Základná škola Rudolfa Jašíka, Obuvnícka 432/23, Partizánske


Súd: Okresný súd Partizánske
Spisová značka: 3C/40/2008
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608899647
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Vigaš
ECLI: ECLI:SK:OSPE:2014:3608899647.11

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Partizánske sudcom Mgr. Michalom Vigašom v právnej veci žalobkyne V. F., O. B. V.,
F. W. Č.. XXX/XX proti žalovaným: 1/ Okresný úrad Trenčín, IČO: 42 024 331, so sídlom v Trenčíne,
Hviezdoslavova č. 3, 2/ Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., IČO: 00 678 155, so sídlom v Bratislave,
Prievozská č. 14, zastúpenému JUDr. Jánom Havlátom, advokátom so sídlom v Bratislave, Rudnayovo
námestie č. 1, 3/ Petit Press, a.s., IČO: 35 790 253, so sídlom v Bratislave, Lazaretská č. 12,
zastúpenému Pavlom Blahušiakom, advokátom so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy č. 45, 4/ Základná
škola Rudolfa Jašíka, IČO: 36 125 601, so sídlom v Partizánskom, Obuvnícka č. 432/23, zastúpená
JUDr. Petrom Lukáčkom, advokátom, so sídlom v Partizánskom, Februárova ulica č. 1608 5/A. o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000,-€ do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný v 3. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2000,-€ do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd žalobu voči žalovanému v 1. a v 3. rade z am i e t a.

Súd žalobu voči žalovanému v 2. rade a žalovanému v 4. rade v celom rozsahu
z am i e t a.

O trovách konania rozhodne súd samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

Žalovanému v 1. rade sa u k l a d á povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania v
sume 166,38-€ a za odvolanie v sume 166,38-€, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na
účet tunajšieho súdu.

Žalovanému v 3. rade sa u k l a d á povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania v
sume 166,38-€ a za odvolanie v sume 166,38-€, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na
účet tunajšieho súdu.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa podanou žalobou doplnenou naposledy v znení ospravedlnení zo dňa 30.05.2014
proti žalovaným v 1. až 4. rade domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 66 387,84-€
(2000000,- Sk) od každého zo žalovaných ako aj písomného ospravedlnenia, a to voči žalovanému
v 1. rade aby sa písomne žalobkyni do troch dní od právoplatnosti rozsudku ospravedlnil listom s



nasledovným textom „Okresný úrad v Trenčíne sa ospravedlňuje Vám - vedúcej školskej jedálne,
Základná škola Obuvnícka v Partizánskom V. F.. za spôsobenie ujmy. Okresný úrad v Partizánskom
poskytol nepravdivé a zavádzajúce informácie o V. F.., ktoré boli zverejnené dňa 30.4.2002 v denníkoch
„SME“ a „Národná obroda“ a dňa 2.5.2002 v denníku „Nový čas“. Tieto informácie, ktoré poskytol
Okresný úrad v Partizánskom, konkrétne p. Z., sú tendenčné, skreslené a neobjektívne, jednoznačne
zamerané spôsobiť V. F.. ujmu. Okresný úrad v Trenčíne uznáva, že poskytnutím nepravdivých informácií
spôsobil V. F.. ujmu za čo sa jej písomne ospravedlňuje.“ Predmetné ospravedlnenie vychádzajúc zo
záverečného prednesu dňa 30.5.2014 žiadala tiež zverejniť v denníku SME a Nový čas.

Voči žalovanému v 2. rade žiadala do troch dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v denníku
„Nový čas“ nasledujúci text ospravedlnenia: „ Dňa 2.5.2002 sme informovali našich čitateľov v článku
nazvanom „Vedúca školskej jedálne vraj okrádala deti“ na strane 22,23 o vedúcej školskej jedálne
V. F.. Informácie sme uverejnili aj napriek výslovnému nesúhlasu a vyjadreniu, že sú nepravdivé.
Čerpali sme výlučne z informácie pracovníkov Okresného úradu v Partizánskom a nepreverili sme si
objektívnosť a pravdivosť týchto informácií. Pracovníci Okresného úradu v Partizánskom nám poskytli
nepravdivé informácie, ktoré mali z vykonštruovaného Protokolu o kontrole, ktorý vypracovala zaujatá
pracovníčka Okresného úradu v Partizánskom - p. V., ktorá sama i kontrolu vykonávala. Uznávame, že
sme zverejnením nepravdivých informácií spôsobili V. F.. ujmu, za čo sa jej týmto ospravedlňujeme.“
Predmetné ospravedlnenie vychádzajúc zo záverečného prednesu dňa 30.5.2014 žiadala tiež zverejniť
v denníku SME.

Voči žalovanému v 3. rade sa domáhala do troch dní od právoplatnosti rozsudku uverejnenia
ospravedlnenia v denníku „SME“, so znením : „ Dňa 30.04.2002 sme informovali našich čitateľov v
článku nazvanom „Vedúca školskej jedálne okrádala deti“ na strane 4 o vedúcej školskej jedálne V.
F.. Informácie tam uverejnené sme u tejto osoby nijakým spôsobom neoverovali. Čerpali sme výlučne
z informácií, ktoré boli prístupné v Tlačovej agentúre SR, Spravodajský servis a neoverovali sme si
objektívnosť a pravdivosť týchto informácií. Uznávame, že sme zverejnením nepravdivých informácií
spôsobili V. F.. ujmu za čo sa jej týmto ospravedlňujeme.“ Predmetné ospravedlnenie vychádzajúc zo
záverečného prednesu dňa 30.5.2014 žiadala tiež zverejniť v denníku Nový čas.

Voči žalovanému v 4. rade sa domáhala do troch dní od právoplatnosti rozsudku písomného
ospravedlnenia listom žalobkyni so znením: „Základná Škola v Partizánskom, Ul. Obuvnícka sa
ospravedlňuje Vám - riaditeľke školskej jedálne - Základná škola Obuvnícka v Partizánskom za
spôsobenie ujmy. Základná škola v Partizánskom poskytla o Vás nepravdivé a zavádzajúce informácie,
ktoré boli uverejnené dňa 30.04.2002 v denníkoch „SME“ a „Národná obroda“ a dňa 2.5.2002 v
denníku „Nový čas“. Tieto informácie, ktoré poskytla Základná škola v Partizánskom, konkrétne p.
G. sú nepravdivé a jednoznačne zamerané spôsobiť Vám ujmu. Základná škola v Partizánskom Ul.
Obuvnícka uznáva, že poskytnutím týchto nepravdivých informácií Vám spôsobila ujmu, za čo sa
Vám písomne ospravedlňuje.“ Predmetné ospravedlnenie vychádzajúc zo záverečného prednesu dňa
30.5.2014 žiadala tiež zverejniť v denníku SME a Nový čas.

