Slovenská inovačná a energetická agentúra


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/266/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212216084
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1212216084.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov
senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu EURO-BUILDING,
a.s., Podunajská 23, Bratislava, IČO: 35 683 066, práv. zast. Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o.,
Štefánikova 7, Nitra, IČO: 36 868 876, proti žalovanému Slovenská inovačná a energetická agentúra,
Bajkalská 27, Bratislava, IČO: 00 002 801, práv. zast. Bobák, Bollová a spol., s.r.o., Dr. Vladimíra
Clementisa 10, Bratislava, IČO: 35 855 673, o zaplatenie 12 328,21 EUR s príslušenstvom a o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 42Cb/243/2012-623 zo dňa
17.3.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 42Cb/243/2012-623
zo dňa 17.3.2016 p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu s tým, že o trovách konania rozhodne
do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci vydal dňa 27.9.2012 platobný rozkaz č.k. 33 Rob/1406/2012-44,
proti ktorému však žalovaný podal v zákonom stanovenej lehote odpor. Súd tak následne vykonal
dokazovanie, na základe ktorého mal preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 30.7.2010
Zmluvu o dielo č. 9/EE/2010/01501002 (ďalej len ,,zmluva“), predmetom ktorej bolo vykonanie
rekonštrukčných prác na viacerých objektoch materských a základných škôl v Nitrianskom a Trnavskom
kraji. Žalovaný listom zo dňa 2.3.2011 (Request for remedy of deficiencies and correction of defects)
žiadal žalobcu o riadne dokončenie diela v zmysle zmluvy, ako aj o odstránenie zistených vád a
nedorobkov v lehote do 31.3.2011. V priebehu trvania zmluvného vzťahu došlo zo strany žalovaného
dňa 3.6.2011 k odstúpeniu od zmluvy z dôvodu, že žalobca sa dostal do omeškania s riadnym
dokončením diela, neodstránil vady a nedorobky v lehote stanovenej projektovým manažérom,
nezabezpečil platnú zábezpeku plnenia, nepredložil realizačný projekt diela včas na jeho odsúhlasenie,
nedodal požadované zariadenia v súlade so zmluvou, nepredložil kompletnú sprievodnú technickú
dokumentáciu a ani projekt skutočného vyhotovenia diela. Žalovaný vystavil v zmysle čl. 60.1 zmluvy
certifikát (Payment upon termination of the contract No. 01501002 certificate - Osvedčenie o platbe
po ukončení zmluvy č. 01501002). Z obsahu certifikátu vyplývalo, aká suma z celkovo zaplatenej
čiastky sa vzťahovala na úhradu faktúry č. 200000571, faktúry č. 200100160, prác realizovaných po
marci 2011 ale nevyfakturovaných, prác uhradených v minulosti, za ktoré ale žalovaný požadoval
refundáciu a na úhradu prác naviac. Súčasťou konečného vyúčtovania bolo aj zníženie konečnej sumy
o podiel hodnoty nevykonaných prác v zmysle čl. 60.1 zmluvy. Certifikát bol žalovaným vystavený



dňa 21.12.2011 a žalobcovi bol riadne doručený. Dňa 20.1.2012 bola zo strany žalovaného zaplatená
celková suma istiny určená na vyporiadanie všetkých záväzkov žalovaného zo zmluvy v zmysle čl.
60.1., a to na základe certifikátu v sume 235.605,32 EUR bez DPH a dňa 17.2.2012 bola zo strany
žalovaného doplatená zodpovedajúca výška DPH v sume 47.121,06 EUR. Dňa 23.3.2012 zaslal žalobca
žalovanému „Oznámenie o pripísaní úhrady“, v ktorom sa žalobca odvolával na § 330 ods. 2 a 3 a §
369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ,,Obch. zák.“) s tým, že žalovaný
v certifikáte neurčil, na ktoré pohľadávky sa mala úhrada použiť, a teda žalobca pripísal žalovaným
uhradenú sumu 282.726,39 EUR na úhradu pohľadávok v zmysle § 330 ods. 2 Obch. zák..

