Kultúrna scéna MARTIN


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/148/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117261636
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:6117261636.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej
veci žalobcu: Juraj Domonkoš - KOBYLA DIZAJN, s miestom podnikania 038 42 Príbovce 70, IČO:
47 625 538 (podnikateľský subjekt má pozastavenú činnosť od 1.1.2018 do 31.12.2019), zastúpeného
právnym zástupcom JUDr. Mariánom Rušinom, PhD., advokátom, so sídlom J. XX, XXX XX S.
- W., proti žalovanému: Kultúrna scéna MARTIN, príspevková organizácia, so sídlom Nám. S. H.
Vajanského 1, 036 49 Martin, IČO: 42 386 497, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Slavomírou
Kurinskou, advokátkou, so sídlom J. Šimka 11, 036 01 Martin, IČO: 42 216 907, v konaní o zaplatenie
4.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k.
17Cb/22/2018-339 zo dňa 10. januára 2019 v spojení s uznesením (opravným) Okresného súdu Martin
č.k. 17Cb/22/2018-373 zo dňa 9.4.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/22/2018-339 zo dňa 10. januára 2019 v spojení s
uznesením (opravným) Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/22/2018-373 zo dňa 9.4.2019 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo súm: 1.000,-
Eur od 17.5.2017 do zaplatenia, 1.000,- Eur od 15.6.2017 do zaplatenia, 1.000,- Eur od 15.7.2017 do
zaplatenia, 1.000,- Eur od 15.8.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom
II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 40,- Eur, ako paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom III. vyslovil, že
žalobca má voči žalovanému právo na 100 % náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením.

2. Okresný súd Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania vo veci rozhodol platobným rozkazom
sp. zn. 6Up/591/2017, voči ktorému podal odpor žalovaný.

3. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 2, 3 písm. b), ods. 4 písm.
a) Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „ Obchodný zákonník“), § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka, § 325 Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe vyhovel. Výpoveďami
strán sporu ako aj písomnou zmluvou označenou ako Zmluva o dielo č. 01/03/2015, ako aj výpoveďami
svedkov mal okresný súd preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným existoval záväzkový vzťah,
ktorý trval až do 31.7.2015, kedy zanikol výpoveďou zo strany žalovaného. Tento záväzkový vzťah
sa bude riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, s poukazom na § 261 ods. 2 Obchodného



zákonníka, § 261 ods. 3, písm. a), b), c), d) Obchodného zákonníka a § 261 ods. 4 písm. a) Obchodného
zákonníka, pretože ide o záväzkový vzťah medzi žalobcom ako podnikateľom a žalovaným ako
subjektom verejného práva, pričom subjektom verejného práva je aj právnická osoba, ktorá je úplne
alebo z väčšej časti financovaná subjektom verejného práva napr. obcou, ktoré požiadavky v danom
prípade spĺňa. „Predmetom záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, v zmysle písomnej
zmluvy bola správa IT zariadení, grafické služby, propagácia, administrácia internetových prezentácií a
ako vyplynulo z výsluchov žalobcu a svedkov, tak aj ozvučovanie kultúrnych podujatí, stavba pódia a
podobne, pričom teda medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu tzv. inominátnej zmluvy, ktorá v
sebe, v prevažnej väčšine zahŕňa zmluvu o dielo. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 4.000,-
Eur, ktorá suma predstavovala súčet ceny za vykonané činnosti v prospech žalovaného , ktoré žalobca
žalovanému vyúčtoval faktúrami č. 70120010, 70170012, 70170016 a 70170019 každá v sume 1.000,-
Eur, v súlade s Dodatkom č. 2 k zmluve. Žalovaný uviedol, že toto sú faktúry za obdobie, keď bežala
žalobcovi výpovedná lehota a keď už žiadne činnosti žalobca pre žalovaného nevykonával s výnimkou
vytvorenia loga, ktorého vytvorenie žalobcom v prospech žalovaného nebolo medzi stranami sporné.“
Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že okrem loga v prospech žalovaného žalobca vytvoril
aj návrh plagátu na podujatie, ktoré organizoval žalovaný a to MDD, ktoré sa konalo 3.6.2017 s tým,
že vytvoril dve verzie tohto plagátu, pretože s prvou verziou nebol žalovaný spokojný a pripomienkoval
ju mailom, o čom svedčí mailová korešpondencia a rovnako mailová korešpondencia svedčí o tom, že
žalobca žalovanému zaslal nový návrh tohto plagátu. Podľa okresného súdu skutočnosť, že žalovaný
tento plagát nakoniec na podujatí, ktoré organizoval nepoužil, bolo jeho slobodným rozhodnutím, avšak
žalovaný žiadnym spôsobom nevytýkal žalobcovi, žeby vyhotovený, novovytvorený plagát vykazoval
nejaké vady a ak tak učinil na pojednávaní pred okresným súdom, žalobca namietol, že tieto vady neboli
uplatnené včas, teda nie je možné nároky z nich priznať, lebo nebola splnená notifikačná povinnosť.
Tiež žalobca predložil mailovú komunikáciu, ktorá preukazuje, že pripravoval ozvučenie kultúrneho
podujatia, ktoré reálne nakoniec neozvučoval, lebo objednávateľ zrušil jeho účasť bez udania dôvodu,
avšak na túto akciu on sa pripravoval zhruba dva dni pred samotným podujatím. Tiež niekedy v polovici
mája 2017 prebehla iná akcia, kde zabezpečoval žalobca pre žalovaného ozvučenie, bola to akcia
v areáli SIM - Priekopa, kde ako uviedol, strávil celý deň ozvučovaním a samozrejme niekoľko dní
pred tým prípravou na toto podujatie. Že na tomto podujatí realizoval činnosti v prospech žalovaného,
potvrdil aj svedok p. X. S.. Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané a to výpoveďou žalobcu,
ako aj svedka S., že mesačne vykonával žalobca pre žalovaného správu IT zariadení, administráciu
internetových prezentácií, ktorá sa robila každodenne s tým, že bolo potrebné potom, ako správa
Mestskej scény prešla zo žalovaného na občianske združenie m@m. zmeniť všetky údaje na webových
a internetových portáloch, v podstate išlo o internetový priestor, kde sa nachádzajú profily s tým, že bolo
potrebné urobiť zmenu v súvislosti s prechodom správy Mestskej scény a túto zmenu vykonával žalobca
na žiadosť samotného žalovaného, o čom svedčí mailová korešpondencia. Vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že pôvodne Mestskú scénu Martin prevádzkovalo Centrum kultúry n.o. (nezisková
organizácia) do 1.4.2015, od tohto dátumu až do 1.4.2017 Mestskú scénu prevádzkoval žalovaný a
od tohto dátumu následne občianske združenie m@m. „Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
mailovú adresu H. <mailto:a@b.c> používala Kultúrna scéna Martin a túto používa dodnes a mailová
komunikácia prebiehala so žalobcom práve z tejto adresy alebo komunikácia prebiehala s pani Z., ktorá
bola zamestnankyňou Kultúrnej scény v čase, keď už riaditeľkou Kultúrnej scény bola pani Q.. Pokiaľ
žalovaný namietal, že komunikácia prebiehala medzi žalobcom a pánom Z., žalobca objasnil, že toto
bola korešpondencia, ktorá bola medzi pani Z. ako zamestnankyňou Kultúrnej scény a pani Z., ktorá
požadovala od pána Z. fotky na plagát, ktorý mal vyhotovovať práve žalobca. O tom, že reálne vykonával
prácu pre žalovaného svedčí aj podporne výpis zo zoznamu telefónnych čísiel v rozhodnom období, kde
prebiehala komunikácia na čísla +XXXXXXXXXXXX a +XXXXXXXXXXXX, ktoré patria žalovanému.
Jedno z nich patrí pani Z.. Že dochádzalo k zmene označenia žalovaného na internetových portáloch, o
tom svedčí fotodokumentácia na čl. 138 - 142, ktorú tiež predložil žalobca. Vykonaným dokazovaním súd
mal nepochybne preukázané, že v rozhodnom období, za ktoré boli vystavené faktúry, reálne žalobca
pre žalovaného práce na základe zmluvného vzťahu vykonával.“

