Základná škola s materskou školou, Kľačany 263


Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoPr/1/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116222552
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116222552.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:
JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: Ing. W. K., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom N. XXX/XXX, I., zastúpený: JUDr. Radovan Ulehla, advokát, so sídlom Winterova 62,
Piešťany, proti žalovanému: Základná škola s materskou školou Kľačany, so sídlom Kľačany 263,
Kľačany, IČO: 36 080 471, zastúpený: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom Železničná 4/A,
Hlohovec, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany, č. k. 19Cpr/12/2017 - 482 zo dňa 28. februára 2019, v časti priznania
náhrady mzdy (výrok I. druhý odsek) a náhrady trov konania (výrok IV.), takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa napadnutej časti priznanej náhrady mzdy vo výške 17.171,82 eur p o t
v r d z u j e s tým, že sa m e n í splatnosť priznanej náhrady mzdy tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy brutto v sume 17.171,82 eur, v dvoch splátkach, pričom prvú splátku v sume
8.585,91 eur je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia
a druhú splátku v sume 8.585,91 eur je žalovaný povinný zaplatiť do jedného roka od splatnosti prvej
splátky.

II. Vo zvyšnej napadnutej časti vo veci samej sa rozsudok súdu I. inštancie m e n í tak, že žaloba sa
v tejto časti z a m i e t a .

III. Rozsudok súdu I. inštancie sa v časti náhrady trov konania m e n í tak, že žalobca má voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania o náhradu mzdy v rozsahu 48 %.

IV. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 70 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie výrokom I. konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému zo mzdy v sume
23.130 eur odviesť preddavky na daň, odvody na zdravotné a sociálne poistenie za zamestnanca a
zamestnávateľa zastavil, výrokom II. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume
20.232 eur, a to do 90 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom III. žalobu vo zvyšku zamietol
a o trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania o uloženie povinnosti
žalovanému zo mzdy v sume 23.130 eur odviesť preddavky na daň, odvody na zdravotné a sociálne
poistenie za zamestnanca a zamestnávateľa v rozsahu 100 % a žalobca má nárok na náhradu trov
konania o náhradu mzdy v rozsahu 74,94 %.

2. Súd po právnej stránke aplikoval ust. § 79 ods. 1 a 2, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2, § 1 ods. 1 a 4
Zákonníka práce, § 100 ods. 1, § 101, § 102, § 488, § 489, § 494 Občianskeho zákonníka, § 4 ods.
4 a § 29 ods. 2 a 4 zák. č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce



vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vecne tým, že v zmysle na danú vec
sa vzťahujúceho ust. § 79 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu neplatného skončenia pracovného
pomeru, t.j. ku dňu 11.06.2013, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru (ods. 1). Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za
čas 36 mesiacov.

3. Skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.06.2013, ktoré bolo dané podľa
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce žalovaným ako zamestnávateľom žalobcovi ako zamestnancovi
je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá, vyplýva z rozsudku Okresného súdu
Trnava, č. k. 37Cpr/6/2013-164 zo dňa 26.08.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v
Trnave, č. k. 9CoPr/2/2016-203 zo dňa 24.01.2017, a ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 06.03.2017,
pričom súd z neho vychádzal a mal ním preukázané splnenie jednej z podmienok priznania náhrady
mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, a to neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Listom zo dňa 10.07.2013, doručeným žalovanému dňa 11.07.2013, ktorým žalobca oznámil
žalovanému, že trvá na tom, aby ho žalovaný i naďalej zamestnával, mal súd preukázanú ďalšiu z
podmienok prisúdenia náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, a to oznámenie
zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.

4. Žalobca žalobou požadoval náhradu mzdy za obdobie od 25.09.2013 do 25.09.2016, t.j. za obdobie
36 mesiacov. Žalovaný tvrdil, že keďže žalobca požiadal o prideľovanie práce u zamestnávateľa listom
zo dňa 10.07.2013, od tohto dňa mu vznikol nárok na náhradu mzdy a tak žalobcovi mohla patriť náhrada
mzdy od 10.07.2013 najviac do 10.07.2016.

5. K uvedenému súd uvádza, že podľa § 79 Zákonníka práce náhrada mzdy patrí zamestnancovi
odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Aplikujúc predmetné ustanovenie na daný prípad, žalobcovi patrila náhrada mzdy odo dňa 11.07.2013
(odkedy žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní) až do času, keď žalovaný
umožní žalobcovi pokračovať v práci. Nakoľko žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci počas
konania o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, žalobca má nárok na náhradu
mzdy do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. do
06.03.2017. Po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi
prácu, vznikajú zamestnancovi nároky v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca v konaní
požadoval náhradu mzdy v rámci uvedeného obdobia, teda od 25.09.2013 do 25.09.2016, t.j. za obdobie
36 mesiacov. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac
za čas 36 mesiacov. Z ustanovenia § 79 Zákonníka práce nemožno vyvodiť ten právny záver, ako
tvrdí žalovaný, že zamestnanec môže požadovať náhradu mzdy iba za prvých 36 mesiacov, ktoré sa
počítajú bezprostredne odo dňa kedy zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na zamestnávaní.
Uvedené z ustanovenia § 79 Zákonníka práce nevyplýva, keď toto ustanovenie hovorí o celkovom čase,
za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy. Právny názor žalovaného považuje súd
za právne neprijateľný a s týmto sa nestotožnil.

6. Vzhľadom na uvedené súd posudzoval nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 25.09.2013
do 25.09.2016, tak ako sa domáhal žalobou, pričom súd sa zaoberal žiadosťou žalovaného, aby súd
náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov žalobcovi ako zamestnancovi nepriznal, resp. znížil.



7. K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že žalobca sa náhrady mzdy domáhal
žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 13.10.2016 a postúpenou Okresnému súdu
Piešťany dňa 27.02.2017. Podľa § 43 ods. 3 Civilného sporového poriadku právne účinky spojené s
podaním žaloby alebo iného podania zostávajú pri postúpení sporu zachované. Žalobca sa domáhal
náhrady mzdy za obdobie od 25.09.2013 do 25.09.2016, pričom z Pracovného poriadku žalovaného
prerokovaného dňa 03.09.2012, Čl. 26 Splatnosť platu vyplýva, že plat je splatný pozadu za mesačné
obdobie, t.j. do 30. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Vzhľadom na uvedené bola mzda za
september 2013 splatná do 30.10.2013, a keďže žaloba bola podaná na súd dňa 13.10.2016 bola
podaná v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty, teda včas.

8. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si
zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa
zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ktorú bol schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie
voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý neplatne skončil so zamestnancom
pracovný pomer a nesplnil si svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu. V zmysle § 79 Zákonníka
práce nie je založené oprávnenie súdu náhradu mzdy do 12 mesiacov znížiť, keďže rozsah nároku
žalobcu na náhradu mzdy v danom prípade je daný citovaným zákonným ustanovením, za daných
okolností bez možnosti súdu tento rozsah moderovať.

9. Nakoľko žalovaný ako zamestnávateľ podal v konaní v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce
návrh na zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, súd sa zaoberal otázkou, či sú v
prejednávanej veci splnené podmienky pre takýto postup. Žalovaný túto žiadosť odôvodnil pomermi
žalovaného, ktorý je rozpočtovou organizáciou financovanou obcou a skutočnosťou, že žalobca si
aktívne nehľadal zamestnanie a účelovo čakal do právoplatného rozhodnutia o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, aby tým „natiahol“ dobu, za ktorú očakával, že mu bude priznaná
náhrada mzdy.

10. Pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce o zníženie náhrady
mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov je súd oprávnený prihliadať k okolnostiam, ktoré existovali po
uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada mzdy.

11. Zákonník práce v ustanovení § 79 ods. 2 v znení účinnom do 31.08.2007 ukladal súdu, na ktoré
skutočnosti najmä má prihliadnuť pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa o nepriznanie náhrady
mzdy prevyšujúcej (v tom čase) deväť mesiacov, a síce či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný
u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa
do práce nezapojil. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.09.2007 neurčuje
konkrétne, na ktoré skutočnosti má súd pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa prihliadať. Súd má
za to, že z novelizácie ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce (po odstránení vety za bodkočiarkou)
je možné vyvodiť, že pre nepriznanie alebo primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov už nie je prednostne rozhodujúca otázka zamestnania sa žalobcu ako zamestnanca v
rozhodnom období, ale celkovo otázka, či by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2
Zákonníka práce. Súd pritom poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo
dňa 14.09.2011, v ktorom rozhodnutí dovolací súd uviedol, že „hodnotová zmena v právnom poriadku
mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu
mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to
v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného
ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka
práce. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni
hodnotu slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu
hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany
proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať
dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň
znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky
negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo
konať protiprávne.“



12. Zákonník práce v aktuálnom znení teda neuvádza, na ktoré skutočnosti je pri posudzovaní žiadosti
zamestnávateľa súd povinný prihliadať, pričom ak zamestnávateľ požiada o nepriznanie alebo krátenie
náhrady mzdy, žiadaná náhrada mzdy za čas prevyšujúci obdobie 12 mesiacov závisí na úvahe súdu.
Pri rozhodovaní o náhrade mzdy nad obdobie 12 mesiacov súd spravidla zisťuje okolnosti, ktoré súvisia
so zabezpečením zamestnanca, a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. Vo veci tak nie je
právne významná skutočnosť, či žalovaný disponuje dostatkom finančných prostriedkov na vyplatenie
náhrady mzdy, neskúmajú sa pomery žalovaného.

13. S poukazom na ustálenú súdnu prax, ako aj vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa o nepriznanie alebo krátenie náhrady mzdy súd zisťuje, či
a v akom rozsahu by priznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi.
V rámci toho je podľa názoru súdu potrebné prihliadať na všetky okolnosti neplatného skončenia
pracovného pomeru, t.j. či išlo napr. len o formálne nedostatky skončenia pracovného pomeru, na
správanie sa zamestnávateľa a zamestnanca v čase predchádzajúcom skončeniu pracovného pomeru,
ale aj na pomery zamestnanca, teda či bol zamestnanec v danom období niekde zamestnaný, za akých
podmienok a zárobkových možností takúto prácu vykonával. Aj s poukazom na súdnu prax stále platí, že
po uplynutí 12 mesiacov ustupuje sankčná a satisfakčná funkcia náhrady mzdy do úzadia a zvýrazňuje
sa jej sociálna funkcia. Je preto potrebné tiež skúmať, či správanie sa zamestnanca pri zabezpečovaní
si iného príjmu bolo korektné, pričom krátenie alebo nepriznanie náhrady mzdy prichádza do úvahy, ak
zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zabezpečiť si príjem, a tak si aspoň čiastočne nahradiť
ušlý príjem, alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.

14. V konaní mal súd za preukázané, že žalobca bol v období od 25.09.2013 do 05.03.2017 (vrátane)
evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch, pričom v tomto období nepoberal
žiadne dávky vyplácané Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany ani nemocenské dávky
vyplácané Sociálnou poisťovňou. Ako vyplýva zo spisu žalobcu vedeného Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Piešťany, žalobca si aktívne hľadal zamestnanie. Zaujímal sa najmä o pozície ekonóma,
kontrolóra, účtovníka a administratívneho pracovníka, čo je adekvátne k jeho praxi a vzdelaniu. Všetky
ponúknuté odporúčania od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany prijal. Zúčastnil sa Veľtrhu
pracovných príležitostí - práca a kariéra 2014 v Trnave za účelom hľadania zamestnania, absolvoval
rekvalifikačný kurz. Dňa 03.03.2017 uzatvoril žalobca ako zamestnanec s Mestskou knižnicou mesta
Piešťany ako zamestnávateľom Pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu knižnično-informačný pracovník,
s dňom nástupu do práce dňa 06.03.2017. Bol to jediný zamestnávateľ, ktorý mu ponúkol možnosť
nástupu do zamestnania.

15. Žalobca v rozhodnom období býval v rodičovskom dome a mal príjem z prenájmu bytu vo výške
205 eur mesačne. Primárny dôvod, prečo ho zamestnávatelia odmietali zamestnať videl žalobca najmä
v charaktere skončenia pracovného pomeru, teda okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné
porušenie pracovnej disciplíny, ale aj v tom, že bol osobou, z dôvodu veku na trhu práce znevýhodnenou.

16. Dôkazné bremeno na preukázanie skutočností pre rozhodnutie súdu o znížení, resp. nepriznaní
náhrady mzdy spočíva na zamestnávateľovi, ktorý musí preukázať, že sú tu skutočnosti, pre ktoré by
priznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi.

17. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca účelovo naťahoval čas, pretože sa zamestnal v deň právoplatnosti
rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru dňa 06.03.2017 súd uvádza, že žalobca sa
žalobou domáhal náhrady mzdy za obdobie od 25.09.2013 do 25.09.2016, teda za 36 mesiacov, pričom
zo zákona nemá nárok na náhradu mzdy presahujúcej toto obdobie. Preto tvrdenie žalovaného o
„naťahovaní“ času nemá právny ani logický základ. Navyše súd uvádza, že žalobca pracovnú zmluvu
podpísal už dňa 03.03.2017. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca podal žiadosť o vyradenie z evidencie
uchádzačov o zamestnanie až 08.03.2017, pričom mu nič nebránilo podať túto žiadosť skôr, hneď po
tom, ako uzatvoril zmluvu, čím mal žalovaný za preukázané, že žalobca naťahoval čas a čakal na
právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, súd uvádza, že uchádzač o zamestnanie je povinný
do ôsmich kalendárnych dní písomne oznámiť úradu každú zmenu skutočností rozhodných pre vedenie v
evidencii uchádzačov o zamestnanie. Preto, keď žalobca uzatvoril pracovnú zmluvu dňa 03.03.2017 a o
vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie požiadal dňa 08.03.2017, konal v súlade so zákonom.



18. K tvrdeniu žalovaného, že sa žalobca mal a mohol zapojiť do pracovného pomeru u iného
zamestnávateľa a pokiaľ sa nezapojil, bolo to z dôvodov na jeho strane súd uviedol, že interpretácia ust. §
79 ods. 2 Zákonníka práce, vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne
skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s článkom 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z neexistujúcej povinnosti preto
nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania
náhrady mzdy (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.09.2011).

19. Otázku, prečo sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru nezapojil do práce,
je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska článku 2 Základných zásad Zákonníka práce a jeho
nezapojenie do práce zohľadniť iba z hľadiska, či nešlo o konanie, ktoré je zneužitím jeho práva z
pracovnoprávnych vzťahov. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce je teda potrebné aplikovať takým
spôsobom, aby sa tým nenegovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúce z odseku 1 tohto
zákonného ustanovenia a aby pre zamestnávateľa nebolo „výhodným“ konať protiprávne, spoliehajúc sa
práve na možnosť súdnou cestou dosiahnuť nepriznanie náhrady mzdy. Súd vykonaným dokazovaním
nemal za preukázané, že by si žalobca vlastnou vinou zanedbal možnosť zabezpečiť si príjem.

