Základná škola, Školská 212, Huncovce


Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 8Cpr/1/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413208859
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Šteffel
ECLI: ECLI:SK:OSKK:2015:8413208859.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobcu: I.. B. C.Č., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/XX, XXX XX F. C., štátny občan SR, právne zastúpeného: Advokátska
kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o. so sídlom Školská 257, 059 91 Veľký Slavkov, IČO: 36 858 935,
proti žalovanému: Základná škola Huncovce, Ul. Školská 212, 059 92 Huncovce, IČO: 36 158 895,
právne zastúpenému: JUDr. Pavol Zavacký, advokát so sídlom Hradné námestie 29, 060 01 Kežmarok,
o určenie, že pracovný pomer trvá, takto

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e , že pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú medzi navrhovateľkou a odporcom
na základe pracovnej zmluvy zo dňa 09.08.2007 v znení Dodatku č. 1 z 01.08.2008, v znení Dodatku č.
2 zo dňa 01.08.2009, v znení Dodatku č. 3 zo dňa 01.08.2010, v znení Dodatku č. 4 zo dňa 01.08.2011
a Dodatku č. 5 zo dňa 01.08.2011 sa zmenil na pracovný pomer na dobu neurčitú a naďalej trvá.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia vo výške 815,15 eur v
lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou z 09.09.2013 domáhal určenia, že pracovný pomer so žalovaným trvá, s
odôvodnením, že žalovaný uzavrel so žalobcom v rokoch 2007 až 2012 najmenej tri pracovné zmluvy na
dobu určitú, ktoré na seba plynulo nadväzovali z troch rôznych dôvodov, a preto zo zákona sa pracovný
pomer z doby určitej zmenil na pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Argumentáciu žalobcu považoval za nesprávnu a poukázal na ust.
§ 48 ods. 2 a § 48 ods. 4 Zákonníka práce (vyjadrenie k žalobe zo 14.02.2014). Zdôraznil, že žalobca
bol mimo zastupovania počas rodičovskej dovolenky zamestnaný u žalovaného na základe pracovnej
zmluvy na dobu určitú iba raz, a to v čase od 09.08.2007 do 31.07.2008. Každé ďalšie predĺženie
pracovnej zmluvy bolo vždy iba z dôvodov uvedených v § 48 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce.

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že 09.08.2007 žalobca uzavrel so žalovaným pracovnú
zmluvu na dobu určitú počas výkonu práce "učiteľ II. stupňa" do 31.07.2008 s miestom výkonu práce
Základná škola Huncovce.

01.08.2008 účastníci konania uzavreli Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve z 09.08.2007, ktorým došlo k
zmene pracovnej zmluvy, a to tak, že "Počnúc dňom 01.08.2008 sa pracovný pomer od 09.08.2008
(správne malo byť uvedené 09.08.2007) do 31.07.2008 predlžuje na dobu určitú - najdlhšie do
31.07.2009 - zastupovanie pani L. L. počas rodičovskej dovolenky počas výkonu práce "učiteľka II.
stupňa".



01.08.2009 bol účastníkmi dojednaný Dodatok č. 2 k pracovnej zmluve z 09.08.2007, ktorým došlo k
zmene pracovnej zmluvy, a to tak, že: "Počnúc dňom 01.08.2009 sa pracovný pomer uzatvorený dňa
09.08.2008 najdlhšie do 31.07.2009 predlžuje na dobu určitú - najdlhšie do 31.07.2010 - zastupovanie
p. L. L. počas rodičovskej dovolenky počas výkonu práce "učiteľka II. stupňa".

01.08.2010 uzavreli účastníci Dodatok č. 3 k pracovnej zmluve z 09.08.2007, ktorým došlo k zmene
pracovnej zmluvy, a to tak, že: "Počnúc dňom 01.08.2010 sa pracovný pomer uzatvorený dňa 09.08.2008
najdlhšie do 31.07.2010 predlžuje na dobu určitú - najdlhšie do 31.07.2011 - zastupovanie p. L. L. počas
materskej dovolenky (RD) počas výkonu práce "učiteľka II. stupňa".

01.08.2011 sa účastníci konania dohodli na Dodatku č. 4 k pracovnej zmluve z 09.08.2007, ktorým došlo
k zmene pracovnej zmluvy, a to tak, že: "Počnúc dňom 01.08.2011 sa pracovný pomer uzatvorený dňa
09.08.2008 najdlhšie do 31.07.2011 predlžuje na dobu určitú - najdlhšie do 31.07.2012 - zastupovanie
p. J. U. počas rodičovskej dovolenky počas výkonu práce "učiteľka II. stupňa".

