Základná škola, Zákopčie 957, Zákopčie


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoPr/7/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5315201602
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5315201602.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu
a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobcu Mgr. B. H.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom E., U. L. XXX, zastúpeného splnomocnenou zástupkyňou JUDr. E. H.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom tamtiež proti žalovanému Základná škola Zákopčie 957, IČO: 37 812 351,
zastúpenému Mgr. Michalom Mozolíkom, advokátom so sídlom B. XXXX, J., o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Čadca, č.k. 9Cpr/1/2015-674 zo dňa 20. 02. 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu
z a m i e t a .

Súd p r i z n á v a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. § 137 písm. c/ CSP, § 1 ods. 4, § 13 ods. 3,
§ 15, § 48 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 59 ods. 1, 2, § 71 ods. 1, 3, § 77, § 79 ods. 1, § 130 ods. 2, § 251i
ods. 1 Zákonníka práce, § 35 ods. 2, § 517 ods. 2 OZ, § 4 ods. 4, § 7 ods. 1, 9, 10, 11, § 10 ods. 1,
§ 29 ods. 1, 2 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov a pri výkone práce
vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov určil, že pracovný pomer uzatvorený
medzi žalobcom a žalovanou pracovnou zmluvou z 21. 08. 2013 trval do 30. 06. 2013 (I.), ďalej, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 12 375,- eur titulom náhrady mzdy spolu s príslušným úrokom
z omeškania z jednotlivých súm náhrady odo dňa ich splatnosti do zaplatenia, všetko do 3 dní od
právoplatnosti výroku rozsudku (II.), vo zvyšku žalobu zamietol (III.) s tým, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania (IV.). Mal za to, že predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na
určenie, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou z 21. 08. 2013 uplynutím
dňa 31. 12. 2014 je neplatné, pracovný pomer ďalej trvá, alternatívne určenia, že pracovný pomer
medzi žalobcom a žalovanou založený predmetnou zmluvou je dohodnutý na neurčitý čas a naďalej
trvá. Takto vymedzený predmet konania nie je možné subsumovať pod žiadny z prípadov uvedených v
§ 77 Zákonníka práce, ktoré naliehavý právny záujem na požadovanom určení predpokladá. Žalobcu
preto zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení,
pričom na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že ho preukázal, keďže ďalšia existencia
pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami po dátume 31. 12. 2014 zostala sporná, pretože žalovaná
zotrvala na tvrdení, že pracovný pomer skončil v dôsledku objektívnej právnej skutočnosti uplynutia
času a návratu zastupovanej zamestnankyne do zamestnania dňom 31. 12. 2014, ktorú spornosť nie
je možné odstrániť inak ako určujúcim výrokom súdu, lebo inak by zostalo právne postavenie žalobcu
neisté. Vykonaným dokazovaním mal preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že medzi žalobcom
ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom bola 02. 09. 2011 uzavretá v písomnej forme



pracovná zmluva č. 143/2011 podľa bodu 1 na dobu určitú počas materskej dovolenky a rodičovskej
dovolenky Mgr. W. E., najdlhšie do 29. 06. 2012. Pred uplynutím 6 mesiacov od skončenia uvedeného
pracovného pomeru bola dňa 31. 08. 2012 uzatvorená v písomnej forme pracovná zmluva č. 273/2012
podľa bodu 1 na dobu určitú počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky menovanej najdlhšie
do 28. 06. 2013. Dňa 21. 08. 2013 bola v písomnej forme uzatvorená tretia pracovná zmluva č.
12/2013 podľa bodu 1 na dobu určitú taktiež počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky
menovanej. Z uvedeného mal preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že písomná forma všetkých
pracovných zmlúv bola zachovaná, t. j. jedna z podmienok, na základe ktorých by pracovný pomer
dojednaný na dobu určitú pre absenciu písomnej formy bol uzatvorený na neurčitý čas, nebola splnená.
Z pracovnej zmluvy č. 12/2013 vyplýva, že vo svojich ustanoveniach výslovne obsahovala aj dojednanie
doby trvania pracovného pomeru, t. j. nebola splnená ani ďalšia podmienka, pre ktorú by mohol byť
pracovný pomer dohodnutý na neurčitý čas (§ 48 ods. 1 veta prvá ZP), keďže podľa bodu 1 zmluvy
bol pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky
Mgr. W. E.. Dobu trvania pracovného pomeru možno vymedziť nielen konkrétnym dňom, mesiacom
a rokom, ku ktorému pracovný pomer končí, ale možno ho vymedziť aj inak objektívne určiteľnou
skutočnosťou nezávislou od vôle zmluvných strán nevzbudzujúcou pochybnosti o tom, kedy sa má
pracovný pomer skončiť, t. j. aj návratom zamestnankyne z materskej alebo rodičovskej dovolenky. Z
takto určenej doby trvania pracovného pomeru vyplýva jednoznačný záver, že prejavením slobodnej,
vážnej a nikým a ničím neovplyvnenej vôle menovanej ukončiť materskú dovolenku, resp. po jej uplynutí
a nástupe na rodičovskú dovolenku ukončiť túto a vrátiť sa späť do zamestnania, pracovný pomer
skončí. K dojednaniu pracovného pomeru ex lege na neurčitý čas z dôvodu žalobcom tvrdenej absencie
výslovného uvedenia vecného dôvodu pre opätovné uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu
v tejto pracovnej zmluve a prekročenia zákonnej zákonom stanovenej maximálnej doby dvoch rokov
počítaných od vzniku pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy č. 143/2011 z 02. 09. 2011 (§ 48
ods. 2, 4 písm. a/, 5 ZP) nedošlo, keďže podľa § 15 ZP prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom
na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia
prihliadnuc iba na okolnosti, za ktorých bola pracovná zmluva č. 12/2013 uzatvorená, mal za to, že
vecným dôvodom, pre ktorý bol medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom
opätovne dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú, bol zástup Mgr. W. E. počas jej materskej a
rodičovskej dovolenky, ktorý vecný dôvod vyplýva z jej bodu 1, ktorému výkladu svedčí i výpoveď
svedkyne F. J., ktorá všetky pracovné zmluvy uzatvorené medzi stranami pre žalovanú pripravovala a
ktorá vo svojej výpovedi k okolnostiam uzavretia pracovnej zmluvy uviedla, že žalobca bol prijatý ako
zástup za menovanú pani učiteľku, ktorá učila slovenský jazyk a išla na materskú dovolenku. Preto tento
výklad zodpovedá uvedeným okolnostiam, za ktorých bol pracovný pomer zmluvou dojednaný a dobrým
mravom, keďže obsah právneho úkonu nie je možné vykladať podľa toho, ako sa následne účastníci
právneho úkonu správajú. Keďže všetky tri pracovné zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovanou
boli uzatvorené v písomnej forme, v zmluve č. 12/2013 bola výslovne určená doba trvania pracovného
pomeru, pričom z nej vyplýva vecný dôvod podľa ust. § 48 ods. 4 písm. a/ ZP, že pracovný pomer
bol dojednaný za účelom zastupovania Mgr. E. počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky, z
ktorého dôvodu je možné opätovne uzatvoriť alebo predĺžiť pracovný pomer aj nad zákonom stanovenú
dobu dvoch rokov, nebol pracovný pomer touto zmluvou založený ex lege na neurčitý čas, ale na
dobu určitú do návratu menovanej späť do zamestnania. Pokiaľ ide o okamih návratu menovanej
do zamestnania a s tým spojené skončenie pracovného pomeru žalobcu, nestotožnil sa s obranou
žalovanej, že sa tak stalo dňom 31. 12. 2014, nakoľko od 01. 01. 2015 nastúpila do práce. Z výpovede W.
E. ako svedkyne mal preukázané, že do zamestnania nastúpila po tom, čo jej pani riaditeľka v decembri
2014 telefonovala a poprosila ju, či môže nastúpiť do zamestnania, aby mohla pani riaditeľka prepustiť
žalobcu. Do práce nastúpila viac menej dobrovoľne a viac menej s účelom pomôcť riaditeľke. Z výpovede
svedkyne F. J. vyplynulo, že niekedy začiatkom decembra 2014 za ňou prišla riaditeľka do kancelárie a
uviedla, že so žalobcom sa to už nedá vydržať, že sa ho potrebuje zbaviť, na čo jej ona povedala, že bol
prijatý na zástup Mgr. E. a mohol by pracovný pomer skončiť iba, ak by sa vrátila. Rovnako svedkyňa
W. uviedla, že jej riaditeľka povedala, že chce žalobcu prepustiť, preto zavolá menovanú, čo aj urobila.
Keďže všetky svedecké výpovede o tom, čo bolo dôvodom návratu k 01. 01. 2015 späť do zamestnania
boli zhodné a neboli v nich zistené žiadne rozdiely, ktoré by ich vierohodnosť spochybnili, nemal dôvod
im neveriť. Ich vierohodnosť potvrdzuje výpis z dochádzky Mgr. E., z ktorej vyplynulo, že v mesiaci január
po svojom nástupe do práce 01. 01. 2015 čerpala v dňoch 02. 01. 2015, 05. 01. 2015, 07. 01. 2015
dovolenku, 08. 01. 2015, 09. 01. 2015 a od 12. 01. 2015 do 16. 01. 2015 bola v zamestnaní, od 19. 01.
2015 do 30. 01. 2015 opätovne čerpala dovolenku a podľa vyjadrenia svedkyne Mgr. E. a predloženého
registračného listu FO sa 14. 02. 2015, teda v krátkom čase po nástupe, opätovne vrátila na rodičovskú