4. Okresný súd mal preukázané, že na zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je dôvodné aplikovať
práve § 325 Obchodného zákonníka, ktoré sa vzťahuje na úpravu vzájomných (synalagmatických)
záväzkov. Vzájomné záväzky sú typické tým, že obom zmluvným stranám z nich vyplýva určitá
povinnosť, ohľadom ktorej majú postavenie dlžníka a zároveň obe majú určité práva a sú v postavení
veriteľa, pričom tieto vzťahy sú vzájomne podmienené. V prípade zmluvy o poskytnutí služieb má
žalovaný postavenie dlžníka vzhľadom na jeho povinnosť zaplatiť odplatu za predmet Zmluvy a súčasne



postavenie veriteľa vzhľadom na jeho právo, na poskytnutie predmetu zmluvy dohodnutého v čl. III.
Zmluvy o dielo č. 01/03/2015 od poskytovateľa (zhotoviteľa); poskytovateľ (zhotoviteľ) je dlžníkom vo
vzťahu k jeho záväzku poskytnúť žalovanému predmet Zmluvy podľa čl. III. a je veriteľom vo vzťahu k
jeho nároku na zaplatenie za poskytnuté služby podľa čl. V. Zmluvy o dielo č. 01/03/2015. Cena za služby
bola osobitne dojednaná v čl. V Zmluvy označenej ako Zmluva o dielo č. 01/03/2015 včítane Dodatku č. 1
a Dodatku č. 2 k uvedenej zmluve, ako paušálna odplata za služby poskytované podľa zmluvy. Paušálna
odplata bola dohodnutá pevnou sumou na mesiac. Občiansky, ani Obchodný zákonník pojem paušál
nepoužívajú. Zákon nedefinuje výklad pojmu paušál, avšak tento termín sa zväčša používa vo význame
fixného poplatku alebo odmeny tak, ako to bolo v danom prípade, kde cena bola dohodnutá ako cena
pevná za mesiac. Je teda zrejmé, že išlo o paušálnu odmenu a bola určená pevnou sumou, bez ohľadu
na skutočný počet úkonov alebo počet hodín potrebných na vykonanie služby. Z uvedeného vyplýva, že
na tzv. paušálnu odplatu vzniká žalobcovi ako zhotoviteľovi právo na túto dohodnutú pevnú (paušálnu)
odmenu mesačne, bez ohľadu na rozsah poskytnutých služieb v tom, ktorom mesiaci. Skutočnosť, že
reálne plnenie zo zmluvy žalobca žalovanému poskytol, bolo teda preukázané a rozsah poskytnutého
plnenia vzhľadom na vyššie uvedené bol irelevantný. V súvislosti s čl. II. bodom 2.1. zmluvy označenej
ako Zmluva o dielo č. 01/03/2015 okresný súd zisťoval, či žalovaný ako objednávateľ zadával nejaké
svoje požiadavky na obsah a formu tzv. diela. Bolo preukázané, že konkrétne požiadavky na ten,
ktorý mesiac zo strany žalovaného neboli. Žalobca vedel presne, čo má v zmysle zmluvy vykonávať
pre žalovaného, ktorý prevádzkoval Mestskú scénu. „Uviedol, že keby to malo fungovať na základe
objednávok, tak by ich bolo aj 500 za mesiac. On na základe zmluvy vedel presne, čo má robiť. V
minulosti to bežne takto fungovalo a dva roky žalovaný za túto prácu žalobcovi riadne platil. Špeciálne
požiadavky na nejakú špeciálnu prácu prebiehali mailom, alebo telefonicky. K odovzdávaniu dochádzalo
tak, že buď bol žalobca prítomný na akcii, ktorý organizoval žalovaný, vykonával tam ozvučenie a
podobne a ak išlo o nejaké grafické služby, tieto odosielal mailom, pripomienky sa riešili komunikáciou
ústnou, telefonickou a podobne. Že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným prebiehal práve týmto
spôsobom potvrdil aj svedok X. S., ktorý v minulosti robil ako riaditeľ Kultúrnej scény Martin v čase,
keď sa uzatvárala zmluva so žalobcom, zmluvu pripravoval práve žalovaný. Tento svedok uviedol,
že ani v minulosti v podstate žiadne požiadavky na obsah a formu „diela“ nezadával.“ Žalobca, ako
zhotoviteľ presne vedel, čo má robiť počas trvania zmluvy. Niektoré práce boli denno-denné, napr. správa
webovej stránky, niektoré činnosti boli mesačné a existovali aj konkrétne špeciálne požiadavky, napr.
na rozšírenie reklamy a podobne. V danom prípade na čl. II. Zmluvy označenej ako Zmluva o dielo
č. 01/03/2015 je nutné aplikovať § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri výklade vôle
podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolností súvisiace s prejavom vôle, včítane
rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania
sa strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. „Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že
obidve strany zmluvného vzťahu vedeli, čo majú robiť, ako sa majú podľa zmluvy správať, žalobca
vedel, aké plnenie vo forme správy IT zariadení, grafických služieb a podobne má poskytnúť v prospech
žalovaného a žalovaný na druhej strane bol uzrozumený s tým, že za uvedené mu vzniká povinnosť
zaplatiť paušálnu odmenu, ktorá bola zmluvne dojednaná. Takto to fungovalo medzi zmluvným stranami
po dobu dvoch rokov bezproblémovo, teda išlo o prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli“. Okresný súd
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- Eur a keďže sa žalovaný s plnením svojho záväzku
dostal do omeškania tak, ako to má na mysli § 365 Obchodného zákonníka.

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca si z dlžných súm uplatnil aj
úroky z omeškania, ktoré si uplatnil v súlade s § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka s použitím § 1 ods. 1
Nariadenia Vlády SR, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka a to vo výške
9 % ročne z dlžných súm, počas celej doby omeškania, odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúr.
Tiež si žalobca v zmysle § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 uplatnil aj 40,- Eur ako paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka. O trovách
konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože
okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle §
365 ods. 1 písm. h) CSP, keďže mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. „V Rozsudku sú nesprávne označené výroky, keď výrok označený ako IV. má
byť označený ako výrok III. Žalovaný má byť správne označený „Kultúrna scéna Martin, príspevková