01.08.2011 Dodatkom č. 5 k pracovnej zmluve z 09.08.2007 došlo k zmene pracovnej zmluvy, a to tak,
že: "Počnúc dňom 01.08.2012 sa pracovný pomer uzatvorený dňa 09.08.2008 najdlhšie do 31.07.2012
predlžuje na dobu určitú - najdlhšie do 31.07.2013 - zastupovanie p. J. U. počas rodičovskej dovolenky
počas výkonu práce "učiteľka II. stupňa".

21.06.2013 požiadal žalobca žalovaného o pridelenie práce, keďže mal za to, že pracovná zmluva
uzatvorená na dobu určitú sa po troch rokoch zo zákona zmenila na dobu neurčitú.
11.07.2013 prevzal žalobca odpoveď od žalovaného s tým, že neeviduje žiadne voľné miesto a jeho
žiadosť je v štádiu šetrenia.

11.07.2013 bolo žalobcovi prostredníctvom spoločnosti TMT - LEGAL SERVICE, spol. s r. o. oznámené,
že zmena pracovného pomeru z doby určitej na dobu neurčitú uplynutím troch po sebe nasledujúcich
kalendárnych rokov sa na prípad žalobcu nevzťahuje s poukazom na § 48 ods. 3 písm. a) až d)
Zákonníka práce.

Listom z 08.08.2013 žiadal právny zástupca žalobcu o prideľovanie práce pre žalobcu, keďže mal za to,
že pracovný pomer z doby určitej sa premenil na dobu neurčitú, keďže išlo o tri samostatné pracovné
zmluvy na dobu určitú, pretože nešlo o zastupovanie jednej a tej istej osoby.

V odpovedi z 20.08.2013 žalovaný žalobcovi oznámil, že trvá na svojom stanovisku s tým, že pracovný
pomer dohodnutý na dobu určitú sa skončí uplynutím takto dohodnutej doby.

Zistený skutkový stav nebol medzi účastníkmi konania sporný.

Účastníci konania 09.08.2007 uzavreli pracovnú zmluvu, ktorou došlo ku vzniku pracovného pomeru
na dobu určitú počas výkonu práce "učiteľ II. stupňa" do 31.07.2008 s miestom výkonu práce Základná
škola Huncovce.

Pracovnú zmluvu súd prvého stupňa posúdil podľa ust. § 48 ods. 1 Zákona č. 311/2001 Z. z. (Zákonník
práce) v znení účinnom k 09.08.2007, podľa ktorého pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak
nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania, alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej
zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu.

Zároveň aplikoval ust. § 48 ods. 2 účinného k 09.08.2007, podľa ktorého pracovný pomer na určitú dobu
možno dohodnúť najdlhšie na tri roky.

Dodatok č. 1 z 01.08.2008 (pozri vyššie) súd posúdil podľa § 48 ods. 4 písm. a) ZP účinného k tomuto
dňu. Podľa neho predĺžiť alebo opätovne dohodnúť pracovný pomer na určitú dobu do troch rokov alebo
nad tri roky možno len z dôvodu zastupovania zamestnanca.
Podľa § 48 ods. 2 ZP účinného k 01.08.2008, pracovný pomer na dobu určitú možno dohodnúť najdlhšie
na tri roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci troch rokov
najviac jedenkrát.



Dodatok č. 2 z 01.08.2009 (pozri vyššie) súd posúdil podľa § 48 ods. 4 písm. a) ZP účinného k tomuto
dňu. Podľa neho predĺžiť alebo opätovne dohodnúť pracovný pomer na určitú dobu do troch rokov alebo
nad tri roky možno len z dôvodu zastupovania zamestnanca.
Podľa § 48 ods. 2 ZP účinného k 01.08.2009, pracovný pomer na dobu určitú možno dohodnúť najdlhšie
na tri roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci troch rokov
najviac jedenkrát.

Dodatok č. 3 z 01.08.2010 súd posúdil podľa § 48 ods. 4 písm. a) ZP účinného k tomuto dňu, podľa
ktorého predĺžiť alebo opätovne dohodnúť pracovný pomer na určitú dobu do dvoch rokov alebo nad
dva roky možno len z dôvodu zastupovania zamestnanca.
Podľa § 48 ods. 2 ZP účinného k 01.08.2010, pracovný pomer na dobu určitú možno dohodnúť najdlhšie
na dva roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch
rokov najviac dvakrát.

Dodatok č. 4 z 01.08.2011 súd posúdil podľa § 48 ods. 4 písm. a) ZP účinného k 01.08.2011, podľa
ktorého ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu do dvoch rokov
alebo nad dva roky je možné len z dôvodu zastupovania zamestnanca.

Podľa § 48 ods. 2 ZP účinného k tomuto dňu pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie
na dva roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch
rokov najviac dvakrát.

Dodatok č. 5 z 01.08.2012 súd posúdil podľa § 48 ods. 4 písm. a) ZP účinného k tomuto dňu. Podľa neho
ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu do troch rokov alebo
nad tri roky je možné len z dôvodu zastupovania zamestnanca počas materskej dovolenky, rodičovskej
dovolenky, dovolenky bezprostredne nadväzujúcej na materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku,
dočasnej pracovnej neschopnosti alebo zamestnanca, ktorý bol dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej
funkcie alebo odborovej funkcie.

