Základná škola s materskou školou, Hlboké nad Váhom 124


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoPr/1/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116202044
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5116202044.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: V. X., predtým
J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. I. O. XXX, Z., právne zastúpená Mgr. Robertom Kutišom, PhD., LL.M.,
advokátom, so sídlom Slovenských partizánov 1130/50, Považská Bystrica, IČO: 42 282 641, proti
žalovanej: Základná škola a Materská škola Hlboké nad Váhom č. 124, IČO: 37 813 471, právne
zastúpenej: JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o., so sídlom Národná 17, Žilina, o náhradu mzdy,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7Cpr/1/2016-443 zo dňa 15.05.2019,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 7.546,87 eur (z priznanej sumy 12.935,87 eur prevyšujúcej sumu 5.389,- eur)
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov
konania proti žalovanému v celom rozsahu, p o t v r d z u j e .

Rozsudku súdu prvej inštancie sa n e d o t ý k a v časti výroku, ktorým žalovanej uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť sumu 5.389,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výroku, ktorým vo zvyšku
žalobu zamietol.

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

N a r i a ď u j e opravu záhlavia rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7Cpr/1/2016-443 zo dňa
15.05.2019 tak, že priezvisko žalobkyne správne znie: „X.“.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
12.935,87 eur, a to do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Súd priznal
žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v celom rozsahu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1 veta prvá a ods. 2
Zákonníka práce.

3. Súd čiastočným rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.20018, určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni žalovaným dňa 30.11.2015 je neplatné. Žalobkyňa po
doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru listom zo dňa 14.12.2015, ktorý bol žalovanej
doručený dňa 15.12.2015, žalovanej oznámila, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru
považuje za neplatné a trvá na tom, aby ju ďalej zamestnávala a bezodkladne jej umožnila pokračovať
v práci, čo jej však žalovaná neumožnila. Dôsledkom oznámenia žalobkyne, že trvá na tom, aby