Žalobkyňa bola poučená podľa ust. § 5 O.s.p. s tým, aby špecifikovala, ktoré uverejnené informácie v
texte jednotlivých ospravedlnení sú nepravdivé, spôsobilé jej spôsobiť ujmu, na čo žalobkyňa doplnila
texty ospravedlnení o tieto nepravdivé informácie 1. nie je pravdou, že spôsobila škodu za 38.000Sk,
2. nie je pravdou, že kontrolu vykonávala komisia - kontrolný orgán z Krajského úradu v Trenčíne a z
Okresného úradu v Partizánskom, 3. nie je pravdou, že dôvodom neplatnosti rozviazania pracovného
pomeru je jeden formálny dôvod a nie je pravdou, že objednávala zakázané potraviny.

Žalobkyňa na základe pôvodného návrhu zo dňa 10.06.2002 žalovala okrem navrhovateľov v 1. až 4.
rade aj žalovaného MIROX s.r.o., Štefánikova 7, 811 Bratislava (pôvodne žalovaný v 3. rade) a Okresný
úrad - Odbor školstva mládeže a telesnej kultúry 958 01 Bratislava (pôvodne žalovaný v 6. rade).
Uznesením Okresného súdu Partizánske č.k. 3C/98/02-101 z 25.03.2003 súd konanie voči žalovanému
pôvodne v 6. rade zastavil. Uznesením Okresného súdu Partizánske č.k. 3C/40/2008-519 z 25.01.2013
v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín č.k. 4Co/563/2013-554 (4Co/564/2013, 4Co/565/2013)
z 31.10.2013 súd konanie voči žalovanému pôvodne v 3. rade zastavil. Účastníkmi konania na strane
žalovaných preto ostali tí žalovaní, ktorí sú označení v záhlaví tohto rozsudku a súd v konaní pokračoval
ako so žalovanými s týmito subjektmi.



Rozsudkom Okresného súdu Partizánske č.k. 3C/98/02-331 zo 17.05.2004 súd žalobu zamietol. Súd
žalovaným v 1. a 3. rade náhradu trov konania nepriznal. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa
je povinná zaplatiť žalovanému v 2. rade náhradu trov konania v sume 176 334,20 Sk do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému v 4. rade náhradu trov konania v
sume 108 866,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému
v 5. rade náhradu trov konania v sume 83 890,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Proti
uvedenému rozsudku podala žalobkyňa odvolanie. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd uznesením
č.k. 5Co 151/04-398 z 25.11.2004 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ten
v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že súd prvého stupňa články uverejnené žalovanými v
súčasnosti v 2. a 3. rade v nimi vydávaných denníkoch považoval za kritiku protispoločenského konania.
Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné rozlíšiť kritiku a neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti, pričom kritika nezasahuje do tohto práva ak je v medziach vecnej kritiky a opiera sa o pravdivé
skutočnosti. Je potrebné preto opätovne posúdiť či ide o oprávnenú kritiku prihliadnuc aj výsledku
trestného konania vedeného vo veci Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1T 153/01 proti žalobkyni
ako obžalovanej, pričom je potrebné opätovne posúdiť opodstatnenie primeraného zadosťučinenia v
peniazoch, o ktoré žiada žalobkyňa.

Podľa § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Súd, súc viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu doplnil dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav.

Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že jej telefonoval syn z Bratislavy a kamarát z Prievidze, aby si
zakúpila denník Národná obroda, Sme, že sú tam dehonestujúce články o jej osobe. Dňa 2.5.2002 bola
na lekárskom vyšetrení v Bratislave a mala telefonát, aby si zakúpila Nový čas, kde bol uverejnený
článok s informáciami voči jej osobe, ktoré považuje za nepravdivé. Dňa 30.4.2002 telefonovala s
kolegyňou, pracovníčkou okresného súdu, aby si kúpila Národnú obrodu. Dňa 26.4.2002 prišli za ňou
dvaja pracovníci Nového času do miesta bydliska s tým, že boli na okresnom úrade a základnej škole
a rozprávali jej o protokole o kontrole, povedala im, že vec nie je právoplatne skončená s tým, že
trestný rozsudok vynesený v novembri 2002, proti ktorému sa odvolala bude zrušený. Informácie boli
čerpané od prednostu Okresného úradu p. Z. a riaditeľky Základnej školy na ul. Obuvníckej, ktorá je
jej zamestnávateľom a vedúceho odboru školstva p. O.. Riaditeľka ZŠ pokiaľ ide o článok v denníku
SME uviedla, že žalobkyňa spôsobila škodu 38.000,- Sk. A či sa taký človek môže vrátiť na tú istú
stoličku. Protokol považuje za vykonštruovaný, lebo jej žiadna škoda predpísaná k náhrade nebola.
Nie je pravdou, že by kontrolu vykonával krajský úrad alebo okresný úrad, tieto vykonávala len jedna
pracovníčka odboru školstva, nešlo o komisiu, protokol považovala za vykonštruovaný čo malo za
cieľ uvoľniť práve tejto pracovníčke miesto na jej pracovisku. Tvrdila, že nebola nikdy upozornená
zamestnávateľom na porušenie pracovnej disciplíny. V sporných článkoch sa uvádza, že objednávala
zakázané potraviny, pritom doklad o tom, ktoré potraviny boli zakázané predložila do spisu. V článku sa
uvádza, že dôvodom rozviazania pracovného pomeru bol len jeden formálny dôvod čo nie je pravdou.
Text článkov považovala za urážlivý, namietala, že by spôsobila škodu zamestnávateľovi. Poukázala na
to, že pokiaľ by boli informácie v protokole o kontrole pravdivé, bol by žalovaný v 1. rade ich dal zverejniť
hneď po skončení pracovného pomeru.
Poukázala na to, že Partizánske je malé mesto a v predmetnej funkcii pracovala 10 rokov, kde sa
vystriedalo mnoho detí, pričom podľa mena ich nepoznala, ktoré ju viackrát pristavili na ulici a pýtali sa jej
čo sa vlastne deje a čo si to na ňu vymysleli. Denníky si zakúpila na tom základe, že jej bolo povedané,
že sú o nej zverejnené nepravdivé informácie , poukázala na to, že aký má dôkaz žalovaný v 4. rade,
že okrádala deti, tvrdila, že žiadne potraviny sa nestratili, boli len dopisované resp. donormované.