dovolenku. Na základe uvedeného ustálil, že Mgr. E. nerealizovala vlastnú, slobodnú, vážnu a nikým
neovplyvnenú vôľu vrátiť sa späť do zamestnania, ale bola ovplyvnená riaditeľkou žalovanej, ktorej
cieľom bolo ukončiť pracovný pomer so žalobcom. Konaním riaditeľky bolo zneužité právo Mgr. E. vrátiť
sa späť do zamestnania na úkor práv žalobcu, ktoré nie je možné hodnotiť inak ako rozporné s dobrými
mravmi podľa § 13 ods. 3 ZP a ako také mu nie je možné poskytnúť súdnu ochranu, ani dospieť k záveru,
že návratom menovanej do zamestnania ku dňu 01. 01. 2015 nastala objektívna právna skutočnosť
spôsobujúca zánik pracovného pomeru žalobcu, z ktorého dôvodu mal za to, že ku dňu 31. 12. ku
skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovanou založeným poslednou pracovnou zmluvou
nedošlo. Ďalej mal vykonaným dokazovaním preukázané a medzi stranami sporu ani nebolo sporné, že
Mgr. E. sa po opätovnom odchode na rodičovskú dovolenku 14. 02. 2015 vrátila späť do zamestnania
až 01. 07. 2016. Vo vzťahu k tomuto návratu späť do zamestnania nemal preukázanú žiadnu okolnosť,
ktorá by bola spôsobilá spochybniť skutočnú slobodnú a vážnu vôľu menovanej vrátiť sa z rodičovskej
dovolenky späť do zamestnania, a preto mal za to, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou
uzatvorený zmluvou č. 12/2013 skončil ku dňu 30. 06. 2016, t. j. k predchádzajúcemu dňu, kedy sa
menovaná vrátila do práce, nakoľko až k tomuto dňu nastala so zreteľom na všetky okolnosti objektívna
právna skutočnosť, s ktorou platné právo spája zánik pracovného pomeru, a preto určil, že pracovný
pomer žalobcu a žalovanej na základe pracovnej zmluvy č. 12/2013 trval do 30. 06. 2016. Keďže
namietať možno neplatnosť právneho úkonu (subjektívne právne skutočnosti) a nie objektívnej právnej
skutočnosti, akou je aj plynutie času nebolo možné určiť neplatnosť objektívnej právnej skutočnosti ako
sa toho žalobca domáhal, keď žiadal určiť, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou
zmluvou č. 12/2013 uplynutím dňa 31. 12. 2014 je neplatné, pracovný pomer naďalej trvá, alternatívne
určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou je dohodnutý na neurčitý čas a naďalej
trvá, preto v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže pracovný pomer žalobcu u žalovanej
trval až do 30. 06. 2016 a tento ako vyplýva z predložených listinných dokladov žiadal žalovanú o
prideľovanie práce, vznikol mu nárok na náhradu mzdy (funkčného platu) za obdobie od 01. 01. 2015,
kedy mu bolo zo strany žalovanej zamedzené vo výkone práce do 30. 06. 2016 z dôvodu návratu
zastupovanej zamestnankyne do zamestnania. Nárok žalobcu vyhodnotil ako dôvodný čo do náhrady
tarifného platu, ktorého výšku žalovaná nenamietala a ako čiastočne dôvodný aj nárok na náhradu za
triednictvo do konca školského roku 2014/2015, počas ktorého bol poverený výkonom špecializovanej
činnosti triedneho učiteľa, ktorú výšku taktiež žalovaná nenamietala. Za následné obdobie mu uvedený
nárok nepriznal, keďže oprávnenie prideliť triednictvo učiteľovi prináleží riaditeľovi školy a učiteľ naň
zákonný nárok nemá. Za rovnako dôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovanej, že osobné ohodnotenie nie
je nárokovateľná zložka, a preto mu priznal náhradu funkčného platu za obdobie od 01. 01. 2015 do 30.
06. 2015 vo výške 12 375,- eur pozostávajúcich z tarifného platu a príplatku za triednictvo za uvedené
obdobie vrátane príslušného úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to odo dňa, ku
ktorému bol podľa bodu 9 pracovnej zmluvy č. 12/2013 plat žalobcu splatný až do zaplatenia, majúc
za to, že z § 1 ods. 1 ZP jednoznačne vyplýva, že na pracovnoprávne vzťahy sa vzťahujú všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka, vo vzťahu ku ktorým je treba prijať širší výklad. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol vzhľadom na čiastočný úspech strán podľa ust. § 255 ods. 2 CSP.

