Správa a údržba ciest Prešovského samosprávneho kraja


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/77/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712209124
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8712209124.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: R. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. 6,
XXX XX T., zastúpený JUDr. Jánom Garajom, advokátom so sídlom Floriánova 2, 080 01 Prešov, IČO:
43 341 993, proti žalovanému Prešovský samosprávy kraj, so sídlom Námestie mieru 2, 080 01 Prešov,
IČO: 37 870 475, zastúpený Správou a údržbou ciest Prešovského samosprávneho kraja, so sídlom
Jesenná 14, 080 01 Prešov, IČO: 37 936 859, o náhradu za zriadenie vecného bremena, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp.zn. 20C/126/2012-378 zo dňa 12.11.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku o vyhovení žalobe nad sumu 11.475 eur a vo výroku o trovách
konania.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorej rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 22.950 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne
samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že
žalobcovi náleží náhrada za zriadené vecné bremeno. Vzhľadom na právoplatný medzitýmny rozsudok
táto otázka nebola medzi stranami sporná. Spornou zostala otázka výška náhrady, ktorú obe strany
sporu preukazovali vlastnými znaleckými posudkami.
Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na nedostatočné dôkazy,
prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia ich
tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného čl. 8 CSP, ale aj so
zásadou rovnosti účastníkov konania.
Súd postupom v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotiac ich vo vzájomnej súvislosti,
prihliadajúc na predmet sporu, hospodárnosť konania a ich dôležitosť pre rozhodnutie vo veci samej,
uzavrel, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno, teda preukázala existenciu a dôvodnosť uplatneného
nároku.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla
byť preukázaná. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle
ustanovenia § 132 CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k
objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. V ustanovení §



185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z
dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom
na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi
tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom
je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.
Žalobca v konaní preukázal existenciu nároku. Čo sa týka výšky náhrady, súd túto výšku, vzhľadom
na podstatne rozdielne závery stranami predložených znaleckých posudkov, určil jednoduchým
aritmetickým priemerom znalcami deklarovaných hodnôt (28.200+17.700/2) tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti rozsudku. Vzhľadom na rozdielnosť záverov posudkov možno uvedenú možnosť
stanovenia hodnoty náhrady považovať za spravodlivú, rešpektujúcu zásadu hospodárnosti konania a
zásadu proporcionality verejného a súkromného záujmu.

O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol dovolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne zmenil
tak, že žalovanému uloží povinnosť na zaplatenie sumy žalobcovi vo výške 11.475 eur do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku. V odvolaní odvolateľ poukázal na to, že v priebehu konania obidve strany
sporu predložili vlastné znalecké posudky, žalobca na sumu 28.200 eur a žalovaný na sumu 17.700
eur. Súd prvej inštancie sa s tým vysporiadal tak, že vzhľadom k tomu, že existujú podstatné rozdielne
závery predložených znaleckých posudkov, určil náhradu jednoduchým aritmetickým priemerom vo
výške 22.950 eur. So spôsobom vypočítania výšky náhrady za zriadené právo zodpovedajúce vecnému
bremenu v prospech vlastníka stavby na pozemku vo vlastníctve žalobcu, odvolateľ nesúhlasí, nakoľko
sa súd nevysporiadal s ním uplatnenými požiadavkami, aby pri určení výšky náhrady zohľadnil
nasledujúce skutočnosti tak, aby priznaná výška nároku žalobcu bola primeraná:
· žalobca v čase kúpy vedel, že nadobúda pozemky, ktoré sú „de facto" zastavané pozemnou
komunikáciou a že ich využitie je značne obmedzené a napriek lomu dobrovoľne pristúpil k ich kúpe,
· žalovaný nemal možnosť odmietnuť nadobudnutie vlastníckeho práva k cestám II. a III. triedy, ktoré
nadobudol priamo zo zákona od štátu,
· hrubý nepomer medzi kúpnou cenou, na základe ktorej Žalobca kúpil predmetný pozemok k náhrade,
ktorú požaduje v rámci tohto konania,
· ak sa predáva takýto pozemok, na ktorom stojí stavba patriaca inému vlastníkovi, nepochybne sa to
premietne do nižšej kúpnej ceny, čím je nadobúdateľ pozemku (žalobca) zvýhodnený,
· žalovaný vynakladá obrovské výdavky v súvislosti s údržbou a rekonštrukciou pozemných komunikácií
v jeho vlastníctve, ktoré užíva aj žalobca,
· nejedná sa o neoprávnenú stavbu, ide o osobitý prípad zabratia pozemkov a nemožno ho stotožňovať
čo do výšky nároku s prípadom typicky neoprávneného zabratia pozemku pôvodnému vlastníkovi bez
jeho súhlasu a postaveniu stavby slúžiacej niekomu inému, daná komunikácia slúžila aj pôvodnému
vlastníkovi pozemku ako aj jeho právnym nástupcom,
· existuje rozhodnutie Okresného úradu Poprad, pozemkový a lesný odbor zo dňa 20.07.2017, ktoré
nariaďuje pozemkové úpravy v k.ú, U. a aj vďaka intervencii žalovaného bola do obvodu PÚ celou
svojou plochou zahrnutá parcela KN C č. XXXX/XXX, to znamená, že je tu vysoký predpoklad, že
pozemkové úpravy budú v najbližšom čase ukončené a žalobca čoskoro uspokojený vo svojom nároku
(náhrada, ktorá má byť súdom priznaná, predpokladá obdobie n = 20 rokov ako obdobie predpokladanej
návratnosti investície, pričom reálne dôjde k uspokojeniu skôr).