organizácia.“ Žalovaný na pojednávaní dňa 15.06.2018 uviedol, že žalobca vyhotovil pre žalovaného
dielo - logo „Kultúrna scéna Martin". Logo žalovaného, ktoré používa, bolo vytvorené presne v súlade s
„Manuálom vizuálnej identity mesta Martin", konkrétne str. 96, ktorú ako dôkaz žalovaný súdu predložil
podaním zo dňa 09.08.2018. Z predloženého dôkazu jednoznačne vyplýva, že logo žalovaného nie je
výsledkom duševnej činnosti žalobcu. Okresný súd sa týmto dôkazom žalovaného vôbec nezaoberal.
„Činnosti žalovaného sa od 01.04.2017 rozdelili a „Kultúrna scéna“ (subjekt odlišný žalovaný) je od
„Mestskej scény" a „Kino scéna“. Preto v dobe od 01.04.2017 do 31.07.2017 sa podľa zmluvy označenej
ako Zmluva o dielo č. 01/03/2015 zo dňa 01.03.2015 vrátane dodatkov (ďalej len „zmluva“) žalobca
a žalovaný nesprávali, t.zn. žalovaný nemal požiadavky na vyhotovenie diela, žalobca dielo fakticky
nevykonal a teda mu nevznikol nárok na zaplatenie ceny diela. Príčinou oddelenia týchto činností bola
skutočnosť, že riaditeľ príspevkovej organizácie „Kultúrna scéna Martin“ (žalovaného) Mgr. art. X. S.
skončil pracovný pomer k 31.03.2017. Počas celého obdobia trvania svojej funkcie riaditeľa Kultúrnej
scény (žalovaného) personálne zastrešoval pod „Kultúrnou scénou Martin“ aj „Mestskú scénu“ a „Kino
Scéna“, a tieto činnosti si po skončení svojej funkcie od 01.04.2017 „vzal za sebou“. Na funkciu riaditeľky
žalovaného bola s účinnosťou od 01.04.2017 menová Mgr. J. Q..“ „V bod 19/ Zápisnice z rokovania
Mestského zastupiteľstva v Martine, konaného 27. marca 2017 (str. 6) je uvedené, že sa aktivity
„Kultúrnej scény Martin" (žalovaného) oddelia a bývalý riaditeľ žalovaného bude pôsobiť v oblastnom
združení „Mestská scéna" v priestoroch na adrese M.R.Štefánika 54, 036 01 Martin, zatiaľ čo sídlo
žalovaného je na adrese Námestie S.H. Vajanského 1, 036 49 Martina a adresa kancelárie je Moskovská
(v kine Moskva), 036 01 Martin. Pri fakturačných údajoch „Kina scéna“, ktorá do 01.04.2017 existovala
ako súčasť „Kultúrnej scény“ (žalovaného) bolo vždy uvedené (www.azetsk/firma/1295923/kino-scena)
IČO: 42 062 969, vždy tento subjekt spravovala spoločnosť M&M, občianske združenie so sídlom na
adrese J. Mazúra 26, 036 01 Martin. Na webovej stránke „Kino scéna“ bol vždy uvedený ako člen tímu X.
S., bývalý riaditeľ žalovaného. Od momentu rozdelenia aktivít žalovaného (od 01.04.2017) bola doména,
webové stránky, facebookový profil používané výlučne „Mestskou scénou" a „Kino scéna“, o čom svedčí
skutočnosť, že na webových stránkach „Mestskej scény“ a „Kino scéna“ sú používané prístupové dáta,
ktoré do 31.03.2017 požíval žalovaný. Žalovaný zostal od 01.04.2017 bez domény, webových stránok,
facebookového profilu a bol nútený vytvoriť si nové webové stránky, facebookový profil, zabezpečiť novú
doménu a prístupy. Nová doména: kultura-martin.sk s užívateľským menom a heslom bola žalovanému
pridelená spoločnosťou GAYA, s.r.o. dňa 04.05.2017. Žalovanému nové webové stránky, facebokový
profil vytvorila po 01.04.2017 spoločnosť „till sk. s.r.o.“, ktorá ich aj spravovala a administrovala.
Žalovaný bol nútený vynaložiť ďalšie náklady na zriadenie si podobných stránok, reklám, upútaviek
a pod., ktoré boli už predtým žalovaným zaplatené a aktuálne slúžia pre potreby subjektu, ktorý sa
nazýva „Mestská scéna" a „Kino scéna“. Je nepravdepodobné, že v rozhodnom období, by rovnaká
činnosť, bola vykonávaná duplicitne ďalším subjektom, keď žalovaný je príspevkovou organizáciou a
jeho rozpočtová kondícia je kontrolovaná. Ak žalobca tvrdí, že menil profily a kontakty na oficiálnej
stránke „Mestskej scény Martin“, účet na portáloch ako google.com, facebook.com, jazz.sk, azet.sk,
www.codnes.sk, www.sdetmi.sk, nevykonával túto činnosť pre žalovaného ale pre potreby subjektu
odlišného od žalovaného, a to „Kultúrnu scénu" a „Kino scéna", pretože stránky, profily a kontakty patrili
inému subjektu a počas vykonávania funkcie riaditeľa pánom X. S. a žalovaný tieto stránky len užíval.
Skutočnosť, že žalobca mal na tieto stránky prístup v rozhodnom období (po 01.04.2017), teda v čase,
keď patrili výlučne inému subjektu, nasvedčuje tomu, že žalobca vykonával tieto činnosti pre iný subjekt,
ktorý stránky vlastnil a prevádzkoval a tento subjekt mu prístup ponechal. Zdôrazňujeme, že žalovaný
nemal od 01.04.2017 prístup na webové stránky a facebookový profil a na stránky prepojené. Dôkazy o
týchto tvrdeniach (rozpis prác spoločnosti till.sk, s.r.o., faktúry, vizualizácia, výpis z uznesenia mestského
zastupiteľstva mesta Martin č. 45/17 z 27. marca 2017, zápisnica z rokovania mestského zastupiteľstva
v Martine, konaného 27. marca 2017, e-mail o pridelení domény, internetové stránky „Mestská scéna“,
„Kino Scéna“, „Kultúrna scéna“) boli zaslané do spisu ako prílohy podania zo dňa 09.08.2018.“

7. V odvolaní žalovaný uviedol, že v predloženom výpise telefónnych hovorov z mobilného „čísla žalobcu
na mobilné čísla, ktoré žalobca uviedol: +XXX XXX XXX XXX, +XXX XXX XX XXX sa nachádza
16 hovorov na uvedené čísla za obdobie od 01.04.2017 do 31.07.2017, v celkovej dĺžke 117 min.
To, že žalobca volal na tieto mobilné čísla, nedokazuje, že dôvodom a obsahom týchto hovorov boli
záležitosti týkajúce existujúce vzťahu založeného zmluvou.“ Žalobca, podľa žalovaného, volal z čisto
súkromných dôvodov a dokonca za účelom svojej činnosti pre iný subjekt. Priestory, v ktorých pôsobí
„Mestská scéna“ a „Kino scéna“ boli predmetom nájmu na základe „Zmluvy o nájme nebytových
priestorov č. 2014/02 z 01.04.2014“, kde mal žalovaný postavenie nájomcu. Nájomná zmluva bola
ukončená „Dohodou o ukončení Zmluvy o nájme nebytových priestorov" zo dňa 01.04.2017, teda po



dátume oddelenia aktivít žalovaného a „Mestskej scény“ a „Kino scéna“. Žalobca tvrdil, že 13.07.2017
pomáhal s presunom a zapájaním techniky zo starých priestorov (M.R.Štefánika 54, Martin) do priestorov
žalovaného. Táto činnosť žalobcu bola nad rámec Zmluvy a bola vykonaná na dobrovoľnom základe.
Ako prílohy do spisu boli žalovaným zaslané dôkazy, ktoré svedčia tvrdeniam žalovaného (zmluva
o nájme nebytových priestorov, dohoda o ukončení Zmluvy o nájme nebytových priestorov). 5. Zo
žalobcom predloženej e-mailovej komunikácie vyplýva, že dňa 04.05.2017 bola žalobcovi doručená
požiadavka na vytvorenie návrhu plagátu na akciu, ktorá sa mala konať dňa 12.05.2017. Žalobca
dňa 12.05.2018 návrh zaslal, ale zo strany žalovaného mu bolo oznámené, že nie je dostatočný.
Žalobca nepreukázal, že vyzval žalovaného na prevzatie výsledku tejto činnosti označenej ako „dielo“
žalovanému a že žalovanému takýto výsledok svojej činnosti, ktorý nazývame „dielo" aj odovzdal.“ Z
dokumentácie, ktorú predložil žalobca a ktorá tvorí prílohu k vyjadreniu žalobcu zo dňa 15.02.2017, je
zrejmé, že prebehla komunikácia medzi žalovaným, resp. jeho zamestnankyňou a s osobou s menom
„Q. Z.“, ktorý je podľa žalovaného zamestnanec Centra voľného času Kamarát v Martine, ohľadom
podujatia, ktoré sa malo konať 03.06.2017. Žalobca na tejto akcii neparticipoval. Ozvučenie pre žalobcu
vykonával iný subjekt. Žalobca v rozhodnom období, t.j. od 01.04.2017 do 31.07.2017 nevykonával
pre žalovaného žiadnu činnosť podľa zmluvy, s výnimkou vytvorenia plagátu, ktorý bol nedostatočný
a pomoci pri sťahovaní nábytku a zariadení. Žalobca logo nevytvoril, pretože bolo vyhotovené podľa
manuálu Mesta Martin. Žalobca sa nestaral a starať nemohol o webové stránky, facebookový profil,
pretože nepatrili žalovanému a od 01.04.2017 nemal žalovaný na tieto stránky prístup. Žalovaný mal
od mája 2017 svoje webové stránky, facebookový profil a rezervačný systém. Ak sa žalovaný staral v
rozhodnom období o prevádzku kina „Mestská scéna“, robil tak pre iný subjekt, pretože od 01.04.2017
žalovaný priestory, v ktorých sa kino nachádzalo neprevádzkoval a neužíval.

