Základná umelecká škola Petra Michala Bohúňa, Matúškova 1632/5, Dolný Kubín


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoPr/5/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917204532
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5917204532.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a členov
senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobcu: Mgr. I. P., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom E. U. XXXX/XX, C. P., zastúpeného JUDr. Radoslavou Bencúrovou, advokátkou so
sídlom M. R. R. XXXX/XX, C. P., proti žalovanému: Základná umelecká škola Petra Michala Bohúňa, so
sídlom Matúškova 1632/5, Dolný Kubín, IČO: 36 132 497, zastúpenému Advokátska kancelária SLAMKA
& Partners s.r.o., so sídlom Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, IČO: 50 120 000, o neplatnosť skončenia
pracovných pomerov a o zaplatenie náhrady mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Ružomberok, č.k. 3Cpr/11/2017-655 zo dňa 08. 11. 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalobu v ostatnej časti zamietol a vo výroku III., v
ktorom priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, p o t v
r d z u j e .

Vo výroku I., ktorým konanie o zaplatenie náhrady mzdy sčasti zastavil, odvolaním nenapadnutom, p
o n e c h á v a rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. § 145 ods. 1 CSP konanie v časti o zaplatenie
náhrady mzdy za obdobie od 01. 08. 2017 do 12. 09. 2017 vo výške 943,84 eur zastavil. Vo výroku
II. podľa ust. § 38 ods. 1, § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/, § 74, § 77, § 79 ods.
1 Zákonníka práce žalobu v ostatnej časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru na pracovnej pozícii pedagogický pracovník vo výtvarnom odbore výpoveďou danou
mu žalovaným dňa 25. 04. 2017 a žalobu v časti, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru na pracovnej pozícii správa informačno-komunikačných technológií výpoveďou
danou mu žalovaným toho istého dňa, ako aj žalobu v časti, v ktorej sa domáhal zaplatenia náhrady mzdy
voči žalovanému, zamietol. Vychádzal z toho, že žalobca v spore uplatňoval voči žalovanému nárok na
určenie neplatnosti výpovedí z pracovných pomerov a na zaplatenie náhrady mzdy titulom neplatného
skončenia pracovných pomerov výpoveďami. Svoj nárok odôvodnil s poukazom na vady doručenia
výpovedí, keď tvrdil, že výpovede mu neboli doručené do vlastných rúk, nedostatkom týkajúcim sa
absencie prerokovania výpovede so zástupcom zamestnancov vopred a skutočnosťou, že žalovaný
mal možnosť ho ďalej zamestnávať, hoci aj na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako
miesto výkonu práce v obidvoch pracovných pomeroch a prácu mu neponúkol, ako aj skutočnosťou,
že prijatá organizačná zmena nesledovala cieľ zabezpečenia efektívnosti práce, ale iný cieľ, t. j. jeho
nahradenie vopred vybranými subjektmi, ktoré sú personálne prepojené so žalovaným. Existenciu
pracovného pomeru žalobcu u žalovaného na druh práce pedagogický pracovník vo výtvarnom odbore



mal preukázanú na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej 01. 09. 2010 v znení jej dodatkov a
existenciu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného na druh práce správca informačno-komunikačných
technológií mal preukázanú pracovnou zmluvou uzatvorenou taktiež 01. 09. 2010 v znení jej dodatkov.
Rozhodnutie o organizačnej zmene žalovaný prijal rozhodnutím z 21. 04. 2017, v zmysle ktorého sa z
dôvodu zníženia nákladov a zabezpečenia efektívnosti práce ku dňu 31. 07. 2017 ruší pracovná pozícia
pedagogický pracovník vo výtvarnom odbore a pracovná pozícia správcu informačno-komunikačných
technológií, čím dôjde k zrušeniu pracovných miest, pričom účinnosť rozhodnutia sa viaže ku skončeniu
pracovného pomeru so žalobcom, a to dohodou alebo výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, v
zmysle čoho sa žalobca stal nadbytočným pre žalovaného, ktorý súčasne vyhlásil, že nemá pre neho
žiadnu inú vhodnú prácu, ktorú by mu mohol ponúknuť, a to ani na kratší pracovný čas a naďalej ho
nemôže zamestnávať. Z listiny označenej ako prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov
vyplýva, že žalovaný prerokoval 20. 04. 2017 výpovede žalobcu z dôvodu nadbytočnosti podľa ust. § 63
ods. 1 písm. b/ ZP so zástupcom zamestnancov Mgr. I. G., pričom dôvodom výpovedí sú organizačné
dôvody prijaté 20. 04. 2017. Zástupca zamestnancov prerokoval výpovede s riaditeľom školy a so
stanoviskom riaditeľa vyjadril súhlas. Žalobca listom z 25. 04. 2017 skončil pracovné pomery žalobcu
v obidvoch pracovných pozíciách z uvedených dôvodov, pričom zo zápisnice o odmietnutí prevzatia
výpovede spísanej žalovaným vyplynulo, že 25. 04. 2017 riaditeľ žalovaného v prítomnosti svedkov Mgr.
L. R. a Mgr. E. T., PhD. oboznámil žalobcu s organizačnou zmenou, informoval o zrušení pracovných
pozícií, na ktorých pracuje a uviedol, že ho nemôže ďalej zamestnávať, nakoľko nemá pre neho žiadnu
inú vhodnú prácu, ktorú by mu mohol ponúknuť, a to ani na kratší pracovný čas. Následne ponúkol
zamestnancovi uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru na oboch pracovných pozíciách,
ktorú si zamestnanec prečítal a potom sa vyjadril, že potrebuje viac času na premyslenie, a preto nemôže
dohodu podpísať a uzatvoriť. Po odmietnutí dohody o skončení pracovného pomeru žalovaný žalobcovi
doručil dve výpovede týkajúce sa oboch pracovných pozícií z dôvodov podľa ust. § 63 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce a oboznámil ho s podstatnými skutočnosťami vo výpovediach a následkami z nich
vyplývajúcimi. Zo zápisnice teda vyplýva, že riaditeľ žalovaného Mgr. E. D. doručil žalobcovi výpovede
z pracovného pomeru, žalobca si ich prečítal a odmietol ich prevziať, keď na žiadosť riaditeľa o podpis
rovnopisov uviedol, že nič podpisovať nebude. Pokiaľ žalobca skutočnosti uvedené v zápisnici popieral
uvádzajúc, že riaditeľ žalovaného mu výpovede nepodal priamo do rúk s informovaním, že mu chce tieto
listiny doručiť do vlastných rúk, ani sa mu ich len nepokúsil doručiť a aj keď ich čítal, nedržal ich v ruke,
uviedol, že v situácii, keď adresát poznal obsah písomností - výpovedí z pracovného pomeru, nakoľko
si ich prečítal a následne písomnosti výslovne odmietol prevziať, účinky doručenia výpovedí nastali s
poukazom na ust. § 38 ods. 4 posledná veta ZP, pretože zákonnú formuláciu doručenie do vlastných rúk
nemožno vykladať reštriktívne len ako fyzický úkon podávania listiny z rúk doručovateľa do rúk adresáta,
a to aj s prihliadnutím ku skutočnosti, že takýto úkon vyžaduje súčinnosť zamestnanca, ktorý nemusí
byť k tomu ochotný vzhľadom na charakter doručovanej písomnosti tak ako v tomto prípade, keď došlo
k odmietnutiu prevzatia výpovedí žalobcom. Je potrebné vychádzať z kontextu celej situácie, t. j. musí
byť nepochybné, že dochádza k úkonu doručovania listiny do vlastných rúk, tak ako to vyplýva z obsahu
zápisnice. Poukázal na text výpovedí, z ktorého jednoznačne vyplýva, o aké právne úkony ide, keďže
listiny sú jasne označené ako výpovede z pracovného pomeru a ako adresát je uvedený žalobca. K
námietke žalobcu, že výpovede nemajú písomnú doložku o odmietnutí prevzatia výpovede, čo vzbudzuje
pochybnosti o zachovaní písomnej formy výpovedí v čase doručovania výpovedí uviedol, že zákon
nepožaduje na výpovedi žiadnu doložku a už vôbec nie doložku týkajúcu sa odmietnutia výpovede.
Dôkazné bremeno ohľadom preukázania doručenia výpovede zamestnancovi do vlastných rúk je na
zamestnávateľovi, pričom je na ňom, aký dôkazný prostriedok zvolí, pričom zvolil osobitnú zápisnicu o
tomto úkone, čo má vyššiu dôkaznú hodnotu ako stručná doložka nachádzajúca sa na výpovedi, keďže
podrobne zachytáva priebeh celého úkonu, dátum, miesto, či prítomné osoby. Výpovede prítomných
svedkov L. R., pedagóga a člena rady školy, Mgr. E. T., PhD., zástupcu riaditeľa školy a Mgr. E. D.,
riaditeľa školy s textom zápisnice nie sú v rozpore. Z výpovedí vyplýva, že na stole sa nachádzali
listiny, a to návrh dohôd o skončení pracovného pomeru a výpovede z pracovného pomeru, ktoré
fyzicky neboli podávané riaditeľom žalovaného z ruky do ruky žalobcovi, avšak riaditeľom žalovaného
bola jasne daná ponuka na uzavretie dohôd, ktoré žalobca čítal a neakceptoval a následne boli
riaditeľom žalovaného doručované výpovede, ktoré žalobca čítal a odmietol prevziať. Žalobca mal teda
na výber uzavretie dohôd alebo prevzatie výpovedí, pričom dohody uzavreté neboli a výpovede prevziať
odmietol, ktoré skutočnosti nasvedčujú tomu, že úkon doručenia výpovedí žalobcovi do vlastných rúk
bol vykonaný jasne, určite a nevzbudzujúc pochybnosti a žalovaný k tejto skutočnosti dôkazné bremeno
uniesol, a preto súd prvej inštancie nezistil existenciu tohto dôvodu neplatnosti výpovedí z pracovného
pomeru. Pokiaľ žalobca namietal prerokovanie výpovedí so zástupcom zamestnancov vopred, aj pri