Podľa § 48 ods. 2 ZP účinného k 01.08.2011 pracovný pomer na dobu určitú možno dohodnúť najdlhšie
na tri roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci troch rokov
najviac trikrát.

Podľa § 226 O. s. p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Ak má byť súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, musí odvolací súd v
odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia zreteľne uviesť, z akého konkrétneho právneho názoru
vychádzal. Z právneho názoru odvolacieho súdu musí byť súdu prvého stupňa zrejmé, v čom
konkrétne spočíva naplnenie zrušovacích dôvodov podľa ust. § 221 O. s. p., najmä v čom konkrétne
spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových zistení a skutkových záverov, prípadne prečo bolo
právne posúdenie veci chybné. Súd prvého stupňa je viazaný výlučne takým právnym názorom, ktorý
je skutočným základom zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu (R 68/71).

Záväzným právnym názorom odvolacieho súdu je predovšetkým názor na to, aká norma práva na
posudzovaný prípad dopadá, ako má byť interpretovaná a ako má byť aplikovaná na skutkový stav, z
ktorého vychádzal odvolací súd.

Uznesením č. k. 15CoPr 1/2012 Krajský súd Prešov ako súd odvolací rozsudok zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie s usmernením, aby súd prvého stupňa dôsledne aplikoval ust. § 48 ods. 4 písm. a) ZP,
posúdil dodatky k Pracovnej zmluve účastníkov podľa § 48 ZP účinného v čase uzavretia toho-ktorého
konkrétneho dodatku, vrátane Dodatku č. 4 a Dodatku č. 5. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania
vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným dochádzalo k ďalšiemu predĺženiu pracovného pomeru na
dobu určitú a nie k jeho opätovnému dohodnutiu.

Pre teleologické právne posúdenie prejednávanej právnej veci súd vychádzal zo všeobecného hľadiska
č. 6, 7 a 8 Rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá je súčasťou Smernice Rady 1999/70/ES z
28.06.1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, podľa ktorých pracovné zmluvy na dobu neurčitú



predstavujú všeobecnú formu pracovnoprávnych vzťahov, prispievajú ku kvalite života príslušných
zamestnancov a zlepšujú výkon (6), objektívne zdôvodnené využívanie pracovných zmlúv na dobu určitú
predstavuje spôsob, ako predchádzať nezákonnému počínaniu (7) a v určitých rezortoch, povolaniach
a pri niektorých činnostiach je pre pracovnoprávne vzťahy príznačné uplatňovanie pracovných zmlúv na
dobu určitú, čo vyhovuje zamestnávateľom i zamestnancom.

Účelom Rámcovej dohody (doložka 1) je a) zvýšiť kvalitu práce na dobu určitú zabezpečením
uplatňovania zásady nediskriminácie a b) vytvoriť rámec na zamedzovanie nezákonného počínania
prameniaceho z využívania opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv a pracovnoprávnych vzťahov
na dobu určitú.

Slovenská republika ako členský štát Európskej únie sa pre prípad neexistencie ekvivalentného
zákonného opatrenia na zamedzenie nezákonného konania zaviazala prijať jedno alebo viacero z týchto
opatrení:

a) na základe objektívnych dôvodov predĺžiť platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo
pracovnoprávnych vzťahov,
b) určiť maximálne prípustné celkové obdobie platnosti opakovane uzatvorených pracovných zmlúv
alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú,
c) určiť, koľkokrát možno platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovno-právnych vzťahov predĺžiť.

V súvislosti s nepriamou aplikáciou smerníc EU považuje súd na tomto mieste za potrebné zdôrazniť, že
nepriamy účinok predstavuje spôsob prepojenia práva Únie a práva vnútroštátneho. Súd členského štátu
má svoje vnútroštátne právo vykladať v súlade s právom Európskej únie. Rozsah a medze povinnosti
súladného výkladu neurčuje výlučne právo Európskej únie, ale i právo vnútroštátne s tým, že právo únie
si zachováva hlavný význam. Na to, ako sa spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov konkrétne
prejavuje, je potrebné aplikovať niekoľko základných pravidiel výkladu formulovaných Súdnym dvorom
EÚ.

Prvou povinnosťou konajúceho Okresného súdu Kežmarok ako vnútroštátneho súdu členského štátu
Európskej únie uloženou Súdnym dvorom EÚ je, "pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, ktorého výklad
má podať, povinný urobiť tak v čo možno najväčšom rozsahu vo svetle znenia a účelu uvedenej -
posudzovanej smernice, aby dosiahol výsledok, ktorý táto smernica sleduje, a dosiahol tak súlad s
Článkom 288 ZFEÚ. (Kücükdeveci, bod 48; Pfeiffer, bod 113; Adeneler, bod 108; zo starších rozsudkov:
Von Colson a Kamann, bod 26; Marleasing, bod 8; rozsudok zo 14.7.1994, Faccini Dori, C-91/92,
Recueil, s. I-3325, bod 26; rozsudok z 27.6.2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98
až C-244/98, Recueil, s. I-4941, bod 30).

