Centrum voľného času, Gen. Štefánika 47, Kežmarok


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoPr/3/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716211084
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716211084.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne T.. R. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G.. R. XX, P., proti žalovanému Centrum voľného času, so sídlom Gen. Štefánika 47, Kežmarok,
IČO: 37938096, právne zastúpený Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom, Murgašova 86/1, Poprad,
o určenie neplatného skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/21/2016-154 zo dňa 12.01.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
s tým, že o náhrade trov rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Priznal žalovanému voči žalobkyni
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust.§ 48 ods.1, § 61 ods.1,2, § 63 ods.1
písm.d/, bod 1 a § 252 ods.1 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) a časťou XIII. Vyhlášky
Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 437/2009 Z.z.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním prostriedkami procesného úroku i
procesnej obrany dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť. V konaní bolo preukázané, že
žalobkyňa u žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy z 18.09.2006 uzavretej na dobu určitú
do 30.09.2007. Následne s vedomím zamestnávateľa pokračovala vo výkone práce u žalovaného, preto
v zmysle § 48 ods. 1 Zákonníka práce, keďže pracovný pomer nebol ďalej dohodnutý písomne, je
potrebné považovať pracovný pomer za uzatvorený na neurčitý čas, keď pracovný pomer na ďalšiu
určitú dobu nebol uzatvorený písomne. Dňa 01.08.2016 žalovaný skončil so žalobkyňou pracovný pomer
výpoveďou. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že výpoveď má formálne náležitosti podľa §
61 Zákonníka práce, bola písomná a riadne doručená žalovanej. Za deň doručenia výpovede je potrebné
v súlade s § 38 ods. 4 posledná veta Zákonníka práce považovať deň 01.08.2016, kedy žalobkyňa
výpoveď odmietla prevziať. Navyše žalobkyni bola následne výpoveď doručená aj poštou 02.08.2016.
Výpoveď bola daná z dôvodov v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce, dôvod výpovede
- nespĺňanie predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce dôvod bol vo
výpovedi skutkovo vymedzený tak, že ho nie je možné zameniť s iným dôvodom. Žalobkyňa namietala
neexistenciu dôvodu pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod
1 Zákonníka práce, tvrdila, že spĺňa kvalifikačné predpoklady na výkon dohodnutej práce. Uvedená
skutočnosť bola spornou v konaní. Pri posudzovaní splnenia kvalifikačných predpokladov žalobkyne na



výkon práce u žalovaného - vychovávateľ Centra voľného času - vedúca oddelenia športu súd vychádzal
z dosiahnutého vzdelania žalobkyne - stredné odborné vzdelanie s maturitou skúškou v odbore spoločné
stravovanie a vysokoškolského vzdelania 1. stupňa (bakalárske štúdium) v študijnom odbore majster
odbornej výchovy s absolvovaním štátnej skúšky z didaktiky, psychológie, pedagogicky, v súlade s
Vyhláškou Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 437/2009 Z.z., ktorou sa ustanovujú kvalifikačné
predpoklady a osobitné kvalifikačné požiadavky pre jednotlivé kategórie pedagogických zamestnancov
a odborných zamestnancov, kde v časti XIII. je uvedených 45 druhov kvalifikačných predpokladov pre
vychovávateľa. Z obsahu jednotlivých možností vzdelania pre výkon práce „vychovávateľ“ súd dospel
k záveru, že žalobkyňa nespĺňa ani jeden z kvalifikačných predpokladov s poukazom na absolvované
stredoškolské a vysokoškolské štúdium v odbore spoločné stravovanie a majster odbornej výchovy. Za
daných okolností žalobkyňa nespĺňala predpoklady na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, existoval
výpovedný dôvod a výpoveď z tohto dôvodu nemožno považovať za neplatnú.