tejto skutočnosti dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaného, pričom z ustálenej judikatúry vyplýva, že
obsahovou požiadavkou žiadosti o prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov sú náležitosti
výpovede určené v ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Z listiny označenej ako prerokovanie výpovede
so zástupcom zamestnancov zistil, že žalovaný prerokoval 20. 04. 2017 výpovede žalobcu z dôvodu
nadbytočnosti podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP - pedagogický pracovník vo výtvarnom odbore a správca
informačno-komunikačných technológií so zástupcom zamestnancov Mgr. I. G.. Dôvodom výpovedí sú
organizačné dôvody prijaté 20. 04. 2017. Z obsahu uvedenej listiny vyplýva, že došlo k prerokovaniu
výpovedí z oboch pracovných pomerov žalobcu so zástupcom zamestnancov vopred, t. j. predtým ako
boli tieto výpovede doručované žalovaným žalobcovi (25. 04. 2017), pričom zástupca so stanoviskom
riaditeľa vyjadril súhlas. Napriek tomu, že neboli predložené samotné výpovede, resp. ich koncepty,
je nepochybné, že žalovaný prerokoval so zástupcom zamestnancov tieto výpovede. Svedkyňa Mgr.
I. G. tiež uviedla, že riaditeľ jej dal prečítať dokument o organizačnej zmene a vysvetlil jej dôvody,
pre ktoré sa tak udialo, čo je v súlade s uvedenou listinou, osobitne v časti skutkového vymedzenia
z dôvodu výpovede. V podstate ide o záznam z prerokovania výpovedí, ku ktorému došlo 21. 04.
2017, avšak nesprávne je na ňom uvedené 20. 04. 2017, ktorá chyba však nemôže spôsobiť na
platnosť výpovedí, nakoľko z výpovede uvedenej svedkyne vyplýva, že k prerokovaniu došlo v piatok
pred vyučovaním a podľa kalendára piatok bolo 21. 04. 2017. Preto mal za to, že žalovaný uniesol
dôkazné bremeno k tejto skutočnosti, a preto nezistil ani existenciu tohto dôvodu neplatnosti výpovedí
z pracovného pomeru. Ďalej poukázal na to, že k prijatiu rozhodnutia o organizačnej zmene došlo
21. 04. 2017, avšak pracovné miesto, na ktorých žalobca pracoval, boli zrušené s účinnosťou ku dňu
31. 07. 2017, čo zákon, ani judikatúra nevylučuje. Žalobca teda do momentu skončenia pracovných
pomerov mohol vykonávať práce dojednané v pracovných zmluvách, a preto neexistovala ponuková
povinnosť zamestnávateľa na tieto pracovné miesta. Po uvedenom dátume boli zrušené a pracovné
pomery žalobcu uplynutím výpovednej doby skončili, pričom žalobca nepreukázal súdu, že žalovaný
mal možnosť zamestnanca ďalšej zamestnávať po skončení jeho pracovného pomeru, a to ani na
kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Žalobca ani len netvrdil
skutočnosť o akomkoľvek voľnom pracovnom mieste u žalovaného. Po zrušení pracovných miest,
na ktorých pracoval žalobca, nebolo možné jeho zotrvanie na týchto pracovných pozíciách na kratší
pracovný úväzok (nebola daná ponuková povinnosť žalovaného), nakoľko organizačnou zmenou neboli
po zrušení pôvodných pracovných miest vytvorené nové pracovné miesta s kratším úväzkom. Preto
nezistil, že žalovaný mal voľné pracovné miestu, ktoré by bolo pre zamestnanca vhodné v mieste
výkonu jeho práce, aj keď na kratší pracovný čas, a preto mal za to, že nemal túto ponukovú povinnosť
voči žalobcovi. Zamestnávateľ pritom nie je povinný vytvárať nové pracovné miesto, aby ho mohol
ponúknuť zamestnancovi ako inú vhodnú prácu, ani ponúknuť zamestnancovi pracovnú pozíciu, ktorá
je pre neho nadbytočný a preto nezistil ani existenciu tohto dôvodu neplatnosti výpovedí z pracovných
pomerov. Ďalej mal za to, že predpokladom použitia predmetného výpovedného dôvodu je existencia
organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou. Zamestnávateľ musí prijať rozhodnutie o organizačnej zmene výlučne v písomnej
forme, pričom rozhodnutie o tom, s ktorým zamestnancom skončí pracovný pomer pre nadbytočnosť,
je výlučne v rozhodovacej právomoci zamestnávateľa. Dôkazné bremeno, že organizačná zmena bola
bezprostrednou príčinou straty potreby výkonu práce zamestnanca z hľadiska funkcie, na ktorú znie
pracovná zmluva, je na zamestnávateľovi. V tomto prípade súd skúma aj či rozhodnutie o organizačnej
zmene bolo prijaté s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Žalovaný predložil prepočty a podklady,
ktorými odôvodnil, že organizačnú zmenu prijal s cieľom zabezpečenia efektívnosti práce a nie s iným
cieľom poukazujúc na skutočnosť zníženia dotácie na žiaka v skupinovom vyučovaní a na pokles žiakov
v skupinovom vyučovaní. Zo stanoviska Mesta Dolný Kubín, mestský úrad, vedúci odboru školstva,
kultúry, mládeže a športu vyplynulo, že je potrebné v rámci prepočtov zohľadňovať skutočnosť, že
z dotácie na žiaka by malo zostať 20 % na úhradu prevádzkových nákladov školy a je poukázané
na skutočnosť, že vzájomná krížová dotácia individuálneho a skupinového vyučovania ZUŠ už nie je
vhodná. Keďže žalobca napriek presvedčeným tvrdeniam a dôkazom žalovaného túto otázku namietol,
mal za to, že je potrebné odborné posúdenie, či prijatým rozhodnutím o organizačných zmenách došlo
k zníženiu stavu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce a v prípade pracovného
pomeru na funkciu správcu informačno-komunikačných technológií bolo potrebné zistiť, či prijatým
rozhodnutím o organizačných zmenách a následným zabezpečovaním prác prostredníctvom externej
firmy došlo za účelom zabezpečenia efektívnosti práce v porovnaní so situáciu, keď tieto práce vykonával
žalobca v rámci pracovného pomeru. Preto poukázal na závery súdom ustanovenej znalkyne JUDr.
Gabriely Durmanovej, znalkyne z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo,
personalistika a kontroling v jej odbornom vyjadrení č. 1/2019 a dodatku k nemu, že zmenu efektivity