Zástupca žalovaného v 1. rade na pojednávaní zotrval na doterajších vyjadreniach právneho
predchodcu, uviedol, že je právnym nástupcom právneho predchodcu - žalovaného v 1. rade. Tvrdenia
zamestnancov právneho predchodcu žalovaného v 1. rade vychádzali z protokolu o kontrole, z ktorého
vyplýva, že ku škode došlo a tiež boli zistené nesprávne pracovné postupy žalobkyne. Požadovaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch požadovaná žalobkyňou je značne neprimeraná a ničím
neodôvodnená. Z tohto dôvodu žiadal návrh zamietnuť. Trovy konania si neuplatnil. Pokiaľ ide o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade došlo k formálnej
chybe a následkom toho bolo žalobe vyhovené. Protokol o kontrole spĺňal všetky podmienky, žalobkyňa
zodpovedala za prevádzku školskej jedálne a to od preberania peňazí od rodičov na nákup potravín, za
nákup potravín, ich sortiment, objem, normovanie. Žalobkyňa pracovala ako vedúca jedálne a podriadení
jej boli všetci v jedálni. Kontrola zistila, že sa strácajú potraviny, tieto sa nedostali na stôl stravníkov,



ale boli zakúpené podľa dokumentácie a boli aj odovzdané do školskej jedálne, z toho dôvodu podali
trestné oznámenie pre spáchanie trestného činu, pretože buď vedúca jedálne alebo kuchárka museli
tieto potraviny neodovzdať deťom. Kontrola zistila, že hlavné kuchárky, ktoré sa v tom čase vystriedali
tieto potraviny neprebrali a boli dopisované iným písmom ako bolo písmo kuchárok, ale to bola otázka pre
orgány činné v trestnom konaní, okresnú prokuratúru a súd. Ako štátni zamestnanci mali za preukázané,
že niekto okrádal deti a mizli potraviny, toto neriešili, meno žalobkyne tam nepadlo. Na základe zákona
o slobodnom prístupe k informáciám štátni zamestnanci sú povinní podávať informácie, obmedzeniami
sú len služobné, bankové, daňové, obchodné tajomstvo a osobné údaje, ktorých sa to netýkalo. Dňa
29.10.1993 bývalá Školská správa Topoľčany rozviazala so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou pre
nedodržanie technológie, nehospodárnosť prípravy jedál, nedostatočnú evidenciu, kontrolu preberania
a zásob, porušovanie finančnej a rozpočtovej disciplíny, machinácie so zvereným majetkom, zavádzanie
kontrolných pracovníkov. Dňa 26.4.1996 bola žalobkyňa upozornená na porušenie pracovnej disciplíny
riaditeľkou W.. Dňa 26.4.1999 bola žalobkyňa opätovne upozornená pre porušenie pracovnej disciplíny
a bola poučená o tom, že môže byť s ňou ukončený pracovný pomer výpoveďou. Uviedol, že pokiaľ
ide o údené mäso jedná sa o nedoporučené a nie o zakázané potraviny. Poukázal na to, že žalobkyňa
sa nevyjadrila k tomu, kde sa stratili potraviny sú dopisované iným písmom ako písmom kuchárky,
preto bol so žalobkyňou ukončený pracovný pomer, ktorá ako vedúca pracovníčka zamestnávateľovi -
žalovanému v 1. rade neoznámila, kde miznú potraviny keď sa nedostanú na stôl stravníkom čo má v
pracovnej náplni. Keďže mizli potraviny, deti boli okrádané. Poukázal na pracovnú morálku žalobkyne,
ktorú upozornil na porušenie pracovnej disciplíny v roku 1993 H.. Z.Á., v roku 1996 PaeDr. Y. W. a
v roku 1999 Q.. Z., ktorá bola takto hodnotená troma rozdielnymi nadriadenými. Z Krajského úradu v
Trenčíne sa pracovníci neoficiálne vyjadrili k zisteniam žalovaného v 1. rade , že sú reálne, preto sa k
nim prednosta vyjadril. V článku sa uvádza, že vedúca vraj okrádala deti je to podozrenie. Žalovaný v
1. rade udržiaval v riadnom chode zariadenie jedálne, aj keď s obmedzenými finančnými zdrojmi.

Právny zástupca žalovaného v 2. rade uviedol, že výsledky trestného konania sú voči vydavateľovi
tlače irelevantné. Zotrval na vyjadreniach a stanoviskách k žalobe. Účelom tlače je priniesť informácie
čitateľovi v dobrej viere s cieľom poskytnúť informácie pravdivé. Navrhol žalobu v celom rozsahu
zamietnuť. Žalovaný v 2. rade nezasiahol do práv žalobkyne, pretože v danom prípade uverejnením
článku pod názvom „Vedúca školskej jedálne vraj okrádala deti“ len realizovali svoje subjektívne právo
garantované článkom 26 ústavy SR a článkom 10 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Vzhľadom na priebeh konania a výsledky dokazovania je zrejmé, že v namietanom článku v
denníku „Nový čas“ boli uverejnené len informácie oficiálne poskytnuté orgánmi štátu či boli uverejnené
informácie, ktoré z týchto vyjadrení priamo vychádzajú. Ide o vyjadrenia p. Z., V.. O., V.. G., ktoré
boli z väčšej časti uverejnené ako priama reč, pričom nie je sporné, že takto boli aj vydavateľovi
poskytnuté. Ďalšou oficiálnou správou z ktorej sa čerpalo bol protokol o kontrole. V tejto súvislosti
právny zástupca žalovaného v 2. rade poukázal na nález ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 284/2012,
z ktorého vyplýva, že : „novinári (vydavateľ) nemôže znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie
poskytnuté orgánmi štátu, pretože to je ich úloha a poslanie, naopak, je na orgánoch štátu, aby zvážili,
ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (masmédii) verejnosti sprístupniť
v súlade s platnými právnymi predpismi.“ Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd SR si osvojil právny
názor európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený okrem iného rozhodnutia Bladet Tromso proti Nórsku
a Colombani proti Francúzsku, podľa ktorých sa novinári môžu spoľahnúť na informácie poskytnuté
orgánmi štátu, nemusia preverovať ich pravdivosť a za ich obsah nezodpovedajú ani vtedy, ak sa neskôr
tieto informácie ukážu ako nepravdivé. Je teda zrejmé, že štandard ochrany slobody prejavu a práva na
informácie v danom prípade žalovaného v 2. rade chráni a vylučuje to, aby bol za uverejnený článok
akýmkoľvek spôsobom postihnutý. V danom prípade je nesporné, že vydavateľ poskytoval informácie o
otázkach verejného záujmu s cieľom poskytnúť pravdivé informácie, pretože presne citoval vyjadrenia
predstaviteľov orgánov štátu a obsah článku mal v okamihu uverejnenia oporu v aktuálnom skutkovom
stave. Žalovaný v 2. rade konal aj v súlade s novinárskou etikou, pretože umožnil žalobkyni, aby sa
vyjadrila a jej vyjadrenie aj bolo uverejnené. Žalovaný v 2. rade súčasne konal aj v dobrej viere, pretože
nikde kategoricky netvrdí, že žalobkyňa kradla. Sú použité polemické vyjadrenia uvedené slovami ako
vraj, údajne, pričom je v článku písomne uvedené, že vzhľadom na prezumpciu neviny sa žalobkyňa
považuje za nevinnú. V kontexte konfliktu slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti je dôležité, že
žalobkyňa bola označená ako V. F.., čo zabránilo širšej medializácii jej osobnosti. Čo sa týka náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je nárok nepreukázaný, žalobkyňa nepreukázala, že by jej v príčinnej
súvislosti z uverejnením článku v denníku Nový čas boli spôsobené nejaké negatívne následky. Pritom



súdna prax považuje priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako výnimočné a umožňuje takýto nárok
priznať iba v prípade, ak je aj preukázaná konkrétna závažná ujma vo sfére nemajetkovej.