8. Žalovaný v odvolaní uviedol, že v prípade, že okresný súd považoval záväzkový vzťah založený
Zmluvou za synalagmatický záväzok, vôbec sa nezaoberal zásadou rovnosti, príp. ekvivalencie
vzájomných plnení, t.j. výškou odmeny a skutočne vykonanými službami zo strany žalobcu, ktoré
sú v zjavnej nerovnosti. Svedecká výpoveď p. X. S., bývalého riaditeľa žalovaného je tendenčná
a rozporuplná. Svedok vypovedal o období pred 01.04.2017. Po 01.04.2017 sa podmienky zmenili,
jednak vzhľadom k výmene riaditeľa žalovaného, ktorý považoval dohodnutú odmenu za neprimerane
vysokú vzhľadom k činnostiam, ktoré žalobca vykonával pre žalovaného a jednak vzhľadom k tomu,
že toto obdobie možno stotožniť s výpovedným období, kedy sú podmienky v rovnakých a obdobných
prípadoch rozdielne. Nie je pravda, že žalovaný sa písomne nevyjadril k vyjadreniu žalobcu zo dňa
14.07.2018. Žalovaný tak urobil podaním zo dňa 09.08.2017, doručeným okresnému súdu 20.08.2018.

9. Žalovaný v odvolaní uviedol, že už v odpore k platobnému rozkazu k platobnému rozkazu, sp. zn.
6Up/591/20187 žalovaný označil Zmluvu o dielo č. 01/03/2015, uzatvorenú „podľa § 631 Občianskeho
zákonníka, dňa 01.03.2015(ďalej len „Zmluva“) v znení Dodatku č. 1 zo dna 01.09.2015 a Dodatku
č. 2 zo dňa 01.11.2016 za neplatný právny úkon z dôvodu jeho neurčitosti, čo žalobca v odpore k
platobnému rozkazu podrobne zdôvodnil, najmä tým, že Zmluva o dielo“ zo dňa 01.03.2015 nespĺňa
znaky zmluvy o dielo a tiež nie je zmluvou zmiešanou s prvkami mandátnej zmluva. V prípade, že
by sme pripustili, že ide o nepomenovanú zmluvu, musíme vychádzať z podmienok, na ktorých sa
strany sporu dohodli. V článku 2 (Predmet zmluvy) sú dohodnuté podmienky plnenia. Žalovaný „zaplatí
zhotoviteľovi cenu za dielo podľa článku 4 tejto zmluvy“. Podľa článku 4 (Lehoty plnenia záväzkov) bod
1 „Zhotoviteľ sa zaväzuje vykonať svoj záväzok podľa článku 3 tejto zmluvy v termíne od 01.03.2015 na
neurčito“. Podľa bodu 2 rovnakého článku „Objednávateľ splní svoj záväzok „prevziať dielo v deň, keď
ho zhotoviteľ ponúkol na prevzatie, najneskôr v posledný deň lehoty na splnenie záväzku zhotoviteľa“,
pričom posledný deň lehoty na splnenia záväzku zhotovíte ľa nie je určený. Podľa toho istého bodu 2
objednávateľ „zaplatí cenu diela v prospech zhotoviteľa na jeho účet v lehote podľa článku 6 ods. 2 tejto
zmluvy“. Domnievame sa, že správne označenie malo byť „podľa článku 5 tejto zmluvy“, pretože článok
6 obsahuje ustanovenia o náhrade škody. Podľa článku 5 bod 3 sa strany sporu dohodli „Objednávateľ
zaplatí cenu diela bezhotovostne, prevodom na účet, po odovzdaní diela.“ Teda odovzdanie diela
zakladá nárok žalobcu na cenu diela a moment odovzdanie diela je dôležitý pre zaplatenie ceny diela.
Podľa bodu 4 rovnakého článku „V prípade, že zhotoviteľ svoj záväzok nevykoná podľa článku 4 ods. 1,
nárok na vyplatenie dohodnutej sumy zaniká.“ Žalobca svoj záväzok nevykonal v dobe od 01.05.2017
do 31.07.2018, žalovaného na prevzatie nevyzval, neodovzdal ho a z tohto dôvodu mu nevznikol nárok
na zaplatenie ceny“.



10. V odvolaní žalovaný uviedol, že absolútnu neplatnosť Zmluvy žalobca opätovne namietal vo svojom
vyjadrení zo dňa 08.10.2018, keď tvrdil, že listina, ktorá je označená ako „Zmluva o dielo“ uzatvorená
01.03.2015 je neurčitá a zmätočná. Účastníci zmluvy zvolili pre túto zmluvu občianske právo, čo je v
rozpore s platnými predpismi obchodného práva, keďže ide o subjekty obchodného práva. Strany sporu
sa touto zmluvou vôbec neriadili a nesprávali sa podľa nej. Keďže aj okresný súd konštatoval, že ide o
zmluvu zmätočnú, pokúsil sa o jej výklad podľa § 35 Občianskeho zákonníka v platnom znení. Výpoveď
svedka p. X. S., bývalého riaditeľa žalovaného, bola rozporuplná, keďže bol štatutárnym orgánom
strany, ktorá zmluvu koncipovala. Celá jeho výpoveď bola zameraná na to, aby presvedčil okresný súd,
že v prípade dohodnutej odmeny išlo o paušálnu odmenu pričom ako štatutárny orgán príspevkovej
organizácie, akým je žalovaný, mal v maximálnej možnej miere „ošetrovať“ výdavky žalovaného. Je
preto nepravdepodobné, že zmluvu uzatváral so zámerom, nemať pod kontrolou výdavky žalovaného.
Výpoveď X. S. je v rozpore s výpoveďou žalobcu, ktorý na str. 5 (prvý odsek) uvádza: „Ak by som niektoré
z prác, ktoré spadali do mojich kompetencií zmysle č. III., je tá pisárska chyba, že v zmysle čl. IV., ale ak
by som niektoré činnosti v zmysle čl. III. nevykonal, napr. by padol systém alebo podobne, tak mi nemala
prináležať odmena.“ Žalobca jednoznačne vypovedal, že nebolo vôľou účastníkov zmluvy, dohodnúť
odmenu za činnosti, ktoré nevykonával. V prípade žalobcu a žalovaného ide o subjekty obchodného
práva, ktoré by mali byť primerane zdatné a ich prejavy vôle by mali byť dostatočne určité. Účastníci
zmluvy sa zmluvou neriadili a podľa nej sa nesprávali, a ani sa správať nemohli, pretože bola neurčitá
a neistá, keďže vôľa jej účastníkov nebola poznateľná. Je málo pravdepodobné, že svedok p. Mgr. X.
S. by vypovedal inak, keď do 01.04.2017 on bol riaditeľom žalovaného.