práce, ku ktorej došlo zavedením organizačných zmien možno posúdiť porovnaním efektivity práce
dosahovanej v kalendárnych rokoch 2016, 2017 a 2018, keď za východiskové sa považujú údaje
kalendárneho roka 2016, pričom v roku 2017 došlo k zmene financovania ZUŠ, a to k zmene vo
výpočte výšky dotácií v prospech individuálneho vzdelávania. Efektivita práce v individuálnej forme
vzdelávania vďaka zvýšeným výnosom pri zachovaní ďalších podmienok (počet pedagógov a počet
žiakov) v roku 2017 narástla a efektivita práce v skupinovej forme vyučovania medziročne klesla o 13,54
% ako dôsledok zníženia dotácie a počtu vzdelávaných žiakov. Ak by ZUŠ neprijala žiadne opatrenia
v súvislosti so zmenenými podmienkami financovania, efektívnosť práce dosahovaná v skupinovej
forme vyučovania by medziročne klesla o 20,70 %. Po zavedení organizačnej zmeny bola v roku
2017 dosiahnutá vyššia efektivita práce ako by bola táto dosiahnutá bez prijatia opatrenia, pričom
efektivitu práce by sa podarilo udržať na úrovni roku 2016 len razantným zvýšením počtu žiakov
alebo ešte výraznejším znížením počtu pedagógov. Znalkyňa pritom zdôraznila, že v školskom roku
2015/2016, 2016/2017, 2017/2018 dochádzalo k znižovaniu počtu žiakov vyučovaných v skupinovej
forme vyučovania, čo sa prejavovalo aj pred zmenou vo výpočte dotácií. Práca správcu informačno-
komunikačných technológií je vo vzťahu k vzdelávacej činnosti ZUŠ činnosťou obslužnou a neprináša jej
žiadne príjmy a naopak v súvislosti s ňou vznikajú náklady. Z tohto dôvodu je rozumnejšie poukazovať
skôr na skutočnosť, či pri realizácii organizačnej zmeny boli dosiahnuté úspory alebo nie, než hovoriť
o efektivite práce, pretože jej výpočet chýba základný ukazovateľ - dosahované výnosy alebo pridaná
hodnota z tejto činnosti. Obchodná spoločnosť SUNSOFT v roku 2017 od októbra do decembra poskytla
služby v rozsahu 46,50 hod., za ktoré ZUŠ zaplatila odmenu 360,- eur, čo predstavuje priemerný
hodinový náklad za poskytnutie služieb 7,74 eur/hodina. Za rovnaké obdobie by celkové mzdové
náklady na žalobcu v pracovnom pomere dosiahli 769,56 eur a zamestnanec by odpracoval celkom 156
hodín, čo po prepočte znamená priemerne hodinový mzdový náklad vo výške 4,93 eur. V rovnakom
období pri poskytnutí služieb externou obchodnou spoločnosťou teda došlo k úspore nákladov vo výške
409,56 eur. V roku 2018 poskytla spoločnosť SUNSOFT služby správcu informačno-komunikačných
technológií v rozsahu 64,50 hod. ročné celkové náklady predstavovali 1 440,- eur, t. j. priemerný
hodinový náklad za poskytovanie služieb bol 22,33 eur/hodina. Ak by bol v roku 2018 žalobca aj
naďalej pracoval v pracovnom pomere s funkčným platom vo výške 198,90 eur, odpracoval by za
celý rok 2018 celkom 554,40 hodín a celkové mzdové náklady by boli vo výške 3 220,56 eur, t. j.
5,81 eur/hodina. V rovnakom období pri poskytnutí služieb externou obchodnou spoločnosťou došlo
k úspore nákladov vo výške 1 780,56 eur. Ak potom v rokoch 2016, 2017 a 2018 v rámci činností
súvisiacich so správou informačno-komunikačných technológií bolo potrebné vykonať porovnateľný
počet a druh pracovných úkonov, je práca externej obchodnej spoločnosti SUNSOFT efektívnejšia
ako práca žalobcu. Pretože externá spoločnosť porovnateľný druh a počet pracovných úkonov vykoná
za kratší čas, a tak ich vykoná efektívnejšie a potom aj pri vyššej hodinovej odmene za poskytnuté
služby môže byť do určitého momentu stále dosahovaná úspora nákladov. Vzhľadom na závery
odborného vyjadrenia mal za to, že došlo k zníženiu stavu zamestnancov - zrušenie pracovných miest
pedagogického pracovníka vo výtvarnom odbore a správcu informačno-komunikačných technológií s
cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a nie s iným cieľom ako poukazoval žalobca v spore. Poukázal na
to, že od novelizácie ZP účinnej dňom 01. 09. 2011 došlo k zmene vo formulácii cieľa, aký majú sledovať
prijímané organizačné rozhodnutia zamestnávateľov zo snahy zvýšiť efektívnosť práce na menej
náročnú podmienku, a to zabezpečiť efektívnosť práce, z čoho vyplýva, že zamestnávatelia v spore
preukazujú dôvod organizačnej zmeny vo vzťahu k mechanizmom zabezpečenia efektívnosti práce a
nemusia preukazovať, v čom spočívalo navýšenie efektivity práce. Odborným vyjadrením bolo pritom
preukázané, že žalovaným prijatá organizačná zmena sledovala cieľ nielen zabezpečiť efektívnosť
práce, ale skutočne došlo aj k jej zvýšeniu, a to v prípade zrušenia oboch pracovných pozícií. Žalobca
uvedené odborné vyjadrenie namietal, keď predložil súdu súkromný znalecký posudok vypracovaný Ing.
Máriou Kostolnou, znalkyňou z odboru ekonómia a manažment, odvetvie personalistika a kontroling č.
7/2019, ktorá vypočítala efektivitu práce jednotlivých pedagógov vyučujúcich na ZUŠ formou pridanej
hodnoty ako absolútneho ukazovateľa efektu pre školu a menovite uviedla, ktorí zamestnanci podľa
uvedených ukazovateľov boli v školských rokoch 2016/2017 a 2017/2018 najväčším a najmenším
prínosom pre školu, pričom žalobca bol na 12. mieste z 30 a 18. mieste z 29 aktívne vyučujúcich
pedagógov. Pri otázke efektívnosti prijatej organizačnej zmeny týkajúcej sa pracovného miesta správcu
informačno-komunikačných technológií dospela k záveru, že za predpokladu, že externá spoločnosť
a žalobca by rovnocenne odpracovali rovnaký počet hodín, ZUŠ by v roku 2017 tým, že by umožnila
pracovať žalobcovi na skrátený pracovný úväzok, v ktorom by odpracoval rovnaký počet hodín ako
externá spoločnosť, by za 3 mesiace roku 2017 ušetrila 94,49 eur + 180,- eur z fakturácie S. R. a v roku
2018 by za 12 mesiacov ušetrila 1 065,24 eur + 141,- eur pri zamestnávaní žalobcu na skrátený úväzok