3. Súd v odôvodnení skonštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie faktúry
č. 200200120 zo dňa 22.3.2012 v sume 12.328,21 EUR so splatnosťou dňa 21.5.2012, ktorou
žalobca fakturoval žalovanému v zmysle zmluvy vykonané práce, ktoré boli zrealizované po 31.3.2011.
Žalovaný však s predmetným nárokom žalobcu nesúhlasil dôvodiac riadnym vysporiadaním si všetkých
vzájomných nárokov zo zmluvy v zmysle článku 60, podľa ktorého bolo žalobcovi zaslané spolu s listom
č. 2011/OOPP/2168-275 zo dňa 22.12.2011 aj vyššie uvedené konečné vyúčtovanie, na základe ktorého
žalovaný žalobcovi poukázal uvedené platby. Akákoľvek ďalšia faktúra vystavená žalobcom nemala
podľa žalovaného zákonný podklad, pričom faktúra, ktorá je predmetom konania neobsahuje žiadny
súpis prác a odkazuje na zmluvu, ktorá bola v čase jej vystavenia už ukončená a žalobca nepreukázal
za aké práce a plnenia ju vystavil. V zmysle uvedených skutočností zastával žalovaný názor, že
neexistuje právna povinnosť na úhradu žalovanej sumy tak, ako bola žalobcom uplatnená. Súd poukázal
na argumentáciu žalobcu, ktorý v priebehu konania spochybnil predovšetkým platnosť odstúpenia od
zmluvy a namietal aj nezrozumiteľnosť žalovaným vystaveného certifikátu na základe čoho musel
pristúpiť k tomu, že sumy, ktoré boli uhradené od žalovaného postupne priradil najskôr k splatným
pohľadávkam. Žalobca zároveň namietal mínusové položky uvedené v certifikáte, ktoré považoval za
nejasné. Namietal tiež, že dôvody, ktoré žalovaný uviedol vo svojom odstúpení boli žalovanému známe
už dávno pred odstúpením, a teda predmetné stavby ktorých sa odstúpenie týkalo boli už funkčné a
používali sa. Žalobca vyhotovil odovzdávajúci protokol a viackrát vyzval žalovaného na prevzatie diela,
avšak k odovzdaniu diela a podpísaniu protokolu nedošlo. Žalobca zároveň uvádzal, že výška uplatnenej
pohľadávky presne zodpovedá prácam, ktoré vyčíslil žalovaný v sume 10 273,51 EUR + DPH, pričom
v danej veci nie je sporné, či boli vykonané práce, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok, sporné je len či
došlo k ich zaplateniu, alebo nie. Doručením odstúpenia od zmluvy žalobcovi, došlo podľa jeho názoru
k zániku zmluvy a každá zo strán si mala vrátiť čo pri realizácii zmluvy obdržala. Certifikát podľa žalobcu
obsahoval práce realizované po marci, ale nevyfakturované a ďalej obsahoval odpočty, ktoré si svojvoľne
žalovaný odpočítal od žalovanej sumy. Súd uviedol, že žalovaný na svoju obranu proti tvrdeniam žalobcu
poukazoval na ustanovenie článku 60.1 zmluvy, ktoré si vykladal tak, že pohľadávka žalobcu by mala byť
splatnou až keď projektový manažér žalovaného podpísal predmetný certifikát, pričom ten bol podpísaný
po 7 mesiacoch od odstúpenia od zmluvy. Žalobca však podotkol, že zmluva podľa tvrdenia žalovaného
zanikla dňom odstúpenia, ktorého platnosť však žalobca namietal. Súd z tvrdení žalobcu ďalej zistil, že
žalobca písomne reagoval na odstúpenie od zmluvy a v tomto písomnom vyjadrení neuznával dôvody
odstúpenia, neuznával ani reklamáciu jednotlivých vád, ani neukončenie diela v termíne, nakoľko zo
strany žalovaného nebola poskytnutá súčinnosť. Súd uviedol, že žalobca v konaní poukazoval na čl.
3 ods. 2,3 smernice EP a rady č. 2000/35ES zo dňa 29.6.2000 o boji proti oneskoreným platbám v
obchodných transakciách, podľa ktorého majú štáty EU definovať maximálnu splatnosť faktúr 60 dní,
pričom táto smernica síce bola zavedená do Obch. zák. až v roku 2013, ale v zmysle rozhodnutia
súdneho dvora súd nesmie aplikovať žiadne skoršie, alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva,
ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom. Žalobca zastával názor, že prax, ktorá bola zavedená v
zmluve medzi stranami sporu je v príkrom rozpore s týmto ustanovením a smernicou, a preto je z hľadiska
jej nejasnosti a nezrozumiteľnosti čl. 60.1 zmluvy neplatný v zmysle § 39 OZ. Žalobca taktiež poukazoval
na č. 49 bod 49.1 zmluvy, nakoľko mu nebolo jasné, akú náhradu škody žalovaný požaduje od žalobcu,
keď náhrada škody je jasne definovaná v príslušných ustanoveniach Obch. zák. a v žiadnom prípade
sa podľa citovaného ustanovenia nemôže jednať o škodu. Podľa názoru žalobcu uvedené ustanovenie
je nejasné, neurčité, a preto je neplatné. Tak isto bola podľa žalobcu od jeho pohľadávky odpočítaná
hodnota neukončenej práce. Tento percentuálny podiel je stanovený v záväzku II, kde je stanovený v
bode 60.0 vo výške 10%. Žiadnym spôsobom nie je ale určené, či ide o percentuálny podiel z celej
hodnoty diela, alebo len z hodnoty nedokončeného diela. Tak isto považoval žalobca toto ustanovenie
zmluvy za zmätočné, neurčité, a preto neplatné. Súd uviedol, že podľa žalovaného suma, ktorá je
predmetom konania bola uhradená, a to na základe certifikátu zo dňa 21.12.2001. Žalovanému nebolo
zrejmé, na základe čoho vystavil žalobca faktúru, vzhľadom na to, že v texte faktúry bol odkaz na zmluvu,



ktorá už v tom čase neexistovala. Žalobca podľa názoru žalovaného neuviedol, na základe ktorého
zmluvného či zákonného ustanovenia tieto práce fakturoval a žalovanému nebolo zrejmé, aké práce
vlastne žalobca fakturoval. K certifikátu žalovaný uviedol, že tretí stĺpec je v ňom uvedený preto, nakoľko
§ 351 Obch. zák. uvádza, že strany po odstúpení od zmluvy vykonajú vzájomné vysporiadanie. Tretí
stĺpec certifikátu sú teda práce, ktoré žalobca dovtedy nevyfakturoval, avšak boli vykonané a žalovaný
tieto práce zahrnul do vyúčtovania napriek tomu, že ich tam zahrnúť nemusel. Žalovaný vychádzal pri
zahrnutí týchto prác do certifikátu z vlastnej inšpekcie, t.j. po odstúpení od zmluvy žalovaný vykonal
kompletnú revíziu jednotlivých stavieb a ich stavu s tým, že zahrnul do revízie aj práce naviac, ktoré
boli vykonané za tým účelom, aby zistil kompletný stav vykonaných prác na stavbách. Tento stav sa
premietol do finančného vysporiadania, výsledkom čoho bol vydaný certifikát. Žalovaný jasne určil aký
záväzok uhrádza a tento záväzok vychádza z tretieho stĺpca certifikátu. Odstúpenie od zmluvy považoval
žalovaný za platné a účinné, dielo podľa jeho názoru zostalo po odstúpení od zmluvy nedokončené,
vykazovalo vady a nedostatky, ktoré si musel žalovaný dať opraviť a dorobiť na vlastné náklady. Zároveň
žalovaný spochybnil tvrdenie žalobcu, že vyzýval žalovaného na potvrdenie odovzdávacích protokolov
a na prevzatie ukončeného diela, nakoľko dielo nebolo nikdy ukončené tak, ako to vyžadovala zmluva.
Pokiaľ išlo o námietku žalobcu, že žalovaný neodstúpil od zmluvy bez zbytočného odkladu, žalovaný
uviedol, že postupoval zákonným spôsobom podľa § 345 ods. 3 Obch. zák. a odstúpil od zmluvy ako
pri nepodstatnom porušení zmluvnej povinnosti, ale z dôvodu podstatného porušenia zmluvy. Žalovaný
taktiež tvrdil, že ak by aj akceptoval argumentáciu žalobcu o spôsobe aplikácie § 330 Obch. zák., z
dôvodu prostého plynutia času nemohol žalovaný pri úhrade vysporiadania zo záverečného certifikátu
uviesť číslo žalovanej faktúry a to preto, že v čase vystavenia záverečného certifikátu a jeho úhrad táto
faktúra ešte neexistovala. Navyše dňa 23.3.2012 žalobca vystavil list - Oznámenie o pripísaní úhrady,
v ktorom uvádza zoznam záväzkov, resp. pohľadávok žalobcu zo dňa 23.3.2012 voči žalovanému
ku dňu 20.1.2012, medzi ktorými sa údajná pohľadávka zo žalovanej faktúry s koncovým číslom 120
nenachádzala. Žalovaná faktúra bola vystavená dňa 22.3.2012, čiže deň pred, i keď takáto pohľadávka
neexistovala k 20.1.2012 a medzi týmto dátumom a medzi 23.3.2012, kedy bolo vystavené oznámenie
nenastali žiadne skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom vzniku žalovanej pohľadávky. Žalovanému
preto nebolo jasné, od čoho žalobca odvádzal vznik žalovanej pohľadávky, ak ju ku dňu 20.1.2012
neevidoval. Žalovaný dodal, že vzhľadom na to, že žalovaná pohľadávka by mala predstavovať hodnotu
prác, ktoré boli zahrnuté v záverečnom vyúčtovaní, v prípade zaviazania žalovaného na jej úhradu by išlo
o dvojité plnenie, pričom prvýkrát toto plnenie uhradil žalovaný žalobcovi v rámci platby zo záverečného
certifikátu.