4. K námietkam žalobkyne súd prvej inštancie doplnil, že povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa
nebolo žalobkyňu upozorniť na to, že ak si kvalifikáciou vzdelanie nedoplní, môže žalovaný so
žalobkyňou skončiť pracovný pomer výpoveďou. Navyše žalobkyňa bola zo strany žalovaného listom
z 29.01.2016 oboznámená o tom, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady. Na ťarchu žalovaného nemôže
ísť ani skutočnosť, že predchádzajúci štatutármi zástupcovia žalovaného nevyžadovali u žalobkyne
splnenie kvalifikačných predpokladov. Je zrejmé, že počas trvania pracovného pomeru si žalobkyňa
dopĺňala vzdelanie, no v inom študijnom odbore - majster odbornej výchovy, ako vyplýva z citovanej
vyhlášky Ministerstva školstva pre výkon práce vychovávateľa v Centre voľného času. V konaní obe
strany sporu predložili stanoviská Ministerstva školstva Slovenskej republiky a žalovaný i Štátnej školskej
inšpekcie. Je potrebné uviesť, že súd splnenie kvalifikačných predpokladov posudzoval nezávisle od
daných stanovísk, nie je ani nimi viazaný. Navyše stanovisko predložené žalobkyňou je tak, ako namietal
žalovaný, neurčité a nie je z neho zrejmý ani názor Ministerstva školstva Slovenskej republiky o splnení
alebo nesplnení kvalifikačných predpokladov súd nezistil ani žiadny iný nedostatok výpovede.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. podľa zásady
úspechu (súd prvej inštancie nesprávne uviedol Zákonník práce). Súd priznal žalovanému voči žalobkyni
náhradu trov konania v plnom rozsahu. Konštatoval, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku.

6. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa. Právne odôvodnila odvolanie ust.§ 365 ods.
1 písm. h/ C.s.p., pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Namietala, že si doplnila vzdelanie ktorého obsah bol od nej pôvodným vedením požadovaný v
príslušnom odbore v zmysle platnej pracovnej zmluvy, pričom absolvovala štúdium so štátnou skúškou
z didaktiky, psychológie a pedagogiky. Z dôvodu pojmových zmien študijných odborov vyhlášky č.
437/2009 Z. z. ktorou sa ustanovujú kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné požiadavky pre
jednotlivé kategórie pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov a označenia študijného
odboru, hoci obsahovo štúdium spĺňalo predpoklady na kvalifikovaný výkon dohodnutej práce a
požiadavky zamestnávateľa, bola žaloba zamietnutá. Mala za to, že pri zodpovedaní právnej otázky
splnenia kvalifikačných predpokladov na výkon práce žalobkyne, došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu a výkladu na ťarchu zamestnanca bez jeho zavinenia, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom
SR a postavením zamestnanca ako slabšieho subjektu. Naproti tomu napadnuté rozhodnutie poskytuje
právnu ochranu zamestnávateľovi, keď v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že „na ťarchu žalovaného
nemôže ísť ani skutočnosť, že predchádzajúci štatutárni zástupcovia žalovaného nevyžadovali u
žalobkyne splnenie kvalifikačných predpokladov", čo v konečnom dôsledku je záver nepravdivý, pretože
predchádzajúci štatutárni zástupcovia žalovaného vyžadovali absolvovanie štúdia, ktorú požiadavku
žalobkyňa splnila v súlade s ich požiadavkami. Zo správania štatutárneho orgánu žalovaného,
vykonávania množstva bezúčelných kontrol, spôsobu doručovania písomnosti a komunikácie so
žalovanou, ktorej počas trvania pracovného pomeru bol odopretý prístup k pracovným veciam a do
obvyklého miesta výkonu práce, ostatní zamestnanci mali zákaz komunikovať so žalobkyňou, ako aj
z bezdôvodného neprideľovania práce, možno jednoznačne usudzovať, že dôvod výpovede spočíval
v iných skutočnostiach ako sú uvedené vo výpovedi. Napadnutý rozsudok nesprávnym právnym
posúdením poskytol právnu ochranu subjektu, ktorý porušil práva žalobkyne, využil nejednoznačnosť
výkladu kvalifikačných predpokladov v zmysle uvádzanej vyhlášky, ku ktorej sa nevedelo jednoznačne
a bez pochybností vyjadriť ani Ministerstvo školstva a ani samotná univerzita poskytujúca vzdelanie
v príslušných odboroch. Napadnutý rozsudok sa nezaoberá ďalšími skutočnosťami a okolnosťami