11. Žalovaný v odvolaní uviedol, že vôľa účastníka zahrnutá do právneho úkonu je prejavená určite a
zrozumiteľne, ak je výkladom objektívne pochopiteľná, t.j. ak môže účastník v postavení jej adresáta tuto
vôľu bez rozumných pochybností o jej obsahu adekvátne vnímať, pretože určitosť predstavuje kvalitu
obsahu právneho úkonu. Právny úkon je tak neurčitý, ak sa konajúcemu nepodarilo jednoznačným
spôsobom stanoviť obsah vôle, pričom neurčitosť tohto obsahu nie je možné odstrániť a preklenúť ani
za použitia výkladových pravidiel. „Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav je neurčitý,
ak je jeho obsah neistý, t.j. ak sa konajúcemu subjektu nepodarilo obsah vôle stanoviť jednoznačným
spôsobom a je nezrozumiteľný, ak konajúci subjekt nedosiahol jasné vyjadrenie tejto vôle. Záver
o neurčitostí alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nemožno
dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, aj keď sú navzájom rovnocenné (listina/svedecká výpoveď), potrebné
konštatovať, že dôkaz svedeckou výpoveďou z hmotnoprávneho hľadiska už nemôže prispieť ku
konvalidácii absolútne neplatnej zmluvy z dôvodu jej neurčitosti. Ak by sa teda aj táto neurčitosť
objasnila výsluchom svedkov, musí mať obligatórne písomnú formu, nekonvaliduje absolútnu neplatnosť
zmluvy“ (rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, spis. zn. 43 Cob/116/2017)“. Ak je zmluva absolútne
neplatným právnym úkonom, je neplatným právnym úkonom aj výpoveď zo zmluvy 26.04.2017, podľa
ktorej zmluva zanikla 31.07.2017. Argumentácia žalobcu spočívajúca v zavedenej praxi medzi stranami
je irelevantná, pretože zavedená prax nemohla byť a nebola aplikovateľná od 01.04.2019, pretože sa
zmenila organizačná a personálna štruktúra žalovaného, čo bolo žalobcovi jasné a zrejmé.

12. Namietal odvolateľ v odvolaní, že okresný súd sa námietkami a argumentáciou žalovaného, ktoré
boli obsahom podania žalovaného zo dňa 08.10.2018, doručeného okresnému súdu 08.10.2018 vôbec
nezaoberal a neuviedol ho ani v odôvodnení rozsudku. „Súd v odôvodnení uviedol, že záväzok ktorý
vznikol na základe Zmluvy medzi žalobcom a žalovaným má povahu synalagmatického záväzku podľa §
325 Obchodného zákonníka. Vzájomné záväzky predstavujú určitú mieru vyváženia majetkových pozícií
zúčastnených strán, teda vyvážených protiplnení, čo je osobitnou podmienkou pri skúmaní rovnosti
vzájomne poskytnutých plnení. Táto zásada je vyjadrení v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v rámci zákazu rozporu s dobrými mravmi v spojitosti s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka,
ktorý zakladá neplatnosť právneho úkonu, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, ako aj v ustanovení § 265 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého sa neposkytne ochrana právneho úkonu, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku.“ Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu a priznal žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. V odvolaní žalovaný ďalej uviedol, že sporové strany uzatvorili dňa 01.03.2015 zmluvu označenú
ako „Zmluvu o dielo“, v ktorej si po vzájomnej dohode stanovili podmienky jej plnenia, a to najmä spôsob



odovzdania, resp. prevzatia diela a spôsob zaplatenia ceny diela (po odovzdaní diela). Tieto podmienky
boli jednoznačne stanovené v zmluve a jej účastníci jasne prejavili vôľu tieto podmienky dohodnúť.
„Na pojednávaní dňa 15.06.2018 právna zástupkyňa žalovaného uviedla (str. 5), že od 01.04.2017 sa
činnosti žalovaného rozdelili a že „Mestská scéna Martin“, ktorá zastrešuje aj „Kino scéna“ je subjekt
odlišný od žalovaného. Príčinou oddelenia týchto činností bola skutočnosť, že riaditeľ príspevkovej
organizácie „Kultúrna scéna Martin“ (žalovaného) Mgr. art. Jakub Kováč, ktorý personálne zastrešoval
pod „Kultúrnou scénou Martin“ aj „Mestskú scénu“ a „Kino Scéna“ skončil pracovný pomer k 31.03.2017 a
tieto činnosti si „vzal za sebou“. Na funkciu riaditeľky bola súčinnosťou od 01.04.2017 menová Mgr. J. Q..
V bod 19/ Zápisnice z rokovania Mestského zastupiteľstva v Martine, konaného 27. marca 2017 (str. 6) je
uvedené, že sa aktivity „Kultúrnej scény Martin“ (žalovaného) oddelia a bývalý riaditeľ žalovaného bude
pôsobiť v oblastnom združení „Nová scéna" v priestoroch na adrese M.R.Štefánika 54, 036 01 Martin,
zatiaľ čo sídlo žalovaného je na adrese Námestie S.H. Vajanského 1, 036 49 Martina a adresa kancelárie
je Moskovská (v kine Moskva), 03601 Martin. Pri fakturačných údajoch „Kina scéna“ je uvedené (C.)
IČO: 42 062 969, spravuje ho spoločnosť M&M, občianske združenie so sídlom na adrese J. Mazúra
26, 036 01 Martin. Na webovej stránke „Kino scéna“ je uvedený ako člen tímu X. S., bývalý riaditeľ
žalovaného. Od momentu rozdelenia aktivít žalovaného (od 01.04.2017) slúžili webové stránky, doména,
facebook, pôvodne používané žalovaným, výlučne pre účely „Mestskej scény Martin“ a „Kino scéna“,
o čom svedčí skutočnosť, že na webových stránkach „Mestskej scény“ a „Kino scéna“ sú používané
prístupové dáta, ktoré do 31.03.2017 požíval žalovaný. Tvrdíme, že s oddelením činností žalovaného, od
01.04.2017, prešli aktivity „Mestskej scény“ a „Kino scéna“ za bývalým riaditeľom žalovaného. Žalovaný
bol nútený vytvoriť si nové webové stránky, facebookový profil, zabezpečiť novú doménu a prístupy. Túto
činnosť pre žalovaného od 01.04.2017 vykonávala spoločnosť „till sk. s.r.o.“, o čom prikladáme dôkazy,
t.j. faktúry, podrobný rozpis prác a vykonané vizualizácie. Je nepravdepodobné, že obdobná činnosť,
bola vykonávaná duplicitne ďalším subjektom. Nová doména: kultura-martin.sk s užívateľským menom
a heslom bola žalovanému pridelená spoločnosťou GAYA, s.r.o. dňa 04.05.2017, t.j. po tom, čo žalovaný
prišiel o možnosť pôvodnú doménu využívať.“ V predloženom výpise telefónnych hovorov z mobilného
čísla žalobcu na mobilné čísla, ktoré „žalobca uviedol: +XXX XXX XXX XXX, +XXX XXX XX XXX sa
nachádza 16 hovorov na uvedené čísla za obdobie od 01.04.2017 do 31.07.2017, v celkovej dĺžke 117
min. To, že žalobca volal na tieto mobilné čísla, nedokazuje, že dôvodom a obsahom týchto hovorov
boli záležitosti týkajúce existujúce vzťahu založeného zmluvou. Žalobca mohol volať z čisto súkromných
dôvodov, dokonca za účelom svojej činnosti pre iný subjekt. Ak žalobca, ako tvrdí, menil profily a
kontakty na oficiálnej stránke „Mestskej scény Martin“, účet na portáloch ako google.com, facebook.com,
jazz.sk, azet.sk, www.codnes.sk, www.sdetmi.sk, nevykonával túto činnosť pre žalovaného ale z vlastnej
iniciatívy pre potreby subjektu odlišného od žalovaného, a to „Kultúrnu scénu" a „Kino scéna". Žalovaný
sú túto činnosť nijakým spôsobom nevynútil, nepotrebovala ju a ani ju nezapríčinil. Naopak, ako sme
uviedli vyššie, žalovaný bol nútený vynaložiť ďalšie náklady na zriadenie si podobných stránok, reklám,
upútaviek a pod., ktoré boli už predtým žalovaným zaplatené a aktuálne slúžia pre potreby subjektu,
ktorý sa nazýva „Mestská scéna“ a „Kino scéna“.“ Žalobca uvádzal, že 13.07.2017 pomáhal s presunom
a zapájaním techniky zo starých priestorov (M.R.Štefánika 54, Martin) do nových priestorov žalovaného.
Žalobca správne označil túto svoju aktivitu „pomáhal", pretože túto činnosť nevykonával na základe
zmluvy. Žalobca pomáhal pri premiestňovaní majetku žalovaného, ktorý sa nachádzal v priestoroch, v
ktorých od 01.04.2017 pôsobili „Mestská scéna“ a „Kino scéna“. Priestory, v ktorých pôsobí „Mestská
scéna“ a „Kino scéna“ boli predmetom nájmu na základe „Zmluvy o nájme nebytových priestorov
č. 2014/02 z 01.04.2014", kde mal žalovaný postavenie nájomcu. Nájomná zmluva bola ukončená
„Dohodou o ukončení Zmluvy o nájme nebytových priestorov“ zo dňa 01.04.2017, teda po dátume
oddelenia aktivít žalovaného a „Mestskej scény“ a „Kino scéna“. Navrhol ako svedka vypočuť Mateja
Tylku, 1. čsl. Brigády 71, 038 61 Vrútky, k činnostiam, ktoré údajne vykonával žalobca pre žalovaného
v období od 01.04.2017 do 31.07.2017. Navrhol, aby okresný súd po vykonanom dokazovaní zamietol
žalobu ako nedôvodnú a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

14. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý odvolanie žalovaného
považoval za nedôvodné. Žalobca je drobný živnostník, ktorému žalovaný odmieta zaplatiť riadne
vykonanú odmenu, a to podľa žalobcu len preto, pretože žalovaný považuje žalobcu za „človeka", s
ktorým bola uzatvorená zmluva počas riadiaceho obdobia bývalého riaditeľa žalovaného, s ktorým má
súčasné vedenie žalovaného podľa vedomosti žalobcu osobný problém. Takýto prístup žalovaného je
však podľa žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Tomu podľa názoru
žalobcu svedčila aj obrana žalovaného, ktorá spočíva v tvrdení žalovaného, že zmluva o dielo je
neplatná, a to z dôvodu jej údajnej zmätočnosti. Toto ničím neodôvodnené tvrdenie žalovaného je však



podľa žalobcu jednoznačne vyvrátené. Tvrdenie žalovaného o neplatnosti zmluvy je podľa žalobcu
značne formalistické, čo je v rozpore s judikatúrou, podľa ktorej platí, že „základným princípom výkladu
zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť
zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady“ (napr. I. ÚS 242/07, totožné aj IV. ÚS 15/2014 a I.
ÚS 640/2014). Žiadnu zmluvu nemožno posudzovať podľa jej názvu, ale len podľa obsahu. Aj preto
súd prvého stupňa jednoznačne uzavrel, že strany sporu medzi sebou uzatvorili inominátnu zmluvu,
ktorá bola platná počas celého trvania záväzkového vzťahu medzi stranami sporu. Podľa § 266 ods.
3 Obchodného zákonníka platí: „Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na
všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany
medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.“ Podľa
žalobcu je pritom absurdné sa domnievať, že strany sporu spolupracovali na základe neplatnej zmluvy
viac ako 2 roky, počas ktorých si riadne plnili svoje vzájomné práva a povinnosti. Ak by preto aj
formálne vyjadrenie zmluvného vzťahu bolo zmätočné (čo žalobca odmieta), táto údajná zmätočnosť
bola odstránená dlhodobým sa správaním zmluvných strán. Prax strán sporu a ich správanie pritom v
konaní jednoznačne opísal svedok, p. X. S., bývalý predstaviteľ štatutárneho orgánu žalovaného, ktorý
podrobne vysvetlil zmluvný vzťah medzi stranami sporu, t.j. ich vzájomné práva a povinnosti. Tento
svedok zároveň potvrdil, že to bol žalovaný, ktorý bol autorom predmetnej zmluvy, a preto v zmysle § 266
ods. 4 Obchodného zákonníka je predmetný záväzkový vzťah potrebné vykladať na ťarchu žalovaného.
Skutočnosť, že záväzkový vzťah medzi zmluvnými stranami riadne existoval, pritom podľa žalobcu
vyplýva aj zo správania sa žalovaného, ktorý podľa vedomosti žalobcu zahrnul všetky faktúry žalobcu (aj
tie sporné) do účtovníctva. Podľa žalobcu si žalovaný veľmi dobre uvedomuje svoju povinnosť uhradiť
žalobcovi odplatu z platného záväzkového vzťahu. Ak by totiž žalovaný považoval zmluvu za neplatnú,
nielenže by neposkytoval žalobcovi odplatu viac ako 2 roky, ale ani by dotknutú zmluvu nevypovedal,
výslovne by neuviedol presný dátum zániku záväzkového vzťahu a dokonca by výslovne neuznal svoju
povinnosť uhradiť žalobcovi odplatu aj počas plynutia výpovednej doby. Aj tvrdenie žalovaného, podľa
ktorého žalobca nemá nárok na odplatu, pretože žalobca počas plynutia výpovednej doby údajne žiadnu
činnosť nevykonával, a to z dôvodu, že žalovaný žalobcu na výkon žiadnej činnosti nevyzval, bolo
pred súdom prvého stupňa jednoznačne vyvrátené. Z výkladu predmetnej zmluvy, ktorá bola potvrdená
výpoveďou svedka, p. X. S., bývalého predstaviteľa štatutárneho orgánu žalovaného, vyplýva, že odplata
bola dohodnutá ako paušálna, a teda žalobca mal nárok na mesačnú odplatu bez ohľadu na to, či
žalobca v priebehu mesiaca niečo vykonal alebo nevykonal. Tento svedok zároveň uviedol, že medzi
stranami sporu ako zmluvnými stranami bolo dohodnuté, že žalovaný výslovne nezadával žalobcovi
úlohy, žalobca vedel čo má robiť a žalobca nevyzýval žalovaného na prevzatie diela, ale odovzdával ho
fyzickým vyhotovením a/alebo vykonaním. Ak by aj odplata nebola dohodnutá ako paušálna, aj v tomto
prípade by žalobca mal nárok na jej zaplatenie. Ako to totiž žalobca konkretizoval vo svojom vyjadrení
zo dňa 15.2.2018, vyjadrení zo dňa 14.7.2018, a na pojednávaniach (najmä 10.1.2019), žalobca vykonal
v predmetnom období pre žalovaného graficky návrh logá, vykonal ozvučenie kultúrnej akcie, vyhotovil
pre žalovaného plagáty, vykonával správu internetových účtov žalovaného, menil a aktualizoval údaje
na internetových portáloch a pod. Dôkaz: Vyjadrenie žalobcu zo dňa 15.2.2018 s prílohami (v spise)
Vyjadrenie žalobcu zo dňa 14.7.2018 s prílohami (v spise) Zápisnica zo dňa 10.1.2019 (v spise). Žalobca
v konaní predložil súdu e - mailové správy a výpis z hovorov ktoré preukazujú, že predmetné úlohy mu
boli zadané priamo žalovaným. Aj svedok, p. X. S., potvrdil, že nakoľko, ako bývalý riaditeľ žalovaného
odovzdával agendu novej riaditeľke žalovaného dlhší čas, tento svedok má tú vedomosť, že žalobca
vykonával počas plynutia výpovednej doby riadne činnosti podľa zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a
žalobcom. Svedok, ktorého navrhol vypočuť žalovaný, t.j. p. Q. I., vo svojej výpovedi nevylúčil, že žalobca
v predmetnom období vykonával činnosť, ktorú mal vykonávať podľa zmluvy uzavretej medzi stranami
sporu. Aj keď žalovaný vo svojom odvolaní tvrdil, že žalobca v predmetnom období nič pre žalovaného
nevykonával, na pojednávaní dňa 15.6.2018 žalovaný výslovne uviedol, že žalovaný uznáva, že žalobca
vyhotovil pre žalovaného v predmetnom období logo. Ak žalovaný tvrdí, že niektoré veci, ktoré v
predmetnom období vyhotovil žalobca pre žalovaného, žalovaný údajne nepoužil (napr. plagáty), počas
konania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že žalovaný žiadnu činnosť vykonanú žalobcom
nereklamoval, nežiadal žalobcu odstrániť žiadne vady a k činnosti žalobcu nemal ani žiadne výhrady.
Žalobca konštatoval, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto navrhol odvolaciemu
súdu, aby rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu (100%).