4. Následne súd poukázal na závery znaleckých posudkov, konkrétne na znalecký posudok č. 07/2011
(materská škola v Bojničkách), č. 08/2011 (areálu ZŠ Abrahám), č. 09/2011 (areálu ZŠ v Kráľovej
nad Váhom), č. 10/2011 (areálu ZŠ Klasov), č. 11/2011 (telocvične ZŠ Červený Hrádok) vypracované
znalcom Ing. C. A. z odboru: Stavebníctvo, odvetvie: Stavebná fyzika. Z týchto posudkov súd zistil,
že práce na týchto objektoch boli vykonané vadne, pri vykonávaní prác neboli dodržané odborné
postupy, neboli dodržané odborné realizačné postupy pri klampiarskych a hydroizolačných prácach,
preukázala sa neochota postupovať v zmysle požiadaviek dozorujúcich orgánov stavby pri jej realizácii,
ako aj pri odstraňovaní závad, nesprávnosť realizácie klampiarskych detailov vo väzbe na fóliovú
hydroizoláciu a vo väzbe na poistnú hydroizolačnú vrstvu sedlovej strechy, nedodržanie montážnych
podmienok a technologických postupov stanovených výrobcom fóliových hydroizolácii, čoho dôsledkom
bolo zatekanie dažďovej vody a ďalšie vady, ktoré vyplývajú z uvedených znaleckých posudkov.

5. Súd prvej inštancie zistený skutkový stav právne posúdil v zmysle § 330 ods. 1 až 3 zákona
č. 513/1991 Zb. Obch. zák., § 344 až § 346, § 351 ods. 1 Obch. zák., podľa § 536 a nasl. Obch.
zák. upravujúcich zmluvu o dielo a poukázal aj na príslušné ustanovenia zmluvy uzavretej medzi
stranami sporu, najmä na čl. 42, 43, 57, 59 a 60. Súd vyhodnotil žalobcom uplatnený nárok v súlade
s predloženými listinnými dôkazmi, ako aj citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že
nárok žalobcu nie je skutkovo a právne opodstatnený, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania skonštatoval, že medzi stranami sporu došlo
k uzatvoreniu predmetnej zmluvy o dielo. Súd uviedol, že pri posudzovaní nároku žalobcu primárne
ako prejudiciálnu otázku riešil otázku platnosti odstúpenia od zmluvy, ktoré bolo žalobcovi doručené
dňa 3.6.2011 a ktorého platnosť žalobca v priebehu konania namietal najmä s poukazom na riadne
odovzdanie vykonaného diela a jeho funkčnosť v čase doručenia odstúpenia. Súd poukázal na to, že
základným spôsobom zániku záväzku je splnenie, pričom Obč. zák. aj Obch. zák. upravujú viaceré



spôsoby zániku nesplneného záväzku, kde jedným zo spôsobov zániku nesplneného záväzku je aj
odstúpenie od zmluvy. Súd zdôraznil, že pre platnosť odstúpenia od zmluvy zákon nevyžaduje písomnú
formu. Právna úprava odstúpenia od zmluvy v Obch. zák. je však komplexnou, a preto sa ustanovenia
Obč. zák. nepoužijú. Oprávnenie odstúpiť od zmluvy vzniká zásadne ako dôsledok porušenia zmluvnej
povinnosti, teda ako právo zodpovednostné (dohodnúť si právo odstúpiť ale nie je takto obmedzené,
nakoľko zmluvné strany si môžu dojednať v zásade akýkoľvek dôvod pre odstúpenie), ktoré sa vyskytuje
predovšetkým pri záväzkoch znejúcich na jednorazové plnenie. Z uvedeného je tak zrejmé, že pre
účinné odstúpenie od zmluvy sa vyžaduje zákonné prípadne zmluvné oprávnenie, ktoré sa viaže na
splnenie určitých podmienok. Súd uviedol, že v danom prípade pri posúdení platnosti odstúpenia od
zmluvy vychádzal zo zmluvného ustanovenia (čl. 59 bod 59.2 písm. e) zmluvy), v ktorom si účastníci
zmluvného vzťahu vymedzili kvalifikačné znaky, ktoré považovali za podstatné porušenie zmluvy, pričom
toto ustanovenie je v súlade so zákonným ustanovením § 345 ods. 3 Obch. zák., ktoré vychádza z
koncepcie, že aj v prípade ak pôjde o podstatné porušenie zmluvy, oprávnená strana môže povinnej
strane oznámiť, že na plnení trvá a poskytnúť jej dodatočnú lehotu na plnenie a po márnom uplynutí
tejto lehoty môže využiť režim okamžitého odstúpenia od zmluvy.

