného zárobku zisťovaného zo mzdy zúčtovanej na výplatu v
rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného v rozhodujúcom období (§ 134 ods. 1, 2 Zákonník
práce), ale v súlade s § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z. vychádzal z funkčného platu podľa § 4 ods.
4 zákona č. 553/2003 Z. z. priznaného žalobcovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.

70. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobcovi bol dňa 01.04.2013 priznaný funkčný plat vo výške
562 Eur a tento plat je nutné považovať v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona č. 553/2003
Z. z. za priemerný zárobok žalobcu a je nutné z neho vychádzať pri určení náhrady mzdy, ktorá patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku v zmysle ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce.
Pokiaľ si žalobca žalobou uplatnil náhradu mzdy vypočítanú podľa § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce,
nepostupoval správne.



71. Nakoľko súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je oprávnený v rozsahu náhrady mzdy za 36
mesiacov od 25.09.2013 do 25.09.2016, čo predstavuje náhradu mzdy celkom vo výške 20.232 Eur (36
x 562 Eur), žalobe v časti zaplatenia tejto sumy ako náhrady mzdy vyhovel vo výroku II. rozsudku a
vo zvyšnej časti požadovanej sumy žalobu z dôvodu nesprávneho výpočtu výšky mzdy žalobcom vo
výroku III. rozsudku ako nedôvodnú zamietol.

72. Súd navyše uvádza, že náhrada mzdy sa priznáva brutto, pričom po právoplatnosti rozsudku bude
povinnosťou žalovaného, aby žalobcovi vyplatil náhradu mzdy netto, teda po zrážke dane zo mzdy a
príslušných odvodov. Priznanie náhrady mzdy vyčíslenej v hrubom pritom vyplýva zo skutočnosti, že
priemerný zárobok (funkčný plat) sa zisťuje z hrubej mzdy (platu) zamestnanca (por. napr. rozsudok
Krajského súdu v Trnave, č. k. 9Co/420/2012 zo dňa 19.03.2013).

73. Žalovaný požiadal o priznanie možnosti splácať pohľadávku v splátkach po 200 Eur mesačne.
Poukázal na to, že žalovaný nie je podnikateľským subjektom, ktorý by vykonával svoju činnosť
za účelom dosahovania zisku, ale jeho príjem je takmer výlučne závislý na dotáciách z rozpočtov
samosprávy, ktorý je primárne určený na skvalitnenie úrovne vzdelávania a jeho modernizáciu, či
mzdy zamestnancov. Vyplatenie požadovanej sumy by narušilo chod žalovaného a jeho finančné
hospodárenie, keďže na tento účel nemá zabezpečené finančné prostriedky. Žalovaný musí v prvom
rade zabezpečiť financovanie nákladov školy, ktoré jej vzniknú v súvislosti s § 2 ods. 3 zákona č.
597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších
predpisov. V nadväznosti na uvedené uviedol, že škola musí zabezpečiť maľovku horných tried a údržbu
elektroinštalácie, nakoľko pri výmene strechy v septembri, kedy boli masívne dažde, zatiekli stropy na
hornom poschodí. Zároveň je škola povinná použiť prostriedky v rámci preneseného výkonu štátnej
správy prednostne na uhrádzanie nákladov na mzdy a platy, vrátane poistného na sociálne a zdravotné
poistenie. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný mal z celkového rozpočtu vo výške 333.608 Eur
(na rok 2018) v rámci rozpočtu len na mzdy vyčlenených 171.900 Eur, teda viac ako polovicu rozpočtu.
Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal, aby v prípade zaviazania žalovaného na náhradu mzdy z dôvodu
neplatného skončenia pracovného pomeru, povolil žalovanému splácať jeho záväzok v splátkach, aby
sa tým predišlo ohrozeniu chodu školy. Uviedol, že žalobca už je zamestnaný a teda má mesačný príjem
z ktorého si môže pokryť všetky životné potreby, a teda nie je podľa názoru žalovaného nevyhnutné,
aby bola na jeho účet náhrada vyplatená naraz vo vyššej sume.

74. Podľa § 232 ods. 3 a 4 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti
splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak
súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za
následok splatnosť celého plnenia.

75. Ustanovenie § 232 ods. 3 veta druhá CSP umožňuje predĺžiť lehotu určenú na plnenie, a to bez
výslovného obmedzenia. Výkladom a maiori ad minus súd dospel k záveru, že pokiaľ je možné stanoviť
lehotu splatnosti fakticky v neobmedzenom rozsahu, potom nemôže byť v rozpore s právnou úpravou,
ak tento rozsah súd prispôsobí potrebám žalobcu i žalovaného.

76. Na základe ustálenej súdnej praxe je pri úvahe o určení lehoty na splnenie povinnosti alebo pri
určení, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, nutné vychádzať z konkrétnych okolností
prípadu. Súd musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery sporových strán, výšku priznaného
plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, prejavenú snahu o plnenie záväzku žalovaným, dobu, po
uplynutí ktorej by umožnením vykonania plnenia v splátkach došlo k zaplateniu prisúdenej sumy s tým,
aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a
podmienkach ich zročnosti) ako aj to, či povolenie plnenia prisúdenej sumy v splátkach neprimerane
nezasiahne do majetkových pomerov veriteľa, pričom súd môže určiť, že omeškanie s plnením jednej
splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Konajúci súd teda musí lehotu na plnenie určiť tak,
aby jej dĺžka nepoprela samotný účel súdneho konania a v konečnom dôsledku viedla k odstráneniu
právnej neistoty medzi sporovými stranami.