15. Postupom okresného súdu bolo doručené vyjadrenie žalobcu žalovanému na adresu právneho
zástupcu v zmysle podania okresného súdu zo dňa 7.5.2019 (č.l. 388 spisu v spojení s doručenku na č.l.



391 spisu). K momentu rozhodovania odvolacieho súdu sa žalovaný, ktorému bolo doručené uvedené
vyjadrenie už nevyjadril.

16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods.
1 CSP bez nariadenia pojednávania, na základe odvolacích dôvodov žalovaného a verejným vyhlásením
rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1,3 CSP bol napadnutý rozsudok okresného
súdu ako vecne správne rozhodnutie potvrdené cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo
prijaté hlasovaním v pomere 3:0.

17. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

18. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré
mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom
konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania
žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho
vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie
vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel
a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto
meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods.
2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného
súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého
rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je
postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

22. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadeného
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/148/2019-421 zo dňa
20.11.2019, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského
súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským
súdom.

23. V podanom odvolaní žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie a tiež vyčítal okresnému súdu,
že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pod označením II. v
odvolaní žalovaný vytkol nesprávnosti v písaní vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu,
pričom okresný súd uvedené opravil v zmysle opravného uznesenia č.k. 17Cb/22/2018-373 zo dňa
09.04.2019.

24. Žalovaný vytýkal okresnému súdu nesprávne skutkové zistenia. Konštatoval, že žalobca a žalovaný
sa nesprávali v zmysle označenej zmluvy o dielo vrátane jej dodatkov, tzn., že žalovaný nemal
požiadavky na vyhotovovanie diela, žalobca dielo fakticky nevykonal, a teda mu nevznikol nárok na



zaplatenie ceny diela. Poukázal na činnosti žalovaného, ktoré sa od 01.04.2017 rozdelili a zdôraznil
činnosť Mgr. art. X. S., ktorý bol riaditeľom príspevkovej organizácie žalovaného s tým, že od 01.04.2017
bol vymenovaný nový riaditeľ žalovaného. Ďalej poukázal na fakturačné údaje „Kino scéna“, a tiež
uviedol, že od momentu rozdelenia aktivít žalovaného bola doména webovej stránky facebookový profil
používaná výlučne „Mestskou scénou“ a „Kino scéna“, o čom svedčí skutočnosť, že na webových
stránkach „Mestskej scény“ a „Kino scéna“ sú používané prístupové dáta, ktoré do 31.03.2017 používal
žalovaný. Tiež uviedol, že od 01.04.2017 žalovaný zostal bez domény. Žalovaný bol nútený na zriadenie
si podobných stránok reklám upútaviek a pod., ktoré boli už predtým žalovaným zaplatené a aktuálne
slúžia pre potreby subjektu, ktorý sa nazýva „Mestská scéna“ a „Kino scéna“. Zároveň poukázal na to,
že je „nepravdepodobné“, že v rozhodnom období rovnaká činnosť bola vykonávaná duplicitne ďalším
subjektom, keď žalovaný je príspevkovou organizáciou. A ak teda žalobca tvrdil, že menil profily a
kontakty na oficiálnej stránke „Mestskej scény Martin“, tak túto činnosť nevykonával pre žalovaného a
skutočnosť, že žalobca mal na tieto stránky prístup v rozhodnom období po 01.04.2017, teda v čase, keď
patrili výlučne inému subjektu, nasvedčuje tomu, že žalobca vykonával tieto činnosti pre iný subjekt, ktorý
stránky vlastnil a prevádzkoval a tento subjekt mu prístup ponechal. Konštatoval, že žalovaný nemal od
01.04.2017 prístup na webové stránky, facebookový profil a na stránky prepojené. Zároveň poukázal
na výpis telefónnych hovorov, e-mailovú komunikáciu, z ktorej vyplývalo, že 04.05.2017 bola žalobcovi
doručená požiadavka na vytvorenie návrhu plagátu na akciu, ktorá sa mala konať dňa 12.05.2017.
Odvolateľ zvýraznil, že „Žalobca v rozhodnom období, t.j. od 01.04.2017 do 31.07.2017 nevykonával
pre žalovaného žiadnu činnosť podľa Zmluvy, s výnimkou vytvorenia plagátu, ktorý bol nedostatočný
a pomoci pri sťahovaní nábytku a zariadení. Žalobca logo nevytvoril, pretože bolo vyhotovené podľa
manuálu Mesta Martin. Žalobca sa nestaral a starať nemohol o webové stránky, facebookový profil,
pretože nepatrili žalovanému a od 01.04.2017 nemal žalovaný na tieto stránky prístup. Žalovaný mal od
mája 2017 svoje webové stránky, facebookový profil a rezervačný systém.“

25. Na uvedené skutkové námietky nadväzovalo potom i právne hodnotenie zmluvného vzťahu, keď
žalovaný vytýkal okresnému súdu nesprávne právne posúdenie, a to z dôvodu neurčitosti, čo vytýkal
žalovaný už v podanom odpore, následne i vo svojich vyjadreniach a v konaní pred súdom prvého
stupňa. Mal za to, že uvedená zmluva je neurčitá, zmätočná a absolútnu neplatnosť namietal i vo svojom
vyjadrení zo dňa 08.10.2018, pričom mal za to, že prejavená vôľa musí byť určitá a zrozumiteľná,
aby bola výkladom objektívne pochopiteľná. Poukázal v tomto smere na rozsudok Krajského súd
Banská Bystrica sp.zn. 43Co/116/2017 a na skutočnosť, že zmluva je neplatným právnym úkonom,
a preto aj výpoveď zo zmluvy je neplatná. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami, vzhľadom na
vykonané dokazovanie a obsah spisového materiálu, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti
podaného odvolania, nestotožnil sa s odvolateľom v rovine právneho hodnotenia a ani ním poskytnutých
skutkových záverov. Je zrejmé, že okresný súd vyhodnocoval v dostatočnom rámci sporovými stranami
produkované dôkazy. Ak okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru existencie
zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami, s poukazom na § 261 ods. 2, 3 písm. a), b), c), d) a § 261
ods. 4 písm. a) Obchodného zákonníka s odôvodnením, že ide o záväzkový vzťah medzi žalobcom ako
podnikateľom a žalovaným ako príspevkovou organizáciou, tak odvolací súd sa v rovine konštatovania
existencie záväzkového vzťahu medzi sporovými stranami stotožnil, vyhodnotil ich ako vecne správne
závery. V súvislosti s predmetom záväzkového vzťahu a s jeho vyhodnotením, okresný súd vychádzal
zo skutočností uvedených v písomnej zmluve, z ktorej vyplýva, že dohodnutá bola správa IT zariadení,
grafické služby, propagácia, administrácia internetových prezentácií a ako vyplynulo z výpovedí žalobcu,
aj svedkov, ozvučovanie kultúrnych podujatí, stavba pódia a podobne, pričom išlo podľa okresného
súdu o inominátnu zmluvu, ktorá v sebe v prevažnej väčšine zahŕňala zmluvu o dielo. Žalobou bol
uplatnený nárok na úhradu ceny plnenia vyfakturovaných faktúrami č. „70120010, 70170012, 70170016
a 70170019“ každá v sume 1.000,- Eur. K rozsahu činnosti okresný súd konštatoval, že okrem
loga, vytvoril žalobca aj návrh plagátu na podujatie, ktorý organizoval žalovaný, vytvoril dve verzie
plagátu, s prvou verziou žalovaný nebol spokojný, pripomienkoval ju e-mailom, o čom
svedčí e-mailová komunikácia a rovnako e-mailová korešpondencia. Ak okresný súd v tejto rovine
konštatoval, že skutočnosť, že žalovaný tento plagát nakoniec na podujatí, ktoré organizoval, nepoužil,
že išlo o slobodné rozhodnutie žalovaného, že neuplatnil žiadny zodpovednostný nárok v rovine takto
poskytnutého plnenia, tak potom nie je možné nároky zo žalovaným tvrdených vád z takéhoto plnenia
posudzovať, ale v konečnom dôsledku ani priznať, lebo nebola splnená notifikačná povinnosť, tak
odvolací súd vzhľadom na výsledky odvolacieho prieskumu sa s týmito závermi ako vecne správnymi
stotožnil. Tiež žalobca vykazoval činnosť, ktorá mala byť uskutočnená v polovici mája 2017 v areáli SIM -
Priekopa, kde strávil celý deň ozvučovaním a niekoľko dní predtým prípravou na toto podujatie. Uvedené