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že vykladať "v čo možno najväčšom rozsahu vo svetle znenia
a účelu uvedenej smernice" musí vnútroštátny súd všetko platné vnútroštátne právo prijaté pred či po
účinnosti smernice.

Výraz "v čo možno najväčšom rozsahu" Súdny dvor objasnil vo veci Pfeiffer. Tieto závery následne
potvrdil vo veci Adeneler, v ktorých konštatoval, že "zásada konformného výkladu [...] vyžaduje, aby
vnútroštátne súdy urobili všetko, čo spadá do ich právomoci tým, že vezmú do úvahy celé vnútroštátne
právo a aplikujú metódy výkladu ním uznané tak, aby zabezpečili plnú účinnosť dotknutej smernice a
dospeli k výsledku, ktorý by bol v súlade s cieľom sledovaným touto smernicou" (Adeneler, bod 111,
odkazujúci na body 115, 116, 118 a 119 prípadu Pfeiffer. Neskôr potvrdené napr. v rozsudku z 23.4.2009,
Angelidaki a ďalší, C-378/07, Zb. rozh. S. I-3071, bod 200. Tiež rozsudok z 15.4.2008, Impact, C-268/06,
Zb. rozh. s. I-2483, bod 101.

Súd teda musí urobiť všetko, čo je v jeho právomoci a aplikovať výkladové metódy vnútroštátnym
právom uznávané za tým účelom, aby vyložil vnútroštátne právo spôsobom, ktorý povedie k výsledku
požadovanému smernicou. Rozsah tejto povinnosti je tak determinovaný vnútroštátnymi metódami
výkladu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že uznané vnútroštátne metódy výkladu tvoria rámec, ktorý vnútroštátny
súd nie je povinný pri súladnej interpretácii prekročiť. Aj keď sú vnútroštátne výkladové metódy otázkou



vnútroštátneho práva, Súdny dvor ponúka niektoré konkrétne usmernenia pri ich aplikácii, a to v zjavnom
záujme obmedziť výklad pre únijné právo nepriaznivý. V tomto smere Súdny dvor EÚ v už citovanej veci
Pfeiffer špecifikoval konkrétny spôsob interpretácie, ktorý má vnútroštátny súd v rámci jemu dostupných
metód hľadať a následne povinne použiť: "Ak umožňuje vnútroštátne právo za určitých okolností s
použitím ním uznávaných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku
takým spôsobom, aby bolo možné vyhnúť sa rozporu s inou právnou normou vnútroštátneho práva,
alebo aby za týmto účelom bol obmedzený dosah tohto ustanovenia tým, že bude použité výlučne za
predpokladu, že je zlučiteľné s vyššie uvedenou právnou normou, má súd povinnosť použiť tie isté
metódy za účelom dosiahnutia výsledku sledovaného smernicou" (Pfeiffer, bod č. 116).

Z textu rozsudku je pritom evidentné, že pre Súdny dvor nie je určujúce, či v danom vnútroštátnom
právnom poriadku sa príslušná výkladová metóda dá použiť len za určitých okolností a prípadne len
vo vzťahu k určitým, napr. ústavným normám. Stačí však, aby existovala. Ak tomu tak je, mala by byť
aplikovaná i na smernice. Stačí, aby vnútroštátny súd mal tú možnosť, to znamená, aby bolo v jeho
právomoci za určitých okolností takýto výklad použiť, a už je povinný ho použiť vždy, keď to povedie
k dosiahnutiu cieľa smernice. Hranicu takejto interpretácii však môžu v konkrétnom prípade vymedziť
všeobecné právne zásady, či iné hranice doktríny nepriameho účinku.

V súvislosti s vymedzením rozsahu a medzí nepriameho účinku smerníc Súdny dvor EÚ v prípade
Pfeiffer definoval ešte jeden konkrétny interpretačný ,,pokyn", ktorý naviazal na inštrukciu vyslovenú
vo veci Wagner Miret (rozsudok zo 16.12.1993, Wagner Miret, C-334/92, Recueil, s. I-6911). Požaduje,
aby vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho práva vychádzal z "právnej domnienky, že členský štát
hneď ako využil svoju voľnú úvahu, ktorú mu ponecháva ustanovenie (Článok 249 ods. 3 SES), mal v
úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti, ktoré pre neho vyplývajú z príslušnej smernice.