oproti externým spoločnostiam, čím škola elimináciou pracovnej pozície žalobcu nezvýšila efektívnosť
o najvyššiu možnú mieru. V súvislosti s uvedeným súd I. inštancie konštatoval, že bolo povinnosťou
žalovaného preukázať, že prijatou organizačnou zmenou sledoval cieľ zabezpečenia efektívnosti práce,
pričom vzhľadom na vyššie uvedené sa efektívnosť práce z uvedených dôvodov preukázateľne zvýšila.
Nemožno dávať zamestnávateľovi na ťarchu, že neskúmal v momente rozhodovania do hĺbky -
odborným posúdením, akým spôsobom by mohol zvýšiť efektivitu práce o najvyššiu možnú mieru.
Obe znalkyne poukazovali aj na iné možnosti riešenia, ako prijal žalovaný v rámci rozhodnutia o
organizačnej zmene, napr. prepustiť okrem žalobcu ďalších zamestnancov, resp. prepustiť namiesto
žalobcu iných zamestnancov, ktorí sú pre žalovaného menej rentabilný, zvýšiť počet žiakov, zvýšiť
školné. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej výber zamestnanca, ktorý
je nadbytočný, je na rozhodnutí zamestnávateľa a súd v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa
preskúmavať nemôže. Uviedol, že ide v tomto smere o otázku rozhodovania vedenia žalovaného, kde
však treba v prvom rade zohľadňovať predmet činnosti žalovaného, ktorým je vzdelávacia činnosť v
oblasti umenia v skupinovej a individuálnej forme vyučovania, v ktorej súvislosti v neposlednom rade
pri rozhodovaní musí škola zvažovať rozsah, resp. rôznorodosť ponuky vzdelávacej činnosti s ohľadom
na svoju konkurencieschopnosť, t. j. nie vždy má finančné hľadisko prednosť. Sú teda aj iné kritériá,
ktoré nutne vedenie školy pri svojom rozhodovaní zohľadňuje, v dôsledku čoho je toto rozhodovanie
nepochybne zložitejšie, a preto výpočet efektivity práce jednotlivých zamestnancov žalovaného nemôže
byť relevantným kritériom rozhodovania. K otázke zabezpečenia efektívnosti práce zrušením pracovnej
pozície správca informačno-komunikačných technológií zdôraznil, že došlo k zrušeniu tohto miesta,
nevytvorilo sa toto pracovné miesto s kratším pracovným úväzkom, ale zamestnávateľ sa rozhodol
zabezpečiť tieto obslužné činnosti externým spôsobom, t. j. prostredníctvom obchodnej spoločnosti
špecializovanej na tento druh podnikateľskej činnosti, kde je dôvodné predpokladať existenciu
potrebného materiálneho (napr. software) a personálneho vybavenia, kvalifikácia, prax, keď mal za to,
že tým bude zabezpečená efektivita práce, resp. že dôjde k úsporám pri personálnom zabezpečení
týchto obslužných činností, pričom vznik úspor bol v spore preukázaný. Vzhľadom na uvedené mal
preukázané, že prijatie organizačnej zmeny bolo s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. V časti, v ktorej
súd konanie zastavil, zistil, že procesne zavinil zastavenie konania žalobca, keďže si uplatnil nárok na
náhradu mzdy za obdobie, počas ktorého bol dočasne práceneschopný a následne vzal žalobu v tejto
časti späť. Preto v tejto časti priznal náhradu trov konania žalovanému v zmysle § 256 ods. 1 CSP. V
zostávajúcej časti zistil úspech žalovaného, keďže v tejto časti bola žaloba zamietnutá, a preto mu v
tejto časti priznal náhradu trov konania s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP, teda priznal náhradu trov
konania žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Proti výroku II., III. uvedeného rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z
dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/, f/, g/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že jeho žalobe
bude v celom rozsahu vyhovené eventuálne, aby napadnuté výroky zmenil tak, že žalobe v rozsahu
o určenie neplatnosti skončenia pracovných pomerov vyhovie a v časti náhrady miezd vec vráti súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne aby v napadnutých výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vrátane rozhodnutia o nároku na náhradu trov
konania. Poukázal na nesprávne skutkové zistenie v odôvodnení rozsudku, že výpovede čítal, čo je v
rozpore s vykonaným dokazovaním (jeho vyjadreniami a výpoveďami a výpoveďami riaditeľa žalovaného
a jeho vyjadreniami). Nikdy netvrdil ani neuviedol, že výpovede čítal, trval na tom, že mu boli riaditeľom v
rýchlosti ukazované listiny, chaoticky dokladané a odoberané, a nemal možnosť si ich poriadne prečítať.
Riaditeľ mu to predkladal len tak, že sa jedná o návrh. Bol to len návrh dohody o skončení pracovného
pomeru, výpoveď mu nebola vôbec predložená, riaditeľ stále vravel, že ide len o dohodu o rozviazaní
pracovného pomeru a jedinú vec, čo povedal riaditeľ bolo, že by bola pre neho výhodnejšia. Od začiatku
tvrdí, že obsah písomností - výpovedí z pracovného pomeru datovaný dňa 25.04.2017 nepoznal, keďže
dňa 25.04.2017 na stretnutí s riaditeľom mu boli predkladané iné listiny ako sú založené v súdnom spise.
Všimol si, že predkladané listiny sú bez dátumov, bez podpisov, bez pečiatky ZUŠ. Súd prvej inštancie
sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s otázkou, aké listiny boli riaditeľom ZUŠ ukazované na
uvedenom stretnutí. Prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov, rozhodnutie zamestnávateľa
o organizačnej zmene, skončenie pracovných pomerov výpoveďou z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 25.04.2017 sa pri jeho nahliadnutí do jeho osobného spisu 04.05.2017
vôbec nenachádzali, pričom ich ani pred týmto dátumom vôbec nevidel, t.j. ani 25.04.2017, kedy mu
mali byť riaditeľom ZUŠ v riaditeľni predkladané. Súd sa ďalej nevysporiadal v odôvodnení s tým, čo
považoval za výslovné odmietnutie prevzatia. Poukázal na to, že v zápisniciach z pojednávania súdu
chýbajú viaceré dôležité vyjadrenia strán sporu, ktoré počuť vo zvukových záznamoch z pojednávaní,