Súd konal na pojednávaní dňa 30.05.2014 v neprítomnosti žalovaného v 3. rade a jeho právneho
zástupcu podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu už skôr v priebehu
súdneho konania uviedol, že postup žalovaného v 3. rade je naplnením slobody prejavu, tak
ako ju garantuje čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru a iné súvisiace predpisy. Poukázal na
to, že nie súd naplnené základné zákonné ani ústavné možnosti obmedzenia slobody prejavu a
žaloba nie je právne podložená. Žalovaný v 3. rade informoval o činnosti štátnych orgánov ako aj
tvrdenom protispoločenskom konaní žalobkyne. Takéto informácie verejnosti požívajú právnu ochranu.
Predpokladom porušenia osobnostných práv je neoprávnený zásah do jej zákonom garantovaných
práv a ak je zásah neoprávnený vtedy je v rozpore s platným právom. Ak správa v denníku „SME“
požívala ochranu slobody slova v zmysle ustanovení tlačového zákona alebo Ústavy či Dohovoru,
nemôže byť v rozpore s objektívnym právom a nemôže znamenať neoprávnený zásah do práv
žalobkyne. Nemajetková ujma je žalobkyňou vyčíslená v absurdnej výške, pričom chýbajú základné
právne predpoklady pre jej priznanie. Žalovaný vychádzal z jasných informácií, z protokolu o vykonanej
kontrole, pričom obsah správy je zameraný na oboznámenie o výsledku súdneho sporu o neplatnosti
výpovede a skončenia pracovného pomeru a nie voči žalobkyni. Obsahom je aj informovanie o schodku
v potravinách.

Právny zástupca žalovaného v 4. rade zotrval na skorších vyjadreniach a žiadal návrh zamietnuť.
Navrhovateľka vo svojom návrhu uvádza dva základné výroky bývalej riaditeľky školy zamestnanca
odporcu v 4. rade, ktorými malo dôjsť k tak závažnému zásahu do jej osobnostných práv no akým
konkrétnym spôsobom mali tieto zásah do jej osobnostných práv spôsobiť, či akým spôsobom sa tento
zásah mal prejaviť v jej sfére osobnostných práv, nepreukázala. Bývalá riaditeľka školy pre denník Nový
čas, ktorého článok bol uverejnený 2.5.2002 uviedla jednak, že: „Stále nám varia tie isté kuchárky,
ale stravu mám o 100 percent lepšiu“. Takýto výrok je nutné považovať za hodnotiaci úsudok, ktorý
vyjadroval jej vnútorné presvedčenie o kvalite podávanej stravy v jedálni. Dôvodnosť tohto názoru
bola taktiež potvrdená výpoveďami svedkov na súdnom pojednávaní, ktorých svedecké výpovede sú
zaznamenané v súdnom spise. Druhý výrok, ktorým malo podľa navrhovateľky dôjsť k zásahu do jej
osobnostných práv zo strany bývalej riaditeľky školy bol taktiež uverejnený v uvedenom časopise a
týkal sa vyjadrenia názoru na rozhodnutie súdu o určení neplatnosti výpovede, ktorej neplatnosť bola
podľa jej názoru založená na formálnej chybe výpovede (nebol uvedený dátum kontroly), čo v danom
článku v podstate potvrdila aj sudkyňa, ktorá predmetné rozhodnutie vydala. Tento hodnotiaci úsudok
bývalej riaditeľky školy však smeroval k hodnoteniu samotného rozsudku súdu v predmetnej veci a teda
nesmeroval k osobe navrhovateľky. Z uvedeného je zrejmé, že danými výrokmi nemohlo byť zo strany
odporcu v 4. rade zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľky, keďže tieto hodnotiace úsudky boli
potvrdené svedeckými výpoveďami. Súčasťou slobodného vyjadrenia názorov je kritika skutkov alebo
názorov iných osôb. Kritika ako súčasť slobody prejavu garantovaného ústavou SR je významným
nástrojom miery a kvality demokracie. Kritika obsahujúca hodnotiace úsudky má vždy do istej miery
subjektívny charakter. Hodnotiace úsudky vyjadrujú vždy názory svojich autorov. V tomto zmysle sa
vyjadril aj európsky súd pre ľudské práva Lingens verzus Rakúsko, ktorý uviedol „pokiaľ ide o hodnotiace
úsudky, taká požiadavka (t.j. preukázanie pravdivosti svojich tvrdení) je neuskutočniteľná a porušuje
samotnú slobodu názoru, ktorá je základným prvkom garantovaného práva článku 10 dohovoru“.
Obdobne aj v inom prípade Európsky súd pre ľudské práva vo veci Feldek verzus Slovensko uviedol „tam
kde je nejaké vyjadrenie k hodnotiacim úsudkom, môže primeranosť zasahovania do práva na slobodu
prejavu závisieť od toho, či pre napadnuté vyjadrenie existuje dostatočný faktický podklad, pretože aj
hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek faktického podkladu môže byť prehnaný“. V zmysle uvedených
svedeckých výpovedí je možné jednoznačne identifikovať fakticky podklad pre hodnotiaci úsudok, ktorý
sa týkal zmeny kvality resp. chute jedla v školskej jedálni po odchode navrhovateľky z funkcie vedúcej
jedálne. V tejto súvislosti právny zástupca žalovaného v 4. rade poukázal tiež na Nález ústavného
súdu SR z 15.12.2009 sp. zn. II ÚS 152/08 „vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všeobecné súdy ako
ochrancov základných práv platí, že v sporoch o ochranu osobnosti musí byť zohľadnená aj sloboda
prejavu ak sú nato splnené podmienky. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti teda
nemožno aplikovať izolovane ale je nutné ich vykladať v súlade s ústavou SR. Pri strete práva na ochranu
osobnosti so slobodou prejavu je nutné v zásade skúmať kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí, pričom
na základe odpovedí na dané otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť
uprednostnená“.



Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, žalovaných v 1/ až 4/ rade, oboznámením s protokolom
o kontrole a jeho dodatkom na č.l. 141-142, obsahom zverejnených novinových článkov, rozsudkom
tunajšieho súdu č.k. 4C/ 102/01-167 z 18.04.2002, dokladmi TASR č.l. 308-310, spisom tunajšieho súdu
sp. zn. 1T/74/2009 a ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré považoval za podstatné pre rozhodnutie vo
veci samej.

Navrhovateľka predložila do spisu na strane 22-23 denníka „Nový čas“ zverejnený článok zo dňa
2.5.2002, na strane 4 denníka „SME“ zverejnený článok z 30.04.2002 a dňa 30.04.2002 na strane 4
zverejnený článok denníka „ Národná obroda“, ktoré sú súčasťou spisu na č.l. 18-21 a tiež súčasťou
prílohovej obálky. Ich obsah, ako aj obsah vyjadrení tam citovaných osôb nebol účastníkmi považovaný
za sporný, čo sa týka skutočnosti či boli vyjadrenia uskutočnené a v akom rozsahu boli zverejnené.