ju žalovaná ďalej zamestnávala, je právny stav trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej.
Pri neplatnom skončení pracovného pomeru je žalovaná povinná uhradiť žalobkyni podľa § 79 ZP
náhradu mzdy. Od 15.12.2015 patrí žalobkyni náhrada mzdy z uvedeného
neplatného skončenia pracovného pomeru. V predmetnom konaní si žalobkyňa uplatnila náhradu mzdy
od 01.04.2016 do 15.12.2018, do uplynutia 36 mesiacov. Nárok za obdobie od 15.12.2015
do 31.03.2016 (t. j. 3,5 mesiaca) si uplatňuje v samostatnom konaní vedenom pred Okresným súdom
Ružomberok. Rozhodujúcim obdobím pre zistenie priemerného mesačného zárobku žalobkyne (§ 134
ods. 2 ZP) je predchádzajúci kalendárny štvrťrok (júl, august, september 2015) pred tým, kedy nastala
skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu mzdy (okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
žalobkyni doručené 30.11.2015), z ktorého žalobkyňa vychádzala pri výpočte priemerného mesačného
zárobku, spôsob výpočtu nebol medzi stranami sporu sporný. V rozhodnom období predstavuje výška
priemerného mesačného zárobku žalobkyne, ktorý by dosiahla sumu 634,- eur. Takto zistený príjem
súd použil za celé obdobie, za ktoré si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy. Nárok na náhradu
mzdy za obdobie 12 mesiacov vyplýva priamo zo zákona § 79 ods. 1 ZP a viaže sa na neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, súd ho v konaní nemôže obmedziť alebo nepriznať. Súd vzhľadom na
to, že žalobkyňa si nárok na náhradu mzdy za obdobie od 15.12.2015 do 31.03.2016 (t. j.
3,5 mesiaca) uplatňuje v samostatnom konaní vedenom pred Okresným súdom Ružomberok, priznal
žalobkyni nárok na náhradu mzdy za obdobie 8 mesiacov a 15 dní (do 12 mesiacov) od 01.04.2016
do 15.12.2017 vo výške 5.379,- eur. Pri posudzovaní žiadosti žalovaného podľa § 79 ods. 2 ZP súd
prihliadal len na okolnosti, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacoch z celkovej doby, za
ktorú by mala byť náhrada mzdy žalobkyni poskytnutá. Nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ZP patrí
zamestnancovi len do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru,
teda v danom prípade do 10.12.2018. Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje
zníženie náhrady mzdy. Súd nevzhliadol žiadne dôvody pre úplné nepriznanie náhrady
mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov tak, ako to žiadala žalovaná. Dôvody, na ktoré žalovaná
poukazovala, mali spočívať najmä v tom, že je rozpočtovou organizáciou obce s nízkym rozpočtom a
nie je v jej možnostiach, schopnostiach uhradiť celú náhradu. Takýto dôvod súd nepovažoval za dôvod
hodný mimoriadneho zreteľa pre nepriznanie alebo zníženie náhrady, nezodpovedalo by to zásadám
poskytovania ochrany proti bezpráviu a naplneniu všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý
je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej
nepoctivosti a neumožniť tak zamestnávateľovi konať tak, aby sa mu oplatilo konať vo vzťahu k
zamestnancovi protiprávne. Skutočnosť, že sa žalobkyňa nečinne nespoliehala, že jej bude žalovanou
vyplatená náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a že si aktívne hľadala a našla
prácu, nemôže byť sama osebe splnením kritéria pre nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce
12 mesiacov. Súd tieto skutočnosti zobral do úvahy pri posudzovaní výšky primeranej náhrady mzdy.
Žalobkyňa v období od 01.04.2016 do 11.11.2016 (do 15.12.2016 plynula zákonná
12-mesačná lehota pre priznanie náhrady mzdy v plnej výške) nebola zamestnaná, od 11.11.2016
bola krátkodobo zamestnaná do 10.02.2017, kde dosiahla nižší príjem, ako by dosiahla u žalovanej,
potom bola zamestnaná až od 01.07.2017 (t. j. 4 mesiace nebola zamestnaná), kde dosiahla vyšší
príjem, ako by dosiahla u žalovanej, nepracovala však na zodpovedajúcej pozícii, vzhľadom na prácu,
ktorú by vykonávala u žalovanej a ktorá by zodpovedala jej kvalifikácii, pracovala ako skladníčka. Súd
vzhľadom na výšku príjmu, ktorý dosiahla žalobkyňa za obdobie od 15.12.2016 do 10.12.2018 (23
mesiacov a 26 dní) v celkovej výške 13.517,82 eur, ktorá v % vyjadrení predstavuje cca 90 % príjmu,
ktorý by dosiahla za toto obdobie u žalovanej - 15.113,71 eur, videl dôvody hodné osobitného zreteľa
pre nepriznanie plnej náhrady mzdy za toto obdobie a náhradu mzdy vo výške za obdobie
od 15.12.2016 do 10.12.2018 (23 mesiacov a 26 dní x 634) vo výške 15.113,74 eur krátil na 50 %, čo
predstavuje sumu 7.556,87 eur. Náhrada mzdy plynúca z neplatného skončenia pracovného pomeru
má pre zamestnanca jednak kompenzačný charakter, pretože mu nahrádza mzdu za obdobie počas
ktorého nemohol pre zamestnávateľa vykonávať prácu, z dôvodu, že s ním zamestnávateľ neplatne
skončil pracovný pomer, zároveň je svojou povahou sankciou voči žalovanej ako zamestnávateľovi za
to, že neplní svoju zákonnú povinnosť prideľovať žalobkyni ako zamestnancovi prácu podľa pracovnej
zmluvy a zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k žalobkyni ako zamestnankyni žalovanej satisfakčnú
povahu za neplatne skončený pracovný pomer. Priznanie náhrady vo výške 50 % v sebe zahŕňa jednak
plnú kompenzáciu mzdy žalobkyne, ktorú by za toto obdobie dosiahla, ako aj satisfakciu, za neplatné
skončenie pracovného pomeru, ktorú súd považoval v tomto rozsahu za primeranú. Celkovo teda
súd priznal žalobkyni za uvedené obdobie (od 01.04.2016 do 10.12.2018 - do
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru),
počas ktorého žalovaná neumožnila žalobkyni pokračovať v práci náhradu mzdy vo výške 12.935,87