ktoré v prepise záznamu z pojednávania z 27.2.2018 predložil v časti týkajúcej sa výsluchu riaditeľa
žalovaného. Z vyjadrení riaditeľa na pojednávaní je zrejmý chaos, v tom čo bolo predkladané, koľko listín,
riaditeľ si pletie, či dohoda, či dohody, výpoveď, výpovede. Rovnako sa preukázalo, že zo stretnutia v
riaditeľmi odchádzal spolu s riaditeľom, pričom riaditeľ všetky listiny ponechal pred odchodom z riaditeľne
v riaditeľni a odchádzal vzájomne s ním bez listín, pričom pokiaľ mal žalovaný úmysel niečo doručiť
mohol tak urobiť aj pri vzájomnom odchode z miestnosti, nie ponechať listiny v riaditeľni a odísť spolu
s ním. Žiadny zo svedkov netvrdil, že by na stretnutí v riaditeľni 25.04.2017 riaditeľ povedal niečo
v zmysle „odovzdávam ti, doručujem ti, zober si, vezmi si a pod.“. Ich reakcia na otázku, ako malo
dôjsť k odopretiu prevzatia bola, že žalobca uviedol, že sa teraz nevie takto rýchlo rozhodnúť. Súd
sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal ani rozpormi vo výpovediach svedkov vzájomne medzi sebou
ani v kontexte na text zápisnice o odmietnutí prevzatia výpovede, naopak v rozpore s preukázanými
skutočnosťami konštatuje, že výpoveď svedkov s textom zápisnice nie je v rozpore. Z obsahu zápisnice o
odmietnutí prevzatia výpovede vyplynulo, že výpovede mali byť predložené v 4 vyhotoveniach výpovedí,
teda v každom pracovnom pomere dve vyhotovenia, keď sa v zápisnici uvádza „na žiadosť riaditeľa
školy, Mgr. E. D., aby podpísal potvrdenie o prevzatí výpovede (t. j. druhé vyhotovenie výpovedí)“, čo je
v rozpore s tým, čo uvádzal riaditeľ vo svojej výpovedi, ktorý uvádzal najskôr výpoveď v jednotnom čísle,
potom obidva papiere, dve výpovede. Svedkyňa R. dokonca uviedla, na otázku súdu, aké papiere boli
žalobcovi predložené a medzi čím si mal vybrať, uviedla, že „jeden papier mal ten, že to bolo vlastne to
odstupné a druhý mal vlastne bez tej odmeny, myslím odstupné, on si nevybral ani jedno, povedal, že
sa nemôže rozhodnúť“. Podľa jej výpovede na pojednávaní 27.02.2018 tak mu mali byť predložené dve
listiny - jedna dohoda (s odstupným) a jedna výpoveď (bez odstupného), čo je v rozpore s tvrdeniami
žalovaného ako aj tvrdeniami uvedenými v zápisnici o odmietnutí prevzatia výpovede. Svedkyňa R.
spontánne pri výpovedi uviedla, že v riaditeľni sa nachádzala ona, riaditeľ a on a až následne výpoveď
upravila, na otázku sudkyne, kto bol prítomný v riaditeľni, keď uviedla, že aj E. T.. Svedkyňa R. na otázku,
či informoval riaditeľ o organizačných zmenách a ak áno, v čom mali tieto spočívať odpovedala: „on
to mal v tých papieroch“ čo odporuje tvrdeniam riaditeľa ako aj svedka T. ako aj zneniu zápisnice o
odmietnutí prevzatia výpovede, že riaditeľ oboznámil žalobcu s organizačnými zmenami, keďže riaditeľ
tvrdil „ako som mal to rozhodnutie o organizačnej zmene pred sebou, tak som ho prečítal, celé som
ho nečítal, tie dôležité veci“. Svedkyňa nepriamo potvrdila, že čítané, resp. ústne prednesené neboli,
čím potvrdila jeho výpoveď. Na otázku, akým spôsobom malo dôjsť k doručeniu výpovede uviedla: „boli
na stole, keby jednu podpísal, tak si zoberie“. V kontexte jej výpovede zo začiatku výsluchu sa jednalo
buď o dohodu (s odstupným) alebo o výpoveď (bez odstupného), keďže uvádza jednotné číslo listín.
Kým žalobca, riaditeľ a R. tvrdila, že s riaditeľom boli ticho, svedok T. tvrdí, že listiny čítal, čo je v
rozpore s ich výpoveďami. Vychádzajú z uvedeného mal za to, že za doručenie písomností, ktoré je
potrebné doručiť do vlastných rúk nemožno považovať len ich ponechanie na stole počas pohovoru so
zamestnancom v súvislosti so zrušením jeho pracovných miest. Položenie listín na stoje nenahrádza
doručenie, ku ktorému malo dôjsť, ale nedošlo. K otázke výpovedí so zástupcom zamestnancom Mgr.
G. uviedol, že táto na otázku, či ju riaditeľ písomne požiadal o prerokovanie výpovede uviedla, že nie,
keďže sú dennodenne v kontakte takže sa kontaktujú ústne. Z uvedeného vyplýva, že jej písomná
žiadosť o prerokovanie doručená nebola, napriek tomu, že podľa § 74 ZP zástupca zamestnancov
je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do 7 pracovných dní odo dňa doručenia
písomnej žiadosti zamestnávateľom. Z jej výpovede ďalej vyplynulo, že pri prerokovaní jej neboli
predkladané listiny o výpovedi a bolo jej predložené len rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej
zmene. Výpovedný dôvod nie je totožný medzi listinami o výpovediach z pracovného pomeru a
rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene, z čoho usudzoval, že mohla prerokovať len zámer,
ktorý sa ešte dodatočne menil. V skončeniach pracovného pomeru výpoveďou je uvedený dôvod
zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. V rozhodnutí zamestnávateľa
o organizačnej zmene sú ako dôvody rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene uvedené dva
dôvody, a to zníženie nákladov a zabezpečenie efektívnosti práce. Súčasne svedkyňa vypovedala, že
riaditeľ to mal vytlačené, pripravené dopredu, a preto je možné, že si zobral pôvodnú listinu, ktorú
mal pripravenú a dátum nechal ten starý, predošlý, z predošlého dňa, pričom vo zvukom zázname
počuť, ako právny zástupca žalovaného svedkyni, keď mala uviesť dátum prerokovania skončenia jeho
pracovného pomeru, našepkáva. Nestotožnil sa s názorom súdu, že v listine o prerokovaní výpovede so
zástupcom zamestnancov sa jedná o chybu v písaní pri uvedení dátumu a mal za to, že k prerokovaniu so
zástupcom zamestnancov platne nedošlo. Nestotožnil sa ani so závermi súdu prvej inštancie ohľadom
prijatia organizačnej zmeny s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, keď cieľom organizačnej zmeny bolo
nielen zabezpečiť efektívnosť práce, ale aj zníženie nákladov. Ak bolo cieľom zabezpečiť efektívnosť
práce, prijatím organizačnej zmeny, mali mzdové náklady klesnúť, čo sa však nestalo, naopak stúpli