2. Proti výroku I., II., IV. uvedeného rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podala odvolanie žalovaná
z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a žiadala ho zmeniť tak, že žaloba bude v
celom rozsahu zamietnutá a priznaný jej nárok na náhradu trov celého konania alebo ho zrušiť v
napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázala na
to, že súd sa nezaoberal jej námietkami smerujúcimi k dôveryhodnosti svedeckých výpovedí svedkýň
J., W. a E., na ktorých postavil skutkový záver, že jej riaditeľka mala ovplyvniť (požiadať) svedkyňu
E., aby nastúpila do práce z rodičovskej dovolenky za účelom zbavenia sa žalobcu, pretože tvrdené
konanie riaditeľky zo správne vyhodnoteného dokazovania nevyplýva. Výpovede svedkýň spochybnila
na základe ich preukázateľne negatívneho vzťahu k riaditeľke a zástupkyni, ktoré odhalili a oznámili
rozsiahlu ekonomickú trestnú činnosť spočívajúcu v nezákonnom obohacovaní, z ktorej bola obvinená
svedkyňa J. (vec bola postúpená na prejednanie priestupku proti majetku školy) a zatiaľ neprávoplatne
odsúdená svedkyňa W., na základe čoho s nimi bol okamžite skončený pracovný pomer, čo obe
svedkyne napadli žalobou o jeho neplatné skončenie. Výpoveď svedkyne E. spochybnila na základe
ňou preukázateľne negatívneho vzťahu pre neuznanie jej OČR a nerealizovanú ambíciu stať sa jej
riaditeľkou. Poukázala na to, že žalobca začal navrhovať ich výsluch až po dvoch rokoch trvania sporu na
základe kontaktu jeho zástupkyne s právnym zástupcom svedkýň J. a W.. Poukázala na to, že svedkyňa
J. je matkou svedkyne W. a obidve majú navzájom priateľský vzťah so svedkyňou E.. Výpovede svedkýň



pritom javili známky pripravenosti a naučenosti k právne relevantným skutočnostiam v prospech žalobcu
a v jej neprospech. U svedkýň sa jedná o tvrdenia proti tvrdeniam riaditeľky, pričom u svedkýň J. a W.
ide o nerelevantné svedectvá, pretože nešlo o osoby, ktorých sa nástup Mgr. E. dotýkal a ich výpovede
nie sú založené na vnímaní údajného konania riaditeľky ovplyvniť (požiadať) svedkyňu E., aby nastúpila
do práce z rodičovskej dovolenky za účelom zbavenia sa žalobcu. Relevantná je jedine svedkyňa E.,
pričom listinné dôkazy a výpoveď riaditeľky jej výpoveď vyvracajú a listinné dôkazy vyvracajú výpoveď
ostatných svedkýň. Z predloženej komunikácie na facebooku medzi riaditeľkou a svedkyňou E. vyplýva,
že už začiatkom novembra (03. 11. 2014) sa pripravovala na nástup, t. j. dva mesiace pred ním, z
čoho vyplýva, že mala úmysel nastúpiť a učiť, t. j. pripravovala sa na reálny nástup a nie preto, že
chcela pomôcť riaditeľke a chvíľu poučiť, aby sa zbavila žalobcu. V dôsledku toho je nedôveryhodné
tvrdenie svedkyne, že riaditeľka ju mala požiadať o nástup v decembri, čo je v súlade aj s jej písomným
oznámením o nástupe do práce z 10. 11. Svedkyňa si na obsah telefonátu s riaditeľkou, počas ktorého
ju mala privolať z rodičovskej dovolenky a uviesť dôvody, pre ktoré chcela skončiť pracovný pomer
so žalobcom, nespomínala, na základe čoho je pochybné, za akým účelom ju mala riaditeľka zavolať
do práce. Svedkyňa pritom ďalej uviedla, že v roku 2015 po prázdninách nastúpila do zamestnania
viac menej dobrovoľne a viac menej s účelom pomôcť pani riaditeľke, pretože mali spolu dobré vzťahy,
z čoho vyplýva, že konala na základe vlastnej slobodnej vôle, t. j. slobodného rozhodnutia, pričom
na ňu nebol vyvíjaný žiadny nátlak, ktorý by spôsobil nedostatok slobody vôle, či už psychický, resp.
fyzický a ani sa nenachádzala v stave tiesne. Jej nástup bol nezávislý od vôle ktoréhokoľvek účastníka
pracovnoprávneho vzťahu (žalobcu, resp. žalovanej), keďže nastúpila dobrovoľne, čo sama aj potvrdila,
pretože keby nechcela, nenastúpi, lebo ju nikto nenútil, v dôsledku čoho došlo k skončeniu pracovného
pomeru žalobcu dohodnutého na dobu určitú k 01. 01. 2015. Konanie Mgr. E. v podobe nastúpenia
do práce spôsobilo neodvrátiteľný právny následok v podobe skončenia pracovného pomeru žalobcu,
pričom uplynutie dojednaného času (objektívnu skutočnosť) nie je možné namietať, ani mu odňať účinky,
pretože fakty, ktoré nie sú právnymi úkonmi, nemožno posudzovať, ani zmeniť. Najzávažnejšou vadou
rozsudku je absencia právneho základu, resp. zákonného ustanovenia, podľa ktorého bol priznaný nárok
na náhradu mzdy, pretože ust. § 79 ods. 1 ZP to nie je, čo skonštatoval aj súd, keďže nie je dané
skončenie pracovného pomeru (dohoda, výpoveď, okamžité skončenie) podľa § 77 Zákonníka práce.
Súd sa nevysporiadal s jej námietkou proti žalovanému nároku z dôvodu rozporu s dobrými mravmi
(čl. 2 ZP), keďže žalobca preukázateľne naťahoval spor obsiahlymi podaniami tesne pred nariadenými
termínmi pojednávaní (čl. 5 CSP), čo spôsobilo dĺžku konania a priamo i úrok z omeškania, ktoré konanie
je v rozpore s dobrými mravmi nechal bez povšimnutia, napriek tomu, že konanie jej riaditeľky pre rozpor
s dobrými mravmi riešil. Nesprávne vyhodnotil i námietku voči žalovanému nároku v časti úrokov z
omeškania z dôvodu neexistencie právnej úpravy v pracovnoprávnych vzťahoch, na základe ktorej by
mohol byť priznaný, keďže na nároky z pracovnoprávnych vzťahov podľa § 1 ods. 4 ZP sa vzťahujú
iba všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 1 až § 122), medzi ktoré úrok z omeškania
upravený v § 517 nepatrí. Zásadnou je však otázka, či sporné konanie riaditeľky, odhliadnuc od námietok
k jej preukázaniu je porušením dobrých mravov takým spôsobom, že by odôvodňovalo záver súdu
o nepriznaní účinkov objektívnej právnej skutočnosti - právnej udalosti, ktorou bol nástup Mgr. E. do
zamestnania k 01. 01. 2015.

3. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že jeho žalobe bude v celom rozsahu
vyhovené a priznaný mu nárok na náhradu trov celého konania, resp. ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že na základe tretej pracovnej zmluvy
vznikol dňom 21. 08. 2013 pracovný pomer na neurčitý čas ex lege z dôvodu, že pri jej uzavretí v nej
nebola výslovne a v súlade s ust. § 48 ods. 2 v spojení s ust. § 48 ods. 3 ZP v znení účinnom ku
dňu uzavretia tretej pracovnej zmluvy dojednaná doba trvania pracovného pomeru a neboli splnené
zákonné podmienky na (opätovné) uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu upravené v § 48
ods. 2 v spojení s § 48 ods. 3, 4, 5 ZP, v zmysle ktorých je potrebné všetky tri pracovné zmluvy
uzavreté medzi ním a žalovanou posudzovať vo vzájomnej súvislosti ako jeden celok, a teda pracovný
pomer na základe tretej pracovnej zmluvy mohol byť opätovne dojednaný bez uvedenia obligatórneho,
výslovného, jednoznačného, konkrétneho a pravdivého vecného dôvodu maximálne do 05. 09. 2013,
nakoľko maximálna dvojročná doba všetkých pracovných pomerov medzi tými istými účastníkmi na
určitú dobu sa počítala od vzniku pracovného pomeru na určitú dobu na základe prvej pracovnej zmluvy,
t. j. od 05. 09. 2011, a teda pracovný pomer na základe všetkých troch pracovných zmlúv mohol trvať
maximálne do 05. 09. 2013, no na základe tretej pracovnej zmluvy bol dojednaný na dobu presahujúcu
túto maximálnu zákonom dovolenú hranicu, keďže bol dojednaný na dobu počas materskej dovolenky