20. Súd poukazuje na skutočnosť, že ako prvoinštančný, tak odvolací súd v odôvodnení rozsudkov
skonštatovali, že nepovažovali dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru daného
žalovaným žalobcovi dňa 11.06.2013 za preukázané, resp. za tak závažné porušenie pracovnej
disciplíny, pre ktoré by mohol zamestnávateľ (žalovaný) okamžite skončiť so zamestnancom (žalobcom)
pracovný pomer. Znamená to teda, že neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
nebola daná len formálnymi nedostatkami okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale bola
daná skutočnosťou, že nebolo preukázané také správanie žalobcu, ktoré by odôvodňovalo okamžité
skončenie pracovného pomeru. Súd tiež prihliadol na skutočnosť, že žalobca si aktívne hľadal
zamestnanie a že bol v rozhodnom období sociálne odkázaný na náhradu mzdy v plnom rozsahu.
Ak náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce má charakter satisfakcie voči zamestnancovi
a sankcie voči zamestnávateľovi, a zároveň je odrazom povinnosti zamestnávateľa znášať dôsledky
svojho protiprávneho konania (viď. uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.09.2011), je
vylúčené, aby v prípade neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v tu prejednávanej veci
bola žalobcovi nepriznaná, resp. znížená náhrada mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, nakoľko by to
nebolo možné považovať za súladné s princípom spravodlivosti.

21. Nakoľko žalovaný, ktorého zaťažovalo bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno v konaní o jeho
návrhu na zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, nepreukázal, že
by priznanie náhrady mzdy žalobcovi bolo v rozpore s dobrými mravmi, súd s poukazom na princíp
spravodlivosti a primeranosti zohľadniac všetky okolnosti prípadu nevidel žiadny dôvod na nepriznanie
náhrady mzdy žalobcovi aj za čas presahujúci 12 mesiacov, a to s prihliadnutím najmä na skutočnosť,
že žalobca v rozhodnom období nedosahoval žiadny príjem, aktívne si hľadal zamestnanie a taktiež
vzhľadom na dôvody neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Súd tiež zdôrazňuje, že
náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov možno znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne.

22. Z navrhnutých dôkazov súd nevykonal žalovaným navrhnuté dopočutie žalobcu ohľadom jeho
predchádzajúcich zamestnaní, ktoré mal predtým, ako bol zamestnaný u žalovaného. Súd to považoval
za nehospodárne a nadbytočné, keďže vykonanie tohto dôkazu nemohlo viesť k preukázaniu sporných
skutočností a navyše priebeh zamestnaní žalobcu vyplýval zo životopisu žalobcu, ktorý bol súčasťou
spisu žalobcu vedeného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany.

23. Pokiaľ ide o výšku náhrady mzdy, súd poukazuje na skutočnosť, že medzi stranami bolo nesporné,
že žalobca pracoval u žalovaného ako zamestnanec pri výkone práce vo verejnom záujme, pričom
odmeňovanie týchto zamestnancov upravuje zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme. Z uvedeného dôvodu súd pri určení výšky náhrady mzdy za
jednotlivé mesiace nevychádzal z priemerného zárobku zisťovaného zo mzdy zúčtovanej na výplatu v
rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného v rozhodujúcom období (§ 134 ods. 1, 2 Zákonník
práce), ale v súlade s § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z. vychádzal z funkčného platu podľa § 4 ods.
4 zákona č. 553/2003 Z. z. priznaného žalobcovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.



24. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobcovi bol dňa 01.04.2013 priznaný funkčný plat vo výške
562 eur a tento plat je nutné považovať v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona č. 553/2003
Z. z. za priemerný zárobok žalobcu a je nutné z neho vychádzať pri určení náhrady mzdy, ktorá patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku v zmysle ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce.
Pokiaľ si žalobca žalobou uplatnil náhradu mzdy vypočítanú podľa § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce,
nepostupoval správne.

25. Nakoľko súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je oprávnený v rozsahu náhrady mzdy za 36
mesiacov od 25.09.2013 do 25.09.2016, čo predstavuje náhradu mzdy celkom vo výške 20.232 eur (36
x 562 eur), žalobe v časti zaplatenia tejto sumy ako náhrady mzdy vyhovel vo výroku II. rozsudku a vo
zvyšnej časti požadovanej sumy žalobu z dôvodu nesprávneho výpočtu výšky mzdy žalobcom vo výroku
III. rozsudku ako nedôvodnú zamietol.

26. Súd navyše uviedol, že náhrada mzdy sa priznáva brutto, pričom po právoplatnosti rozsudku bude
povinnosťou žalovaného, aby žalobcovi vyplatil náhradu mzdy netto, teda po zrážke dane zo mzdy a
príslušných odvodov. Priznanie náhrady mzdy vyčíslenej v hrubom pritom vyplýva zo skutočnosti, že
priemerný zárobok (funkčný plat) sa zisťuje z hrubej mzdy (platu) zamestnanca (por. napr. rozsudok
Krajského súdu v Trnave, č. k. 9Co/420/2012 zo dňa 19.03.2013).

27. Žalovaný požiadal o priznanie možnosti splácať pohľadávku v splátkach po 200 eur mesačne.
Poukázal na to, že žalovaný nie je podnikateľským subjektom, ktorý by vykonával svoju činnosť
za účelom dosahovania zisku, ale jeho príjem je takmer výlučne závislý na dotáciách z rozpočtov
samosprávy, ktorý je primárne určený na skvalitnenie úrovne vzdelávania a jeho modernizáciu, či
mzdy zamestnancov. Vyplatenie požadovanej sumy by narušilo chod žalovaného a jeho finančné
hospodárenie, keďže na tento účel nemá zabezpečené finančné prostriedky. Žalovaný musí v prvom
rade zabezpečiť financovanie nákladov školy, ktoré jej vzniknú v súvislosti s § 2 ods. 3 zákona č.
597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších
predpisov. V nadväznosti na uvedené uviedol, že škola musí zabezpečiť maľovku horných tried a údržbu
elektroinštalácie, nakoľko pri výmene strechy v septembri, kedy boli masívne dažde, zatiekli stropy na
hornom poschodí. Zároveň je škola povinná použiť prostriedky v rámci preneseného výkonu štátnej
správy prednostne na uhrádzanie nákladov na mzdy a platy, vrátane poistného na sociálne a zdravotné
poistenie. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný mal z celkového rozpočtu vo výške 333.608 eur
(na rok 2018) v rámci rozpočtu len na mzdy vyčlenených 171.900 eur, teda viac ako polovicu rozpočtu.
Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal, aby v prípade zaviazania žalovaného na náhradu mzdy z dôvodu
neplatného skončenia pracovného pomeru, povolil žalovanému splácať jeho záväzok v splátkach, aby
sa tým predišlo ohrozeniu chodu školy. Uviedol, že žalobca už je zamestnaný a teda má mesačný príjem
z ktorého si môže pokryť všetky životné potreby, a teda nie je podľa názoru žalovaného nevyhnutné,
aby bola na jeho účet náhrada vyplatená naraz vo vyššej sume.