7. Z hľadiska vysporiadania sa s tvrdením žalobcu týkajúcim sa spornosti odstúpenia od zmluvy
súd zobral do úvahy najmä listinné dôkazy predložené žalovaným v priebehu konania, a to Žiadosť
o odstránenie vád (Request for remedy of deficiencies and correction of defects) zo dňa 2.3.2011
vrátane príloh týkajúcich sa zdokumentovania nedostatkov realizácie diela a pripomienok k realizačným
projektom, ako aj znalecké posudky predložené súdu žalovaným a vypracované Ing. C. A. za účelom
zdokumentovania a posúdenia stavebných porúch a vád. Súd mal z uvedených listinných dôkazov
preukázané, že žalobcom vykonané dielo vykazovalo viaceré nedostatky, ktoré boli žalobcovi riadne
zo strany žalovaného oznámené s dodatočnou lehotou na ich odstránenie. Žalobca však v priebehu
konania súdu nepreukázal, že tieto vytýkané nedostatky odstránil v lehote do 31.3.2011, t.j. v lehote,
ktorú žalovaný poskytol žalobcovi ako dodatočnú na ich odstránenie. Súd v danom prípade nemohol
považovať tvrdenia žalobcu ohľadom odstránenia vytýkaných vád ako i riadneho odovzdania diela včas
za preukázané, nakoľko sa jednalo zo strany žalobcu len o ničím nepodložené tvrdenia, ktorými žalobca
neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a súdu nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by mohol súd
tieto tvrdenia žalobcu považovať za preukázané. Súd tak vyhodnotil konanie žalovaného ako v súlade
s čl. 59 zmluvy, ako aj v súlade so zákonným ustanovením § 345 ods. 3 Obch. zák., nakoľko žalobca v
konaní nepreukázal, že odstránil žalovaným vytýkané vady v stanovenej lehote, t.j. do 31.3.2011, čím
v zmysle predmetného ustanovenia vzniklo žalovanému právo na odstúpenie od zmluvy ktoré žalovaný
využil a listom zo dňa 1.6.2011 od zmluvy odstúpil, pričom účinky odstúpenia nastali dňom 3.6.2011,
t.j. dňom doručenia oznámenia o odstúpení žalobcovi. S poukazom na uvedené bolo možné podľa
súdu konštatovať, že žalovaný splnil všetky zákonom stanovené podmienky pre odstúpenie od zmluvy,
v dôsledku čoho došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy a následkom toho zanikli všetky práva a
povinnosti účastníkov zmluvného vzťahu.

8. Súd sa ďalej zaoberal žalobcom vystavenou faktúrou č. 200200120 zo dňa 22.3.2012 na sumu 12
328,21 EUR, od ktorej si žalobca odvodzoval svoj nárok uplatnený v predmetom konaní. Pri posúdení
tohto nároku súd vychádzal primárne zo skutočnosti, že dňom 3.6.2011 nastali účinky odstúpenia
od zmluvy a týmto momentom zmluva zanikla, na základe čoho žalovaný v súlade so zmluvnými
dojednaniami uvedenými v čl. 60 bod 60.1 vystavil žalobcovi potvrdenie o hodnote vykonanej práce
a objednaných materiáloch po odpočítaní preddavkov prijatých do dňa vystavenia potvrdenia a po
odpočítaní percentuálneho podielu vzťahujúceho sa na hodnotu nedokončenej práce, t.j. konečné
vyúčtovanie („Osvedčenie - Platba po ukončení Zmluvy č. 01501002“). V tomto kontexte považoval
súd za dôležité zdôrazniť, že predmetom konania je neuhradenie vyššie uvedenej faktúry, pričom súd
vychádzal pri právnom posúdení predmetnej veci striktne zo žalobného návrhu a skutočností, ktoré
uviedol a na ktoré poukazoval žalobca vo svojej žalobe. Súd teda na argumentáciu žalobcu ohľadom
ďalších skutkových okolností týkajúcich sa celkového vysporiadania zo zmluvy neprihliadol, nakoľko
predmetom konania tak, ako ho vymedzil žalobca bolo nezaplatenie faktúry č. 200200120, ktorá bola
vystavená žalobcom po odstúpení od zmluvy a podľa tvrdenia žalobcu za práce, ktoré boli vykonané
žalobcom v mesiacoch marec 2011 až jún 2011. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sa súd zameral
na posúdenie konečného vyúčtovania zo dňa 21.12.2011, ktoré vystavil žalovaný v súlade s čl. 60
bod 60.1 zmluvy za účelom vysporiadania si všetkých nárokov, ktoré zmluvným stranám vznikli z tejto
zmluvy, pričom dospel k záveru, že z predmetného vyúčtovania je zrejmé, že žalovaný do neho zahrnul
aj práce, ktoré boli zo strany žalobcu realizované po marci 2011, ale neboli žalobcom fakturované,



a to v celkovej sume 10 273,51 EUR bez DPH. Na základe tejto skutočnosti súd zastával názor, že
práce, ktoré mali byť vykonané po marci 2011, a teda práce, ktoré po marci 2011 skutočne boli zo
strany žalobcu aj vykonané, žalovaný zohľadnil v konečnom vyúčtovaní a túto sumu následne premietol
do celkovej úhrady v sume 235 605,32 EUR, ktorú poukázal dňa 20.1.2012 v prospech žalobcu, o
čom svedčí aj listinný doklad založený v spise, a to výpis z účtu. Podstatným podľa súdu bol však aj
fakt, že žalobca súdu v konaní nepredložil žiadny listinný doklad, ktorý by preukazoval, že faktúra č.
200200120, ktorá síce bola vystavená až po ukončení zmluvy bola oprávnená, resp. že v zmysle čl.
42 bod 42.1, 42.2 a 42.3 predložil žalobca projektovému manažérovi mesačný výkaz, ktorý projektový
manažér skontroloval a potvrdil sumu, ktorá mala byť žalobcovi uhradená, t.j. v danom prípade sumu
12 328,21 EUR s DPH z vystavenej faktúry č. 200200120. V zmysle uvedeného bolo teda zrejmé, že
žalobca súdu nepreukázal, že práce, za ktoré vystavil žalovanému spornú faktúru boli zo strany žalobcu
vykonané, a teda že na ich zaplatenie má žalobca skutočne nárok. Pre úplnosť súd uviedol, že aj
napriek tvrdeniu žalobcu na pojednávaní dňa 25.4.2013, na ktorom uviedol, že k faktúre č. 200200120
zo dňa 22.3.2012, ktorej zaplatenie je predmetom konania doloží súpis vykonaných prác a dodávok na
preukázanie, aké práce boli vykonané, takýto listinný doklad žalobca súdu nepredložil, a teda nijakým
spôsobom súdu nepreukázal, za aké práce vystavil žalovanému predmetnú faktúru.