podujatie realizoval činnosti v prospech žalovaného, čo potvrdil aj svedok X. S.. Odvolací súd konštatuje,
že uvedené skutočnosti žalovaný relevantným spôsobom nespochybnil a ani nevyvrátil. Ak okresný súd
v tomto smere konštatoval, že došlo zo strany žalobcu k poskytnutiu plnenia v prospech žalovaného, tak
v odvolaní žalovaného skutočnosti uvádzané okresným súdom v bode 31 neboli relevantne vyvrátené
a ani spochybnené a tiež nenašli ani premietnutie v odvolaní žalovaného.

26. Pokiaľ v rámci bodu 5 odvolania žalovaný poukazoval na to, že žalobca dňa 12.5.2018 zaslal návrh,
ale zo strany žalovaného mu bolo oznámené, že nie je dostatočný a konštatoval, že žalobca nepreukázal,
že vyzýval žalovaného na prevzatie výsledku tejto činnosti a že mu ho aj odovzdal, tak odvolací súd
v rovine tejto odvolacej argumentácie poukazuje na to, že žalovaný relevantným spôsobom neuplatnil
zodpovednosť za vady tohto plnenia, nekonkretizoval, v čom spočíva nedostatočnosť a ani čo žiadal
od žalobcu, preto uvedená argumentácia v odvolaní nemohla mať vplyv na vecnú správnosť záverov
okresného súdu, ktorý konštatoval plnenie žalobcom v prospech žalovaného na základe existencie
zmluvného vzťahu.

27. Ak žalovaný v rámci podaného odvolania namietal neurčitosť článku 2 zmluvy vo väzbe na článok
3 zmluvy, tak odvolací súd mal za to, že závery okresného súdu, že obidve strany zmluvného vzťahu
presne vedeli, čo majú robiť, ako sa majú podľa zmluvy správať, žalobca vedel, aké plnenie vo forme
správy IT zariadení grafických služieb a podobne má poskytnúť v prospech žalovaného, že žalovaný
bol na druhej strane uzrozumený s tým, že mu za uvedené vzniká povinnosť platiť paušálnu odmenu,
boli vecne správne. V konečnom dôsledku, uvedené našlo i premietnutie v dodatkoch, a to v článku 6
zmluvy, kde bola cena určená ako pevná, pričom v zmysle článku 5 v prípade, že zhotoviteľ svoj záväzok
nevykoná podľa článku 4, nárok na vyplatenie dohodnutej sumy zaniká. Bolo zrejmé, podľa odvolacieho
súdu, že sporovým stranám obsah uvedenej zmluvy bol jasný, a to už zo samotnej formulácie predmetu
zmluvy a diela, preto potom postup okresného súdu cez úpravu v § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka pri
výklade vôle, keď zobral náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania
o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania sa strán,
pokiaľ to pripúšťa povaha veci a vyhodnotil predmet zmluvy a dielo ako dostatočným spôsobom určité,
ktoré neviazalo na seba, tak ako uvádzal žalovaný v odvolaní zmätočnosť, preto závery okresného súdu
v tejto rovine nebolo možné považovať za nesúladné so zákonom.

28. Ak tvrdil žalovaný, že žalobca svoj záväzok nevykonal v dobe od 01.05.2017 do 31.07.2018, tak
odvolací súd v tejto rovine poukazuje na obsah žaloby a uplatneného nároku žalobcu.

29. Pre odvolací súd bol relevantný a ťažiskový záver okresného súdu, že v rozhodnom období, za ktoré
boli vystavené faktúry, reálne žalobca pre žalovaného práce na základe zmluvného vzťahu vykonával,
preto závery okresného súdu, v zmysle ktorých bolo žalobe vyhovené vyhodnotil ako vecne správne.

30. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu,
sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len
subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny
procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva,
avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

31. Za relevantné považoval odvolací súd tie dôvody rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie vyjadril v
písomne vyhotovenom rozsudku a ktoré tvorili preskúmateľný základ prejednania a rozhodnutia sporu
v odvolacom konaní. Na dôvažok odvolací súd primerane poukazuje aj na judikát R č. 39/1993, podľa
ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa
účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne
mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol
riadne doručený, odvolanie.

32. Ak teda okresný súd vychádzal i zo svedeckých výpovedí vypočutých svedkov, je potrebné uviesť,
že uvedení svedkovia boli poučení v súlade s § 126 CSP. Pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka
musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom
konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré



doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto
skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať
na otázky a podobne) a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je
dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností. Z priebehu prvostupňového konania vo vzťahu k výpovediam dotknutých
svedkov vo väzbe na ich hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že
by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá.

33. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak
súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie
skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať
za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho
postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017) .

34. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci
ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní,
nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu
materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného
porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012).

35. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne
správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez
jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací
súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného
hodnotenia dôkazov.

36. Krajský súd pre úplnosť, vzhľadom na žalovaným namietaný procesný postup okresného súdu
opakovane konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako rozsudok,
ktorý by nespĺňal náležitosti § 220 ods. 2 CSP a ktorý by nebolo možné považovať za súladný so
zákonom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu č.k. I. ÚS 243/07-25 zo
dňa 19. júna 2008, kde ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov,
ktorá sa uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46
a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny
proces (článok 46 ods. 1 Ústavy, článok 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní je aj
povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ust. § 157
ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s
článkom 46 ods. 1 Ústavy, resp. článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje
kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí
do právomoci Ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu
ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením Ústavný súd
sám celkom nestotožnil. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty



podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami
na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný
súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami a vyplývajú z interpretácii súdneho rozhodnutia.

37. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným
súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym
posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod
normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú
vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie
okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom
konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a
správne zistený skutkový stav veci.

38. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery
tak okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, keď nezistil opodstatnenosť
ani jedného z odvolacích dôvodov žalovaného, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak,
ako rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie a tým
potvrdiť ako vecne správny i závislý rozsudku o náhrade trov konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

39. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací
súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho
rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol
vlastnú argumentáciu.

40. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia
o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255
ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu bola priznaná plná
náhrada odvolacích trov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.