28. Na základe ustálenej súdnej praxe je pri úvahe o určení lehoty na splnenie povinnosti alebo pri
určení, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, nutné vychádzať z konkrétnych okolností
prípadu. Súd musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery sporových strán, výšku priznaného
plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, prejavenú snahu o plnenie záväzku žalovaným, dobu, po
uplynutí ktorej by umožnením vykonania plnenia v splátkach došlo k zaplateniu prisúdenej sumy s tým,
aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a
podmienkach ich zročnosti) ako aj to, či povolenie plnenia prisúdenej sumy v splátkach neprimerane
nezasiahne do majetkových pomerov veriteľa, pričom súd môže určiť, že omeškanie s plnením jednej
splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Konajúci súd teda musí lehotu na plnenie určiť tak,
aby jej dĺžka nepoprela samotný účel súdneho konania a v konečnom dôsledku viedla k odstráneniu
právnej neistoty medzi sporovými stranami.

29. Súd pri posudzovaní žiadosti žalovaného o priznanie možnosti splácať pohľadávku v splátkach
vzal do úvahy okolnosti a povahu predmetného sporu, keď sa jednalo o individuálny pracovnoprávny
spor, v ktorom žalobca vystupoval v pozícii zamestnanca, teda bol slabšou stranou sporu a žalovaný
vystupoval ako zamestnávateľ. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru bolo právoplatne rozhodnuté už dňom 06.03.2017, pričom v zmysle § 26 ods. 5
zákona č. 431/2002 o účtovníctve bol žalovaný povinný účtovať rezervu na záväzok na prebiehajúci
súdny spor. Pokiaľ si túto zákonnú povinnosť žalovaný nesplnil, nemôžu byť následky prenášané na



žalobcu. K žiadosti žalovaného, ktorý požadoval splátky v sume 200 eur súd uviedol, že v prípade takto
stanovenej splátky by uhradenie priznanej sumy trvalo viac ako 8 rokov. Žalobca ako veriteľ by obdržal
finančné prostriedky od žalovaného po neprimerane dlhej dobe. Dlžník musí mať vôľu svoj dlh riešiť.
Súd prihliadol aj na skutočnosť, že v súčasnosti je žalobca zamestnaný, no taktiež vzal do úvahy, že
žalobca bol v dôsledku neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru takmer štyri roky bez
príjmu. Súd tiež prihliadol na skutočnosť, že žalovaný je rozpočtovou organizáciou, a teda k vyplateniu
náhrady mzdy musí dôjsť v súčinnosti so zriaďovateľom žalovaného.

30. Ustanovenie § 232 ods. 3 CSP určuje lehotu na plnenie tri dni, ktorá plynie od právoplatnosti
rozsudku, pričom súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Súd prihliadol na zásadu
spravodlivosti uvedenú v čl. 2 ods. 1 základných princípov Civilného sporového poriadku, v zmysle
ktorého ochrana ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a
účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Súd poukazuje aj na všeobecnú právnu zásadu, podľa
ktorej je každý povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech
z vlastnej nepoctivosti. S poukazom na uvedené súd na plnenie istiny žalovanému určil v zmysle §
232 ods. 3 veta druhá CSP primeranú dlhšiu lehotu 90 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorá umožní
žalovanému, aj s prípadnou súčinnosťou s jeho zriaďovateľom, zabezpečiť finančné prostriedky.

31. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania strán sporu bolo potrebné prihliadnuť na to, že išlo
o konanie o viacerých čiastkových nárokoch, a preto bolo potrebné postupovať pri každom uplatnenom
nároku samostatne a úspech a neúspech strán sporu posudzovať osobitne pre ten-ktorý nárok s tým,
že započítanie nárokov nie je možné.

32. K uvedenému súd poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 24Co/262/2016-49zo dňa
08.02.2017, v ktorom odvolací súd uviedol, že „pri rozhodovaní o nárokoch so samostatným skutkovým
základom treba úspech a neúspech strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom samostatne
uplatniteľnom nároku by mohla byť tá ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy konania preto
treba oddeliť a osobitne o nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Ak ide o práva so
samostatným skutkovým základom, nie je vylúčené, že povinnosti na náhradu trov konania sa určujú aj
osobitne tak, že žalovaná môže byť zaviazaná k náhrade trov konania žalobkyni a žalobkyňa k náhrade
trov konania žalovanej. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné pohľadávky
na týchto trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo jednostranného
úkonu podľa hmotnoprávnych predpisov. Rovnaký právny názor už bol vyslovený Najvyšším súdom vo
veci 3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnenom pod R-28/1970.“

33. Keďže súd zastavil konanie o uloženie povinnosti žalovanému zo mzdy v sume 23.130 eur odviesť
preddavky na daň, odvody na zdravotné a sociálne poistenie za zamestnanca a zamestnávateľa v
dôsledku späťvzatia žaloby v tejto časti, pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania skúmal
procesnú zodpovednosť na oboch procesných stranách. Žalobca vzal žalobu v predmetnej časti späť bez
uvedenia dôvodu. V danom prípade z procesného hľadiska platí, že zastavenie konania zavinil žalobca.
Vzhľadom na uvedené súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania o uloženie povinnosti
žalovanému zo mzdy v sume 23.130 eur odviesť preddavky na daň, odvody na zdravotné a sociálne
poistenie za zamestnanca a zamestnávateľa v rozsahu 100 %.

34. V konaní o zaplatenie náhrady mzdy sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 23.130 eur, pričom
v časti o zaplatenie sumy 20.232 eur (87,47 % žalovanej sumy) súd žalobe vyhovel, čo predstavuje
úspech žalobcu. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (12,53 % žalovanej sumy), čo predstavuje
úspech žalovaného. Zamietnutie žaloby v uvedenej časti nebolo dôsledkom úvahy súdu, ale dôsledkom
nesprávneho vyčíslenia náhrady mzdy zo strany žalobcu. Čistý úspech žalobcu tak predstavuje 74,94
% (87,47 % - 12,53 %). Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania o
zaplatenie náhrady mzdy v rozsahu 74,94 %.

35. Súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol len o nároku
na náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia; o výške trov konania
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

36. Proti rozsudku v zákonnej lehote a v súlade s ustanovením § 365 ods. 1 písm. d), f) a h)
zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho



právneho zástupcu. Podľa názoru žalovaného súd I. inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, najmä
pokiaľ ide o možnosť zníženia náhrady mzdy a posúdenie otázky premlčania.

37. Podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za
čas 36 mesiacov.

38. Žalovaný v konaní pred súdom I. inštancie opakovane poukázal na skutočnosť, že doba
nezamestnania žalobcu bola neprimerane dlhá, pričom na jej trvaní sa podieľal samotný žalobca, ktorý
účelovo natiahol čas prijatia nového zamestnania a čakal až do právoplatného rozhodnutia o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru.

39. Hoci žalovaný nepredložil priamy dôkaz o tejto skutočnosti, má za to, že predloženie takéhoto dôkazu
nemožno od žalovaného žiadať (v opačnom prípade by musel žalobcu doslova „sledovať“ či je doma
alebo medzitým chodí do práce, resp. jeho život vôbec). Naťahovanie času zo strany žalobcu je však
zrejmé aj z výpovede žalobcu, keď sám uviedol, že v rozhodnom období (t. j. od okamžitého skončenia
pracovného pomeru až do 06.03.2017) nemal žiadny príjem, okrem príjmu z prenájmu malého bytu
vo výške 205 eur mesačne. Tento príjem nepostačoval ani na úhradu mesačných výdavkov. Rovnako
žalovaný poukázal tiež na to, že ak by žalovaný skutočne mal záujem si prácu zabezpečiť, toto by pre
neho neznamenalo žiadny problém, keďže dlhodobo vykonával prácu účtovníka a má niekoľko ročné
skúsenosti v tejto oblasti; v oblasti Trnavského kraja je pritom po osobách, ktoré vykonávajú účtovníctvo
obrovský dopyt a teda je skôr problematické pre podnikateľa nájsť takúto osobu (ako naopak, a síce
pre účtovníka nájsť zamestnanie).