a rodičovskej dovolenky Mgr. E., ktoré mohli s poukazom na ust. § 166 ods. 1, 2 ZP trvať celkom až tri
roky (prípadne až 6 rokov), a teda samotný pracovný pomer na určitú dobu na základe tretej pracovnej
zmluvy mal trvať cca až tri roky, prípadne cca až 6 rokov. Pracovný pomer na určitú dobu na základe
všetkých troch pracovných zmlúv mal teda trvať celkom cca 5 rokov (resp. cca až 8 rokov), čo je v rozpore
s ust. § 48 ods. 2 (v spojení s ust. § 48 ods. 3 ZP). Žalovaná ako spracovateľ a predkladateľ návrhu
tretej pracovnej zmluvy preto pri jej uzavretí nesplnila zákonné podmienky na opätovné uzatvorenie
pracovného pomeru na určitú dobu nad maximálne dovolenú dvojročnú hranicu (§ 48 ods. 2 ZP), a
preto je časť tretej pracovnej zmluvy týkajúca sa doby trvania pracovného pomeru neplatná s poukazom
na ust. § 48 ods. 1 ZP (R 18/1978) a priamo zo zákona pracovný pomer vznikol na neurčitý čas bez
ohľadu na to, či o tom žalovaná vedela alebo nevedela a akú mala vôľu alebo bez ohľadu na to, či o tom
vedel alebo nevedel a akú mal vôľu on. Žalovaná v prvej pracovnej zmluve dobu trvania pracovného
pomeru vymedzila nepravdivými údajmi, keďže z výsluchu svedkyne Mgr. W. E. vyplynulo, že prvé dieťa
sa jej narodilo XX. XX. XXXX, a teda ku dňu XX. XX. XXXX bola na rodičovskej dovolenke s prvým
dieťaťom, čo žalovaná ako zamestnávateľ vedela (§ 166 ods. 3 ZP), pričom táto rodičovská dovolenka
mohla trvať až do XX. XX. XXXX (prípadne až do XX. XX. XXXX). Napriek uvedenému ku dňu uzavretia
prvej pracovnej zmluvy dobu trvania pracovného pomeru špecifikovala ako dobu určitú počas materskej
dovolenky a rodičovskej dovolenky menovanej najdlhšie do XX. XX. XXXX a nie ako dobu určitú počas
rodičovskej dovolenky menovanej do uvedeného termínu. Z výsluchu menovanej vyplynulo, že druhé
dieťa sa jej narodilo XX. XX. XXXX, a teda ku dňu XX. XX. XXXX, kedy bola uzavretá druhá pracovná
zmluva, bola na materskej dovolenke s druhým dieťaťom (plynulo prešla z rodičovskej dovolenky s prvým
dieťaťom na materskú dovolenku s druhým dieťaťom), čo žalovaná musela vedieť, pričom po materskej
dovolenke nasledujúca rodičovská dovolenka mohla trvať až do XX. XX. XXXX (prípadne až do XX.
XX. XXXX) napriek čomu i v tomto prípade dobu trvania pracovného pomeru špecifikovala ako dobu
určitú počas materskej a rodičovskej dovolenky menovanej do XX. XX. XXXX. V obidvoch prípadoch
spomenula žalovaná menovanú len účelovo, aby nenavyšovala počet učiteľov jeho opätovným prijatím
do zamestnania a aby sedel tabuľkový počet zamestnancov, t. j. aby mala veci papierovo v poriadku
a ušetrila finančné prostriedky, na základe čoho s ním uzavrela pracovný pomer na dobu určitú na
necelý školský rok 2011/2012 a 2012/2013 a nie na neurčitý čas, čo potvrdila aj riaditeľka, aj svedkyňa
F. J., ktorá spracovávala návrhy zmlúv, čím riaditeľka obchádzala zákon. V tretej pracovnej zmluve
dobu trvania pracovného pomeru žalovaná vymedzila taktiež nepravdivými údajmi, keďže z výsluchu
menovanej Mgr. W. E., ktorú spomínala žalovaná vo všetkých troch pracovných zmluvách, vyplynulo,
že druhé dieťa sa jej narodilo XX. XX. XXXX a tretie dieťa sa jej narodilo XX. XX. XXXX, z čoho
vyplýva, že ku dňu XX. XX. XXXX, kedy bola uzavretá tretia pracovná zmluva, bola na rodičovskej
dovolenke s druhým dieťaťom a zároveň bola opäť tehotná, teda pri uzatváraní zmluvy musela žalovaná
ako zamestnávateľ vedieť, že v polovici M. XXXX plynulo prejde z rodičovskej dovolenky s druhým
dieťaťom na materskú dovolenku s tretím dieťaťom, pričom na materskej dovolenke (s tretím dieťaťom)
nasledujúca rodičovská dovolenka (s tretím dieťaťom) mohla trvať až do XX. XX. XXXX (prípadne
až do XX. XX. XXXX). Z uvedeného vyplýva, že žalovaná opätovne dobu trvania pracovného pomeru
špecifikovala ako dobu určitú počas materskej a rodičovskej dovolenky Mgr. E. a neuviedla, že pracovný
pomer sa uzatvára na dobu určitú počas rodičovskej dovolenky, (bezprostredne nadväzujúcej) materskej
dovolenky a (bezprostredne nadväzujúcej) rodičovskej dovolenky Mgr. E.. V prvej a druhej pracovnej
zmluve bola doba trvania pracovného pomeru ohraničená dovetkom najdlhšie do 29. 06. 2012, resp.
28. 06. 2013, čím sa odstránila zmätočnosť dojednania doby trvania pracovného pomeru spôsobená
formulkou na dobu určitú počas materskej a rodičovskej dovolenky menovanej, pričom v tretej pracovnej
zmluve nebola doba pracovného pomeru ohraničená len z dôvodu, aby nebol cez prázdniny evidovaný
na úrade práce, čo pokladala riaditeľka za nedôstojné, z čoho vyplýva, že ani nevedela, že je povinná
výslovne do tretej pracovnej zmluvy uviesť jeden z taxatívne vymedzených dôvodov ust. § 48 ods. 4 ZP,
aby bol založený pracovný pomer opäť len na dobu určitú. K uvedenému žiadal súd, aby od Sociálnej
poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne vyžiadal predloženie dokladov potvrdzujúcich uvedené
skutočnosti, čo však neučinil. Ďalej súd nesprávne a nedôsledne aplikoval ust. § 15 ods. 1, § 48 ods.
4, 5 ZP a § 35 ods. 2 OZ a Smernicu Rady Európskej únie 1999/70/ES. Z kogentných ustanovení
§ 48 ods. 4, 5 ZP vyplýva, že sa nie je možné od nich odchýliť a ku dňu uzavretia zmluvy vyžadujú
existenciu jedného (z vecných) dôvodov taxatívne v odseku 4 uvedených na to, aby mohol byť pracovný
pomer na určitú dobu opätovne dojednaný, pričom tento sa musí jednoznačne nezameniteľne a určito v
pracovnej zmluve uviesť (odsek 5), čo však v zmluve učinené nebolo. V opačnom prípade je sankciou
to, že pracovný pomer je ex lege dojednaný na neurčitý čas. Riaditeľka žalovanej, ako ani F. J. o tejto
povinnosti zrejme nevedela, čo nemôže byť odstránené ani výkladom, ktorý dosvedčuje práve to, že
dôvod podľa ust. § 48 ods. 4 ZP v zmluve uvedený nebol. Vzhľadom na uvedené v zmluve malo byť



uvedené, že zamestnávateľ so zamestnancom opätovne dojednáva pracovný pomer na určitú dobu, a
to z dôvodu jeho zastupovania zamestnankyne Mgr. W. E. počas rodičovskej dovolenky (bezprostredne
nadväzujúcej) materskej dovolenky (a bezprostredne nadväzujúcej) rodičovskej dovolenky menovanej,
t. j. že sa uzatvára z dôvodu zastupovania zamestnankyne, keď výkladom prejavu vôle nemožno
tento nedostatok doplňovať, meniť ho, ani nahradzovať, pričom ak je prejav vôle vykonaný tak, že
pripúšťa viacero výkladov, treba ho vykladať tak, aby vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol vykonaný,
zodpovedal dobrým mravom. Z § 43 OZ vyplýva povinnosť formulovať zmluvy jasne a zrozumiteľne,
pričom nesplnenie tejto povinnosti má za následok, že zmluva sa bude vykladať v neprospech tej
zmluvnej strany, ktorá nejasné, resp. nezrozumiteľné znenie zmluvy naformulovala, keďže nejasnosti
idú na jej úkor a nie na jeho úkor ako žalobcu. Fakticky sa o žiadne zastupovanie nejednalo, pretože
s menovanou nemajú rovnakú aprobáciu, keďže jeho je slovenský jazyk, literatúra a dejepis a jej
slovenský jazyk, literatúra a etická výchova, pričom z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že
pracovné činnosti namiesto menovanej nevykonával a vyučoval iné predmety a zastával iné funkcie,
ktoré menovaná nezastávala. Vzhľadom na uvedené nesprávne boli aj závery súdu o tom, že jeho
pracovný pomer skončil 30. 06. 2016 a na to nadväzujúce závery o výške nároku na náhradu mzdy, ktorá
navyše bola určená v nesprávnej výške (a za neúplné obdobie), keďže podľa zákona č. 553/2003 Z. z.
súčasťou jeho funkčného platu je súčet tarifného platu, zvýšenie tarifného platu a príplatky, ktorými sú
osobný príplatok a príplatok za výkon špecializovanej činnosti, ktoré mu riadne nepriznal. Vzhľadom na
uvedené za nesprávny, resp. nedostatočný považoval aj priznaný úrok z omeškania a na predchádzajúce
výroky súdu nadväzujúci výrok o nároku na náhradu trov konania.