9. V neposlednom rade považoval súd za podstatné vyjadriť sa aj k námietke žalobcu týkajúcej sa
neurčitosti žalovaným vystaveného konečného vyúčtovania („Osvedčenie - Platba po ukončení Zmluvy
č. 01501002“), s ktorou sa súd v žiadnom ohľade nestotožnil. Súd konečné vyúčtovanie považoval za
jasné, zrozumiteľné a určité, pričom z neho jasne vyplývala prehľadná sumarizácia vykonanej práce,
ktorú žalovaný rozdelil podľa jednotlivých projektov a z predmetného vyúčtovania bolo zrejmé, že toto
zahŕňalo aj práce, ktoré boli žalobcom vykonané po marci 2011. V nadväznosti na uvedené nebolo
možné podľa súdu prijať záver o tom, že z konečného vyúčtovania nebolo jednoznačné, o úhradu ktorého
záväzku išlo. Súd rovnako posúdil aj argumentáciu žalobcu ohľadom nemožnosti identifikácie prijatých
platieb od žalovaného, na podklade čoho žalobca musel postupovať v zmysle ustanovenia § 330 a nasl.
Obch. zák. a pripísať došlé platby podľa pravidiel týkajúcich sa neidentifikovateľných platieb, nakoľko
súd zastával názor, že konečné vyúčtovanie presne určovalo, k čomu sa majú jednotlivé platby priradiť
(za aké konkrétne projekty) a žalovaný riadne špecifikoval, aké platby budú žalobcovi za čo vyplatené.

10. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených skutočnosti, citovaných zákonných ustanovení,
ako aj vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh žalobcu nebol dôvodný, a preto ho v celom
rozsahu zamietol.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov
podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p.. Namietal, že súd sa nezaoberal otázkou, či k odstúpeniu
od zmluvy došlo pre podstatné alebo nepodstatné porušenie zmluvy, pričom poukázal na čl. 59 bod
59.2 písm. e/ zmluvy s tým, že posúdenie tohto porušenia zmluvy je len na vôli jednej zo zmluvných
strán, čo považoval za rozpor so zásadou poctivého obchodného styku, nakoľko druhá strana nemá
možnosť toto posúdenie ovplyvniť. Žalobca uviedol, že žalovaný si nesplnil povinnosť včas oboznámiť
žalobcu s vadami diela, a preto mu nemohlo vzniknúť právo na odstúpenie od zmluvy. Teda za sporné
žalobca považoval, či vôbec došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, k čomu tiež dodal, že žalovaný
neodstúpil od zmluvy bezprostredne po tom, čo boli na to naplnené podmienky, a preto mohol odstúpiť
len pre nepodstatné porušenie zmluvy. Ďalej žalobca namietal, že súd považoval za preukázané, že
dielo malo vady a že žalobca ich v stanovenej lehote neodstránil, pričom však nezohľadnil, že všetky
časti diela boli dané do užívania a riadne prevádzkované. Zdôraznil tiež, že znalecké posudky boli
vypracované až po odstúpení od zmluvy a ide v nich o úplne iné vady ako tie, ktoré boli vytýkané
žalovaným. Žalobca uviedol, že žalovaný vystavil potvrdenie, resp. certifikát až 7 mesiacov po odstúpení
od zmluvy a od vystavenia tohto potvrdenia odvíjal vznik svojej povinnosti zaplatiť žalobcovi nedoplatok.
V tejto súvislosti žalobca uviedol, že pri takomto výklade by mohlo platiť, že v prípade ak by žalovaný
predmetné potvrdenie nevystavil vôbec, nemohla by nikdy nastať splatnosť vykonaných prác na diele,
ktoré ešte neboli uhradené. Žalobca rovnako ako v konaní pre súdom prvej inštancie namietal rozpor
čl. 60 bod 1 zmluvy s dobrými mravmi s tým, že súd sa touto otázkou nezaoberal a toto ustanovenie
zmluvy zároveň pre jeho rozpor so zákonom považoval za neplatné. Žalobca uviedol, že ním uplatnená
pohľadávka je v intenciách vyúčtovania žalovaného, kde jeho jediná určitá skutočnosť je tá, že ku dňu
vykonania vyúčtovania žalobca vykonal a nevyfakturoval práce v hodnote 10 273,51 EUR bez DPH.
Žalobca namietal práve záver súdu, že je zrejmé, že žalobca práce vykonal a nevyfakturoval, pričom
však zo strany žalovaného tieto práce neboli zaplatené ale neboli ani rozporované, a preto požiadavka na