ako to vypočítala znalkyňa Ing. Kostolná v jej znaleckom posudku. Nikde nebolo preukázané zníženie
nákladov jeho prepustením z pozície pedagogický pracovník, čím nebol dosiahnutý cieľ organizačnej
zmeny. Znalkyne vypočítali, že bol v každom roku efektívny a škole prinášal viac finančných prostriedkov
aká bola jeho cena práce. Žalovaný na základe organizačnej zmeny prepustil efektívneho zamestnanca
a prišiel o prebytky, preto jeho nadbytočnosť nebola preukázaná. V danom roku vyučoval ako jediný
učiteľ špecializované predmety výtvarnej výchovy v špecializovanej triede, čím škola stratila túto svoju
konkurenčnú výhodu. Počet žiakov v triede narastal, pretože záujem o tieto predmety bol vysoký.
Nadbytočný sa stal až prijatou organizačnou zmenou a nadbytočný v okamihu pred prijatím organizačnej
zmeny nebol. Súd sa nevysporiadal s tým, či vôbec bolo potrebné zrušiť jeho pracovné pozície, keď
bol pre žalovaného efektívny (preukázané prebytky). Po prijatí organizačnej zmeny, ak sledovala svoj
cieľ, mali žalovanému osobné náklady klesnúť, no stúpli. Nebolo preukázané zabezpečenie efektívnosti
zamestnávateľa ako celku, pretože ako konštatovala znalkyňa Kostolná zmena efektívnosti v porovnaní
školských rokov 2016/2017 a 2017/2018 sa na úrovni celku aj po prijatí organizačnej zmeny znížila
o 9 % a zníženie efektívnosti vypočítala aj znalkyňa Ing. Ďurmanová. Znalkyňa Kostolná konštatuje,
že aj napriek zníženiu príspevkov skupinová forma vykazuje prebytky na úhradu režijných výdavkov
školy. Zo záverov znalkyne Ing. Ďurmanovej vyplýva, že nebolo potrebné dofinancovať skupinové
vyučovanie, nakoľko tam boli prebytky aj po zmene financovania, na čo súd prvej inštancie neprihliadol.
Ako vyplýva zo znaleckého posudku Ing. Kostolnej prijatá zmena financovania mala v konečnom
dôsledku negatívny vplyv najviac na individuálne vyučovanie, pričom súd v rozpore s týmito tvrdeniami
sa zameral pri posudzovaní efektívnosti pedagogického pracovníka na zmeny efektívnosti v skupinovom
vyučovaní. Pri tom bolo potrebné skúmať vplyv konkrétnej organizačnej zmeny vo vzťahu k žalovanému
ako celku, nie vo vzťahu ku skupinovému vyučovaniu. Napriek tomu sa súd vo svojom odôvodnení
oprel len o výsledky znalkyne Ďurmanovej zamerané len na skupinové vyučovanie, aj keď súd vo
svojom rozhodnutí uviedol, že pri rozhodovaní musí škola zvažovať rozsah, resp. rôznorodosť ponuky
vzdelávacej činnosti s ohľadom na svoju konkurencieschopnosť, t.j. nie vždy má finančné hľadisko
prednosť. Neprihliadol na to, že bol jediným pedagógom, ktorý vyučoval predmety audiovizuálnej a
multimediálnej tvorby a počet žiakov v jeho triede narastal a žiaci z nej zostali ďalej študovať u
žalovaného a časť z nich skončila v nasledujúcom školskom roku, že nepokračoval vo vyučovaní. Pri
organizačných zmenách je pritom dôležité, že sa rozhoduje podľa skutkového stavu, ktorý bol reálne v
momente prijatia organizačnej zmeny, kedy mal v triede 26 žiakov, teda mal koho učiť a získané dotácie
a školné ako bolo preukázané postačovali na jeho mzdové náklady a ešte zostávali aj na prevádzkových
pracovníkov. Nestotožnil sa s názorom súdu, že nemožno v spore dávať zamestnávateľovi na ťarchu,
že neskúmal v momente rozhodovania do hĺbky - odborným posúdením, akým spôsobom by mohol
zvýšiť efektivitu práce o najvyššiu možnú mieru, pretože podľa Nariadenia Mesta Dolný Kubín -
zriaďovateľa žalovaného sa za efektívnosť považuje maximalizovanie výsledkov činnosti vo vzťahu k
disponibilným verejným prostriedkom. Súčasne poukázal na chybné výpočty efektívnosti v skupinovom
a individuálnom vyučovaní, pri ktorých súd vychádzal z odborného vyjadrenia znalkyne Ing. Ďurmanovej
a jeho doplnenia. V rozpore so závermi oboch znalcov skonštatoval, že odborným vyjadrením bolo
preukázané, že žalovaným prijatá organizačná zmena sledovala cieľ nielen zabezpečiť efektívnosť
práce, ale skutočne došlo k jej zvýšeniu, a to v prípade oboch pracovných pozícií, napriek tomu,
že znalkyňa Ing. Ďurmanová v dodatku k odbornému vyjadreniu vypočítala zníženie efektívnosti
žalovaného po prijatí organizačných zmien a aj napriek tomu, že znalkyňa Ing. Kostolná konštatovala, že
zmena efektívnosti v porovnaní školských rokov 2016/2017 a 2017/2018 sa na úrovni celku aj po prijatí
organizačnej zmeny znížila. Pri spracovanej pozícii správca informačno-komunikačných technológii
sama znalkyňa Ing. Ďurmanová uviedla, že za predpokladu, že v rokoch 2016, 2017, 2018 v rámci
činnosti súvisiacich so správou IKP nie je možné konštatovať vykonanie porovnateľného počtu a druhu
pracovných úkonov zamestnanca (v roku 2016) a externej obchodnej spoločnosti SUNSOFT, nie je
možné relevantným spôsobom vyjadriť sa o tom, že externá spoločnosť pracuje efektívnejšie ako
pracovník v pracovnom pomere s nezmenenými podmienkami. V konaní bolo preukázané, že práca
žalobcu ako správcu informačno-komunikačných technológii zahŕňala rozsiahlejší súbor činností ako
tie, ktoré boli zverené zmluvou externej spoločnosti. Jednalo sa najmä o spravovanie webstránky či
fotografovanie, napriek čomu tieto skutočnosti súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy. Navyše poukázal na
personálne prepojenie najviac neefektívnych zamestnancov žalovaného, ktorých mzdové náklady bolo
potrebné dofinancovať so súkromnými spoločnosťami vykonávajúcimi podnikateľskú činnosť, s ktorými
skutočnosťami sa súd nevysporiadal.