Súdny dvor tak vytvára nevyvrátiteľnú právnu domnienku pre historický/teleologický výklad
implementačných predpisov. Ten musí vždy vychádzať z toho, že účelom a cieľom predpisu, ktorý mal
v úmysle zákonodarca dosiahnuť, bola plná implementácia smernice.

V tejto súvislosti súd dodáva, že Súdny dvor EÚ vyhlásil, že súladnej interpretácii nemôže brániť
opačný výklad, ktorý vychádza z prípravných prác k danej norme. Inými slovami úmysel zákonodarcu
vyplývajúci z dokumentov, ktoré sú súčasťou legislatívnych prác a legislatívneho procesu je irelevantný,
ak vedie k výkladu nezlučiteľnému s cieľmi smernice. Aj v tomto štádiu tak Súdny dvor vyžaduje od
vnútroštátneho súdu vytvorenie nevyvrátiteľnej právnej domnienky zákonodarcovho úmyslu plne splniť
povinnosti plynúce zo smernice (vec Björnekulla, bod č. 13).

Súdny dvor až prípadom Pfeiffer zdôraznil, čo si predstavuje pod vnútroštátnou výkladovou metódou
a ako široko má byť uplatňovaná. Popritom tiež konštatoval, že pokiaľ ide o výklad s ohľadom na
úmysel zákonodarcu, vnútroštátny súd musí i napriek opačným dôkazom vychádzať z toho, že úmyslom
zákonodarcu bolo dosiahnuť implementáciou plný súlad so smernicou.

Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú prvotný rámec pre realizáciu povinnosti súladného
výkladu. Vnútroštátny súd je povinný ich použiť v maximálnej miere. To ale neznamená, že tieto metódy
môžu viesť k akémukoľvek výsledku len pre to, aby sa dosiahol cieľ smernice. Samotný Súdny dvor EÚ
určil hranice, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu výkladovú metódu.

Súdny dvor tieto hranice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler: "povinnosť vnútroštátneho súdu prihliadať k
obsahu smernice, pokiaľ vykladá a používa relevantné pravidlá vnútroštátneho práva, je [...] obmedzená
všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti
a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem [...]" (Adeneler, bod č.
110, vec Impact, bod 100; rozsudok z 23.04.2009, Angelidaki a ďalší, C-378/07, Zb. rozh. s. I-2483,
bod 199; rozsudok zo 16.07.2009, Mono Car Styling, C-12/08, Zb. rozh. s. I-6653, bod č. 61). A
vychádzajúc i zo záverov vyslovených Súdnym dvorom EÚ vo veci Impact (rozsudok z 15.04.2008,
Impact, C-268/06, Zb. rozh. s. I-2483) možno dospieť k záveru, že Súdny dvor výkladom contra legem
rozumie prinajmenšom prípady, kedy vnútroštátne právo niečo zakazuje a smernica to prikazuje, teda
situácie, kedy jeden predpis ustanovuje možnosť A a druhý non A. Pojem zákazu výkladu contra legem
v práve Európskej únie tak podľa názoru konajúceho súdu je potrebné vykladať minimalisticky, teda
obmedziť na prípady, kedy požiadavka smernice bude v jasnom protiklade so znením konkrétneho



vnútroštátneho ustanovenia (A versus non A). V takom prípade nebude vnútroštátny súd povinný použiť
žiadnu uznávanú vnútroštátnu výkladovú metódu, a to aj keby mu umožňovala tento zjavný rozpor
prekonať.

Vzhľadom na to, že právo Európskej únie v zásade nepripúšťa priamy účinok smernice, ktorý by
mal za následok uloženie povinnosti jednotlivcovi, je otázne, či podobné obmedzenie platí i v oblasti
nepriameho účinku. V tomto smere je potrebné predovšetkým skúmať, nakoľko je relevantné, kto sa
nepriameho účinku voči jednotlivcovi dovoláva (t.j. či štát či iný jednotlivec) a akú intenzitu takéto použitie
dosahuje (či sa jedná priamo o uloženie povinnosti, či menej intenzívny zásah v podobe zhoršenia
právneho postavenia). I tieto prípady judikatúra Súdneho dvora reflektuje a možnosť zákazu použitia
nepriameho účinku voči jednotlivcovi spomína. Použitie nepriameho účinku voči jednotlivcovi však nie je
samostatnou hranicou nepriameho účinku ako také, teda nie je otázkou, ktorou by sa mal súd vo vzťahu k
nepriamemu účinku primárne zaoberať, keďže všetky prípadné obmedzenia súladného výkladu, ktorý by
bol v neprospech jednotlivca, vyplývajú z hraníc nepriameho účinku stanovených všeobecnými právnymi
princípmi.