Z rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 4C/102/01-167 z 18.04.2002, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 5.6.2002 súd zistil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru žalovaného v 1. rade
so žalobkyňou zo dňa 20.3.2001 podľa § 53 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné z dôvodu, že
toto okamžité zrušenie pracovného pomeru nespĺňalo po formálnej stránke podmienky stanovené § 55
Zákonníka práce, z tohto dôvodu bola vyslovená neplatnosť predmetného právneho úkonu. Materiálne
podmienky výpovede, teda či porušila žalobkyňa pracovnú disciplínu hrubým spôsobom, súd neskúmal.

Podľa Protokolu výsledku kontroly, ktorý vypracovala zamestnankyňa Okresného úradu Odboru
školstva, mládeže a telesnej kultúry p. X. V.I., odborný referent školského stravovania zo dňa 19.03.2001
na č.l. 141-142 v školskej jedálni žalovaného v 4., rade, kde v tom čase vykonávala žalobkyňa
funkciu vedúcej školskej jedálne, boli zistené nedostatky v kontrole normovaných dávok surovín medzi
žiadankou, kalkulačným listom a stravným listom za obdobie od 1.10.2000 do 28.2.2001 a vyčíslený
rozdiel za kontrolované obdobie október 2000 až február 2001 v sume 38 340,02 Sk.

Dňa 20.11.2001 pod sp. zn. Pv 231/2001-48 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Partizánske
obžalobu na obvinenú - žalobkyňu, pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 Tr. zákona účinného do
31.12.2005, pre skutok, podľa ktorého ako vedúca školskej jedálne pri Základnej škole na Obuvníckej
ulici v Partizánskom v období od 1.10.2000 do 28.2.2001 navyšovala dávky potravín na prípravu stravy
nanormované hlavnou kuchárkou prepisovaním kalkulačných listov a žiadaniek tovaru, pričom navýšené
dávky potravín odpisovala v stravných listoch ako spotrebované pri príprave stravy, avšak tieto hlavnej
kuchárke na prípravu stravy nevydala a ponechala si ich pre vlastnú potrebu, čím spôsobila stravníkom
zastúpeným Ľ.Y. Q. škodu vo výške 36 203,46 Sk. Rozsudkom Okresného súdu Partizánske č.k.
1T/153/01-685 z 14.11.2002 bola uznaná vinnou pre uvedený trestný čin a bol jej uložený trest odňatia
slobody vo výmere 7 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 rok a uložená povinnosť
nahradiť škodu podľa obžaloby. Uznesením č.k. 3To/ 44/03-709 z 29.09.2003 Krajský súd v Trenčíne
odvolaním obžalovanej napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súd na opätovné
prejednanie a rozhodnutie. Rozsudkom Okresného súdu Partizánske č.k. 1T 153/01-797 z 10.11.2004
súd obžalovanú spod obžaloby oslobodil podľa § 226 písm. c/ Tr. por. účinného do 31.12.2005,
pretože nebolo dokázané, že tento skutok spáchala obžalovaná. Krajský súd Trenčín uznesením č.k.
1To 22/2005-825 z 25.05.2005 na podklade odvolania obžalovanej a prokurátora rozhodol tak, že
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súd na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
Rozsudkom Okresného súdu Partizánske č.k. 1T/74/2009-1343 z 23.11.2011 súd obžalovanú spod
obžaloby oslobodil podľa § 226 písm. a/ Tr. por. účinného do 31.12.2005, pretože nebolo dokázané, sa
stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná. Krajský súd Trenčín uznesením č.k. 3To/16/2012-1397 z
12.03.2012 na podklade odvolania prokurátora rozhodol tak, odvolanie zamietol, rozhodnutie vo veci
samej tak nadobudlo právoplatnosť dňa 12.03.2012.

Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že z výsledkov dokazovania nebolo dokázané, že
predmetný skutok, ktorého podstatou je prisvojovanie si potravín určených pre stravníkov sa stal. Na tom
nič nemení ani upravovanie noriem na kalkulačných listoch či žiadankách, ktoré vyplývali zo zmenených
situácií v druhu a množstve dodaných potravín, či počte stravníkov, ktoré naznačujú len možný spôsob
konania obžalovanej.

V trestnej veci bol za účelom odborného vyjadrenia k normovaniu a vedeniu evidencie aj odpisovaniu
potravín za sporné obdobie vypracovaný znalecký posudok č. 01/2006 z 05.06.2006 a doplnok č. 1



č. 01/2006, č. 01/2007 z 14.01.2007 znalcom z odboru ekonómia a manažment, odvetvie Kontroling,
financie, - Ing. Ľubomírom Ochodnickým. Podľa výsledkov znaleckého dokazovania v trestnom konaní,
normovanie potravín na kalkulačných listoch v rozhodnom období zodpovedá vareným jedlám a počtom
stravníkov. Na stravných listoch a žiadankách tovaru sú v niektorých prípadoch odchýlky v množstvách
potravín od noriem. Boli porušené záväzné materiálno spotrebné normy a receptúry pre školské
a vysokoškolské stravovanie vydané MŠ SR v r. 1992. Počty stravníkov uvedené v žiadankách -
kalkulačných listoch, na žiadankách na výdaj tovaru a na stravných listoch mali byť rovnaké a nemali
byť dodatočne menené. Všetky uvedené doklady boli vypracované po termíne na odhlásenie stravníkov.
Zápisy na stravných listoch, na žiadankách tovaru a kalkulačných listoch boli sporadicky prepisované
alebo dopisované. Na stravných listoch boli niektoré potraviny odpisované dodatočne s poznámkou, že
boli použité v predchádzajúcich dňoch. Znalec tak konštatuje, že normovanie a vedenie evidencie, ako
aj odpisovanie potravín za sporné obdobie, v prípadoch ktoré uviedol v prílohe posudku, nebolo správne
a nezodpovedalo príslušným predpisom. Na základe zistených odchýlok od noriem, na základe cien
potravín bola za obdobie 01.10.2000 do 28.02.2001 vyčíslená škoda stravníkom najmenej v sume 27
641,10 Sk. Bola spôsobená navyšovaním dávok potravín na prípravu stravy, nad normované objemy
potravín a žiadanky tovaru.