existujúcimi počas trvania pracovného pomeru a po doručení výpovede, ktoré žalobkyňa uviedla a ktoré
odôvodňujú použitie § 257 C.s.p., v zmysle ktorého súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. Neurčitosť stanovísk príslušných inštitúcii, ktoré by mali bez ďalšieho
uviesť nerozporuplné stanovisko ku výkladu obsahových náležitostí štúdia s kvalifikačnými predpokladmi
na výkon určitého zamestnania a spôsob zaobchádzania so žalobkyňou ako zamestnankyňou, pri
právnom posúdení v zmysle napadnutého rozsudku, odôvodňujú skutočnosť použitia ustanovenia § 257
C.s.p. pri určovaní povinností žalobkyne uhradiť trovy konania, v ktorom sa domáhala ochrany svojich
práv, ktoré jej sú nezavinené porušované. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal náhradu trov konania žalobkyni v plnom
rozsahu.

7. Žalovaný s odvolaním nesúhlasil, považoval ho za nedôvodné. Poukázal na ním predložené
listinné dôkazy a to písomné stanovisko Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR zo dňa
23.05.2016, vyjadrenie E.. Ľ. C. z Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR zo dňa 14.01.2016
a posúdenie Štátnej školskej inšpekcie Bratislava zo dňa 09.01.2018. S prihliadnutím na žalovaným
predložené listinné dôkazy je zrejmé, že žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady na výkon činnosti
vychovávateľa stanovené vyhláškou MŠ SR č. 437/2009 Z.z a výpoveď žalovaného je v súlade
so Zákonníkom práce a nie je neplatná. Žalovaný sa dôsledne ohradil voči tvrdeniam žalobkyne,
že dôvod výpovede spočíval v iných skutočnostiach ako sú uvedené vo výpovede a že uvedené
má vyplývať zo správania štatutárneho orgánu žalovaného. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa
bola v čase od 11.09.2015 do 01.08.2016 dlhodobo práceneschopná a nový štatutárny zástupca
začal pôsobiť u žalovaného od 01.11.2015, teda v čase, keď žalobkyňa už bola práceneschopná.
Bola to práve žalobkyňa, ktorá odmietla akúkoľvek komunikáciu so zamestnávateľom. Aj z výpovede
samotnej žalobkyne vyplýva, že ona sama bezdôvodne odmietala prevziať na pracovisku akúkoľvek
písomnosť od zamestnávateľa. Žalovaný ako zamestnávateľ sa snažil doručovať žalobkyni písomnosti
na pracovisku v súlade so Zákonníkom práce a následne aj prostredníctvom pošty, čo bolo v
konaní preukázané. Žalovaný mal aj snahu riešiť so žalobkyňou doplnenie vzdelania, ale žalobkyňa
uvedené od začiatku odmietala a nechcela prijať a uznať argumenty žalovaného vo veci nespĺňania
kvalifikačných predpokladov na výkon dohodnutej práce. Od 01.02.2016 bolo žalobkyni doručené
rozhodnutie žalovaného o zmene funkčného platu a preradenie do nižšej platobnej triedy práve z dôvodu
nekvalifikovanosti. Žalobkyňa uvedené rozhodnutie zamestnávateľa akceptovala. Žalovaný zároveň
poukázal aj na to, že žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie dôvody neplatnosti výpovede jednak
ani neuvádzala a k týmto svojim tvrdeniam ani nenavrhla žiadne dôkazy. Preto navrhol rozsudok potvrdiť
a priznať žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

8. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne
dňa 02.05.2018. Vyjadrenie zo strany žalobkyne k vyjadreniu žalovaného zaslané nebolo. Zo strany
právneho zástupcu žalobkyne bola doručená súdu výpoveď plnomocenstva, ktorá došla odvolaciemu
súdu dňa 24.05.2018.

9. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 379 a nasl. Civilného sporového
poriadku (ďalej C.s.p.), bez nariadenia pojednávania podľa ust.§ 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto
a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa
08.11.2018 a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

10. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo veci správne zistil skutkový stav, vec
aj správne právne posúdil. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa u
žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 18.09.2006, uzavretej na dobu určitú do
30.09.2007. Následne s vedomím zamestnávateľa pokračovala vo výkone práce u žalovaného, preto
v zmysle ust.§ 48 ods.1 Zákonníka práce, keďže pracovný pomer nebol ďalej dohodnutý písomne,
je potrebné považovať tento za uzavretý na dobu neurčitú. Dňa 01.08.2016 žalovaný skončil so
žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou. I odvolací súd má za to, že z vykonaného dokazovania pred
súdom prvej inštancie vyplýva, že výpoveď má všetky formálne náležitosti podľa ust.§ 61 Zákonníka
práce, bola písomná a riadne doručená žalobkyni. Za deň doručenia výpovede je potrebné v súlade
s ust.§ 38 ods.4 posledná veta Zákonníka práce, tak ako to správne konštatuje súd prvej inštancie
považovať deň 01.08.2016, kedy žalobkyňa výpoveď odmietla prevziať. Táto jej však aj následne bola
doručená poštou dňa 02.08.2016.



11. Podľa ust.§ 63 ods. 1 ods. 1 písm. d) bod 1 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, zamestnávateľ môže
dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak zamestnanec nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi
predpismi na výkon dohodnutej práce.

12. Žalobkyňa tvrdila, že spĺňa kvalifikačné predpoklady pre výkon dohodnutej práce, žalovaný tvrdil,
že tieto kvalifikačné predpoklady nespĺňa. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že
žalobkyňa vykonávala prácu u žalovaného ako vychovávateľ Centra voľného času - vedúca oddelenia
športu. Žalobkyňa mala skončené stredné odborné vzdelanie s maturitnou skúškou v odbore spoločné
stravovanie a vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa, teda bakalárske štúdium v študijnom odbore
- majster odbornej výchovy s absolvovaním štátnej skúšky z didaktiky, psychológie a pedagogiky. I
odvolací súd má za to, že z obsahu jednotlivých možností vzdelania pre výkon práce vychovávateľ
žalobkyňa nespĺňa ani jeden z kvalifikačných predpokladov s poukazom na absolvované štúdium.
Žalobkyňa bola zo strany žalovaného listom zo dňa 29.01.2016 oznámené, že nespĺňa kvalifikačné
predpoklady na výkon činnosti vychovávateľky v Centre voľného času. V tejto súvislosti i odvolací súd
poukazuje na písomné stanovisko Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky
zo dňa 23.05.2016, vyjadrenie E.. Ľ. C. z Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej
republiky zo dňa 14.01.2016 a posúdenie Štátnej školskej inšpekcie Bratislava zo dňa 09.01.2018.

13. K odvolacej námietke žalovaného čo do nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd
uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom
uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, respektíve ústavne nekomformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade
aplikácie zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a
význam. Právne závery súdu prvej inštancie sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Preto
rozsudok rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej
argumentácie. Skutočnosť, že by žalovaný využil nejednoznačnosť výkladu kvalifikačných predpokladov,
ku ktorému sa nevedelo jednoznačne a bez pochybností vyjadriť ani Ministerstvo školstva, ani samotná
univerzita poskytujúca vzdelania v príslušných odboroch, neobstojí. Z dokladov, ktoré predložil žalovaný
vyplýva, že žalobkyňa kvalifikačné predpoklady nespĺňa. Pochybnosti vyplývajú len z písomnosti,
ktoré predložila žalobkyňa a z jej komunikácie s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskej republiky, teda že môže byť posudzovaná ako spĺňajúca kvalifikačné predpoklady, ak
preukáže zamestnávateľovi totožnosť obsahu ňou absolvovaného študijného odboru - majster odbornej
výchovy v bakalárskom stupni a bakalárskeho študijného programu učiteľstvo. Uvedené sa však
žalobkyni preukázať nepodarilo. Z vyjadrenia k žiadosti, ktorú predložila súdu prvej inštancie totiž
vyplýva že nie je v kompetencií fakulty posúdiť, či absolvent daného študijného programu spĺňa
kvalifikačné predpoklady na výkon činnosti vychovávateľa v Centre voľného času, nakoľko fakulta
neposkytuje štúdium v študijnom odbore pedagogika. Za relevantný argument nemožno považovať ani
argument žalobkyne o bezdôvodnom neprideľovaní práce s tým, že ostatní zamestnanci mali mať zákaz
komunikovať so žalobkyňou, teda že dôvod výpovede spočíval v iných skutočnostiach, ako sú uvedené
vo výpovedi. Žalobkyňa uvedené skutočnosti ako dôvod neplatnosti výpovede v priebehu konania
na súde prvej inštancie neuviedla a zároveň nepredložila ani žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali
opodstatnenosť týchto tvrdení. Preto odvolací súd na tieto odvolacie dôvody nemohol prihliadnuť.