predloženie súpisu vykonaných prác bola podľa žalobcu bezpredmetná. Teda ak mal súd a jednej strane
ustálené platné odstúpenie od zmluvy žalovaným, nemohol v ďalšej časti rozsudku požadovať splnenie
formálnych účtovných náležitostí faktúry na základe zaniknutej zmluvy. Žalobca sa taktiež odvolával
na skutočnosti, že poverený zástupca žalovaného nevedel vysvetliť, v akom rozsahu boli jednotlivé
pohľadávky žalobcu uhradené, resp. z ktorých nárokov boli odpočítané. Uviedol, že je nemysliteľné,
aby bol sankcionovaný tak, že mu je uložená pokuta vo výške prác, ktoré mal ešte len vykonať (čo
bolo v certifikáte uvedené pod položkou ,,hodnota neukončených prác“). Žalobcovi taktiež nebolo jasné,
akým spôsobom bola určená hodnota odpočítateľných položiek v certifikáte, pričom žalovaný si odpočítal
aj práce, ktoré už raz odsúhlasil a zaplatil, čo podľa žalobcu platí aj o ostatných položkách, pričom
mu nebolo jasné, z čoho žalovaný vychádzal pri určení výšky týchto položiek a prečo boli odpočítané
opakovane, nakoľko neboli uznané ani zaplatené. Žalobca zastával názor, že súd tým, že sa odmietol
zaoberať jednotlivými započítaniami voči pohľadávkam žalobcu, resp. celkovou nezrozumiteľnosťou
tejto v postate zmluvnej pokuty, odobril nezákonný postup, kedy je možné zmluvnú pokutu započítať
v nezrozumiteľnom vyúčtovaní. Žalobca zdôraznil, že suma existujúcich pohľadávok žalobcu je vyššia
ako suma doteraz uhradená žalovaným. Poukázal i na to, že žalovaný si doteraz neuplatnil nárok
z domnelých vád diela, pričom však platí, že ak si tento nárok neuplatní riadne a včas, súd mu
nemôže priznať ochranu. Súd však tento nárok žalovaného v podstate podľa žalobcu uznal tým, že
certifikát o konečnom vyúčtovaní považoval za jasný, zrozumiteľný a v súlade so zákonom, pričom však
nezdôvodnil, na základe čoho k tomuto záveru dospel. Rovnako podľa žalobcu nie je zrejmé, či žalovaný
využil svoje právo odstúpiť od zmluvy či požadovať zľavu z ceny ako možné nároky z vád diela. Žalobca
uviedol, že v konaní preukázal, že voči žalovanému mal viacero pohľadávok či už z titulu neuhradených
faktúr, úrokov z omeškania alebo neuhradenia nevyfakturovaných prác, pričom však odstúpením od
zmluvy nastala splatnosť aj nevyfakturovaných pohľadávok a nie až vytavením certifikátu. Súd sa však
otázkou existencie pohľadávok pred pripísaním úhrady podľa žalobcu nezaoberal a neprihliadol ani na
argumentáciu žalobcu ohľadom ďalších skutkových okolností týkajúcich sa celkového vysporiadania
zo zmluvy, bez čoho však nemohol zákone rozhodnúť. Napokon žalobca namietal porušenie zásady
rovnosti účastníkov konania tým, že právnej zástupkyni žalovaného bolo umožnené diktovať priamo do
zápisnice a právnemu zástupcovi žalobcu nie a zdôraznil tiež, že súd sa vo svojom rozsudku opieral o
nezákonne vykonaný dôkaz - výsluch Ing. A., vo vzťahu ku ktorému nevykonal žiadne poučenie či už
v postavení účastníka konania alebo svedka. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. K námietke žalobcu týkajúcej sa neplatnosti odstúpenia
od zmluvy žalovaný uviedol, že riešenie tejto otázky nie je pre tento spor relevantné a súd postupoval
správne, keď ju riešil len ako predbežnú otázku vzhľadom k tomu, že žalobca sa nedomáhal vyslovenia
neplatnosti tohto odstúpenia a k vystaveniu spornej faktúry došlo až po odstúpení od zmluvy. Žalovaný
uviedol, že pri odstúpení od zmluvy postupoval podľa § 345 ods. 3 Obch. zák. a hoc sa už skôr
dozvedel, že existujú dôvody pre odstúpenie od zmluvy pre je podstatné porušenie, postupoval ako
pri nepodstatnom porušení zmluvy a žalobcovi poskytol dodatočnú lehotu na odstránenie vád. Tento
postup však podľa žalovaného nemal žiadny dopad na charakter porušenia povinností žalobcom, ktoré
ostali naďalej podstatnými a závažnými. Žalovaný uviedol, že vady diela oznámil žalobcovi včas a
predĺžil žalobcovi aj pôvodný termín na ukončenie a odovzdanie diela o viac ako 2 mesiace. Námietku
žalobcu o rozpore odstúpenia od zmluvy so zásadou poctivého obchodného styku považoval žalovaný
taktiež za irelevantnú, nakoľko odstúpenie od zmluvy je jednostranný právny úkon, závislý výlučne od
prejavu vôle jednej zo zmluvných strán, ktorá je oprávnená toto svoje právo využiť bez predchádzajúcej
konzultácie s druhou stranou. Žalobca mal právo brániť sa na súde žalobou o vyslovenie neplatnosti
odstúpenia od zmluvy, čo však neurobil. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne považoval
za preukázané, že dielo malo vady a žalobca ich v stanovenej lehote neodstránil, pričom nezohľadnil
skutočnosť, že všetky časti diela už boli dané do užívania a prevádzkované žalovaný uviedol, že k
platnému odovzdaniu diela a jeho prevzatiu žalovaným nikdy nedošlo a žalobca neuniesol dôkazné
bremeno svojho tvrdenia, že dielo odovzdal bez vád, nakoľko o tom nepredložil žiadne dôkazy. Žalovaný
dodal, že je pravdou, že všetky zariadenia sú v súčasnosti funkčné, avšak v dôsledku sanačných činností
žalovaného, ktorý vady a nedostatky odstránil na vlastné náklady po odstúpení od zmluvy. To, že dielo
malo vady bolo podľa žalovaného preukázané predloženým znaleckými posudkami vypracovanými
znalcom D.. C. A.Á.J.. K námietke žalobcu týkajúcej sa postupu žalovaného pri vysporiadaní zmluvných
strán po odstúpení od zmluvy a vystavení certifikátu žalovaný uviedol, že spôsob akým postupoval
objasnil už niekoľkokrát v priebehu konania s tým, že postupoval striktne podľa ustanovení zmluvy a §
351 Obch. zák. v spojení s § 458 ods. 1 Obč. zák., keď certifikát vystavil na základe obhliadok, znaleckých



posudkov a skutočného stavu diela ku dňu odstúpenia od zmluvy. Žalovaný dodal, že údajne neúmerne
dlhá doba vystavovania certifikátu vyplývala z veľkého rozsahu vykonávaného a kontrolovaného diela.
Žalovaný taktiež uviedol, že dodržal aj lehotu splatnosti dohodnutú v zmluve o dielo. K námietke žalobcu
týkajúcej sa rozporu čl. 60.1 zmluvy s dobrými mravmi žalovaný uviedol, že zmluva priznávala právo na
odstúpenie od zmluvy obom stranám v prípade podstatného porušenia zmluvných povinností. Žalovaný
doplnil, že práve pridržiavajúc sa zásad poctivého obchodného styku zaplatil žalovanému aj práce nad
rámec zmluvy napriek tomu, že ich nikdy neodsúhlasil a ani sa nezaviazal odsúhlasiť ich realizáciu, čo
možno zistiť z certifikátu, kde sú tieto práce označené ako ,,práve naviac“. Podľa názoru žalovaného
súd postupoval správne, keď od žalobcu žiadal predloženie súpisu prác, za ktoré žiadal žalovanú
sumu zaplatiť, lebo len na základe tohto súpisu by bolo možné dôjsť k záveru, či žalovaná suma bola
uhradená alebo nie. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že je nemysliteľné, aby žalobca na jednej strane
spochybňoval platnosť certifikátu a na druhej strane sa na jeho obsah odvolával. K námietkam ohľadom
nejasnosti a nezrozumiteľnosti certifikátu žalovaný uviedol, že súd postupoval správne, keď sa striktne
držal žalobného návrhu, ktorý bol obmedzený len na údajne neuhradenú faktúru, čo bolo potrebné
oddeliť od otázok, ktoré pre spor neboli podstatnými. Žalovaný tiež zdôraznil, že odstúpenie od zmluvy
nevyvoláva ako právny následok splatnosť pohľadávok, ktorá nenastala pred samotným odstúpením. K
tvrdeniu žalobcu o porušení zásady rovnosti strán žalovaný uviedol, že právna zástupkyňa žalovaného o
priame diktovanie do zápisnice požiadala a bolo jej zo strany súdu vyhovené, zatiaľ čo právny zástupca
žalobcu takúto požiadavku nikdy nevzniesol. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