4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrvala na dôvodoch uvedených vo svojom odvolaní a
uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny v časti posúdenia, že dotknutá
tretia pracovná zmluva bola dohodnutá zákonom dovoleným spôsobom na určitý čas, ktorý bol
vymedzený zástupom počas materskej dovolenky/rodičovskej dovolenky zastupovanej zamestnankyne,
čím bol vymedzený i účel uzavretia zmluvy na určitý čas v zmysle zákonnej výnimky zo zákazu
reťazenia pracovných pomerov na určitý čas. Zotrvala na dôvodoch, prečo nesprávne posúdil otázku
skončenia pracovného pomeru na základe tejto zmluvy. Žalobcovi bolo od počiatku zrejmé, že uzavrel
pracovnú zmluvu na dobu určitú, a to na zástup zamestnankyne Mgr. E. počas materskej/rodičovskej
dovolenky a bol si vedomý, že môže kedykoľvek jej nástupom do zamestnania skončiť, s čím súhlasil
a nikdy nenamietal. Poprela jeho nepodložené tvrdenia, že mala zastupovanú zamestnankyňu uviesť
vo všetkých troch pracovných zmluvách len účelovo, pretože ide o nepodložené tvrdenie, ktoré nemá
vplyv na predmet sporu. Zákonom stanovená výnimka z limitu pre opakované dojednanie pracovného
pomeru na dobu určitú z dôvodu zástupu iného zamestnanca počas materskej/rodičovskej dovolenky
dovoľuje zamestnávateľovi uzatvoriť pracovný pomer jednak na dobu určitú, ktorá môže byť i viac ako
tri roky (keďže materská a následná rodičovská dovolenka môže z osobitných zákonných dôvodov
trvať dlhšie ako tri roky) a pracovný pomer môže z dôvodu tejto výnimky dojednať i viac, než trikrát
bez žalobcom tvrdeného následku v podobe právnej dikcie dojednania pracovného pomeru na neurčitý
čas. Ďalšie námietky sú bez právneho významu vo vzťahu k predmetu sporu a ide zo strany žalobcu
len o nepodložené tvrdenia a z toho plynúce nepravdivé skutkové závery a právne konštrukcie. V
tretej pracovnej zmluve je jedným jasným a zrozumiteľným ustanovením vyjadrená zákonom dovoleným
spôsobom určitá doba trvania pracovného pomeru i dôvod opätovného dohodnutia pracovného pomeru
na dobu určitú podľa ust. § 48 ods. 5 ZP v spojení s § 48 ods. 4 písm. a/ ZP. Nikdy neprejavila
vôľu zamestnávať žalobcu na neurčitý čas ako tento nepodložene tvrdí, čo vyplýva aj z obsahu tretej
pracovnej zmluvy, s čím žalobca jej podpisom súhlasil. Tvrdenie, že nezastupoval Mgr. E. a ona
zastupovala jeho, je bez právneho významu a nepodložené, pretože na základe jej materskej/rodičovskej
dovolenky bol potrebný učiteľ na zástup, a preto bol na dobu určitú prijatý, pričom tvrdenia o aprobácii
nie sú podstatné, ani relevantné. Poprela, že by riaditeľka za účelom zbavenia sa žalobcu zavolala Mgr.
E. späť do zamestnania a aj keby tomu tak bolo, tak podľa vykonaného dokazovania išlo o slobodnú
vôľu Mgr. E., keďže bolo preukázané, že sa riadne takmer dva mesiace pripravovala na nástup do
zamestnania a chcela skúsiť pracovať popri maloletých deťoch. Mala za to, že nárok na náhradu mzdy
žalobcu bol posúdený správne, keďže namietané zložky funkčného platu patria iba vtedy, ak sú priznané
a existujú, pretože nárok na ich priznanie nepatrí automaticky, čo však nič nemení na tom, že nesprávne
bolo rozhodnuté o určení dátumu skončenia pracovného pomeru žalobcu.

5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej zotrval na skutočnostiach uvedených vo svojom
odvolaní a ďalej uviedol, že rozsudok nestojí len na výsluchoch menovaných svedkýň, ale aj na
tvrdeniach strán sporu a listinných dôkazoch vyhotovených samotnou žalovanou, z ktorých vyplynulo,