14. Správne rozhodol súd prvej inštancie i o trovách konania. Aj keď žalobkyňa uvádzala, že sú tu dôvody
dané ust.§ 257 C.s.p., lebo sa rozsudok nezaoberá ďalšími skutočnosťami a okolnosťami existujúcimi
počas trvania pracovného pomeru a po doručení výpovede. Neurčitosť stanovísk príslušných inštitúcií,
ktoré by mali bez ďalšieho uviesť nerozporuplné stanovisko k výkladu obsahových náležitostí štúdia
s kvalifikačnými predpokladmi na výkon určitého zamestnania a spôsob zaobchádzania so žalobkyňou
ako zamestnankyňou podľa názoru žalobkyne odôvodňujú aplikáciu ust.§ 257 C.s.p. pri určovaní
povinnosti žalobkyne nahradiť trovy konania. Tieto žalobkyňa zrejme považovala skutočnosť, že jej
dňa 01.08.2016, keď sa dostavila na pracovisko bol zamedzený prístup a vstup do kancelárie a tento
jej bol umožnený až po príchode a za prítomnosti riaditeľky Centra voľného času a zároveň, že jej
bola nariadená dovolenka za rok 2015 od 15.08.2016 do 30.09.2016, vrátane. Uvedený argument však
odvolací súd nemôže akceptovať. Nástup dovolenky v zmysle Zákonníka práce určuje zamestnávateľ.
Ten určuje aj kedy a za akých podmienok má zamestnanec prístup do kancelárie. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na skutočnosť, ktorú namietal i žalovaný vo svojom vyjadrení, že žalobkyňa bola
v čase od 11.09.2015 do 01.08.2016 dlhodobo práceneschopná. Preto skutočnosť, že zamestnávateľ po



takom dlhom čase určil podmienky za akých bude žalobkyňa pracovať, prípadne, že jej nariadil čerpať
dovolenku nemôže byť dôvodom uvedeným v ust.§ 257 C.s.p.

15. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust.§ 387 ods.1 C.s.p. s osvojením si
odôvodnenia ako vecne správny potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§
255 ods.1 C.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu patrí nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalobkyňa ako neúspešná bola zaviazaná k náhrade
týchto trov. Čo do aplikácie ust.§ 257 C.s.p. odvolací súd uvádza, že iba výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Účelom uvedeného ustanovenia
je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného absolučného práva. Jeho aplikácia je však možná za splnenia zákonných podmienok. Do
úvahy prichádza z dôvodu sociálnych aspektov, kedy sa zohľadňujú osobné, majetkové, zárobkové a
iné pomery oboch strán v konaní, pričom žalobkyňa sociálne aspekty, prípadne iné takéto skutočnosti
ani v konaní na súde prvej inštancie, ale ani v odvolacom konaní netvrdila. Čo sa týka iných okolností,
ktoré uvádzala, k ním sa vyjadril odvolací súd vo vzťahu k trovám prvoinštančného konania vyššie.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.



Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.