13. K vyjadreniu žalovaného zaujal žalobca stanovisko, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava svojho odvolania. Na spresnenie dodal, že určenie platnosti, resp. neplatnosti odstúpenia
od zmluvy je podstatné pre posúdenie, či nárok žalobcu vznikol ako plnenie z platnej zmluvy o dielo
alebo z titulu zániku zmluvy odstúpením a následným vysporiadaním v zmysle § 544 ods. 1 Obch.
zák. K ustanoveniam zmluvy žalobca uviedol, že čl. 42 a 43 upravovali platby za jednotlivé faktúry za
vykonané práce a čl. 60 upravuje platbu po ukončení zmluvy, z čoho podľa žalobcu vyplýva, že čl. 60
je samostatnou komplexnou úpravou platieb po ukončení zmluvy a neodkazuje na žiadny iný článok,
pričom zo zmluvy ani z konania žalobcu nemožno vyvodiť, že úmyslom účastníkov zmluvy bolo, aby
čl. 43 bod 43.1 platil aj po ukončení zmluvy. Zdôraznil tiež, že žalovaný nespochybňoval, že práce v
sume uvedenej vo faktúre boli vykonané a neboli ku dňu odstúpenia od zmluvy zaplatené. Žalobca
naďalej zastával názor, že tým, že súd sa odmietol zaoberať skutočnosťou, či žalobca mal v čase úhrady
viaceré pohľadávky proti žalovanému, ktoré by ho oprávňovali k postupu podľa § 330 Obch. zák. s
tým, že predmetná skutočnosť presahovala predmet konania, nemohol spravodlivo posúdiť oprávnenosť
uplatnenej pohľadávky, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a hrubým spôsobom došlo k
porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Preto žalobca opätovne navrhol, aby odvolací
súd jeho odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel.

14. Podľa § 470 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto
zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.
Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa
predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.

15. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny.

16. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.



17. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a skutočnosti v ňom uvedené nie sú spôsobilé spochybniť správnosť a zákonnosť záverov
súdu prvej inštancie, ktoré považuje odvolací súd za správne tak po skutkovej ako aj právnej stránke,
vyplývajúce z dostatočne vykonaného dokazovania a s odôvodnením napadnutého rozsudku sa zároveň
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. K jednotlivým argumentom žalobcu uvedeným v odvolaní
súd na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné: K námietkam žalobcu, že súd
sa nezaoberal otázkou, či k odstúpeniu od zmluvy došlo pre podstatné alebo nepodstatné porušenie
zmluvy (s odkazom na čl. 59 zmluvy); že žalovaný si nesplnil povinnosť včas oboznámiť žalobcu s
vadami diela a preto mu nemohlo vzniknúť právo na odstúpenie od zmluvy a že je sporné, či vôbec
došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy odvolací súd uvádza, že žalobca sa v podstate v celom
odvolaní bráni skutočnosťami, ktoré predniesol už v konaní pred súdom prvej inštancie a súd sa nimi
dostatočne zaoberal. Pokiaľ ide o namietanie platnosti, resp. neplatnosti odstúpenia od zmluvy je
potrebné uviesť, že táto skutočnosť nebola ani predmetom žaloby, avšak napriek tomu sa súd s touto
otázkou vysporiadal a v konaní bolo preukázané, že žalovaný postupoval v súlade s ustanoveniami
zmluvy a príslušnými zákonnými ustanoveniami, nakoľko žalobcu v liste zo dňa 2.3.2011 vyzval na
odstránenie vád, pričom ho upozornil, že nedodržanie tejto povinnosti v dodatočne určenom termíne
bude považovať za závažné porušenie zmluvy v zmysle jej čl. 59, pričom prílohou bolo zdokumentovanie
nedostatkov realizácie diela, a teda žalobca bol oboznámený s vadami. V odstúpení od zmluvy žalovaný
jasne uviedol, že od nej odstupuje pre podstatné porušenie a špecifikoval porušené povinnosti, pričom
je dôležité dodať, že napriek tomu, že zo strany žalobcu išlo o podstatné porušenie povinnosti, žalovaný
nevyužil svoje zákonné právo okamžite od zmluvy odstúpiť, ale určil žalobcovi dodatočnú lehotu na
odstránenie vád a až po jej márnom uplynutí od zmluvy odstúpil ako pri nepodstatnom porušení
povinnosti, a teda boli splnené zákonné podmienky na odstúpenie od zmluvy, ktoré možno vyhodnotiť
ako platné a následkom ktorého zanikli všetky práva a povinnosti zmluvných strán z predmetnej zmluvy
o dielo. K námietke odvolateľa, že súd považoval za preukázané, že dielo malo vady a žalobca ich
v stanovenej lehote neodstránil, pričom však nezohľadnil, že všetky časti diela boli dané do užívania
a že znalecké posudky boli vypracované až po odstúpení od zmluvy a ide v nich o úplne iné vady
ako tie, ktoré boli vytýkané žalovaným odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa s touto otázkou
vysporiadal a dodáva, že žalovaný dal vypracovať znalecké posudky na zdokumentovanie a preukázanie
svojho záveru o nedostatkoch realizácie diela a posudzované objekty boli totožné s tými, ktoré uvádzal
aj žalovaný, pričom žalobca nepreukázal, že by vady diela odstránil sám. Žalovaný priznal, že je
pravdou, že nedokončené časti diela boli dané do užívania, ale po vykonaných sanačných prácach zo
strany žalovaného. K odvolacej námietke, že žalovaný vystavil potvrdenie (certifikát) až 7 mesiacov po
odstúpení od zmluvy a že až od vystavenia tohto potvrdenia odvodil vznik svojej povinnosti zaplatiť
žalobcovi nedoplatok odvolací súd na doplnenie uvádza, že v konaní žalovaný jasne vysvetlil, že
potvrdenie bolo vystavené až po takom čase z dôvodu, že bolo potrebné vykonať kompletnú revíziu
jednotlivých stavieb a zistiť ich stav a ten potom premietnuť do finančného vysporiadania, výsledkom
čoho bol predmetný certifikát. Pokiaľ ide o splatnosť, v čl. 43 zmluvy ( v zmysle zväzku II ako tzv.
dodatku na č. l. 323 spisu) bola táto dohodnutá na 60 dní od vystavenia každého z certifikátov,
ktorá bola dohodnutá generálne pre všetky certifikáty, pričom žalovaný túto lehotu dodržal. Žalobca
ďalej namietal rozpor čl. 60.1. zmluvy s dobrými mravmi s tým, že súd sa touto otázkou nezaoberal.
Odvolací súd konštatuje, že spornou v konaní bola skutočnosť, či došlo alebo nedošlo k zaplateniu
žalobcom uplatneného nároku a nie platnosť alebo neplatnosť zmluvy alebo jej ustanovení. Je však
pravdou, že súd prvej inštancie sa touto otázkou nezaoberal, ale je potrebné skonštatovať, že predmetné
ustanovenie zmluvy rieši spôsob vysporiadania záväzkov zmluvných strán po zániku zmluvy z dôvodu
jej podstatného porušenia a obsahom tohto ustanovenia nie je nič, čo by sa priečilo dobrým mravom, či
zásade poctivého obchodného styku, naopak určovalo presné podmienky ako má objednávateľ v danej
situácii postupovať a napokon zmluva umožňovala odstúpenie od zmluvy s následnou povinnosťou
vzájomného vysporiadania obom stranám, a preto v danom prípade nemožno hovoriť ani o žiadnom
nevyváženom postavení zmluvných strán. Podľa žalobcu ďalej súd prvej inštancie dospel k záveru, že je
zrejmé, že žalobca ku dňu záverečného vyúčtovania vykonal ale nevyfakturoval práce, za ktoré požaduje
zaplatenie žalovanej sumy. Zo strany žalovaného však tieto práce podľa žalobcu neboli zaplatené ale
neboli ani rozporované, a preto požiadavka o predloženie súpisu vykonaných prác bola podľa žalobcu
bezpredmetná. Táto skutočnosť bola podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná, nakoľko žalobca
vystavil predmetnú faktúru, ktorej zaplatenie je predmetom konania až po vystavení tzv. certifikátu
a uhradení sumy z neho vyplývajúcej žalobcovi, pričom až na výzvu súdu predložil súpis prác, ale
nešlo o nový dokument, ale len o označenie položiek v certifikáte, ktorý vypracoval žalovaný a ich
cena bola totožná s cenou, ktorá bola žalobcovi uhradená za práce vykonané po marci 2011, napriek