že Mgr. W. E., ktorá bola dovtedy na rodičovskej dovolenke, ju len účelovo dočasne prerušila a nastúpila
do práce, keď v mesiaci január 2015 z 23 pracovných dní odpracovala len 7 dní a 16 dní čerpala
dovolenku a od 14. 02. 2015 opätovne pokračovala v prerušenej rodičovskej dovolenke. Zo svedeckých
výpovedí vyplynulo, že riaditeľka požiadala menovanú, aby nastúpila do práce, odučila pár dní, aby
sa ho mohla zbaviť, keďže sa domnievala, že s ním uzatvorila pracovný pomer na dobu určitú počas
jej materskej a rodičovskej dovolenky, pričom hneď ako mu znemožnila pracovať uzavrela pracovnú
zmluvu s ďalšou zamestnankyňou na dobu určitú vymedzenú počas materskej dovolenky a rodičovskej
dovolenky menovanej. Svedkyne boli pred výsluchom poučené, vypovedali pravdivo, pričom z ich
výpovede vyplynulo, že boli v priateľskom vzťahu k riaditeľke a nie k nemu, keď o väčšine skutočností,
ktoré uvádzali, nemal ani vedomosť, pričom svedkyne za účelom ich výsluchu on nekontaktoval a
vzhľadom na uvedené nemali ani dôvod vypovedať v jeho prospech. Všetky tri svedkyne jednoznačne
uviedli, že riaditeľka sa ho chcela zbaviť, a len z toho dôvodu oslovila Mgr. E., aby nastúpila do práce
aspoň na pár dní, na čom sa spoločne ústne dohodli. Svedkyňa W. uviedla, akým spôsobom riaditeľka
dodatočne a účelovo vyhotovila, a ako bola doručená antidatovaná listina za menovanú, na základe
ktorej reálne v decembri 2014 na koncoročnom posedení podpisovala túto listinu s dátumom 10. 11.
2014, na základe ktorej mu mala spätne 10. 11. 2014 oznámiť, že od 01. 01. 2015 nastupuje do práce.
Pokiaľ žalovaná uviedla, že v napadnutom rozsudku chýba právny základ, resp. zákonné ustanovenie,
podľa ktorého bola priznaná náhrada mzdy, poukázal na zákonné ustanovenia, z ktorých súd vychádzal.
Súd neprekročil jeho žalobný návrh a nepriznal mu viac ako požadoval. Spor nepredlžoval a odročenie
pojednávania ani raz nenavrhol. Robila to práve žalovaná, pričom všetky svoje podania doručoval súdu
včas, aby sa s nimi mohla oboznámiť, pričom ich podstatou bolo aktualizovanie špecifikácie náhrady
mzdy, aby mohol súd o nej na pojednávaní rozhodnúť a vyjadroval sa k vyjadreniam žalovanej, ktorá
svoje vyjadrenia na základe ním tvrdených skutočností a predložených dôkazov korigovala. Podľa § 1
ods. 4 ZP ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné
ustanovenia OZ, z čoho vyplýva, že nielen v prvej časti zákona, ale aj v ôsmej časti, čo potvrdzuje aj
ustálená judikatúra. Žalovaná v odvolaní uviedla nové tvrdenia a v jeho prílohe predložila nové dôkazy
v rozpore s ust. § 366 CSP.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zotrval na skutočnostiach uvedených v odvolaní a vo
vyjadrení k odvolaniu žalovanej.

7. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu zotrvala na skutočnostiach uvedených v odvolaní a vo
svojom vyjadrení k odvolaniu žalbcu a doplnila, že jej odvolanie neobsahuje žiadne zákonom nepovolené
novoty, keďže je postavené na prostriedkoch procesnej obrany, ktoré vzniesla v konaní pred súdom prvej
inštancie a na námietkach, ktoré spočívajú v reakcii na skutkové a právne závery súdu prvej inštancie
v rozsudku, ktoré sa z neho dozvedela, keď navyše námietku o novotách žalobca žiadnym spôsobom
nekonkretizoval, a preto sa ňou nemožno zaoberať. Skutočnosť, že Mgr. W. E. znovu nastúpila na
rodičovskú dovolenku, neznamená, že nemala úmysel reálne nastúpiť a učiť.

8. Žalovaná v duplike k replike žalobcu k jej vyjadreniu k odvolaniu žalobcu zotrvala na predtým
uvádzaných skutočnostiach a ďalej doplnila, že v školách je úplne bežným javom, že všetci vyučujúci
nevyučujú úplne v zmysle aprobácie. Takýto stav nie je stopercentne možný, hoci žiaduci, pričom
regulácie v kompetencii vedenia školy, ktoré musí zabezpečiť vyučovací proces v zmysle predpisov
a počtu miest a rozpočtu, z ktorého dôvodu prijímanie pedagogických zamestnancov na určitý čas je
bežným javom a zákonom dovoleným postupom, s ktorým žalobca navyše súhlasil.

9. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej (odvolacej replike) k jeho vyjadreniu k odvolaniu
žalovanej a vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej (odvolacej duplike) k jeho vyjadreniu (odvolacej replike)
k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu zotrval na predtým uvádzaných skutočnostiach a ďalej uviedol,
že žalovaná doplnila v odvolaní nové tvrdenia v jeho bode 7, 7.4 a predložila 4 prílohy, obrázok z
facebooku pridaný svedkyňou Mgr. W. E. obsahujúci gratuláciu svedkyni J. vzhľadom na jej úspech
v spore so žalovanou a uznesenia OO PZ Čadca. Vo vzťahu k námietkam žalovanej k vierohodnosti
svedkýň poukázal na to, že v spore F. J. o neplatnosti skončenia pracovného pomeru bola žalovaná
právoplatne neúspešná, na čo s ňou opätovne rozviazala pracovný pomer pre nadbytočnosť, pričom
u ďalšej svedkyne nerešpektoval prezumpciu neviny, keď údajná trestná činnosť svedkyne J. bola
prejednaná len v priestupkovom konaní, z čoho vyplýva, že nie svedkyne k žalovanej, ale žalovaná k
nim má vyslovene negatívny vzťah.



10. Na pojednávaní nariadenom na 20. 06. 2019 odvolací súd zopakoval dokazovanie výsluchom
strán, ktoré zotrvali na odvolacích dôvodoch a skutočnostiach uvedených v predchádzajúcom konaní a
oboznámil sa s listinami tvoriacimi obsah spisu.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zopakovaní dokazovania na nariadenom pojednávaní
(§ 384 ods. 1, § 385 ods. 1 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podaných odvolaniach (§
379, § 380 ods. 1 CSP) a odvolaniami napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP
zmenil, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, keďže neboli splnené podmienky ani na
jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP).

12. Podľa ust. § 384 ods. 1 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje
sám.

13. Podľa ust. § 137 písm. c/ CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

14. Podľa ust. § 13 ods. 3 ZP výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí
byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v
súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na
iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo
iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti.

15. Podľa ust. § 15 ZP prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa
urobil, zodpovedá dobrým mravom.

16. Podľa ust. § 48 ods. 1 ZP pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej
zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli
splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Pracovný pomer je
uzatvorený na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne.
Podľa odseku 2 citovaného paragrafu pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na
dva roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov
najviac dvakrát.
Podľa odseku 3 citovaného paragrafu opätovne dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu je pracovný
pomer, ktorý má vzniknúť pred uplynutím šiestich mesiacov po skončení predchádzajúceho pracovného
pomeru na určitú dobu medzi tými istými účastníkmi.
Podľa odseku 4 písm. a/ citovaného paragrafu ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie
pracovného pomeru na určitú dobu do dvoch rokov alebo nad dva roky je možné len z
dôvodu zastupovania zamestnanca počas materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky, dovolenky
bezprostredne nadväzujúcej na materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku, dočasnej pracovnej
neschopnosti alebo zamestnanca, ktorý bol dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie alebo
odborovej funkcie.
Podľa odseku 5 citovaného paragrafu dôvod na predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného
pomeru podľa odseku 4 sa uvedie v pracovnej zmluve.