Súd nevykonal dokazovanie na podklade návrhov na vykonanie dokazovania žalobkyne pod č.l. 463-464
zo dňa 02.04.2012, rovnako pod č.l. 491-492 zo 06.11.2012, č.l. 570-571 a 572-600 z 15.05.2014 a č.l.
616-623 z 29.05.2014. Preskúmaním navrhovaných dôkazov súd zistil, že tieto nesmerujú k objasneniu
žiadnej zo skutočností majúcich význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Takéto skutočnosti súd
na základe vykonaného dokazovania má za preukázané a zistil ich v dostatočnom rozsahu. Nie je
sporný ani obsah vyhlásení ich pôvod ani to či a akou formou boli zverejnené. Pokiaľ sa žalobkyňa
vyjadrovala k dôsledkom zverejnenia predmetných článkov na svoj osobný život, rozsah dôsledkov
zverejnenia predmetných článkov na osobný život žalobkyne je dostatočne preukázaný ostatnými v
konaní vykonanými dôkazmi. Ak žalobkyňa navrhuje zaobstaranie listinných dôkazov či výsluch svedkov,
ktorými by sa preverovali výsledky kontroly vykonanej žalobcom v 1. rade, preverovanie plnenia si
pracovných povinností iných zamestnancov, najmä osôb, ktoré sa vyjadrovali v jej neprospech či
hodnotili jej prácu, a to až do podrobností akými sa zaoberal Protokol o kontrole z 19.03.2001, či skúmal
úmysel rôznych osôb vedome uškodiť žalobkyni či šikanózny postup zamestnávateľa voči nej, podrobne
skúmať medziľudské vzťahy na bývalom pracovisku, či vzťahy nadriadených k podriadeným, toto súd
nepovažuje za účelné z hľadiska konania o predmetnom návrhu. Rovnako dôkazy, ktorými žalobkyňa
odôvodňuje rôzne tvrdené skutočnosti, ktoré spája s dopadmi predmetných článkov svoj život a život
jej detí, ako rozhodovanie iných orgánov týkajúcich sa dávok v hmotnej núdzi (ÚPSVaR Partizánske),
previazanosti rôznych osôb, ktoré považuje za zaujaté voči jej osobe na rôzne orgány vrátane tunajšieho
súdu, či vzťahujúce sa k spôsobenej ujme (bod 178 návrhu z 15.05.2014 na č.l. 587 spisu), nepovažuje
súd za rozhodné pre rozhodnutie o nároku, preto ich nevykonal. Pri vykonaní dokazovania súd nie je
viazaný návrhmi účastníkov konania a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie
všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatia možnosti konať pred
súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré
z navrhovaných dôkazov vykoná (Rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo 327/2012 z 30.10.2013).

Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 OZ Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov
do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 19 ods. 1 Z.č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači, ak bol v hromadnom informačnom prostriedku
uverejnený nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj, ktorý sa dotýka cti občana alebo dobrého mena
organizácie, vedeckej alebo kultúrnej inštitúcie, alebo ktorý sa týka činnosti štátneho orgánu, môže
občan, organizácia, inštitúcia alebo štátny orgán najneskôr do dvoch mesiacov po uverejnení písomne
žiadať šéfredaktora o bezplatné uverejnenie opravy a navrhnúť jej znenie. § 20



Podľa § 20 ods. 1 Zákona o periodickej tlači, ak šéfredaktor odoprie opravu uverejniť, ak opravu
neuverejní vôbec, ak ju neuverejní spôsobom uvedeným v § 19 ods. 3 a 4 alebo ak uverejnená oprava
nebola vyhovujúca, rozhodne na návrh občana (organizácie, inštitúcie, štátneho orgánu) o povinnosti
uverejniť opravu okresný súd. Návrh musí sa podať do 15 dní po uplynutí lehoty ustanovenej na
uverejnenie opravy. O konaní platí Občiansky súdny poriadok. Súdom určená povinnosť na opravu
zaväzuje i nástupcu šéfredaktora. Nedotknuté zostávajú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný v 1. rade prostredníctvom svojho
zamestnanca V.. Z. U. V.. O. poskytol pre tlač vyjadrenia, z ktorých považuje súd za spôsobilé zasiahnuť
do práva na ochranu osobnosti vyjadrenia vtedajšieho prednostu Okresného úradu v Partizánskom p.
Z. uverejnené v článku denníka „Nový čas“ z 2.5.2002 v znení “Kontrolný orgán z Krajského úradu
v Trenčíne aj Okresného úradu v Partizánskom zistili hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré si
dovolím nazvať rozkrádaním“. Tiež je takým výrok “My spájame výpoveď a rozkrádanie dohromady,
pretože výpoveď sme jej dali za rozkrádanie“. Ostatné vyjadrenia uverejnené v predmetnom článku
a vzťahujúce sa k zamestnancom žalovaného v 1. rade súd nepovažuje za spôsobilé privodiť ujmu
žalobkyni. Aj v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 Zákona o periodickej tlači je zrejmé, že nie každý
nepravdivý či pravdu skresľujúci údaj je povinný vydavateľ opraviť, oprava sa týka len takého údaju,
ktorý sa dotýka cti občana, takýmto údajom zákonodarca zrejme nemal na mysli opravu nepresností
vo výške vyčíslenej škody (pokiaľ by nešlo o podstatnú nepresnosť) či presné citovanie výpovedných
dôvodov, či použitých slov pokiaľ nedošlo k zmene zmyslu použitej vety. Na základe tohto pravidla
je potom potrebné posudzovať aj nepravdivý či pravdu skresľujúci údaj z hľadiska jeho spôsobilosti
zasiahnuť do osobnostných práv človeka. Z hľadiska samotného nároku vyplývajúceho z práva na
ochranu osobnosti, je potrebné každé takéto tvrdenie bez ohľadu na jeho pravdivosť či nepravdivosť
posudzovať z hľadiska spôsobilosti privodiť osobe ujmu. Hoci do článkov publikovaných v denníku Nový
čas z 02.05.2002 a SME z 30.04.2002 je citované vyjadrenie p. O., že vedúca nakupovala potraviny,
ktoré sú v školských zaradeniach „zakázané“ (lízanky, cukrovinky, trvanlivé mlieko a pod.), pričom
správne ide o neodporúčané potraviny, takéto vyjadrenie súd nepovažuje za pravdu skresľujúce do tej
miery, že by táto nepresnosť bola spôsobilá privodiť ujmu na osobnostných právach žalobkyne. Súd
má za to, že žalovaný v 1. rade ako štátny orgán mal nie len právo, ale aj povinnosť vyjadriť sa v
prípade, ak mal za to, že bola spôsobená ujma a ohrozený či porušený záujem, ktorý má povinnosť
chrániť. Nekonal na základe ľubovôle, ale informoval o výsledkoch kontroly. Z Protokolu o kontrole z
19.03.2001 vyplýva, že vznikla škoda, pričom osobou zodpovednou bola osoba žalobkyne. Pokiaľ ide
o spochybňovanie samotného protokolu o kontrole, tak vypracovaný znalecký posudok č. 01/2006 z
05.06.2006 a doplnok č. 1 č. 01/2006, č. 01/2007 z 14.01.2007 znalcom v trestnom konaní dospel k
rovnakým záverom s výnimkou rozdielu výšky vzniknutej škody. Žalovaný si informačnú povinnosť splnil
aj podaním trestného oznámenia či tým, že informoval verejnosť. V tomto zmysle má právo sa vyjadrovať
aj k prebiehajúcim súdnym konaniam, ako v tomto prípade. Mal by však brať na zreteľ rovnováhu medzi
touto svojou povinnosťou či právom a prezumpciou neviny a právom na ochranu osobnosti osoby, voči
ktorej vyvodil podozrenie z činnosti v rozpore so zákonom. V tomto zmysle sa vyhnúť vyjadreniam,
ktoré stotožňujú zodpovednosť za škodu, ktorá v súvislosti s porušením povinností žalobkyne vznikla,
a ktorá v čase vyhlásení bola vyčíslená protokolom o kontrole, so zodpovednosťou trestnoprávnou. Z
vykonanej kontroly či znaleckého dokazovania nevyplýva, že by si žalobkyňa prisvojila potraviny vo
vyčíslenej sume, ostatne to ani nebolo predmetom skúmania. Je podstatný rozdiel medzi vyvodením
zodpovednosti za škodu a tvrdením o obohatení sa v dôsledku porušenia svojich povinností. Obvinenie
z rozkrádania je jednoznačným prezumovaním viny žalobkyne a to štátnym orgánom, v tomto zmysle
takéto vyhlásenie súd považuje za porušujúce právo žalobkyne na ochranu osobnosti.