40. Tvrdenia žalobcu o tom, že vyžil z 200 eur mesačne počas obdobia 40 mesiacov sa rovnako javia
ako účelové (nie je zrejmé, z akých úspor by dokázal žalobca vyžiť viac ako 40 mesiacov, keď pred týmto
zamestnaním robil naposledy v rokoch 2007 až 2010).

41. Súd I. inštancie nehodnotil jednotlivé vyjadrenia a dôkazy vo vzájomnej súvislosti, ale obmedzil sa
iba na to, že pokiaľ žalovaný nepredloží priamy dôkaz o účelovosti konania žalobcu, mal tieto tvrdenia
žalovaného za nepreukázané; avšak je ekonomicky vylúčené, aby žalobca žil z 200 eur mesačného
príjmu po dobu 3 a pol roka a tak isto je štatisticky vylúčené, aby osoba so skúsenosťami ako žalobca
a v regióne s minimálnou mierou nezamestnanosti (pravdepodobne nulovou mierou nezamestnanosti v
profesii účtovník) nevedela počas 3 a pol roka pre seba zabezpečiť žiadne zamestnanie (ak by skutočne
zamestnanie chcela).

42. Zároveň, pokiaľ ide o tvrdenú snahu žalobcu zamestnať sa v rozhodujúcom období, súd I.
inštancie sa nijako nevyporiadal s tým, že hoci žalobca zasielal žiadosti spoločnostiam - potenciálnym
zamestnávateľom na portáli profesia.sk (avšak nie je známy obsah týchto žiadostí, ktoré neboli
predložené), nebol predložený jediný dôkaz o ním tvrdených skutočnostiach, teda že primárnym
dôvodom nezamestnania bol charakter skončenia pracovného pomeru u žalovaného (t. j. okamžité
skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny). Práve naopak,
v spise absentuje akýkoľvek dôkaz o tom, že žalobcom tvrdené okolnosti boli dôvodom jeho
nezamestnanosti u iného zamestnávateľa. Z predložených dôkazov je taktiež zrejmé, že pokiaľ žalobcu
do pracovného pomeru neprijali, tak to bolo z dôvodov na jeho strane (napr. slabé komunikačné
schopnosti, uprednostnenie iného uchádzača). Zo žiadneho dôkazu teda nevyplýva, že potenciálny
zamestnávatelia neprijali žalobcu z dôvodu jeho predchádzajúceho pôsobenia u žalovaného, teda
tieto dôvody zostali iba v rovine tvrdenia. Napriek tomu, že žalobca vystupuje v pozícii slabšej
strany, nezbavuje ho táto skutočnosť dôkaznej povinnosti. Ak by malo byť okamžité skončenie
pracovného pomeru dôvodom nezamestnania sa žalobcu, je otázne, prečo ho potom zamestnal súčasný
zamestnávateľ. Argumentácia, že sa tak stalo s odstupom času, nemôže obstáť, pretože sám žalobca sa
na pojednávaniach vyjadril v tom zmysle, že po tom, čo disponoval rozsudkom Okresného súdu Trnava
zo dňa 26.08.2015 vo veci 37Cpr/6/2013, postoj zamestnávateľov sa začal zlepšovať.



43. Takisto nemôže obstáť ani argument žalobcu, ktorý si súd prevzal, že by bolo pre neho zbytočné
čakať až do doručenia rozsudku Krajského súdu Trnava, pretože táto doba presahovala obdobie 36
mesiacov, pretože žalobca nevedel, aké bude rozhodnutie Krajského súdu, teda v prípade zrušujúceho
rozhodnutia by nemal žiadnu istotu pokiaľ sa jedná o otázku náhrady mzdy (keď žeby neexistovalo
právoplatné rozhodnutie o skončení pracovného pomeru, nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy).
Všetky okolnosti teda vyplývali z objektívneho stavu v sporovom konaní, tieto na seba nadväzovali
a logicky spolu súviseli. Ani absencia priamych dôkazov (ktoré v podstate nemožno v tomto prípade
zo strany žalovaného ani získať) nemôže tento stav spochybniť. Možno teda zhrnúť, že žalobca
pracovať mohol (a podľa názoru žalovaného aj pracoval, a to už s poukazom na vyššie uvedené,
kedy je existenčne vylúčené žiť z 200 eur mesačne po dobu 3 a pol roka) a bez vážnych dôvodov
sa do práce (oficiálne) nezapojil, keďže zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by s ním zamestnávatelia
neuzatvorili pracovný pomer z ním tvrdených dôvodov (t. j. závažné porušenie pracovnej disciplíny u
predchádzajúceho zamestnávateľa), ale naopak, tieto dôvody spočívali na jeho strane (nedostatočná
komunikácia, kvalifikácia, uprednostnenie iných uchádzačov). Najvyšší súd SR vo veci 4 Cdo 204/2009
pripomína, že k zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka
práce môže súd pristúpiť, len ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dovodiť, že
zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného
zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal
pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu
dohodnutú prácu. V tejto súvislosti si dovoľuje poukázať na to, že zamestnávateľ (žalovaný) síce v
minulosti porušil právnu úpravu (a to prostredníctvom riaditeľky školy, ktorá túto funkciu vykonávala v tom
čase) a v takom prípade by za to mal aj niesť následky - čo nepopiera, avšak zo strany súdu by nemalo
byť “právne odmenené“ účelové konanie žalobcu tak, že mu prizná maximálnu výšku možnej náhrady, a
to aj napriek všetkým ostatným skutočnostiam (žalobca celkom očividne trvanie svojej nezamestnanosti
natiahol na maximálne možný čas a v priebehu dní po vydaní rozhodnutia sa oficiálne zamestnal!).

44. V tomto súdnom konaní sa Okresný súd len jednoducho priklonil k tvrdeniam žalobcu s odkazom na
to, že iné skutočnosti neboli jednoznačne preukázané; vzhľadom na charakter sporu a na to, že žalovaný
reálne ani nemôže mať k dispozícii jednoznačné potvrdenie o akomkoľvek konaní, resp. nekonaní
žalobcu v minulosti, je zrejmé (a postupujú tak aj iné súdy v obdobných sporoch), že súd by mal prihliadať
aj na celkové okolnosti veci, znalosti a uplatniteľnosť žalobcu na trhu práce, situáciu práce v danom
regióne, chovanie žalobcu (napríklad skutočnosť, že v priebehu dňa po vydaní rozhodnutia vo veci sa
zamestnal alebo na tvrdenia, že počas 3,5 roka vyžil z 200 eur mesačne) a ďalšie skutočnosti, čo v
tomto prípade konajúci súd ani len čiastočne nespravil.