77. Súd pri posudzovaní žiadosti žalovaného o priznanie možnosti splácať pohľadávku v splátkach
vzal do úvahy okolnosti a povahu predmetného sporu, keď sa jednalo o individuálny pracovnoprávny



spor, v ktorom žalobca vystupoval v pozícii zamestnanca, teda bol slabšou stranou sporu a žalovaný
vystupoval ako zamestnávateľ. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru bolo právoplatne rozhodnuté už dňom 06.03.2017, pričom v zmysle § 26 ods. 5
zákona č. 431/2002 o účtovníctve bol žalovaný povinný účtovať rezervu na záväzok na prebiehajúci
súdny spor. Pokiaľ si túto zákonnú povinnosť žalovaný nesplnil, nemôžu byť následky prenášané na
žalobcu. K žiadosti žalovaného, ktorý požadoval splátky v sume 200 Eur súd uvádza, že v prípade takto
stanovenej splátky by uhradenie priznanej sumy trvalo viac ako 8 rokov. Žalobca ako veriteľ by obdržal
finančné prostriedky od žalovaného po neprimerane dlhej dobe. Dlžník musí mať vôľu svoj dlh riešiť.
Súd prihliadol aj na skutočnosť, že v súčasnosti je žalobca zamestnaný, no taktiež vzal do úvahy, že
žalobca bol v dôsledku neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru takmer štyri roky bez
príjmu. Súd tiež prihliadol na skutočnosť, že žalovaný je rozpočtovou organizáciou, a teda k vyplateniu
náhrady mzdy musí dôjsť v súčinnosti so zriaďovateľom žalovaného.

78. Ustanovenie § 232 ods. 3 CSP určuje lehotu na plnenie tri dni, ktorá plynie od právoplatnosti
rozsudku, pričom súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Súd prihliadol na zásadu
spravodlivosti uvedenú v čl. 2 ods. 1 základných princípov Civilného sporového poriadku, v zmysle
ktorého ochrana ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a
účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Súd poukazuje aj na všeobecnú právnu zásadu, podľa
ktorej je každý povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech
z vlastnej nepoctivosti. S poukazom na uvedené súd na plnenie istiny žalovanému určil v zmysle §
232 ods. 3 veta druhá CSP primeranú dlhšiu lehotu 90 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorá umožní
žalovanému, aj s prípadnou súčinnosťou s jeho zriaďovateľom, zabezpečiť finančné prostriedky.

79. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

80. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

81. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

82. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

83. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania strán sporu bolo potrebné prihliadnuť na to, že išlo
o konanie o viacerých čiastkových nárokoch, a preto bolo potrebné postupovať pri každom uplatnenom
nároku samostatne a úspech a neúspech strán sporu posudzovať osobitne pre ten-ktorý nárok s tým,
že započítanie nárokov nie je možné.

84. K uvedenému súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 24Co/262/2016-49 zo dňa
08.02.2017, v ktorom odvolací súd uviedol, že „pri rozhodovaní o nárokoch so samostatným skutkovým
základom treba úspech a neúspech strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom samostatne
uplatniteľnom nároku by mohla byť tá ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy konania preto
treba oddeliť a osobitne o nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Ak ide o práva so
samostatným skutkovým základom, nie je vylúčené, že povinnosti na náhradu trov konania sa určujú aj
osobitne tak, že žalovaná môže byť zaviazaná k náhrade trov konania žalobkyni a žalobkyňa k náhrade
trov konania žalovanej. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné pohľadávky
na týchto trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo jednostranného
úkonu podľa hmotnoprávnych predpisov. Rovnaký právny názor už bol vyslovený Najvyšším súdom vo
veci 3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnenom pod R-28/1970.“

85. Keďže súd zastavil konanie o uloženie povinnosti žalovanému zo mzdy v sume 23.130 Eur odviesť
preddavky na daň, odvody na zdravotné a sociálne poistenie za zamestnanca a zamestnávateľa v
dôsledku späťvzatia žaloby v tejto časti, pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania skúmal
procesnú zodpovednosť na oboch procesných stranách. Žalobca vzal žalobu v predmetnej časti späť bez
uvedenia dôvodu. V danom prípade z procesného hľadiska platí, že zastavenie konania zavinil žalobca.
Vzhľadom na uvedené súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania o uloženie povinnosti



žalovanému zo mzdy v sume 23.130 Eur odviesť preddavky na daň, odvody na zdravotné a sociálne
poistenie za zamestnanca a zamestnávateľa v rozsahu 100 %.

86. V konaní o zaplatenie náhrady mzdy sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 23.130 Eur, pričom
v časti o zaplatenie sumy 20.232 Eur (87,47 % žalovanej sumy) súd žalobe vyhovel, čo predstavuje
úspech žalobcu. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (12,53 % žalovanej sumy), čo predstavuje
úspech žalovaného. Zamietnutie žaloby v uvedenej časti nebolo dôsledkom úvahy súdu, ale dôsledkom
nesprávneho vyčíslenia náhrady mzdy zo strany žalobcu. Čistý úspech žalobcu tak predstavuje 74,94
% (87,47 % - 12,53 %). Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania o
zaplatenie náhrady mzdy v rozsahu 74,94 %.

87. Súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol len o nároku
na náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia; o výške trov konania
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Piešťany.

Odvolanie nemôže podať strana, ktorá sa práva na podanie odvolania po vyhlásení a odôvodnení
rozsudku výslovne vzdala (§ 368 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len
proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 CSP). Ak ide o
podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto
konania (§ 127 ods. 2 CSP). Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).

Podľa § 365 ods. 1 až 3 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.



Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá
vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 Exekučného poriadku).