Z hľadiska nárokov žalobkyne voči žalovanému v 1. rade súd zamietol návrh v časti v ktorej žalobkyňa
požaduje ospravedlnenie žalovaného a jeho zverejnenie v znení podľa návrhu. Žalobný petit (návrh
výroku rozsudku súdu) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Pokiaľ je tento nesprávny, t.j. vymedzenie
práv a im zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých je nepresné, prevzatie takéhoto petitu do
výroku rozhodnutia by malo za následok nevykonateľnosť rozhodnutia. Uvedené požiadavky nie sú
formálne, ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre to, aby rozhodnutie bolo vykonateľné a aby
mohli nastať účinky zamýšľané navrhovateľom (I. ÚS 233/97). Hoci v zmysle aktuálnej judikatúry má
možnosť súd upraviť formuláciu petitu, tak aby zodpovedal objektívnemu právu, tu je potrebné uviesť, že
v tomto prípade by sa stal súd tvorcom petitu, pretože žalobkyňou uvádzané nepravdivé skutočnosti súd
nepovažuje za nepravdivé (v zmysle dôvodnosti opravy), pričom zo znenia ospravedlnenia je zrejmé,



že jeho obsahom je potvrdenie úmyslu uškodiť žalobkyni konaním pracovníka žalovaného v 1. rade.
Uverejnením takéhoto ospravedlnenia by súd uložil žalovanému povinnosť vysloviť, že za týmito
výrokmi je úmysel spôsobiť ujmu žalobkyni konkrétnou osobou, a tak žalovaného možnému súdnemu
sporu so zamestnancom p. Z.. Účelom tohto konania je ochrana osobnostných práv, a k tomuto musí
smerovať aj petit žaloby.

Porušenie prezumpcie neviny je závažným zásahom do osobnostných práv občana. Žalobkyňa, hoci
bolo jej meno označené len krstným menom a iniciálou jej priezviska, bola identifikovateľná, ostatné
identifikačné znaky a to spojitosť so zamestnávateľom, že ide o vedúcu školskej jedálne, v malom
meste Partizánske ju dostatočne a nezameniteľne identifikovali, preto súd považuje zásah ho jej práv
za preukázaný a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodnú. Pretože však žalobkyňa
nepreukázala žiadny mimoriadny a hlavne opodstatnený následok na život a svoju povesť, okrem
lokálneho, v mieste jej bydliska, a zásahu do povesti v rodine a osôb z okruhu známych, súd nepriznal
náhradu nemajetkovej ujmy v žalovanej výške, ale priznal nemajetkovú ujmu vo výške 2000,- €, ktorú
považuje za primeranú poukazujúc prioritne na satisfakčný význam, nie význam ocenenia povesti osoby
a váženia povesti hodnotou náhrady ujmy v peniazoch.

Čestné vyhlásenie druha žalobkyne X. S. z 20.11.2003 z č.l. 254l spisu, súd nepoužil ako dôkaz
z hľadiska jeho obsahovej stránky z dôvodu neprípustnosti použitia dôkazu vychádzajúc zo zásady
ústnosti pojednávania, no prihliadol naň ako na dôkaz osvedčujúci okruh osôb blízkych žalobkyni, ktorí
mali vedomosť o publikácii vyhlásení zasahujúcich do osobnostných práv žalobkyne. Je pravdepodobné,
že pokiaľ sú publikované difamujúce vyhlásenia v periodickej tlači, tieto sa stanú známymi blízkym
osobám dotknutej osoby. Výsluch takýchto osôb nie je nevyhnutný. Pokiaľ by prezentovali len svoj postoj
k dotknutej osobe bol by ovplyvnený ich vzájomným blízkym rodinným či priateľským vzťahom, ktorý
by paradoxne zverejnenie difamujúcich výrokov, nemal ohroziť. Žalobkyňa neoznačila iné osoby, na
podporu svojich tvrdení o dôsledkoch difamujúcich výrokov na svoju povesť a česť.

Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade súd žalobu zamietol poukazujúc na právo na slobodu prejavu
garantované č.l 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd
sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že na znemožnenie identifikácie postačí uvedenie iniciálok
priezviska, pokiaľ sú ponechané iné identifikačné znaky a to miesto zamestnania, miesta skutku, či
nepriama identifikácia prostredníctvom iných v článku označených osôb, vychádzajúc z predpokladanej
schopnosti bežného čitateľa identifikovať osobu mu známu zdržiavajúcu sa v jeho okolí aj podľa
iniciál mena či priezviska. Žalovaný v 2. rade však vo svojom článku v denníku „Nový čas“ uverejnil
len informácie oficiálne poskytnuté orgánmi štátu, ktoré vychádzali zo zistení kontroly, tie významovo
neupravil ani svojvoľne nerozšíril. Vyjadrenia boli uverejnené ako priama reč. Vydavateľ poskytoval
informácie o otázkach verejného záujmu v súlade s novinárskou etikou, umožnil žalobkyni, aby sa
vyjadrila a jej vyjadrenie aj bolo uverejnené. Žalovaný sa vyhol kategorickým tvrdeniam o vine žalobkyne,
sústredil sa na podanie informácie, neprezumoval jej vinu. Podľa názoru súdu tak v tomto prípade
záujem na uplatnení slobody prejavu prihliadnuc snahu o prezentovanie témy týkajúcej sa verejného
záujmu, prevýšil záujem na ochrane osobnostných práv občana. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore
so samotnými princípmi slobody prejavu, pokiaľ by museli byť informácie o závažných podozreniach
zadržiavané do doby kým sa nepreukážu v súdnom alebo inom konaní. Z tohto dôvodu súd žalobu voči
žalovanému v 2. rade zamietol.