45. Súd I. inštancie nesprávne posúdil aj plynutie premlčania, teda v tejto otázke dospel k nesprávnym
právnym záverom.

46. Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru. Z uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu mzdy vzniká dňom, kedy zamestnanec po tom, čo s
ním zamestnávateľ (neplatne) skončil pracovný pomer, oznámi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom
mzda je splatná vo výplatnom termíne zamestnávateľa. Súd I. inštancie sa s námietkou premlčania
žalovaného nestotožnil z dôvodu, že podľa jeho názoru zo Zákonníka práce nemožno vyvodiť, že
náhrada mzdy sa poskytuje iba za prvých 36 mesiacov, ktoré sa bezprostredne počítajú odo dňa, kedy
zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na zamestnávaní. Povedané inými slovami, súd zastáva
právny názor, že náhrada mzdy môže byť poskytnutá najviac za 36 mesiacov bez ohľadu na to, o ktoré
mesiace po skončení pracovného pomeru sa jedná. Tento názor považuje za právne neudržateľný,
odporujúci judikatúre Najvyššieho súdu SR.

47. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vo veci 1 Cdo 101/2007, právo na náhradu mzdy pri
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru môže byť uplatnené za predpokladu, že zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Premlčacia doba pre uplatnenie práva na
náhradu mzdy začína plynúť bez ohľadu na to, či v tom čase už bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka
práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté. V inom rozhodnutí Najvyšší súd SR
(4 Cdo 159/2008) uviedol, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie
(pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v



najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa preto jednotlivé
náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na
uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť
od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten - ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná.

48. Žalobca žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 11.07.2013, teda od tohto
dňa mu patrila aj náhrada mzdy, ktorá sa z dôvodu právnej istoty musí počítať na bezprostredne
nasledujúcich 36 mesiacov. Pri akceptovaní iného názoru by dospel k tomu, že zamestnanec by si mohol
s odstupom času, napr. po 5 rokoch odo dňa oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na zamestnávaní,
uplatňovať nárok na náhradu mzdy práve za posledné tri roky, čo by viedlo k svojvoľnému určovaniu
rozhodného obdobia a jednostrannému stanoveniu premlčacej doby zo strany takejto osoby. Uvedeným
spôsobom by sa tak právo nikdy nepremlčalo, lebo zamestnanec by si uplatnil náhradu mzdy vždy za
obdobie, ktoré by si sám určil. Napriek tomu, že vo veci ide o „slabšiu“ stranu, jej ochrana nemôže
zachádzať až tak ďaleko, že by si fakticky určovala začiatok premlčania.

49. Aj z ustanovenia § 79 Zákonníka práce možno vyvodiť, že náhrada mzdy patrí zamestnancovi
najviac za obdobie 36 mesiacov bezprostredne nasledujúcich po tom, čo oznámi zamestnávateľovi, že
trvá na ďalšom zamestnávaní. Jasne to vyjadrujú slová „...náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní...“ v
spojení so slovami „náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.“, teda náhrada mzdy
patrí zamestnancovi odo dňa oznámenia, najviac po dobu 36 mesiacov.

50. Náhrada mzdy patrí zamestnancovi teda odo dňa 11.07.2013, najviac po dobu 36 mesiacov od
uvedeného dňa.

51. Mzda, resp. náhrada mzdy za mesiac júl 2013 bola splatná do konca mesiaca august 2013; mzda
za mesiac august 2013 bola splatná do konca mesiaca september 2013; mzda za mesiac september
2013 bola splatná do konca mesiaca október 2013. Žaloba bola doručená na súd dňa 13.10.2016, teda
mzda za mesiac september 2013, ktorá bola splatná do konca mesiaca október 2013 premlčaná nie je;
mzda splatná pred týmto dňom (13.10.2016) premlčaná ale je.

52. Žalobcovi teda patrí mzda odo dňa 11.07.2013 najviac do dňa 11.07.2016, pričom mzda za mesiac
júl a august je premlčaná pre uplynutie všeobecnej trojročnej premlčacej doby, pričom za mesiac júl 2016
by žalobcovi patrila iba pomerná časť mzdy (v rozsahu 11 kalendárnych dní, z čoho je 7 dní pracovných).
Žalobcov nárok je tak premlčaný v rozsahu najmenej 1.124 eur.

53. V tejto súvislosti poukazuje tiež na to, že žalobca bol v období od 13.06.2013 do 24.09.2013
práceneschopný, na základe čoho poberal nemocenské dávky. Potvrdenie o nemocenských dávkach
vydané Sociálnou poisťovňou sa nachádza v spise. Podľa ustanovenia § 141 ods. 1 Zákonníka
práce zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho dočasnej pracovnej
neschopnosti pre chorobu alebo úraz...za tento čas nepatrí zamestnancovi náhrada mzdy, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že počas obdobia pracovnej neschopnosti
nepatrí zamestnancovi náhrada mzdy, pretože mzda je v tomto prípade krytá dávkami sociálneho
zabezpečenia. Preto nemožno žalobcovi priznať uplatnený nárok ani za obdobie od 01.09.2013 do
24.09.2013, čo spolu predstavuje 17 pracovných dní. Celý mesiac (september 2013) mal 21 pracovných
dní, teda ekvivalentom 17 pracovných dní je suma cca 454 eur, v ktorom rozsahu je nárok žalobcu
takisto nedôvodný.

54. Na vyššie uvedené poukázal žalovaný už pri svojom vyjadrení zo dňa 13.02.2018, pričom sa súd I.
inštancie s touto procesnou obranou nijako nevyporiadal.

55. Žalovaný počas konania žiadal súd, aby mu prípadný záväzok povolil splácať v splátkach, nakoľko
ide o Základnú školu, ktorá nie je podnikateľským subjektom a jej financie zo štátneho rozpočtu sú
účelovo viazané.

56. Podľa ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 597/2003 Z. z., školy, verejné materské školy a verejné
školské zariadenia použijú finančné prostriedky pridelené zo štátneho rozpočtu podľa § 4 a 5 na
financovanie nákladov na mzdy a platy vrátane poistného na povinné verejné zdravotné poistenie,



poistného na sociálne poistenie, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, príspevku na doplnkové
dôchodkové sporenie, prevádzky, modernizácie učebných pomôcok, špeciálnych učebných pomôcok a
kompenzačných pomôcok a na riešenie havarijných situácií.

57. V tejto súvislosti si dovoľuje zdôrazniť, že žalobca formálne nebol zamestnancom žalovaného, a
teda žalovaný ani nedostával na neho žiadne finančné prostriedky; pričom účel použitia finančných
prostriedkov žalovaného určuje samotný zákon. Žalovaný (ako Základná škola) nemá príjmy zo svojej
činnosti, pretože jej účelom nie je podnikanie, ale vzdelávanie.

58. Súd I. inštancie splácanie v splátkach nepochopiteľne neumožnil a žalovanému stanovil lehotu 90
dní od právoplatnosti rozsudku nahradiť žalobcovi mzdu. Vykonateľnosť rozsudku viazaná na uplynutie
90 dní však môže byť pre žalovaného likvidačná a v konečnom dôsledku kontraproduktívna. V súdom
stanovenej lehote škola nebude schopná objektívne zabezpečiť požadovanú sumu, čo môže viesť k
exekúcii; keďže škola dostáva finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, na tieto exekútor nebude
môcť pravdepodobne vo veľkom rozsahu siahnuť podľa ustanovenia § 61s ods. 1 písm. b) Exekučného
poriadku. Súdom stanovená lehota sa tak míňa účinkom, ktoré zavedením lehoty na plnenie, resp.
plnenia v splátkach zákonodarca sledoval.