eur (5379 + 7556,87). Vo zvyšku uplatneného nároku súd žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol súd podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola plne úspešná
v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a v časti o náhrade mzdy
presahujúcej 12 mesiacov záviselo rozhodnutie výlučne na úvahe súdu a zníženie náhrady mzdy nad 12
mesiacov, ktorá závisí od úvahy súdu sa nemôže prejaviť ako neúspech pri rozhodovaní o náhrade trov
konania. Súd preto priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti neúspešnej žalovanej v celom
rozsahu. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté v zmysle cit. ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

4. Voči citovanému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, a to v rozsahu výroku
I. Napadnutý výrok o povinnosti zaplatiť 12.935,87 eur považuje za nesprávny, pretože v zmysle §
365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nakoľko o neplatnosti skončenia pracovného pomeru už
právoplatne rozhodol súd, žalovaná je povinná v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce vyplatiť náhradu
mzdy minimálne za čas 12 mesiacov. Pokiaľ by celková náhrada mzdy nepresiahla obdobie 12 mesiacov,
tak v tomto konaní má žalovaná povinnosť zaplatiť nárok na náhradu mzdy vo výške 5.389,- eur.
Žalovaná žiadala súd, aby postupoval v súlade s § 79 ods. 2 Zákonníka práce a nepriznal žalobkyni
náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov z nasledovného dôvodu: Žalovaná je rozpočtovou
organizáciou obce Hlboké nad Váhom. Mesačný rozpočet žalovanej predstavuje 4.000,- eur, z ktorého
hradí všetky mzdové a tiež aj ostatné prevádzkové náklady, a preto nie je možné žalobkyni zaplatiť
požadovanú sumu. Aj náhrada mzdy za obdobie 12 mesiacov bude pre žalovanú veľkou finančnou
záťažou a bez mimoriadnej dotácie nebude možné tento nárok uspokojiť. Taktiež samotný zriaďovateľ,
a to obec Hlboké nad Váhom je malá obec s nízkym rozpočtom. Pokiaľ súd priznal žalobkyni náhradu
mzdy vo výške 12.935,87 eur spolu so sumou 1.653,67 eur (konanie vedené na OS Ružomberok),
teda spolu 14.589,54 eur, ide o výšku nákladov na prevádzku celej materskej škôlky
za obdobie takmer pol roka, čo je pre nich neprijateľné. Je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že
žalobkyňa pracovala a pracuje u iného zamestnávateľa ZŠ a MŠ Divina na rovnakej pozícii, a teda
mala by dosahovať porovnateľný zárobok. Žalovaná poukazuje na čl. 2 Zákonníka práce. Má za to,
že správanie žalobkyne je od počiatku v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobkyňa
zneužila opakovaným spôsobom návštevu u lekára, keď 3 dni po sebe navštívila praktického lekára pre
dospelých, pričom po návšteve lekára sa necítila dobre na návrat do práce, ale uprednostnila
návštevu pohostinstva. Tiež žalobkyňa ich úmyselne zavádza, kedy na jednej strane prostredníctvom
právneho zástupcu opakovane uvádza, že žiada, aby jej bolo umožnené pokračovať v práci, avšak
do práce nenastúpila, ani na ich opakované výzvy. Z uvedeného je preukázané, že žalobkyňa nemá
reálny záujem nastúpiť do práce a jej jediným cieľom je súdnou cestou vymôcť čo najviac finančných
prostriedkov. Konanie žalobkyne žalovanej dlhodobej spôsobuje škodu predlžovaním právnej neistoty,
nakoľko žalobkyni musia garantovať pracovné miesto, na ktoré však odmieta nastúpiť. Poukazuje aj
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 39/98. Žalobkyňa sa opakovane dopúšťala porušovania pracovnej
disciplíny. Vzhľadom na uvedené žiada odvolaniu vyhovieť a žalobu žalobkyne v časti prevyšujúcej
náhradu mzdy vo výške 5.389,- eur zamietnuť. Žiada, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne, aby napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu
žalobkyne v časti prevyšujúcej sumu 5.389,- eur zamietol.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej rozporuje všetky skutkové i právne tvrdenia žalovanej
uvedené v odvolaní. Má za to, že napadnutý rozsudok je správny a zákonný. Vo vzťahu k uvedeniu
jednotlivých odvolacích dôvodov žalobkyňa poukazuje na to, že žalovaná v texte odvolania nijako
nešpecifikuje, na základe akých skutočností má za to, že sú dané odvolacie dôvody. Práve naopak,
v odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré možno vo vzťahu k prejednávanej veci označiť za právne
bezvýznamné a nijako nepreukazujúce dôvod odvolania žalovanej o údajnej neprimeranej finančnej
záťaži, sú absolútne bez právneho významu. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazuje na zaužívaný a
aplikovaný právny princíp, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania. Súdy
rozhodli, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné, a teda došlo k
protiprávnemu konaniu žalovanej. Zároveň bolo jednoznačne preukázané, že na neplatnosť okamžitého
skončenia bola žalovaná žalobkyňou upozornená, a to bez zbytočného odkladu, keď ešte dňa
14.12.2015 požiadala žalovanú, aby jej umožnila pokračovať v práci, čo jej žalovaná neumožnila
a na tomto stanovisku a svojom protiprávnom konaní zotrvala až do 26.02.2019. Žalovaná teda
neupustila od svojho protiprávneho konania. Práve naopak, toto svojím konaním predlžovala, pričom tak