Jednou vecou je povoliť nepriamy účinok voči jednotlivcovi, inou je miera, v akej toto súd pripustí. V
oblasti priameho účinku je hranicou situácia, kedy by smernica sama o sebe ukladala jednotlivcovi
povinnosť. V oblasti účinku nepriameho takýto limit všeobecne určený nebol. V tejto súvislosti súd
upriamuje pozornosť na stanovisko generálneho advokáta vo veci Arcaro, bod č. 42, v ktorom dospel k
záveru, že nepriamy účinok síce nemôže založiť trestnú zodpovednosť, ale určite môže viesť k uloženiu
občianskoprávnej povinnosti, či zodpovednosti, ktorá by inak neexistovala (stanovisko generálneho
advokáta Jacobsa zo 16.03.2000 vo veci Centro steel, rozsudok z 13.07.2000, C-456/98, Recueil, s.
I-6007, body 33 až 35).

V danej veci bolo zrejmé, že výklad, o ktorý sa mal vnútroštátny súd podľa inštrukcií Súdneho dvora
pokúšať, by viedol k uloženiu povinnosti jednotlivcovi, ktorú by tento inak nemal. Rovnako tak bolo
nepochybné, že sa jedná o povinnosť vyplývajúcu priamo zo smernice. Súdny dvor napriek tomu ani
náznakom nezmienil, že by táto skutočnosť mala byť v otázke nepriameho účinku akokoľvek relevantná,
či už pre neho alebo vnútroštátny súd. Jediné hranice, ktoré Súdny dvor EÚ predkladajúcemu súdu
stanovil, boli dané vnútroštátnymi metódami výkladu. Rovnako tak v už spomínanej veci Adeneler
nezmienil Súdny dvor uloženie povinnosti jednotlivcovi ako hranicu nepriameho účinku, hoci sa jednalo
o vzťah medzi jednotlivcami a Súdny dvor sa úplne explicitne limitmi nepriameho účinku zaoberal. Na
tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že vec Pfeiffer i Adeneler sú prípady podložené autoritou Veľkého
senátu Súdneho dvora EÚ.

Judikatúra Súdneho dvora EÚ tak v zásade podporuje záver, že nepriamy účinok môže viesť k zhoršeniu
právneho postavenia jednotlivca či dokonca k uloženiu povinnosti.

Možno tak v prejednávanej právnej veci uzavrieť, že zákaz uloženia povinnosti jednotlivcovi nemôže
byť vnímaný ako samostatná hranica použitia nepriameho účinku smernice. Jedná sa výlučne o možný
konkrétny dôsledok aplikácie všeobecných právnych zásad, ktorými sú právna istota a iné princípy
svedčiace v prospech ochrany jednotlivca. Sú to výlučne tieto všeobecné právne zásady, ktoré v tomto
smere tvoria limit pre použitie zásady nepriameho účinku.

Dodatkom č. 1 z 01.08.2008 účastníci konania predĺžili pracovný pomer na dobu určitú o jeden rok s
účinnosťou od 01.08.2008 do 31.07.2009. V uvedenom prípade nebolo ešte povinnosťou účastníkov
vymedziť vecný dôvod predpokladaný ust. § 48 ods. 4 písm. a) účinného Zákonníka práce. Napriek tomu
tento vecný dôvod vymedzený bol ako zastupovanie zamestnanca žalovaného - L. L. počas rodičovskej
dovolenky počas výkonu práce "učiteľka II. stupňa".

Dodatkom č. 2 z 01.08.2009 účastníci konania podľa ust. § 48 ods. 4 písm. a) účinného znenia Zákonníka
práce dohodli ďalšie predĺženie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú. V danom prípade
tak nový pracovný pomer nevznikol, ale ďalej sa predĺžil pracovný pomer na dobu určitú, dohodnutý
pracovnou zmluvou a predĺžený Dodatkom č. 1.

Dodatkom č. 3 z 01.08.2010 účastníci dojednali ďalšie predĺženie pracovného pomeru, ako to
predpokladá ust. § 48 ods. 4 písm. a) účinného Zákonníka práce. V danom prípade nový pracovný



pomer nevznikol, ale ďalej sa predĺžil dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú. V tejto súvislosti súd
dopĺňa, že vymedzením vecného dôvodu - zastupovanie L. L. počas materskej dovolenky (rodičovskej
dovolenky) počas výkonu práce "učiteľka II. stupňa" - bol vymedzený i obligatórny vecný dôvod, keďže
žalovaný v právnom postavení zamestnávateľa so žalobcom predĺžil pracovnú zmluvu na dobu určitú
nad hranicu 2 rokov, čím došlo k naplneniu formálnej zákonnej podmienky platnosti Dodatku č. 3.
Dodatkom č. 4 z 01.08.2011 v zmysle ust. § 48 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce v účinnom
znení dohodli účastníci ďalšie predĺženie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú s tým,
že obligatórnym vecným dôvodom bolo zastupovanie p. J.X. U. počas rodičovskej dovolenky počas
výkonu práce ,,učiteľka II. stupňa", teda na zastupovanie zamestnanca žalovaného tak, ako to formálne
predpokladá posledne citované zákonné ustanovenie.