59. Pokiaľ ide o tvrdenie súdu, že žalovaný bol povinný v zmysle ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o
účtovníctve účtovať rezervu na prebiehajúci súdny spor, tento záver nepovažujeme za správny, a to
už s poukazom na citované ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č. 597/2003 Z. z., ako aj na stanovisko
Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, ktoré sme súdu zasielali. Z neho jasne vyplýva, že
škola ako subjekt previazaný na štátny rozpočet musí v prvom rade použiť finančné prostriedky na
účely stanovené zákonom. Opakovane poukazuje na to, že škola nie je podnikateľský subjekt, preto sa
jednoducho nemôže stať, že by si štátom pridelené finančné prostriedky v časti „odkladala“ pre prípad
súdneho sporu. Zároveň škola nemá možnosť z vlastnej činnosti dosahovať zisk.

60. Na základe vyššie uvedeného žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu I. inštancie zrušil a vec mu
vrátil na nové konanie.

61. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je čiastočne dôvodné.

62. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy v
sume 23.130 eur a z tejto mzdy odviesť preddavky na daň, odvody na zdravotné a sociálne poistenie
za zamestnanca a zamestnávateľa.

63. Rozsudkom Okresného súdu Trnava pod č. k. 37 Cpr 6/2013-164 zo dňa 26. 08.2015 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 9 CoPr 2/2016 súd určil, že skončenie pracovného
pomeru navrhovateľa okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 11.06.2013, ktoré bolo dané
podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľom je neplatné, a zároveň určil, že pracovný
pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 06.03.2017.

64. Súd I. inštancie napadnutým rozsudkom, na základe čiastočného späťvzatia žaloby konanie v časti
o uloženie povinnosti žalovanému zo mzdy v sume 23.130 eur odviesť preddavky na daň, odvody na
zdravotné a sociálne poistenie za zamestnanca a zamestnávateľa zastavil, uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 20.232 eur, a to do 90 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol, žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania o
uloženie povinnosti žalovanému zo mzdy v sume 23.130 eur odviesť preddavky na daň, odvody na



zdravotné a sociálne poistenie za zamestnanca a zamestnávateľa v rozsahu 100 % a žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania o náhradu mzdy v rozsahu 74,94 %.

65. Zo strany žalovaného bolo podané odvolanie voči výroku, ktorým súd priznal žalobcovi náhradu
mzdy a v časti náhrady trov konania. Nakoľko voči zvyšnej časti rozsudku odvolanie podané nebolo, v
tejto časti rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

66. Žalovaný vo svojom odvolaní poukazoval a namietal tú skutočnosť, že tu nie sú dôvody priznať
žalobcovi náhradu mzdy v rozsahu nad 12 mesiacov, žalobca pracovať mohol a bez vážnych dôvodov
sa do práce (oficiálne) nezapojil, keďže zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by s ním zamestnávatelia
neuzatvorili pracovný pomer z ním tvrdených dôvodov. Namietal aj nesprávne posúdenie plynutia
premlčacej lehoty, keď žalobca žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 11.07.2013,
teda od tohto dňa mu patrila aj náhrada mzdy, ktorá sa z dôvodu právnej istoty musí počítať na
bezprostredne nasledujúcich 36 mesiacov. Poukazoval tiež na tú skutočnosť, že počas obdobia
práceneschopnosti nepatrí žalobcovi náhrada mzdy. Namietal aj nepriznanie povinnosti uhradiť náhradu
mzdy v splátkach s poukazom na tú skutočnosť, že žalovaný nie je podnikateľský subjekt a štátom
pridelené finančné prostriedky si nemôže odkladať.

67. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom I. inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň zdieľa i právne závery súdu I.
inštancie vo veci (až na posúdenie začatia plynutia premlčacej lehoty na náhradu mzdy), s poukazom na
ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu I. inštancie odchýliť a
nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, až na zmienené posúdenie začatia plynutia premlčacej lehoty
na náhradu mzdy.

68. Súd I. inštancie v tomto konaní priznal žalobcovi náhradu mzdy za uplatnené obdobie to je od
25.09.2013 do 25.09.2016. Podľa § 79 ods. 2 ZP, účinného v čase, keď žalovaný oznámil ukončenie
pracovného pomeru okamžitým skončením. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd I.
inštancie, že nie sú splnené podmienky pre nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.

69. V danom prípade odvolací súd taktiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/157/2010 z ktorého vyplýva, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu
mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, príp. vôbec nepriznať len výnimočne, a to v
prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného
ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce.
Takýto výklad je ústavne súladný z dôvodu, že rešpektuje najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu,
a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie
všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho
konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd
stotožnil so závermi rozhodnutia súdu I. inštancie, že dôvodom pre nepriznanie náhrady mzdy nemôže
byť iba samotná okolnosť, či sa žalobca po dobu trvania sporu o neplatnosť z pracovného pomeru
zamestnal alebo nie. Zároveň bolo v konaní preukázané, že počas trvania sporu žalobca ani nebol
zamestnaný v pracovnom pomere, žalobca si aktívne hľadal prácu, o čom svedčia jeho žiadosti. Tú
skutočnosť, že potenciálni zamestnávatelia na jeho žiadosti nereagovali, resp. neuviedli tú skutočnosť,
že dôvodom, prečo nebol prijatý do zamestnania je spôsob ukončenia pracovného pomeru so žalovaným
nemožno použiť v neprospech žalobcu. Sám túto skutočnosť ovplyvniť nemohol a neobstoja ani tvrdenia
žalovaného o účelovosti konania žalobcu. Jednak uvedené z jeho strany preukázané nebolo a tak
ako uviedol súd I. inštancie, uvedené je spochybnené i tým, že do zamestnania bol prijatý až v roku
2017, hoci nárok na náhradu mzdy mu je možno priznať maximálne za dobu 36 mesiacov. Taktiež
dôvodom na zníženie, príp. nepriznanie náhrady mzdy nie je skutočnosť, že po určitú dobu poberal
podporu v nezamestnanosti, príp. dávku v hmotnej núdzi, pretože ide o dávky sociálneho charakteru,
ktoré nemožno považovať za náhradu mzdy.

70. Podľa názoru odvolacieho súdu z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pod sp. zn. 6Cdo/157/2010 vyplýva jednoznačný záver, že dôvodom pre nepriznanie náhrady mzdy



za čas presahujúci 12 mesiacov nemôže byť samotná dĺžka trvania sporu o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru.

71. V minulosti nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru podobne upravoval aj § 61 ods.
2 Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb., zrušeného zákonom č. 311/2001 Z. z.), ktorý ustanovoval,
že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť
mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane
znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; s tým rozdielom, že súd pri svojom
rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam
vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Z uvedeného vyplýva,
že citované zákonné ustanovenie obsahovalo aj „návod“ ako pristupovať k zníženiu, resp. nepriznaniu
náhrady mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto
čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z
akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol
zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade
rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby
zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom tejto úpravy, predpokladajúcej
všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť na zamestnanca, aby
vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného
zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku
1989, je však potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať iným spôsobom.