konala vedome a zjavne vychádzala z predpokladu, že je pre ňu hospodárnejšie žalobkyni neumožniť
pokračovať v práci. Vo vzťahu k uvedenému žalobkyňa opakovane poukazuje na konštantnú judikatúru
súdov SR, z ktorej jednoznačne vyplýva, že náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov možno
primerane znížiť, resp. vôbec nepriznať len výnimočne a taktiež na poslednú vetu čl. 2 Zákonníka
práce, v zmysle ktorého § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom,
aby sa ním prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi. Žalobkyňa tiež poukazuje na
skutočnosť, že tvrdenia žalovaného si navzájom odporujú, nakoľko na jednej strane tvrdí, že mesačný
rozpočet predstavuje sumu 4.000,- eur, na druhej strane konajúcemu súdu deklaroval náklady vo výške
presahujúcej 50.000,- eur ročne, a teda presahujúcej i údajný mesačný rozpočet. K ďalším tvrdeniam
žalobkyňa udáva, že z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného a z
dôvodu straty jej príjmu bola nútená nájsť si novú prácu, čo sa jej napokon podarilo a zamestnala sa v
Základnej škole s materskou školou Divina na základe pracovnej zmluvy od 03.12.2018, v zmysle ktorej
bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú do 31.08.2019. So žalovanou pritom mal
dohodnutý pracovný pomer na dobu neurčitú, čo je výrazný rozdiel čo do podmienok oboch zamestnaní.
Čo sa týka náplne práce, žalobkyňa v Základnej škole s materskou školou Divina pracovala len ako
vychovávateľ, najmä ako dozor v družine, v dôsledku čoho jej neboli priznané a vyplácané kreditové
príplatky za vzdelávanie, ktoré absolvovala. Príjem žalobkyne z pracovného pomeru v Základnej škole
s materskou školou Divina tak bol v porovnaní s príjmom u žalovanej nižší. V čase výkonu tejto práce
mala taktiež zvýšené cestovné výdavky v súvislosti s dochádzkou do zamestnania, keď denne musela
precestovať približne o 20 km viac. K tvrdeniam žalovanej, že konanie žalobkyne bolo v rozpore s
dobrými mravmi, udáva, že tieto tvrdenia sú absolútne bez právneho významu a s predmetnou vecou
nesúvisia. Žalobkyňa nerozumie, aký súvis vidí žalovaná medzi údajným konaním žalobkyne v rozpore
s dobrými mravmi a návštevou žalobkyne u lekára. Tvrdenia žalovanej o návšteve pohostinstva a
požívaní alkoholických nápojov počas pracovnej doby sa nezakladajú na pravde. Žalobkyňa taktiež
nesúhlasí s tvrdeniami žalovanej o jej neochote nastúpiť do práce. Poukazuje na opakované výzvy, aby
jej žalovaná umožnila vykonávať prácu. Žalovaná vyzvala žalobkyňu, aby nastúpila do práce až listom
zo dňa 26.02.2019, t. j. po rozhodnom období pre účely náhrady mzdy, a preto
žalovanou uvádzané skutočnosti nie sú vo vzťahu k prejednávanej veci nijako relevantné. Žalobkyňa
má za to, že žalovaná ju vyzvala na nástup do práce bez reálnych očakávaní v jej reálny návrat, čo
vyplýva z nasledovných skutočností: Žalovaná už v priebehu konania vedela, že žalobkyňa pracuje v
Základnej škole s materskou školou Divina, ako aj o trvaní skúšobnej doby. Žalovaná ju vyzvala na
návrat do práce, keď reálne nemala možnosť riadne ukončiť pracovný pomer v Základnej
škole s materskou školou Divina v skúšobnej dobe a bezodkladne nastúpiť do práce v žalovanou
požadovanom termíne. Pokiaľ žalovaná uvádza, že konanie žalobkyne jej dlhodobo spôsobuje škodu
predlžovaním právnej neistoty, žalobkyňa s uvedeným nesúhlasí. Tento stav právnej neistoty zapríčinila
výhradne žalovaná, ktorá neplatne skončila pracovný pomer so žalobkyňou. Pokiaľ žalovaná poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR týkajúce sa používania alkoholických nápojov na pracovisku, nie
je zrejmá súvislosť s prejednávanou vecou. Žalobkyňa odmieta tvrdenie, že by požívala na pracovisku
alkoholické nápoje. Z uvedeného je zrejmé, že predmetné odvolanie žalovanej je absolútne nedôvodné.
Žiada preto napadnutý rozsudok potvrdiť.

6. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne poukazuje na konanie žalobkyne, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi. Nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa ich síce vyzývala, aby jej umožnili
pokračovať v práci a kde jej písomne oznámili, aby do práce nastúpila, do dnešného dňa nenastúpila.
Jediným jej zámerom je vysúdiť od zamestnávateľa čo najviac finančných prostriedkov. Pokiaľ žalobkyňa
k svojmu vyjadreniu priložila ďalšie listinné dôkazy, urobila tak už po vydaní uznesenia súdu prvej
inštancie o skončení dokazovania, a preto na tieto nie je možné prihliadať. V ostatnom obsahu je
vyjadrenie totožné s obsahom odvolania vo veci samej.

7. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovanej uvádza, že rozporuje všetky skutkové i právne tvrdenia uvedené vo
vyjadrení, predovšetkým tie, ktoré odporujú skutkovým a právnym tvrdeniam žalobkyne. Okrem tvrdení,
ktoré sú zhodné s vyjadrením žalobkyne k odvolaniu žalovanej, uvádza najmä k tvrdeniu, pokiaľ žalovaná
tvrdí, že jej jediným záverom je vysúdiť od zamestnávateľa čo najviac finančných prostriedkov, že v
predmetom konaní žiada priznať náhradu mzdy výhradne v takej výške, ktorá jej prislúcha v zmysle
platných a účinných právnych predpisov. Pokiaľ ide o predloženie listinných dôkazov, žalobkyňa k
svojmu vyjadreniu priložila výhradne dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, ktoré uviedla
vo svojom vyjadrení a ktorými reagovala na nové zavádzajúce či nesprávne skutkové tvrdenia žalovanej
uvedené v jej odvolaní. Tieto listinné dôkazy sa týkajú odvolania žalovanej. Práve žalovaná v rámci



odvolacieho konania uplatňuje prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v rozpore s § 366
zákona č. 160/2015 Z. z. a zákonnou koncentráciou konania, nakoľko v rámci odvolacieho konania
predkladá listinné dôkazy, ktoré mohli vzhľadom na ich obsah predložiť konajúcemu súdu už v rámci
dokazovania pred súdom prvej inštancie. Žiada napadnutý rozsudok potvrdiť.

8. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadrila.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalovanej
v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ustanovenia § 219 ods. 3
CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 7.546,87 eur (ako sumu z priznanej sumy 12.935,87 eur prevyšujúcej sumu 5.389,- eur),
a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým priznal žalobkyni nárok na náhradu
trov konania proti žalovanému v celom rozsahu, potvrdil v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

10. Rozsudku súdu prvej inštancie sa rozhodnutie odvolacieho súdu nedotýka v časti výroku, v ktorom
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.389,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, ako odvolaním nenapadnutých.

11. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o povinnosť žalovanej zaplatiť
žalobkyni sumu 7.546,87 eur ako sumu prevyšujúcu sumu 5.389,- eur z priznanej sumy 12.935,87 eur
a súvisiacom výroku o trovách konania za vecne správny. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá
kritériám pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, je logické a presvedčivé a odvolací súd sa v plnom
rozsahu s ním stotožňuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP.

12. Odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

13. Predovšetkým odvolací súd zdôrazňuje, že právoplatne bolo rozhodnuté o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalovanej so žalobkyňou. Zákonným dôsledkom neplatného skončenia
pracovného pomeru je potom nárok žalobkyne na náhradu mzdy voči žalovanej tak, ako vyplýva zo
zákonných ustanovení Zákonníka práce, § 79 ods. 1, 2.

14. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok vo výške 12.935,87 eur, z toho suma 5.389,- eur
predstavuje nárok na náhradu mzdy po obdobie prvých 12 mesiacov po neplatnom skončení pracovného
pomeru v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý nárok žalovaná nenapadla odvolaním a v tejto časti
je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je nárok žalobkyne na náhradu mzdy za čas prevyšujúci
12 mesiacov (najviac za obdobie 36 mesiacov) od neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce. Uvedený nárok môže v zmysle citovaného zákonného ustanovenia súd
na žiadosť zamestnávateľa primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
zamestnancovi vôbec nepriznať. Z negatívneho vymedzenia tohto zákonného ustanovenia však vyplýva,
že tento nárok môže byť zamestnancovi priznaný aj v plnej výške.

16. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie reagoval na obranu žalovanej v konaní. Čiastočne uznal
argumentáciu žalovanej a nárok žalobkyne na náhradu mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov znížil o 50
%. Odvolací súd má za to, že vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré správne zistil súd prvej inštancie, je
takéto zníženie dostatočné a zodpovedá zásade spravodlivého usporiadania vzťahov tak, ako vyplýva z
čl. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku. Úvaha súdu prvej inštancie sa opiera o zistený
skutkový stav veci, je logická a presvedčivá a odvolací súd sa s ňou plne stotožňuje.

17. Odvolací súd dodáva, že podstatou inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru je na jednej strane uloženie sankcie zamestnávateľovi za neplatnosť skončenia pracovného
pomeru a na druhej strane poskytnutie satisfakcie zamestnancovi za to, že na základe neplatného
skončenia pracovného pomeru sa stal nedobrovoľne nezamestnaný. Pokiaľ ide o kritériá, podľa ktorých
súd môže náhradu mzdy zamestnancovi nepriznať alebo primerane znížiť, odvolací súd poukazuje na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 204/2009 z 28.02.2011. Najvyšší súd v