Prvé obmedzenie maximálne dva roky (§ 48 ods. 2 ZP účinného k 01.08.2010) zakotvuje celkový limit
doby trvania všetkých pracovných pomerov na dobu určitú medzi tými istými zmluvnými stranami bez
vymedzenia vecného dôvodu ďalšieho predĺženia. Nejedná sa o dojednávanie pracovných pomerov
na dobu určitú, ale o celkovú najdlhšiu prípustnú dobu ich trvania. Nemožno vychádzať len z toho,
že zákonodarca použil jednotné číslo. Vychádzajúc z ústavnoprávnej doktríny použitie jednotného
alebo množného čísla v norme práva ešte definitívne neurčuje, koľkých osôb sa môže týkať, ak
to nevyplýva z povahy veci samej. V predmetnom ustanovení zákona nejde o počet osôb, ale o
dĺžku pracovných pomerov, ktorých sa má norma práva dotýkať. Uvedený výklad je v súlade so
zásadou ochrany postavenia zamestnancov ako jednej zo základných zásad pracovného práva ako
samostatného odvetvia práva.

Opačný výklad by tak z pracovného pomeru na dobu neurčitú prakticky urobil výnimku z pracovného
pomeru na dobu neurčitú a z pracovného pomeru na dobu určitú pravidlo, čo by bolo v rozpore s
vyššie citovanou Smernicou Rady EÚ č. 1999/70/ES, ktorá požaduje opak (porovnaj bod 3 odôvodnenia
Smernice, ods. 2 Preambuly a bod 6 všeobecného odôvodnenia Rámcovej dohody, ktoré je prílohou
Smernice a napr. bod č. 61 Rozsudku SD EÚ zo 04.07.2006, Adeneler, C-212/04).

Druhé zákonné obmedzenie (max. dvakrát - § 48 ods. 2 ZP účinný k 01.08.2011) znamená, že pracovný
pomer na dobu určitú možno bez vecného dôvodu predĺžiť najviac dvakrát v rámci dvoch rokov, teda
v rámci celkového limitu doby trvania všetkých pracovných pomerov na dobu určitú medzi účastníkmi
konania ako tými istými zmluvnými stranami.

Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že Dodatok č. 2 predĺžil pracovný pomer v súlade s (v tom
čase zákonne akceptovaným) celkovým limitom doby trvania všetkých pracovných pomerov na dobu
určitú v rozsahu troch rokov.

V prejednávanej právnej veci celková dĺžka na seba nadväzujúcich dohôd účastníkov konania
zakladajúcich pracovný pomer na dobu určitú presiahla okamihom uzavretia Dodatku č. 3 (01.08.2010)
celkový prípustný limit trvania všetkých pracovných pomerov na dobu určitú (dva roky) bez vecného
dôvodu akceptovaný zákonodarcom vo vtedy účinnom znení § 48 ods. 2 ZP.

Dodatok č. 3 je však už v rozpore s druhým zákonným obmedzením súvisiacim s predĺžením pracovného
pomeru účastníkov (najviac dvakrát v rámci dvoch rokov) vymedzeným ustanovením § 48 ods. 2 ZP v
znení účinnom ku dňu uzavretia tohto dodatku. V danom momente, kedy bola uzavretá pracovná zmluva
na jeden rok a pracovný pomer bol následne dvakrát predĺžený dodatkom vždy o jeden rok, došlo k
prekročeniu oboch zákonných limitov - tak celkovej doby trvania, ako aj maximálne dvoch dojednaní,
a to aj napriek skutočnosti, že posudzovaný pracovný pomer podľa ust. § 252d ZP skončil ex lege k
31.07.2010.
Dodatkom č. 3 účastníci konania v rozpore s posledne citovaným zákonným ustanovením predĺžili
pracovný pomer na dobu určitú o ďalší rok, teda nad hranicu dvoch rokov (§ 48 ods. 4 písm. a) ZP v
znení účinnom k 01.08.2010). Podmienka uvedená v citovanom zákonnom ustanovení bola splnená len
formálne uvedením dôvodu spočívajúceho v zastupovaní L. L. počas materskej dovolenky (RD) počas
výkonu práce "učiteľka II. stupňa".

Obdobne žalovaný voči žalobkyni postupoval pri uzavretí Dodatku č. 4 a 5, ktorým zabezpečil
zastupovanie inej, ďalšej zamestnankyne než tej uvedenej v Dodatkoch č. 1, 2 a 3.