Žalovaný v 3. rade pokiaľ ide o dňa 30.04.2002 v denníku „SME“, publikovaný článok s titulkom „Vedúca
školskej jedálne okrádala deti“ z hľadiska jeho obsahu prevzal z tlačovej agentúry TASR. Z hľadiska
obsahu článku, odhliadajúc od jeho titulku, súd nepovažuje tvrdenia za nepravdivé ani difamujúce.
Predmetnom článku bolo informovanie o výsledku kontroly vykonanej orgánom štátnej správy a o jeho
záveroch, tiež o výsledku súdneho konania v pracovnoprávnej veci. Pokiaľ článok obsahoval nepresnosti
v určení zistenej výšky škody vychádzajúc z existujúceho protokolu o kontrole, v označení orgánu či
osoby vykonávajúcej predmetnú kontrolu, označení charakteru potravín, či presnej špecifikácie dôvodov
rozhodnutia v pracovnoprávnej veci, tu súd uvádza, že tieto nie sú spôsobilé zásahu do osobnostných
práv žalobkyne, a v tom zmysle nespadajú pod § 19 ods. 1 Z.č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači. Žalovaný
v 3. rade však zasiahol do osobnostných práv žalobkyne tým, že v titulku článku jeho obsah zhrnul do
tvrdenia, ktorým jednoznačne označil žalobkyňu za osobu, ktorá okráda deti. Publikoval tak difamujúci
výrok, ktorým zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobkyne, poškodzujúci jej česť a dobrú povesť.
Spojil zodpovednosť za škodu s prisvojovaním si prospechu a to na úkor detí. Súd má za to, že takýto



výrok má difamujúci charakter, bez ohľadu na výsledok trestného konania, o to viac, že žalobkyňa bola
spod obžaloby oslobodená - a to preto, že sa skutok nestal. V tomto prípade právo na slobodu prejavu v
porovnaní s právom na ochranu osobnosti občana neobstojí a to preto, že takýto výrok bez rozhodnutia
o vine v trestnom konaní nie je informáciou, ale hodnotením osoby - teda je súdom. Vychádzajúc zo
žalobného návrhu poukazujúc na odôvodnenie v súvislosti so zamietnutím návrhu v časti publikovania
ospravedlnenia žalovaného v 1. rade, súd zamietol návrh na publikovanie ospravedlnenia žalovaným v
3. rade v znení podľa žaloby. Žalobkyňa špecifikovala, ktoré informácie považuje za nepravdivé, pričom
tieto súd poukazujúc na odôvodnenie vyššie nepovažuje za nepravdivé a zároveň dotýkajúce sa cti
žalobkyne. Takouto informáciou podľa názoru súdu je výrok o tom, že žalobkyňa okrádala deti, žalobkyňa
však žalobný návrh v tomto zmysle neoznačila a v priebehu konania neupravila. Pokiaľ by súd vyhovel
návrhu v navrhovanom znení, bol by v rozpore s vykonaným dokazovaním, pokiaľ by ho upravil sám,
prekročil by svoju právomoc, pretože by nešlo o zosúladenie znenia s objektívnym právom, ale o tvorbu
žalobného návrhu súdom.

Súd však priznal žalobkyni nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil na sumu
2000,-€, vzhľadom k tomu, že nebolo preukázané, že ide o osobu, ktorej týmto zásahom nad mieru bežnú
u iných ľudí došlo k poškodeniu cti či dobrej povesti. Miera zásahu do osobnostných práv žalobkyne
je tak daná objektívne takým spôsobom ako u inej osoby, ktorá je obvinená z trestnej činnosti no spod
obžaloby je neskôr oslobodená. Také poškodenie cti a dobrej povesti občana je nesporne mimoriadnym
dôvodom odôvodňujúcim okrem iných nárokov aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom k
tomu, že mieru tejto ujmy je potrebné v občianskom súdnom konaní preukázať pričom dôkazné bremeno
nesie žalobca, a tento nepreukázal žiadne mimoriadne skutočnosti a reálne a preskúmateľné dôsledky
difamujúcich výrokov na povesť žalobkyne, okrem dôsledkov v jej bezprostrednom okolí, súd rozhodol
o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 2000,- €, poukazujúc na zmysel konania o ochranu osobnosti a
to morálnu satisfakciu osoby, ktorej bola spôsobená ujma.

Vo vzťahu k žalovanému v 4. rade súd mal preukázané, že zamestnankyňa žalovaného, bývalá riaditeľka
školy Q. G.Á. bola v predmetných článkoch citovaná len v dvoch vyhláseniach a to „Stále nám varia tie
isté kuchárky, ale stravu máme o 100 percent lepšiu“ a „Keď som sa dozvedela o rozhodnutí súdu, chcela
som vziať všetkých 635 detí a učiteľov a ísť pred okresný súd, nech nám pani sudkyňa vysvetlí, prečo
sa takýto človek bude môcť vrátiť na tú istú stoličku! Učím deti , že za každý priestupok je trest, prečo to
neplatí aj medzi dospelými?“. Súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkov na súdnom pojednávaní a
to U. Š., B. Ž., P.. U. P., Q.. Ľ. H., P.. Y. H., H. F., Q. J., Q.. B. W., Q.Y. D., P. Q., U. X., Q. F., X. X., P. B.,
H.. Y. Q., F. S., B. O., H.. A. U., Q. W., Ľ.Y. Q., H.. X. S. a prvé citované tvrdenie je v zmysle výpovedí
vo svojej podstate preukázané. Pokiaľ ide o druhé citované tvrdenie, tu súd uvádza že ide o hodnotiaci
úsudok smerujúci ku komentovaniu súdneho rozhodnutia týkajúceho sa pracovnoprávneho sporu. Je vo
svojej podstate kritikou a ako taká je subjektívneho charakteru, pritom zamestnankyňa žalovaného v 4.
rade komentovala existujúce rozhodnutie a jeho výrok, teda žiadnym spôsobom nemenila jeho obsah.
Z tohto dôvodu súd žalobu voči žalovanému v 4. rade ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd nerozhodol. Podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, prvá veta, v
zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov
uplatňovaných v konaní môže súd rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Pretože súd považuje tento postup vzhľadom k počtu účastníkov konania
a nárokov za účelný, vyhradil si rozhodnutie o trovách konania na rozhodovanie po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Podľa § 2 ods. 2 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, prvá veta, ak je poplatník od poplatku
oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú
časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.

Podľa § 4 ods. 4 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 sa
vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.

Podľa § 138 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku bola žalobkyňa uznesením č.k. 3C 98/02-27
zo dňa 22.08.2002 oslobodená od súdnych poplatkov. Pretože bola navrhovateľka v konaní úspešná
v časti nároku proti žalovanému v 1. a 3. rade, v podľa § 2 ods. 2, ods. 4 Zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch súd uložil žalovanému v 1. rade a v 3. rade, každému zvlášť, povinnosť zaplatiť



súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 166,38-€ a za odvolanie v sume 166,38-€, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet tunajšieho súdu. Výšku poplatkovej povinnosti vypočítal
podľa položky 7b sadzobníka súdnych poplatkov účinného v dobe vzniku poplatkovej povinnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, a to písomne v troch vyhotoveniach (§ 204 ods. 1 prvá veta
O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., t.j.
1. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
2. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
3. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
4. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
5. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
7. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát
8. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
9. sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali
10. bol odvolacím súdom schválený zmier
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), t.j.
1. sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej
3. odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
4. ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
O.s.p.).