3. Žalovaný žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. V celom rozsahu sa
stotožnil s jeho skutkovými a právnymi zisteniami. Uviedol, že žalobca v žalobe vyjadril, že mu boli



riaditeľom žalovaného v rýchlosti ukazované listiny, kde si žalobca všimol, že sú bez dátumov, bez
podpisov, bez pečiatky ZUŠ, v podstate vzory nejakých podaní, ktoré nespĺňali náležitosti právneho
úkonu, ktoré vyžaduje zákon pre ich platnosť z čoho vyplýva, že si všetky predkladané listiny čítal a
bol s nimi oboznámený, pretože je nepravdepodobné, že by nevedel, že sa jedná napr. o výpoveď, ale
pritom vedel posúdiť, že nespĺňa náležitosti právneho úkonu. Keď sám sa vyjadril, že sa malo jednať
asi o návrhy ohľadom skončenia jeho pracovných pomerov. K odovzdaniu výpovede došlo tak ako je
uvedené v zápisnici zo dňa 25.04.2017, kde okrem riaditeľa žalovaného sa zúčastnili aj dvaja svedkovia,
ktorí to potvrdili a z ktorej vyplýva, že výpovede, ktoré žalobca predložil, žalobcovi boli aj doručené, tak
ako to vyžaduje ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce, čiže ak pri doručovaní žalobca odmietol ich prijatie,
platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že písomnosť bola doručená s čím sa súd rozsiahlo vysporiadal
vo svojom odôvodnení. Žalobca zo stretnutia, kde mu boli výpovede predložené, odišiel s tým, že ich
odmietol prevziať a podpísať, z čoho mal za to, že si riadne splnil svoju povinnosť spočívajúcu v doručení
písomností. Mal za to, že súd vo veci vykonal rozsiahle a podrobné dokazovanie za účelom zistenia
skutkového stavu a jasne logicky odôvodnil svoje správne právne závery.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na skutočnostiach uvedených vo svojom
odvolaní, zdôraznil, že listiny v ruke nemal, nebral ich, že sa nevedel rozhodnúť k dohode s tým, že si
to môže popremýšľať, pričom už nič potom nehovoril. Nikto mu neodovzdával listiny tak ich nemohol
ani odmietnuť prevziať.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojom vyjadrení.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním
napadnutým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil. V časti odvolaním nenapadnutej ponechal rozhodnutie súdu prvej inštancie nedotknuté.

7. Preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo
uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, krajský súd konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie
a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožnil s vyčerpávajúcimi dôvodmi napadnutého rozhodnutia, napĺňajúcimi atribúty ust. §
220 ods. 2 CSP, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani
odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery.
Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu krajský súd
dopĺňa, že podľa ust. § 38 ZP písomností, ktoré sa týkajú skončenia pracovného pomeru musia byť
doručené zamestnávateľom primárne do vlastných rúk zamestnanca na pracovisku, kde zamestnávateľ
môže zamestnancovi lepšie objasniť dôvody skončenia a dohodnúť sa na podmienkach (napr. či sa
nedohodnú na skončení pracovného pomeru dohodou). Keďže skončenie pracovného pomeru - jeho
dôvody - je otázka medzi zamestnávateľom a zamestnancom, doručovanie sa na začiatku spravidla
deje tak, že osoba, ktorá výpoveď predkladá, sama hovorí s dotknutým zamestnancom, predloží
mu originál vyhotovenia skončenia pracovného pomeru a dá si podpísať jeho prevzatie (dátum,
podpis). Zamestnanec môže písomnosť prevziať, resp. jej prevzatie takto odmietnuť. Takéto odmietnutie
prevzatia písomnosti má účinky doručenia písomnosti, t. j. dochádza k fikcii doručenia, ktoré musí
zamestnávateľ preukázať, keďže dôkazné bremeno je na ňom. Doručenie spravidla môžu dosvedčiť
svedkovia, ktorými môžu byť iní zamestnanci, ktorí podpisom dosvedčujú priebeh doručovania a fikciu
doručenia. Vyhlásenie môžu dať do zápisnice, resp. záznamu, ktorý podpíšu, ktorý obsahuje priebeh
doručovania, obsahujúci deň, čas, prítomnosť svedkov, konanie zamestnanca, konanie osoby, ktorá
písomnosť doručuje, podpis osoby, ktorá sa snažila doručiť písomnosť. Keďže ten, kto žaluje neplatné
skončenie pracovného pomeru uvádza celý rozsah dôvodov, pre ktoré je skončenie pracovného pomeru
neplatné (vady v doručovaní, vady vo výpovednom dôvode, vady v prerokovaní výpovede so zástupcom
zamestnancov a pod.), musí byť z konania zamestnávateľa pri doručovaní zrejmé, že ide o doručovanie
skončenia pracovného pomeru, nielen o návrh na rôzne možnosti konania, prediskutovanie alternatív.



Z obsahu výpovede riaditeľa žalovaného ako aj jej prepisu predloženého žalobcom, ako aj výpovedí
prítomných svedkov, t. j. ďalších zamestnancov L. R. a E. T., jednoznačne vyplýva, že riaditeľ žalovaného
žalobcovi v jeho kancelárii objasnil dôvody skončenia pracovných pomerov z dôvodu organizačnej
zmeny prijatej 21.4.2017, snažil sa s ním dohodnúť na skončení pracovných pomerov dohodami, ktoré
mu predložil a ktoré si žalobca prečítal, ku ktorým nedošlo a následne mu predložil vyhotovenie výpovedí
z pracovných pomerov so všetkými náležitosťami (pečiatkami, podpismi), ktorých prevzatie po prečítaní
žalobca odmietol podpísať. Z uvedeného ako aj zo zápisnice o odmietnutí prevzatia výpovede, opisujúcej
totožný priebeh doručovania, ktorá bola podpísaná riaditeľom žalovaného ako aj uvádzanými svedkami,
jednoznačne vyplýva, že došlo k doručeniu výpovedí z obidvoch pracovných pomerov ako hmotno-
právnej podmienky pre realizáciu právneho úkonu výpovede, bez ktorého výpoveď ani nie je daná.
Pokiaľ žalobca poukazoval na rozpory vo výpovedi svedkyne R., tejto po opísaní všetkého čo vedela
o predmete výsluchu mohol klásť v súlade s princípom kontradiktórnosti otázky na ich odstránenie, čo
však neučinil, pričom súd, ktorému boli skutočnosti z nej vyplývajúce zrejmé, tak činí len podporne.
Pokiaľ žalobca namietal obsah zápisníc z pojednávaní, výpoveď strany, resp. svedkov sa zaznamenáva
na zvukovom nosiči, pričom môže byť zachytená aj v zápisnici o pojednávaní, v ktorej sa však uvádza
len ich podstatný obsah, ktorý v nich žalobca nenamietol, pritom odvolací súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal z prepisu zvukového záznamu vyhotoveného žalobcom. Pokiaľ ďalej žalobca namietal,
že právny zástupca žalovaného inštruoval šepotom riaditeľa žalovaného ako aj svedkyňu G. ako
odpovedať na položené otázky, uvedené z prepisu predloženého žalobcom nevyplýva a preto ním
uvádzané skutočnosti zostali v pozícií ničím nepodložených domnienok. Pokiaľ žalobca namietal, ktoré
listiny mu boli riaditeľom ukazované 25.4.2017, a ktoré sa pri jeho prvom nahliadnutí v jeho osobnom
spise 4.5.2017 vôbec nenachádzali, krajský súd poukazuje na to, že práve uvedeného dňa pri tomto
nahliadnutí si žalobca podľa vlastného tvrdenia vyhotovil fotokópie týchto listín, ktoré následne pripojil
k doplnenej a opravenej žalobe.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k ďalšej odvolacej námietke žalobcu krajský
súd dopĺňa, že podľa § 74 ZP je zamestnávateľ povinný každé skončenie pracovného pomeru
výpoveďou prerokovať so zástupcom zamestnancov, pričom v prípade nesplnenia tejto hmotnoprávnej
podmienky Zákonník práce považuje výpoveď za neplatnú. Táto hmotno-právna podmienka platnosti
výpovede je splnená, ak zástupca zamestnancov prerokuje výpoveď predtým, než zamestnávateľ
voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním pracovný pomer jednostranne. Splnenie povinnosti
zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcom zamestnancov výpoveď nastane len vtedy, ak
žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou obsahuje náležitosti
výpovede určené v § 61 ods. 2 ZP. Z výpovede svedkyne I. G., voleného zástupcu zamestnancov
žalovaného vyplýva, že s riaditeľom žalovaného prorokovali v piatok 21.4.2017 obidve výpovede
žalobcu z dôvodu jeho nadbytočnosti vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení
stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, obsahujúcim nezameniteľne skutkovo
vymedzené dôvody výpovede z obidvoch pracovných pomerov žalobcu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP,
ktoré jej bolo riaditeľom predložené a ktoré si prečítala, z čoho vyplýva, takisto ako aj z predloženého
záznamu o prerokovaní výpovedí, že bola splnená aj táto hmotno-právna podmienka platnosti výpovedí,
t. j. že boli vopred prerokované so zástupcom zamestnancov, a preto sa nemôže jednať o právne úkony
neplatné (§ 17 ods. 2, § 74 veta prvá ZP). Súčasne s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia
krajský súd uvádza, že nedodržanie písomnej formy žiadosti zamestnávateľom nie je sankcionované
neplatnosťou.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k ďalšej odvolacej námietke žalobcu krajský
súd dopĺňa, že z dodatku k odbornému vyjadreniu č. 1/2019 znalkyne JUDr. Ing. Gabriely Ďurmanovej
vyplýva, tak ako to bolo konštatované aj súdom prvej inštancie, že efektivita práce v individuálnej forme
vzdelávania vďaka zvýšeným výnosom pri súčasnom zachovaní ďalších podmienok (počet pedagógov
a počet žiakov) narástla o 20,67 % a efektivita práce dosahovaná v skupinovej forme vyučovania
medziročne klesla o 13,54 % ako dôsledok zníženia dotácie a počtu vzdelávaných žiakov oproti roku
2016. Ak by základná umelecká škola neprijala žiadne opatrenie v súvislosti so zmenenými podmienkami
financovania, efektívnosť práce dosahovaná v skupinovej forme vyučovania by medziročne klesla o
20,70 %, z čoho vyplýva, že po zavedení organizačnej zmeny bola v roku 2017 dosiahnutá vyššia
efektivita práce ako by bola táto dosahovaná bez prijatia opatrenia. K námietke žalobcu súčasne
znalkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že aj keď D. T. bola v roku 2016 a v roku 2017 zaradená v
skupinovom vyučovaní, napriek tomu, že bola zástupkyňou riaditeľa školy na rozdiel od riaditeľa a
ďalšieho zástupcu počet ňou vyučovaných žiakov bol nepomerne vyšší, a preto vypočítaná dotácia
a školné pripadajúce na tohto pedagogického pracovníka vyšším spôsobom pokryla celkové mzdové
náklady na tohto pedagogického pracovníka. Preto jej presunutím do skupiny vedúcich pracovníkov