tomto rozhodnutí uviedol, že: ,,K zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa ust. § 61 ods. 2
Zákonníka práce (poznámka odvolacieho súdu - obdobné ustanovenie, ako je v súčasnosti § 79 ods.
1, 2 Zákonníka práce) môže súd pristúpiť len, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné
dovodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce
u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by
mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu
dohodnutú prácu. Súd prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu tak
vykonával a akého zárobku dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významné pritom je
najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou
pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné
miestu dohodnutému pre výkon práce, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu,
ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutému v pracovnej zmluve alebo práci, ktorá je dohodnutému
druhu práce rovnocenná alebo prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší, než v pracovnej
zmluve dohodnutý druh práce a akú mzdu za vykonanú prácu dosiahol alebo by mohol dosiahnuť.
Keby sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok
nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, že by mu prideľoval
prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z hľadiska daného účelu možné po zamestnancovi
spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do
takejto práce vôbec zapojil, ak tak i napriek tomu učinil, nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná
náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná.“

18. Rozhodným obdobím, o ktorom odvolací súd rozhoduje, je obdobie od 16.12.2016 do
10.12.2018. Po celé toto obdobie s výnimkou pár kalendárnych dní (od 03.12.2018, kedy sa
žalobkyňa zamestnala v Základnej škole a Materskej škole Hlboké nad Váhom) možno konštatovať,
že pokiaľ aj žalobkyňa pracovala, pracovala na pracovných pozíciách, ktoré nezodpovedali miestu
ani druhu práce, aký vykonávala u zamestnávateľa, ktorý s ňou neplatne skončil pracovný pomer a
nezodpovedali jej kvalifikácii. Počas celého obdobia trvania súdneho sporu, ktoré sa predlžovalo, a to aj
opakovaným využívaním opravných prostriedkov zo strany žalovanej, žalovaná napriek výzve žalobkyne
jej neumožnila nastúpiť do práce, a to ani v čase, keď rozsudok o neplatnom skončení pracovného
pomeru nadobudol právoplatnosť (dňa 10.12.2018). Súd prvej inštancie prihliadol, že žalobkyňa počas
rozhodného obdobia dosahovala príjem, možno však konštatovať, že ho dosahovala za sťažených
podmienok. Pracovala na pozíciách nezodpovedajúcich jej kvalifikácii a nepriznanie náhrady mzdy za
čas prevyšujúci 12 kalendárnych mesiacov by neprimerane sankcionovalo žalobkyňu a zvýhodňovalo
žalovanú, ktorá sa voči žalobkyni dopustila protiprávneho konania (neplatného skončenia pracovného
pomeru).

19. Samotné zníženie náhrady mzdy za rozhodné obdobie na 50 % podľa názoru odvolacieho súdu
dostatočne reaguje aj na postavenie žalovanej ako rozpočtovej organizácie. Samotná táto skutočnosť
však nemôže spôsobiť, aby protiprávne konanie žalovanej, hoc rozpočtovej organizácie, nebolo nijakým
spôsobom sankcionované.

20. Odvolací súd konštatuje, že v odvolaní a vyjadreniach žalovanej sú uvedené viaceré skutočnosti,
ktoré nesúvisia s prejednávanou vecou. Pokiaľ žalovaná poukazuje na konanie žalobkyne v rozpore s
dobrými mravmi, pokiaľ ide o návštevy lekára a návštevu pohostinstva, týmito skutočnosťami sa súd
zaoberal v rozhodovaní o neplatnom skončení pracovného pomeru, kde žalovaná tieto skutočnosti
nepreukázala. Rovnako, pokiaľ poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, dotýkajúcu sa požívania
alkoholických nápojov na pracovisku, nie je tu žiadna súvislosť medzi konaním žalobkyne a uvedeným
tvrdením žalovanej.

21. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom
výroku, pokiaľ ide o priznanie sumy 7.546,87 eur ako náhrady mzdy za obdobie od 16.12.2016 do
10.12.2018, vecne správny, vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správny.

22. V súlade s ust. § 224 CSP opravil v záhlaví rozsudku súdu prvej inštancie zrejmú nesprávnosť, keď
bolo nesprávne uvedené priezvisko žalobkyne (Dokoupilová), ktoré správne znie ,,X.“.



23. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 255
ods. 1 CSP. Úspešnou účastníčkou odvolacieho konania bola žalobkyňa, preto jej patrí voči neúspešnej
žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

24. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)