3. Žalovaný navrhoval súdu uplatniť moderačné právo, čo súd neaplikoval a v odôvodnení rozsudku
opomenul uviesť, z akého dôvodu tak neučinil. Navrhol použiť moderačné právo a to uplatniť vo výške
50 % z jednoduchého aritmetického priemeru predložených znaleckých posudkov (t.j. 11.475 eur).
Rozsudok v ďalšom považoval za nepresvedčivý. Zároveň poukázal na to, že predĺženie lehoty na
plnenie odvolateľ odôvodňuje zložitosťou administratívy a faktickou nemožnosťou vykonať úhrady platby
do 3 dní od právoplatnosti príslušného rozhodnutia.

4. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolacie
dôvody žalovaného považoval za neopodstatnené.



5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním
ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a zistil, že rozsudok je vecne
správny.

6. Súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery vo veci samej
a správne rozhodol, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

8. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

9. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu
nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

10. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej
zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel
zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol
riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukazujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavrieť zmluvy a
poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno
tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.

11. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009.

12. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli



vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

13. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje
na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že
v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).

14. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.
Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu.
Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v
odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

15. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

16. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho
a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie
podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a
predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte
sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam
pre moment viazanosti súdu. Za stavu, ak žalobca neoznačil žiadne dôkazy - prostriedky procesného
útoku do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie na súde prvej inštancie skončilo, tak potom ani
odvolací súd na tieto skutočnosti uplatnené v odvolacom konaní už prihliadať nemohol.

17. V danom prípade z námietok uvedených v odvolaní v podstate vyplýva, že súd prvej inštancie priznal
bezdôvodné obohatenie nad sumu 11.475 eur nedôvodne.

18. Z dôvodov uvedených v odvolaní je nepochybné, že v priebehu konania boli predložené dva znalecké
posudky. Znalecký posudok predložil žalobca a to na sumu 28.200 eur (náhrada za vecné bremeno) a
znalecký posudok predložil žalovaný a to na sumu 17.700 eur (hodnoty vecného bremena).

19. Za stavu, ak strany sporu na pojednávaní pred prvoinštančným súdom dňa 12.11.2018 zhodne
uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, tak prvoinštančnému súdu na to, aby
zabezpečil spravodlivú úpravu pomerov medzi stranami sporu nezostávalo nič iné, len sa vysporiadať
s dvoma odlišnými znaleckými posudkami. Ak prvoinštančný súd matematicky urobil priemer hodnoty
za vecné bremeno z dvoch odlišných znaleckých posudkov, tak v tomto smere mu nemožno nič vyčítať.
Ak žalovaný namietal primeranosť a dožadoval sa jej zohľadnenia s poukazom na verejnoprospešný
aspekt, a to, že žalovaný prevzal cesty II. a III. triedy zo zákona a existenciu pozemkových úprav, tak
tieto dôvody bez ďalšieho nemôžu znížiť hodnotu vecného bremena za stavu, ak súd s moderáciou túto



hodnotu primerane znížil vo vzťahu k predloženému znaleckému posudku zo strany žalobcu a v tomto
smere nemožno ani konštatovať nepresvedčivosť rozsudku podľa § 220 CSP.

20. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať
tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Treba
zdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje žiadne dôvody alebo
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

21. Doktrína legitímneho očakávania je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná
osoba ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania. Tieto
odôvodnené očakávania sa vzťahujú na postup orgánu verejnej moci, prípadne rozhodnutie toho orgánu.
Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže
v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne (IV. ÚS 15/2014-77 cit. ,,Ústavný súd pritom
zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia
pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou
judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce,
či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán
tento mechanizmus fakticky a riadne využíva (pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo
06.12.2007).

22. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania.
Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a
právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na
zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad
(princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi
stranami sporu bolo vyhovené žalobe v rozsahu ako to vykonal súd prvej inštancie.

23. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so
zreteľom na správne hodnotenie dôkazov zo strany sudu I. inštancie a vyvodenie správnych právnych
záverov nepovažoval za potrebné zaoberať sa s ostatnými odvolacími námietkami.

24. Za takejto situácie odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP so stotožnením sa s dôvodmi
napadnutého rozsudku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Ani odvolací súd
nenašiel dôvody pre aplikáciu § 257 CSP a tým dôvodov hodných osobitného zreteľa a tomu zodpovedá
aj výrok o ich úhrade.



25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 CSP s poukazom na ust. § 255
CSP a vychádzajúc zo zásady úspešnosti upravenej v tomto ustanovení odvolací súd úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktorých kvantifikáciu uskutoční súd prvej
inštancie samostatným rozhodnutím.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).