školy došlo len jemne k zmene ukazovateľa v skupinovom vyučovaní, ale nedošlo k zásadnej zmene
alebo dramatickej zmene jej vyňatím zo skupinového vyučovania, a to tak, že pokiaľ ide o efektivitu práce
dosahovanej v skupinovej forme vyučovania, táto by medziročne neklesla o 25,42 % ako to bolo uvedené
v pôvodnom odbornom vyjadrení, ale o 13,54 % (ako to uvádza aj v dodatku odborného vyjadrenia)
a ak by základná umelecká škola neprijala žiadne opatrenia v súvislosti so zmenenými podmienkami
financovania, efektívnosť práce dosahovaná v skupinovej forme vyučovania by medziročne klesla nie
o 30,20 % ako bolo uvedené v pôvodnom odbornom vyjadrení, ale o 20,70 % (tak ako to uvádzala aj
v dodatku k odbornému vyjadreniu) z čoho vyplýva, že po zavedení organizačnej zmeny v roku 2017
bola dosiahnutá vyššia efektivita práce ako by bola táto dosahovaná bez prijatia tohto opatrenia, ktoré
závery neboli vyvrátené ani znaleckým posudkom Ing. Márie Kostolnej, predloženým žalobcom, ktorá
v ňom len uvádza, že sa nezvýšila efektívnosť žalovaného o najvyššiu možnú mieru, ktorá vyplynula
z analýzy efektívnosti jednotlivých pedagogických pracovníkov. Pokiaľ žalobca poukazoval na ďalšie
chyby v dodatku k odbornému vyjadreniu, ani len netvrdil (nieto preukazoval) ako sa tieto mali premietnuť
do záveru o dosiahnutí vyššej efektivity práce v dôsledku zavedenia organizačnej zmeny žalovaným.
Vo vzťahu k žalobcom namietanému dosiahnutiu zvýšenia efektivity práce, v prípade zrušenia jeho
pracovnej pozície správcu informačno-komunikačných technológii, krajský súd dopĺňa, že tento ani len
netvrdil (nieto preukazoval), že by vôbec v rozsahu hodín poskytnutých služieb externou spoločnosťou
mesačne, vedel vykonať porovnateľný počet a druh pracovných úkonov, keďže dovtedy ich vykonával
v extrémne vyššom mesačnom hodinovom rozpätí, z ktorého dôvodu neobstojí ani jeho námietka, že
žalovaný ho mohol ďalej zamestnávať na kratší pracovný čas, čím bola splnená ďalšia hmotno-právna
podmienka platnosti výpovede z organizačných dôvodov, keďže žalovaný nemal možnosť žalobcu ďalej
zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas. Krajský súd stotožniac sa s ďalšími závermi súdu prvej
inštancie v tejto časti zdôrazňuje, že výber nadbytočného zamestnanca prináleží zamestnávateľovi. V
súdnom spore súd neskúma výber nadbytočného zamestnanca, skúma len, či existovala organizačná
zmena s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a či v jej dôsledku sa stal zamestnanec nadbytočný, čo
vykonaným dokazovaním preukázané bolo a čo platí aj vtedy, ak nebol organizačnou zmenou sledovaný
efekt neskôr dosiahnutý alebo by sa ukázala prijatá organizačná zmena ako neúčinná. Preto závery
znaleckého posudku Ing. Kostolnej o efektívnosti (rentabilite) jednotlivých pedagogických pracovníkov
pre žalovaného a nezvýšení efektívnosti o najvyššiu možnú mieru eliminovaním pracovnej pozície
žalobcu, sú pre posúdenie veci irelevantné. Pokiaľ žalobca tvrdil, že organizačná zmena nesledovala cieľ
zabezpečenia efektívnosti práce, ale jeho nahradenie vopred vybranými subjektmi, ktoré sú personálne
prepojené so základnou umeleckou školou, krajský súd konštatuje, že tieto skutočnosti nemožno
preukázať jednoduchým poukázaním na výpisy z Obchodného registra, resp. fakturácie, keď žalobca
ďalšie skutočnosti ani len netvrdil, nieto preukazoval, a preto zostali v pozícií ničím nepodložených
domnienok.

9. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcu, či už
v prvoinštančnom alebo odvolacom konaní, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania vzhľadom na plný úspech žalovaného
vo veci (§ 255 ods. 1 CSP).

10. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a žalovanému ako plne úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na ich náhradu
taktiež v plnom rozsahu.

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).