Uvedený vecný dôvod nerešpektuje cieľ sledovaný Rámcovou dohodou s ohľadom na súvislosť, ktorá
ho spája s citovanou doložkou 5, bodom 1 písm. a). Rámcová dohoda totiž vychádza z predpokladu,
podľa ktorého pracovná zmluva na dobu neurčitú predstavuje všeobecnú formu pracovnoprávnych
vzťahov uznávajúc v plnej miere, že pracovné zmluvy na dobu určitú sú charakteristickou vlastnosťou
zamestnania v určitých odvetviach a pre určité zamestnania. Preto je výhoda stability zamestnania
chápaná ako prvoradý prvok ochrany zamestnanca (pozri Rozsudok SD EÚ vo veci Mangold, bod
64), pričom pracovná zmluva na dobu určitú môže zodpovedať potrebám tak zamestnávateľa ako
aj zamestnanca iba za určitých okolností (druhý odsek Preambuly a bod 8 Všeobecných dôvodov
Rámcovej dohody)

Takto má doložka 5, bod 1 Rámcovej dohody osobitne za cieľ zabrániť nezákonnému konaniu, ku
ktorému dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.

Povinnosťou súdu je zaručiť výsledok, ktorý Slovenskej republike ukladá právo Spoločenstva, ako aj
výsledok vyplývajúci nielen z článku 249 tretieho odseku ES, ale i článku 2 prvého odseku Smernice
1999/70/ES v spojení s jej sedemnástym odôvodnením.

Celková dĺžka po sebe nasledujúcich pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú dojednaných medzi
účastníkmi konania presiahla dva roky, a preto súd v rámci recentného objektívneho výkladového cieľa
dospel k záveru, že pracovnoprávne pomery (dojednané Dodatkom č. 3, 4 a 5) už mali za cieľ pokrývať
stále a trvalé potreby žalovaného.

Uvedený výklad rešpektuje princíp právnej istoty, keďže od adresáta právneho predpisu (účastníkov
konania) možno primárne vyžadovať znalosť práva, a to v jeho práve platnom stave. Preto sa môže
oprávnene domnievať, že jeho práva a povinnosti budú primárne odvodené a posúdené práve z tohto
stavu právneho poriadku (§ 48 ods. 4 písm. a) ZP v znení účinnom k 01.08.2010).

Z uvedeného dôvodu v okamihu uzavretia Dodatku č. 3 k Pracovnej zmluve účastníkov tak neboli
splnené zákonné podmienky na uzavretie pracovného pomeru na dobu určitú, v dôsledku čoho sa podľa
ust. § 48 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom k 01.08.2010 ex lege stal pracovným pomerom
dohodnutým na neurčitý čas. Tento právny záver platí i vo vzťahu k Dodatku č. 4 uzavretému v čase
účinnosti ust. § 48 ods. 2 ZP v totožnom znení ako v čase uzavretia Dodatku č. 3.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná súd náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Pretože žalobca bol v konaní plne úspešný, uložil súd žalovanému povinnosť, aby nahradil žalobcovi
jeho trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 815,15 eur podľa nasledujúceho vyúčtovania:

- príprava a prevzatie zastúpenia 08.08.2013 60,07 eur,
- návrh na začatie konania 06.09.2013 60,07 eur,
- vyjadrenie 05.06.2014 61,85 eur,
- pojednávanie 03.10.2014 61,85 eur,
- vyjadrenie k odvolaniu 15.01.2015 64,54 eur,
- pojednávanie 25.11.2015 64,54 eur,
- vyjadrenie vo veci 26.11.2015 64,54 eur,
- pojednávanie 16.12.2015 64,54 eur,

+ režijný paušál 2 úkony á 7,81 eur 15,62 eur,
+ režijný paušál 2 úkony á 8,04 eur 16,08 eur,
+ režijný paušál 4 úkony á 8,39 eur 33,56 eur,

Cestovné:
Poprad - Kežmarok - Poprad os. mot. vozidlom Opel Insignia, PP-476CP 03.10.2014:
30 km x 0,183 5,49 eur,
náhrada PHM: 10,7 l/100 km x 30 km x 1,43 eur 4,59 eur,
náhrada za stratu času 1 hodina (2 polhodiny x 13,40 eur) 26,80 eur,
Spolu: 36,88 eur.



Poprad - Kežmarok - Poprad os. mot. vozidlom Opel Insignia, PP-476CP 25.11.2015:
30 km x 0,183 5,49 eur,
náhrada PHM: 10,7 l/100 km x 30 km x 1,33 eur 4,27 eur,
náhrada za stratu času 1 hodina (2 polhodiny x 13,98 eur) 27,96 eur,
Spolu: 37,72 eur.

Poprad - Kežmarok - Poprad os. mot. vozidlom Opel Insignia, PP-476CP 16.12.2015:
30 km x 0,183 5,49 eur,
náhrada PHM: 10,7 l/100 km x 30 km x 1,24 eur 3,98 eur,
náhrada za stratu času 1 hodina (2 polhodiny x 13,98 eur) 27,96 eur,
Spolu: 37,43 eur.

Spolu: 679,29 eur
DPH: 135,86 eur
Trovy právneho zastúpenia spolu s DPH: 815,15 eur
________________________________________

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).