17. Podľa ust. § 59 ods. 2 ZP pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej
doby.

18. Podľa ust. § 251 ods. 1 ZP týmto zákonom sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred
01. 01. 2013.

19. Podľa ust. § 35 ods. 2 OZ právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom.



20. Po zopakovaní dokazovania mal odvolací súd preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že
žalovaná ako zamestnávateľ uzatvorila so žalobcom ako zamestnancom tri písomné pracovné zmluvy.
Prvú 02. 09. 2011 na dobu určitú do 29. 06. 2012, druhú 31. 08. 2012 na dobu určitú do 28. 06. 2013, obe
počas materskej a rodičovskej dovolenky Mgr. E. a tretiu 21. 08. 2013 počas materskej a rodičovskej
dovolenky Mgr. E.. Vychádzajúc z uvedeného druhý pracovný pomer bol opätovne dohodnutý na určitý
čas v súlade s ust. § 48 ods. 1, 2, 3 ZP, t. j. písomne druhýkrát v rámci dvoch rokov. Pri treťom pracovnom
pomere bolo medzi stranami sporné, či bol dojednaný v súlade s ust. § 48 ods. 1 a ods. 4 Zákonníka
práce, predstavujúcim výnimku z ust. § 48 ods. 1, 2 ZP.
Nesporným je, že skončenie pracovného pomeru možno určiť nielen konkrétnym dátumom (prvé
dve zmluvy), ale aj objektívne určiteľnou právnou skutočnosťou nezávislou od vôle zmluvných strán
nevzbudzujúcou pochybnosti o tom, kedy má pracovný pomer skončiť.
Z tretej pracovnej zmluvy vyplýva, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú počas materskej
a rodičovskej dovolenky Mgr. E., t. j. pracovný pomer mal na základe objektívnej skutočnosti skončiť
návratom zamestnankyne z materskej alebo rodičovskej dovolenky.
Že bol žalobca prijatý len na zastupovanie menovanej učiteľky počas jej materskej a rodičovskej
dovolenky vyplýva z jeho vedomostí o tom, že riaditeľke žalovanej musel sedieť tabuľkový stav, t. j.
nemohla navyšovať počet miest učiteľov, na ktorý mala v rozpočte určené finančné prostriedky, čo bol
podľa jeho tvrdenia aj dôvod uvedenia Mgr. E. v zmluve, aby jej to papierovo sedelo, ktorú vedomosť
možno u neho aj predpokladať vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že všetko, čo bolo v
Zbierke zákonov uverejnené, sa stalo známym každému, koho sa to týka (§ 2 zákona č. 1/1993 Z. z.
o Zbierke zákonov), keďže rozpočtová organizácia, ktorou žalovaná je, hospodári podľa schváleného
rozpočtu s prostriedkami, ktoré jej zriaďovateľ na presné počty učiteľov v rámci svojho rozpočtu určí (§
21 ods. 1 z. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy), keď jeho vedomosť o tom,
že bol prijatý len na zastupovanie menovanej, vyplýva aj z výpovede riaditeľky a svedkyne J., ktorá
písomné zmluvy pripravovala.
Tvrdenie žalobcu, že menovanú učiteľku nezastupoval, pretože má inú aprobáciu, pritom neobstojí,
keďže okrem rozdielnej aprobácie dejepis (žalobca) a etika (menovaná), mali spoločnú aprobáciu
slovenský jazyk a literatúra, ktoré žalobca podľa predložených rozvrhov práce preukázateľne aj
vyučoval.
Právne konštrukcie žalobcu ako mala byť určitá doba žalovanou v pracovnej zmluve formulovaná,
vzhľadom na jej vedomosť o materskej, resp. rodičovskej dovolenke menovanej (§ 166 ods. 3 ZP), sú
pre posúdenie veci irelevantné, keďže zmluva jednoznačne zahŕňa všetky ním uvedené varianty.
Aj keď z ust. § 48 ods. 5 ZP vyplýva, že opätovné dohodnutie pracovného pomeru podľa odseku
4 sa uvedie v pracovnej zmluve, nemusí ísť o otrocké prepísanie ustanovenia písm. a/ citovaného
paragrafu, keďže ako bolo vyššie uvedené, z dohody strán vyplýva uzavretie tretej zmluvy na dobu určitú
na zastupovanie Mgr. E. počas jej materskej a rodičovskej dovolenky, t. j. opätovné dojednanie tretej
pracovnej zmluvy na dobu určitú bolo urobené v súlade s ust. § 48 ods. 4 písm. a/, ods. 5 Zákonníka
práce a k jeho skončeniu došlo nastaním objektívnej právnej skutočnosti, t. j. nástupom menovanej do
zamestnania 01. 01. 2015, t. j. ku dňu 31. 12. 2014.
Z emailovej komunikácie menovanej s riaditeľkou žalovanej z 03. 11. 2014 pritom vyplýva, že táto sa
na návrat do zamestnania pripravovala robením príprav, keďže skoro všetko zabudla, pričom následne
nástup aj riaditeľke písomne oznámila, keď pani J. a W. priamymi svedkyňami rozhovoru riaditeľky
žalovanej s menovanou učiteľkou neboli, a teda nevedeli, čo bolo jeho obsahom, keď menovaná učiteľka
ako svedkyňa sama uviedla, že dôvodom jej návratu bolo to, že sama sa chcela vrátiť a učiť (ako to
vyplýva už z uvedenej emailovej komunikácie) a nie riaditeľke na základe jej prosby pomôcť, aby sa
mohla zbaviť žalobcu, čo navyše táto poprela, keď v konaní nebol ani len tvrdený, nieto preukazovaný
nátlak zo strany riaditeľky na ňu, či už psychický, fyzický, a preto ňou učinený výkon práva vrátiť sa z
rodičovskej dovolenky nemožno považovať ani ako rozporný s dobrými mravmi (§ 13 ods. 3 ZP).

21. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými tvrdeniami strán
počas prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania, rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, keďže neboli splnené podmienky ani na jeho potvrdenie,
ani na jeho zrušenie, majúc za to, že na strane žalobcu existoval naliehavý právny záujem na ňom
požadovaných určeniach, keďže aj keď bol v konaní neúspešný, jeho právne postavenie do rozhodnutia
súdu by bolo neisté.

22. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP a žalovanej ako plne úspešnej v konaní priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu.



23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).