tomu, že žalobca neuplatnil postup podľa čl. 42 zmluvy. Vykonanie prác po 31.3.2011 však žalobca aj
podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne nepreukázal. K námietkam žalobcu, že poverený zástupca
žalovaného nevedel vysvetliť, v akom rozsahu boli jednotlivé pohľadávky žalobcu uhradené, resp. z
ktorých nárokov boli odpočítané; že je nemysliteľné, aby bol žalobca sankcionovaný tak, že mu je
uložená pokuta vo výške prác, ktoré mal ešte len vykonať (položka hodnota neukončených prác); že
nie je jasné, akým spôsobom bola určená hodnota odpočítateľných položiek v certifikáte; že súd si len
osvojil tvrdenia žalovaného o jednotlivých položkách v certifikáte; že žalovaný si odpočítal aj práce,
ktoré už raz odsúhlasil a zaplatil, čo platí aj o ostatných položkách, pričom nie je jasné, z čoho žalovaný
vychádzal pri určení výšky týchto položiek a prečo boli odpočítané opakovanie, nakoľko neboli uznané
ani zaplatené odvolací súd považuje za potrebné, zhodne so súdom prvej inštancie, opätovne uviesť,
že predmetom konania je neuhradenie spornej faktúry, pričom súd vychádzal striktne zo žalobného
návrhu a skutočností, na ktoré v ňom žalobca poukazoval. Súd teda na argumentáciu žalobcu ohľadom
ďalších skutkových okolností týkajúcich sa celkového vysporiadania zo zmluvy neprihliadol, a teda čo
sa týka ostatných položiek obsiahnutých v certifikáte, tie nesúvisia s uplatneným nárokom žalobcu
v tomto konaní. Námietka žalobcu, že žalovaný si doteraz neuplatnil nárok z domnelých vád diela
je pre toto konanie taktiež bezpredmetná a netýka sa uplatnenej pohľadávky žalobcu, rovnako ako
námietka, že odstúpením od zmluvy nastala splatnosť aj doteraz nevyfakturovaných pohľadávok a nie
až vystavením potvrdenia, resp. certifikátu a námietka, že žalobca doložil všetky faktúry aj s podkladmi
na ich vystavenie, ale súd sa existenciou pohľadávok žalobcu pred pripísaním úhrady na jeho účet
nezaoberal. Napokon žalobca argumentoval tým, že certifikát vystavený žalovaným bol nejasný a
nezrozumiteľný, k čomu odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie
ceny za práce vykonané po marci 2011, táto položka je v certifikáte jasne špecifikovaná v treťom stĺpci
a žalobcovi bola uhradená, napriek tomu, že ju nevyfakturoval pred odstúpením od zmluvy. Odvolací
súd napokon konštatuje, že nie je dôvodná ani námietka žalobcu, že nebola zachovaná zásada rovnosti
strán sporu tým, že právnej zástupkyni žalovaného bolo umožnené diktovať priamo do zápisnice a
právnemu zástupcovu žalobcu nie, nakoľko právna zástupkyňa žalovaného o to požiadala a právny
zástupca žalobcu nie. Na záver súd považuje za potrebné doplniť, že ustanovením, ktoré riešilo postup
vysporiadania záväzkov po zániku zmluvy po odstúpení bol v prejednávanej veci už vyššie uvedený
čl. 60.1 zmluvy, a to vzhľadom na jeho obsah, keďže riešil spôsob platieb po ukončení zmluvy. Teda
toto ustanovenie zmluvy bolo v súlade s § 351 ods. 1 Obch. zák., pretože vzhľadom na jeho obsah
malo trvať aj po ukončení zmluvy. Žalobca sa tak v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacím
súdom neustále odvolával na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/112/2013-107 zo dňa
31.3.2014, pričom je potrebné uviesť, že uvedeným uznesením bolo konštatované, že nie všetky platby
v certifikáte boli jednoznačne určené, avšak pokiaľ ide o spornú pohľadávku, resp. platbu, tá bola v
certifikáte jasne identifikovaná v treťom stĺpci ako cena za práce realizované po marci 2011. Je potrebné
zdôrazniť, že keby mal žalovaný žalobcovi zaplatiť pohľadávku uplatnenú žalobou, došlo by na strane
žalobcu k bezdôvodnému obohateniu, teda za predmetné práce by mu bolo zaplatené duplicitne.

18. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako
vecne správne potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho
súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa
popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu



smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).