72. Ústavný súd v náleze I. ÚS 331/2019 tiež vyslovil, že v tejto súvislosti možno poukázať i na odbornú
právnickú literatúru, ktorá vo vzťahu k nárokom z neplatného skončenia pracovného pomeru uvádza,
že „Výšku nároku na náhradu mzdy môže zamestnávateľ minimalizovať dvoma spôsobmi, a to buď
čím skôr, ako sa dozvie o tom, že pracovný pomer bol skončený neplatne, umožní zamestnancovi
pracovať, alebo môže v konaní o nároku na náhradu mzdy požadovať primerané zníženie náhrady
mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, alebo môže požadovať, aby súd náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal. Ak zamestnávateľ umožní zamestnancovi
naďalej pokračovať v práci, možno to považovať za jeden zo spôsobov, ako upraviť právny vzťah
medzi účastníkmi pracovného pomeru počas obdobia neistoty do právoplatného rozhodnutia súdu o
neplatnom skončení pracovného pomeru (alebo do času, než dôjde ku skončeniu pracovného pomeru
iným spôsobom). Prideľovanie práce až do vyriešenia spornosti skončenia pracovného pomeru je
právnym následkom oznámenia zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával. Na ten účel má zamestnávateľ povinnosť oznámiť zamestnancovi, že jeho požiadavke
vyhovel a vyzvať ho k tomu, aby nastúpil do práce. Zamestnávateľ je potom povinný prideľovať
zamestnancovi prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, nie je potrebné uzatvárať novú pracovnú zmluvu
alebo dohodu o zmene pracovných podmienok. Takýto postup sa v praxi stále viac a viac používa,
pretože zamestnávatelia sa snažia eliminovať výšku náhrady mzdy, ktorú budú potenciálne povinní
zamestnancovi vyplatiť a získať tak od zamestnanca reálny pracovný výkon. Samozrejme, prieči sa to
samotnej vôli zamestnávateľa prejavenej v zrušovacom prejave vôle pri skončení pracovného pomeru
nepokračovať v spolupráci s konkrétnym zamestnancom... Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo
nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov musí zamestnávateľ uplatniť iba v rámci
konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia
pracovného pomeru... Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady
mzdy, ide o voľnú úvahu súdu.“ (Friedmannová, D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V. Zákonník práce.
Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390).

73. Ústavný súd tiež uviedol, že za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom
zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru,
uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku
limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede,
okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri
takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia
pracovného pomeru stanoveného v Zákonníku práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť,
prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec
oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali



také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a
zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Z ústavnoprávneho hľadiska
preto neobstojí právny názor najvyššieho súdu, ktorý s dôrazom na sociálnu funkciu náhrady mzdy
uviedol, že „okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú významné. Súd je
však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za
ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie má preto
nadväzovať na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia svojich základných životných
potrieb.“

74. V danom prípade bolo preukázané, že žalobca bol do 25.9.2013 práceneschopný, avšak z
vykonaného dokazovania nevyplynulo, žeby žalovaný mal záujem žalobcovi prideľovať prácu žalobcovi
potom, ako mu tento oznámil, že trvá na zamestnaní a to ani po uplynutí 12 mesiacov od doby, kedy
žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby mu žalovaný udeľoval prácu. V tomto smere sa
žalovaný ani nebránil. Ale je preukázané, že žalobca sa snažil prácu si nájsť a poukazovanie na tvrdenia
žalobcu o tom, že vyžil z 200 eur mesačne nič nedokazujú.

75. Za dôvodnú však považuje odvolací súd námietku žalovaného ohľadom výšky priznanej náhrady
mzdy a posúdenie začatia plynutia premlčacej lehoty od kedy je možné priznať náhradu mzdy. Odvolací
súd sa stotožňuje s názorom žalovaného v tom, že žalobcovi vzniká nárok na náhradu mzdy odo dňa,
keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, to je od 11.07.2013, ale zároveň až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru. Podľa ďalšieho odseku, náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. K
výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani
v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu
zákona. (nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV. ÚS 71/2013-36)

76. V zmysle § 262 ods. 1 Zákonníka práce právo na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka
práce možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t.j. keď nastane čas jej splnenia.
Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od
tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota v zmysle § 263 ods. 1 Zákonníka práce na
uplatnenie tohto nároku. Z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je
rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo
v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí
obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa
toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady
mzdy za ten, ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. z n. 1 Cdo
180/2009 zo dňa 27. októbra 2009)

77. Zákon síce striktne nehovorí, že žalobca si môže uplatniť nárok na náhradu mzdy iba za prvých
36 mesiacov počítaných odo dňa keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
avšak výkladom tohto ustanovenia je možné k tomuto záveru prísť. Nie je totiž akceptovateľné, aby
si žalobca mohol uplatniť nárok na náhradu mzdy hoci aj po pol roku potom, ako sa mu skončila
práceneschopnosť a to za nasledovných ďalších 36 mesiacov. V tomto smere bol správny názor
žalovaného v súvislosti s plynutím premlčacej doby, keď táto začína plynúť odo dňa nasledujúceho
potom, čo žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní. Žalobca si uplatnil nárok na
náhradu mzdy za obdobie od 25.09.2013 do 25.09.2016, to je za obdobie 36 mesiacov, bezprostredne po
ukončení práceneschopnosti. Preto súd I. inštancie nepostupoval správne, ak priznal žalobcovi náhradu
mzdy za 36 mesiacov odo dňa skončenia práceneschopnosti. S prihliadnutím na vznesenú námietku
premlčania a na to, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy za mesiac september 2013 (nakoľko
mzda bola splatná až v októbri 2013), súd I. inštancie postupoval správne pokiaľ priznal žalobcovi
náhradu mzdy aj za mesiac september 2013, avšak nárok žalobcovi na náhradu mzdy vznikol iba do
11.07.2016 (počítajúc 36 mesiacov od 11.07.2013). Z uvedeného dôvodu potom súd I. inštancie sa
správne vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania v tom, že za mesiac september 2013 nárok
na náhradu mzdy premlčaný nebol, avšak už nie, do akej doby je možné počítať 36 mesiacov, za ktorých
je možné priznať náhradu mzdy. Keďže žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy od 25.09.2013,
vznikol nárok ako je už vyššie uvedené do 11.07.2016. Nakoľko výška mesačnej náhrady mzdy spornou



nebola (562 eur), žalobca má nárok za obdobie od 25.09.2013 do 11.07.2016 na náhradu mzdy vo výške
17.171,82 eur.

78. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd v zmysle § 387 os. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok
súd I. inštancie v časti priznanej náhrady mzdy vo výške 17.171,82 eur a podľa ust. § 388 CSP zmenil
rozsudok súdu I. inštancie vo zvyšnej napadnutej časti vo veci samej tak ako je uvedené, vo výroku tohto
rozsudku s tým, že bolo nutné zmeniť aj výrok o náhrade trov prvoinštančného konania. Žalobca mal
v prvoinštančnom konaní úspech vo výške 74 % (bol úspešný v sume 17.171,82 eur z nárokovaných
23.130 eur) a žalovaný vo výške 26 %. Pomerom úspechu a neúspechu odvolací súd priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 48 %.

79. Odvolací súd prihliadol na argumentáciu žalovaného ohľadom splatnosti sumy priznanej žalobcovi.
Nakoľko žalovaný je rozpočtová organizácia, kde sú zákonom stanovené pravidlá nakladania s
peňažnými prostriedkami, zmenil aj splatnosť náhrady mzdy tak ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.

80. Žalobca má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 70 %. Úspech žalobcu v odvolacom konaní bol 85 % (z priznaných súdom
I. inštancie 20.232 eur mu bolo v odvolacom konaní priznaných 17.171,82 eur) a žalovaný mal úspech v
15 % a vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu je nárok žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania
70 %. O ich výške rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením.

81. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).



Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).